Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, hoci na Slovensku už uplynulo viac ako 30 rokov od pádu komunizmu, s týmto zločineckým systémom sme sa stále nevyrovnali. Ostalo po ňom mnoho obetí, ktorých mená upadajú do zabudnutia.
V rokoch 1948 až 1989 odsúdili a uväznili z politických dôvodov na Slovensku vyše 70-tisíc ľudí. Mnohí sa už nevrátili späť a vo väzení zomreli alebo zomreli krátko po prepustení. Neoprávnené rozsudky smrti vykonal režim nad piatimi desiatkami ľudí. Nútenými prácami prešlo vyše 13-tisíc občanov. Režim internoval takmer 5-tisíc rehoľníčok a rehoľníkov. K týmto číslam by sme mohli pridať mnohé ďalšie. Nie odsúdených, ale dokaličených alebo umučených na smrť, pozabíjaných alebo pochytaných na hraniciach, vystavených násiliu v domácnostiach, v zamestnaní, postihovaných za ich politické či náboženské presvedčenie.
Uväznenie, vysťahovanie, poprava, nútené práce, represie v zamestnaní, škole či v osobnom živote priamo zasiahli každého desiateho obyvateľa, ak zoberieme za východiskový stav populácie z roku 1960, keď komunisti vyhlásili republiku za socialistickú. Napokon režim postihol, postihoval všetkých nepohodlných vrátane robotníkov, teda príslušníkov triedy, ktorá mala v tomto zriadení vládnuť. A to už nespomínam obdobie násilnej kolektivizácie.
Teror konca 40. a v priebehu 50. rokov 20. storočia bol taký dôsledný, že zakrátko neostala v slovenskej spoločnosti takmer žiadna sila, ktorá by vzdorovala. Boli síce, zostali aj takí a medzi nimi aj odvážni veriaci. Nebojovali na barikádach, neviedli vojenský odpor, nezakladali podzemné politické hnutia. Ich sila paradoxne mohutnela vo väzeniach a koncentračných táboroch. Títo ľudia sa na Slovensku stali reprezentantami odporu, tichého, zdanlivo, zdanlivo nie nebezpečného. Režim ich však dobre strážil. Šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc neskôr potvrdil, že v 70. a 80. rokoch režim popri degradovaných komunistoch sledoval na Slovensku hlavne podzemných katolíckych predstaviteľov. Boli pre ne najnebezpečnejší.
Nemožno zabudnúť ani tých, ktorí boli perzekvovaní, prepúšťaní z práce, diskreditovaní a aj väznení v čase normalizácie. Namiesto priamej fyzickej likvidácie nastúpilo spoločenské šikanovanie. Systematicky boli porušované občianske práva a náboženské slobody.
Každý národ by si mal ctiť ľudí, ktorí neváhali obetovať svoju slobodu za to, aby sa dostala ostatným. Toto zvlášť platí o tých, ktorí na vlastnej koži prežili teror komunistických väzníc a vyšli z nich utužení a verní svojmu vlastnému presvedčeniu, ktoré bolo v protiklade k vládnej doktríne. Takýchto ľudí sme mali na Slovensku viac a, žiaľ, ich mená sa vo verejnom priestore vyslovujú iba sporadicky. Paradoxne viac sa zvýrazňujú komunistické osobnosti zodpovedné za to, že títo ľudia trpeli.
O jednom z takých trpiacich, ale nezlomených treba hovoriť. Bol ním presvedčený humanista, kresťan, lekár Silvester Krčméry. Režim ho mučil a neoprávnene väznil vyše 13 rokov, aby ho potom prepustil proti vlastnej vôli, lebo vo väzení škodil režimu viac ako na slobode. Silvester Krčméry sa stal symbolom boja za slobodu v novovekej slovenskej histórii. Išiel neochvejne za svojím presvedčením a dokázal, že vnútorne silný jednotlivec dokáže podkopať stabilitu zdanlivo pevného totalistického režimu.
Jeho slová z obhajovacej reči z roku 1954 "vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu" si vypočuli iba aktéri súdneho procesu, lebo verejnosť do miestnosti Vojenského súdu v Trenčíne nevpustili. Slová prednesené v obhajovacej reči sa mohli v prázdnej súdnej sieni zdať výkrikom na púšti, ale opak bol pravdou. Naplnili sa ešte za života Silvestra Krčméryho. Preto je hodné pripomenúť si dátum, keď zazneli, 24. jún 1954.
Dámy a páni, nech je na Slovensku 24. jún Pamätným dňom obetí komunizmu na Slovensku. Tie tisíce obetí za celej histórie komunistického režimu si zaslúžia našu spomienku a nielen pre ich utrpenie, ale pre hrdinstvo mnohých, ktorí bojovali za pravdu, no ich mená už blednú na policiach slovenských archívoch. Vďaka mnohým my tu dnes sedíme v parlamente, v štáte, ktorý má demokratický režim.
Ďakujem pekne za pozornosť a budem rada, ak podporíte tento zákon pri hlasovaní. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Tak asi veľmi v skratke. Ja som dnes tu už hovoril raz o televíziách a rádiách a s ich vysielaním súvisí aj druhý návrh zákona, resp. novely zákona o vysielaní a retransmisii, ktorým teda navrhujem doplniť tento zákon, a to konkrétne, a to konkrétne tak, aby voľbe tu v pléne, voľbe členov Rady pre vysielanie a retransmisiu predchádzalo verejné vypočutie na výbore pre kultúru a médiá.
A tie dôvody sú veľmi jednoduché. Väčšie aj menšie televízie a rádiá podliehajú kontrole Rady pre vysielanie a retransmisiu, tá dohliada na dodržiavanie zákona v oblasti vysielania, prijíma podnety od občanov na obsah a formu vysielania a posudzuje, či napríklad nedošlo k porušeniu objektivity v spravodajstve a podobne. Známe je najmä udeľovanie pokút za rôzne prešľapy vysielateľov, či už za zlé označovanie programov podľa vekovej hranice, alebo nadmerné vysielanie reklamy a podobne. Za tieto pochybenia udeľuje rádiám a televíziám pokuty.
V minulosti sme však boli svedkami rôznych pochybných rozhodnutí tohto orgánu, a to aj voči novinárom najmä pri posudzovaní ich príspevkov. Nie je sa čo čudovať, keďže voľba členov je politická, v rade sedia aj také kádre, ako napríklad pán Pavol Holeštiak, ktorý je sympatizantom Jozefa Tisa, alebo pán Milan Blaha, bývalý komunista, ktorý písal v prospech bývalého režimu a po ´89. zasa v prospech Mečiara či Fica. Ak chceme kvalitné a nezávislé médiá, potrebujeme aj kvalitný a najmä odborný kontrolný orgán.
V rade pre vysielanie musia sedieť odborníci, ktorí rozhodnú na základe zákona, a nie ideológovia, ktorí rozhodujú podľa vlastných dojmov.
Do výberu teda treba viac zapojiť verejnosť jednoduchou úpravou zákona, preto zavedieme verejné vypočutia kandidátov na výbore pre kultúru a médiá, ktoré budú aj prenášané cez internet, a až po híringu, ktorý budú môcť sledovať všetci občania, bude nasledovať voľba v pléne Národnej rady.
Najbližšia voľba členov Rady pre vysielanie a retransmisiu nás čaká už v najbližších týždňoch, keďže v decembri končia v rade dvaja členovia a v januári, alebo teda dve členky, aby som bol presný, a v januári končí jeden člen. Tým pádom v najbližších týždňoch bude aj vyhlásená voľba a následne aj verejné, verejné vypočutia, v decembri, predpokladám, aj voľba.
Veríme, že aj takto sa nám podarí dosiahnuť, aby do kontrolného orgánu boli zvolení experti, vďaka ktorým budú mať novinári a médiá väčšiu právnu istotu a mohli svoju prácu robiť slobodnejšie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Aj keď už tu to bolo viackrát spomínané, že sa jedná o kozmetickú úpravu a zmenu, ja tento návrh zákona podporím, pretože tiež ako mestský a krajský poslanec mám tú skúsenosť, že naozaj kontrolórovi nie je udeľované slovo a doslova niektorí primátori, starostovia alebo župani sa snažia doslova umlčať kontrolóra, a pritom ich hlas a stanovisko je často dôležité.
Podobne súhlasím s pánom poslancom Dostálom, ktorý, tiež sa neobávam, že, že by kontrolóri nejak naťahovali čas alebo doslova blokovali rokovania mestských, obecných alebo krajských zastupiteľstiev. Ich vystúpenia sú vždycky faktické, postavené na faktoch, odborné, argumentačné, takže nevidím v tom problém a tento zákon podporím.
Ďakujem pekne.

Ja podobne ako kolega Dostál tiež pôsobím ako poslankyňa Mestského zastupiteľstva v Kežmarku. V našom meste taktiež nie je problém s vystúpením hlavného kontrolóra. Hlavný kontrolór bol volený mestským zastupiteľstvom a vždy dostane slovo, ak oň požiada. Zároveň ak poslanci majú požiadavku na hlavného kontrolóra, aby povedal svoj, svoje vyjadrenie k nejakému predkladanému bodu programu, tak s tým nikdy nebol problém.
Rovnako súhlasím s kolegom Dostálom, že nepredpokladám, že hlavný kontrolór bude vystupovať ku každému bodu programu rokovania. Mali by sme skutočne zapracovať, popracovať nad tým, aby hlavný kontrolór mal vyššiu nestrannosť, lebo v súčasnosti to nie je celkom tak.
A možno chcem spresniť aj to, čo povedal pán Dostál, že hlavný kontrolór, jeho stanoviská sa vlastne berú len na vedomie na obecných a mestských zastupiteľstvách.
Ďakujem.

Ďakujem. Samozrejme, že ministerstvo vnútra sa k tomuto návrhu vyjadrilo. Vyjadrilo sa kladne. A vyjadrilo sa kladne aj k ostatným návrhom, ktoré som do tohto ustanovenia ohľadom hlavných kontrolórov navrhoval. Len, žiaľ, tieto neprešli koaličnou radou a niektorí poslanci aj z nášho klubu mali voči nim výhrady, takže som od toho odstúpil.
Napríklad som navrhoval to, aby hlavný kontrolór, pokiaľ uznesením mu je uložená povinnosť vykonať kontrolu, aby to starosta nemohol vetovať, alebo župan. To je len jeden z tých ďalších návrhov. Preto kozmetická zmena.
Ale súhlasím aj s tým, že ak im aspoň trošku pomôžeme, tak aj to pomôže celej veci. Totižto ja som sa už vyjadril veľakrát v tom zmysle, že zákon o obecnom zriadení bol prijímaný v tých porevolučných časoch, skutočne, kedy si v tej eufórii každý myslel, že všetci ťaháme za jeden povraz, no len nie je to tak. A my musíme skutočne ten zákon napísať, aj ten nový, napísať ho tak, že toto urobiť môžeš a toto nie, pretože ten príjemca, percipient, tohto zákona nie je odborník, fundovaný odborník na, na samosprávu. Samozrejme, česť výnimkám. Nehovorím o všetkých poslancoch a o všetkých starostoch.
A pokiaľ ide o vašu obavu ohľadom toho, že môže hlavný kontrolór rozprávať ku každému jednému bodu, áno, je to tak. U nás v samospráve hlavný kontrolór sa vyjadroval ku každému jednému bodu a niekedy aj viackrát a vždy mu slovo bolo udelené napriek tomu, že to v zákone nie je. Ibaže poznáme aj prípady, a ten asi najzávažnejší je z druhej najväčšej samosprávy na Slovensku, z Košického samosprávneho kraja, kde jednoducho hlavný kontrolór nemôže povedať to, čo chce ani vtedy, keď je interpelovaný. Toto je už zase druhý extrém a toto týmto vyriešime.
Čiže existujú skutočne samosprávy, kde to funguje úplne, úplne elegantne a táto zmena nemá na nich vplyv. Ale musí mať vplyv na tých, ktorí takto nekonajú. Čiže toto je hlavným dôvodom tohto predkladaného návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Reagujem k predrečníkovi. Tento predložený návrh zákona pokladám za kozmetickú zmenu komunálneho zákona vo vzťahu k hlavným kontrolórom. Jedná sa o samosprávy, kde to nefunguje. Nikdy som nemala ako starostka problém udeliť slovo hlavnému kontrolórovi, keď o to požiada. Rozumiem, však v niektorých samosprávach, že to je napätie, a preto je potrebné prijať nejaké riešenie.
Podstata je v tom, že 30 rokov nemáme zákon o kontrolnej činnosti v samospráve. Verím, že sa nám podarí pripraviť komplexný návrh nielen pre hlavných kontrolórov, ale v spolupráci so ZMOS-om, Úniou miest, SK8 a ministerstvom vnútra, kde tento celý problém treba vyriešiť v oblasti všetkých zákonov týkajúcich sa nielen samosprávy a verejnej správy a zjednodušiť celú legislatívu pre starostov a primátorov na Slovensku. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu zákona, tlač 218. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Územné samosprávy na Slovensku disponujú mnoho miliónmi eur, ktorých kontrola a transparentnosť ich čerpania a používania je vo veľkej miere na pleciach hlavných kontrolórov. Je jedno, či sa jedná o obce, mestá alebo samosprávne kraje. Keď tu kolegovia hovorili o ohrozených skupinách obyvateľstva, tak ohrozenou skupinou obyvateľstva sú aj niektorí hlavní kontrolóri, česť výnimkám, samozrejme, kde to funguje výborne. Ale sú aj obce a samosprávne kraje, kde nie je samozrejmosťou to, že hlavný kontrolór môže hovoriť na zasadnutí obecného zastupiteľstva vtedy, keď sa o slovo prihlási, alebo vtedy, keď je interpelovaný poslancom.
My túto medzeru v zákone chceme zaplátať a chceme, aby došlo k faktickému naplneniu práva hlavného kontrolóra zúčastňovať sa na zasadnutí územnej samosprávy s hlasom poradným. Čiže ako sa môže zúčastňovať s hlasom poradným, keď ten hlas nedostane? Toto je jedna vec.
A druhá vec, ktorú by sme chceli zároveň vyriešiť, je aj problém pri odvolávaní hlavného kontrolóra, pretože pri súčasnej právnej úprave nie je vôbec zrejmé, že to jeho dovolanie musí byť odôvodnené. Hlavného kontrolóra možno odvolať z troch dôvodov, z troch zákonných dôvodov. Jeden je ten, ak hrubo alebo opakovane porušuje povinnosti zamestnanca, hrubo alebo opakovane porušuje povinnosti hlavného kontrolóra a v prípade, ak uvedie nepravdivé údaje v čestnom vyhlásení.
Mnohokrát sa stáva počas odvolania hlavného kontrolóra, že tieto dôvody na jeho odvolanie nie sú špecifikované, a tým pádom sa hlavný kontrolór jednak nedozvie dôvody jeho odvolania a na druhej strane je takéto uznesenie nejasné, neurčité a nezrozumiteľné. Samosprávy často pri takomto skončení pracovného pomeru hlavného kontrolóra čelia žalobám, ktoré súdy vo veľkej väčšine prípadov, čo som mal možnosť zistiť, vracajú, pretože práve z týchto dôvodov, že tieto dôvody odvolania sú nejasné, neurčité, nezrozumiteľné.
Neobstojí ani, ani dôvod, ktorý raz v jednom zo svojich rozsudkov špecifikoval Najvyšší súd, a to ten, že uznesenie nemá podobu individuálneho správneho aktu a nemá mať náležitosti. Toto je už dávno prekonané, to je prekonané aj správnym kolégiom Najvyššieho súdu a rovnaký postoj zastáva aj Generálna prokuratúra. Pretože ak uznesenie má mať náležitosti pri predaji majetku, kde musí byť určený, povedané, že komu, čo a za koľko, tak takisto by to malo byť aj pri hlavných kontrolóroch, že hlavný kontrolór musí vedieť, keďže sa jedná o jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti, aby vedel, z akého titulu je odvolávaný.
Čiže toto sú dve veci, ktoré by sme chceli vylepšiť.
A plne sa stotožňujem s názorom všetkých kolegov a všetkých zástupcov odbornej obce, ktorá hovorí, že takéto kozmetické zmeny by mali byť súčasťou jedného vyššieho alebo celkového plánu na reformu verejnej správy, reformu územnej samosprávy a aj samotnú reformu zákona o obecnom zriadení a zákona o samosprávnych krajoch. Ibaže podľa môjho názoru je to tak dlhá téma, že prejde ešte veľa času, kým to vôbec pretavíme do reálnych výsledkov, do reálnej, reálneho návrhu novely týchto dvoch zákonov, a dovtedy, kým to neprejde alebo kým to nebude predložené, považujem za dôležité, aby hlavní kontrolóri nemali na svojich ústach náhubok a ich právo zúčastňovať sa zasadnutia obecného zastupiteľstva s hlasom poradným nebolo len na papieri.
Čiže na úvod toľko a teším sa na diskusiu.

Ďakujem pekne. Ja už by som len na záver poznamenal a dodal, že aj napriek tomu, že centrá alebo detské domovy prešli transformáciou od roku 2008 a detské domovy fungujú rodinným charakterom, čiže už to nie je, ako to bolo za socializmu, alebo teda za minulého režimu, že deti žili osemdesiati na jednej, alebo teda v jednej budove, kde bola spoločná kuchyňa. Tým, že sa tá transformácia výrazne zmenila a tie deti naozaj majú možnosť fungovať tým rodinným charakterom, napriek tomu, napriek tomu nám mnoho domovákov končí dnes na ulici a my dnes reálne nevieme a naozaj nevieme vyhodnotiť, o aký počet ide.
Čiže týmito návrhmi chceme spolu s Drábikovou, kolegyňou Drábikovou umožniť, aby tí domováci, keď už nemajú oporu v rodine, čo teda evidentne nemajú mnohí, tak aby sa mohli vrátiť do centra pre deti a rodiny, lebo tam už sú nejaké vybudované vzťahy či už s vychovávateľmi, alebo s niekým, sociálnym pracovníkom a mohli sa opäť naštartovať do reálneho bežného života.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážení kolegovia, ja vám veľmi pekne ďakujem za to, že ste tento návrh predložili. Ja som síce chcela ísť do faktickej, nebudem veľmi dlhá. Takže len toľko k tomu.
Je skutočne dôležité, aby sa s touto vecou začalo chýbať, pretože tá situácia začína byť neúnosná aj na tých uliciach. Tak ako ste povedali, väčšina, resp. dosť veľká časť práve tých detí, ktoré dovŕšia 18 rokov, končí skutočne na ulici. To nie je problém len chlapcov, je to problém aj dievčat a s tým je spojená aj ďalšia vec, ktorá je, ktorá je súvisiaca, a to je bezdomovectvo matiek s deťmi, kde značnú časť matiek na ulici tvoria práve dievčatá, ktoré prišli z detských domovov, ktoré nemajú, jednak, jednak neprešli nejakou výchovou k tomu, ako sa bezpečne chrániť aj pri sexe, aj pri všetkom, jednoducho nemajú, nemajú dostatočné informácie. A na základe tých informácií potom veci končia tak, ako končia. Bohužiaľ, aj matky končia na ulici.
Častokrát je to naozaj problém aj toho, že vlastne ich cesty, matiek, sa veľmi často, často zastavujú v samotnej pôrodnici, kedy vlastne ani tá sociálka veľmi nekonala doteraz. To znamená, že riešili sa veci veľmi jednoducho, a síce matky končili obvykle v detských, teda deti končili v detských domovoch a matky zostali na ulici, čož je neúnosný, neúnosné riešenie situácie, pretože jednoducho dieťa patrí k matke.
Na druhej strane to, ako bol, bol celý systém nastavený, jednoducho nič iné neumožňovalo, aby, aby, aby teda zostali pokope, pretože tá sociálna situácia bola naozaj zlá. Z vlastnej skúsenosti si pamätám, keď som zo záhradnej chatky vyťahovala matku s trojdňovým dieťaťom, s trojdňovým, ktorú práve pustili z pôrodnice. V chatke, kde nebola voda a nebola elektrika. A toto je absolútne neúnosné, nemožné a je veľmi dôležité, aby sa to začalo riešiť skutočne, aby mali zázemie.
V podstate s tými pár eurami toho odchodného, ktoré vlastne ony dostanú, je to, je to úplná blbosť, pretože jednak navyše ony nemajú ani takú tú ekonomickú finančnú zručnosť, ani, ani, ani základné informácie o tom, ako narábať s peniazmi. A jednoducho aj tie peniaze, ktoré by možno určite vedeli použiť, my, čo to máme z domova dané a naučené nejak lepšie, jednoducho, ale zas netreba im to zazlievať, nemajú, nemajú to v sebe, nemajú to naučené, nikto im to nevysvetlil, takže v tomto, v tomto prípade je to tak, ako to je.
Zároveň sa prikláňam k tomu, aby naozaj vznikli aj miesta pre tie, pre deti, ktoré sú postihnuté a ktoré sú v detských domovoch. Častokrát to sú deti, ktoré sú postihnuté nielen telesne, ale aj psychicky a mentálne, a ony končia práve častokrát na ulici úplne najviac, pretože ony nie sú v stave ani samy v podstate niekedy o sebe rozhodovať. A tým myslím rozhodovať nejak kvalifikovane a tak, aby to bolo v súlade, proste nie je tak.
Čiže ja sa prikláňam k čo najširšej podpore k tomu, aby dostali podmienky na štart pre život, ktorý nedostávajú od rodičov, a ďakujem každému, kto za tento zákon zahlasuje v čo najširšom rozpätí.
To je všetko, ďakujem pekne.