Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, zákon podľa mojej mienky, tak ako dneska funguje, nás o čosi oberá. Znižuje komfort občana Slovenskej republiky, znižuje jeho možnosti. To je základná vec, ktorú by si Národná rada mala uvedomiť. Neprijímajme zákony, ktoré ľuďom komplikujú život. Neprijímajme zákony, ktoré by delili rodiny. A hlavne neprijímajme, dámy a páni, zákony, ktoré by vyháňali našich mladých a presviedčali ich, aby si...
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, zákon podľa mojej mienky, tak ako dneska funguje, nás o čosi oberá. Znižuje komfort občana Slovenskej republiky, znižuje jeho možnosti. To je základná vec, ktorú by si Národná rada mala uvedomiť. Neprijímajme zákony, ktoré ľuďom komplikujú život. Neprijímajme zákony, ktoré by delili rodiny. A hlavne neprijímajme, dámy a páni, zákony, ktoré by vyháňali našich mladých a presviedčali ich, aby si nechali občianstvo nejakého, povedzme, zámožnejšieho štátu, v ktorého hlavnom meste sú už cesty vcelku zaplátané a možno majú aj metro. Verte, že pre mnohých mladých, ktorí môžu sa cítiť dnes v Európskej únii prakticky všade doma, ktorí nemajú žiadnu jazykovú bariéru, ktorí cestujú na bežný osobný doklad, môže otázka takto stáť.
Zákon, ktorý dnes máme, má okrem toho aj celý rad takých, by som povedal, faktických nedostatkov. On totiž nebráni tomu, čomu chceli predkladatelia zabrániť. Môžme sa domýšľať, samozrejme, že či aj nechceli zabrániť niečomu ešte celkom inému, ale mňa napadá, že napríklad sa báli iredentistov, ktorí plánujú kradmou rukou zneužiť vlastnenie slovenských štátnych dokladov, slovenského štátneho občianstva. Lenže dobre vieme, že po prijatí zákona aj títo ľudia, ktorí sa tohto obávali, veď ja to nikomu neberiem, zistili, že pokiaľ ide napríklad o iniciatívu maďarského prezidenta, ktorý začal ponúkať štátne občianstvo, maďarské štátne občianstvo ako dvojité štátne občianstvo, že nemajú vôbec žiaden nástroj, ako by si overili, a že zrovna ak je niekto iredentista, tak asi sa nepríde celkom prihlásiť a ukazovať, aké má maďarské alebo iné občianstvo. A zistili sme, že na toto nemáme fakticky žiaden vplyv.
Ale toto som sa len pokúsil akýmsi spôsobom nazrieť do myslí a do hláv tých, ktorí boli autormi tohto nápadu, že ten občiansky komfort, ktorý Slovenská republika po svojom vzniku mala, že mali i jej občania právo na dvojité občianstvo, že ten si sami obmedzíme.
Hovorím, v prvej fáze chápem, maďarská demokracia sa začala vyvíjať istým smerom a chápem, že hľadali cesty. Ale dnes po toľkých rokoch a po niekoľkých novelizáciách by nám malo byť jasné, že tá cesta nebola úspešná. Ten zákon nie je účinný. Ako som povedal, neprináša to, čo si od neho jeho autori sľubovali.
A na záver. Môj názor je teda celkom jasný, podporujem iniciatívu kolegov, ktorí ho navrhujú, jeho platnosť ukončiť. A dodal by som k tomu ešte informáciu, ktorú možno, viaceré kolegyne a kolegovia, neviete, že vlastne Slovenská republika si môže, podľa mňa s veľkým potešením, medzi svojich občanov, aj keď už nebohých, rátať napríklad Karla Kryla. Karel Kryl, a verte, že keď chodieval na Slovensko, aj sme mu hovorievali Karol, čo on komentoval s úsmevom, naozaj pred smrťou bol v Bratislave varený-pečený, takpovediac. Cítil sa tu veľmi dobre. A keď český establishment tiež z takých pohnútok, ktoré im celkom nevyšli, sa rozhodol, že po rozdelení republiky českí občania môžu mať len jedno občianstvo, pamätám si, že vtedy českí nacionalisti hovorili, no, inak by sa nám sem nahrnuli Slováci a mimo mikrofónu hovorili najmä Rómovia. No neviem, či im to celkom vyšlo. To nie je na nás, aby sme to posudzovali. Isté je, že Karel Kryl, ktorý mal vtedy občianstvo nemeckej republiky, kde prežil dlhé roky, a toto občianstvo, ako mi povedal, si vážil. Nemecká republika mu vo chvíľach ťažkých, kedy bol vyhnancom z Československa, mu podala ruku a on nemienil túto ruku opľuť a zbaviť sa nemeckého štátneho občianstva. No a jediný, kto z bývalého Československa, z tej dvojice mu tú ruku, nenútil ho, aby nemeckú ruku opľul, aby za pomoc sa im odvďačil tým, že sa teraz vzdá občianstva, tak bola Slovenská republika. A tak Karel Kryl bol občanom nemeckej republiky a republiky slovenskej. Tak, žiaľ, aj v päťdesiatke predčasne spomedzi nás odišiel.
Dodnes z iniciatívy nezávislých výtvarníkov je drobná pripomienka na Námestí slobody, ale najmä v mysliach mojej generácie a, hádam sa nemýlim, že aj tých mladších generácií, zostávajú jeho pesničky, zostáva táto tvár, zostáva postava Karla Kryla, ktorý zhodou okolností aj na novembrové námestie prvýkrát predstúpil tu v Bratislave. Českí colníci mali ešte komunistické predpisy, ale v Bratislave sa podarilo aj zrušiť vedúcu úlohu, aj železnú oponu o pár dní skôr, a tak Karel Kryl, ktorý, žiaľ, išiel na pohreb, nielen na námestie, ale v tých dňoch mu zomrela mamička a potreboval sa dostať na pohreb, bol zahnaný colníkmi na Šumave, tak obišiel to Československo, vystúpil v Bratislave na tribúnu, stihol sa rozlúčiť s mamičkou a vzápätí teda, samozrejme teda prežíval s nami tie hviezdne chvíle slobody. Aj táto spomienka na to, že dvojité občianstvo môže znamenať aj takéto udalosti, by nás mohla viesť k tomu, aby sme si uvedomili.
Ale bola tu spomenutá aj oveľa závažnejšia spomienka, a to je, na to, že naši predkovia sa zahrali s časťou obyvateľstva, ktorej zobrali to občianstvo. A nielen, nielen našim židovským spoluobčanom, ale takisto bolo občianstvo na dlhé roky zobraté Maďarom a Nemcom po vojne. Nesmeli hlasovať, nesmeli mať doklady a mnohí starší ľudia na to spomínajú ako naozaj na ťažké časy, kedy tí ľudia neboli si istí, hoci nič nespáchali, ale patrili, padala na nich takzvaná kolektívna vina. Karpatskí Nemci boli odsunutí, ale väčšina maďarských spoluobčanov sa trápila v takom poloprávnom stave, boli presúvaní na Šumavu, kade-tade.
Toto všetko, nielen teda, nielen teda holokaust, ale aj komunistické alebo povojnové, povojnové udalosti, ktoré sa týkali občianstva, a po tomto, ako sa odnímalo občianstvo nám, keď sme emigrovali. Spomeňte si vy, ktorí ste možno mali príbuzných, že iba Československo bolo absolútne krutým trestajúcim štátom. Poliaci, Maďari zniesli, že keď niekto získal občianstvo, mohol aspoň prísť na územie toho štátu, ktorý opustil. Mohol sa stretnúť s rodičmi. Samozrejme, že niekedy to trvalo desaťročie, boli štáty, ktoré dávali za päť rokov. My, ktorí sme s tou železnou oponou zápasili, ja si dodnes pamätám, ktorý štát, už by som to hádam aj mohol zabudnúť, ktorý štát koľko rokov vydával občianstvo. Predsa ale jediný štát z týchto, z týchto podrobených okupovaných štátov, Československo bolo také kruté, že nielen vám zobralo všetok majetok, odmietlo vám uznať diplomy, potrestalo vás všetkým, čo mali, čo mali v rukách, ale ešte aj ste boli teda vlastizradcom a bolo vám odňaté občianstvo.
Toto je faktor, ktorý sa po revolúcii naprával. Až do chvíle, a zdalo sa, že máme naozaj európske zákonodarstvo, až do chvíle, keď sme začali trpieť obavou, čo sa týka dvojitého občianstva. Nadýchnime sa, kolegyne a kolegovia, v tejto chvíli slobodnejšie. Vidíme, že Slovenská republika podľa mojej mienky napriek všetkým udalostiam, ktoré sa v okolitej Európe dejú, má stále pokojnú cestu, dobré spolunažívanie s menšinami. Aj naši českí susedia, ale aj, čo ma mimoriadne teší, aj Maďarská republika potvrdzuje, že sú veľmi dobré vzťahy, ak nemáme hovoriť, že jedny z najlepších v dejinách. Ak tento zákon má mať len tento zmysel, že má preventívne vysielať signály, že sa bojíme toho, žeby nejaký slovenský občan mal iné občianstvo kvôli týmto susedom, tak naozaj si myslím, že môžme otvoriť mysle a byť sebavedomejší. Inak sa nám totiž stane to, že o tie občianstva nebude nikto prichádzať, alebo budú sa ich dobrovoľne vzdávať tí naši mladí.
Slovenská republika s jej rozlohou a jej početnosťou totiž je práve z tej kategórie štátov, ktoré by mali na toto pamätať. Chápem, že nejaká veľmoc si môže hovoriť, že všetci naši obyvatelia buď sa uplatnia s naším občianstvom na našom území, tu sa aj oženia, tu si nájdu svoje príbehy, alebo nech teda sa vzdajú občianstva a odídu z nášho kontinentu alebo z našej veľmoci. Ale my sme štát v takej veľkosti a s takou ľudnatosťou, že by pre nás malo byť výhodou môcť našim mladým povedať, že ak by si aj chcel žiť v Británii, ak by si aj chcel žiť v Nemecku alebo v Austrálii, vždy pamätaj, že tu si doma, že tu si občanom Slovenskej republiky, že my ťa nevyháňame, my ti, my ťa netresceme za to, že teraz ťa práca alebo láska alebo iné záujmy vedú k tomu, aby si prijal občianstvo ďalšieho štátu.
Dámy a páni, odporúčam, aby sme vyhoveli predkladateľom a aby sme aj týmto gestom ukázali, že vieme zhodnotiť, dokedy nejaké obavy majú opodstatnenie, že vieme zhodnotiť aj to, kedy nejaká legislatíva je uplatniteľná pre prospech Slovenskej republiky, a že máme aj isté, istý pocit suverenity a sebavedomia, ktorý nám takýto zákon umožňuje už opustiť.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis