Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, bavíme sa tu o návrhu zákona o zaistení majetku, ktorý rieši, tak ako povedali moji predrečníci, zásadným spôsobom, nejakým spôsobom nakladanie s majetkom na zabránenie prípadného prevodu alebo ďalšieho nakladania s majetkom, ak je podozrenie z toho, že mohol byť nejak spáchaný trestný čin, respektíve iné takéto konanie. Ja by som v tejto súvislosti...
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, bavíme sa tu o návrhu zákona o zaistení majetku, ktorý rieši, tak ako povedali moji predrečníci, zásadným spôsobom, nejakým spôsobom nakladanie s majetkom na zabránenie prípadného prevodu alebo ďalšieho nakladania s majetkom, ak je podozrenie z toho, že mohol byť nejak spáchaný trestný čin, respektíve iné takéto konanie. Ja by som v tejto súvislosti chcel len upozorniť na § 17, ktorý hovorí o nakladaní s takto, s takto zaisteným majetkom.
Totižto, ako to už bolo povedané, zriaďuje sa úrad, ktorý bude vykonávať správu zaisteného majetku. Ten úrad bude mať aj určité personálne zabezpečenie, ktoré však z hľadiska toho, ako je to v dôvodovej správe, ako som to spomínal už v prvom čítaní, nebude disponovať dostatočnými kapacitami na to, aby mohol sám spravovať zaistený majetok. Preto zákon predpokladá, že správu zaisteného majetku zverí do rúk komerčných subjektov, čiže zásadne ide o biznis pre komerčné subjekty, pre správcov alebo iné právnické osoby, ktoré budú spravovať takýto cudzí majetok.
No a tu podľa mňa je kritický moment, ktorý hovorí o tom, že podľa § 17 ods. 2, kedy je možné takýto zaistený majetok predať bez súhlasu dotknutej osoby okrem nehnuteľností, bytových a nebytových priestorov. A sú tu vymenované, vymenované v zásade tri možnosti, kedy tak môže urobiť.
Tá prvá možnosť je, pokiaľ zaistený majetok podľahne rýchlej skaze alebo inej ťažko odvrátiteľnej škode. Čo je pochopiteľné a s týmto nemám ja až taký problém.
Ale tie ďalšie dve podmienky, a to je, ak zaistený majetok bude rýchlo strácať na hodnote alebo so správou zaisteného majetku budú dlhodobo spojené neprimerané náklady v pomere k hodnote zaisteného majetku, je v zásade podľa nášho názoru neoprávnený zásah do vlastníckeho práva pred, samozrejme, bavíme sa o tom, že to ide o konanie pred rozhodnutím o veci samej. To znamená pred tým, ako bude rozhodnutie či už v trestnom konaní, alebo v inom konaní. A vyplýva tu z toho veľké riziko spôsobenia škody a náhradnej a náhrady škody štátom, kde teda štát bude, bude zodpovedný za takúto náhradu škody, čo však v inom ustanovení zákona sa limituje tým, že ak takýto, takýto správca majetku neurobil všetky úkony, ktoré boli nevyhnutné na to, aby zabezpečil ten majetok, že v zásade sa z toho vie vyviniť.
No a tu naozaj máme za to, že dané ustanovenie výrazne zasahuje do vlastníckeho práva čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a môže viesť naozaj k neprimeraným opatreniam. To, že majetok rýchlo stráca na hodnote, je veľmi ťažko definovateľné a posúdenie bude predmetom subjektívneho názoru, a to subjektívneho názoru komerčného subjektu, v tomto prípade už ani nie štátu alebo úradu, pretože ak úrad zverí správu tohto zaisteného majetku do rúk súkromnej osoby, tak, podnikateľa, tak to bude na jeho, na jeho zvážení. Čiže máme za to, že je tu pochybnosť o tom, či je toto ústavne komfortné, aby sa mohol takto predať majetok na základe len subjektívneho posúdenia, že majetok rýchlo stráca na hodnote.
Pokiaľ ide o ďalšie veci, ktoré by som chcel upozorniť, tak je to, je to novelizácia ďalších článkov, článkov tohto návrhu zákona, ktoré podľa môjho názoru a podľa nášho názoru kolegov v strane považujeme za nie súvisiace s predmetným návrhom zákona.
Zákon o rokovacom poriadku hovorí, že v rámci novelizácie zákona môžu byť novelizované iné zákony, to znamená rôznymi článkami ďalšími v tomto návrhu zákona, iné zákony vtedy, ak súvisia s prejednávanou vecou. To znamená, ak súvisia s prejednávaným návrhom zákona. No máme tu Trestný zákon, kde sa dopĺňajú nové skutkové podstaty trestných činov, ktoré sa ja pýtam, že akým spôsobom súvisia s prejednávaným, vecne, s prejednávaným zákonom o zaistení majetku. Mám za to, že s ním vôbec nesúvisia.
Ja viem, bol tu použitý ten argument, no veď ale máme otvorený Trestný zákon. Áno, máme otvorený Trestný zákon, ale máme ho otvorený v súvislosti so zákonom o zaisťovaní majetku. Ale to neznamená, že je v súlade s rokovacím poriadkom, ak sa v tomto zákone, Trestnom, ktorý ako článok neviem ktorý v tomto zákone, ak sa v ňom dopĺňajú veci, ktoré vôbec nesúvisia s tým základným zákonom, o ktorom rokujeme, a to je zákon o zaisťovaní majetku. No a mám za to, že práve spomínané už aj mojimi predrečníkmi trestné činy, či už prikrmovania, alebo ohýbania práva nesúvisia so zákonom o zaisťovaní majetku, a teda že sú doplnené z tohto pohľadu takýmto spôsobom ako prílepok tohto zákona v rozpore s rokovacím poriadkom.
A preto podávam procedurálny návrh, respektíve návrh na to, aby sme vrátili návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie s tým, aby vypustil tieto ustanovenia z tohto. A ak chce navrhovateľka, tak, samozrejme, je tu štandardný legislatívny proces, ktorým to môže, môže dať samostatne so zmenou Trestného zákona.
Pokiaľ ide o samotné tieto dve skutkové podstaty trestných činov, tak takisto tu máme určité pochybnosti. Pokiaľ ide o trestný čin prikrmovania, tak keď si pozriete nie samotné, tú skutkovú podstatu, ale definíciu toho, čo to je, čo sa považuje za nenáležitú výhodu na účely tohto zákona, tak keď si to naozaj podrobne prečítate a podrobne si to zanalyzujete, toto ustanovenie, tak prídete k záveru, že to je veľmi neurčitá formulácia. Totižto ak je niečo spôsobilé ovplyvniť, neznamená to automaticky, že verejný činiteľ bol aj takýmto konaním ovplyvnený. A pokiaľ sa teda bavíme, máme tu o tomto trestnom čine, tak je to v zásade len subskupina trestného činu úplatku, čiže my ho vôbec nepotrebujeme, pokiaľ by naša aplikačná prax naozaj začala dôsledne uplatňovať existujúce skutkové podstaty trestných činov, tak pokojne môže na tento, na tieto skutky aplikovať aj súčasné znenie trestného činu úplatku, a pričom pri takomto trestnom čine ani nie je toto obmedzené žiadnou, žiadnou hranicou nejakej oceniteľnej sumy v peniazoch.
Pokiaľ ide o ohýbanie práva, tento inštitút sa navrhuje a je prevzatý z nemeckého právneho poriadku. Treba povedať jedným dychom, že v nemeckom právnom poriadku neexistuje trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. V zásade každý štát má nejakým spôsobom upravené takéto konanie, kde by bolo možné postihovať nejakým spôsobom svojvôľu pri rozhodovaní. Niektorí to majú tak, ako sa to tu navrhuje, v rámci ohýbania práva, niektorí to majú tak, ako sme to mali my doteraz zavedené v Trestnom zákone, vo forme zneužitia právomoci verejného činiteľa. Neviem o tom, že by niektorá krajiny mala súbežne takto upravené obidva, obidve skutkové podstaty, pretože tieto sa prelínajú a nie je úplne zjavné a jasné, ktorý sa kedy má použiť.
Pokiaľ si zoberieme ústavnú judikatúru nemeckého spolkového súdu a nemeckého ústavného súdu, tak táto vykladá v nemeckom právnom poriadku ohýbanie práva veľmi reštriktívne a v zásade sudca je zodpovedný za zneužitie práva, iba ak sa úmyselne a závažne odchyľuje od zákona a práva. Pri našom, pri našej formulácii, ktorá je navrhovaná, svojvoľné uplatňovanie práva v praxi môže zahŕňať aj rozhodovanie, ktoré je v zjavnom rozpore so zákonom a s právom; nevylučujem; ale táto formulácia môže byť interpretovaná aj veľmi, oveľa širšie. A to oveľa širšie je až bezhranične široko, pretože nie je jasné úplne, čo je definované ako svojvôľa. Čiže z tohto pohľadu by si táto právna úprava zaslúžila naozaj precíznejšie formulovanie, tak, aby sme sa vyhli aplikačným problémom pri uplatňovaní a možnosti zneužitia uplatňovania tohto inštitútu.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
