Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, milé kolegyne, kolegovia, samozrejme, že chápeme potrebu prijať disciplinárny poriadok Najvyššieho správneho súdu vzhľadom teda k vzniku samotného Najvyššieho správneho súdu. Na druhej strane musím povedať, že s niektorými vecami filozoficky nesúhlasíme, keďže sme v prvom čítaní a v prvom čítaní by sme sa mali baviť o filozofickom nastavení predkladaného návrhu zákona a o konkrétnych potom ustanoveniach v druhom čítaní, tak budem sa snažiť povedať k týmto filozofickým nastaveniam. Samozrejme, že nepôjde to bez toho, aby som poukázal aj na konkrétne ustanovenia tohto návrhu zákona.
S čím zásadne nemôžeme súhlasiť, a preto ani tento návrh zákona v prvom čítaní nemôžme podporiť, je to, čo už pani ministerka povedala aj v úvodnom slove, a to, že disciplinárne konania Najvyššieho správneho súdu budú zásadne jednoinštančné.
Keď si pozrieme dôvodovú správu, ale aj samotný § 4 navrhovaného zákona, tak sa hovorí, že Trestný poriadok sa tu použije subsidiárne, resp. že celé disciplinárne konanie je postavené na zásadách trestného konania. No a zásady trestného konania sa zásadne riadia dvojinštančným konaním, teda princípom dvojinštančnosti, teda aby bolo možné využiť aj opravné prostriedky voči rozhodnutiam orgánov v prvom stupni. Teda aj v rámci disciplinárneho konania by mala zásadne byť dvojinštančnosť tohto konania, nie tak, ako sa v návrhu zákona uvádza, že len vo vybraných prípadoch, a to v dvoch prípadoch, ktoré sú upravené v § 37, je prípustné, prípustný opravný prostriedok a v ostatných prípadoch nie je prípustný opravný prostriedok. Nevidíme naozaj dôvod na to, aby tieto konania neboli dvojinštančné, ak teda sa má za to, že toto konanie sa riadi zásadami Trestného poriadku.
Čiže toto je prvá, prvý zásadný filozofický problém, ktorý máme s týmto návrhom zákona a vôbec s vedením disciplinárnych konaní ako takých.
Ďalší taký filozofický problém je otázka, otázka náležitosti, resp. náležitosti návrhu na disciplinárne konanie, resp. späťvzatie disciplinárneho návrhu. Zase, ak vychádzame z toho, že tento disciplinárny proces sa riadi podľa Trestného poriadku alebo na princípoch Trestného poriadku, tak neviem o tom, že v Trestnom poriadku, pokiaľ prokurátor podáva obžalobu, tak súd by mu vrátil obžalobu na dopracovanie v prípade, že tam zistí nedostatky. Keď si zoberiete zoznam navrhovateľov, kto môže byť navrhovateľom na prejednanie pred disciplinárnymi, disciplinárnym súdom v zásade, tak všetko sú to kvalifikované osoby s právnickým vzdelaním, či už je to ministerka spravodlivosti alebo minister spravodlivosti, alebo je to predseda Súdnej rady atď. Takže my naozaj nevidíme dôvod na to, aby tu sa v prípade, ak takýto návrh nebude dostatočne kvalifikovaný, tuná dávali, a má nedostatky, aby sa tu vyzývalo na doplnenie takéhoto návrhu a poučoval sa navrhovateľ, že čo má takýto návrh obsahovať. Myslím si, že všetci navrhovatelia sú dosť kvalifikovaní na to, aby vedeli predložiť kvalifikovaný návrh.
Obdobne aj pokiaľ ide o späťvzatie disciplinárneho návrhu, tak nevidíme vôbec žiaden relevantný zmysel, aby späťvzatie disciplinárneho návrhu muselo byť vecne odôvodnené, v opačnom prípade naň disciplinárny senát neprihliadal. No tak pokiaľ je tu dispozičné právo s návrhom ako takým, ktoré sa viaže aj v rámci trestného konania, ak sa zase analogicky má použiť Trestný poriadok, tak si myslím, že navrhovateľ má plné dispozičné právo s týmto návrhom, a teda môže ho aj kedykoľvek vziať späť bez toho, aby to musel zdôvodňovať, resp. zdôvodniť to musí, ale bez toho, aby teda sa neprihliadalo na to, pokiaľ teda bude mať takýto, alebo niekto vyhodnotí, že takéto odôvodnenie nie je, nie je dostatočné.
Čiže to sú také základné dva, by som povedal, filozofické problémy, samozrejme, potom tam vidíme ešte celý rad ďalších chýb, ktoré tento návrh zákona má, ktoré budeme riešiť v druhom čítaní. Ja len poviem v stručnosti niektoré z nich.
Napríklad čo sa týka prísediacich, tak jednou, jedným z kvalifikačných predpokladov na to, aby niekto mohol vykonávať prísediaceho, je, že nebude odsúdený za úmyselný trestný čin, pričom ale tento prísediaci bude rozhodovať o disciplinárnych postihoch sudcov, ktorí budú posudzovaní takto aj za nedbanlivostný trestný čin. Čiže prísediaci, ktorý môže byť odsúdený za nedbanlivostný trestný čin, bude posudzovať disciplinárne sudcu, ktorý sa previnil ako za neúmyselný trestný čin, čiže tuná vidíme absolútnu neproporčnosť.
Ďalšie veci, ktoré sa týkajú vzdania sa funkcie prísediaceho, ktorý ešte tri mesiace, ak sa sám vzdá dobrovoľne, tak ešte tri mesiace má vykonávať túto svoju činnosť, čo môže byť objektívne nemožné.
Ďalšia vec je napríklad pri postúpení veci, pokiaľ sa zistí, že nejde o trestný čin a postupujúca vec je na disciplinárne konanie, tak sa už nepostupujú všetkým tým, ktorí majú návrhové právo, ale len ministerke spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi, čo zase nevidíme odôvodnené, keď návrhovú právomoc má aj predseda Súdnej rady, aj ďalší, čiže myslíme si, že to by mali mať všetci tí, ktorí majú aj štandardne návrhové právo.
No a posledná vec, ktorá nám vadí, je článok II, a to je novela Trestného poriadku, kde sa v zásade dopĺňa prílepok, dopĺňa sa úprava mladistvého, resp. teda úprava úplne veci, ktorá nesúvisí s disciplinárnym poriadkom Najvyššieho správneho súdu, úplne iná, vôbec nesúvisiaca s touto vecou a ktorá ešte aj vecne, vecne, by som povedal, nie je podľa nášho názoru v poriadku, ale k tomu sa budeme vyjadrovať v druhom čítaní, avšak ako prílepok to považujeme v tomto návrhu zákona za absolútne neadekvátne.
Takže toľko z mojej strany k prvému čítaniu a k dôvodom, prečo tento návrh v prvom čítaní nemôžme podporiť.
Ďakujem pekne.