Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pár slov k téme, ktorej sa ja obvykle venujem, a to je časť programového vyhlásenia vlády týkajúca sa justície a spravodlivosti.
Kto si nevšimol, tak upozorňujem na veľmi zaujímavú vec v tejto časti, a to je nadpis tejto časti, ktorý hovorí toto: Obnova dôvery v právny štát a zabezpečenie toho, aby zákon a spravodlivosť platili pre každého rovnako. Žiaden, podotýkam žiaden, žiadne programové vyhlásenie vlády nemalo v sebe zakomponované uznanie toho, že nie sme právny štát, že toto je oblasť, kde treba urobiť radikálne kroky, a ja myslím, že už ani opozícia nám v tomto neprotirečí. Pretože niet krajiny na svete, kde by naraz bolo zatknutých trinásť sudcov, všetci do jedného prepojených na bývalú vládnu garnitúru. Niet krajiny, kde by súdnictvo malo takú povesť ako na Slovensku. Preto všetky tieto opatrenia, ktoré sú uvedené v tejto časti programového vyhlásenia vlády, je potrebné čítať vo svetle toho, že sme pod veľkým tlakom niečo naozaj urobiť, že to nie je len o nejakých potemkinovských dedinách, ale naozaj toto je niečo, kde budeme očakávať výsledky. A my všetci, ako tu sme, tak verím, že budeme pracovať na tom, aby tie výsledky boli.
Je tam niekoľko opatrení takých, ktoré si myslím, že zásadne zmenia to, ako funguje súdnictvo. A problém je aj vždycky bol doteraz ten, že súdnictvo je jediná oblasť spoločenského života, kde existuje jedna štátna moc výborne zorganizovaná, znalostne vybavená na to, aby oponovala akýmkoľvek zmenám. Keď sa pozrieme na, čo ja viem, oblasť zdravotníctva, keď sa pozrieme na oblasť životného prostredia alebo na akúkoľvek inú, v podstate je debata len o tom, že ako ten lepší výsledok dosiahnuť, ako urobiť to, aby sme všetci mali v tej či onej oblasti lepšie výsledky. Toto je jediná oblasť, kde máme zakomponovaného jedného silného oponenta, ktorý žiadnu zmenu nechce, ktorý chce, aby veci pokračovali tak, akými sú dnes. A toto je zásadná vec. Preto my musíme bojovať nielen s tým, že ako si myslíme, že toto najlepšie urobiť, ale musíme bojovať s tými ľuďmi, ktorí si hovoria: Nie, takto je to v poriadku, nechajme to, ako to je, nič s tým nerobme. Preto my musíme uzákoniť také veci, ako zmeniť to, že sudca môže rozhodnúť akokoľvek, nie, po nemeckom vzore musíme mať možnosť povedať, že ak sudca rozhodne vyslovene v rozpore s právom, vyslovene v rozpore s judikátmi, bude za to musieť niesť zodpovednosť. A toto nie je náš výmysel, hoci ja som bol ten, ktorý to navrhol do programu v súlade s tým, ako som už v minulom volebnom období k tomu predniesol pozmeňovací návrh ústavy, toto je niečo, čo platí napríklad v Nemecku. Berie sa to za samozrejmosť. Ak hovoríme o tom, že všetci verejní činitelia by mali niesť zodpovednosť za svoje konanie, prečo by tak nemali robiť sudcovia? Veď oni sa hlásia k tomu, že sú štátnou mocou. Preto by mali niesť zodpovednosť tak ako nejaký minister alebo ministerský úradník.
Je viacero malých opatrení, ktoré spoločne jedno s druhým musia primäť sudcov k tomu, aby konali efektívne, aby konali tak, ako to spoločnosť od nich očakáva. Sudcovia sú tí, tí starí sudcovia sú tí, ktorí hovoria také, že my nebudeme rozhodovať tak, ako spoločnosť od nás očakáva. To, samozrejme, je zavádzanie. My nehovoríme, že na nejakej, na nejakom mestskom zhromaždení že sa má rozhodovať o tom, že tá či oná vec ako má byť niektorým súdom rozhodnutá. Nie, my hovoríme o tom, že súdnictvo musí vo všeobecnosti dosiahnuť podstatne vyššiu mieru akceptability spoločenskej, vyššiu mieru celospoločenského súhlasu s tým, ako funguje.
Ja som navrhoval aj do, aj to máme – naša strana – v programe, aby súdy boli v podstate alebo výkon súdnictva, aby bol nejako merateľný, aby sme sa vedeli porovnať povedzme s tým, ako to funguje v Českej republike. Predstavte si, že máme tu jednu krajinu, kde sme vyšli zo spoločného základu historického. My sme sa dostali do situácie, kedy máme najhoršie súdnictvo v Európe, a Česká republika, s ktorou sme mali ešte donedávna a ešte aj do veľkej miery ešte stále máme veľmi podobné zákony, tak české súdnictvo je v jednej tretine najlepších krajín v Európe. Viete si to predstaviť, ten obrovský rozdiel, diametrálny? A zdanlivo sa nič iné nedeje. Alebo taká drobnosť. Viete o tom, že v Čechách sa nápad vecí na súdoch, to znamená to, ako prídu veci, že sa nerozdeľuje elektronicky? Nerozdeľuje. Pretože rozdeľovať veci napadnuté na súd elektronicky je neefektívne. My to ale musíme mať, pretože inak sme v situácii, kedy ten predseda súdu by tú vec hneď pridelil svojmu kamarátovi sudcovi, ktorý by tú vec rozhodol tak, ako si to niekto objednal. Čiže my čelíme úplne iným problémom, ako čelia, akým čelia tie krajiny, kde korupcia neovláda súdy.
Ďalšou kapitolou, ktorou sa zaoberáme do nejakej miery, je prokuratúra. My máme teraz stav, kedy máme prokuratúru, ktorá historicky – a to je Mečiarov výmysel geniálny, máme prokuratúru, ktorá nikomu nezodpovedá, nikto jej nič nemôže povedať. Iste si mnohí z vás pamätajú ten historický výrok bývalej pani ministerky Žitňanskej z bývalej koaličnej vlády, keď sa jej spýtali, že čo teda s tými excesmi, čo sa dejú na prokuratúre. Ona povedala: S prokuratúrou ja nič nemám, mňa sa nepýtajte.
Áno, je to, veľmi ma to znepokojuje. Toto musí skončiť. Tak či onak sa musíme dostať do stavu, kedy prokurátor bude, generálny prokurátor bude zodpovedať za svoje konanie. Nebudeme mať situáciu, že tri roky sa tu generálny prokurátor neukáže, neobťažuje sa. Potom príde Kaliňák s Bugárom, tuná budú mne nadávať, že čo si to dovoľujem sa dožadovať toho, aby generálny prokurátor prišiel do parlamentu aspoň raz za rok. Nič také. My musíme dosiahnuť stav, kedy prokurátor, takisto ako ministri tejto vlády, takisto ako, ako vedenie parlamentu zodpovedá ľudu za to, ako vykonáva svoju funkciu. Dokiaľ toto nedosiahneme, nič sa nezmení. Bude kľudne, bude sa ďalej trnkovať a čižnárovať a neviem čo iné, všetko ostatné, všetko bude pokračovať, pretože každý, kto pozná život, vie, že ľudia si plnia svoje povinnosti len vtedy, keď musia. To proste tak je. Lebo môžme si plniť povinnosti aj z nejakej dobrej vôle, ale nie vtedy, keď je to nepríjemné, keď neplnenie povinností nenesie so sebou aj nejaký negatívny dôsledok.
Čiže prokuratúru musíme dostať do stavu, kedy niekomu zodpovedá. Nemôžeme mať situáciu takú, akú máme teraz, že Ústavný súd stanovil, že na prokuratúru nikto nemá a že to je jej vec, ako si vykonáva svoje povinnosti. Toto je niečo, s čím sa budeme musieť popasovať, a verím, že aj spolu s ostatnými vecami že to jednoducho dáme.
Ďakujem. (Potlesk.)
