Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Spomenuli ste rúško precizovania. No pod týmto rúškom precizovania je niečo iné. Viem, čo iné to je. Áno, je to salámová metóda v podaní predstaviteľov tejto strany. Všetko slovenské je im cudzie, všetko, čo zaváňa slovenskou človečinou, je pre nich ako pre býka v koride červené súkno, ako pre čerta kríž a svätená voda.
Zvlášť páni Dostál a Osuský, žiaľ, tu nie sú, nemôžu si to vypočuť, zarytí čechoslovakisti, obdivovatelia Masaryka a Beneša, tvrdých to ničiteľov slovenského jazyka a slovenského národa, neustále predkladajú rôzne návrhy, ktoré nie sú prospešné ani pre minoritu, ani pre majoritu.
Tento návrh zákona je rafinovaná provokácia pod rúškom riešenia vymyslených problémov.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Kaščáková, vy ste argumentovali v rámci obhajoby vášho návrhu zákona o štátnom jazyku hlavne tým, že nijakým spôsobom nedehonestuje či už štátotvorný národ, alebo štátny jazyk, že nijakým spôsobom neobmedzuje ľudí a niečo podobné.
Ja neviem, akým spôsobom vy chápete ochranu národa, kultúry, tradícií a všetkých ostatných vecí, ktoré neomylne patria k národnej hrdosti, k identite našich ľudí. Alebo jednoducho považujete všetky tieto veci za nejaký prežitok, za nejakú absurdnosť? A z toho, čo ste rozprávali, z toho vášho vystúpenia, ale aj z vystúpení vašich kolegov sa dá usudzovať, že vy k národu skutočne nemáte žiadny cit, žiadny vzťah ku kultúre, k jazyku, pretože uviesť, ako budem čítať z vašej dôvodovej správy, že "sa navrhuje vypustiť ustanovenie, podľa ktorého všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, sa uvádzajú v štátnom jazyku, zrušiť". Už dnes, pani poslankyňa, tu máme pacientov, ktorí si na bilbordy dajú maďarskú vlajku a napíšu si tam "Boh žehnaj Maďarom", čo nesmú, ale robia to, verejnej sa nám vysmievajú. A vy by ste toto chceli povoliť.
Chcete dovoliť, aby si mohli súkromné televízie jednoducho vysielať v akomkoľvek jazyku chcú, programy aké chcú. To znamená, že keď sa tu nejaká televízia rozhodne, že bude vysielať nejakého muezína z mešity, ktorý tam bude kázať nejaké svoje nezmysly, ale nájde si tú cieľovú skupinu, ktorá ho bude sledovať, ako ste vy povedali, tak to kľudne môže robiť a budeme mať v televízii arabský program.
Ja som toto videl vo Švédsku, keď som vošiel na námestie do Helsingborgu a videl som, že tam okrem možno dvoch-troch obchodov nenájdem jediný švédsky nápis, že sa cítim, ako keby som stál v Turecku alebo niekde v Saudskej Arábii, všetko bolo v arabčine, všetko bolo v cudzom jazyku, a preto, že zaviedli také isté liberálne zákony, aké chcete na Slovensku zaviesť vy. Toto je pokračujúci odnárodňovací proces.
A keď nechápete, čo nám na tom vadí, tak nie my sme nechápaví, ale vy cítite doslova nenávisť k Slovensku.

Je nehoráznosť hovoriť o nejakých hysterických národniarskych ideológiách, a to práve z úst extrémistickej stúpenkyne neomarxistickej ideológie. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Stando, myslím, že si to našim kolegom z SaS zrozumiteľne vysvetlil a na názorných príkladoch ukázal, kam siaha ich tzv. odbornosť, ktorou sa tu akože prezentujú. Poukázal si aj na odlišný uhol pohľadu, na pojem "zdravý rozum". Ich liberálne vnímanie a prezentovanie pojmu "zdravý rozum" sa pre väčšinovú časť rozumnej spoločnosti javí ako "zbohom, zdravý rozum". Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, tu v tejto sále zaznelo veľa kontroverzných, veľa zlých a niekedy priam, obrazne povedané, šialených návrhov zákonov. Tento návrh poslancov za SaS Dostála, Zimenovej, Osuského a Kaščákovej však preráža dno. Je tak hlboko pod čiarou, že sa každý lojálny občan tejto republiky, podotýkam, Slovenskej republiky, každý logicky uvažujúci občan Slovenskej republiky musí chytať za hlavu. Ja by som si trhal vlasy, keby som ich mal.
Zo strany SaS sme zvyknutí na všelijaké prekrútené a dych berúce návrhy a tiež myšlienkové pochody. Toto si musí občan vypočuť, čl. I bod 1, navrhujúci autori tohto zákona vyjadrili názor, že nemá význam, nemá reálny význam, keď má štátny jazyk prednosť pred ostatnými používanými jazykmi, že je to len akési deklaratívne ustanovenie, ktoré nemá reálny význam.
Tak toto je teda už priam bezočivosť voči štátu, v ktorom žijú. Je to chrapúnstvo voči základným princípom fungovania štátu. Na tento blud je jediná odpoveď, integračná funkcia jazyka už im nič nehovorí.
V bode, v čl. I v bode 2 navrhujú vypustiť ustanovenie, podľa ktorého akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka je neprípustný. Kodifikácia je norma určená ministerstvom kultúry. Prečo by mal kto, čo zasahovať do toho? Však ministerstvo kultúry je vrcholom, je vrch, ktorý to určuje.
V bode 6 napríklad chcú zmeniť to, aby sa pedagogická dokumentácia viedla dvojjazyčne a ministerstvo kultúry a školstva určujú, že sa nemusí viesť dvojjazyčne, niektoré ustanovenia.
No čo je na tom zlé, že je to tak? Uvediem jeden z príkladov, z mnohých príkladov, je to napríklad archivácia. V prípade dokumentov len v jazyku menšiny si má archivár volať v tisíckach prípadov tlmočníka?
Bolo tu veľa, veľa argumentov zo strany predkladateľov. Častokrát sa s nimi nedá diskutovať. No prečo? Pretože majú takýto systém:
1. Ideológia: odpor ku slovenskej štátnosti a liberalizmus.
2. Vytvorenie svojich akýchsi pseudoproblémov, ktoré treba riešiť.
3. Je to stanovenie postupu podľa hesla: "Platia tu štyri pravidlá:
a) mám pravdu,
b) keď nemám pravdu, platí prvé pravidlo,
c) lebo fašista, lebo extrémista,
d) neviete čítať s porozumením."
4. Je to cieľ - babylonizácia spoločnosti.
Teraz ku pánovi Dostálovi, čo vravel, škoda, že tu nie je. To, čo vravel, sa dá charakterizovať ako slovná ekvilibristika typu "som génius, vytvorím problém, vyriešim ho". Pán Dostál sa vyjadril, že treba dôveru v ľudskú slobodu, zdravý rozum, dôveru k menšinám.
Tak k tejto jeho trojjedinej slobode:
1. Aký to človek, čo za človeka nám tu bude hovoriť o ľudskej slobode, keď schvaľuje a obhajuje politický systém islamu, ktorý je založený na striktných predpisoch, ktoré obmedzujú ľudskú slobodu?
Napríklad, aby sme boli v obraze, sú tam ženy slobodné, môžu slobodne protestovať, môžu nepočúvať muža, sú s mužom rovnocenné?
Alebo napríklad takýto príklad. Mohol by pán Dostál protestovať za práva LGBT prezlečený za ženu ako pred gymnáziom, ako to urobil pred tým Gymnáziom Juraja Hronca? No mohol, ale iba raz! A prečo? Bol by totiž neodolateľný, bol by neodolateľný pre smršť a príval kameňov letiacich na neho, lebo vystrašení moslimovia by si mysleli, že sa zjavil sám diabol.
2. Zdravý rozum v jeho podaní. Nuž vôbec nie je v súlade so zdravým rozumom, keď človek nechápe integračnú a dorozumievaciu funkciu jazyka, štátneho jazyka. Keď nechápe, že aj príslušník menšiny bude nutne potrebovať pri uplatnení sa štátny jazyk, to, že to nie je len deklaratívna funkcia jazyka štátneho, jedného.
So zdravým rozumom aj koliduje jeho úvaha, keď kritizoval deklaráciu: "My národ slovenský, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín" atď. On by tam chcel mať výraz "my ľud Slovenskej republiky" a tak ďalej atď. No pýtam sa, logicky sa pýtam, ktoré národy boli väčšinové v ČSFR? Rozdelilo sa Československo na dve republiky podľa čoho? Nie podľa historických skutočností a podľa väčšinového obyvateľstva? Nie to sa pretavilo následne do preambuly? Ale podľa logiky a optiky nášho polyhistora Dostála tu asi nebolo nejaké Československo, ČSSR, ČSFR, ale tu bolo Česko-Ľudovensko, teda v preambule by malo byť "my ľud". Neviem, asi nejak bude veľmi blízka francúzska revolúcia a tie gilotíny, ktoré tam boli. Tam bol ten ľud.
Je to síce mierne odľahčený príklad, ale presne podľa tejto logiky predkladá svoj návrh a argumentoval.
A ešte by som mu pripomenul krajinu jeho snov. Izraelský Knesset prijal uznesenie, že štát Izrael je výlučne národný štát Židov. Hebrejčina je výlučný štátny jazyk. Tam mu toto nevadí?
U pani Zimenovej, keď si dobre pamätám, spomínala purizmus. Tak je? Áno, dobre potom, dobre si pamätám. Jazykový purizmus sa v slovenčine viaže hlavne na obdobie prvej Československej republiky. Vznikol okrem iného aj preto, lebo sa v súlade s čechoslovakizmom, s falošnou koncepciou jedného československého národa presadzovali prvky zhodné s češtinou. Áno, každý jazyk preberá niektoré cudzie slová. Je to historická skutočnosť. Preberá slová, na ktoré nemá doposiaľ adekvátne pomenovanie. Je tu však jeden aspekt. Častokrát sa u nás preberajú slová z dôvodov prestížnych pre určitú kaviarenskú spoločnosť, pre určite tzv. progresívne typy, v úvodzovkách progresívne typy. Je to snaha vyčleniť sa, šokovať inakosťou, dávať najavo svoju tzv. svetovosť, modernosť, inakosť.
Celkovo by som charakterizoval tento návrh zákona takto: Je to produkt liberalizmu. Produktom liberalizmu je aj AIDS. Naša spoločnosť aj ja považujeme chorých na AIDS za ľudské bytosti, ale určite nebudeme učiť naše deti, že toto je tá správna cesta.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za reakciu kolegu.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Natália, dobre si charakterizovala a menovala tých popierateľov slovenského jazyka, národa a štátu.
Tvoj zoznam by som ale v časovom horizonte ešte rozšíril aj o bývalého ministra školstva, biochemika Ladislava Kováča, ktorý označil štúrovcov za polovzdelancov a povedal, že slovenský národ by sa mal orientovať na uhorské dejiny.
Ďakujem.

Pán predseda parlamentu, panie poslankyne, páni poslanci, na začiatku nedá mi, pretože sa tu skloňovalo a stále sa tu niekto oháňa na Slovensku vetou "Na Slovensku po slovensky", a ja by som chcela povedať, a teda ako na Slovensku, po grónsky? Alebo rečou svahily? Samozrejme, že na Slovensku po slovensky, to je úplne to najsamozrejmejšie, čo môže byť. Bez akýchkoľvek iných úmyslov. Naozaj máme tu hovoriť po svahilsky?
No, ale idem k mojej rozprave. Už v Biblii čítame, že Boh stvoril národy. V dejinách sa ich objavilo množstvo, mnohé prešli aj naším územím. Mnohé vyhynuli, iné prežili. Každý národ, ktorý prežil a dospel, vytvoril si alebo túži si vytvoriť vlastný štát. Je to prirodzený proces a prirodzený jav. Právo národa na štát je aj súčasťou medzinárodného konceptu ľudských práv. Dnes sa akosi zabúda, že jestvujú nielen individuálne, ale aj kolektívne ľudské práva.
Slovákom vzhľadom na nepriaznivé dejinné okolnosti bolo dopriate dosiahnuť svoj národný štát až pomerne veľmi neskoro, v 20. storočí. Prvý raz v roku 1939, no definitívne až v roku 1993. Oproti iným národom máme teda veľkú nevýhodu, chýbajúcu historickú tradíciu vlastnej štátnosti. Azda aj preto bolo už začiatkom 90. rokov u nás badať neprirodzený a, možno povedať, až chorobný a patologický jav, a to časť inteligencie aj politického spektra sa stavala ostro proti snahám o zvrchovanosť a potom aj proti snahám o štátnu samostatnosť. Takýto jav nemá, naozaj nemá v celom svete obdobu. Časť inteligencie a politikov vravela: Nie, my nechceme vlastný národný domov, my si nechceme rozhodovať o sebe, nám lepšie vyhovuje, ak sme len podnájomníkmi v domoch našich väčších národov, napríklad Čechov, Maďarov a tak ďalej.
Na počiatku emancipačného procesu Slovákov po páde komunizmu, resp. po prevrate, kde sa prehodili úlohy, kto bude pri vláde, na počiatku teda tohoto emancipačného procesu Slovákov bol zápas o spravodlivý názov štátu, ale rovnako tiež zápas o jazyk, a to už v roku 1990. Ako dopadol, vieme všetci. Aj keď sa nepodarilo docieliť prijatie takej podoby zákona, ktorý by zaviedol štátny jazyk bez výnimky, podarilo sa však vytvoriť Slovákom Slovenskú republiku.
Slovenská republika si však svoju plnú zvrchovanosť udržala len krátkych 5 rokov, do roku 1998, potom ju ovládli sily, ktoré si jej vznik neželali. Odvtedy sa zo zvrchovanosti a suverenity Slovenskej republiky len ukrajuje. Stratili sme suverenitu v zahraničnej politike, stratili sme suverenitu v ekonomike, v menovej, ale aj vo vojenskej či bezpečnostnej oblasti. Prestali sme si strážiť vlastné štátne hranice a aj našu legislatívu, žiaľ, musí najprv schváliť Brusel. Medzi poslednými atribútmi štátnej zvrchovanosti ostali ešte štátne symboly a štátny jazyk. Preto treba zlikvidovať zrejme aj tieto. Erózia štátneho znaku už začala tragikomicko-absurdnými hokejkami na dresoch štátnej reprezentácie v hokeji a možno ešte skôr otvoreným hanobením štátneho znaku poslancom Matovičom či takzvanými umelcami Kalmusom, Lorenzom a spol., prípadne takzvaným Arpádom Šoltésom, dokonca ešte skôr, keď poslanec Šebej sa vyjadril, že sa mu hnusí a že mu je na zvracanie, keď vidí slovenský znak, a ešte predtým poslanec Duray, ktorý bol tiež v parlamente Slovenskej republiky a ktorý vo svojej knihe Psí obojok sa vyjadril, že keď si Maďar zoberie Slovenku, tak przní a hanobí maďarskú rasu.
Dnes prichádza na rad štátny jazyk. S iniciatívou prichádzajú poslanci Dostál a Osuský, ktorí, a spol., ktorí by si za svoju doterajšiu neúnavnú protinárodnú činnosť mohli vyslúžiť slogan: "Nič protislovenské mi nie je cudzie." Ich návrh by sme mohli skôr ako za zmenu označiť za likvidáciu zákona o štátnom jazyku. Má zmiznúť samotná podstata, samotný zmysel zákona, vyjadrená v druhom odseku slovami: "Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky."
Ak slovenčina nie je štátnym jazykom a nemá prednosť pred ostatnými, tak Slovenská republika len ťažko môže byť národným štátom slovenského národa. Ak slovenčina, možno sa, možno sa tiež spýtať, ak nemá slovenčina mať výsadné postavenie v Slovenskej republike, v štáte slovenského národa, tak potom kde ho má mať? V Grónsku? Alebo v Afrike?
Predloženým návrhom ani tak nejde o zvýšenie práv národnostných menšín, pretože tie majú v Slovenskej republike také práva, dokonca nadpráva, ktoré vo väčšine štátov nie sú vôbec samozrejmosťou. Tu ide o likvidáciu jedného z kľúčových atribútov štátnosti - štátneho jazyka.
Mimochodom, u predkladateľov Dostála, Osuského a spol. je priam dojemná starostlivosť o práva menšín, no len vtedy, ak to smeruje k oslabeniu postavenia majoritného národa a v konečnom dôsledku Slovenskej republiky. Nikdy nebojujú o práva slovenskej menšiny či už na území Slovenskej republiky, ako sú napríklad známe prípady obcí na južnom Slovensku, kde Slováci nemajú možnosť ani základného vzdelávania sa v materinskom jazyku. Slovenské rodiny ani slovenské deti v majoritne maďarskom etnickom prostredí ho nikdy, ich, predkladateľov, nikdy nezaujímali a ani nezaujímajú. Ani dodržovanie práv slovenskej menšiny za hranicami Slovenskej republiky ich nezaujíma. Napríklad Slováci v Maďarsku nemajú jedinú slovenskú základnú školu, tobôž už nie strednú. Podobne je to aj v Poľsku. Situácia s odnárodňovaním slovenskej menšiny je kritická aj v Českej republike a podobne.
Pánom predkladateľom teda prekáža fakt, že slovenčina má výsadné postavenie, že má mať prednosť pred inými jazykmi, že cirkvi a náboženské spoločnosti majú svoju agendu určenú pre verejnosť viesť v slovenčine, že obce majú povinnosť viesť kroniky aj v štátnom jazyku. Požadujú odstrániť nadradené postavenie slovenčiny pri označovaní ulíc, verejných priestranstiev a mapových diel a najmä v celých oblastiach verejného styku, v elektronických médiách, v miestnych rozhlasoch či v periodickej tlači a inde. To, že komunikácia medzi personálom zdravotníckych zariadení sa má viesť spravidla v slovenčine, prekáža mu slovenčina v nápisoch, reklamách, oznamoch určených na informovanie verejnosti. Navrhuje sa okrem iného vypustiť odsek, v ktorom sa uvádza: "Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy, sa uvádzajú v štátnom jazyku."
Vieme si predstaviť, čo by mohlo vzniknúť, ak by sa vypustila zo zákona čo i len táto jediná veta?
Návrh má aj negatívny dosah aj v praktickej oblasti každodenného života. Môže spôsobiť chaos, hotový jazykový babylon nielen na úradoch, v školách, ale tiež v nemocničných zariadeniach, tu pri nedostatočnej komunikácii ohroziť zdravie i životy ľudí.
Poslancom Osuskému, Dostálovi a spol. prekážajú aj sankcie za nedodržovanie ustanovení o štátnom jazyku. Aký je to však zákon, ak neukladá sankcie? Kto ho bude rešpektovať? Ak vyjmeme z akéhokoľvek zákona sankcie, tak zákon je bezzubý, to ako keby sme povedali, síce platí, ale nemusíte ho dodržovať.
Existujúci zákon z roku 1995 bol v minulosti viackrát novelizovaný. Táto novela by ho však definitívne pochovala.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Nechcel som reagovať, ale musím.
Vážená pani kolegyňa Zimenová, nestačím sa čudovať a som v nemom úžase. Mám len jednu otázku. Vy si uvedomujete, že sa nachádzate a rečníte v budove Národnej rady Slovenskej republiky? Opakujem, Slovenskej republiky. Lebo ako som vás počúval, ako aj vašich kolegov zo strany SaS, som nadobudol pocit, že sedím asi v budove Národnej rady nejakej nesvojprávnej multikulty krajiny. Dúfam, že ste pochopili, čo som vám chcel tým povedať, ja nechápavý, ako ste sa vyjadrili o tých, ktorí sa snažia chrániť vlastný štátny jazyk a nesúhlasia s vašou liberálnou protinárodnou aktivitou ohrozujúcou používanie štátneho jazyka.
Ďakujem.

Ešte raz. Pardon. Už? Môžem?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Môžte.

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Môžem? A počuť?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Počuť. (Reakcie z pléna.)

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Nepočuť. Dobre. Pani poslankyňa, spomínali ste, že tu niekto chce zvyšovať národnú hrdosť. Žiaľ, tu nikto národnú hrdosť nezvyšuje, pretože tá je na Slovensku tak strašne potlačená, že sme takmer na poslednom mieste v národnej hrdosti a v národnom uvedomení.
Ďalej. Spomínali ste, že... A to potláčaná národná hrdosť na Slovensku je aj takými ľuďmi, ako ste vy. Keď tu hovoríte, že tu niekto vyvoláva hystériu, keď niekto vyvoláva hystériu, ste to vy extrémisti, neomarxisti presadzujúci totalitnú multi-kulti a LGBT neomarxistickú ideológiu, ktorá smeruje k tyranii.
Vy nie ste žiadni demokrati, vy ste neomarxisti s ideológiou, vy ste ideológovia neomarxizmu a vy ste, smerujete k tyranii.