Vážený predsedajúci, vážení členovia vlády, dámy a páni, nedá mi na úvod nezareagovať na apel, ktorý tu bol vznesený na Slovenskú národnú stranu. Je to trošku úsmevné. A nechcem tu hovoriť o histórii, lebo by sme možno sa dostali na historický seminár, nie do parlamentu. Ale základom akejkoľvek úspešnej politiky kdekoľvek vo svete, či to je v strednej Afrike, na Ďalekom východe alebo v strednej Európe, je rešpekt geopolitických súvislostí existencie štátu. Slovenská národná strana z celej svojej viac ako stoštyridsaťročnej histórie, nechcem to počítať, aby som sa nepomýlil, lebo mi vyčítajú, že mám často problémy s číslami, obhajovala národný záujem slovenského národa a, keď sa Slovenská republika stala štátom, aj jej štátny záujem. A možno prekvapím mnohých tu, keď poviem, že Slovenská národná strana bola prvá politická strana ešte, keď rozprávali o rozpustení paktu, pretože sme videli, že pakty sa rozpúšťať, aspoň niekde, nebudú, deklarovala záujem pre Slovenskú republiku, aby bola súčasťou aj Európskej únie, aj Severoatlantického paktu, pretože Slovenská republika jednoducho nežije vo vzduchoprázdne a musí si svoje miesto obhájiť v tom geopolitickom priestore, v ktorom existuje, a akékoľvek myšlienky toho, že Slovensko môže existovať ako nejaká pyšná princezná v sklenej guli, bez vplyvu vánku zvonka, sú nereálne, nepredstaviteľné a škodlivé pre nás všetkých, ktorí tu v našej štátnosti, v našej republike žijeme.
Ale nechcel som o tomto rozprávať, mal som trošku iný zámysel, a preto sa vrátim k téme svojho vystúpenia.
Zišli sme sa tu, aby sme prerokovali, podľa mojich výpočtov, už ôsme Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Určite to nie je neznáme, bol som tam, bol som jeden z tých, ktorí tvorili slovenskú ústavu, jej preambulu. A keď sme tam tie heslá vkladali, ako si predstavujeme, na čo chceme nadviazať, chceme nadviazať na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, na odkaz Veľkej Moravy a cyrilo-metodské dedičstvo a na sebaurčenie, tak sme pri prijímaní tejto ústavy spolu, ako sme to tam deklarovali, s príslušníkmi národnostných menšín chceli vytvoriť nový domov pre Slovákov, pre slovenský národ v integrujúcom sa a globalizujúcom sa svete.
Odvtedy sa vystriedalo viacero vlád s plným i čiastočným mandátom, vytvárali sa vízie, čo treba urobiť, čo treba urobiť za dva roky, za štyri roky, akosi sme za ten čas nemali možnosť zamyslieť sa o tom, ako by tá Slovenská republika vlastne mala vyzerať, ako by mala byť zaradená vo svojom geopolitickom priestore, ako by sa mala uplatňovať jej vôľa, jej záujmy. Začali sme skôr v tom prvom období rozmýšľať, ako ju integrovať do európskych štruktúr, pretože, hádam nepoviem nič neznáme, Slovenská republika nebola vítaným dieťaťom v Európe a každé naše úsilie, ktoré bolo skončené tým, že našu republiku do nejakej organizácie prijali, bolo len potvrdením, že sme sa toho 1. januára 1993 rozhodli správne. A teraz opäť už je trošku pokojnejšie, ale Európska únia intenzívne rozmýšľa, čo ďalej, aj my by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako má náš štát vyzerať, aké miesto má mať v Európskej únii, akú má mať mieru suverenity a etnickej, kultúrnej identity. Týmto všetkým by sme sa mali zaoberať i v takých situáciách, ako je prijímanie vládneho vyhlásenia. Mali by sme sa teda zaoberať aj ontologickými, teda bytostnými otázkami nášho štátu.
Slovenská republika je stredne veľký štát, nehovorím, že je malý štát, lebo niekto hovorí, že Slovenská republika je malá, nevýznamná. Moja vlasť nikdy nebola malá a nikdy nebola nevýznamná. Moja vlasť je pre mňa tá najväčšia a najvýznamnejšia. A z toho dôvodu, že sme stredne veľký štát, nemôžeme kapitulovať na samostatnú, zahraničnú, bezpečnostnú i obrannú politiku. Sú štáty šťastnejšie ako San Maríno napríklad alebo Andorra, Luxembursko, ktoré si nemusia dovoliť tento luxus, zaoberať sa svojou obrannou, bezpečnosťou a zahraničnou politikou. My sme taký štát nie, my sa musíme stále nad týmto zamýšľať. Musíme sa naučiť formovať aj v takýchto dokumentoch, ako je programové vyhlásenie vlády, naše záujmy a ciele od nás smerom von, a nie len rozprávať o tom, kde sme, čo sme a ako sa tam budeme správať.
A pri tomto zamýšľaní sa nad tými bytostným otázkami existencie Slovenskej republiky nemožno nevynechať všetkých tých, ktorí sú zastúpení v parlamente v Slovenskej republike, ale ani odbornú verejnosť. Mali by sme sa všetci zamýšľať každodenne nad tým, ako si predstavujeme našu budúcnosť.
V súvislosti s podpísaním dohody s Britániou sa hovorilo aj o tom, že Veľká Británia nebude účastná na budovaní európskeho superštátu. Otázka je aj pre nás, má aj Slovensko byť účastné na budovaní nejakého európskeho superštátu? Myslím si, že nie, myslím si, že Európa by mala zostať Európou suverénnych národných štátov, suverénnych národov, tak ako to kedysi sformoval Charles de Gaulle. A podotýkam, že Charles de Gaulle túto víziu Európy ako suverénnych národných štátov chápal ako priestor od Atlantiku až po Vladivostok. Tohto by si mali byť vedomí tí, ktorí sformovali ideu Východného partnerstva , pretože na východ od nás sú štáty, ktoré sú rôzne prepletené. A majú tam rôzne záujmy. A bolo by treba rešpektovať celý tento priestor, pretože len tak môžeme byť úspešní.
Viete, v súvislosti s tým európskym superštátom je aj jedna zaujímavá vec. Mnohí aktivisti, najmä z liberálnych kruhov, chodia po celom svete, naháňajú rôznych motýlikov, snažia sa o prežitie rôznych živočíchov v amazonskej džungli, ale je otázka prežitia originálnej európskej kultúry taká, aká sa tu sformulovala niekedy od konca mladšej doby kamennej. A dodnes nie je hodná ochrany? Naše dedičstvo, ktoré sme zdedili po našich otcoch, praotcoch a prapraotcoch nie je hodné aspoň takej ochrany ako tie živočíchy v amazonskej džungli? Áno, myslím si, že je jej hodné, a preto Slovenská národná strana sa bude usilovať o to, aby ten národnoštátny záujem Slovenskej republiky bol stále viditeľný.
V súvislosti s vypracovaním tohto vládneho vyhlásenia i v súvislosti s tým, že sa tam spomínajú nadštandardné vzťahy s Českou republikou, chcel by som pripomenúť najmä členom vlády, že v období vlády tejto koalície oslávime jedno veľmi významné jubileum v súvislosti s existenciou aj našej súčasnej štátnosti. Je to jubileum stého výročia skončenia prvej svetovej vojny a odchodu Slovákov zo štátu, v ktorom sa nachádzali vyše tisíc rokov, ktorí vlastne v Martinskej deklarácii sa prihlásili pre spoločný štát s Čechmi. Tento štát skončil dva razy neúspechom, pretože opustil tú ideu, na ktorej vznikol. A tá idea bola vlastne ako štát dvoch národov a snaha o sebaurčenie slovenského národa a českého národa. Ale osláviť to musíme, pretože za toto obdobie sme urobili obrovský krok. Keď si to tak človek pomyslí, že v roku 1914 by na budúcnosť slovenského národa nevsadil nikto ani deravý groš, dnes sme suverénny štát, dnes hovoríme v Európe a Európa nás počúva. Teda tú storočnicu si skutočne treba pripomenúť, ale nemalo by to byť tak, ako sa to stáva už tradičným od vzniku našej novodobej štátnosti, že si nevieme osláviť svoje jubileá, a nemalo by to byť predovšetkým oslavou vzniku, respektíve obnovy českého štátu historicky z českých krajín rozšírených o nehistorické Slovensko. Mala by to byť oslava vzniku slovensko-českého štátu, a teda najmä z našej strany oslava 30. októbra 1918, teda Martinskej deklarácie.
Panie poslankyne, páni poslanci, v ďalšom by som sa zameral na niektoré otázky, ktoré sú rozpracované v programovom vyhlásení a ktoré by som si dovolil komentovať.
Predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti je všeobecná zhoda vo vládnej koalícii, čo sa dotýka európskeho a euroatlantického smerovania Slovenskej republiky. Tu by som chcel pripomenúť všetkým tým, ktorí si nevážia našu prítomnosť v týchto organizáciách, že Slovensko od svojho vzniku niekedy v 9. Storočí, keď vznikli prvé štáty, na ktoré my nadväzujeme, bolo vždy súčasťou latinskej civilizácie, bolo súčasťou vždy západného sveta. A aj svätý Cyril a najmä svätý Metod keď tu chceli pôsobiť, museli mať na to placet od rímskeho pápeža. A teda my sa dnes nachádzame v svojom prirodzenom prostredí, ktoré treba jednoducho rešpektovať. A tak ako naši predkovia do reformácie rešpektovali jedného pápeža a potom jednu civilizáciu, tak ju budeme musieť rešpektovať aj my.
Na druhej strane naše zaradenie do euroatlantických štruktúr neznamená, že sme stratili svoje vlastné národné a štátne záujmy. Neznamená to, že ich nemôžeme formulovať, vyjadrovať a nimi aj operovať. Boli by sme radšej my ako Slovenská národná strana, keby hlas Slovenskej republiky bolo počuť vždy, keď ho je treba počuť, slovenské záujmy niekedy nie sú totožné so záujmami, respektíve sú iné ako záujmy niektorých štátov s inou historickou a politickou skúsenosťou. Aj keď z politickej užitočnosti sa Slovenská republika pripojí k väčšinovému názoru, nemalo by to byť bez formovania vlastných postojov.
V tejto súvislosti absolútne smiešne mi pripadá, keď niektorí ľudia hovoria o tom, že existuje nejaká dichotómia v slovenskej zahraničnej politike, že jeden hovorí čihi, druhý hovorí hota. Ono, si myslím, musíme hovoriť tak, ako je v našich záujmoch. A keď sa k niečomu pripojíme, tak musíme vysvetliť, že sme sa k tomu pripojili preto, lebo je vyšší záujem, ktorý tie naše záujmy jednoducho podporuje.
A čo sa týka vzťahu k Bruselu. Viete, a to potom súvisí aj s rozvojom vlastnej obrannej politiky, my sme národ s veľkou skúsenosťou. My sme nie vždy, keď sme sa vložili do rúk našich skutočných alebo zdanlivých spojencov, dopadli na to dobre. Viete, tuto na hrade podľa môjho názoru nezaslúžene oslavujeme Habsburgovcov, Habsburgovci nám toho nasľubovali, keď nás potrebovali, hory-doly. Nikdy nám nič neurobili. Aj s Čechmi sme mali skúsenosti, že nám tiež nasľubovali hory-doly, tiež často tie veci porušili. Iný nám sľubovali, že nás obránia, a v Mníchove dali prednosť svojim záujmom. Aj Washington povedal, teda opačne to poviem, „eto vaše delo,“ keď sovietske tanky hrmeli cez územie nášho vtedajšieho štátu. Preto jednoducho my musíme artikulovať svoje záujmy a musíme sa a v zahraničnej politike držať pri zemi, a preto myslím si, že je oprávnené to, čo je vo vládnom vyhlásení, kde sa posilňuje význam a úloha národných parlamentov pri európskom rozhodovaní, pretože my tu v Európe musíme rozhodovať o našej budúcnosti spolu s Európou, niekedy aj proti nej, ale musíme byť v nej, pretože len vtedy môže počuť náš hlas.
A ešte jednu vec by som v tejto súvislosti, čo sa týka kapitoly zahraničnej politiky, chcel zdôrazniť. A to je otázka kapitoly Občan v zahraničí. Myslím si že, a aj som to povedal na výbore pre európsku integráciu, táto kapitola by sa lepšie vynímala, keby sa volala Občan a krajan v zahraničí, pretože ochrana nášho občana je takou bezvýhradnou povinnosťou pre náš štát, ale my nemáme v zahraničí len občanov, my máme v zahraničí aj krajanov, niektorých dokonca takých, ktorí sa nikdy zo svojej dediny nepohli vrátane ich predošlých generácií a v dôsledku historického vývinu sa dostali mimo našich hraníc. Potom je tu veľká emigrácia pred národným a sociálnym útlakom, najmä do zámoria, kde tiež sú už celé generácie našich krajanov, ktorí si zachovali svoje národné vedomie i národnú identitu a tiež potrebujú našu pomoc. Takže myslím si, že treba jednoducho dbať o to, aby sa naša zahraničná politika k našim krajanom, nielen občanom správala v zahraničí korektne, aby nemali pocit, že je len pokračovaním bývalej československej politiky, ktorá mala problémy so slovenskými krajanmi preto, že existovali, a nemohla ich jednoducho vydávať za Čechoslovákov.
Ako som už konštatoval predtým, Slovensko je stredne veľký štát a nemôže kapitulovať na vlastnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Bez takejto politiky, najmä však bez jej nástrojov v podobe funkčných bezpečnostných zložiek a ozbrojených síl sa výrazne znižuje aj efektívnosť našej zahraničnej politiky, čo by si mali uvedomiť najmä tí, ktorí by najradšej čo najviac okresali výdavky na obranu. Vítam preto záväzok vo vládnom vyhlásení, že sa pristúpi k urýchlenému vypracovaniu novej bezpečnostnej a obrannej stratégie, pretože predchádzajúce stratégie z roku 2005 sú obsolentné niektoré už tým, že vypršali ich lehoty, na ktoré boli prijaté, ale najmä zmenou bezpečnostného prostredia.
Táto záležitosť však by nemala skončiť len vypracovaním tých stratégií, ale malo by sa pristúpiť aj k zákonodarným úpravám, z ktorých niektoré nie je možné prijať bez opozície. Slovenská obranná legislatíva je závislá najmä na zákone č. 227/2002 Z. z., ktorý hovorí o bezpečnosti štátu v určitých stavoch ohrozenia. A musím konštatovať, že tento ústavný zákon je neopraviteľne zastaralý a bolo by treba s ním niečo robiť. A bude treba sa zamyslieť či už v tomto volebnom období alebo nasledovne, ale v každom prípade by sme mali nad tým začať pracovať, ako zmeniť a upraviť celú našu obrannú legislatívu, ktorá zväčša stojí na zákonoch z rokov 2001, 2002. A tieto zákony v mnohom sú už narušené, respektíve nezodpovedajú tomu, čo by sme potrebovali.
V súvislosti s tým zákonom by som chcel aj poukázať na jeden obrovský paradox. Viete, po lesoch nám tu chodia celé skupiny, kde sa vojensky cvičia občania, hej, najmä mladí ľudia v rôznych organizáciách. A vlastne nie je žiadna legislatívna prekážka, aby to robili. A keď sme chceli prijať zákon o dobrovoľnej vojenskej službe, museli sme meniť ústavu. Kde sme sa to dostali, kde štát nemôže pripravovať svojich vojakov, svojich občanov na obranu vlasti? To skutočne takáto legislatíva by sa mala čo najrýchlejšie odstraňovať.
V minulosti sa nám určitým spôsobom zaseklo budovanie jednotného bezpečnostného systému štátu. A tu, myslím, je trošku rezortizmus. A ten rezortizmus by bolo treba prekonať, aby sme tento jednotný bezpečnostný systém štátu mohli vybudovať. A, samozrejme, bolo by treba sa zamyslieť aj nad vytvorením systému obrany štátu, ktorý tiež z roku 2002 je už určitým spôsobom prekonaný.
Kapitolou samou osebe je stav nášho rezortu obranu a ozbrojených síl. Nedá sa nepovedať v tejto súvislosti, že pred novým ministrom stojí priam sizyfovská úloha pri zabezpečovaní všetkých cieľov, ktorú si dal rezort obrany vo vládnom vyhlásení, súčasný stav rezortu vyplýva z určitého uspokojenia sa našej politickej scény po vstupe Slovenskej republiky do NATO a EÚ, keď ako keby vzniklo presvedčenie, že nepotrebujeme samostatnú obrannú politiku, však nás naši spojenci obránia a uchránia. Z tohto falošného presvedčenia sa potom pristupovalo aj pri zabezpečovaní zdrojov pre rezort, z ktorých sa najľahšie odkrajovalo pod zdanlivo pravdivým tvrdením, že aj tak nám nič nehrozí. Vidíte, situácia jak sa rýchlo zmenila. Tak sa nám stalo, že pred vstupom do NATO sa naše výdavky na obranu pohybovali v rozmedzí 1,8 až 1,9 % HDP. A sľúbili sme, že do roku 2006, myslím, budeme mať na to 2 % HDP, avšak práve opačný trend toho nastal, najskôr sme klesli na 1,6 %, potom na 1,3 % a v súčasnosti sa to pohybuje okolo 1 % HDP. Viete, veci niektoré treba urýchlene riešiť a zdroje pre rezort obrany sú významným prvkom pri zabezpečovaní obranyschopnosti našej krajiny.
V svojom poslednom období, keď som myslel, že bolo posledné, ale asi to nebola pravda, lebo som znova v parlamente, v parlamente som bol členom Severoatlantického zhromaždenia, čo je dnešné Parlamentné zhromaždenie NATO. A tam sa aj vyhodnocovali jednotlivé prvky štátov, ktoré sa usilovali o vstup do NATO. A vtedy Slovenská republika sa pokladala aspoň verbálne za kandidáta do NATO. A bol to aj oficiálny cieľ zahraničnej politiky. Na tých rokovaniach často sa hovorilo o úrovni ozbrojených síl jednotlivých členských štátov a keď sa hovorilo o pripravenosti ozbrojených síl na integráciu do štruktúr NATO, tak, samozrejme, ďaleko vpredu boli Poliaci, potom sme boli my a ďaleko za nami boli Maďari a Česi. Takže bolo obdobie, keď našim ozbrojeným silám sa darilo, ale bolo to obdobie, keď aj tie ozbrojené sily dostávali to, čo mali.
Nedá sa povedať, že sme v predchádzajúcom období nemali dobré zámery, nemali dobré úmysly, nemali dobré projekty, ale čo sme skutočne nemali, tak to bola vôľa ich napĺňať, nemyslím zamestnancov rezortu a príslušníkov ozbrojených síl, ale tými, čo disponovali finančnými prostriedkami. Tie finančné prostriedky sa najľahšie odoberali z obranného rozpočtu, ako som už spomenul, pretože však nám nič nehrozí.
Takže v tomto zmysle si myslím, že Slovensko potrebuje obnovu svojej obrannej politiky, obnovu svojich schopností opäť dynamicky budovať svoje ozbrojené sily, ktoré podľa projektov z minulosti mali byť malé, vycvičené a dobre vyzbrojené. A zatiaľ ich máme aj len malé. Ale treba ich vyzbrojiť, už sa niečo začalo v minulom volebnom období s tým, a treba ich vycvičiť tak, aby skutočne plnili tie úlohy, ktoré mali a ktoré musia plniť pre blaho všetkých nás.
Náš pán minister, ktorý tu sedí vedľa mňa, bude potrebovať podporu pri napĺňaní našich záväzkov vo vzťahu k spojencom. To je záväzok 1,6 % do roku 2020 na obranu z HDP. Ale mali by sme si všetci uvedomiť, aj tí, čo si myslia, že tieto prostriedky sú niečím, čo sa dáva do Bruselu, by si mali uvedomiť, že to nie je niečo, čo sa tam dáva na nejaké pofidérne nejaké ciele ďaleko, ale že tieto prostriedky sú na našu obranu, sú to prostriedky na ochranu nás všetkých, našich životov, našich hraníc, našej suverenity. Preto si myslím, že bude všeobecný konsenzus v tomto parlamente pri napĺňaní vládneho vyhlásenia v tejto časti.
Náš minister bude potrebovať našu podporu pri rozvíjaní dobrovoľnej vojenskej prípravy, vytváraní aktívnych záloh, zvyšovaní bojovej pripravenosti ozbrojených síl. A, opäť, ide o našu bezpečnosť, o naše životy, nie o niekoho iného, imaginárneho. Sú to prostriedky vynaložené na našu bezpečnosť.
Náš minister bude potrebovať podporu pri posilňovaní obranného plánovania, ktoré sa často chápe ako niečo, čo je záležitosťou rezortu obrany. To nie je tak. To je záležitosť štátu. A dobré obranné plánovanie vytvára to, že budeme pripravení. A ako všetci viete, pripraveného nikto nemôže prekvapiť.
Náš minister bude potrebovať podporu a pochopenie pri opätovnom zavádzaní mravnej výchovy v školách, a to spoločne s naším ministrom školstva, pretože sme tak ľahkovážne sa tohto všetkého vzdali. Pritom branná výchova je vlastne príprava na krízové situácie. A tie krízové situácie nemusia byť vždy spojené s vojnou. To sú aj katastrofy, to sú aj priemyselné nešťastia, to je autohavária, keď človek musí zrazu pomáhať niekomu, kto je zakrvavený, dolámaný, a podľa toho, ako bude konať, závisí život toho človeka. Preto si myslím, že branná výchova bude veľmi, veľmi dôležitá pri tom, čo bude táto vláda napĺňať v budúcom období. Verím, že minister túto podporu získa.
Na záver vo vzťahu k rezortu obrany by som chcel spomenúť ešte jednu vec. Nediskutoval som o nej ani s pánom ministrom. Ešte pred voľbami sa na mňa obrátili organizácie, ktoré reprezentujú ľudí postihnutých previerkami po roku 1968. Bolo by treba nejakým symbolickým spôsobom ich odškodniť, aby nezostal dojem, že keď niekto je verný svojmu národu a svojmu štátu a postaví sa na odpor voči vonkajšej invázii, je to niečo, čo má byť potrestané.
Teraz by som prešiel do iného rezortu. A z mojej prirodzenosti, z môjho postavenia to bude, samozrejme, rezort kultúry. Má vytýčených veľa zaujímavých a realistických cieľov. Z môjho pohľadu by však nemal zabúdať na obranu slovenského jazyka, ktorého úroveň vo verejnom priestore je niekedy žalostná a ktorý je vytláčaný inými nedomácimi jazykmi. Pohŕdanie slovenským jazykom je priam do očí bijúce, napríklad v našom hlavnom meste Slovenska. Celé štvrte a objekty sú oficiálne pomenované v cudzom jazyku. To hádam Nábrežný park, Tri veže alebo Vinice je tak neprijateľné, že to musí byť River Park, Three Towers alebo, nedajbože, Vineyards, čo v Rači keby bolo Weinberge alebo podobné nemecké slovo ešte by som pochopil, ale to má byť oficiálna štvrť v našom hlavnom meste? Veď to je neprípustné. A ešte tuto dole pod nami stavajú štvrť, ktorá sa celá stáročia volala Cukormandel aj v slovenčine, ale pre nich je to nie tak dôstojné slovo, aby ho použili, oni musia mať Zuckermandel. Takže skutočne ministerstvo kultúry neviem, nevidím ministra kultúry, by v tejto veci malo konať a mali by sme hádam prijať aj novelu jazykového zákona, aby tieto nehoráznosti nevznikali a mohli sme skutočne byť hrdý národ v hrdej krajine.
Som presvedčený, že ministerstvo musí zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov pre Maticu slovenskú i kultúrne spolky národnostných menšín, pretože kultúra je to jediné, čo si môžeme zachovať osobitne v tomto globalizujúcom sa svete. A spolky, ktoré túto kultúru udržujú, pestujú, si skutočne zaslúžia našu podporu.
Áno, a som aj za zvýšenie koncesionárskych poplatkov pre rozhlas a televíziu, ale spolu s pani poslankyňou, myslím, z OĽANO, si myslím, len za predpokladu, že to bude skutočne aj názvom národná inštitúcia a nebude mať názov podobný niekdajšej pirátskej stanici Radio Luxembourg. Veď to je nehorázne. Všetky národné inštitúcie majú adjektívne názvy svojich inštitúcií takéhoto charakteru, iba my máme inštitúciu, ktorá má podobný názov ako Radio Luxembourg.
A ešte jedna vec v rámci audiovizuálnej tvorby. Nemali by sme zabúdať, že Slovensko nemá sústredenú všetku tvorivú inteligenciu, tvorivých ľudí v Bratislave, že sú tu aj také mestá ako Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Nitra, Košice, Prešov, pričom pri distribúcii peňazí napríklad pri audiovizuálnej tvorbe alebo iných kultúrnych hodnôt zo štátu by sa tieto prostriedky mali distribuovať po celom štáte, všetkým tým, ktorí si ich zaslúžia, pretože aj týmto spôsobom sa bude posilňovať kohézia jednotná našej republiky, nášho štátu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
