Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, dámy a páni, ako krásne sme sa bavili tuná asi pred pol hodinou o istej národnej hrdosti v súvislosti so Štefánikom, v súvislosti so Štúrom, v súvislosti s dejinami Slovenska, o tom, ako musíme podporovať národnú hrdosť aj u tej ďalšej generácie, ako je tá naša. Hovorili sme o tom všetci rovnako. Bola to jedna výborná debata.
Avšak potom prišiel tento návrh zákona a tento návrh zákona, keby som chcel byť veľmi metaforický, hovorí o celospoločenskej infekcii národnej nehrdosti. Takto to vyplýva z tohto návrhu zákona, akým spôsobom ministerstvo kultúry v tejto chvíli s tou národnou hrdosťou manipuluje, akým spôsobom ju týmto zákonom podporuje, a pritom tá smernica, ktorú, samozrejme, musíme dodržovať, tá smernica o ničom takom nehovorí.
Ale o tom sa budeme baviť asi v tom druhom čítaní. Ja by som teraz chcel hovoriť v rámci tohto návrhu zákona o tom, ako vlastne toto celé vzniklo a vznikalo, a nielen v tomto volebnom období.
Dámy a páni, treba si úplne otvorene povedať, pri ministerstve kultúry alebo pred, alebo pod, alebo nad existuje skupinka nesmierne inteligentných ľudí, ľudí, ktorí majú absolútny prehľad o tom, čo sa v tej mediálnej oblasti deje v Európe, na Slovensku. Využívajú všetky možné fondy, využívajú Fond kultúry napríklad preto, lebo - ešte raz - sú to nesmierne vzdelaní a inteligentní ľudia, ktorí sa touto problematikou zaoberajú.
Títo ľudia sa nacucli vždy na akéhokoľvek ministra kultúry, od Chmela, dokonca aj na Maďariča, skutočne sa nacucli na akéhokoľvek ministra kultúry, ktorý od toho roku ’93 v tejto republike toho ministra kultúry robil. Niekto im podľahol viac, niekto im podľahol menej, pre niekoho to bolo veľmi pohodlné preto, lebo oni naozaj majú pripravené všetky tie návrhy zákonov, ktoré v tej mediálnej oblasti sa takýmto spôsobom môžu prezentovať. Robia to legitímne, robia to svojsky, využívajú všetko, čo sa využiť dá - opäť legitímne, a je to proste skupina ľudí, ktorá v tom má jasno.
Táto skupina ľudí pripravila aj tento návrh zákona. Ministerstvo kultúry si osvojilo tento návrh zákona a tento návrh zákona je len produktom ich myslenia a produktom toho, aby oni takýmto spôsobom na tom mohli - ako inak - nuž zarobiť. Legitímne, legitímne, dámy a páni, ale zarobiť presne tak isto, ako to robia v oblasti kultúry.
Nebudem týchto ľudí menovať, lebo niektorí sú dokonca mojimi priateľmi, preto o tomto môžem hovoriť tak, ako o tom hovorím. Záleží len na sile ministerstva kultúry, na sile osobnosti ľudí, ktorí na tom ministerstve kultúry existujú, aby tieto veci vedeli korigovať, lebo často títo ľudia majú veľmi rozumné nápady. Len keď ich bezbreho pustíte, tak z toho vznikne tento návrh zákona, ktorý máme pred sebou. Opäť - legitímny návrh zákona, ktorý musíme akceptovať, lebo je tu, a preto sa o ňom aj budeme baviť.
Iste, je to okolo 400 strán v rámci dôvodovej správy a v rámci paragrafového znenia, 400 proste strán, ktoré vy si musíte prelúskať. Toto môžu robiť len mediálni odborníci, ľudia s právnickou praxou, ľudia, ktorí sa zaoberajú aj autorskou, aj autorskou problematikou, čo títo ľudia, táto skopink... skupinka ľudí, ktorá sa vždy nacucne na akékoľvek ministerstvo kultúry, presne majú. A oni si tam potom, samozrejme, dosadzujú tých ľudí, tých ľudí veľmi priateľsky, veľmi kamarátsky, samozrejme, aj do funkcií na ministerstve kultúry. Všetci o tom vieme, každý vie, kto sa problematikou touto zaoberá, o kom hovorím. A dúfam, že ma teraz veľmi presne počúvajú, aby sme si teda nemysleli, že sme už úplne blbí a nevieme, odkiaľ fúka vietor.
No lenže ako sa to prejavuje? Prejavuje sa to tak, že tento zákon je v podstate likvidáciou verejnoprávneho prostredia. Likvidáciou verejnoprávneho prostredia z toho dôvodu, že robí všetko preto, aby to verejnoprávne prostredie v tomto zmysle zaniklo, tak ako ho poznáme, a teraz bez ohľadu na to, či my ako súhlasíme, alebo nesúhlasíme so súčasným riaditeľom, či tú verejnoprávnosť vidíme tak, alebo onak, či nám to vyhovuje programovo, alebo nevyhovuje, ale proste je to jedna verejnoprávna inštitúcia zo zákona. Táto inštitúcia má svoju neoceniteľnú službu a význam preto, lebo v tom konkurenčnom boji duálneho systému má nejaké svoje miesto, ktoré musí byť akceptované a akceptovateľné aj s tým zlým, aj s tým dobrým, to je úplne jedno, proste je, musí byť iná, ako sú tie súkromné médiá. Toto sa stráca, toto sa stráca. Táto inštitúcia, ako keby ste jej odrezali krídla, jednoducho po prijatí tohto návrhu zákona prestane existovať. A vy potom budete vymieňať riaditeľov a rady a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej, ale zatiaľ tie rady tuná máme, tie rady majú nejakú dôveru, keby ju nemali, už by boli asi odvolané, a tie sa vyjadrili veľmi jednoducho, že tento zákon je neprijateľný.
Ja by som mohol v tejto chvíli dôvodiť tým, čo si o tom myslí vedenie RTVS, ale to by sa spochybňovalo, môže to byť a nemusí byť pravda. Ja zakončím tento môj krátky príhovor len tým, aby teda bolo každému jasné, čo si o tom myslí Rada STV, RTVS teda, ktorá zasadala predvčerom alebo včera, či už neviem kedy, a ktorá k tomu prijala patričné uznesenia, veľmi korektné, veľmi korektné. Budem čítať.
Rada prerokovala návrh, uvedomuje si nevyhnutnosť transpozície smerníc Európskeho parlamentu a Rady EÚ. Konštatuje, že navrhovaný zákon okrem samotnej transpozície smernice EÚ zásadným spôsobom mení mediálnu legislatívu v neprospech verejnoprávneho vysielateľa, pričom predkladateľ zákona – ministerstvo kultúry – neprizval zástupcov RTVS do pracovnej komisie na prípravu tejto legislatívnej normy, čo považuje za neprístup... neprípustné. Môžeme sa o tom baviť, či áno, alebo nie. Jednoducho toto je uznesenie rady, ktoré ja beriem na vedomie, a podľa toho konám a podľa toho tuná stojím a podľa toho tieto veci zdôvodňujem.
Rada konštatuje, že návrh zákona bude mať negatívny dopad na rozpočet RTVS, a to podľa prepočtov RTVS v predpokladanej výške 21 mil. eur, to už o tom hovorila pani Laššáková, v najbližších piatich rokoch, čo momentálne, čo pri momentálnej finančnej kondícii RTVS môže byť likvidačné.
Po e) žiada generálneho riaditeľa RTVS, aby bezodkladne inicioval rokovanie s predkladateľom zákona, Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, o negatívnych dopadoch tejto právnej úpravy na činnosť verejnoprávneho vysielateľa a finančnej kompenzácii. To je tých 21 mil. A tak ďalej a tak ďalej.
Možno iný spôsob financovania, ale v každom prípade, dámy a páni, prijatím tohto zákona nemôže prísť de facto k zániku verejnoprávnej inštitúcie. Ešte raz - k zániku verejnoprávnej inštitúcie. A ak sa nič iného neprijme do toho druhého čítania, tak to ten zánik podľa toho, čo nám tuná rada, ktorú všetci rešpektujeme, a aspoň teda by sme mali zo zákona, aspoň teda aby sme vedeli, že k takémuto zániku môže prísť, pokiaľ sa niečo za ten mesiac medzi tým prvým a druhým čítaním nestane.
Samozrejme, my tento návrh zákona, pri všetkej úcte k pani ministerke, nemôžeme podporiť. To sa nedá. Akonáhle by sme ho podporili, hovoríme o zániku verejnoprávneho priestoru a tým pádom narušujeme duálny systém, ktorý niekto tu vymyslel pred tými ix rokmi. Takže toľko z mojej strany a ja dúfam, že v tom druhom čítaní príde k rapídnym zmenám. Keď nie, posúdime ďalšie kroky.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Tým, že všetci rozmýšľame úplne rovnako a všetci máme v tejto chvíli rovnaké otázky, na jednej strane súhlas, na druhej strane isté dovysvetlenie toho, čo v návrhu zákona je napísané.
Ja sa budem tiež na to pýtať možno inak, pani ministerka, lebo tam je napísané, teda že spolufinancovanie ministerstva kultúry, najviac však vo výške finančných prostriedkov obcí vyčlenených na pamätník. A tam sú teda tie tri obce.
Prvá otázka je, že ako bude tento mechanizmus pokračovať, keď tie tri, či to bude nejaká suma toho rozpočtu, čo majú tie obce, alebo teda každá obec zvlášť, a ako s týmto teda naloží ministerstvo, ministerstvo kultúry.
A potom tá ďalšia otázka je, že prečo práve iba v tej výške. Či to nemôže byť podľa, zase ministerstvo kultúry bude, ja neviem, teoreticky v dobrej finančnej pohode, prečo tieto finančné prostriedky nemôžu byť, nemôžu byť vyššie ako, ako finančné prostriedky, ktoré do tohto projektu obnovy v podstate, resp. stáleho reštaurovania, nazvime to tak, dajú tie obce. Hovorím, prečo je tá výška tých finančných prostriedkov obmedzená len na výšku finančných prostriedkov obcí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Dovoľte mi reagovať na pani poslankyňu, ale aj na predmetný návrh novely zákona, ktorý určite je správnym smerom, a nikto z nás tu nebude spochybňovať, spochybňovať osobnosť a význam a zásluhy Miro... Milana Rastislava Štefánika, a preto aj ja osobne, a verím, že aj náš poslanecký klub tento návrh zákona podporí, ale aby tá podpora mohla byť jednoznačná, skutočne treba vyriešiť to, čo sa pýtala pani poslankyňa, a treba na tieto otázky nájsť legitímnu odpoveď, aby tá dotácia, ktorá síce bude prideľovaná zákonným spôsobom, nemohla byť inými formami nejakým spôsobom krátená. Je správne, že sa to rieši, že to nebude teda riešené súčasnou dotačnou pomocou, to znamená, ktorá síce je, ale nie je nárokovateľná, že teda ten právny nárok tu vznikať bude, ale na druhej strane by sme mali dať úplne jasne najavo všetkým dotknutým obciam, tým samosprávam, že tento príspevok dostanú.
Verím, že postupom času budeme myslieť aj na ostatných dejateľov našich národných, spoločenských, ale aj medzinárodných dejín a podobným spôsobom pristúpime aj k nielen k pamiatkam venovaným Milanovi Rastis... Milanovi Štefánikovi, ale aj, ale aj teda k ostatným dejateľom, ktorých na Slovensku máme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja plne súhlasím s tým, čo si povedal, pán poslanec, len aby sme si uvedomili, nehovoríme o pamätníku v Modre, nehovoríme o pamätníku na cintoríne, hovoríme o pamätnom mieste, kde sa Štúr postrelil, to je ten bývalý potôčik, to je to miesto, ktoré si ani z tej cesty nevšimnete, to je tá jedna drevená šípka, to je tá jedna, jedna smutná tabuľka, ktorá je na tomto mieste.
Ale najskôr sa treba v dobrom spýtať pani ministerky, či na tomto mieste bola, aby sme teda nehovorili o... o veciach takto umelo, a teda sama pochopí, že toto miesto je, ak ho teda videla v tej - v úvodzovkách - plnej kráse, v ktorom ono je, sama pochopí, že malo by to miesto byť niečím významným a význačným a hlavne vyznačeným. Hej, čiže ja plne súhlasím, naozaj nechce to veľa, chce to aspoň pokosiť, alebo teda niekomu povedať, aby, prosím vás pekne, buďte taký dobrý, pokoste to miesto, aby sme sa tam nebrodili v tráve a nehľadali ten potok a aby sme si vedeli úplne jasne naznačiť, že áno, tuná sa stalo to nešťastie, o ktorých sa v tých dejinách bavíme tak často, a pritom vlastne vôbec o tom nevieme.
Čiže aj pre ďalšie generácie treba toto pamätné miesto postrelenia Ľudovíta Štúra nejakým spôsobom zvýrazniť, ale hovorím, v tejto chvíli o tom hovoríme akosi navyše, preto, lebo máme sa baviť o Štefánikovi.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja len veľmi krátko. Ja sa chcem poďakovať pánovi ministrovi za úvodné slovo, že sem vniesol kúsok normálneho, korektného vzduchu. Nestáva sa to často, aby ministri medzi sebou, hlavne ten, ten nový a ten starý si takýmto spôsobom vymieňali dobré skúsenosti a vedeli si, sa, seba, sa, aby som sa slovensky vyjadril (povedané so smiechom), navzájom vážiť.
Čiže ešte raz veľmi pekne ďakujem, pán minister. Všetko.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán poslanec Baránik, nemôžem s vami absolútne súhlasiť vôbec v tom, čo ste povedali. V prvom rade pokiaľ ide o zásady konania. Z teórie práva vyplýva, že tieto kódexy procesného charakteru, či je to Občiansky poriadok, alebo je to Trestný poriadok, alebo je to Správny poriadok, sa celé tieto kódexy riadia nejakými zásadami, ktoré sú definované a uvedené a výslovne legislatívnym textom zakotvené v úvode týchto kódexov a týmito zásadami by sa mal riadiť celý kódex. Čiže áno, ako povedal pán poslanec Dostál, nemajú nejakú nadradenosť, ale tie zásady sú tam práve preto, aby všetky ďalšie ustanovenia týchto kódexov sa riadili týmito zásadami. Čiže akonáhle sa novelizuje takýto kódex a príjme sa úprava, ktorá je v rozpore s týmito zásadami, tak si myslím, že to, že to nie je v poriadku.
Pokiaľ ide o to, čo ste povedali, že cieľom je obžalovať. No s týmto takisto nemôžem súhlasiť vzhľadom k tomu, že ja chápem, že vy stále chcete vnímať prokuratúru ako štátne zastupiteľstvo ako žalobcu, ale u nás má prokuratúra iné postavenie ako žalobca napríklad, ako štátne zastupiteľstvo v Českej republike. A u nás tá úloha prokuratúry je v prvom rade náležite zistiť skutkový stav a zistiť, či bol spáchaný trestný čin, či sú na to dôkazy, alebo nebol a, samozrejme, že keď bol, keď zistí a keď zdokumentuje, zdokumentujú sa v prípravnom konaní všetky dôkazy k tomu, že bol spáchaný trestný čin, tak to vyústi, samozrejme, k obžalobe, ale práve z tých zásad a z postavenia prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky práve vyplýva to, že prokuratúra má zisťovať jednotlivé a objasňovať jednotlivé dôkazy tak v prospech, ako aj v neprospech trestne stíhanej osoby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja len veľmi stručne zareagujem. Tá pôvodná úprava § 361 vtedy upravovala iným spôsobom tie kompetencie ako teraz, keď pán poslanec Baránik navrhuje výslovne to, aby sa to, čo je v zásadách trestného konania, že sa má postupovať rovnako pri vyhodnocovaní dôkazov a postupov v prospech, ako aj v neprospech obvineného, aby sa tak mohlo konať. A to, že pán Baránik navrhuje, aby generálny prokurátor mohol využiť toto ustanovenie len v neprospech obvineného, je podľa môjho názoru v zásadnom rozpore s princípmi trestného konania a pôvodné ustanovenie § 363 ods. 1 upravovalo niečo úplné iné, ako čo navrhuje pán poslanec. Čiže nemyslím si, že sa to dá zrovnávať pán poslanec. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja už len stručne zareagujem. Myslím si, že som veľmi jasne a jednoznačne zdôvodnil, prečo si myslím, že celý tento návrh je v rozpore, v predchádzajúcej rozprave, že je v rozpore so základnými zásadami trestného konania a nemôžme pristúpiť k tomu, aby politický záujem bol nad dodržiavaním ústavy a zákonov. To by v konečnom dôsledku znamenalo koniec právneho štátu. Ale prihlásil som sa do ústnej rozpravy, aby som spresnil svoj procedurálny, resp. svoj návrh v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, aký návrh som dal.
Takže, pán spravodajca, dávam návrh v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tohto zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, účelom tohto návrhu zákona, ak si ho prečítate, je veľmi stručný, ale veľmi jasný, je neumožniť generálnemu prokurátorovi využiť toľko diskutovaný v ostatnom období § 363 v prospech obvineného, ale len v neprospech obvineného. V tejto súvislosti mi dovoľte, aby som zacitoval úvodné ustanovenia Trestného poriadku, teda kódexu, ktorý upravuje proces trestného konania, akými zásadami sa riadi. V § 1 Trestného poriadku - Predmet zákona - sa hovorí, že: "Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo," zdôrazňujem, spravodlivo "potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb."
Nasleduje hneď § 2. V ods. 1 hovorí, že: "Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon."
Ďalej § 2 ods. 10 výslovne uvádza, že: "Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou," zdôrazňujem, s rovnakou starostlivosťou, "objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie." Čiže tak v prospech obvineného, ako aj v neprospech obvineného.
Súčasný Trestný poriadok obsahuje niekoľko mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom tieto sú dôležité inštitúty trestného práva procesného, ktoré v nadväznosti na celé usporiadanie trestného konania zabezpečujú zachovávanie zákonov a nemalou mierou prispievajú k zákonnému a spravodlivému priebehu a výsledku trestného konania. Oprávnenie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bolo aj v minulosti využívané v mnohých prípadoch zistenia porušenia zákona v prípravnom konaní. Nebudem teraz zachádzať do konkrétnych detailov, lebo myslím si, že to by bolo zbytočne nadlho, ale je nesporné, že v mnohých veciach sa tak udialo, najmä vo veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom Špecializovaný trestný súd a v mnohých prípadoch ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci druhostupňového konania takýto nezákonný postup orgánov prípravného konania nezistil, resp. ho vo svojich rozhodnutiach nevytkol. Až generálny prokurátor v rámci konania o návrhoch obvinených podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku po dôslednom preskúmaní zákonnosti celého prípravného konania zistil uvedené procesné pochybenia, následne tieto nezákonné uznesenia o vznesení obvinenia zrušil a predsedovi trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaslal podnet na zaujatie stanoviska k uvedenej problematike ešte v roku 2019.
Napriek tomu, že Špecializovaný trestný súd prezentoval odlišné stanovisko od stanoviska generálneho prokurátora, trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v roku 2019 ešte prijalo stanovisko, v ktorom sa stotožnilo s právnym názorom generálneho prokurátora. Prijatím uvedeného stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak okrem iného došlo k potvrdeniu správnosti právneho názoru generálneho prokurátora, a teda aj zákonnosti jeho predchádzajúcich rozhodnutí vydaných podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku konštatovalo nezákonnosť postupu vyšetrovateľov a prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry zistenú generálnym prokurátorom v rámci konania podľa § 363 Trestného poriadku, hoci vo viacerých trestných veciach túto nezákonnosť nezistili ani konajúci zákonní sudcovia Špecializovaného trestného súdu, resp. ani samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky. Upozorňujem, že to bolo ešte v období roku 2019, čiže to sa nebavíme o ostatnom období tak medializovaných prípadov v súvislosti s § 363. Dôvodom, samozrejme, mohla byť aj skutočnosť, že súd, najmä prvostupňový, často koná v časovom strese, najmä pri väzobných veciach, v časovej tiesni a nemá možnosť preskúmať celý spisový materiál tak, aby vedel dostatočne odhaliť nezákonný postup v rámci prípravného konania. Preto sú tieto kompetencie zverené práve prokurátorom, resp. generálnemu prokurátorovi a je to jeho jedna zo základných povinností v rámci vykonávania dozoru prokurátora nad prípravným konaním. Teda z uvedeného je zrejmé, že využitie oprávnenia generálneho prokurátora v zmysle § 363 ods. 1 Trestného poriadku v dotknutých trestných veciach splnilo svoj účel a význam napraviť porušenia zákona v prípravnom konaní, ktoré unikli nielen orgánom prípravného konania, ale aj súdom v danom konkrétnom prípade konajúcim o väzbe. Nie je a ani nemôže byť rozhodujúce, či porušenie zákona zistí a napraví generálny prokurátor alebo zákonný sudca. Dôležité je najmä to, aby bola zabezpečená dôsledná ochrana práv patriacich obvinenému v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, Trestného poriadku, resp. rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Tu by som si opätovne dovolil odcitovať ods. 10 § 2 Trestného poriadku, kde sa hovorí, že: "Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie."
Z dostupnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné príkladmi poukázať aj na uznesenie z roku 2014, podľa ktorého rešpektovanie práva na spravodlivý proces prokurátorov ako orgánom dozoru nad zákonnosťou prípravného konania je potrebné skúmať s ohľadom na prípravné konanie ako celok. Nikto, ani orgány činné v trestnom konaní, ani zákonný konajúci sudca nie je neomylný, a práve preto Trestný poriadok obsahuje viaceré kontrolné mechanizmy a právne prostriedky na zistenie eventuálnych porušení zákona a ich nápravu, vrátane oprávnenia generálneho prokurátora v zmysle § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Práve prokurátor je v zmysle Trestného poriadku garantom dodržiavania zákonnosti v prípravnom konaní, preto celkom logicky zákonodarca zveril generálnemu prokurátorovi aj oprávnenie v prípade zistenia porušenia zákona v prípravnom konaní zabezpečiť nápravu a nezákonné rozhodnutie podriadených prokurátorov a policajtov zrušiť.
Nakoniec už len dodám, že je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku o zrušení nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia netvorí prekážku pre judikáta. Teda prekážku už rozhodnutej veci, teda že by malo to brániť tomu, aby sa opätovne mohlo v danej veci konať.
Z tohto dôvodu si myslím, že aj keď návrh zákona, ktorý predkladá pán poslanec Baránik, sa priamo netýka § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ale 364, teda nasledujúceho paragrafu, ale hovorí o tom, že generálny prokurátor môže využiť toto oprávnenie, ktoré mu vyplýva z jeho povinnosti vykonávať dozor nad prípravným konaním a nad dodržaním jeho zákonnosti a spravodlivosti, musí generálny prokurátor vykonávať tak v neprospech obvineného, ale aj v prospech obvineného. A preto si myslím, že tento návrh zákona, ktorý predkladá pán poslanec Baránik, je v príkrom rozpore so základnými zásadami Trestného poriadku a trestného procesu, a preto ho neodporúčam schváliť a dávam, pán spravodajca, procedurálny návrh v zmysle rokovacieho poriadku, aby sa o tomto návrhu ďalej nerokovalo, teda aby bol vrátený, pardon (reakcia z pléna), návrh, aby sa o ňom ďalej nerokovalo.
Ďakujem.