Videokanál klubu

Ďakujem diskutujúcim.
Kolega Baránik, povedal si kus pravdy. Na Slovensku to bolo známe pod všeobecným postojom z gardy do strany. V Hlinkovej garde som síce bol a bol som tam len nasadený rodnou stranou. Tieto totality majú mnoho spoločného a jedným z prvých aktov nastupujúcej hnedej totality bolo zrušenie politických strán. Presne tak, aj keď formálne na semeno si zopár nechali, urobili to isté komunisti. Bola to rovnaká chátra a rovnaký myšlienkový poklad, z ktorého vychádzali, takže takto to bolo.
Kolega Kotleba, viete, ten štát, ktorý milujete, vyhlásil vojnu Spojeným štátom, ak sa nepamätáte. Takže bombardovanie Apollky ako rafinérie pracujúcej pre prospech Wehrmachtu bolo štandardným vojenským aktom, neposýpali Bratislavu fosforovými bombami, hoci mohli. Tak toľko len na margo, čo budeme učiť budúce generácie.
Ďakujem kolegovi Šefčíkovi. Bolo mi cťou sedieť štyri roky vedľa Jána Langoša a budeme hľadieť, aby i ústav sa vrátil opäť pevne na postať, ktorú Ján Langoš ústavu zanechal. A presne tak, ako povedal Ondro Dostál, tá blízkosť myšlienková sa priam personifikuje v dvojici Lacko - Bobák. Každý vychádza z inej postate, ale v konečnom dôsledku sú to tí, ktorí totalitu nelikvidujú, ale skôr bránia.

Pán poslanec Osuský, no áno, bol to záslužný počin založiť Ústav pamäti národa, je to iba jedna z vecí, za ktoré vďačíme Jánovi Langošovi, lebo tých vecí je oveľa viacej, ale toto je jedno z jeho najviditeľnejších dedičstiev a zároveň je to dedičstvo, ktoré je ešte stále nedokončené. Ešte stále máme aj vo verejnom živote veľmi silno reprezentované hlasy, ktoré obhajujú obdobie neslobody, či už to tú fašistickú časť, fašistický Tisov Slovenský štát z rokov 1939 až ´45 alebo komunistický režim z rokov 1948 až 1989, prípadne oboje, lebo ono je to také logické, že sa to, že sa to nejakým spôsobom prepája, že obhajcovia fašistického režimu si veľmi dobre rozumejú s obhajcami komunistického režimu, že ich spája nenávisť voči slobodnej spoločnosti, lebo sú to len dve verzie obdobia neslobody, ktoré oni obdivujú. A preto nie je ani nijako zvláštne, že nielen ich obdivujú, ale začínajú prerastať, začínajú, niekedy naozaj je veľmi ťažko rozoznať, čo hovorí komunista, čo hovorí fašista. Takže pred Ústavom pamäti národa je ešte veľmi veľa práce a jeho misia určite nie je dokončená, nielen pokiaľ ide o dokumentáciu toho, čo sa udialo, ale pokiaľ ide o budovanie pamäti národa, lebo keď tá pamäť národa bude vybudovaná, tak toto naozaj budú len nejaké excesy a nie myšlienkový prúd na pôde Národnej rady.

Ďakujem pekne. No, pán kolega Osuský, bývalý komunista je terajší fašista, tak ako to vidíme aj z dnešnej rozpravy. Je to človek, ktorý klame o tom, čo bolo, klame o tom, čo je dnes, mladého vzdelaného človeka ponižuje tým, že je mladý a že ničomu nerozumie. No on tomu, on tomu rozumie. To je bývalý komunista, ktorý žil v klamstve, a teraz to klamstvo, v ktorom žil, chce aplikovať na našu dnešnú spoločnosť, chce, aby on bol ten, ktorý všetko ovláda cez klamstvo tak, aby sme žili podobne, ako on si predstavuje ideálny život. To je bývalý komunista.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, vážený predkladateľ správy, milí kolegovia, spolu s pani poslankyňou Záborskou som tu celkom evidentne jediný, ktorý v onen pamätný augustový deň v roku 2002, teda pred takmer osemnástimi rokmi, svojím hlasom prelomil veto bývalého komunistu prezidenta Schustra, ktorým sa postavil proti vzniku zákonu o Ústave pamäti národa a tým pádom proti vzniku Ústavu pamäti národa. Samozrejme, bývalý komunista, ako hovorí známy vtip, je skoro ako niečo ako bývalý černoch. No existujú svetlé výnimky, ktorým patrí naša úcta, ale i toto bol drobný symptóm sveta, ktorý, v ktorom žil a z ktorého vyšiel Rudolf Schuster. Podarilo sa nám nazbierať nie v plnej sále parlamentu dostatok hlasov na prelomenie veta, ako vieme, na to treba 76 hlasov, ale bolo dovolenkové obdobie a išlo o mimoriadnu schôdzu kvôli trom zákonom, dva z nich boli Langošove a jeden môj. Prelomili sme to, pričom ku cti a tiež ilustratívne dodávam, že ani jediný hlas poslancov SDĽ, s ktorými sme boli v koalícii, prelomenie veta nedostalo.
Potom sa môj život tak akosi v istých časoch blížil k existencii Ústavu pamäti národa, samozrejme z toho augustového dňa ako perlu vo svojej knižnici už schovávam trošku ohmataný návrh toho zákona, ktorý mal Jano Langoš, vedľa ktorého som sedel, pred nosom, a keď sme na tabuli videli digitálny výsledok, tak mi Jano napísal krásne slová na ten titulný list: "s úctou venuje Ján Langoš". Bojoval som aj ja pomerne výrazne o získanie nečakaných hlasov pre prelomenie veta, ktoré som získal ozaj nie bez toho, aby som bol istý, v radoch HZDS. No každopádne zákon tu bol a ústav vznikol. Vo vystúpení pána riaditeľa zazneli niektoré faktá, v ktorých som sa tiež akýmsi riadením osudu vyskytol. Pamätná doska na Univerzite Komenského, týkajúca sa študentského pochodu 16. novembra, vznikla v čase, keď som bol súčasťou jej vedenia, na protiľahlej stene univerzity pamätná doska troch obetí zastrelených na tomto námestí okupačnými sovietskymi vojskami bola priam zverená mne a tak som rád, že sa tam ešte stále stretávajú ľudia, ktorých história zaujíma. V čase, keď som bol prorektorom pre zahraničné vzťahy, usporiadali sme v spolupráci s tzv. Gaukovým inštitútom, čo je nemecká obdoba Ústavu pamäti národa, pozoruhodnú výstavu Feind ist, wer anders denkt. Nepriateľ je ten, kto myslí inak. Táto veľmi dobre vybratá výstava hádam otvorila, alebo vôbec otvorila dvere okrem očí študentom Univerzity Komenského, ktoré vzhľadom na jej dobré umiestnenie vo foajé univerzity túto návštevu navštívili. Ale keď sme, alebo keď som si potom listoval v knihe podpisov a hostí, tak okrem očakávateľných pozitívnych názorov bolo miestami desivé čítať komentáre ľudí, ktorí priam napĺňali tých hodnotiteľov, ktorí hovoria, že nepriateľ je ten, kto myslí inak.
Pravda je, že táto výstava o činnosti štázy bola niečím, čo mohlo a malo mobilizovať budúce generácie, o ktorých bola reč aj v súvislosti s plánmi a perspektívami Ústavu pamäti národa. Roky som dostával a dostávam pozvanie na Festival slobody, ktorý je záslužným projektom, ale zároveň ako pamätník musím povedať, že sa pamätám na to smutné a trápne zasadnutie výboru pre ľudské práva, na ktorom glváčovsko-hrnkovská klika zmenili ráz Ústavu pamäti národa, tentoraz aj štrukturálne, a predložili návrh zákona, ktorý bol asi jediný v dejinách našej parlamentnej histórie, kde bol priam určený deň popravy človeka, kvôli ktorému lex Krajňák vznikol. V prechodných ustanoveniach proste bolo napísané, kedy ho zotneme, aby som to povedal tak jasne a stručne. Potom vzhľadom na to, že sa súčasť koalície HÍD mierne vzpriečil, tak sa urobila úprava tejto hanebnosti, ale nič to nemení na tom, že Krajňák bol sťatý, keby ste boli počuli vystúpenie referujúceho o jeho zločinoch typu nákupy kovralov a podobné veci na chodby, tak zostával rozum stáť.
Samozrejme, že Ústav pamäti národa po tragickej smrti Jána Langoša mal, dá sa povedať ťažké obdobia. Jeho sínusoida vývoja bola oscilujúca k jasnému hnednutiu. Bol som pozvaný na desiate výročie vzniku pamäti národa. Musím povedať, že dojem, ktorý to tam zanechalo, rečníci, ktorí boli vybratí, bol desivý. Človek mal pocit, že je v strede Slovenského štátu. A chcem teda povedať, že je veľmi potrebné, aby Ústav pamäti národa plnil svoje úlohy. Bude možno i našou úlohou vyvinúť tlak, aby dostal konečne budovu, aby nechodil krajinou ako kočovný cirkus, aby kreatúry typu Harabina nemali možnosť odvesovať pamätnú dosku Jána Langoša z budovy a hodiť ju do papundeklovej škatule kdesi v suteréne. Vďaka Agnesovi Snopkovi, Andrejovi Petrekovi a ďalším sme tento hanebný ťah tejto hanebnej kreatúry riešili a jeho pamätná doska s basreliéfom stojí na Námestí SNP. Ale i to je jeden z príznakov. To, čo tu zaznelo, historik Holec ako asistent nejakej poslankyne ĽSNS, nie to je dôvod, prečo by mali mať uvažujúci ľudia problém s historikom Holecom. To je len príznak. Pardon, Lackom, prepáčte, prepáčte, hovorím omylom o Holecovi.
Chcem teda povedať, že i na nás je nejaká tá úloha. I my budeme musieť okrem tlaku na vybavenie dôstojnej a trvalej budovy ÚPN i múzea zločinov totalít vyvíjať napríklad aktivitu v zmysle nápravy zákona, teda reštitúcie do stavu pred novelou z roku 2017, lebo to už je úlohou parlamentu. My nemôžme stavať budovy, ale môžme obnovovať zbúrané a v tomto zmysle si okrem iných vecí i my musíme dať svoje úlohy a pokúšať sa ich naplniť.
Ja som tu včera hovoril o stave prokuratúry a práve to, že Ústav pamäti národa je potrebný a nevyhnutný, dokladám i včerajším argumentom o tom, že žijeme v krajine, ktorá má síce zákon o zločinoch komunizmu, ktorá má trestný zákon, ktorý zakazuje propagáciu totalitných režimov, ale zároveň si žijeme v krajine, kde si prokuratúra nevšimne stavanie pamätných dosiek Piešťakovi a pamätných stĺpov Biľakovi. Je teda pole neorané, ktoré stojí pred nami, ale i Ústavom pamäti národa a myslím si, že jedna vec je brániť právo na názor a na vedecký výskum. Druhá vec je, že ten názor, samozrejme, si môže i historik mať, aký uzná za vhodné. Otázka je, či by ho ale mal mať v drese inštitúcie, ktorá reprezentuje demokratický a dá sa povedať nepochybne s daným názorom protikladný názor. Teda historik Irving, ktorý je jedným z apologétov nacizmu a známym kontroverzným britským historikom, by nepochybne nepracoval v Nemecku v inštitúcii, ktorú štát zriadil na to, aby zločiny nacizmu dokumentoval. A tak je to i u nás a je preto len ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, musím vás prerušiť.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... ďakujem, je preto len záverečným aktom, že ak Ústavný súd rozhodol tak, ako rozhodol v kauze Bureš, tak je to len dôkazom toho, že i sudcovia Ústavného súdu sú, ako ukazovalo zloženie triumvirátu, len naši ľudia, a preto sa i takémuto rozsudku a nálezu má a musí Ústav pamäti národa postaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Urban, no ja by som rád zdôraznil, že okrem pripomínania si obetí komunistického režimu je dôležité pripomínať si aj obete fašistického režimu a zločiny fašistického režimu a ľudí, ktorí sa postavili fašistickému režimu, tak neviem, ako to máte momentálne vo vašej, vo vašej strane, ale nemám zo strany, ktorej ste poslancom, dojem, že by si rovnako uvedomovala zločinnosť komunistického a fašistického režimu, čo je teda dôležité z hľadiska toho, ako je zadefinované poslanie a úlohy ústavu, Ústavu pamäti národa. No a tvrdiť, že dnešným režimom alebo dnešným systémom, alebo dnešnou politikou sa raz bude zaoberať Ústav pamäti národa, mi príde teda dosť mimo realitu, lebo ja som bol väčšinu času ponovembrového vývoja kriticky naladený voči, voči vládnym garnitúram, ktoré tu fungovali aj v predchádzajúcom volebnom období, napríklad, ale teda nemyslím si, že by sme to mohli porovnávať so zločinmi komunistického alebo fašistického režimu. Môžeme mať na to kritický názor, môžeme sa snažiť tie zlé veci zmeniť, je treba, treba o nich hovoriť, ale nerozlišovanie medzi slobodnou spoločnosťou, čo ako nedokonalou, čo ako s mnohými chybami a neslobodnými spoločnosťami, neslobodným systémom, ktorý tu fungoval vo fašistickej verzii za II. svetovej vojny vo vami obdivovanom Slovenskom štáte, alebo potom 40 rokov komunizmu, nezodpovedá realite.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, v pondelok 15. júna to bude štrnásť rokov, čo tragicky zahynul Ján Langoš, iniciátor vzniku a prvý predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa. Ján Langoš si uvedomoval dôležitosť inštitúcie alebo inštitucionálneho budovania pamäti národa v krajine, ako je Slovenská republika, ktorá v uplynulom storočí prešla obdobím dvoch totalít, dvoch období neslobody. Ján Langoš bol antifašista a Ján Langoš bol aj antikomunista. A je dôležité, aby aj v činnosti Ústavu pamäti národa bolo toto jeho dedičstvo, tento jeho odkaz trvale zapísané, pretože musíme budovať našu pamäť tak, aby sme si pripomínali zločiny oboch zločineckých režimov, aj toho fašistického z roku ´39 až ´45, aj toho komunistického, ktorý sme tu mali v rokoch ´48 až ´89. Musíme budovať pamäť, musíme upozorňovať na zločiny, musíme ukazovať jeho obete, ukazovať ľudí, ktorí sa mu, ktorí sa týmto režimom dokázali postaviť, ale súhlasím s predrečníčkou pani poslankyňou Andrejuvovou, aj tváre a mená páchateľov tých, ktorí boli za tie zločiny zodpovední.
Ja držím palce Ústavu pamäti národa, aby, aby v tejto svojej misii vytrval, aby čo najlepšie napĺňal odkaz Jána Langoša, a ten zámer, s ktorým inštitúcia ako Ústav pamäti národa bola vytvorená, napokon podobné inštitúcie existujú aj v iných postkomunistických krajinách.
Keďže preberáme, preberáme správu o činnosti za minulý rok, ja by som sa rád vyjadril, a teda možno aj, aj spýtal aj na niektoré veci, o ktorých sme hovorili s pánom predsedom už aj na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny a myslím si, že by bolo dobré, keby, keby zazneli aj, aj v pléne.
Prvá vec, o ktorej by som chcel hovoriť, je, že v predchádzajúcom volebnom období v roku 2017 bol zmenený, zmenený zákon o pamäti národa, ktorým sa zmenil, zmenila tá klasická štruktúra, ktorá tam bola od čias Jána Langoša, kedy na čele ústavu stál predseda správnej rady za kolektívne vedenie, alebo teda kolektívny, kolektívny štatutárny orgán, správa rada, ktorá si, ktorá si potom následne volí, volí svojho predsedu. Takže by som sa chcel spýtať aj teda na pôde pléna, pýtal som sa to aj na pôde, pôde výboru, že ako sa tá nová štruktúra osvedčila, pretože tá zmena zjavne v tom čase bola, bola účelová, bola vedená snahou zbaviť sa vtedajšieho predsedu správnej rady Ondreja Krajňáka, nebola motivovaná nejakými snahami o systémové zlepšenie, zlepšenie fungovania ÚPN, aspoň tak som to, tak som to vtedy, vtedy vnímal. Preto sa chcem spýtať, že ako sa funguje v inštitúcii, ktorá má takto definovaný kolektívny, štatutárny, štatutárny orgán? V čom sú problémy, v čom sú naopak, naopak prednosti takéhoto nastavenia, nastavenia vzťahov a ako sa tie zmeny premietli povedzme do, do atmosféry vnútornej v Ústave pamäti národa?
Druhá vec, na ktorú som sa pýtal a na ktorú by som, by som sa chcel spýtať teda znovu, je organizačná zmena, ktorá sa síce deje práve teraz, myslím, že od 1. septembra má byť, má byť účinná, tak by som sa chcel spýtať jednak na tie dôvody a jednak aj na, aj na teda, či to bude znamenať nejaké personálne zmeny, lebo tým, že dochádza k zmene organizačnej štruktúry, tak musia, musia zamestnanci niektorí teda podpisovať nanovo zmluvy, alebo, alebo dostať sa do nových, do nových oddelení, alebo organizačných, organizačných štruktúr, že či to bude znamenať podľa toho, čo doteraz, doteraz viete, nejaké personálne, personálne zmeny vo vzťahu k zamestnancom úradu.
Tretia vec, na ktorú by som sa chcel, na ktorú by som sa chcel spýtať, Ústavu pamäti národa býva, býva občas vyčítané, že sa venuje aj iným veciam, ako priamo obdobiu neslobody a povedzme, keď sa spomína publikačná činnosť pracovníkov alebo zamestnancov ÚPN, tak je tam, sú tam, je tam práca pána Podolca o projektoch autonómie Slovenska v prvej Československej republike. Je tam, je tam práca pána Gareka "Jeseň 1938 na Slovensku a Orava", alebo, alebo práca pána Podolca "Dve etapy slovenskej autonómie". Samozrejme, že je úplne v poriadku ak, ak zamestnanci ústavu sa venujú aj iným obdobiam slovenskej histórie a, a majú nejaké, majú nejaké výstupy, len je teda otázka, že či to nejako súvisí s činnosťou Ústavu pamäti národa, či to má nejaký, nejaký priamy vzťah k obdobiam neslobody, ktorých skúmanie a dokumentovanie je, je náplňou činnosti ÚPN.
Ďalšia vec, to by som sa nechcel pýtať, ale, ale teda v podstate len reprodukovať výsledok našej, našej diskusie s pánom predsedom na pôde výboru pre ľudské práva, kde sme sa, myslím, zhodli na dôležitosti práve Oral histórie a dokumentácie svedectiev pamätníkov, lebo mnohé z tých vecí, ktoré robí ÚPN, bude možné robiť aj o desať, dvadsať alebo sto rokov a bude možné sa, teda skúmať, skúmať archívy. Ale niektoré veci sú vecou zrejme iba krátkeho času, kým pamätníci, pamätníci obdobia neslobody ešte žijú a sú schopní podať, podať svedectvo, tak tu chcem len oceniť a som rád, že si aj pán predseda a teda vedenie ÚPN uvedomuje, uvedomuje dôležitosť tejto úlohy a aj to, že je to vec, ktorú, ktorú nemožno nejako odkladať.
A poslednú vec, na ktorú by som sa, by som sa chcel spýtať, o ktorej sme nehovorili na pôde výboru, sa týka, týka toho súdneho sporu s českým premiérom Andrejom Babišom. V správe sa uvádza, že v decembri 2019 vydal Ústavný súd nález vo veci sťažovateľa Ing. Andreja Babiša, ktorým rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. A v roku 2019 nebola podaná žiadna nová žaloba, ktorej účastníkom konania by bol Ústav pamäti národa, tak aj to samotné rozhodnutie Ústavného súdu bolo, bolo predmetom aj verejnej, verejnej kritiky. A teda aj tá kauza totiž konštatuje tie, konštatuje, tiež v správe bola široko medializovaná. Tak keďže, keďže k tomuto je tu taká strohá informácia, tak sa chcem spýtať, či je nejaký nový, nový vývoj, či sa teda niečo udialo, udialo v roku 2020 alebo boli, boli zverejnené, teda boli nejaké žaloby, či už v tejto alebo, alebo inej veci. A prípadne, že ako vedenie ÚPN hodnotí to rozhodnutie Ústavného súdu. Samozrejme, že rozhodnutie Ústavného súdu treba rešpektovať, ale možno mať naňho nejaký názor. Takže ak naňho nejaký názor máte, tak by ma to zaujímalo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, veľmi pekný príhovor, ďakujem pekne. Zaujala ma jedna myšlienka, ktorú ste uviedli, a to bolo uvedenie mien prenasledovateľov. Toto, ak by sa dalo rozpracovať, tak určite by som podporil. Ďakujem.

Ďakujem. No, musím povedať, že vo finále mi Ondro vypálil rybník, ako sa hovorí. Ja som chcel práve poukázať na to, že tá argumentácia iným svetom sa často používa. Viem, že keď som ako prodekan pre štúdium na lekárskej fakulte sa spýtal prednostov ústavov a kliník, koľko chcú mať rozsah výuky v rozvrhu, tak keď som to spočítal, čo som dostal, tak mi vyšlo, že by medicínske štúdium malo trvať 9,5 roka. Lebo každý vytiahol nejakú fakultu niekde vo svete, kde má ten jeho obor toľkoto. A tu sme u tých argumentácií civilizovaným svetom. V niektorých európskych krajinách majú eutanáziu. V tých istých, kde môžu mať súbežne nedeľu ako sviatok. Inde majú registrované partnerstvá, sobáše osôb rovnakého pohlavia, ale zároveň tam môžu mať nedeľu ako siedmy deň, v ktorom Boh odpočíval po svojej práci. Inými slovami, samozrejme, že sa dá argumentovať, ale potom by bolo férové prijať i takúto argumentáciu, keď bude úplne iná téma, ako je nedeľa ako deň sviatočný.
A musím povedať, že keďže som lekár aj moja manželka je lekárka, samozrejme, aj keď tu v jednom vystúpení zaznelo, že lekári a čašníci sú nevyhnutní, takže musia pracovať. Keby som spočítal, koľko Štedrých večerov sme v našej rodine s našimi deťmi mali 23. alebo 25. decembra, bolo by ich za tie roky rokúce pekných pár. Ale dali sme sa na tento druh činnosti, sme lekári, slúžili sme v tom špitáli a jednoducho tak to bolo.
My nenútime nikoho slúžiť v nedeľu za pokladňou v Tescu. My im len chceme nechať možnosť a to je rozdiel proti tomu, čo sme my ako lekári a zdravotníci odrobiť museli.

Pán poslanec Kuriak, opakovane ste hovorili o tom, že poukazujú na vás, že ste katoliban a obviňujú vás, že ste katoliban. Ja súhlasím s vami, že mali by sme sa baviť vecne a nemali by sme používať takéto, takéto nálepky. Keď sa, keď sa bavíme ale o tejto téme, tak ten rozmer, ak, niektorí z predkladateľov alebo, alebo obhajcov tohto návrhu to aj priznávajú, má aj rozmer náboženský, lebo, lebo vychádza, vychádza z nejakého náboženského presvedčenia. Samozrejme, že niekto môže tento návrh obhajovať čisto zo sociálnych dôvodov, lebo si myslí, že tak je to v záujme zamestnancov v maloobchode, ale aj u predkladateľov, aj u mnohých obhajcov je, je prítomný ten náboženský rozmer alebo tie náboženské dôvody, že prečo práve nedeľa. Lebo áno, jeden voľný deň, ale však tí zamestnanci aj tí, čo robia systémom krátky, dlhý týždeň, tak tí majú podobné množstvo odpracovaných, odpracovaných hodín, samozrejme, môžu to byť nadčasy; ako ľudia, ktorí robia, robia systémom pracovný týždeň, pracovný týždeň, víkend. Čiže aj oni majú, oni majú voľné dni, ale sú tam rôzne situácie.
Ale to, čo, to, čo ma na tej argumentácii ako tak trochu zaráža, a teda použili ste to aj vy, hovorili ste, že však aj vo vyspelých krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Spojené kráľovstvo to majú. Tak dobre, ale v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Veľká Británia majú aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia, majú tam, majú tam aj adopcie detí takýmito pármi. Tak buď to je argument pre to, že keď to tam je, tak to zaveďme aj u nás, alebo potom ten argument, argument nepoužívaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyňa Drábiková sa dostala do tej známej aj z iných súvislostí vety o tom, kde končí a začína niečia sloboda. Ja teda si hovorím, že sloboda predavačky pracovať v nedeľu, mať iný voľný deň a dostať za tú nedeľu príplatok nemá končiť tam, kde začína naše poslanecké právo zaraziť jej to. Inými slovami, my takýmto rozhodnutím zarazíme jej slobodu voľby z našej pozície, ktorí sme nad vecou, ktorí možno nechceme ten príplatok alebo nám je jedno, či má ona príplatok. Je nám jedno, že jej vyhovuje nedeľa a potom iný voľný deň v týždni. My s touto autoritou jej slobodu obmedzíme a akokoľvek ste tú vetu pekne naštylizovali, toto je jej jadro a podstata, my obmedzujeme jej slobodu voľby.