Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, táto téma, ktorá tu teraz je, je, samozrejme, pre mnohých jednak výsostne politická, pre druhých výsostne emotívna, pre niektorých úplne laxná, nezaujímavá. A ja by som sa nechcela venovať tej politickej rovine, aj keď je to súčasťou, ale skôr takej tej ľudskej, tej môjmu srdcu blízkej, zdravotníckej, a tej trpiacej rovine. To, že treba ďakovať ľuďom, ktorí pomáhajú, je všeobecne známe, ale, bohužiaľ, sa to nedeje, nedeje sa to.
Sme v 21. storočí a ľudia ako keby zabudli, čo sa udialo v 20. storočí. My sme zabudli, že sme tu mali 2. svetovú vojnu. Mnohí naši rodičia sú pamätníci 2. svetovej vojny, sú pamätníci povojnového obdobia, pretože ak si niekto myslí, že Ukrajina trpí len teraz, tak ona bude omnoho viac trpieť po tom povojnovom období, ak teda pánboh dá a Ukrajina vôbec bude Ukrajinou. Preto je to také veľmi vážne a dôležité, preto je to také dôležité, aby sa našli aj odvážni ľudia, novinári, všetci tí, ktorí chcú prinášať toto svedectvo. Pretože dialo sa to aj počas 2. svetovej vojny, to svedectvo bolo prinášané. Mnohí ľudia to priamo zažili na, ako sa hovorí, na svojej koži. A stále sme sa neponaučili. Národ, ktorý si neváži históriu, si nezaslúži budúcnosť, ktorý sa nepoučil z minulosti, si nezaslúži budúcnosť. Myslím si, že ani občania Ruska sú tiež mnohí nevinní v tom, že majú na čele diktátora. Mnohým sa to nepáči, avšak tieto svedectvá sú nie prinášané do nášho života, do nášho mierového života.
Ja vám chcem priniesť svedectvo obyčajného človeka, ktorý napríklad bol v čase mieru v Leningrade, v Petrohrade, kde ak ste mali možnosť navštíviť Piskarevský cintorín a videli ste mnohé filmy o leningradskej blokáde a všetky tieto, tieto svedectvá, ktoré boli nám už prinesené z minulosti, čo sa tam dialo počas 2. svetovej vojny, tak je až nepochopiteľné, že v 21. storočí, po tomto všetkom, čo tento národ prežil, dokáže brat brata napadnúť a nechať ho zažívať to isté, čo zažívali oni. Je to, ja si myslím, že ľudskému zmýšľaniu, mozgu, samotnej podstate ľudskosti nemysliteľné, je to až také choré, až proste neuveriteľné. Na tom Piskarevskom cintoríne, keď stojíte a uvedomujete si, že pod touto zemou sa nachádza milión, milión obetí, tak tam neostane ani jedno oko suché. Deti, mladí ľudia, rodiny, starí ľudia, dôchodcovia, proste milión ľudí. A my napriek tomu nepoučiteľní.
Tá spupnosť človeka, diktátora, ktorý si myslí, že je bohurovný, aby mohol toto opäť urobiť napriek tomu, že ten národ už raz zažil, napriek tomu, že sa poučil, asi nie dostatočne, to niekto dokáže urobiť svojmu bratovi, Slovan Slovanovi. To nie je že smutné a trestuhodné a odsúdeniahodné, ale to je až nepochopiteľné, že my v 21. storočí musíme toto prežívať opäť a nie my v čase mieru na Slovensku, ale tí ľudia, ktorí sú bratia. A preto nechápem aj politikov, ktorí to jednak zľahčujú, bagatelizujú, vysmievajú sa. To je takisto trestuhodné a odsúdeniahodné a pre mňa opäť nepochopiteľné. A viete čo je najsmutnejšie na tom? Že my musíme ich presviedčať, presviedčať, že vojna je niečo, čo je odporné, zvrátené, niečo neľudské a nenašla som na to ani výraz.
Viete, Leningrad sa poučil z 2. svetovej vojny a tam, keď prechádzate tými ulicami, je tam nádherne čistučko a títo ľudia si uvedomujú, že táto zem, v ktorej oni žijú, je zmáčaná krvou tých ľudí, ktorí bránili svojimi životmi toto mesto. A oni sa tak ku tomu mestu správajú. Nedovolia si na túto zem odhodiť žiaden odpad. Pre nich je to trestný čin nielen charakteru trestného, ale aj morálneho a etického. A práve preto mi je nepochopiteľné, prečo sa toto deje v 21. storočí, aby brat brata napadol.
A čo je ešte horšie, že v tomto parlamente sa nachádzajú poslanci, ktorí majú mandát od občanov, od ľudí, ktorí sa vysmievajú z vojny, z vojny, čo je najhoršia vec na svete. Z úmrtia, z vrážd, znásilnení, z týrania ľudských bytostí a ostáva to v nich chladné, dokonca to bagatelizujú a šíria do našej spoločnosti. Ja ich aj možno z tohto miesta prosím, aby to nerobili. A prosím takisto všetkých ľudí, aby sme Ukrajine pomohli, či už na Slovensku občanom Ukrajiny alebo priamo republike Ukrajiny akýmkoľvek spôsobom, akýmkoľvek spôsobom, aby táto pomoc pomohla ukončiť vojnu. Pretože asi ťažko dokážeme pomôcť Ukrajincom, ktorí budú tú traumu niesť v sebe ešte niekoľko desaťročí.
A ja na záver opäť chcem poďakovať všetkým vám, milé kolegyne, že ste tam boli, že ste priniesli to svedectvo, že ste nás informovali o tom, aké to naozaj je, takým tým priamym, exaktných spôsobom, že ste dokázali ešte aj tie emócie potlačiť, pretože ja ich teda nedokážem potlačiť. Mne je to veľmi ľúto a bodaj by sme boli všetci stopäťdesiati v tomto takí istí ako ste vy. Nemôžu byť všetky ženy, samozrejme, lebo ženy sú levice, ktoré bojujú o svoje deti, o svoju rodinu, ale keby sme toto dokázali, že budeme takto bojovať o mier, tak by to bolo povzbudivé.
Preto vás, milí kolegovia, ktorí tu nie ste, prosím, podporte túto deklaráciu a vyšlime jasný signál do celého sveta, že Slovensko, slovenský parlament nechce vojnu nikde na svete. Ďakujem. (Potlesk.)