Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Pán Žiak, opakovane ste spomínali, že žena má právo rozhodovať o vlastnom tele. No ja nie som celkom o tom presvedčený (ruch v sále a zaznievanie gongu), že vlastne ten fetus je jej vlastné telo. V podstate už v prvých týždňoch sú tam zá..., sú tam zárodky jednotlivých orgánov. Už v piatom týždni môžte na sonografe zistiť pohyb srdca. On sa vyvíja a tá ontogenéza alebo tá, vývoj tých orgánov prebieha do 12. týždňa, kedy sú už úplne kompletné. Čiže tvrdiť, že rozhoduje celkom o vlastnom tele, neni to jej vlastné telo. To by musela mať potom dve hlavy, štyri ruky, dve, dva srdcia a podobne.
Potom hovoríte, že teda nemáme na to žiadne medicínske argumenty, že nie sú, no a práve toto sú tie argumenty, že v podstate tá ontogenéza postupne prebieha a takto sa vlastne, vlastne to embryo rastie. To, že žena na to nepríde do ôsmich týždňov, je možné, ale pokiaľ má pravidelný sexuálny styk (povedané so smiechom) a takto, tak môže s tým rátať, že bude tehotná. Takže to sú také medicínske, medicínsky pohľad na to.
Viete, my máme veľmi zlé demografické parametre na Slovensku. Keď som to pozeral, v podstate v dnešnej dobe vychádza na jednu ženu jeden a pol dieťaťa, ideálne by bolo, aby tá pôrodnosť bola 2,1, čo nedosahujeme. Takže aj cieľom týchto zákonov je, aby sme mali viacej detí, lebo však položme si otázku, pre koho budujeme Slovensko. Pre migrantov, aby sme sem zvážali ľudí, alebo si chceme vlastne takto pomôcť, aby sme mali, alebo sa mal kto o nás postarať, aby sa nezrútil dôchodkový systém? Takže asi takto aj z toho medicínskeho hľadiska.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Stančík, my naozaj týmto naším návrhom zákona alebo týmito našimi návrhmi zákona nechceme v žiadnom prípade zakazovať interrupcie, ale je tu jasný príklad toho, že ich chceme obmedziť.
Jeden zákon hovorí, aby sa tieto interrupčné zákroky nevykonávali cudzinkám alebo boli značne obmedzené, druhý zákon hovorí o tom, aby sa jednoducho ten časový horizont z 12 týždňov stiahol na tých 8, ale v žiadnom prípad nemôžme rozprávať o zákazoch. Jednoducho je to náš náhľad na túto problematiku a tento problém sa snažíme ako predkladatelia tohto zákona riešiť týmto spôsobom.
Kolegovia tu nedávno alebo pred chvíľkou povedali, že nie nelegalizácia interrupcií bude mať následok na ich navýšenie, ale práve naopak. Čiže naozaj sa musíme na túto problematiku pozerať tak, že ak niečo zlegalizujeme, tá žena stratí akékoľvek morálne pochybenia, že koná niečo zlé, niečo, čo je vlastne nemorálne, že ten vlastne nový život vedome alebo nevedome zabíja. Jednoducho dáme do ustanovenia zákona to, že interrupcia je legálna, všetko je v poriadku a tá mamička už potom nebude mať žiadne pochybnosti. Pôjdem, veď čo nie je zákonom zakázané, je vlastne dovolené. Ale na tento problém sa naozaj musíme pozerať v širšom kontexte a súhlasím s tým, že nie všetci musíme mať rovnaký náhľad na videnie tejto problematiky, ale skúsme nájsť nejaký kompromis.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Stančík, ja možno budem teraz opakovať slová kolegu Mazureka, ale naozaj je to tak, väčšinou tí ľudia, ktorí zastávajú súčasnú legislatívu, tak hovoria o tom, že sú tu ženy v ťažkej životnej situácii, to ako nikto nespochybňuje, určite je veľa takých žien, ktoré sa rozhodujú, to, či pôjdu na potrat, alebo nie, na základe toho, že sú v ťažkej životnej situácii.
Ale fakt je zasa aj taký, že je tu naozaj obrovské množstvo žien, ktoré v tej ťažkej životnej situácii, tak ako si ju predstavujeme, naozaj nie sú.
Ja poviem len jednu štatistiku, je síce z Českej republiky, je staršia, ale myslím si, že odvtedy sa nejako veľa nezmenilo, tá hovorí o tom, že nejakých 48,8 % žien, teda takmer polovica, ktorá ide na potrat, nejde na potrat ani zo zdravotných dôvodov, ani pre znásilnenie, ani pre to, že by si dieťa nemohli dovoliť z nejakých sociálnych príčin, alebo že by mali nejaké problémy zo vzťahu k partnerom, že by ich ten partner opustil, keby to dieťa porodili, ale idú na potrat len preto, že buď nechcú ešte dieťa, alebo, alebo nechcú ďalšie dieťa, a to len preto, lebo proste by to narodenie dieťaťa narušilo ich kariéru, alebo ten, ten život, to pohodlie, na ktoré boli doteraz zvyknuté. Čiže treba sa na to pozrieť aj cez to.
A ďalšia vec, ktorá ma zaujala s tým, že teda obmedzovanie, nejaké reštrikcie, čo sa týka interrupcií, že to nepovedie k nejakým želaným výsledkom, že sa ten, počty, ja neviem, nezníži alebo že to nejak nič zásadne nezmení, tu by som chcel poukázať na jednu svetovú veľmoc, Spojené štáty americké, kde teda interrupcie sa robia vo veľkom, tam keď interrupcie boli ešte zakázané, tak sa ich vykonalo 100-tisíc. Hej? Stotisíc ilegálnych interrupcií. Akonáhle sa stali legálne v tom roku 1973, tak v priebehu desiatich rokoch sa to postupne vyšplhalo až na 1,3 mil. interrupcií ročne. 1,3 mil. To znamená, tu vidíme, že, že jednoducho keď sú interrupcie legálne, tak tu práve naopak vedie k nárastu počtu interrupcií, a pokiaľ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Stančík, ja si dovolím s vami polemizovať v tej otázke, že väčšina slovenského národa odmieta sprísňovanie potratovej legislatívy, ja o tom neviem, ja som práve videl iné štatistiky, ktoré hovorili, že väčšina slovenského národa by súhlasila s čiastočným obmedzením potratu. Keď si to poviete takto, že radikálnym obmedzením, možno áno, máte pravdu, že keby sa povedalo úplný zákaz potratov, tak je väčšina národa proti, ale ten zákon, ktorý má, predkladáme my a ktorý má tie tri výnimky, tak ten má podľa môjho názoru všeobecnú a väčšinovú podporu slovenského národa. Ale keď máte iné štatistiky, ja budem rád, keď mi tieto veci dáte.
Ďalšia vec je, že či ste skúmali túto tému do hĺbky, lebo ja som sa rozprával aj s nejakými gynekológmi, ktorí riešia a prijímajú tieto pacientky, a drvivá väčšina tých prípadov, ktoré im prejdú cez ruky, to nie sú ženy, ktoré si nemôžu to dieťa dovoliť, práve naopak, majú drahé iPhony, kabelky, luxusné rifle, ale tie dôvody sú rôzne. Od jednej ženy, ktorú poznám, ktorá bola dvakrát na potrat, lebo je fitneska a nechce si obme..., nechce si nejak zničiť postavu, až po ženy, ktoré si nechcú obmedziť kariéru. A podobné veci. Čiže ten sociálny faktor zohráva určitú rolu, ale nie je ten najhlavnejší a to je preto nesmierne dôležité, že aj keď prídete s akýmkoľvek návrhom na zlepšenie sociálnej situácie, stále bude nejaká tá vymetená, keď to mám takto povedať, fitneska, ktorá si nechce pokaziť postavu, tak radšej to dieťa zabije.
No a každopádne si nemyslím, že by malo existovať niečo také, ako je právo na potrat, a preto vám dám na záver takú otázku, že či ste niekedy videli video z priebehu potratu. Či ste ho videli? A keď áno, ako ste sa na to dokázali pozerať.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Stančík, ja ako žena a matka vám musím povedať, že ná..., týmto návrhom zmeny zákona o interrupcii absolútne nemám pocit, že by bolo ohrozované právo, moje právo ako ženy na telo. Je to len absolútna floskula a dogma, ktorá sa používa na to, aby sa ospravedlnilo zabíjanie detí.
Ja vám musím povedať jednu vec, že žiadne právo nie je nekonečné a neohraničené. Vieme veľmi dobre, je to už známa veta, že právo jedného končí tam, kde začína právo druhého. A my sa stále bavíme len o ženách. Lenže tá žena má právo na to svoje telo, ale len do momentu, kým nevznikne nový život, a ten nový život vznikne aj jej pričinením. Hej? Čiže toto, používať tieto feministické floskuly absolútne teda ja, ja odmietam a s vami nesúhlasím.
A chcem vám povedať, že my tu vlastne týmto zákonom nejdeme proti ženám, ani ohrozovať ich právo. Týmto návrhom zmeny zákona vlastne my bojujeme za život detí. Vznikne nový život, ktorý sa matka, ktorá sa hrá na Boha. kvôli svojo..., svojmu súkromiu alebo pohodliu ide zabiť, resp. rozhodne, aby sa zabilo. Nehovoríme o prípadoch, kedy, kedy povedzme sú zdravotné problémy a tak ďalej. Tie výnimky sú dané. O tom sa my nebavíme, bavíme sa o tom, že žena z rôznych, jak som povedala, nie vážnych dôvodov chce umelo ukončiť tehotenstvo len pre svoje pohodlie. A my bránime nový život dieťaťa. Toto chcem stále zdôrazniť aj ja, ja tu cítim, aké nepochopenie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Stančík, na vás bolo vidno pri tom vašom príhovore, že nie ste celkom v pohode, a nie ste celkom uzrozumený s tým, čo hovoríte, ale... (Smiech v sále.) Ja chápem, že obhajovať zabíjanie detí je náročné a ťažké, a nemôže to byť len tak. Ale chcem sa vás spýtať, čo má táto COVID-19 kríza spojené, spoločné s potratmi. Čo to má spoločné, keď ste povedali, že prečo to riešime, a ešte teraz, v tejto, v tomto období krízy. Čo to má spoločné? A vy ste povedali, že prečo to chceme riešiť a prečo to vlastne nasilu tlačíme, keď keď tie potraty klesajú umelé, umelé potraty.
A ja sa pýtam, že keď už ste sa pustili do tej štatistiky, že či naozaj klesajú všetky, či naozaj klesajú aj umelé potraty vykonané cudzinkám na Slovensku. A či napríklad, ak nechcete, ako tu niektorí kolegovia vaši hovoria, obmedzovať vaše ženy, partnerky, dcéry, vnučky, sestry, tak že či by ste mali odvahu aspoň na to, aby sme zrušili tú potratovú puri..., turistiku na Slovensku, aby sa tie potraty na Slovensku nevykonávali cudzinkám vôbec, nula, nula. Či ani na to nemáte odvahu, lebo poviete, že päť zariadení príde o nejaké peniaze, krvavé peniaze? Lebo ak aspoň na toto máte odvahu, tak to povedzte a my v najlepšom úmysle vám vyjsť v ústrety sme ochotní jeden ten návrh upraviť tak, aby zakazoval a úplne rušil aspoň tú potratovú turistiku. Povedzte to z koalície, že áno, aspoň toto chceme jasne urobiť. A my to urobíme, lebo my nehľadáme, ako sa to nedá, ale ako, ako sa to môže dať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ďakujem za faktickú poznámku. Samozrejme, ja s vami súhlasím. Treba, samozrejme, urobiť aj také opatrenia, aby sme tie ženy presvedčili, aby vôbec o potratoch ani neuvažovali, aby vedeli, že majú dostatočne pripravené podmienky na to, aby to materstvo zvládli, aby cítili tú podporu zo strany štátu, a to je práve vaša úloha, úloha koalície, aby ste takéto zákony a takéto opatrenia prijali. Síce sa nachádzame v ťažkej ekonomickej situácii, ale vieme prijať niekoľko okamžitých opatrení na to, aby sme získali dostatočné finančné prostriedky na to, aby sme týmto matkám pomohli. Máme tu zákony, ktoré, ktoré budú mať pozitívny dopad na rozpočet verejnej správy. Ale takisto aj vy ako koalícia ste ukázali, že keď chcete, tak sa šetriť naozaj dá.
A o tom, či sa na to pozerať aj z opačného pohľadu, je dôležité podľa mňa, áno, určite je, pretože my sa nemôžme spoliehať na to, že každá matka bude presvedčená tou sociálnou podporou toho štátu, aby na ten potrat nešla, ale my musíme urobiť aj tie reštrikcie k tomu, aby sme naozaj tie potraty obmedzili na absolútne minimum.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, na úvod svojho prejavu by som chcel poďakovať všetkým prítomným poslancom v rokovacej sále aj tým, ktorí sa zapájajú do rozpravy. Je to veľmi dôležité, aby tu tá diskusia prebiehala, aby sme si navzájom vypočuli tie argumenty pre a proti, pretože bez takejto diskusie nenájdeme potom to najlepšie riešenie aj v tejto téme.
Chcel by som sa na úvod spýtať otázku, pretože táto téma už sa tu počas týchto predchádzajúcich prejavov rozoberala, že od ktorého štádia je plod hodný ochrany. O tehotnú matku je postarané od chvíle identifikovania tehotenstva preto, lebo nesie v sebe nový život. O 12-týždňový plod však postarané nie je. A náš návrh ochrany života túto ochranu zaručuje. Veľa sa hovorí o ženách, ktoré sú v ťažkej situácii nechceného tehotenstva, aj o tom, že ich nemožno nútiť dať dieťaťu život alebo prijať poškodené dieťa. Zaiste nemožno banalizovať tieto psychicky náročné situácie. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.)
Treba urobiť všetko preto, aby sa týmto ženám poskytla pomoc a ochrana i ďalšie sprevádzanie v neľahkej ceste. V tom by bolo treba určite pridať. Návrh by mal počítať aj s posilnením týchto služieb a s vybudovaním siete pomoci prv, ako sa začnú uplatňovať sankcie. Na Slovensku existuje ešte veľa prekážok, byrokratizmu a neprajnosti pre akreditácii organizácií, ktoré takúto pomoc ponúkajú. Nehovoriac o tom, že od štátu nedostávajú takmer nijakú podporu.
Na druhej strane nemôžeme hovoriť, že tehotné ženy sú v skutočnosti v situácii voľby mať či nemať dieťa. Ony túto voľbu už majú totižto za sebou. Ak absolvovali sexuálnu komunikáciu s mužom, museli počítať s tým, že sa dieťa môže prípadne počať. Ani pri antikoncepčných prostriedkoch totiž neexistuje úplná ochrana pred počatím. Slobodná voľba v skutočnosti prebieha len v okamihu rozhodovania sa pre sexuálny pomer s partnerom. Po počatí dieťaťa ide už o otázku svedomia, či dieťaťu matka ponechá život, alebo mu ho vezme. Dieťa sa totiž samo brániť nevie. V tomto môže za neho hovoriť zákon, ktorý ho chráni. Ak však ide o záchranu života, či nemajú byť bokom citové problémy ženy? V prípade ustanovenia zákona rozhodujúce o živote a smrti dieťaťa nemôžu rozhodovať citové záležitosti, ale objektívna pravda o jeho existencii. Cit a súcit majú svoje miesto pri podpore tehotnej matky v prospech narodenia dieťaťa.
Na tému interrupcií sa dá pozrieť z veľkého množstva pohľadov. Z pohľadu zdravotného, psychologického, ekonomického, demografického, sociálneho, materiálneho alebo duševného, náboženského, ateistického a z mnoho ďalších pohľadov. Nás je tu v parlamente iba 150, ale tam vonku, najmä na internete zaznieva hlas ďalších stoviek a tisícov zástancov sprísnenia ochrany života. Ja by som si dovolil predniesť taký trošku iný pohľad, pohľad o histórie, ako a odkiaľ sa vôbec legalizácia potratov dostala do našej legislatívy. Ruská socialistická federatívna republika bola prvá krajina, ktorá v novembri 1920 legalizovala potraty. Legalizácia bola pokračovaním skorších spoločenských zmien, ktoré sa v Rusku naplno rozbehli po októbrovej revolúcii v roku 1917. Boľševická túžba zrúcať normy starého sveta skombinovaná s mizivou hodnotou konkrétneho človeka bola jedinečnou príležitosťou pre legalizáciu potratov. Komunisti nemali v láske tradičnú rodinu, vnímali ju ako zdroj útlaku žien a spoločenskej nerovnosti. Z Manifestu komunizmu bolo jasné, že komunisti túžia po revolúcii v oblasti rodiny a že by radi oslabili niektoré jej spoločenské funkcie. Len pár týždňov po tom, ako prevzali boľševici moc v Rusku, zlegalizovali rozvody a zaviedli povinnú civilnú formu sobáša. Rozvod bol možný na základe súhlasu manželov, ale aj na základe návrhu ktoréhokoľvek z nich, hoci by s ním druhý manžel alebo manželka nesúhlasil. Ženy tak oficiálne dostali právo vymaniť sa z okovov rodiny. O rok neskôr, v roku 1918 boli tieto zmeny potvrdené v novom Rodinnom kódexe. Zrušil majetkové spoločenstvo a každý z manželov sa stával výlučne vlastníkom svojho majetku.
Podľa americkej historičky Wendy Goldman boli do rodinného kódexu vnesené nielen revolučné predstavy o rovnosti medzi mužmi a ženami, ale tiež predstavy o potrebe odumretia rodiny. Ďalej píše, že podľa Alexandra Goichbarga, mladého revolučného právnika, ktorý kódex písal, bolo jeho cieľom pripraviť pôdu pre to, aby sa manželstvo a rodina stali úplne prekonanými. Hoci šlo o najprogresívnejšiu právnu úpravu tej doby, už vtedy ju niektorí revolucionári vnímali len ako medzistupeň k neskoršiemu ďalšiemu oslabeniu manželstva a rodiny.
Revolúcia a búranie starých buržoáznych kapitalistických zásad však otvorili Pandorinu skrinku a ľudia sa začali búriť aj voči iným normám. Lenin hlásal potrebu oslobodenia žien z ich z domáceho otroctva v starostlivosti o domácnosť a deti, no voči paušálnemu uvoľňovaniu mravov v sexuálnej oblasti bol spočiatku skôr kritický. V listoch z roku 1915 adresovaných svojej priateľke boľševickej političke nešetril kritiku na jej snahu spísať manifest, v ktorom sa okrem iného dožadovala slobody v láske. Lenin sa jej vyčítavo pýtal, či má ísť o oslobodenie od serióznosti v láske, od narodenia detí alebo o slobodu cudzoložiť. Ak áno, nech si radšej takýto pamflet odpustí, pretože toto sú práveže praktiky skazenej buržoázie, ktoré by mala ako komunistka kritizovať.
Lenže revolúcia začala žiť svojím životom a búranie noriem prehĺbilo aj búranie sexuálnych noriem, obzvlášť medzi mládežou. Terajšia írska socialistka Emma Quinn s obdivom hľadí späť na éru boľševizmu a na to, s akou závratnou rýchlosťou menili spoločenské vzťahy. Citujem: „Zmeny rodiny a štruktúry rodiny priviedli mnohých k úplnej zmene k ich prístupu ku vzťahom. V roku 1921 prieskum komunistickej mládeže ukázal, že 21 % mužov a 14 % žien považovali manželstvo za ideál, 66 % žien preferovalo dlhodobé vzťahy založené na láske a 10 % preferovalo vzťahy s rôznymi partnermi.“
Takéto spoločenské zmeny celkom iste rozšírili aj prax potratov. Sovietska republika svojím nariadením o ochrane ženského zdravia z novembra 1920 legalizovala potrat, neoznačila ho však za výdobytok, ale skôr za menšie zlo. Nariadenie uvádza, že trestanie žien a lekárov za potrat neprináša uspokojivé výsledky a dôsledkom sú nelegálne potraty v zlých podmienkach. Ako dôsledok sa polovica žien nakazí infekciou a 4 % žien zomrú. Ľudový komisár pre zdravie a spravodlivosť s cieľom chrániť zdravie žien dovolil vykonávať potraty voľne a bez poplatku, avšak výhradne lekármi v nemocniciach. Potrat bol označený za vážne zlo pre spoločnosť, ktoré by však vďaka nastolenej osvete medzi pracujúcimi ženami malo postupne vymiznúť. Stal sa však presný opak.
V roku 1922 sa potom dekriminalizovala prostitúcia aj homosexualita. Mnohí homosexuáli začali žiť otvorene homosexuálne, dokonca bola súdom uznaná legálnosť manželstva rovnakopohlavného páru, niektorí ľudia sa po revolúcii rozhodli žiť ako opačné pohlavie a od roku 1926 je legálne zmeniť si pohlavie v pase.
Rusi si rýchlo začali zvykať na nové vymoženosti. Wendy Goldman uvádza, že v roku 1925 bola miera rozvodov v Rusku vyššia než v akejkoľvek inej európskej krajine, pričom na sto sobášov pripadalo 15 rozvodov. V Moskve to bol jeden rozvod na dve manželstvá. Do toho vysoká nezamestnanosť, obzvlášť žien, takže rozvod sa stal zdrojom veľkého utrpenia pre ženy. Sovietski pracovníci sa napokon v roku 1926 rozhodli prijať nový Rodinný kódex, ktorým chceli tento a iné problémy odčiniť. Rusko bolo oslabené revolúciou, občianskou vojnou i prvou svetovou vojnou.
Podľa mnohých historikov to boli práve oficiálne obavy z klesajúcej pôrodnosti v polovici 30. rokoch a snaha posilniť rodinu ako baštu spoločenskej stability, ktorou odsúdili staré revolučné právo k zániku. V roku 1936 tak došlo k ďalším zmenám v rodinnom práve, no čo je ešte dôležitejšie, aj k obmedzeniu potratov.
V máji pustili komunisti do médií návrh zákona o ochrane materstva, ktorým sa mali obmedziť potraty, ale súčasne aj zvýšiť štátna podpora pri pôrode, zaviesť podporu pre veľké rodiny, podporiť budovanie jaslí a škôlok, a tiež mierne sťažiť rozvody. Kritika obmedzenia potratov sa v médiách objavila, ale nešlo o kritiku v zmysle obmedzovania osobnej slobody či práv na vlastné telo, ale skôr o kritiku, že nemožnosť potratu spôsobí neriešiteľné problémy pre matky, ktoré by chceli pokračovať v štúdiu či v kariére.
Nový zákon bol schválený 27. júna 1936 a o rodiny detí a k výchove občanov sa vyjadroval veľmi pozitívne ako o veľkej a zodpovednej úlohe. Potrat mohol byť vykonaný len v prípade ohrozenia života alebo vážneho ohrozenia zdravia tehotnej ženy, alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby. Zaviedla sa aj trestnosť nelegálneho potratu, pričom matka mohla byť potrestaná napomenutím a za opakovaný nelegálny potrat pokutou. Siegelbaum sa domnieval, že počet oficiálne zaznamenaných potratov prudko poklesol z 1,9 mil. v roku 1935 na 570-tisíc v roku 1937, ale potom začal rásť na 755-tisíc v roku 1939. Napriek trestnej zodpovednosti za vykonanie nelegálneho potratu bol skutočný počet potratov pravdepodobne ešte o dosť vyšší.
Samozrejme, nie všetci súdruhovia sa s novými trendmi stotožnili, Lev Trockij vo svojej knihe Zradná revolúcia, ktorú napísal v roku 1936 v exile, uviedol, že revolúcia, revolučná sila dala žene právo na potrat, čo je v podmienkach núdze a rodinných problémov jednou z jej najdôležitejších občianskych, politických a kultúrnych práv. Táto rétorika bola predzvesťou, že revolúcia zatiaľ nepredviedla všetko.
Po Stalinovej smrti sa k moci dostal Nikita Chruščov a opäť došlo k paradoxnej situácii. Chruščov bol v otázkach rodiny a potratov skôr konzervatívny, no napriek tomu to bol práve on, kto umožnil opätovnú legalizáciu potratov. Viedla ho k tomu asi hlavne snaha predchádzať k nelegálnym potratom. Najskôr bola v roku 1954 zrušená trestná zodpovednosť žien za potrat a následne v novembri 1955 boli zrušené obmedzenia potratov, ktorým sa opäť mohlo spraviť legálne, ktorým sa opäť mohol spraviť legálne na žiadosť v nemocnici. Legalizácia potratu však mala vyvážená masívnou kampaňou proti potratom. V novom predpise sa uvádzalo, že pokles počtu potratov v budúcnosti môže byť garantovaný ďalším zväčšením štátnych opatrení na podporu materstva a tiež opatrenie vzdelávacej a osvetovej povahy. Zrušenie zákazu potratov tiež umožňuje eliminovať veľkú ujmu na zdraví žien spôsobenou potratmi vykonanými mimo nemocníc a často nevzdelanými osobami.
Kampaň proti potratom bola do veľkej miery robená zdravotníckymi pracovníkmi v ženských zdravotníckych zariadeniach, ale aj na iných miestach, ako boli pracoviská a školy, verejné priestranstvá a podobne. V roku 1956 sa napríklad konalo 20-tisíc protipotratových prednášok a besied v meste Taškent, bol natočený film o škodlivosti potratu, pričom za nebezpečný sa označoval nelegálny, ale aj legálny potrat. Niektoré kampane sa zameriavali aj na mužov, aby boli zodpovednými manželmi a otcami. Napriek kampaniam boli v počte potratov v Sovietskom zväze veľmi vysoké. Oficiálna štatistika z toho obdobia neexistuje, podľa niektorých zdrojov však v Sovietskom zväze koncom 50. a 60. rokov patril medzi krajiny s najväčšou potratovosťou s asi 6-7 mil. potratov ročne. Podobný údaj sa nachádza aj v Johnsonovom archíve.
Československo prispôsobilo svoju potratovú legislatívu Sovietskemu zväzu už v roku 1950 prijatím nového trestného zákona. Po vzore Sovietskeho zväzu bola zrušená trestnosť potratov v prípade ohrozenia žien, života a zdravia ženy alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby.
Po opätovnej legalizácii potratov v Sovietskom zväze museli k tomuto kroku pristúpiť aj krajiny východného bloku, Bulharsko, Maďarsko a Poľsko a v roku 1956 Československo a Rumunsko v roku 1957, Juhoslávia v roku 1960. U nás bol prijatý zákon, ktorý legalizoval potraty zo zdravotných dôvodov alebo z iných dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to 19. decembra 1957. Potrat na žiadosť bol u nás legalizovaný až o 30 rokov neskôr.
Argumenty, ktoré v decembri 1957 odzneli v rozprave v prospech potratového zákona, pripomínajú tie, ktoré sa uvádzali v Sovietskom zväze. „Dôsledné plnenie úloh, ktoré vyplynú z nového znenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, povedie nielen k dokonalejšej ochrane zdravia žien, ale bude mať aj priaznivý vplyv na populačný vývoj v našom štáte a na výchovu ľudí,“ uviedla pred 60 rokmi poslankyňa Šťastná. Podľa štatistík za Slovenskú republiku bolo na základe predpisov legalizujúcich potraty za 60 rokov ich existencie vykonaných takmer 1,5 mil. umelých potratov. To znamená, že v dôsledku umelého potratu u nás zomrelo každé štvrté dieťa.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, takýto pohľad do histórie by nám mal povedať, že je načase, aby sme túto veľmi nemilú históriu, veľmi nemilé dedičstvo z čias minulých zmenili, aby sme konečne mohli túto ochranu života posunúť do..., dopredu.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Chcem sa najprv poďakovať všetkým kolegom z môjho poslaneckého klubu, ako aj Kuffovcom za to, že podporili v podstate ten môj prejav, že s ním súhlasili.
No a čo sa týka jednotlivých kritikov, tak, pán Benčík, vy, vy ste proste chorý človek, vy by ste sa mali dať nejak liečiť a nebudem prijímať akúkoľvek kritiku od poslancov Ža ľudí, ktorí kandidujú bez hanby za stranu, ktorú vedie daňový podvodník, zlodej pozemkov, úžerník, absolútna morálna spodina tohto štátu, kamarát najväčších vrahov a mafiánov spod Tatier. Tak keď vy mi budete niečo hovoriť, tak to je naozaj pre mňa pochvala.
A druhá vec, pýtam sa vás, pán Benčík, vy, vy spravodlivý, čestný eštebák, čo ste povedali pani ministerke Milanovej. Akú kritiku ste vzniesli vy, spravodlivý medzi spravodlivými? (Reakcia z pléna.) No? Nič, lebo ste pokrytecký farizej.
Pán poslanec Žiak, na vás zbytočne reagovať.
Pán poslanec Čekovský, to je v podstate do isté.
Pán poslanec Šefčík, v podstate ja som rád, že ste spomenuli to, že koaličná zmluva vás nezaväzuje v týchto hodnotových otázkach. To ma veľmi potešilo. Ja som o nej hovoril predovšetkým preto, ako jeden z argumentov, lebo opakovane tu koaliční poslanci hovorili, že nemôžu podporiť návrh, s ktorým sa síce hodnotovo a morálne jednoducho názorovo stotožňujú, ale koaličná zmluva ich viaže k tomu, že to jednoducho urobiť nemôžu. V tomto prípade, ak vás koaličná zmluva nezaväzuje, naozaj vás všetkých z mojej pozície prosím, aby ste hlasovali aspoň za jeden z týchto návrhov zákona, môžete zachrániť tisíce a tisíce životov.
A na záver jeden dôležitý argument ešte o tých liberálov. Minulého roku 2019 sa konala v Bratislave tzv. Slovak Climate Conference alebo niečo také, nad ktorou prevzala záštitu priamo prezidentka Zuzana Čaputová. A na tejto konferencii odznelo ako jeden z tých základných názorov, že dieťa je ekologický terorizmus. Toto sú liberáli.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Milan, v prvom rade chcem sa ti veľmi pekne poďakovať za tvoj prejav, ktorým si jasne deklaroval naše hodnoty, a na základe týchto svojich hodnôt, ktoré si povedal, že si začal viac vnímať až v dobe, kedy si sa stal otcom, teda rodičom, ale to, si myslím, že je úplne prirodzené. Tiež, keď som rodičom nebol, to už je veľmi veľa rokov dozadu, som vnímal hodnotu života asi úplne inak. Bez rozdielu na to, že som bol rodičmi vychovávaný v kresťanskej rodine a úplne v normálnom, morálnom svete. Tiež som pohľad na rodinu, pohľad na život mal úplne iný. Ale keď sa mi narodili prvé deti, tak sa môj pohľad na tento novozapočatý život úplne zmenil.
A naozaj vstupy niektorých kolegov, ich reakcie na tvoj prejav, neprináleží mi to hodnotiť, ale myslím si, že uletené videnie sveta, najmä pána Benčíka, je už úplne cez čiaru. Život je najvyššia hodnota. Liberálna časť našej spoločnosti si tento svoj postoj tak, ako tu bolo povedané, veľmi tvrdo obhajuje a majú v tejto otázke viac-menej jasno. Ja však mám tiež jasno v tejto otázke a naozaj sa všemožne budem snažiť nenarodený život chrániť, brániť. A pevne verím aj teraz, keď vidím, aké je nastavenie Národnej rady, verím, že sa nám to konečne podarí.
Ďakujem pekne.