Ďakujem. Tak mi treba, keď tu poctivo sedím, tak tak mi treba. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, páni poslanci a milí hostia, dobrý deň, keďže pred necelými dvomi hodinami ja som sa prihlásil do rozpravy a predpokladal som, že vystúpim budúci týždeň, tak, samozrejme, nemám nič pripravené, tak sa budem snažiť byť čo najstručnejší, nebudem vás zdržovať viac ako dve hodiny.
Skúsim takto začať. Čo sa týka programového vyhlásenia vlády, čo mne aj vzhľadom na doterajšiu diskusiu tam chýba, tak je to vec, už to tu bolo dnes spomínané, nejaká rodinná politika. Osobne si myslím, že práve rodinná politika je nesmierne dôležitá vo vzťahu k budúcnosti tohto štátu, pretože už, ako som spomínal skôr, deti sú perspektívou tejto krajiny... (Ruch v sále.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci, nevyrušujte, ešte k tomu vlastného. No, nech sa páči, pán poslanec, vyrušujú vás.
Pčolinský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem. Čiže bolo by naozaj dobré, toto plénum aby nerozhodovalo politicky, ale aby rozhodovalo v prospech ľudí.
Skúsme sa pozrieť lepšie na to, v akom stave sú dnešné slovenské rodiny. Ja vám to poviem z vlastnej skúsenosti. Už tu tiež dnes odznelo, že dnes pojem mladá rodina, to je pojem, ktorý už pomaly mizne, pretože dnes sa nám rodia deti manželským párom, kde muž a žena majú vek 30 a viac rokov. Viete veľmi dobre, že niekedy to bol ten priemerný vek, kedy mali rodičia deti, podstatne nižší. Ale skúsme si povedať, že prečo je tomu tak. Z môjho pohľadu je preto tomu tak, pretože štát dlhé roky, a je úplne jedno, či to boli Ficove vlády alebo Dzurindove vlády, dokonca aj vláda Ivety Radičovej, zanedbávali podporu mladých. Veď si zoberte situácia mladých je taká, že skončíte strednú školu, vysokú školu a obzeráte sa, čo ďalej, tak napríklad na východnom Slovensku sa obzeráte ešte mnoho rokov, pretože máte obrovský problém nájsť si prácu. Preto nám nastáva fenomén, keď v zahraničí podľa odhadov, a teraz nehovorím naschvál o štatistikách, pretože tie nie sú veľmi presné, máme státisíce mladých ľudí najmä z chudobnejších regiónov. Spýtajme sa, prečo je to tak. Na to odpoveď je jednoduchá, pretože na Slovensku mladí ľudia nemajú žiadnu perspektívu. Preto si myslím, že práve podpora mladých ľudí, mladých rodín je veľmi dôležitá, aby nám ľudia neodchádzali do zahraničia, lebo neodchádza nám len „pracovná sila“, ale aj častokrát vysokovzdelaní a kvalifikovaní odborníci, ktorí, samozrejme, dostanú príležitosť v zahraničí. Ja osobne poznám mnoho rodín, mnoho ľudí, ktorí museli takto vycestovať, pretože nemali žiadnu perspektívu vo svojom kraji, ale nie je to o tom, že sa nedá žiť na východe, ale skôr jednak o nedostatku príležitostí a zlých životných podmienkach práve týchto mladých ľudí.
Mladé rodiny častokrát odkladajú sobáše. Odkladajú sobáše preto, lebo uvedomujú si jednu vec: „Čo budeme robiť? Kde budeme bývať? Aká je naša budúcnosť?“ Ja to poznám sám na sebe. Prvýkrát som sa ženil, keď som mal 21 rokov. Druhýkrát som sa ženil, keď som mal 32 rokov. Tretíkrát už nemienim sa ženiť. Problém bol v tom, viete, s terajšou manželkou sme odkladali sobáš kvôli tomu, lebo zvažovali sme, vezmeme sa, čo nám to pomôže. Samozrejme, rozmýšľate vtedy o ekonomickej stránke. Chceli by ste mať deti. Lenže zase tu príde ekonomika a rozmýšľate, z čoho tie deti uživíte, rozmýšľam: Budem mať prácu? Dokážem sa postarať teraz ako chlap o ženu s dieťaťom na materskej dovolenke, keď veľmi dobre vieme, že podpora žien na materskej dovolenke, ktoré poberajú 203 eur rodičovský príspevok mesačne, a nemusíme si hovoriť, že je to nejaká úžasná suma, z ktorej sa dá vyžiť, samozrejme pokryje to tak základné potreby dieťaťa, nieto ešte matky, problém mladých rodín je práve v tomto, nechcú mať deti, pretože sa boja, že ich nebudú môcť uživiť.
A teraz poďme k bývaniu. Čo myslíte, kde bývajú mladé rodiny? Mladé rodiny spravidla bývajú u rodičov, buď jedných, alebo druhých. V tom ideálnom prípade, ak nebývate u svokry, tak ste vyhrali, teraz trošku s nadsázkou, ja mám inak super svokru, aj tá prvá bola super. Čiže obrovský problém, čo ja vnímam, je, že mladé rodiny nemajú kde bývať. Chcete si zobrať hypotéku? Prosím vás, na východnom Slovensku zo 400-eurovým platom, čo myslíte, akú hypotéku dostanete? No žiadnu, pretože nie ste bonitný klient. Takže problémami mladých ľudí sú nízke mzdy, nástupné platy. Určite mi kolegovia Jofo Viskupič, Jano Budaj a ďalší potvrdia, že z nástupného platu učiteľa v školstve, no z toho akože si byty nekupujú. A veľmi vyskakovať nemôžu ani pri žiadaní o hypotekárny úver. Takže obrovskými problémami sú nástupné platy mladých ľudí, nedostatok tých príležitostí. No a, samozrejme, z toho nám vyplývajú ďalšie problémy.
Už tu dnes bolo spomínané, aká je pôrodnosť na Slovensku. No, bohužiaľ, nezachráni to Boris Kollár, to je nám všetkým jasné, ale, pozrite sa, niekedy bolo úplne bežné, že rodiny mali tri deti, štyri deti a boli horšie časy, mali menej peňazí, nemali takéto výdobytky dnešnej doby a takéto príležitosti cestovať a rozvíjať nejaký svoj spoločenský a kultúrny život. Dnes už je to úplne len o číslach. Mám peniaze, nemám peniaze, jedno dieťa, druhé dieťa môžem si dovoliť, nemôžem si dovoliť? Ja som minule mal s manželkou takú polemiku trošku s nadsázkou, či chceme ďalšie dieťa. Samozrejme, moja manželka reagovala otázkou, dokážeme uživiť to ďalšie dieťa? A tam sme skončili. To znamená, problémami slovenskej pôrodnosti sú jednak tie nízke mzdy a jednak, že tá krajina je v takom stave, že mladí ľudia nemajú žiadnu motiváciu si zakladať rodiny. Žijú v neuzavretých zväzkoch, žijú v neúplných rodinách a potom sa to odzrkadľuje na celkovom stave tohto štátu a na celkovom stave situácie mladých ľudí.
Drvivá väčšina mojich rovesníkov z nášho mesta dnes pracuje v zahraničí. Samozrejme, v zahraničí, viete, taký východniar no on si nechce zobrať nejakú Indku alebo Angličanku, lebo tie sú vraj škaredé. Jednoducho on sa chce vrátiť naspäť na Slovensko. On by sa tu chcel usadiť, chcel by si postaviť dom, chcel by normálne fungovať a sem aj príde. A čo myslíte, koľko tu vydrží? No zhruba tri mesiace, keď veľmi rýchlo pochopí, že tu nemá absolútne žiadnu perspektívu. Tak odchádza naspäť. Konkrétny príklad vám môžem uviesť. Môj kamarát, ktorý má 34 rokov, je slobodný, bezdetný, po jedenástich rokoch s vrátil zo zahraničia, kde pracoval, a povedal si, že už sa chce usadiť. Bol tu osem mesiacov. Minulý týždeň vycestoval naspäť.
Tak, prosím vás, čo mi chýba v tom programovom vyhlásení vlády, je to, akým spôsobom chceme riešiť túto situáciu. Odchádzajú nám mladí ľudia do zahraničia, klesá nám pôrodnosť a potom, samozrejme, tu počúvame pre mňa ideologické argumenty: „Tak si sem musíme navoziť migrantov, tí nás zachránia, lebo to je lacná pracovná sila.“ Čiže je logika, že na miesto toho, aby sme podporili našich ľudí, našich občanov, tak ideme vyhadzovať peniaze na dovoz, doslova, na dovoz cudzích štátnych príslušníkov, ktorí, bohužiaľ, sa ukazujú v celej Európe ako veľký problém. Takže to je jedna vec, ktorú ja osobne postrádam nejak trošku viac ako v dvoch riadkoch rozobratú v programovom vyhlásení vlády.
Dotknem sa ešte jedného takého špecifického problému, o ktorom som sa bavil na chodbách s kolegami aj z opozície aj z koalície. Taktiež sa o ňom zmieňuje programové vyhlásenie vlády. A to je riešenie hazardu. Bolo mi totižto povedané kolegami z koalície, že: „Do toho sa ani nepúšťaj, pretože tu sú také lobistické skupiny a tu sú také tlaky, že minister Kažimír odmieta vôbec otvárať hazard, pretože zase z toho bude búrlivá diskusia.“ Viete, čo je problémom hazardu na Slovensku? V takom strednom alebo malom okresnom meste nájdete 40 – 50 herní. Nie je problém, že tie herne sú, ale problém je, že koľko je tých herní. Dnes je hazard dostupný úplne všade, ale úplne všade. Mladí ľudia na východnom Slovensku prepadajú hazardu vo veľkej miere. Prečo je to tak? Viete, keď nemáte prácu, teraz hovorím, ako rozmýšľajú tí mladí ľudia, nemáte čo robiť, poflakujete sa po krčmách, po parkoch, po herniach. Potom mladí ľudia prepadajú hazardu. Čo nastáva? Nastáva páchanie kriminality, páchanie trestných činov, najmä ekonomických a majetkových, a nastáva fakt, že ak to dospeje do štádia, že rodina dotlačí toho mladého do toho, aby sa liečil, tak zase sú to výdavky štátu. Čo ja si myslím, že by sa malo urobiť s hazardom na Slovensku? Zoberme si veľké firmy, nebudem ich menovať. Jedna veľká firma má v Bratislave pomaly 60 herní, 60 herní. A teraz otázka je, čo z toho má štát. Áno, štát má zhruba 3-tisíc, 4-tisíc eur z každého hracieho prístroja, výherného prístroja a štát má z toho aj nejakú zábezpeku, ktorú prevádzkovateľ, resp. majiteľ týchto zariadení musí zložiť štátu. A teraz si skúste predstaviť situáciu, ktorá, si myslím, by vyriešila tento problém, že dnes máme vyše 20 tisíc týchto prístrojov na Slovensku. Teraz si predstavte, že za každú novú herňu, ktorú chcete mať, alebo za každú herňu, ktorá existuje, tak tu zaplatíte štátu kauciu 100-tisíc eur. A zrazu zistíme, že nám klesne počet herní, klesne nám počet herní, resp. prevádzok, kde sú dva stroje, to nie je herňa, dnes to máte pomaly všade. Ak si spomínate, na benzínových čerpadlách boli takéto stroje jeden čas, čo už bol úplne nonsens., dobre, že do potravín to nedali. Štát s tým, samozrejme, nerobil nič. Čiže skúste si predstaviť, že by každá herňa, resp. jej majiteľ musel zložiť zábezpeku 100-tisíc eur. Klesne nám potom počet herní, avšak tie veľké firmy, tie najväčšie firmy, ktoré na to peniaze majú, tak ich nebudú mať v Bratislave 50, ale 120, ale krát 100-tisíc eur, ja vám potom niekedy donesiem aj analýzu, vychádza to zhruba vyšší výber, resp. vyšší príjem pre štát zhruba o 120 milión eur v rámci Slovenska. Čiže vyriešili by sme obrovský počet herní , zvýšili by sme príjem do štátneho rozpočtu.
A teraz sa poďme baviť ďalej, čo ja si myslím, že by malo byť na každé dve zariadenia hracie výherné jeden zamestnanec. Teraz si predstavte herňu kde je 20 zariadení a pracujú dve dôchodkyne, ktoré sa striedajú na 12-hodinové služby, a tieto dôchodkyne, samozrejme, dostanú nejakú minimálnu mzdu. Prosím vás, viete, aké sú náklady na prevádzku takejto herne? Zaplatiť nájom, ktorý je spravidla smiešny, zaplatiť dvoch ľudí s minimálnou mzdou a zaplatiť nejaké energie, pomer príjmu takejto herne a nákladov na takúto herňu, to je obrovský nepomer, čiže na každé dve zariadenia jeden zamestnanec, minimálna plocha herne 400 metrov štvorcových napríklad, aby sme nemali v okresnom meste 40 – 50 herní, kde máte v každej krčme, ktorá má 15 metrov štvorcových, dva-tri stroje.
Čiže potrebujeme znížiť počet takýchto zariadení, takýchto, by som povedal, ničiteľov rodín, potrebujeme ale vybrať viac peňazí, čo, si myslím, že kauciou 100-tisíc eur na herňu to dokážeme. A, samozrejme, čo ja považujem za najdôležitejšie, dnes viete, kto sú najčastejší návštevníci na takýchto zariadeniach? Sú to ľudia s najnižšími príjmami, prípadne ľudia, ktorí sú na sociálnych dávkach. Nemusíme tu ísť po skupinách, ale vieme, o čom hovoríme.
Teraz si predstavte, že prevádzkovatelia by mali povinnosť, tak ako je to v kasínach, zaevidovať človeka, vystaviť mu nejakú čipovú kartu, aby mali údaje hráča, ale zároveň ich nejaký informačný systém aby bol prepojený napríklad so Sociálnou poisťovňou. To znamená, aby človek, ktorý na to nemá a príde do takéhoto zariadenia a zrazu sa zistí, že tento človek má dlh v Sociálnej poisťovni alebo tento človek poberá sociálne dávky, tak automaticky bol vykázaný von. Obmedzili by sme tým práve zúfalé situácie mnohých žien v rodine, kde ich manželia prepadli hazardu, kde poberajú sociálne dávky a kde jednoducho tie rodiny sú úplne zničené, hej, lebo ten patologický hráč sa správa potom kriminálne, rozpredáva majetok, rozpredáva zariadenie a, bohužiaľ, potom dochádza k páchaniu trestných činov.
Čiže toto sú len také moje nápady, ktoré, si myslím, by sa mohli zrealizovať. Takže myslím si, že vzhľadom aj na počet kolegov asi nemá význam nejak ďalšie témy rozoberať. Čiže ja ďakujem za pozornosť a som rád za tie tri faktické poznámky. Ďakujem.
