Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, slová, ktoré k tomuto návrhu zákona zaznievajú v tejto sieni zákonnosti, naozaj nie sú mnohokrát vhodné. Poviem to tak veľmi odľahčene a jemne. Buzeranti, úchyláci a to, čo ste tu všetko pospomínali, myslím si, že teraz, dá sa povedať, v tretej dekáde 21. storočia by sme už mohli byť niekde ďalej a keď aj viem, že parlamenty sveta vynikajú takouto niekedy terminológiou, možno by sme mohli sa pokúsiť byť lepší, ako je niekedy nejaký priemer. Ja už nechcem povedať či ázijský, či americký, ale rozhodne, keď sme hrdí na to, že sme Slováci, mali by sme byť hrdí aj na to, že sme kultivovaní občania.
Ja sa chytím toho takto v tomto mojom ozaj relatívne len veľmi ľahkom príhovore, práve tej myšlienky, či by sme si mali zobrať za vzor to, čo pán poslanec Kéry pred chvíľočkou povedal, že teda musíme si vybrať nejakého, nejakého športového, nejaký športový vzor, nejaký klub, nejaký futbalový manšaft a rozhodnúť sa, pre koho budeme fandiť a potom už nemôžeme fandiť pre tých druhých. V podstate je to celkom logické, čo povedal, až na jednu zásadnú vec, ktorá ma na tom upútala a tá vec je spojená s takou otázkou – my si naozaj svoju sexuálnu orientáciu volíme? My si volíme Spartu alebo Sláviu, my si volíme Slovan alebo Bohemians. Ja som presvedčený, že v tejto otázke, resp. v odpovedi na ňu je zakliata celá tá polemika, ktorá sa tu tak často vedie na úkor iných možno vážnejších tém, ale prosím.
Ja si myslím, že sa rodíme nejakým spôsobom. Určite je to dané, podľa môjho presvedčenia a nikdy som sa nestretol s niečím, čo by vyvracalo takýto názor, s tým, že máme nejaké predispozície a okrem nejakých vyhranených extrémnych prípadov, nejakých dlhodobých väzňov alebo niečo podobné, jednoducho ja sa nedokážem prinútiť a predpokladám, že to je mienka asi väčšiny z nás, že by sa mi začali od tejto chvíli viacej sexuálne páčiť proste chlapi.
A tak si myslím, že, a takisto je to aj s našimi jemnejšími kolegyňami, asi sa tiež nerozhodujú spôsobom, že no, dneska ráno som sa zobudila a ja si myslím, že večer sa pôjdem radšej milovať s nejakou kamarátkou, proste nejde to. Je to v nás, je to istá prirodzenosť, na túto prirodzenosť sú už stáročiami ak nie tisícročiami rôzne názory a ja si myslím, že je čas, aby sme túto prirodzenosť rešpektovali. Nevravím, že tento zákon je výborný, len si myslím, že odpovedá na tú základnú dilemu istej ľudskosti, úcty k realite, slušnosti nielen kvôli tým slovám, ktoré tu tak nenáležite padajú, ale aj kvôli tomu, že mali by sme sa vedieť vcítiť do postavenia ľudí, ktorí celé desaťročia ak nie stáročia boli kritizovaní, boli pod tlakom verejnosti, bola to choroba, bola to hanba, bolo to treba utajiť. Možno aj rodičia niektorí zavrhli svoje deti, lebo to bolo niečo neprirodzené.
Ja dám otázku, my, keby prišiel môj syn za mnou alebo moja vnučka, povedala by úprimne s dobrým úmyslom zdôveriť sa kvôli dobrému vzťahu so svojimi rodičmi – otec, mami, ja to cítim inak. To by sme tie svoje deti v tej chvíli začali označovať ako devianti? Ako nenormálni? Ako chorí? Kto z nás by si dovolil alebo nieže dovolil, by ho napadlo, aby takýmto spôsobom reagoval na úprimné vyjadrenie sexuálnej orientácii svojich najbližších.
Ja nemám túto skúsenosť, tak sa mi možno hovorí ľahšie, ale aj zase ťažšie, lebo nemám možno celkom všetky informácie, ale som presvedčený, že v takomto ohľade sa každý z nás by zachoval ľudsky. Tu už dám otázku – a prečo my v sieni zákonnosti by sme sa mali chovať inakšie ako ľudsky, chápavo, ústretovo? Nielen kvôli tým slovám, ktoré tak zle tu režú uši, ale to aj kvôli tomu, že sme ľudia, sme poslanci, máme tu rôzne spektrum názorov, však je to správne. Túžili sme po tom, aby v diskusii vznikali riešenia, ktoré sú dobré, aj keď nie všetci ich príjmu. Ale v tomto prípade sa mi zdá, že by sme sa mohli zhodnúť na tom, že tu naozaj nie je dôvod na osočovanie, pretože sexuálnu orientáciu si podľa môjho názoru nikto nevyberá.
Treba to rešpektovať a treba dopriať aj také slovíčko do tohto celého procesu, ako je láska. Láska k druhej osobe, príťažlivosť medzi pohlaviami rovnakými i nerovnakými a aj láska k deťom. To kto si dovolí povedať, že dvaja chlapi alebo dve ženy by dieťaťu nemohli dať to, po čom všetky deti, deti nie že túžia, ale na čo majú nárok, rodičovskú lásku?! To skadiaľ berieme presvedčenie, že je v tom niečo zvrhlé, nenormálne, že by takýto ľudia vychovali deti k ničomu zlému?! A to kopu heterosexuálnych manželstiev alebo partnerstiev máme istotu, že vychovávajú len k niečomu dobrému? Nie sú tu vyššie princípy, ktoré určujú to, čo vštepíme do našich detí, do našich potomkov? Naozaj si myslíme, že tu niet niečo silnejšie?
Kolegyne, kolegovia, myslím, že vás nemusím presviedčať. Sú tu iné motívy ľudskosti, lásky, pomoci, empatie, obetavosti, odvahy, ktoré rodičia môžu vkladať do svojich detí, a nie to, či sú to dvaja chlapi, alebo dve ženy.
Viete, život je veľmi dobrý režisér a mne vlastne nahral majster život, lebo on je vlastne nie veľmi dobrý, on je najlepší režisér. A dnes sme mali dve hlasovania, teda jedno máme za sebou a druhé možno ešte príde. Jedno bolo k pomoci tehotnými ženám sťaby teda rýdzo nejaký konzervatívny návrh a druhé je odsúhlasenie registrovaných partnerstiev ako nejaký liberálny návrh. Poprosím, ja som človek, ktorý tu stojí pred vami bez toho, aby som to nejak konzultoval s niekým iným len so svojim svedomím, tak ako mi to napokon aj ústava prikazuje a umožňuje. Veľmi rád som podporil návrh svojej kolegyne Záborskej, dokonca som predkladateľom toho návrhu o pomoci tehotným ženám, aj keď sa teda hlásim k tomu, že ako taký letmý luterán nie som teda veľmi za konzervatívne pohľady do týchto vecí.
Ale keď som sa s tým zoznámil, tak si hovorím, no a prečo by sme nemohli prvok osvety pridať jeden deň navyše, lebo som pochopil, že tam je najväčší problém do tohto zákona dať. Veď osveta je niečo, čo by sme mali povýšiť na piedestál jeden z najvyšších skoro pri každej téme. Nám chýba osveta, výchova, viacej sa zamýšľať nad postojmi druhých. Prečo by sme tej žene nedopriali deň navyše, lebo naozaj je v situácii, ktorá neni jednoduchá.
Dobre, nebudem o tom hovoriť. To máme za sebou, posunuli sme to do druhého čítania. No, ale toto je zase z opačného spektra. Zase bije sa to navzájom? Nie. Opäť podporujem tento návrh zákona, lebo hovorím si, že aj toto je osveta. Osveta nás ľudí, aby sme pokročili vo svojom myslení, aby sme si uvedomili, že sú tu naozaj princípy, ktoré by sme mali ctiť na prvom mieste, a neoháňať sa nejakými vecami, ktoré zaváňajú až niekedy vulgarizmami, nejakým zhnusením, nejakým odpudením.
Áno, ono viete ten princíp kyvadla je taký, že táto komunita bola dlho zatláčaná, kyvadlo bolo v jednej extrémnej polohe. Takže sa za to hanbili, báli, boli doslova utláčaní. A teraz kyvadlo sa vyrovnalo do druhej polohy, robia tie pride, ktoré naozaj nie sú nič oslnivé, ale je to také ako uvoľnenie. A viete, čo robí kyvadlo, keď mu umožníme teda nejakým spôsobom sa ustáliť? No nájdeme stredovú hodnotu, extrémy škrtneme a nebudú ani pride, nebude ani vulgárne osočovanie.
Verím, že k tomu smerujeme a verím, že aj táto sieň zákonnosti k tomuto určite prispeje týmto rokovaním.
Nemal som nejak premyslené, čo všetko vám poviem, ale hovorím vám to úprimne a som vďačný aj v tomto prípade, že mám možnosť z tejto vysokej tribúny povedať nie to, čo si myslím, ale to, čo si myslím, že si myslí veľká väčšina občanov a ja im v tomto ohľadu budem slúžiť, tak ako som to teraz povedal.
A dovoľte, aby som to zakončil, už keď som povedal ako letmý luterán, tým čo sa mi páči na pánovi Františkovi, toho času pápežovi, že, alebo teda do smrti zrejme pápežovi. Tá veta je silná a už tu zaznela myslím a aj ja sa k nej hlásim, lebo pápež František vlastne povýšil ľudskosť nad svoju funkciu. A to je úžasné. A to by sme možno mali aj my. A kto som ja, aby som vydával verdikty o tom, že či títo ľudia sú takí alebo hentakí. Ľudskosť je to, čo by nás malo spájať a verím, že aj v tomto prípade sa tak stane.
Ďakujem. (Potlesk.)
