Ďakujem za slovo.
Milé kolegyne, milí kolegovia, tento návrh zákona, pod ktorý som sa ja s veľkou radosťou podpísala, je aj takým ďalším malým krokom v pomoci k takému normálnemu fungovaniu deťom so zdravotným postihnutím. Deťom, ktoré majú špeciálne potreby. Tie špeciálne potreby sa môžu týkať prijímania učiva, môžu to byť rôzne poruchy, kde naozaj veľmi veľkú pomoc môžu spraviť pedagogickí asistenti, ktorých máme stále málo. A mnoho týchto detí, ktoré majú rôzne formy fyzického postihnutia, potrebujú aj pomoc a asistenciu pri úkonoch, ktoré zasahujú už do ich takej tej intímnej sféry. Iste všetci chápeme, že pedagogický asistent a osobný asistent sú trošku rozdielne poslania. Tento osobný asistent, ktorého vlastne toto dieťa so špeciálnymi potrebami má k svojej dispozícii, ktoré mu pomáha pri bežných sebaobslužných úkonoch, či už to je obliekanie, osobná hygiena alebo aj dávanie rôznej medikácie a starostlivosť v prípade potreby, je človek, ktorý je tomuto dieťaťu veľmi blízky. Dieťa si naňho zvykne a je mu prirodzené, že mu asistuje aj pri úkonoch, ktoré sú veľmi intímne, napríklad tá toaleta alebo hygiena. Preto si myslím a som presvedčená o tom, že naozaj v rámci komfortu v rámci bežného fungovania a čo najlepšieho fungovania aj v tej škole, aj z hľadiska takého dobrého pocitu, aj z hľadiska možnosti sústredenia sa na to vyučovanie je potrebné, aby toto dieťa, ktoré tieto špeciálne potreby má, malo pri sebe člo... malo možnosť mať pri sebe človeka, ktorý je naňho zvyknutý a na ktorého je ono zvyknuté, ktorý pozná jeho potreby, vie, ako riešiť jednotlivé situácie a nemusí so svojimi potrebami sa obracať na učiteľa a pedagogického asistenta a nejakým spôsobom sa nemusí improvizovať počas vyučovania asistencia.
Na čo narážame neustále, to som ešte nestihla ani ako zvyknúť, ale vidím, že to tak funguje v mnohých rezortoch, je to, že máme pocit, že toto sú sociálne veci, toto je zdravotníctvo, toto je školstvo. A jednoducho máme takéto nejaké princípy, máme tu nejaké také priehradky a každý má tu svoju. Ale ja si myslím a som presvedčená o tom, že ak nám ide naozaj o dobro, o vzdelávanie, o rozvoj, všestranný rozvoj týchto detí so špeciálnymi potrebami, ale rovnako hodnotnými a vzácnymi ako sme my všetci, ktoré majú svoj potenciál, tak potrebujeme vytvoriť také podmienky, aby mali čo najlepšiu možnosť aj počas toho vyučovania aj sa sústrediť, aj sa zapájať do toho vyučovania, aj byť v poriadku z hľadiska zdravotného, z hľadiska hygienického, z hľadiska napĺňania potrieb, ktoré majú.
A som presvedčená o tom, že politika sociálna a rodinná by mala byť tak vstavaná, aby napĺňala a pomáhala potrebám hlavne ľudí, ktorí si nevedia sami inak pomôcť. Mala by prichádzať k nemu. Nemala by byť postavená nejaká sociálna služba ako princíp nad to a nemala by byť striktne vyhradená, že takto sa to musí robiť. Ona by mala byť flexibilná a mala by byť dostupná vtedy a tam, kde je potrebná. Pretože to dieťa naozaj môže tú osobnú asistenciu viac potrebovať v tej škole, kde nemá pri sebe maminu alebo tatina, kde je medzi mnohými inými deťmi a možno prežíva aj ostych, aj sa trápi s niektorými svojimi problémami a možno v tom poobednom čase tá mamina už keď príde z práce, tak sa mu vie venovať. A preto som presvedčená, že nemali by sme rozmýšľať rezortne, malo by sme rozmýšľať, ako by som povedala, proľudsky. Mali by sme tie služby poskytovať a miešať a nastavovať tak, aby prichádzali čo najbližšie a čo najlepšie korešpondovali s potrebami týchto detí. Ony si to zaslúžia a ony to veľmi potrebujú.
Tak by som bola veľmi rada, milí kolegovia, milé kolegyne, keby ste tento zákon podporili, považujem ho za veľmi dobrý, veľmi potrebný, jeden z mnohých, jedna z mnohých úprav, ktoré by sme ešte vo vzťahu k ľuďom a deťom so špeciálnymi potrebami mali urobiť.
Ďakujem.
