Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som aj ja k tejto téme niečo povedal z toho dôvodu, že tiež ma oslovili starostovia a primátori dotknutí, ktorí dostali pokutu od ÚVO, a mal som tú možnosť niekoľko mesiacov spolu s nimi viesť rokovania a takisto stretnutia.
Dlhé roky pôsobím v samospráve a zároveň dbám o dodržiavanie zákonov a predpisov v rámci svojej práce. Každý cent z mestskej či obecnej kasy prechádza pred jeho použitím niekoľkými schvaľovacími procesmi, či už ide o samotný rozpočet v zastupiteľstve, a následne počas dennej operatívy niekoľkými stupňami kontroly. V závere je použitie každého eura zverejnené na webovej stránke. K hospodáreniu sa vyjadruje hlavný kontrolór a nezávislý audítor, rovnako tak i v prípadoch nadobúdania nájomných bytov mestami či obcami.
Postup pri nadobúdaní nájomných bytov je upravený zákonom č. 443/2010 o dotáciách na rozvoj bývania a sociálne bývanie a zákonom č. 150/2013 o Štátnom fonde rozvoja bývania. Okrem tohto bolo nadobudnutie bytov ako investičný zámer schvaľované kolektívnymi orgánmi, zastupiteľstvami miest a obcí. Obce a mestá dostali od štátnych orgánov – ministerstva dopravy, výstavby Slovenskej republiky a Štátneho fondu rozvoja bývania – vzory zmlúv a kompletné pokyny, ako postupovať. Pokiaľ splnili podmienky štátnych orgánov, štát následne uvoľnil prostriedky a priamym transferom boli zo štátu poukázané na účet predávajúcich. Obce a mesta neboli tými, kto rozhodoval, štát rozhodol o použití verejných zdrojov a v tomto zmysle konalo niekoľko desiatok miest a obcí.
Dovolím si citovať primátora jedného z postihnutých miest: "Naše mesto je hrdým držiteľom dvoch ďakovných certifikátov za rozvoj nájomného bývania na Slovensku od ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky a Štátneho fondu rozvoja bývania a zároveň aj držiteľom pokuty od Úradu pre verejné obstarávanie."
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nemyslím si, že tento postup je správny, keď štát jednou rukou dáva a druhou rukou berie, keď štát doslova vypaľuje svoje základné zložky – mestá a obce – a odoberá tak peniaze regiónov, keď štát ohrozuje jedno zo základných ústavných práv občana – právo na bývanie. Z môjho pohľadu ako človeka, ktorý v samospráve pôsobí, je tento návrh novely zákona opodstatnený, veľmi žiaduci a zaslúži si i podporu. Zložky verejnej správy – mestá a obce – treba podporiť, treba s nimi spolupracovať a treba občanom preukázať, že štát stojí na ich strane. Sám som sa opakovane zúčastnil stretnutí so zástupcami samospráv, právnikmi a odborníkmi na samosprávu, kde sme spoločne hľadali riešenia tohto problému. Upustenie od sankcií voči mestám a obciam považujem za logické a rozumné riešenie. I napriek tomu všetkému si ctím dohody a zmluvy. Samozrejme, podľa tohoto sa zariadim, ale v tomto prípade stojím za starostami a primátormi.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán kolega Ondrej Dostál, aj keď nemám úplne rovnaký názor ako ty, verím, že našou spoločnou snahou je samosprávam pomôcť. Musím podotknúť, že situácia nevznikla počas našej vlády. Nejasná, nezrozumiteľná legislatíva, ktorá komplikuje mestám a obciam život, vznikla za bývalej vlády a je to barlička, ktorú sme získali z minulosti.
Musím podčiarknuť, že samosprávy konali podľa schémy stanovenej štátnymi orgánmi. Škoda, že ÚVO neinicioval diskusiu, kde by včas upozornil na nesúlad legislatívy a kde by táto schéma bola vopred upravená a nastavená tak, aby spĺňala všetky súvisiace legislatívne normy. ÚVO ako ústredný orgán štátnej správy nebral do úvahy následky svojich postupov, nakoľko okrem vyrubených pokút podal na súd návrhy na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, čo môže prispieť k existenčným problémom terajších užívateľov nájomných bytov nadobudnutým mestami a obcami. Mestá a obce tiež poukazujú na to, že ide o byty, na ktoré na základe splnených požiadaviek už získali dotácie od ministerstva dopravy a výstavby či zvýhodnené úvery od Štátneho fondu rozvoja bývania. Udelené sankcie zhoršujú obciam finančnú situáciu, pričom to nepodporuje ich záujem o aktívnejšiu výstavbu nájomného bývania pre svojich obyvateľov. Tresce práve aktívnych štatutárov obcí v oblasti zabezpečenia nájomného bývania pre svojich obyvateľov.
Ctím si pravidlá v koalícii a verím, že sa nám podarí tento návrh zákona v zmysle pravidiel zmeniť a upraviť tak, aby sme ho schválili a pomohli tak samosprávam vyriešiť túto nepríjemnú situáciu a odstránili problém, ktorý nám hrozí aj v budúcnosti.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán poslanec Dostál, vy ste tu rozobrali, ako sa hovorí, na šróbiky mesto Šaľa, ale ja som hovorila hlavne aj o tých obciach z tých spomenutých počtov, ktoré tu boli už odprezentované. To, ako do detailov máte naštudované teda v podstate tú problematiku mestského zastupiteľstva, poslanca, ktorý teda dal túto pripomienku, tak je mi to zvláštne, lebo viete, vy keď poviete, že ste presvedčený a presvedčený právnik, že existuje také niečo, tak zase sa popiera tá vaša počiatočná veta, tá exaktnosť. Viete, čo nie je naozaj dokázané, tak to je taký, taký subjektívny pocit. A takisto aj vy do toho vnášate trošku tej subjektivity, ale je to z toho vášho prednesu.
To, že bol porušený zákon, konštatovalo ÚVO domnienkou, lebo to bolo domnelé, lebo to bolo prípadné, lebo to bolo, máme za to. Nie konkrétne, že ste porušili zákon. A v mnohých tých prípadoch, v ktorých sme sa stretávali tí starostovia a primátori, v podstate išli tie rozhodnutia ako cez kopírku. Skutočne ako cez kopírku. A postup pri nesprávnosti, teda keď vedia, že je to nesprávne, tak prečo Úrad pre verejné obstarávanie nezakročil už počas tej doby, kedy je zverejnená tá výzva pre verejné obstarávanie? Keďže Úrad pre verejné obstarávanie má 260 zamestnancov, 12-miliónový rozpočet, viete si to predstaviť pri tých obciach, ktoré majú rozpočet 300-, 400-tisíc pri tisícoch obyvateľov? Ako je to nepomerné a myslím si, že Úrad pre verejné obstarávanie aj v tejto otázke pochybil alebo zlyhal, lebo metodicky sa viac nevenoval tým jednotlivým obciam a toto domnelé správanie, obchádzanie verejného obstarávania, mohli už dávno zakročiť a mohli to proste zrušiť, to verejné obstarávanie. Ale nie, radšej počkali a potom sankcionovali.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj za faktické poznámky.
Pán poslanec Linhart, určite si sadneme spolu a vysvetlím a dovysvetlím všetky ešte otázky.
Pán poslanec Dostál, ďakujem za pripomienku, ale ja skôr preferujem to, aby sme našli riešenia, nie aby sme si vyslovili svoje názory typu my máme snahu riešiť a niekto tú snahu riešiť nemá. Tak ako ste povedali, že v podstate si vy myslíte, že neexistuje starosta alebo primátor, ktorý poslúcha obecné zastupiteľstvo, tak si zoberte len pri nakladaní s majetkom obce, pri tom, ako obec získava majetok, tak hádam uznáte, že ten starosta je v tomto zmysle úplne bezmocný a neni to na ňom, pretože to je výsostné postavenie obecného alebo mestského zastupiteľstva. Takže tam tie, tam tá analógia je, ale skutočne sa môžeme o tom pobaviť, môžeme sa o tom ešte porozprávať.
A ja oceňujem aj to, že proste ste ochotný prísť s návrhom riešenia zajtra, máme to na úplne inej pôde, tak ako sme sa z koaličnej rady dohodli, že v podstate nájdeme tie riešenia, aby sme sa niekam posunuli. Pretože musíte sám uznať, že vysloviť iba tú jednu vetu, že vetujeme, nie je riešenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené pani kolegyne poslankyne, vážení páni kolegovia poslanci, dovoľte, aby som vystúpila k tomuto návrhu zákona.
Skutočne po predchádzajúcej debate z argumentov, faktov, dokonca aj z nejakých takých subjektívnych vyjadrení by som už ani nemala čo dodať, lebo skutočne tá problematika bola odprezentovaná dosť obšírne a nechcem sa opakovať. Ale vysvetlím to na príklade. Obec, ktorá má tisíc obyvateľov alebo 1 029 obyvateľov, kde tridsať rokov sa nepodarilo pohnúť v problematike nájomného bývania, pretože obec v rokoch 1990, keď sa kreovali samosprávy, prešla do stavu, kedy delimitačnými protokolmi boli zahrnuté určité pozemky nie vždy teda do správy obce, ale ostávali aj pod Slovenským pozemkovým fondom, aj pod rôznymi urbármi alebo inými lesnými a pozemkovými spoločenstvami. Takáto obec, ktorá nemá vlastné pozemky, je, bohužiaľ, odkázaná v jej vlastnom rozvoji na vôľu, nevôľu alebo na dohodu v podstate, ako sa vysporiadate s potrebami nájomného bývania. Obec, ktorá má v programe hospodárskeho a sociálneho rozvoja, v tzv. tom PHSR, opakovane schvaľované výstavby nájomných bytov, opakovane naprieč všetkými obecnými zastupiteľstvami, ktoré v tej obci tridsať rokov boli, vždy sa stotožnili s tým, že potreba bývania v obciach je veľmi nutná, pretože pozemky sú už striktne dané, pozemky, ktoré sú v súkromnom vlastníctve a kde by teda občania mohli realizovať výstavbu rodinných domov. To je nemenné a to sa zmeniť nedá, pretože nevieme rozšíriť tieto pozemky ani nevieme rozšíriť katastre. A keďže obec má záujem na tom, aby bola v rozvoji na dobrom mieste, aby sa jej občania neodsťahovávali z obce a robí všetko pre to, tak proste snaží sa riešiť všetko v súlade so zákonom. Čo je úplne v poriadku, pokiaľ nenarazíme na to, že existuje nesúlad v tzv. zákonoch alebo v tzv. odporúčaniach v zákone, a to sme pri Úrade pre verejné obstarávanie, kde chce obec získať nájomné byty prostredníctvom Štátneho fondu rozvoja bývania a prostredníctvom dotácie z ministerstva dopravy a výstavby.
Štátny fond rozvoja bývania hovorí o obstaraní bytov, keď si ich chcete napríklad kúpiť, pretože obec, keďže nemá pozemok, nemá na to prostriedky, aby mohla túto výstavbu realizovať. To už nevravím len z titulu rozpočtu, ale aj všetkých ostatných infraštruktúrnych záležitostí, nákladov, financií, no proste je tam strašne veľa vecí, ktoré obce s takýmto počtom obyvateľov a pri rozpočte, ktorý majú, proste nezvládnu. Avšak tam stále tá snaha je, aby sa im občania neodsťahovali. Napríklad v tejto obci, ktorú spomínam, sa za posledné štyri roky odsťahovalo vyše štyridsať obyvateľov. Čiže nie je tu progres a nárast počtu obyvateľov napriek tomu, že je tam súkromná výstavba nemalého počtu, napriek tomu stále mladí ľudia, ľudia, ktorí sa chcú uplatniť v práci, musia opúšťať svoje rodisko, aby teda nejako fungovali.
A tu sa vraciam opäť k tomu nesúladu, že obec sa rozhodne, že teda prostredníctvom Štátneho fondu rozvoja bývania si chce obstarať nájomné byty pre svojich občanov, aby to bývanie bolo dostupné. Dostupné pre občanov, ktorí jednak finančne nemajú toľko prostriedkov, aby toto zabezpečili, alebo mladé rodiny, ale tzv. aj ten prípad hodný osobitného zreteľa, že potrebujeme do tých našich regiónov priviesť profesie, ako sú zdravotníci, učitelia, takisto pracovníci účtovníci, ekonómovia, rôzne iné profesie, ktoré potrebujeme aj v tej samospráve, aby sme fungovali, aby to boli odborníci, ktorí, samozrejme, nezarábajú životné minimum, ale majú v podstate to životné minimum niekoľkonásobne vyššie.
Opäť sa vrátim ku tomu. Štátny fond rozvoja bývania vo svojich usmerneniach má jednu klauzulu. Pri žiadosti treba mať podpísanú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. A tu sme narazili na problém, pretože, naopak, úrad verejného obstarávania hovorí, že to už je obchádzanie verejného obstarávania, pretože upodozrieva tieto samosprávy, že si vlastne obišli to verejné obstarávanie, to domnelé, máme za to, také to subjektívne z tej strany úradu. A teraz to vysvetlím v praxi.
Obec, ktorá nemá vlastný pozemok, ale sú tam pozemky, ktoré sú zahrnuté do územného plánu obce na výstavbu HBV-čky, pozemky, na ktoré obec nemá dosah, pretože sú majetkom spoločenstva. Spoločenstvo, ktoré je podľa zákona 97/2013 lesné a pozemkové spoločenstvo, ktoré nemôže predávať túto pôdu, pretože jeho súčasťou sú aj podiely vlastníkov neznámych, ktoré spravuje Slovenský pozemkový fond, prípadne štát. Takže investor má záujem postaviť byty, ktoré budú z jednej časti komerčného charakteru a z druhej časti by mohlo po rokovaniach alebo po tom, keď v podstate prejde verejným obstarávaním, mohol ponúknuť tieto byty obci. Obec, keďže starosta je iba jeden z orgánov obce, čiže obec, to znamená starosta a obecné zastupiteľstvo, po polemike, rozprave, po tom, ako si schválili program hospodárskeho a sociálneho rozvoja, sa rozhodne, že teda chcú mať nájomné byty pre svojich občanov nielen z tejto obce, ale aj z blízkeho regiónu, urobí všetky procesné úkony, zastupiteľstvo schváli verejné obstarávanie na to, aby sa mohla vyobstarať aj zmluva o budúcej zmluve, aj prípadné nájomné byty. Obec, ktorá má len zámer, neinvestovala žiadne finančné prostriedky, nepoukázala, má len zámer, že žiada niekoho, kto teda sa na to podujme a tieto byty jej obstará.
Keďže viete, že som starostka obce, a veľmi ma mrzí aj to, že v podstate od koaličných partnerov v takom tom podsúvaní tých jednotlivých vyjadrení je oznámené, že viete, tu robíme niečo, lebo niektorí poslanci, ktorých sa to priamo týka, sú starostovia, tak chcú v podstate si zlegalizovať pokutu alebo chcú riešiť nejakým spôsobom odpustenie pokuty. Skutočne mi verte, že obec, ktorá dodržiava zákony, ktorá bola nepriamo uvedená do omylu, pretože na jednej strane rešpektovala požiadavky Štátneho fondu rozvoja bývania a na druhej strane išla a robila verejné obstarávanie, čiže neobišla nijako podmienky verejného obstarávania, sa dostáva teraz do problému, kde jednak sa kriminalizuje starosta napriek tomu, že starosta iba splnil vôľu obecného zastupiteľstva a plní plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Nemal na tom žiadny krivý úmysel.
Ja sa úplne stotožňujem s tým, pretože naozaj som v hnutí, ktoré je protikorupčné a je za transparentnosť, že starostovia, ktorí naozaj obišli verejné obstarávanie, ktorí ho nerobili, ktorým sa dokázalo, že nejako získali nejaký benefit alebo nedajbože zobrali úplatok, tak takí starostovia majú byť vyšetrovaní a pri preukázaní trestného činu majú byť potrestaní. S tým sa ja úplne stotožňujem. Ale nestotožňujem sa s tým, aby starostovia, ktorí naozaj pre svojich občanov robia maximum, poslúchajú ich volených zástupcov, obecné zastupiteľstvo, a oni sú kriminalizovaní, pretože na jednej strane obecné zastupiteľstvo, kde kolektívna vina neexistuje v našom právnom ponímaní, ale na druhej strane štatutár, ktorý naozaj chce rozvoj obce, ktorý nemá žiadny iný úmysel krivý, tak je potom kriminalizovaný už ako aj persóna. A tam je ten vážny ďalší precedens, pretože ak splníme vôľu obecného zastupiteľstva, nie je kriminalizované obecné zastupiteľstvo, ale priamo štatutár obce. A to je tiež veľmi smutné a dá sa to veľmi zneužívať aj v tom predvolebnom alebo v politickom boji.
Nesúhlasím s mojím kolegom Patrickom Linhartom, kde naozaj v tej rozprave obvinil vlastne svojho primátora alebo proste takým uštipačným podtextom povedal o ňom to, čo povedal, pretože naozaj ten orgán, ktorý rozhoduje v prípade mesta, je takisto to mestské zastupiteľstvo. A ten primátor alebo ten starosta musí poslúchať to obecné zastupiteľstvo alebo ten mestský úrad, ktorý, mestské zastupiteľstvo, má právo, samozrejme, nepodpísať uznesenie. ALE tam je opäť problém, ktorý po troch mesiacoch môže zase prejsť k prelomeniu veta starostu alebo primátora, a sú to zbytočné obštrukcie a vlastne na samotný rozvoj obce to nijak, nijak neprispieva.
Samozrejme, že tie obecné zastupiteľstvá a mestské zastupiteľstvá sú nie jednoliate a nie sú tomu starostovi alebo primátorovi naklonení. Takisto v tých zastupiteľstvách funguje demokracia, že každý jeden poslanec hlasuje sám za seba. Preto sa chcem vyjadriť ku tomu, ako následne potom sa rieši situácia, keď úrad verejného obstarávania vám, začne s vami komunikovať, aby ste vysvetlili problematiku verejného obstarávania pri obstarávaní nájomných bytov. Nájomné byty obec nestavia. Úrad verejného obstarávania vám vyčíta, že máte si to stavať vy. Máte si dať dokumentáciu projektovú, máte si kúpiť pozemok, máte si ten pozemok zabezpečiť alebo nejakým iným spôsobom prenajať a riešiť celú túto infraštruktúru vy ako obec. Ale čo v prípade, keď si chceme kúpiť nájomné byty hotové, iba byty, nie bytové domy? Byty, kde naozaj investor si postavil byty na komerčný predaj, a byty, ktoré vie ponúknuť prostredníctvom nájomného bývania, keďže vyhral verejné obstarávanie. A tu zase Úrad pre verejné obstarávanie povedal, však on je jediný. Však, samozrejme, že vyhral, keď tam ste dali do podmienok, že musíte stavať na parcele, na LV, na liste vlastníctva 890. To sú jediné pozemky, ktoré sú určené v územnom pláne, aby sa na nich stavali aj HBV-čky, ale ten list vlastníctva má 47 hektárov. Čiže ten priestor je otvorený. Naozaj tá trhovosť je tam zabezpečená. Nie je to účelové a nie je to limitované.
Nuž, argument neobstal. Opäť svoje. Opakované komunikácie 10-, 20-, 30-stranových listov, rozhodnutí, argumentácií prostredníctvom elektronickej pošty, kedy dokonca v piatok o štrnástej odošlete list na úrad verejného obstarávania a 14.18 hod. alebo 14.08 hod., už presne neviem tieto časy, vám už príde odpoveď. To jakí sú geniálni pracovníci?! A to som neni zaujatá voči úradníkom úradu verejného obstarávania, pretože sú orgán štátnej správy, avšak tá rýchlosť je až zarážajúca. Mnohým obciam sa stalo to dokonca, že CTRL C, CTRL V, nachystané, namnožené odpovede pre každú jednu obec, len zabudli jednu chybu, teda urobili, a zabudli zmeniť názvy obcí. Čiže obciam prišli úplne iné odpovede v hlavičkách.
Povedzte mi, čo to vzbudzuje v tých štatutároch tých samospráv. Že sa im naozaj niekto venuje, že im chce niekto pomôcť? Konkrétna možnosť tam je, áno, rozviazať zmluvu o budúcej zmluve alebo napríklad urobiť to, že napríklad v našom prípade investor má postavené už v súčasnosti byty, ešte sú neni skolaudované, no a potom sa rozhodne, prečo by on mal ponúkať niečo na verejné obstarávanie alebo prostredníctvom verejného obstarávania dávať niečo na nájomné byty, veď on to môže predať komerčne, lebo taký je veľký dopyt po bytoch. Ale kto si to môže dovoliť? Kto si môže dovoliť, mladí ľudia, ktorí ešte nemajú za sebou pracovnú históriu, ktorí ešte nemajú úspory, ktorí nemajú čo založiť? Kto?
Možnože sa mi čudujete, že prečo vkladám do toho aj také emócie. Emócie vznikajú vždy z toho, keď je na svete nespravodlivosť alebo tá krivota. My sme obec, ktorá naozaj nesúhlasí s touto pokutou a postupujeme v súlade so zákonom a podali sme to na súd. Pretože si myslíme, že súd má rozhodnúť o tom, či sme naozaj pochybili a či naše argumenty v tom, ako sme sa bránili, boli správne, ale nie, aby rozhodoval o tom úrad verejného obstarávania, ktorý v podstate, ich odvolací orgán je rada pre ÚVO, v ktorej sedia tí istí členovia ako predsedníctvo. Nemýľme si zase aj to, že nieže som zaujatá proti úradu verejného obstarávania. Naozaj ja rešpektujem, zúčastnila som sa mnohých stretnutí, ale nikde sme sa nedostali, každý si tvrdil len svoje.
Takisto v koalícii a prepáčte, kolegovia z koaličnej strany, ale argument pre mňa, že to vetujete a nenájdeme riešenie, nie je argument. Pretože je jedna vec, dobre, nezaoberajme sa emóciami, ale zaoberajme sa praktickými riešeniami, pretože naozaj v tých regiónoch tí starostovia a tie zastupiteľské orgány potom radšej nevytvárajú podmienky na to, aby vôbec nájomné bývanie na regiónoch a v obciach a v mestách vôbec sa dialo, aby sa tam vôbec tie byty stavali, pretože tie problémy, ktoré tam vzniknú, a tie, tá kriminalizácia doslova vás odrádzajú od toho. Lenže starosta má mať starosti a nemá mať pokoj. Tak preto, keď sme my v podstate chceli niečo aj riešiť, tak sme sa do toho vrhli, ako sa povie, v súlade so zákonom, aj keď teda jedna regulatíva popiera druhú regulatívu, lebo zákon beriem ako regulatívu.
A teraz tento návrh je proste o tom, že aby sme mohli aj niečo vyriešiť. Keďže mám už dosť málo času, tak z korektného hľadiska chcem pristúpiť k procedurálnemu návrhu, keďže pozmeňujúci návrh v prvom čítaní nemôžeme dávať, a v paragrafe sede... podľa § 73 č. 3 písm. a) by som vlastne požiadala predkladateľa, aby sa vráti... a by som požiadala teda uznesením Národnej rady, aby sme vrátili návrh zákona jeho predkladateľovi, navrhovateľovi na dopracovanie.
Avšak to neznamená, že chceme tento zákon pochovať. Skutočne my ho nechceme pochovať. Ja vítam túto debatu, pretože sme otvorili niečo, čo sa nám v našej koaličnej dohode alebo partnerstve nepodarilo presadiť do tohoto pléna. A myslím si, že to je korektné aj voči našim koaličným partnerom, aby sme dodržiavali dohody. Preto aj zajtrajšie stretnutie na Úrade vlády je o tom, aby sme našli riešenia. Aby sme našli riešenia, aby sme prišli s riešeniami, nie s tým, s odpoveďou vetujeme. Ako to nie je odpoveď. Toto nie je odpoveď pre ľudí, ktorí potrebujú bývať.
Ja sa stotožňujem s tým, že, áno, tí, čo porušili, obišli zákon, aby sa potrestali, aby sme aj naozaj dopracovali do budúcna, aby metodicky nám ÚVO povedalo presne na každú jednu samosprávu, aby ušilo proste tú mustru, ako má postupovať pri verejnom obstarávaní. My sme to urobili pred mesiacom, do dnešného dňa tu ešte nemáme odpoveď. Presne podľa danej lokality, problematiky, podľa stavu, či máme pozemok, či nemáme, tá samospráva, pozemok, ako máme postupovať, keď nejdeme stavať byty, keď chceme vlastne obstarať kúpu, keď tam nemáme investorov. A toto si predstavujem ako riešenie, aby sa tento problém, ale to očakávam aj z Úradu pre verejné obstarávanie, aby prišli s jasnými pravidlami, aby sa tie samosprávy nedostávali do takýchto rozporov.
Preto ešte raz ďakujem za možnosť vystúpenia a ešte raz ďakujem.

Chcela by som uviesť, že pri tlači 724 som hlasovala za, ale nefungovalo zariadenie.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dúfam, že po tejto prestrelke slovnej dostanem teda priestor relevantný na to, aby som sa mohla vyjadriť.
Skutočne, pán poslanec Svrček, ďakujem ti za obšírne legislatívne alebo teda aj právne poňatie tejto problematiky, pretože túto problematiku skutočne riešime už dlho. Ja takisto v svojej rozprave uvediem ďalšie veci, ale naprieč politickým spektrom tu, ako sme, si myslím, že na jednej strane sa majú ctiť aj dohody, čo teda ja plne rešpektujem, a na druhej strane sa máme rozprávať o veciach, ktoré naozaj trápia naše samosprávy.
Táto téma je veľmi závažná. (Ruch v sále.) Ak by som mohla poprosiť aj trošku teda kľudu. (Zaznievanie gongu.) Ďakujem veľmi pekne. Pretože ak sa máme zodpovedne správať k tejto téme, tak poprosím aj rešpekt ostatných kolegov poslancov, ktorí majú teda enormný záujem na tom, aby v samosprávach prebiehali procesy také na zveľaďovanie samospráv, na dodržiavanie právnych predpisov. A keď raz štát urobil v minulosti chybu, toto nie je chyba, ktorá sa udiala teraz, ale v minulosti. A keď to nedokážeme napraviť, tak potom to smerovanie samosprávy bude veľmi zlé, a to z toho titulu, že nájomné bývanie sa úplne zastaví, respektíve ľudia v regiónoch, a hlavne teda na vidieku, nebudú mať dostupné nájomné bývanie. Čiže nie komerčného charakteru, ale za reálne sumy, ktoré si môžu dovoliť slušne bývať a vytvárať hodnoty.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Kolega Miloš Svrček, spolu sme sa stretli na mnohých stretnutiach s predstaviteľmi dotknutých samospráv, ktorým boli vyrubené pokuty v oblasti nájomného bývania. Je neprípustné, aby obce a mestá boli šikanované Úradom pre verejné obstarávanie za to, že postupovali v zmysle platnej legislatívy a podľa pokynov iných štátnych orgánov, lebo inak by nedostali dotáciu na nájomné byty zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Je pre mňa nepochopiteľné, keď sa inštitúcie verejnej správy stretávajú ako protistrany na súdoch, platia si právne zastúpenie a výsledkom má byť pokuta, ktorá bude mať dopad len a len na občanov obcí a vrhne obce aj do nútenej správy.
Očakávala by som, že po mnohých stretnutiach, ktoré sme absolvovali s predstaviteľmi dotknutých samospráv a tiež aj so zástupcami Úradu pre verejné obstarávanie, že s odpustením pokút, prípadne s iným riešením príde samotný úrad. Keďže sa tak nestalo, je potrebné takéto konanie napraviť z pozície parlamentu, je potrebné zabezpečiť súlad postupov pre získanie dotácie. Verím, že spolu nájdeme spôsob, ako dotknutým samosprávam pomôcť.
Ďakujem pekne.

Veľmi sa ospravedlňujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 724. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 754 zo 4. októbra 2021 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, kolegyne a kolegovia poslanci, želám vám všetkým príjemné dobré ráno. Priznám sa, že som mala pripravený úplne iný prejav, kratší prejav, poviem ho na konci tohto príhovoru, ale po včerajšej debate tu v pléne som sa rozhodla inak a nemôžem mlčať. Ako žena, občianka a poslankyňa sa musím postaviť proti demagógii, ktorá tu zaznela. Dokonca sme boli svedkami tanca na hrobe mladej poľskej ženy Izabely, ktorá v septembri zomrela, všetko v mene ideológie páčikov na facebooku, rozdeľovania spoločnosti, koalície tohto parlamentu. Žiaľ, musím to povedať, v mene hesla čím horšie, tým lepšie.
Keby toto nebol záverečný prejav, hneď ako by som skončila, by sa spustila lavína faktických poznámok a pripomienok, že som to ja, kto rozdeľuje spoločnosť, lebo predkladám zákon, ktorý ubližuje ženám. Nie, nie a nie. Nie som to ja, kto ubližuje ženám. Sú to tí, ktorí tu mesiace blokujú legislatívu, ktorá im má pomôcť. Však ako najväčšia tyrania žien sa tu opakuje, o jeden deň, o jeden jediný deň je dlhšia lehota na premyslenie o potrate či zákaz komerčnej reklamy na potraty. Teda nie na prístup k informáciám, ale na komerčnú reklamu, že vám to kdesi urobia rýchlo, bezbolestne, ako v kruhu rodiny. To bol citát, páni a dámy, z jednej reklamy, ktorú som pred pár dňami našla na internete.
Áno, toto sú moje hriechy, pre toto sa roztočilo koleso nenávisti, pre toto pod oknami Národnej rady demonštrovalo niekoľko žien. Áno, už vidím vlnu v laviciach, vraj zopár. Ale použijem vašu logiku, páni a dámy oponenti, koľko je na Slovensku žien? Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky 2 793 295. A koľko ich tu bolo? Možno tisíc. To je koľko? Áno, ani nie zlomok promile žien Slovenska.
Rovnako by som mohla spochybňovať čísla vášho prieskumu, ktorým sa oháňate. Keď položíte manipulatívne otázky, pred ktorými vystríhajú už študentov prvákov na sociológii, nebuďte prekvapení, že dostanete zvláštne odpovede, doslova hausnumerá a to hlavne v porovnaní s ostatnými prieskumami, ktoré ste si neobjednali. Alebo to bol zámer položiť také otázky a použiť ich v politickom boji? Však načo sa zapodievať pravdou? Taká zvláštna kategória je pravda. Načo komu ešte dnes v 21. storočí vlastne nejaká pravda je? Stačí byť vo svojej facebookovej bubline, drukovať si v kaviarňach, ako sme tej Záborskej naložili. Čo tam po pravde, po ženách, po deťoch a ich osudoch.
Vrátim sa k smutnému príbehu pani Izabely z Poľska. Áno, je pravda, že zomrela v nemocnici v 22. týždni tehotenstva. Je pravda, že jej dieťatko bolo postihnuté, čo nie je v Poľsku legálny dôvod na umelý potrat. Je ale zároveň pravda, a teraz dobre počúvajme, že poľské právo umožňuje život zachraňujúcu operáciu, ak je matka v ohrození života či zdravia. Jej dôsledkom môže byť aj smrť nenarodeného dieťaťa. Toto bolo potvrdené viacerými rozhodnutiami poľských súdov. To, čo sa v Poľsku stalo, teda nie je otázka poľskej legislatívy, ale zanedbania zdravotnej starostlivosti. A áno, je to hrozné. Ale nikoho to neoprávňuje pani Izabelu zneužívať, nikoho.
A ešte k pani Mesochoritisovej, ktorej stanovisko nám tu bolo prečítané k pozmeňovaciemu návrhu a tvrdí, že rozširujeme čakaciu lehotu aj na potraty zo zdravotných dôvodov. Len odcitujem dôvodovú správu k pozmeňovaciemu návrhu, čo, ako mi tu prítomní zamestnanci odboru legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky potvrdia, je interpretačný kľúč k akémukoľvek právnemu textu vzhľadom na legislatívne pravidlá Národnej rady Slovenskej republiky. Citujem: "Prvou vetou sa má zachovať platná právna úprava. Má sa zvýrazniť, že navrhovaná právna úprava § 6b ods. 3 sa vzťahuje len na umelé ukončenie tehotenstva na žiadosť, t. j. tak, ako ho vymedzuje ustanovenie § 4 zákona Národnej rady, Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom ukončení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. Zároveň sa skracuje lehota z 96 hodín na 72."
A ešte odcitujem § 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb.: "Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody." Toto je text, ktorý navrhujeme v zákone, ktorý práve preberáme.
Neviem, či to stačí, či už je to jasné. Obávam sa, že pre našich odporcov nebude stačiť nič menšie ako stiahnutie tohto návrhu a zavedenie potratovej tabletky a to budú nazývať pomocou ženám. Nechať ženu sa samu vytrápiť s umieraním svojho dieťaťa v jej lone, ktoré môže trvať dni. To ja považujem za psychické týranie žien. Je to proti všetkému, na čom stojí naša civilizácia.
Posledná vec, ktorú ešte spomeniem, pani predsedníčka zdravotného výboru sa cítila dotknutá slovami môjho úvodného prejavu. Neviem, kde počula slová vrah a podobne. Určite to v mojom prejave nezaznelo, ale evidentne sa našla v slovách: "Opäť sa tu objavili ľudia, ktorí tvrdia, že ľudský život v istej fáze je iba zygota."
Keď som povedala, že mentálny komunizmus je späť, je to pravda. 30 rokov po tom, čo sme si mysleli, že sme ho porazili, sa opäť ozýva nielen na uliciach, ale dostal sa aj do parlamentu. A čo k tomu dodať? Nemyslela som to ako urážku, ale ako konštatovanie faktu. Toto sa hovorilo za komunizmu a dúfali sme, že sa to už nestane, a je to tu opäť. Dokonca ešte v agresívnejšej verzii, ako bol úpadkový komunizmus 80. rokov zaznávaného 20. storočia. Nuž, vývoj nejde iba dopredu.
Nerobím si žiadne ilúzie o poslaneckej práci komunistov pred rokom 1989. Nasledujúce slová poslankyne Fabušovej však považujem za platné aj dnes: "Sama som skúmala názory žien rôznych vekových kategórií, žien nábožensky založených vo svojom volebnom obvode na navrhovanú právnu úpravu. (Jedná sa o právnu úpravu z roku 1986.) Všetky bez rozdielu uvítali možnosť slobodného rozhodovania ženy za podmienok lekárskeho tajomstva a neškodnosti zákroku. Ide o riešenie na vyššej spoločenskej a medicínskej úrovni." Tieto, vyhláška... tieto slová potvrdzujú, že ak chceme zvýšiť ochranu života pred narodením, nemôžeme sa nechať viesť žiadnou legislatívou či politickou skratkou. Náš politický zápas o ľudský život musíme viesť s ľuďmi, ženami aj mužmi, dospievajúcimi deťmi, voličmi. Tým treba pomôcť.
Vyhláška prijatá v roku 1961 obsahovala zoznam dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo možné požiadať o potrat. Tieto dôvody môžu byť pre nás cenným podnetom na zamyslenie. Pretože ak dnes, pretože ak chceme presadiť väčšiu ochranu nenarodeného života, musíme odstrániť obavy, ktoré ženu vedú k úvahám o potrate. Strach z toho, že ďalšie dieťa nezvládne, že sa nemôže spoľahnúť na pomoc partnera, že vzťahy v rodine sa ešte zhoršia a dieťa bude trpieť, že nebudú stačiť peniaze, že ju okolie odsúdi alebo že nedokáže milovať dieťa, ktoré bolo počaté násilím. Odstrániť tieto obavy znamená ponúknuť riešenia od poradenstva až po dôveryhodnú politiku zodpovednej podpory matiek nielen formou dôstojných sociálnych dávok, ale aj podporou služieb pre rodiny s malými deťmi, bývanie a väčšej flexibility práce.
Milí priatelia, vrátim sa k tomu, čo som mala pripravené včera. Máme za sebou vášnivú debatu. Nielen tu v pléne, ale aj na stránkach médií, na sociálnych sieťach, v rodinách, medzi priateľmi. Bola to zvláštna debata, akosi prázdna. Chýbal jej skutočný záujem o matky a ich deti. Bolo tu viac fráz o slobode, zabránenie tyranizovania žien a podobne, ale to hlavné, čo bolo cítiť, bola ignorácia osudov iných, nezáujem, ľahostajnosť, proste prázdnota.
Nechcem už hovoriť dlho. Zaťatých oponentov nepresvedčím, ale aj tak chcem ponúknuť iný uhol pohľadu. Pomôžem si filmom, ktorý všetci poznáte. V Oscarovom filme Schindlerov zoznam sa pýta Oskar Schindler veliteľa koncentračného tábora: "Nakoľko si ceníš človeka?" A ten mu odpovedá protiotázkou: "Nakoľko si ho ceníš ty?"
Akú cenu má ľudský život? Sú to státisíce dolárov, ktoré stojí súdny proces a odvolania tých, ktorých americké súdy odsúdili na trest smrti? Sú to desaťtisíce eur, ktoré niektorí ľudia platia náhradným matkám v Indii za vynosenie dieťaťa? Sú to tisíce, ktoré zaplatí zdravotná poisťovňa za život zachraňujúcu operáciu? Alebo sú to len stovky eur, ktoré si za zdravého dospelého človeka vypýtajú novodobí otrokári na líbyjských trhoch? A možno má život človeka hodnotu dokonca len desiatok eur, za ktoré dokáže tropický tím lekárov z vysokej školy sv. Alžbety zachrániť životy detí v krajinách Ázie a Afriky.
Neexistuje cenovka, ktorú by sme mohli nalepiť na človeka, neexistuje žiadna pevná cena. Scenárista, ktorý písal filmový dialóg medzi Schindlerom a dôstojníkom SS, to vystihol tak presne, že z toho až mrazí. Ľudský život má práve takú hodnotu, akú zaň ponúkneme. Akú hodnotu má jeden ľudský život pre nás? Život matky, ktorá sa rozhoduje a ktorá je v ťažkostiach, a život dieťaťa, ktorému ide o život. Mnohé matky túžia po tom, aby mohli priviesť na svet nový život a starať sa oň. Zároveň však majú strach, že to nezvládnu, že nedokážu dieťaťu dať všetko to, čo potrebuje. Zabezpečiť mu strechu nad hlavou, teplo, lásku oboch rodičov, jedlo, plienky, oblečenie. Chceli by, ale nevedia ako. Cena, za ktorú dnes môžeme zachrániť život človeka, je nízka nie preto, že by budúce matky nepoznali jeho skutočnú hodnotu. Práve naopak, v ich očiach je dieťa tým najcennejším. Predstava, že by mu nevedeli zabezpečiť všetko, čo potrebuje, je pre ne nepredstaviteľná.
Keď človek číta príbehy žien na stránke skvelého projektu Zachráňme životy, vidí, aká dôležitá je nielen láska dvoch ľudí, ale aj ich zodpovednosť voči sebe navzájom. Vidí, aké dôležité sú vzťahy medzi deťmi a ich rodičmi a aké ťažké je pre dieťa, ak sa v krízovej situácii nemôže spoľahnúť na ich podporu. No vidí aj to, ako veľa znamená skutočné priateľstvo a pomoc. Tieto príbehy sú svedectvom o láske a odsúdení, nádejach aj zlyhaniach, o ľahkovážnosti aj odvahe. No je dôležité, aby pri ich čítaní mal človek na pamäti jedno. Tí, ktorí ženám ponúkajú potrat, nemajú o ich príbeh záujem, nezaujímajú ich dôvody, pretože nechcú riešiť príčiny. Ich riešenie by bolo totiž oveľa drahšie než približne 400 eur, ktoré stojí potrat. Často hovoria o slobode, ale v skutočnosti je to nezáujem.
Milí kolegovia, zopakujem otázku. Akú hodnotu má ľudský život pre nás, pre každého jedného z nás? Stojí pomoc hoci aj jednej jedinej žene a jej nenarodenému dieťaťu za hlasovanie za tento zákon? Mne to stojí, stojí mi za tie kýble špiny z posledných dní, týždňov a mesiacov. Aj keby to bol hoci len jeden jediný život. A vám na čom záleží?
Ďakujem pekne. (Potlesk.)