Videokanál klubu

Pani poslankyňa, ja vám veľmi pekne ďakujem, že ste načali aj tému Čistý deň. Mňa by naozaj zaujímalo, či pani ombudsmanka pokračuje v riešení tejto kauzu, pretože pani Tománková aj s pánom Tománkom ešte stále sú vonku, ešte stále sú bez, bez, bez odsúdenia, bez, bez súdov. Ja verím, že časom sa prepracujeme aj tam. Tiež mi to chýbalo v správe, pretože nepovažujem tento bezprecedentný prípad za ukončený. A očakávam, skutočne očakávam, že jednak sa to doplní v správe, ako ďaleko sme s trestnými oznámeniami, ako ďaleko sme so súdmi a kam sa to bude uberať a kedy sa tento prípad konečne uzavrie, a ako hovorím, aj so súdnym procesom pani Tománkovej a pán Tománka.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja by som chcela nahlásiť a poprosiť o opravu, lebo z hlasovania číslo 55 (tlač 97) som hlasovala za a som bola evidovaná ako neprítomná, ale bola som tu.

Ďakujem za otázky, kolegovia. Ja myslím, že ten dialóg má zmysel, preto som tie otázky kládla. Faktom je a o tom sa môžeme porozprávať, že či má zmysel na tomto pléne (povedané so smiechom), to neviem, lebo je to vysoko špecifická téma, a nekládla som tie otázky preto, lebo mám prejudikovanú nejakú odpoveď. Ja túto problematiku sledujem naozaj roky, a keď hovorím, že nemyslím si, že je to téma na toto plénum, tak to hovorím preto, lebo hovoríme o osudoch detí, o, o vzťahoch v rodinách, čo sú hlboko intímne momenty, a pre mňa ako pre psychológa je to vždy o tom, že jeden subjekt, druhý subjekt a kontext, v akom sa to odohrávalo.
A preto som spomínala, a to je možno aj otázka na..., teda odpoveď pre pána kolegu, že prečo si ja myslím, že mám pravdu, keď to veľmi zjednoduším, a tvrdím, že pani ombudsmanka ju nemá. No preto, lebo nie je možné ani to zo zákona, ani to teda zákon od úradu ombudsmanky nevyžaduje, aby nahliadala hlbokou sondou do tých problémov rodín, ktoré rieši. Nie je to, nie je to možné v intenciách úradu, je to možné v intenciách iných odborných pracovísk, napr. u psychológa, a keďže ja zo svojej pozície inej, teda povedzme, že v poradni som túto možnosť mala, preto si myslím, že tú pravdu mám. Keď to poviem veľmi hrubo, ale inak je to, samozrejme, otázka pravdy a nepravdy je vec viac, je vec viac filozofická.
A áno, myslím si, že tento, že tento dialóg má zmysel, možnože viac na výbore, možnože viac na odbornej pôde, ale dotýka sa toho, aké kompetencie úrad komisárky pre deti má, ako v kontexte toho, čo sa v našej krajine a v tejto problematike deje, funguje, a či by sa to nedalo vylepšiť.

Vážený pán predsedajúci, pani komisárka pre deti, panie poslankyne, páni poslanci, tak ako každý rok aj teraz, i keď inou optikou, som si prečítala správu o činnosti komisárky pre deti za rok 2019. Priznávam ale, že rok čo rok to bolo pre mňa menej a menej obľúbené čítanie predovšetkým preto, že rozdiel medzi textom a realitou sa neustále zväčšoval.
Realitou, ktorú som vnímala najskôr z pozície psychológa, metodika na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny a neskôr z vlastnej praxe, dennodenného kontaktu s klientami, ktorí žili svoje tragické príbehy, z ktorých mnohé, pani komisárka, poznáte. A, a túto realitu som roky komunikovala s advokátmi, sudcami, znalcami, sociálnymi pracovníkmi, psychológmi vo všetkých kontextoch, na rôznych seminároch, konferenciách, supervíziách, oficiálne, samozrejme, aj privátne. Preto sa téma práv detí a sociálnoprávnej ochrany detí stala podstatnou oblasťou môjho záujmu a ako som naznačila v rozprave o programovom vyhlásení vlády, aj témou, ktorej sa mienim naďalej venovať. Z tohto uhla som si správu o činnosti komisárky pre deti prečítala a dovoľte mi teda pár postrehov, poznámok a otázok, ktoré by som chcela adresovať pani komisárke Tomanovej.
V prvom rade oceňujem, pani komisárka, že ste zostavili správu podľa jednotlivých práv dieťaťa, tak ako sú garantované v Dohovore OSN o právach dieťaťa. Ku každému článku ste vybrali jeden či dva prípady, ktoré, ktoré ste riešili. Myslím však, že by bolo lepšie zovšeobecniť pozorovania z viacerých prípadov a tieto zhrnúť, vychádzať z jedného alebo dvoch prípadov nie je optimálne, zvlášť v situácii, v akej sa táto krajina nachádza, kde základné práva detí porušujeme na dennej báze, často pod priamou egidou štátu.
V roku 2019 ste vybavili 865 podnetov, materiál na analýzu pri jednotlivých právach dieťaťa teda bol. Vy ako komisár sa podľa § 2 ods. 1 zákona č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti podieľate na ochrane práv detí. Zákon po vás nechce, aby ste jed..., aby ste suplovali jednotlivé profesie, ktoré sa zúčastňujú na poručenskom konaní. A práve túto disproporciu ilustrujú jednotlivé pasáže správy.
K tým sa teda rada teraz dostanem, kde napríklad na strane 15 sa v správe uvádza, že príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zisťuje na základe § 20 ods. 2 zákona o sociálnej ochrane detí rodinné pomery, bytové pomery a sociálne pomery dieťaťa. Pri zisťovaní pomerov vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu zisťuje informácie o spôsobilosti obidvoch rodičov osobne vychovávať dieťa, ich záujem o osobnú starostlivosť o dieťa a názory na zistenie potrieb dieťaťa v prípade osobnej starostlivosti. Na margo citovaného ustanovenia uvádzate, že túto právomoc komisár nemá. Práve preto je zástupcom, možno skôr obhajcom najlepšieho záujmu dieťaťa vždy orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, nie komisár. A k tomu mi práve dovoľte, pani komisárka, adresovať vám dve otázky.
Ako by ste z vašej pozície zlepšili metódy činnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri zisťovaní pomerov vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností? A tiež, že podľa zákona o komisárovi ste aj vy sama oprávnená zisťovať osobne názor dieťaťa, a že teda ako ho zisťujete, akými metódami a že čo v prípade, že sa stane, že názor dieťaťa, aký zistíte, je v príkrom rozpore s názorom dieťaťa, ktorý zistilo, zistil napríklad orgán SPL. Ako v takých prípadoch postupujete?
Na viacerých miestach v správe, pani komisárka, spomínate, že vstupujete do konaní pred súdmi. Zaujíma ma teda aj na základe akých kritérií sa rozhodnete vstúpiť do konania a za roky činnosti vo funkcii či sa nejaké kritériá vyprofilovali napríklad aj u vás osobne.
V prípade popisovanom na strane 20 uvádzate, že ste navrhli na riešenie situácie rodiny, prácu s rodinou na príslušnom úrade sociálnych vecí a rodiny na referáte poradensko-psychologických služieb. Ako bývalého metodika referátov (povedané so smiechom) ma teda osobitne zaujíma, že aké máte skúsenosti s činnosťou referátov, či máte pocit, že sú dostatočne personálne obsadené a vybavené, aby vedeli uspokojiť potreby rodín a obyvateľov.
Ďalej na strane 36 spomínate v inom príbehu, že deti požiadali o osobný rozhovor s komisárkou, počas ktorého jej opísali celú situáciu, ako sa tie deti vyjadrili, otec ich pri výchove neprimerane trestal, preto sa ho báli a nechceli sa s ním stretávať. Následne tieto informácie potvrdila ich matka. V tejto súvislosti by ma zaujímalo, akým spôsobom vás deti kontaktujú, či vám píšu listy, alebo vám telefonujú, ako vieme zabezpečiť, že jeden z rodičov napríklad nestojí nad tým dieťaťom a nediktuje mu čo má napísať. A tiež, že ako sa rozhodujete, ak sa rozhodnete dieťa osobne vypočuť, na základe čoho sa rozhodujete. Ako vediete rozhovor s dieťaťom, či sa z neho spracováva nejaký záznam z vypočutia.
Spomínate tiež prípad, relatívne známy, keď došlo k zraneniu dieťaťa pri výkone rozhodnutia. V tejto súvislosti ste sa obrátili na príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny s požiadavkou o poskytnutie obrazovo-zvukového záznamu z daného výkonu, tento vám však nebol poskytnutý z dôvodu, že okresný súd odmietol záznam vydať. Poznámka k danému prípadu, že ak ste teda vstúpili do konania, mohli ste možno efektívnejšie využiť svoje právo účastníka konania. Podľa môjho názoru ste, asi nebolo dobré sa uspokojiť len s tým, že vám záznam odmietli vydať. Podľa § 53 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch ste mali možnosť kontaktovať predsedu súdu, ten dohliada na dodržiavanie zásad sudcovskej etiky, dôstojnosti súdneho konania a jeho plynulosti. A ďalej podľa § 17 ods. 3 vyhlášky platí, že záznam sa uchováva na nosiči dát, ktorý sa po skončení súdneho pojednávania pripojí k súdnemu spisu, alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je záznam uložený. To znamená, že ten záznam musí byť v spise ešte aj dnes, čiže by ste si ho ako účastník konania mohli vyžiadať.
Vo viacerých prípadoch uvádzate, že súdy ukladajú dieťaťu a rodičom výchovné opatrenie vo forme podrobenia sa psychologickému poradenstvu v súčinnosti s miestne príslušným úradom sociálnych vecí, práce, sociálnych vecí a rodiny. Zaujíma ma teda, či sledujete v konkrétnych prípadoch, ako súd vyhodnotil účinky výchovných opatrení, a že či máte poznatky o tom, ako úrady práce napĺňajú obsahovo-výchovné opatrenia. Je totiž zákonnou povinnosťou súdu podľa § 37 ods. 7 zákona o rodine sledovať vykonávanie výchovných opatrení, najmä v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí.
Z pozorovaní, ktoré mám v praxi, zisťujem aj to, na čo poukazujete aj vy na str. 79, kde uvádzate, že rodičia disponujúci rozhodnutím súdu, ktoré často subjekt nemôže realizovať, ide napr. o prípady, keď súd určí realizáciu výchovného opatrenia, kde akredit..., pre akreditovaný subjekt, ktorý napr. nepracuje cez víkendy, a pri tom, pri tom rozhodnutí súdu to takto kľudne môže byť popísané, alebo je určený za, na výkon výchovného opatrenia subjekt, ktorý akreditáciu ani nemá.
Rovnako súhlasím s vašimi zisteniami, že súd často, často v niektorých prípadoch určí nedostatočný rozsah hodín realizácie výchovného opatrenia a že ani neexistujú subjekty, resp. inštitúcie, ktoré by daný problém naozaj kom..., problém tej rodiny komplexne vyriešili, a že problémom eskalujúcim napätie je často úplne neskorá intervencia subjektu. Ide o prípady, keď je rodina v hlbokom konflikte a súdom nariadené výchovné opatrenia absolvujú rodičia v podstate iba formálne. Aj tu by určite bola vhodná skoršia intervencia zo strany sociálnoprávnej ochrany, čo by viedlo k možnosti dobrovoľného, resp. reálneho naplnenia výchovného opatrenia.
Toto všetko však bolo spomínané aj v predošlých správach, takže to otvára otázku, aké kroky ste k náprave tohto stavu vykonali, lebo nezdravý trend stále komplikovanejších a vyhrotenejších rodičovských sporov vo veciach rozhodnutí súdov o maloletých naberá naozaj obludnú podobu.
A na tomto mieste mi ešte nedá krátko sa nevyjadriť k listu, ktorý ste adresovali poslancom Národnej rady pod názvom „Kauza Tomanová: ako sa dá prekrútiť pravda alebo hon na čarodejnice“ aj preto, že ma tam, hoci v iniciálkach, ale spomínate. Ako, ako terapeut chápem psychologicky komplikovaný proces subjektívneho vnímania reality. Nemožno ale opomenúť istú spirituálnu rovinu osobnosti, kde nám do procesu vstupuje niečo ako morálny imperatív, nazvime ho pracovne svedomie, a toto zo subjektívneho vnímania reality napokon tvorí pravdu, polopravdu alebo nepravdu. Obsah vášho listu je prekrútenou pravdou a ja to viem preto, lebo zhruba pred rokom sme o klientke v liste spomínanej spolu hovorili u vás v kancelárii, a chcem veriť, že to viete aj vy, hoci rozumiem zúfalstvu, v akom ten list poslancom adresovaný bol písaný.
A práve toto vaše vnímanie reality ochrany práv detí na Slovensku je pre mňa dôvodom, pre ktorý, žiaľ, nemôžem vašu správu podporiť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pánovi poslancovi Ledeckému. Čiže predstavil takú jasnú víziu toho, ako by mohol regionálny rozvoj fungovať, a vítam, že bude teda utvorené toto ministerstvo, kde to bude na jednom mieste, aj keď niektoré veci ešte ostanú aj inde. A vnímam ešte popri tých veciach, ktoré tu boli zmienené, že je potrebné dať dôraz a pokúsiť sa aj o zmenu územno-správneho členenia, lebo obávam sa, že existujúca územná štruktúra samosprávy a štátnej správy, ako ste to uviedli aj na konkrétnych prípadoch, môže byť prekážkou pre tieto pekné plány regionálneho rozvoja.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Napriek tomu, že všetci môžme mať rôzne názory, je to už druhé čítanie, a tento zákon bol prejednaný vo výbore aj ústavnoprávnom, a ja mám ústavný práv..., ústavnoprávny výbor uznesením č. 39 z 13. mája 2020 s návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade schváliť. Čiže výsledok rokovania vlastne aj všetkých právnikov, všetkých, ktorí vlastne sedia v ústavnoprávnom výbore, je táto veta a tým pádom vlastne spochybňovať, ako myslím si, že nikto nechce. Na druhej strane, myslím, je potrebné povedať, že keď hovoríme o škode, áno, škoda je v tom, že sme vyčerpali zo štrukturálnych fondov len 32 %, všetci dole v regiónoch, samosprávy čakajú skutočne na nové ministerstvo, ktoré prinesie nové návrhy skoordinované, a ja pevne verím, dajme šancu a uvidíme a potom budeme hodnotiť. Čiže na začiatku povedať, že sa to nedá, že to bude zlé, že to bude onaké, tritaké, ja si myslím, že budú tam ľudia z regiónov, a ja verím tomu, že sa to pohne a nebudeme v regiónoch vlastne čakať, a ja neviem, vybavovať projekty dlhé obdobie, a nakoniec si starostovia povedia, že nemá to zmysel, pretože tá byrokracia, administratíva je taká veľká, že to je problematické.
Možno aj z hľadiska zase vytvorenie vlastne sústredenia legislatívy do jedného centra pokladám za správne, pretože ako poslankyňa Európskeho parlamentu v roku 2004 - 2009 som mala skutočne veľký problém komunikovať so všetkými ministrami, a ja myslím, že teraz pre poslancov Európskeho parlamentu, ktorí budú potom posúvať tú legislatívu a názory a stanoviská Slovenskej republiky, bude jednoduchšie, keď budú ko..., vlastne konzultovať legislatívu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán podpredseda vlády, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj ako gestorský výbor k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 97), podáva Národnej rade v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady spoločnú správu výborov Národnej rady.
Národná rada uznesením č. 121 z 12. mája 2020 pridelila vládny návrh zákona na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady. Výbory Národnej rady, ktorým bol návrh zákona pridelený, zaujali k nemu nasledovné stanoviská: ústavnoprávny výbor uznesením č. 39 z 13. mája 2020 s návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade schváliť, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj uznesením č. 18 z 13. mája 2020 s návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.
Z uznesení výborov Národnej rady uvedených pod bodom III spoločnej správy vyplynulo 5 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Gestorský výbor odporúča o návrhoch výborov Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sú uvedené v spoločnej správe, hlasovať takto: hlasovať spoločne o bodoch 1 až 5 zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh zákona schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením gestorského výboru č. 19 z 13. mája 2020. Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril ako spoločnú spravodajkyňu, aby som na schôdzi Národnej rady pri rokovaní o predmetnom návrhu zákona predkladala návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov.
Pán predsedajúci, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani komisárka, dovoľte mi, aby som z poverenia gestorského Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny predložila spoločnú správu o prerokovaní predmetného materiálu vo výboroch.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 42 z 3. apríla 2020 správu o činnosti komisárky pre deti (tlač 19) prerokovali nasledovné výbory: výbor sociálne veci a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Výbor sociálne veci vo svojom uznesení č. 27 vyjadril znepokojenie nad prácou Úradu komisárky pre deti a odporúčal Národnej rade zobrať správu na vedomie. Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny vo svojom uznesení č. 14 vyslovil dôvodnú obavu z nenaplnenia všetkých cieľov a úloh, ktoré spadajú do kompetencie komisárky pre deti. Odporúčal Národnej rade zobrať správu na vedomie a uzniesť sa na tom, že orgány Národnej rady budú venovať náležitú pozornosť podnetom, ktoré upozorňujú na nedostatky v činnosti komisárky pre deti Viery Tomanovej.
Gestorský výbor na základe uznesení uvedených výborov navrhuje Národnej rade prijať uznesenie v znení uvedeného v prílohe k spoločnej správe výborov (tlač 19a). Návrh uznesenia znie:
„Národná rada
a) berie na vedomie správu o činnosti komisára pre deti za rok 2019,
b) poveruje Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny venovať náležitú pozornosť podnetom, ktoré upozorňujú na nedostatky v činnosti komisárky pre deti Viery Tomanovej.“
Spoločná správa bola schválená uznesením gestorského výboru č. 20.
Pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Juraj, ja ti chcem len poďakovať za konečne rozumné zhrnutie všetkých tých nezmyslov, hlúpostí a invektív, ktoré tu odzneli a odznievali niekoľko hodín, a za nejakú tú sumarizáciu a konečné zvecnenie celej diskusie ďakujem.

Pán Kočiš, na konci vašeho vystúpenia ste spomínali asi podľa vás oprávnenú diagnostiku rómskych detí ako mentálne postihnutých.
Nuž, tých prípadov účelovej diagnostiky nie je pár. Máme podľa štatistík oficiálnych trojnásobok rómskych detí zarade..., alebo celkovo detí zaradených do špeciálnych škôl oproti európskemu priemeru. Veľakrát sa tam neocitajú len tak nejakou, nejakým omylom, nejakou chybou. Problém spočíva v tom, že, bohužiaľ, aj diagnostické centrá majú svoje normatívy finančné, a tým pádom by, to je podľa mňa dostatočný, dostatočne podloženie toho, že prečo tých prípadov je zrazu tak strašne veľa.
Jednoducho, samozrejme, problém je aj v našom neinkluzívnom školstve, kde máme obrovskú robotu ešte pred sebou. Toto, čo tu my momentálne predvádzame, sa inkluzívom nazvať nedá. Na druhej strane to nie je chybou tých detí. Ako to už bolo spomenuté aj predrečníkmi, sú prípady a nie je ich tiež málo, kde, ak to dieťa zmenilo či už školský systém, alebo v inej krajine bolo diagnostikované, mentálne postihnutie záhadne zmizlo.
Len to som chcel.