Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, politika, ako sa máme možnosť denne presviedčať, má mnoho podôb. Mnoho podôb má aj politický boj. Radšej by som použil slovné spojenie ´politické súťaženie´, pretože to znie menej konfrontačne, znie to nekrvavo a je v tom naznačená aj nádej v istú férovosť. Spojenie ´politický boj´ však presnejšie vyjadruje to, čo sa dnes deje na Slovensku a osobitne tu, v...
Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, politika, ako sa máme možnosť denne presviedčať, má mnoho podôb. Mnoho podôb má aj politický boj. Radšej by som použil slovné spojenie ´politické súťaženie´, pretože to znie menej konfrontačne, znie to nekrvavo a je v tom naznačená aj nádej v istú férovosť. Spojenie ´politický boj´ však presnejšie vyjadruje to, čo sa dnes deje na Slovensku a osobitne tu, v tomto parlamente.
S politikou mám dlhoročné skúsenosti na komunálnej a regionálnej úrovni. Poznám ju aj zo štúdia histórie a viem, že spôsoby dosahovania svojich politických cieľov sú možné aj s využitím menších či väčších podlostí, aj s využitím doslovných ohavností. Už pri vzniku najstarších civilizácií v Mezopotámii, v povodí Nílu, v Chuang-che, Jang-c-ťiangu či Indu boli aj prvé boje o moc. Boli väčšinou krvavé, ale vcelku férové, nezákerné. Zákernými sa stávali až neskôr, vtedy, keď staroveká spoločnosť začala byť natoľko vyspelou, že až veľmi uverila v svoju dokonalosť, sprievodným znakom čoho bola amorálnosť nebrániaca sa zákernej fyzickej likvidácii oponentov, čoho dôkazom sú aj prvé politické atentáty. Tým najznámejším bolo zavraždenie Guya Juliusa Caesara.
V neskoršom stredovekom období i v období novoveku boli politickí konkurenti často bez súdu vešaní, po súdnych procesoch stínaní, ale i napichovaní na koly, alebo neskôr "humánnejšie" končili pod gilotínou.
Dvadsiate storočie v tomto smere prinieslo niečo úplne nové. So vznikom totalitných režimov prišiel aj nový spôsob vysporiadavania sa s politickou opozíciou. Koncentračné tábory, gulagy a politické procesy. U nás sa tento výdobytok doby začal naplno realizovať koncom štyridsiatych, najmä však v prvej polovici päťdesiatych rokov. Totalitný režim, ktorý tu vznikol, si potreboval upevniť pozíciu aj tým, že začal odstraňovať otvorených protivníkov z iných politických táborov, neskôr všetkých, ktorí by mohli protivníkmi potenciálne byť a nakoniec aj nepriateľov vo vlastných radoch. Na porovnaní tejto tragickej doby s nemenej tragickou dnešnou som si pomohol príspevkom Politické procesy v Československu v rokoch 1948 až 1954 od Petra Marejku.
Vtedajšie politické procesy spadali do obdobia začiatku studenej vojny a nanovo sa vytvárajúceho rozdelenia sveta. Aj dnešné politické procesy, ktoré sa práve rodia, sa rodia v období, kedy je svet silne polarizovaný, kedy je tu opäť nová forma studenej vojny a zmenilo sa len naše začlenenie v ňom. Kým vtedy sme boli vo východnom bloku, teraz sme v bloku západnom. Politickým iniciátorom vtedy aj dnes boli a sú tí, ktorí vládli a vládnu. Na základe ich pokynov sa diali všetky nezákonnosti, upravovali sa zákony tak, aby tieto procesy pôsobili aspoň naoko zákonne. A preto aj dnes na Slovensku sme už viackrát videli hrubé znásilňovanie práva a jeho prispôsobovanie tomu, čo má prísť a čo už aj prichádza. Spomeňme si, ako sa rodili zákony, ktoré vytvorili predpoklady na to, aby sa súčasný špeciálny prokurátor mohol stať špeciálnym prokurátorom. Spomeňme si na to, ako sa rodili zákony, ktoré umožnili, aby sa mohol policajným prezidentom stať súčasný prezident a spomeňme si na celý rad pochybných iniciatív pani ministerky Kolíkovej, ktorých cieľom nie je nič iné, ako odstránenie a zastrašenie nepohodlných sudcov. Vlna nezákonnosti, ktorá sa tu v minulosti zrodila, bola zdôvodňovaná potrebou zabezpečiť víťazstvo vtedajšej revolúcie, posilnenie novonastolenej moci a potrebou likvidácie jej odporcov. Tá dnešná to zdôvodňuje tiež očistou. Naoko z dôvodov akože kriminálnych, v skutočnosti však z dôvodov, tak ako predtým, politických.
Veľmi dôležitou sa v každom čase ukázala cielená a účelová politická perzekúcia, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou vtedajšieho i dnešného režimu. Bola a je dokonca podmienkou jeho existencie, pretože zasahoval do všetkých oblastí spoločnosti. Bola namierená proti všetkým odporcom režimu. Jej predpokladom bola aj psychológia strachu, ktorú aj tu dnes s obľubou niektorí koaliční poslanci a vládni predstavitelia šíria. Politické procesy pôsobili ako jeden z určujúcich faktorov politického diania a do značnej miery spoluvytvárali podobu súčasného i budúceho života spoločnosti. Boli a aj dnes sú zámerným cieľom, súčasťou a prostriedkom oficiálnej politiky.
Teraz sa chvíľku zdanlivo budem venovať hlavne obdobiu štyridsiatych a päťdesiatych rokov, ale verím, že paralelu s dneškom tam takisto každý nájde. Politické procesy vtedy, aj tie dnes chystané, mali a majú niekoľko funkcií:
1. Slúžili na presadenie mocenského monopolu a pôsobili aj ako stabilizačný faktor režimu.
2. Napomáhali k presadeniu moci a podobne ako dnes tiež aj zahraničných veľmocenských plánov.
3. Fungovali ako spôsob riešenia trvalého napätia medzi spoločnosťou, občanmi a mocenským monopolom, ako spôsob likvidácie skutočných aj vymyslených odporcov režimu, kritikov oficiálnej politiky, ale tiež aj ako riešenie sporov a konfliktov medzi samotnými vykonávateľmi moci.
4. Mali aj ideologické poslanie, pretože tak ako dnes mali poskytovať dôkazy o správnosti oficiálnej politiky a zároveň aj zahladzovali skutočné príčiny neúspechov.
5. Pôsobili ako najúčinnejší zdroj psychológie strachu a vytvárali ťaživú atmosféru podozrievania a politickej hystérie.
Vtedajší politickí funkcionári urobili z procesov prostriedok oficiálnej politiky a jeden zo spôsobov jej realizácie. Každý významnejší čin, zmena či kampaň v politike, v hospodárstve a kultúre boli sprevádzané politickými procesmi, ako tomu bolo napríklad počas kolektivizácie, presadzovania cirkevnej politiky, ochrany mocenského monopolu, prestavby štátneho aparátu alebo výstavby novej armády, čo možno očakávať aj dnes. Aj keď hlavnú vinu za tieto procesy malo vedenie vtedajšej vládnucej politickej strany, svoj podiel na nej mali, žiaľ, aj vtedajší štátny súd a štátna prokuratúra. Sudcovia štátneho súdu odsudzovali obžalovaných napriek tomu, že mnohokrát boli presvedčení o ich nevine a boli presvedčení aj o vykonštruovaných obvineniach. Dávali vysoké tresty, aj keď neboli presvedčení o adekvátnosti výšky trestu, ku ktorému obvineného odsúdili. Prokurátori štátnej prokuratúry zasa žalovali nevinných s vedomím, že ide o vážne porušenie trestnoprávnych noriem. Sudcovia aj prokurátori sa preto spolupodieľali na divadlách s naučenými otázkami a odpoveďami tak, ako to vyžadovala vtedajšia štátna bezpečnosť.
Aj v tomto sa zdá, že podobnosť s dnešnou dobou nie je náhodná. Len namiesto štátneho súdu a štátnej prokuratúry dnes túto úlohu plnia naše špecializované útvary. Svojím konaním v politických procesoch prokurátori, sudcovia, obhajcovia, súdni znalci a príslušní pracovníci ministerstva spravodlivosti preukázali, že spravodlivo spravia zákony, právo a zákony boli až na poslednom mieste. Diskvalifikovali nielen seba ako vykonávateľov práva, ochrancov zákonov a symbol spravodlivosti, ale významne prispeli aj k takzvanej politickej výchove más a k rozvratu právneho vedomia občanov Československa.
Všetky tieto spomínané rysy sa prejavili už v čase procesov, ale omnoho viac neskôr pri ich revíziách a rehabilitáciách. Aj na to, že toto príde, treba pamätať.
Vtedajšie politické procesy mali tri etapy:
V prvej, teda v období od februára ´48 do prelomu rokov ´49 - ´50 išlo predovšetkým o vyrovnávanie účtov s predstaviteľmi starého režimu, čo je identické s tou prvou dnes u nás. Aj tu je dnes útok smerovaný na bývalých držiteľov moci. Vtedajší aj dnešný režim sa snaží legitimizovať svoju existenciu prostredníctvom odhaľovania skutočných alebo domnelých nepriateľov, ktorí chceli podľa dobovej propagandy zvrátiť vývoj smerujúci vtedy k socializmu, dnes, zdá sa, k bezbrehému liberalizmu. Takéto poňatie procesov bolo umožnené predovšetkým, žiaľ, vtedy vysokou podporou režimu medzi obyvateľstvom, najmä v prvých mesiacoch po februárovom prevrate. Dnes hlavne preto, že túto podporu režim výrazne stráca a dúfa, že týmto si ju získa naspäť. Z politických činiteľov toto účtovanie postihlo vtedy sociálnych demokratov, ľudovcov, národných socialistov a na Slovensku členov Demokratickej strany. Sociálni demokrati boli súdení počas jari ´49 a procesy sa dotkli predovšetkým predstaviteľov dočasného ústredného vedenia nezávislej sociálnej demokracie, ktorí sa stavali ako proti režimu, tak proti násilnému zlúčeniu sociálnej demokracie s Komunistickou stranou. Ľudovci a Národní socialisti boli súdení v niekoľkých samostatných procesoch. Dnes je to proti ľuďom zo SMER-u, čoskoro aj HLAS-u a REPUBLIKE, pretože to vyzerá, že Ľudová strana Naše Slovensko je už sčasti zlikvidovaná.
Druhá etapa politických procesov je vymedzená obdobím od začiatku roka ´50 do konca roka 1952. Počas týchto dvoch rokov prebiehali politické súdne procesy s najväčšou intenzitou. Druhá etapa vo vývoji politických súdnych procesov začala s procesom s vedením záškodníckeho sprisahania proti republike, v rámci ktorého boli súdení predovšetkým národní socialisti, ale aj sociálni demokrati, kresťanskí demokrati a jeden predstaviteľ takzvaného trockizmu. Obžalovaní boli z vlastizrady, zapredania republiky svetovému imperializmu a prípravy tretej svetovej vojny. Predpokladám, že dnes sa už pracuje na tom, kto bude už čoskoro z čohosi podobného obvinený aj teraz. Vojnový konflikt na Ukrajine a jeho vnímanie môže byť už dnes vhodnou zámienkou práve aj na toto. Značnú časť politických súdnych procesov druhej etapy tvorili aj procesy s predstaviteľmi cirkví. Uvidíme ako sa s nimi liberálna demokracia vysporiada na Slovensku dnes. Mediálne útoky už na niektorých predstaviteľov cirkvi prebiehali a prebiehajú.
Tretia etapa sa už dotýkala predstaviteľov vládnej moci, ktorí sa začali likvidovať sami, a možno očakávať, že aj toto sa raz udeje aj tu s terajšou mocou. Scenár, ktorý sa vtedy na Slovensku uplatňoval, bol v tom čase prinesený zo Sovietskeho zväzu a bol takmer vždy rovnaký. Najprv bolo potrebné nepriateľa určiť, potom bolo potrebné spracovať verejnú mienku o ňom tak, že všetci si potom už neželali nič iné, len preňho takzvaný zaslúžený trest, čo sa aj na uspokojenie všetkých napokon aj stalo.
Ani nie po sto rokoch sa nám tento spôsob vysporiadania sa s politickou opozíciou na Slovensko vracia. Tentokrát však nie kvôli nejakému buržoáznemu nacionalizmu, či čomusi inému z päťdesiatych rokov, ale kvôli akémusi zosnovaniu a založeniu organizovanej zločineckej skupiny, čo má hneď niekoľko výhod. Vyzerá to na prvé počutie hrôzostrašne a riešia to Úrad špeciálnej prokuratúry a Špeciálny súd, o čo práve dnes pri tomto ich aktuálnom personálnom obsadení hlavne ide. Až na tento rozdiel je však všetko ostatné rovnaké ako pred sedemdesiatimi rokmi. Určí sa takzvaná politická úchylka, určia sa jej nositelia, ktorí sú v tom vystavení mediálnemu lynču.
Prvé dva body tohto scenára dnes plnia na úrade vlády autori rôznych pexes, predpovedači toho, kedy a pre koho si majú prísť ozbrojené komandá, škodoradostní vyhrážači o šúchaní nohami spolu s tzv. nezávislými policajtmi s akože s rozviazanými rukami, avšak len proti niektorým vopred určeným jedincom. Verejná diskreditácia týchto ľudí, a to až do úplnej krajnosti, bola a je už úlohou pre verné médiá. Tak tomu bolo aj v 50. rokoch. Ani jeden iný názor, ani jeden článok obhajoby, len špinenie, špinenie a špinenie. Verejná mienka bola a je masírovaná až dovtedy, kým nevznikla až celospoločenská požiadavka na najprísnejší možný trest a ten už bol len logickým vyústením a naplnením scenára a dával tiež alibi zbabelým sudcom, ktorí rozsudky vynášali nie v súlade s právom, ale na základe tejto spoločenskej a politickej objednávky.
Ako vidíme, mnoho z toho vo vzťahu k súčasnej slovenskej politickej opozícii je podľa tohto scenára už napĺňané. Už sú určení nepriatelia, ktorých treba zlikvidovať. Média už dlho pracujú na tom, aby k nim nikto náhodou neprejavil sympatie a už len to treba zavŕšiť tzv. spravodlivými súdnymi procesmi a ideálne by pre niekoho z koaličného tábora bolo aj s obnovením trestu smrti.
Dnes je prvým na rade Robert Fico, čo nie je náhoda. Je najvýraznejšou tvárou opozície, človekom, ktorý sa najvýraznejšie zastal všetkých nespravodlivo stíhaných, a tak jeho odstránením sa nielen likviduje on sám, ale sa vytvára aj priestor pre pohodlnejšie prenasledovanie ostatných určených nepriateľov, ktoré s veľmi veľkou pravdepodobnosťou bude nasledovať. Dôvody sa vyrobia, dôveryhodní svedkovia typu Makó sa vždy nájdu a je celkom možné, že do najbližších volieb už zostane tak, ako po 50. rokoch, len opozícia, ktorej to súčasní mocní veľkoryso dovolia. Celkom pravdepodobne sa budú potom hľadať aj nepriatelia vo vlastných radoch, najprv terajších koaličných partnerov a potom aj vo vlastných stranách, čo sa sčasti už tiež začalo. To, že demokracia dostáva na frak, už nikoho nezaujíma, pretože je to v súlade s tzv. liberálnou demokraciou a liberálnym videním sveta.
Táto novodobá totalita, ktorá je rovnako nenávistná ako všetky, ktoré tu boli doposiaľ, neznesie iný názor, iné hodnoty, dáva však obrovský priestor magorom všetkého druhu, vrátane priestoru byť na najvyšších miestach. Skúsenosti z histórie nás však učia, že aj totality raz skončia a určite raz skončí aj tá, ktorá sa u nás práve zrodila. Chcem veriť, že dovtedy veľa zlého nenapácha. Vidíme, že ľudia, ktorí sú ňou oklamaní a stále nehorázne klamaní, precitajú a začínajú aj napriek cenzúre, aká tu doposiaľ nebola, vnímať celkové dianie aj inými očami, než si to dnešní mocní želajú. Bezohľadný spôsob likvidácie protivníkov pripomínajúci plán Marka Corleoneho zo slávneho filmu Krstný otec sa už teraz mnohým ľuďom nepáči. Vážne výhrady k nemu majú nielen právnické autority, ale aj bývalí aktívni politici. Tí všetci upozorňujú nielen na tenkosť ľadu, po ktorom sa tí, ktorí to nariadili, pohybujú, ale aj na riziko revanšov, ktoré môžu celú našu spoločnosť na dlhý čas uvrhnúť do najtemnejších čias. Aj preto by bolo dobré nevytvárať na to precedensy. Netreba zabúdať na starú ľudovú múdrosť, že čo vidíš na druhých, očakávaj aj na sebe a zísť, ako sa hovorí, z kratšej cesty. Politické súperenie nech je súťažou o tom, kto má najlepšie riešenie pre našu spoločnosť, pre jej prítomnosť a budúcnosť, a nie súperením, kto, koho, ako a ako rýchlo zničí.
Viem, vážení koaliční kolegovia, že pre vás mnohých je práve toto ťažké. Mnohí z vás sú tu dnes len preto, že ste boli kritikmi, pričom sami ste toho veľa nevybudovali. Viem, že je vám vlastné len opľúvanie, pretože toto zo všetkého ovládate najlepšie, na ktoré ste však vo vzťahu k sebe mimoriadne citliví a preto korektné súperenie asi odmietnete. Keď však pripustíte extrémne konfrontačný spôsob politického boja, riskujete podobne ako kedysi francúzski jakobíni, že to zhltne aj vás. Otázkou je len, kedy. Božie mlyny sú však spravodlivé a história nás učí aj o tom, že kto čím bojuje, tým aj hynie, a preto s určitosťou sa dá povedať, že vás to dobehne.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis