Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem obom kolegom za ich faktické poznámky.
A využijem ja túto faktickú poznámku na to, aby som takisto kolegom, ktorí pomáhajú akýmkoľvek spôsobom, či už sú to poslanci z OĽANO, alebo aj z iných strán, akýmkoľvek spôsobom Ukrajine s humanitárnou pomocou, aby som im takto poďakoval. Viem o tom, že Richard Nemec, ktorý reagoval faktickou, takisto so svojimi niektorými rodinnými príslušníkmi pomáha, zapojil sa do toho, a nehovoriac o Monike Kozelovej, ktorá to všetko, tú humanitárnu pomoc, nie všetku, samozrejme, ale prúdiace kamióny zo zahraničia, kde sa to potom triedi a ďalej posiela na Ukrajinu, tak ona to zastrešuje. Čiže klobúk dolu.
A môžem ešte, keď mám chvíľu, Monika spomínala aj moje meno, tak aby to neostalo tak, že len ja, to nie je pravda, my sami nič nezmôžeme. Je tam kopec dobrovoľníkov, ktorí takto pomáhajú od začiatku, odkedy vojna prišla, a ja som chcel takisto symbolicky prispieť, tak som oslovil niektorých kamarátov z Holíča, naložili sme sa do osemmiestneho auta a skutočne v noci sme prišli vykladať tie kamióny. Ja som aj týmto kamarátom, priateľom z Holíča vďačný. Chcem povedať už len to, že každá jedna – aj drobná – pomoc pre Ukrajinu im pomáha. Ďakujem za ňu.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Marek, ja by som sa ti chcel poďakovať za také zhrnutie a myslím si, že si veľká osobnosť a aj citlivá osobnosť, ktorá to takto zhodnotila, a si veľký bojovník, takže myslím si, že to, že si z teba niekedy tu robia opoziční poslanci srandu, nie je namieste. Keby ťa poznali a keby si vážili túto snemovňu a nie robili si z toho holubník.
Ďakujem veľmi pekne.

Marek, ty si sa pýtal na logiku. No nepýtaj sa na logiku, oni žiadnu nemajú. A mier je pre nich len príkazné slovo veliteľa so zetkom na prsiach obyčajnému vojačikovi. Toto je pre nich príkaz.
A na ľudskom utrpení si vytĺkať politický kapitál, to je, oni to majú v DNA proste, tam neurobíš nič, lebo ak si poslanec Medvecký mýli mejdan s majdanom, tak to už potom ako vieme, o čom to je. Asi bol na mejdane tesne predtým.
A chcem ti len povedať, že chápem to, čo si povedal na záver. Ja som na niekoľkých kanáloch ukrajinských a interných a som na jednom, ktorý je vyslovene tajný a cez ktorý sa dohovára humanitárna pomoc pre jednotlivé časti Ukrajiny. A je to preto, lebo Rusi sledujú aj cesty humanitárne a nie raz sa stalo, že zobrali, zobrali celý konvoj pomoci aj s autami. Takže... len aby ste vedeli, že taká situácia tam je.
To je napríklad dôvod, prečo my, keď posielame kamióny na Ukrajinu, nikdy nepovieme, kedy idú, nikdy nepovieme, kam idú, a nikdy nepovieme, kto je šofér. Takže takto sa posielajú kamióny s humanitou. A tie kanály, aby ste vedeli, sú preto, že sa mínujú priebežne tie humanitárne cesty, tie humanitárne koridory a tie informácie dostáva, dostáva ten kanál v podstate od ukrajinskej rozviedky, takže vždy sa vie, že kade tie kamióny môžu a kade nemôžu ísť. Takže vôbec to nie je tak jednoduché ani s pomocou.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja som sa pôvodne neplánoval prihlásiť do rozpravy, ale niektoré veci, ktoré vyplynuli z rozpravy, tak som si poznačil a chcel by som ich tu v krátkosti povedať.
Takže v prvom rade ďakujem za uznesenie, ktoré sme ako koaliční poslanci predložili do pléna symbolicky po príhovore prezidenta Ukrajiny k Národnej rade Slovenskej republiky. Spomína sa tu veľmi často konanie opozície, ako oni fungujú nielen od začiatku vojny, ale to sme si, to isté konanie sme si všimli aj počas pandemickej situácie, kedy vrcholila prvá, druhá vlna. Ja si myslím, že to správanie je analogické vtedy aj teraz.
No a ďalšia vec, ktorú chcem zdôrazniť, že to možno niektorí z opozície sú takto presvedčení, že to takto v hlavách majú skutočne nastavené, ale ja si myslím, že mnohí z nich to nemyslia tak, ako hovoria, a je to z čistej vypočítavosti. Jednoducho oni cítia, že niekde ostala visieť skupina voličov alebo skupina ľudí, ktorí možno nemyslia až tak kriticky, možno jednoduchšie a skočia im na každý jeden ich blud, ktorý sa dá ľahko vyvrátiť.
No, ďalšia poznámka, ktorú by som chcel povedať, pán podpredseda parlamentu tu hovoril, pán Blanár o tom, že treba rokovať o mieri a nie dodávať zbrane. Odcitoval aj slová bývalého pápeža. No a ja sa chcem opýtať, že či je tu niekto v pléne alebo z poslancov Národnej rady, kto si myslí, že netreba rokovať o mieri. Ja si myslím, že o mieri treba rokovať v prvom rade, ale, je tam jedno veľké "ale", na rokovanie, akékoľvek, treba dvoch. A tu mnohí politickí lídri Európy narážajú na problém, pretože Putin, zdá sa, že má v svojej hlave úplne iné predstavy o tom, čo by sa malo diať, ako by to malo na svete vyzerať a ako by mal vyzerať mier z jeho pohľadu.
My všetci si myslíme, že, alebo teda viacerí, myslím si, že väčšina Slovákov si myslí, že Putin nikdy nemal začať dodávať zbrane na Ukrajinu. On je tým, ktorý dodal na Ukrajinu momentálne najviac zbraní spomedzi všetkých a dokonca takmer 200-tisícovú armádu po zuby ozbrojenú. Takže my si myslíme, že najskôr by mal odísť z tej Ukrajiny a potom by sa malo rokovať o mieri. Keď sme sa tu bavili cez prestávku s jedným poslancom z opozície, tak on spomínal Donbas a osem rokov a tak ďalej a tak ďalej, veď vieme tie mantry všelijaké, ktoré opozícia a niektorí ľudia opakujú. A bolo tu povedané, že to si Putin až teraz po ôsmich rokoch všimol, že na Donbase sa deje niečo zlé? A moja reakcia bola, a to keď sa na Donbase deje niečo zlé, tak treba bombardovať Kyjev a kyjevské oblasti? To má akú logiku?
Takže na rokovanie o mieri treba dvoch. A Putin má mier v svojich predstavách asi tak, že ja nebudem robiť kompromisy, vy sa podvoľte, spravte to, čo chcem, a dám vám pokoj. Ale to nie je mier. To je mier iba, že mlčia zbrane. Tak ako v Severnej Kórei tiež mlčia zbrane. Ale v takomto pohľade, že spravte všetci, čo ja chcem, a dám vám pokoj, to je diktatúra, tyrania alebo totalita.
Dnes ráno som počul v rádiu správu, že 1,2 milióna Ukrajincov bolo odvlečených nevedno kam do Ruska, z toho 200-tisíc detí. Ďalšie milióny Ukrajincov odchádzajú cez hranice do Poľska, na Slovensko, do Maďarska a do ďalších krajín Európy. Ja si nemyslím, že takto by to malo vyzerať, a takisto si nemyslím, že s tým obyčajní, jednoduchí Rusi súhlasia vo väčšine. Určite nie. Rodiny sa rozpadajú, strácajú otcov, strácajú mamy, deťom berú budúcnosť. Ale kto im ju berie? Znova sa vraciam k tomu, že Putin "nabehol" na Ukrajinu so svojou 150-tisícovou armádou a on je tým hlavným agresorom. Toto treba odsúdiť nahlas.
A na záver spomeniem len to, že mám jednu známu, s ktorou komunikujem cez sociálne siete. Píše mi súkromné správy a hneď na začiatku vojny sa mi ozvala, že ona má kontakt na nejakú Ukrajinku Irynu z Kyjevskej oblasti a poprosila ju, či súkromné správy, ktoré jej preposiela, či by nemohla posielať nejakému poslancovi Národnej rady Markovi Šefčíkovi. Tak ona jej to dovolila. Niektoré veci, ktoré nemôžem zverejniť, tak nebudem zverejňovať, ale niektoré sa dajú, nepôjdem do konkrétností, ale ona je z nejakej Kyjevskej oblasti, volá sa Iryna a písala, že sa schovávajú so svojimi deťmi, má dve dcéry, sa schovávajú v podzemí niekde v nejakom bunkri, v nejakej pivnici, natískaní na sebe, majú tam nejaký generátor, ktorý si požičiavajú dokola a nabíjajú si mobily, aby mohli ostať aspoň sčasti v kontakte s inými ľuďmi, so svetom, a takto posielajú veci, ktoré dostávajú od svojich príbuzných, ktorí nemali to šťastie schovať sa, možno sú niekde na bojisku, dostávajú fotografie, dostávajú videá a ja som v živote, ani v akčných, v najhorších akčných filmoch nevidel také videá, a to bolo ešte pred tým masakrom v Buči, pred tým, ako to zverejnili, aké mi posielala ona. Ja som to, ja som ako citlivo, citlivá povaha v tomto, je mi ľúto hlavne tých detí a ja som to nemohol pozerať pred spaním. Ako sú to hrozné zábery. A zase sa vraciam k tomu, kto je hlavný agresor? Kto nabehol na Ukrajinu so 150-tisícovou armádou? Vladimír Putin.
Kolegovia, som rád, že je tu to uznesenie. Nechcel som veľmi zdržiavať, ale chcel som povedať aspoň takto symbolicky podporu tomuto uzneseniu. A čo dodať na záver? Verím, že ten viac ako 70-dňový masaker čoskoro skončí. Modlím sa za to.
Ďakujem.

Juraj, ďakujem. Ty si bol svedkom toho, ako to tam vyzeralo, ako v úli. To bola poschodová budova, ktorá bola plná aj na poschodí, aj dolu. A v tom začiatku, keď to bolo také že naozaj, naozaj čerstvé, tak tam chodilo pomáhať denne okolo 70 – 100 ľudí. Z tých sedemdesiatich – sto ľudí naozaj ostali všetci až do konca, kým sme sa nepresťahovali na iné miesto, na zimný štadión do Ružinova. Ja chcem poďakovať hlavne mojim asistentkám, to musím povedať, ale naozaj aj všetkým mojim kolegom. Ak tam niekto naozaj prišiel pomôcť, tak to boli kolegovia z OĽANO napriek tomu, že všetci o tom vedeli, že tá zbierka tam je a že tam je potrebná každá jedna ruka. Každá jedna ruka.
Ja chcem povedať, že by sme to nedokázali ani bez tretieho sektora, všetko toto, pretože treba spomenúť aj Človeka v ohrození, treba spomenúť Červený kríž, treba spomínať záchranný systém, záchranárov, ktorí chodili pomáhať, hasičov, vojakov, policajtov, všetkých. Všetkých. A ktorí pomáhajú dodnes. Ja skutočne som hrdá na to, aké, aké máme, akých máme Slovákov, že tak strašne veľa ľudí prišlo pomôcť. Aj včera to bolo vidno na tom, na tom mítingu na Námestí SNP, kedy sme prosili ľudí, aby priniesli dve konzervy každý. Tie dve konzervy, z ktorých sme postavili, ako to povedal Nikita, konzervatórium, takú obrovskú pyramídu, tie konzervy idú do Hostomelu, do Irpine, do Buče a do Borodianky.
Čiže ďakujem ešte raz všetkým kolegom, ktorí pomáhali, všetkým, čo boli včera na námestí, všetkým, čo boli včera na Slavíne, lebo nasadzovali vlastný krk proti horde, ktorá kričala, že je málo ukrajinskej krvi.

Áno, ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Monika, ja sa ti chcem poďakovať a zároveň vyzdvihnúť aj tú obetavosť, ktorú preukazuješ každý deň, a musím povedať takto, že si bola prvá, ktorá sa zaktivizovala medzi poslancami a začala organizovať pomoc pre Ukrajinu. Sama si v podstate zorganizovala tu v Bratislave centrum kultúrne, kde ľudia mohli chodiť a nosiť veškerú pomoc, ktorú vtedy Ukrajina nutne potrebovala, ale čo je ešte dôležitejšie, robíš to z lásky, robíš to preto, pretože tomu veríš, vieš ľudí namotivovať. A áno, chodili sme tam viacerí pomáhať, aj chodím, chodil som sa tam pozerať a obdivovať ťa, pretože tá tvoja obetavosť je naozaj obdivuhodná a mali by sme si z teba brať všetci príklad, pretože keby bolo viacej ľudí ako ty, ktorí sú takto ochotní a schopní zorganizovať takúto pomoc, tá pomoc by bola oveľa lepšia.
Takže ešte raz, Monika, veľká vďaka, robíš skvelú prácu. Robíš prácu možno, ktorú tu teraz nevidíme všetci, ale treba ju spomenúť. A ja by som sa tak potom aj opýtal, že opozícia, tá robí čo? Dala aspoň päť korún z vlastného platu? Dala aspoň nejaké dve mäsové konzervy? Ja o ničom neviem. Chodia, bľabocú, hovoria o tom, že dve mince sú a ja neviem čo, ale nikomu nepomôžu. Vždy pomáhali len sebe, ale keď ide o to, aby pomá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dámy a páni, ja prídem, ja prejdem k takým racionálnym veciam, ktoré sú spojené s touto krízou, ktorá je na Ukrajine. Inak musím povedať, že sa mi strašne páči, ako všetci zo SMER-u citujú pápeža, zatiaľ ešte nikto nespomenul Ratzingera, tak možno niekedy ešte k tomu príde.
Keď sa bavíme o Bielorusku, ja chcem len povedať jednu vec. Sú ľudia dobrí a zlí. Nie sú to ľudia, že Bielorusi sú všetci zlí, Rusi sú všetci zlí, Ukrajinci sú všetci zlí, nie, nie je to tak. Ja som... nie je teda dobre, aby sme ich hádzali všetkých do jedného vreca. Ja som s mojimi asistentkami viedla najväčšiu humanitárnu zbierku na Slovensku. Doteraz ešte funguje. Do tohto dňa sme vyviezli na Ukrajinu 300 ton pomoci, 300 ton. A na Slovensku ďalšiu stovku. Medzi mojimi dobrovoľníkmi boli Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci, Indovia, Američania, Španieli, Portugalci. Tí Bielorusi, a musím spomenúť jedného z nich, Mikitu, to je chlapec, ktorý odišiel s Cichanovskou, jeho brat proti protestom v Bielorusku sedí v base, tak tento chalan tam maká dodnes, dodnes. Od začiatku vojny podnes. Takže len aby sme rozlišovali medzi dobrými ľuďmi a zlými ľuďmi.
A ešte upozorňujem na to, že v ukrajinskej armáde operujú tri bieloruské pluky Bielorusov, ktorí sa pridali na ukrajinskú stranu. Tak len, aby, aby, aby bolo jasno.
Strašne sa mi páči, že tuto kolegovia, ktorí tu, samozrejme, ani nie sú, lebo ich to nezaujíma, že presne tí sa vyjadrujú, vyjadrujú k ukrajinskej vojne a vyjadrujú sa k Rusom, ktorí ani netušia, že Kandinskij nie je atómový fyzik, že Čechov nie je traktorista a Piotr Iľjič Čajkovskij nie je pravé krídlo CSKA Moskva. Takže presne títo sa vyjadrujú, vyjadrujú k Rusom, a teda katastrofa čistá.
Chcem povedať jednu vec. To, že nepotrebujú zbrane Ukrajinci, je absolútna lož. Lebo úprimne, dámskymi vložkami a detskými plienkami tých Rusov asi neporazia. Takže to, že potrebujú zbrane, jednoducho je preto, že potrebujú, že chcú svoj mier. To, ale čo momentálne potrebujú najviac, vám tiež viem povedať. Fólie na okná, lebo zasklievať sa tam najbližší rok asi nebude, ale všetky nemocnice majú vytlčené okná, takže potrebujú fólie na okná. Lekári, ktorí operujú v zákopoch, potrebujú nepriestrelné vesty, lebo za bežných okolností ich nemali vo svojom vybavení, to potrebujú. Potrebujú nepriestrelné vesty, lebo sa stávajú terčom. A to, čo potrebujú, napríklad truhly, potrebujú strašne veľa truhiel. Takže toto je to, čo Ukrajinci potrebujú.
Ďalšia vec, na Ukrajine už začala humanitárna kríza. Došli potraviny, došli lieky, došiel obväzový materiál. Na Zakarpatskej Ukrajine aktuálne okrem ľudí, ktorí tam riadne bývajú, normálne bývajú, je vyše milióna ľudí, ktorí sa tam stiahli z oblastí Mariupolu, Donbasu, zhora od Kyjeva, a týchto milión ľudí funguje tak, že na obed dnes dostávajú jedny BB keksy. Upozorňujem aj na to, že v celej Ukrajine nie je pitná voda. Oni nikdy pitnú vodu nemali, vždy si nosili vodu vo fľašiach a to, čo im tečie doma alebo tieklo im doma, nie je voda pitná. To je voda iba úžitková. Takže im chýba voda. Toto úprimne nie je moja prvá vojna, na ktorej sa snažím pomôcť tým, ktorých, ktorí sú v tej druhej strane, v tej, ktorá je utláčaná. A nehovorím iba o vojne, ktorá môže byť so zbraňami, je aj vojna bez zbraní, spomeniem napríklad Srí Lanku a tsunami a tam, môžem vám povedať, že keď sme tam prišli, tak to nevyzeralo inak ako na Ukrajine.
Ale ja by som strašne rada vysvetlila, ako funguje humanitárna pomoc pre zasiahnutú stranu. Vždy to funguje tak, že tie, ten, tie prvé týždne, v podstate prvý mesiac je veľký boom, všetci všetko nosia, všetci sa snažia pomôcť, čo je absolútne perfektné. Lenže presne vtedy nikto neuvažuje nad tým, že tú pomoc treba rozložiť a jednoducho už po tom mesiaci zhruba začína tá krivka klesať, až úplne opadne. To sa stalo aj teraz na Slovensku a je to prirodzená vec, musím povedať, a ja by som napríklad veľmi rada z tohto miesta poprosila momentálne všetky firmy, obchodné spoločnosti a bohaté developerské partie, spravte niečo ľudské. Aspoň raz, prosím vás, spravte niečo ľudské a pomôžte nám pomôcť ľuďom z Ukrajiny, pretože potrebujú jesť. Potrebujú jedlo.
Chcela by som povedať kolegovi Tarabovi, že ja sa za túto va... túto vládu určite nehanbím. Ja som na ňu hrdá. A keby chcel vedieť, za koho sa hanbím, tak ja sa hanbím za všetkých tých kotlebovcov, ktorí včera ostentatívne opustili sálu počas prejavu ukrajinského prezidenta. Nie nejakého Jožka z Hornej Dolnej, ale počas prejavu ukrajinského prezidenta. Za toto sa ja hanbím. Za toto. (Reakcia spravodajcu.) Dnes, prepáč.
Keď včera na Slavíne aktivisti čítali mená padlých ukrajinských vojakov už od prvých bojov o Donbas, viete, čo kričal dav s ruskými vlajkami a s Harabinom na čele? Málo, málo, málo mŕtvych Ukrajincov. Toto kričal ten odporný dav, ja už ani neviem, ako to nazvať, aby som nenadávala, ale pokúsim sa nenadávať. Sem to s tou ich rétorikou dosiahol, dohnali kolegovia Mazurek, Fico, Taraba, proste všetci. Sem to dohnali. Málo ruskej krvi. Málo zabitých Ukrajincov. Ale ani raz som to nepočula napríklad na námestí SNP z úst tých liberálnych slniečkarov, ani raz nezakričali, že chcú viac ruskej krvi, ani raz.
Prosím vás, vojna je katastrofa, nech je kdekoľvek, nech je kdekoľvek. Vytĺkať na nej politické body je pre mňa na zvracanie, na zvracanie. To, čo sa tu deje, je úplne nonsens. Ľudia, ktorí vykrikujú, že netreba pomôcť, potom ľudia, ktorí tvrdia, že no, my pomáhame. Ako pomáhame? V živote nedoniesli napríklad do tých potentených zbierok ani jedny detské plienky, ale, pch, neuveriteľné.
Ja chcem z tohto miesta ešte zároveň poďakovať mojim kolegom poslancom, ktorí prišli pomôcť na zbierku. Videli, že tam naozaj pomoc treba, a ďakujem aj Jurajovi, ďakujem Anke Andrejuvovej, Rišovi Nemcovi. Marek Šefčík nám bol v noci pomáhať vykladať kamión. Ďakujem Gáborovi Grendelovi, Jožovi Pročkovi a naozaj všetkým ďakujem za to, že neurobili to, že nevykrikovali iba z lavíc, ale reálne prišli, pridali sa k dielu a naozaj sa navláčili. Aj Dominikovi Drdulovi, ktorý na vozíčku prišiel pomáhať a naozaj mal prácu na celý deň. Na celý deň.
Takto si ja predstavujem človečenstvo, takto si ja predstavujem ľudskosť. Takto to má vyzerať. A nie vykrikovať na Slavíne, že málo, málo, málo zabitých ukrajinských vojakov. Kam sme sa to, do prčíc, dostali?! Ja pevne verím, že skončíme s týmto tu a začneme uvažovať reálne, logicky a hlavne, hlavne, prosím vás, ľudsky. A hovorím to týmto prázdnym laviciam, lebo ich to absolútne nezaujíma! Oni majú v prdeli nejakú krajinu! Je mi na zvracanie, fakt, z tohto, čo sa tu deje.
Ďakujem, to je celé.

Ďakujem pekne svojej kolegyni Zitke. Ja zdieľam ten názor, ktorý som počula vo verejnoprávnej televízii susednej krajiny, že toto je ruský agre... toto je ruský diktátor. Toto neoznačovala by som ho pomaly, pána Putina, ako prezidenta, pretože toto, čo on spôsobuje bezbranným civilným ľuďom, sa bráni akémukoľvek nášmu vnímaniu moderného, moderného a terajšieho sveta.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Veľmi správne si, Anka, poznamenala vo svojom vystúpení, že nemôžeme sa nečinne dívať. V troskách domu v ukrajinskom meste Izjum boli nájdené telá 44 civilistov. Život v podzemí, voda z mlák a masové hroby, aj tak vyzerá dnes život na východnej Ukrajine. V Charkove bolo zničených asi tisíc budov. Sedemsto z nich sú bytové domy. Desať miliónov Ukrajincov v dôsledku vojny opustilo Ukrajinu. Život na Ukrajine sa zmenil na nočnú moru.
Keď počúvame prejav ruského prezidenta Vladimíra Putina, 9. mája na vojenskej prehliadke na Červenom námestí v Moskve vyhlásil, že ruská vojenská operácia na Ukrajine bola správnym rozhodnutím. Spomínal na hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny a vysvetľoval dôvody vojenskej operácie v Donbase. Pondelkový prejav potvrdil základný problém celej agresie voči Ukrajine. Rusko odmieta právo nášho suseda na nezávislosť, suverenitu a naďalej pošliapava základné princípy medzinárodného práva.
Presne tak, Anička, nesmieme sa na to len tak nečinne dívať, a preto je potrebné, aby sme to v uznesení vyjadrili.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, v posledných týždňoch sme svedkami vojenského šialenstva, ktoré v Európe nemá obdobu od konca druhej svetovej vojny. Rusko sa útokom na suverénny štát dostalo do pozície agresora, ktorého činy treba bez váhania odsúdiť. Neexistuje žiadny argument, ktorý by dokázal ospravedlniť útoky tankov, lietadiel, lodí a iných zbraní masového vyvražďovania. Organizácia Spojených národov hlási viac ako dvetisíc civilných obetí. Ďalších 17-tisíc evidujú ukrajinské úrady ako nezvestných. Až 1,5 milióna obyvateľov Ukrajiny bolo nútených opustiť svoje domovy. Straty životov vojakov a ekonomické straty sú nepredstaviteľné.
Každý príčetný človek si váži ľudský život a nemôže za týchto okolností vítať dôsledky akejkoľvek vojny. Táto vojna je však o to horšia, že silnejší napadol slabšieho bez akéhokoľvek dôvodu. Ukrajina nemala záujem ohrozovať Rusko a jej jediným previnením bola snaha o zlepšenie života svojich obyvateľov. Slovenská republika sa napriek snahám niektorých našich politikov nemôže tváriť nečinne. Rakety dopadajúce na ľudí vzdialených pár kilometrov od našich hraníc nemôžu byť predmetom apatie a nezáujmu. Je našou povinnosťou odmietnuť akúkoľvek agresiu a pomôcť slabšiemu brániť svoju hrdú existenciu.
V mojich očiach neobstoja argumenty poslancov opozície, ktorí hádžu vinu na Európsku úniu a Spojené štáty. Neviem o tom, že by za posledných sto rokov získala Európska únia alebo Spojené štáty územie cudzieho štátu vojenskou agresiou. To sa však o Kryme povedať nedá. Rusko navyše v súčasnosti okupuje okrem Ukrajiny aj Gruzínsko a Moldavsko. Nie je teda pravdou, že sa Vladimír Putin snaží svojou politikou brániť slabších Rusov pred vonkajšou agresiou. Ak by tomu tak bolo, nenapádal by spravidla bezbranných a slabších susedov.
Uznesenie, ktoré predkladáme Národnej rade, vyslovuje v mene najvyššieho zákonodarného zboru Slovenskej republiky solidaritu nášmu susedovi. Ukrajina je v plnom práve brániť sa, rovnako ako tisíce Ukrajincov bránili v období druhej svetovej vojny územie Slovenska voči silnejšiemu agresorovi. Verím, že z úcty k slobode a demokracii, ktorú tu máme od roku 1989, si dokážeme predstaviť prirodzenú túžbu Ukrajincov zdieľať s nami jeden spoločný európsky priestor. Verím tiež, že urobíme všetko pre to, aby sa ďalší suverénny štát z vôle svojich občanov stal členom Európskej únie. Podporme spoločne toto uznesenie a odsúďme nenávistný krok zo strany Ruska, ktorý v modernom svete nemá miesto.