Videokanál klubu

Ďakujem za slovo.
Ja som si doposiaľ myslela, že ešte žijeme posledné obdobie civilizovanej spoločnosti. A to znamená, že do riadiacich pozícií sa dostávajú ľudia na základe objektívnej formy výberu. Robia to súkromné firmy, doposiaľ to robila väčšina organizácií a verej... organizácií verejnej správy. Je to preto, lebo otvorený výber vždy umožňuje porovnávanie uchádzačov a výber toho najlepšieho. Lepší spôsob teda nepoznám, ako to urobiť. A teraz sa razí téza, že za všetko zodpovedá zriaďovateľ, takže má právo vymenovať manažéra kultúrnej inštitúcie bez verejného výberového konania. Len sa teda pýtam, akú zodpovednosť nesie zriaďovateľ za zlyhanie manažéra. Ak zlyhá vymenovaný manažér, ako bude sankcionovaný zriaďovateľ? No podľa mňa nijako.
A ešte tu odznela jedna kuriózna veta a ja ju skúsim zacitovať: Ja ako osoba nikdy nedovolím, aby zriaďovateľ bez jasných dôvodov odvolal riaditeľa erbovej inštitúcie. A každý, kto počúval, vie, kto to povedal. A ja sa pýtam, aký vplyv má pán poslanec Michelko na zriaďovateľa. Ja tej kompetenčnej pyramíde nerozumiem. Zriaďovateľ vymenuje manažéra bez verejného výberového konania, lebo má vrcholovú zodpovednosť. A ak by ten istý zriaďovateľ s vrcholovou zodpovednosťou chcel odvolať manažéra, tak zasiahne pán poslanec Michelko. Tak tomu sa fakt nedá rozumieť.

Ďakujem pekne kolegyne Jaurovej a myslím si, že toto je naozaj diskusia, kde človek nemusí byť odborník zrovna na kultúrne politiky, ale každý, kto sa aspoň trošku rozumie fungovaniu verejnej správy, tak vidí, že o aký hodnotový spor tu ide.
A rada by som podčiarkla to, čo povedala kolegyňa Jaurová, že áno, komisie možno nie sú dokonalé, ale zatiaľ sme lepší systém nevymysleli. Čiže pokiaľ naozaj chceme, aby v tomto prípade múzeá a galérie, ale týka sa to aj iných, iných či už úradov, alebo organizácií, za ktoré štát zodpovedá, berie zodpovednosť, aby fungovali naozaj profesionálne, aby boli vedené manažérsky, tak by sme sa mali snažiť minimalizovať ten politický vplyv. A pán Michelko síce tvrdí, že ten, ten, kto menuje, potom preberá aj zodpovednosť, len problém je v tom, že tým pádom vlastne od toho, že niekto vyhrá voľby a meníme sa my tuto, osadenstvo parlamentu, a mení sa vláda, tak sa vlastne prelínajú ďalšie a ďalšie úrovne toho, čo sa bude každé štyri roky meniť, a v konečnom dôsledku to každej takejto organizácii ublíži, ak pri každých ďalších voľbách sa vymenia ľudia.
Okrem iného som si tu v tom návrhu prečítala, že teda podľa tohto návrhu štatutárny orgán vymenovaný podľa odseku 1 možno odvolať aj bez uvedenia dôvodu, čiže je úplne jasné, že tuto ide o istú mieru politizácie alebo teda toho, že od tých politikov sa odvíjajú aj tie ďalšie funkcie, čo po istú úroveň tých ministrov, tých štátnych tajomníkov je správne, obhájiteľné, ale neprenášajme to na všetky ďalšie úrovne, nechajme tam pracovať manažérov, ktorí sú vyberaní... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja to skúsim úplne vecne a bez emócií povedať, lebo myslím, že poslankyňa Jaurová to vystihla presne.
Je to o dvoch koncepciách toho, ako si predstavujeme riadenie štátu. Lebo naozaj je tu koncepcia, nazvime to teraz pracovne, SNS, naozaj, neviem, či to je dvadsiate, devätnáste, už neviem ani, z ktorého storočia to je, predstava, že my sme poslanci, my však máme ergo právo rozhodovať o všetkom a dobrý poslanecký výkon mandátu a práce tohto orgánu znamená, že budeme pomaly vyberať upratovačky a upratovačov na galériách a budeme určovať galerijný program, budeme každého referenta a referentku proste lustrovať, lebo však my sme poslanci, my máme na to mandát. Ako naozaj to, prosím, nevydajme sa touto cestou. Je to naozaj v rozpore so všetkým, kam sa dobrá verejná politika a v každej oblasti, nielen v kultúre, vybrala v 21. storočí.
A teda v ostatných týždňoch sa tu veľa rozprávalo o tom, že chceme teda na tú európsku úroveň sa dostať v rôznych oblastiach, v Trestnom práve napríklad, tak presne v tomto, ako naozaj toto je európsky spôsob riadenia kultúry, kde my vytvárame verejnoprávne fondy, tie inštitúcie držíme na tú ruku od nás, vytvárame im prostredie, koncepcie, vstupujeme do toho skrz rozpočtovanie, veľké stratégie, nejaké ciele verejných politík, ale už nemôžme, preboha, riešiť naozaj to, že akým spôsobom sa vyberajú riaditelia a riaditeľky kultúrnych inštitúcií. Naozaj, prosím, že toto nerobme. Je to návrat o desiatky, desiatky rokov dozadu a mne je to len ľúto, že v podstate je to taká predstava SNS o riadení štátu, že patrí to nám, všetko je naše, rozárendujeme si to, rozdáme si to ako léno a už nejako to dopadne.

Pán poslanec Hajko spomenul, čo sa deje, keď druhý štát skupuje, v tomto prípade teda Maďarsko, skupuje na Slovensku pamiatky, len problém je, že napríklad u nás na Žitnom ostrove to nezostalo len pri pamiatkach, ale investuje sa do škôl. A tu vidím veľmi vážny problém, pretože tie školy, do ktorých bolo z Maďarska investované napr. na Žitnom ostrove, možno poznáte obec Rohovce, tak nám následne neberú do týchto škôl deti, ktoré by sme tam potrebovali umiestniť. Sú to teda školy s vyučovacím jazykom maďarským, ale my do nich nemáme následne šancu dostať, dostať tie deti, ktoré by tam chceli ísť, po maďarsky nevedia napríklad. Nie z toho, že by nemali pre ne kapacitné možnosti, ale preto, pretože sa im očividne ako keby nechce vytvárať priestor pre to, aby sa to už potom, aby sme si tam poskytli nejakú náležitú súčinnosť na úrovni samospráv a podobne. Je to, je to veľmi téma nadlho, nechcem ju tu úplne doširoka otvárať, ale chcel som sa pristaviť pri tom, že sa tu z Maďarska neinvestuje teda len, len do pamiatok, ale aj do školstva. Začína to byť naozaj vypuklý problém, ktorý bude treba určite riešiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja to budem mať tiež pomerne krátke, ale na úvod by som teda chcela povedať, že áno, dobu máme trošku paranoidnú a asi je treba povedať, že naozaj neprispievajú k tomu žiadne konšpirácie a konšpiračné médiá, pretože tie nám tu dlhé roky tvrdia, ako sa nikomu nedá veriť a ako sa, ako sú v podstate nejaké štandardné médiá, kde objektívne vieme, že si zdroje hľadajú, že ich uvádzajú, sú považované za tie, ktorým sa nedá veriť, a, naopak, tie, ktoré sú objektívne konšpiračné, pretože tam ani zdroje nevidíme a šíria sa hoaxy nimi, kde reálne vieme, že sú tie hoaxy vyvrátiteľné, tak tie potom sú dávané do popredia, takže ja by som tu chcela aj vlastne poďakovať takto tomu denníku alebo nejakému médiu, ktoré sa vás priamo spýtalo, pretože to je dôležité sa pýtať a pýtať sa takto. Takže chcela by som povedať len, že štandardné médiá sú pre nás veľmi-veľmi dôležité, pretože uvádzajú zdroje a konšpirácie nešíria.
Samozrejme, ono tomuto, tejto nedôvere v tieto zákony prispieva presne ten spôsob, akým sa to predkladá, ktorý tu stále pripomíname, že to nešlo tým pripomienkovým konaním a že jednoducho máme tu niečo, čo sa dá pokladať iba ako noha do dverí, a to je, to je tiež problém. A, samozrejme, treba povedať aj, že my budeme v Progresívnom Slovensku, samozrejme, hľadať všetky možnosti, ako nás veci môžu spájať, a keďže sa vieme zhodnúť na ochrane pamiatok, tak sa poďme o tom rozprávať odborne a konštruktívne.
Moja rozprava nebude tiež nejak veľmi dlhá. V podstate tiež už gro povedala kolegyňa Zora Jaurová. Chcela by som sa len vyjadriť k tomu teda, že predĺženie lehoty na uplatnenie predkupného práva pri pamiatkach z 30 na 60 dní sa môže javiť ako zbytočné, ak nie sú poskytnuté aj konkrétne príklady alebo situácie, ktoré by takýto, takéto rozhodnutie dať tento návrh zákona odôvodňovali. Ono bez jasných dôkazov o existujúcich problémoch súvisiacich s kratšou lehotou sa zmena môže zdať ako zastierací manéver bez reálneho prínosu. Ono každý, kto sa v prostredí pamiatkarov trochu hýbe, vie, že z praxe to predkupné právo v dĺžke 30 dní nebýva vôbec problém. Keď sme sa rozprávali s pamiatkarmi, oni hovoria dokonca o tom, že úplne je v poriadku, že vedia v pohode to stihnúť napríklad do desať dní. Čiže to nie je vôbec, to sa nikto nikdy nerozprával o tom, že potrebujeme predĺžiť tú lehotu z 30 na 60 dní, dokonca tá realita býva iná. Takže odporúčam sa s nimi aj rozprávať.
Ono preto takáto iniciatíva navrhovateľov skôr vyvoláva zdvihnuté obočie v tom kontexte, kto to predkladá, aké môžu mať predkladatelia záujmy a či sú celkovo tak tie záujmy v prospech Slovenska, tu však priznávam, idem už trošku s predstavami trochu ďalej a uvidíme, kam sa tá situácia vyvinie. Ja som v tomto v napätom očakávaní a uvidíme teda, či pán Michelko teda dostojí svojim slovám, že za tým nemusíme vidieť žiadnu konšpiráciu, a medializované informácie o reinštitucionalizácii Matice slovenskej alebo dávanie viacej financií nebude súvisieť s tým, že tuto nastane niečo aj s pamiatkovým ústavom v súvislosti s Maticou.
Ono to predĺženie lehoty môže síce poskytnúť viac času na rozhodnutie, ale zároveň môže znamenať dlhšie obdobie neistoty pre vlastníkov ostatných zainteresovaných strán, čo môže mať aj negatívny vplyv na efektívnosť a rýchlosť procesov v ochrane kultúrnych pamiatok. A ako som už spomínala, tých, ten problém s tými tridsiatimi dňami tu fakt nie je a nie je tu ani na to spoločenská objednávka. Tie dôvody tej spoločenskej objednávky nepoznáme, ani neboli v dôvodovej správe dostatočne uvedené a trebalo by aj upozorniť na, trošku na neefektívnosť takéhoto kroku; to sme už hovorili aj v tých predchádzajúcich návrhoch zákona.
Neviem teda, či predkladatelia nemali úplne čo vhodného na práci, či príliš veľa voľného času a vykazovať činnosť treba, faktom však je, že tento návrh nerieši žiadne iné výzvy, ktorým toto odvetvie čelí, my nevidíme žiadne iné relevantné návrhy pre vyriešenie existujúcich problémov v oblasti ochrany pamiatkového fondu alebo potrieb tohto sektora, niektoré z nich vymenovala už moja kolegyňa. Veľmi som preto zvedavá, čo sa bude s týmito, s týmto zbytočným návrhom medzi prvým a druhým čítaním diať, veľmi.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci, a vlastne ďakujem aj kolegom za reakcie.
Myslím si, že na spoločnej snahe o ochranu pamiatok na Slovensku sa zhodneme úplne všetci naprieč celým politickým spektrom. Ja znovu len zopakujem to, čo som povedala aj v rozprave. Bohužiaľ, spôsob, akým je týchto päť zákonov predložených, nevzbudzuje tú dôveru, naopak, ju narúša. A možno je dobré sa porozprávať aj do budúcnosti nejak rámcovo o tom, akým spôsobom budeme vstupovať do legislatívneho procesu, pokiaľ chceme možno v niektorých veciach, v ktorých sa vecne zhodujeme, ako je táto, dosiahnuť aj povedzme politickú podporu naprieč koalíciou a opozíciou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme pred sebou ďalší zo série poslaneckých návrhov Slovenskej národnej strany a priateľov. Tentokrát tento návrh zákona otvára zákon o pamiatkovom fonde. A je to taká zmena oproti tým predošlým dvom zákonom, lebo síce tam je pamiatkový fond, ale to je, samozrejme, niečo iné ako verejnoprávne fondy. To, čo ho ale spája s tými predošlými návrhmi, je, že zdanlivo rieši veľmi drobnú záležitosť, ako povedal pán predkladateľ Michelko, predlžuje lehotu na uplatnenie predkupného práva štátu na kúpu národnej kultúrnej pamiatky v prípade, že táto je na predaj.
Samozrejme, tá predložená novela zákona opäť obsahuje všetky tie neduhy, ktoré sme tu už spomínali v predošlých dvoch zákonoch, obídenie MPK poslaneckým návrhom, nedostatočné zdôvodnenie a absencia alternatívnych riešení.
Na druhej strane musím povedať, že áno, takáto drobná úprava by na rozdiel od tých predošlých mohla byť kvalifikovaná na poslanecký návrh, ale to v prípade, že by išlo napríklad o nejakú naliehavú potrebu sektora, ktorá vyplýva z aplikačnej praxe, nakoľko ten návrh zákona vlastne nemení žiadne zásadné princípy ani koncepcie a to ho vlastne kvalifikuje na tento typ legislatívneho postupu. To by tak mohlo byť, keby ten návrh zákona obsahoval nejaké aspoň minimálne konkrétne dáta, príklady alebo situácie, ktoré by tú potrebu predĺženia lehoty na uplatnenie predkupného práva odôvodňovali, prípadne hovorili, že v súčasnosti existuje časová núdza na takúto úpravu, napríklad by nám hovorili, koľko takých prípadov bolo, kedy štát nestihol v 30-dňovej lehote tú pamiatku kúpiť, alebo akých pamiatok sa to týka a tak ďalej a tak ďalej, proste akékoľvek dáta, ktorými by predkladateľ podložil túto zmenu ako opodstatnenú. Ale bez takýchto jasných dôkazov o existujúcich problémoch súvisiacich s kratšou lehotou sa táto novela, bohužiaľ, opäť javí ako nejaký zastierací manéver bez reálneho prínosu.
Ja keď som sa rozprávala o tom s pamiatkarmi, tak vlastne nikto mi nepovedal, že by niekedy bol nejaký takýto problém s tridsaťdňovou lehotou. Naopak, v mnohých prípadoch štát potrebuje oveľa kratšiu lehotu na posúdenie, nakoľko o možných pamiatkach na odkúpenie vie väčšinou už dávno dopredu na základe priebežného mapovania pamiatkovej situácie. Zasa až tak veľa tých pamiatok na predaj nie je.
Musíme sa teda pýtať, bohužiaľ, aj keď vlastne nechcem prejudikovať, keď pán Michelko hovorí, že tentokrát nejde o konšpiráciu, musíme sa pýtať, je naozaj táto lehota zásadným problémom ochrany pamiatkového fondu v súčasnosti? Nie je to opäť iba nejaká noha do dverí zo strany poslancov SNS, ktorá im umožní prípadne v legislatívnom procese napríklad oslabovať kompetencie pamiatkového úradu pri posudzovaní plánovanej stavebnej činnosti či vydávaní rozhodnutí a záväzných stanovísk? Opäť vyvstáva otázka na predkladateľov, či náhodou neprídu s nejakými pozmeňovacími návrhmi v druhom čítaní. A teda ja som rada, že pán Michelko nás ubezpečil, že nie, ale nemôžete sa čudovať našej nedôvere, keď je to už tretí zákon, v ktorom systematicky obchádzate tie základné pravidlá legislatívneho procesu.
Opäť mám pocit, že možno pre, vlastne veľa tu hovoríme o dôvere, tak pre zvyšovanie tej dôvery aj v pléne Národnej rady, aj možno nejakej dôvery v sektore samotnom by možno bolo opäť lepšie stiahnuť tento zákon, ktorý nič zásadné nemení, a rozprávať sa aj na pôde tohto zákonodarného zboru o komplexnejšej zmene ochrany pamiatkového fondu, ktoré by viedlo k efektívnejšej ochrane a oprave pamiatok. Napríklad o finančných nástrojoch, ktoré by umožnili prílev súkromného kapitálu do ochrany pamiatkového fondu, keďže štát, samozrejme, nemá dosť peňazí na odkúpenie všetkých pamiatok, ktoré by, alebo na opravu všetkých pamiatok, ktoré by to potrebovali.
Takže z mojej strany vlastne opäť už tretíkrát odporúčanie stiahnuť tento zákon, ale na diskusiu o tom, ako zlepšiť ochranu pamiatkového fondu, ktoré, čo je určite veľký problém, jeden z najväčších problémov v oblasti kultúry na Slovensku, sme kedykoľvek otvorení.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Vážený predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, ono naozaj tu už bolo veľmi veľa toho povedaného. Ďakujem Zore Jaurovej za naozaj veľmi profesionálne vklady do vysvetľovania, ako fungujú fondy, a ja by som chcela teda k tomu pár vecí povedať, nebude to dlhé.
My sme sa v predchádzajúcom návrhu zákona k fondu pre umenie v rozprave vyjadrili teda ku zbytočnosti navrhovaného úkonu zvýšiť počet členov dozornej komisie z tri na päť. Ten návrh pri FPU sa javí ako zbytočný, avšak ja by som pri tomto návrhu zákona spozornela. Ono už v samotnej dôvodovej správe tohto – opäť poslaneckého – návrhu, čo tiež vnímame ako problém, je dôležitá veta a tá je posilnenie kontrolnej právomoci štátu vo fonde. Ono už ten štát v tom fonde má tú kontrolu, lebo má tam jedného člena vlastne dozornej komisie, takže posilnenie kontrolnej právomoci štátu vo fonde je trošku akože na výkričník.
Čo to je Audiovizuálny fond? Opäť len veľmi stručne by som chcela teda, povedať teda to, že po tých dvadsiatich rokoch po odštátnení filmového priemyslu vznikol Audiovizuálny fond, ktorý nahradil dovtedy priame financovanie, no a... alebo teda nahradil... poskytuje aj doplnkovú činnosť, doplnkovú časť. Audiovizuálny fond podporuje vývoj, tvorbu a produkciu slovenských filmov vrátane európskych koprodukcií, distribúciu a propagáciu a marketingovú podporu audiovizuálnych diel, prezentáciu slovenskej kinematografie v zahraničí, digitalizáciu kín a technologický rozvoj v audiovízii, filmové festivaly a prehliadky, výskum a vydávanie odbornej literatúry a vzdelávanie, workshopy a tréningy pre profesionálov v audiovízii. Tie čísla o tom, ako úspešný bol tento projekt a ako je naozaj dobré podporiť to celé prostredie a vtedy to fakt začne fungovať ako taká snehová guľa, to vám vlastne už hovorila v predchádzajúcej rozprave moja kolegyňa Zora Jaurová.
Cieľom systému prostredníctvom dotačných fondov je najmä eliminácia korupcie a klientelizmu, a to najmä tým, že politickí predstavitelia strácajú možnosť ideologicky ovplyvňovať, aké projekty budú z verejných zdrojov podporované. A my tu až príliš často počúvame všelijaké naše názory, čo sa nám páči, nepáči, čo je kvalitné, nekvalitné, a my tu nemáme byť tí, ktorí rozhodujeme o týchto veciach. Základom zdrojov fondu je spojenie verejných financií, čiže štátny rozpočet a príspevkov od neštátnych subjektov, ktoré vo svojom podnikaní používajú audiovizuálne diela, ako je verejnoprávna televízia, súkromné televízie, prevádzkovatelia kín, distributéri a tak ďalej, pričom platí zásada, teda že príspevok teda mal byť od štátu najmenej tých šesť mil. eur ročne, ale za rok 2023 rozpočet alebo Audiovizuálny fond rozpočtoval vyše 65,5 mil. eur.
Ako som už spomínala v predchádzajúcej rozprave, ono treba vnímať kontext. Aktivity ministerstva kultúry, toho, čo sa teraz deje nielen v podobe pani ministerky Šimkovičovej, ale aj generálneho tajomníka služobného úradu pána Machalu, štátneho tajomníka pána Bernaťáka, poslancov za SNS pána Michelka či ostatných z HLAS-u a SMER-u. A, žiaľ, teda je vidno, že až príliš veľa z týchto ľudí chápu ministerstvo kultúry ako dŕžavu, ako možný zdroj financií v rukách tejto aj konšpiračnej družiny, a je to pre nich určite veľmi zaujímavé číslo, o ktorých, o ktorých sa tu rozprávame.
A tiež treba spomenúť ideologickú snahu vrátiť Slovensko do čias totality, niektorí by ideálne do čias zločinca Tisa. Už vo svojej rozprave k programovému vyhláseniu vlády sme varovali, že sú tu jasné snahy o pretransformovanie ministerstva kultúry na ministerstvo propagandy, a máme to tu. Neúspešní žiadatelia nekvalitných projektov alebo ľudia, ktorí sa o kultúru celý život ani neobtreli, pretože ich ani nezaujímala, chcú teraz celou svojou politickou silou získanou na konšpiráciách a nenávisti rozhodovať o tom, čo sa tu točiť má a čo nie, čo umenie je a čo umenie nie je. Rovnaké paralely sme tu videli pred a počas druhej svetovej vojny, ale aj za komunistov, a preto my si musíme dať veľký pozor na siahanie na nezávislosť fondov.
Orgány fondu, ako má Audiovizuálny fond, zabezpečujú spravodlivú súťaž tým, že sa o rozhodnutiach, o financovaní konkrétnych projektov vo fondoch rozhoduje Rada alebo riaditeľ na základe odporúčania odbornej komisie. Audiovizuálny fond rovnako ako FPÚ nepodporuje konkrétnych žiadateľov, ale posudzuje projekt. Audiovizuálny fond nepodporuje filmy podľa názvu, ako si to mnohí predstavitelia myslia, ako keď sme v médiách počuli, či nebol podporený film o hrdinovi SNP, ale iný podporený bol, názov naozaj nie je podmienkou a ani definíciou kvality projektu. Opäť išlo o účelovo vyrobenú zjednodušenosť prezentovanú ako jasný príklad nepodporenia filmov s tematikou národného hrdinstva, pritom odborná komisia tu mala praktické výhrady k rozpočtovej stránke projektu a nemá problém film podporiť, ten, ktorý ste spomínali, že je nepodporený, v čase, keď žiadateľ doplní to, čo mu bolo odporúčané. Vo sfére audiovízie, kde nám môže skrachovať na detailoch projekt, je úplne normálne a zodpovedne pristupovať k financovaniu z verejných zdrojov.
Čo je však skutočnou podstatou tohto návrhu zákona o Audiovizuálnom fonde? No predsa tá snaha o zasiahnutia do jeho nezávislosti. Momentálne má dozorná komisia fondu troch členov, kde jedného z nich vymenúva a odvoláva minister. Už na prvom výbore pre kultúru a médiá sa ministerka Šimkovičová tam vyjadrila, že jeden je pre nich málo. Viac nevedela povedať. No a nepretieklo veľa vody Dunajom a máme tu poslanecký, čuduj sa svete, návrh na zmenu, doplnenie komisie o ďalších dvoch ľudí, a to tak, že spolu troch ľudí z tých celkovo päť vymenúva a odvoláva minister kultúry. A tu sa teda pristavme, lebo traja z piatich, to už je väčšina, čiže návrh hovorí, že ministerstvo kultúry bude mať v dozornej komisie väčšinovú právomoc v tej dozornej komisie. Áno, v dôvodovej správe "s posilnením kontrolnej právomoci štátu vo fonde" je presne toto napísané a v návrhu sa presne toto navrhuje.
Vnímame to ako problém z podstaty veci, že ministerstvo si nárokuje na rozhodovaciu väčšinu v komisii, ale ako zbytočnosť v tom, že budeme vynakladať úplne zbytočné a nehospodárne verejné zdroje na nových dvoch ľudí. Rovnako tak pôjde o administratívnu záťaž, ktorú z nášho pohľadu nepotrebujeme. O participácii, prípadne aspoň diskusii s odbornou obcou asi netreba hovoriť, že nebola žiadna, to už sme tu rozoberali viackrát. Tento návrh neprešiel žiadnou diskusiou a zjavne ani náročky žiadnu neočakáva, keďže ho tu máme opäť ako poslanecký návrh. Ak by to bol návrh vlády, ktorého súčasťou je predsa nominantka SNS, samotná ministerka kultúry Martina Šimkovičová, tak by musel ísť cez MPK, alebo odôvodniť skrátené legislatívne konanie a to tu zjavne niekto nechce a my teda vieme prečo.
Preto pokladáme tento návrh za nebezpečne ohrozujúci nezávislosť Audiovizuálneho fondu a zaťažujúci štátny rozpočet úplne zbytočne. Čiže máme tu návrh, ktorý je síce zlý, ale za to aj drahší. Prečo ho tu máme, nad tým sa musí zamyslieť každý sám.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, čo dodať? (Povedané so smiechom.) My tu už vlastne druhý deň rokujeme o jednom zákone, a teda konečne skončilo prvé čítanie zákona o FPU, a tento ďalší zákon je v podstate analogický. Je to také déja vu a vlastne by sme tu mohli celú tú rozpravu s menšími obmenami vlastne zopakovať znovu, tak to si asi ušetríme.
Ja iba veľmi stručne zhrniem, že všetky tie výhrady, ktoré, tie... najmä tie procesné výhrady, ktoré sme mali k tomu prvému zákonu, máme aj k tejto novele zákona o Audiovizuálnom fonde, pretože opäť ide o poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, a opäť teda tá dôvodová správa neuvádza ani dáta, ani analýzy, ani nič podobné. A hovorím, že znovu by sme tu mohli hovoriť o tom, že prečo vlastne vládne politiky sa realizujú cez poslanecké návrhy, ale o tom sme už asi dnes diskutovali dosť a asi sme túto tému vyčerpali, pretože na tieto otázky nedostávame odpovede.
Ja možno využijem túto príležitosť na taký príbeh o Audiovizuálnom fonde, alebo vôbec príbeh, ktorý veľmi často rozprávam v zahraničí. Ja sa naozaj venujem kultúrnym politikám a financovaniu kultúry celkom dlho a musím povedať, že príbeh slovenského Audiovizuálneho fondu je v niečom veľmi zaujímavý, veľmi výnimočný a z hľadiska kultúrnych politík v zásade aj signifikantný, pretože hovorí o tom, ako dobré politiky môžu priniesť výsledky v relatívne krátkom čase. My vždy keď, ako keby štát, keď prijíma nejaké politiky, tak veľakrát ten horizont, v ktorom sa ukazujú tie výsledky, nie je až taký rýchly, a tento príbeh Audiovizuálneho fondu hovorí o tom, že keď sa proste robia dobré politiky, tak tie výsledky sa ukážu veľmi rýchlo.
Určite sa mnohí z vás pamätajú, že začiatkom tohto tisícročia, v tých dvetisícich rokoch boli také, bolo také obdobie, kedy sa na Slovensku nenatočili za niektoré roky, nenatočil ani jeden film, a ten dôvod bol, že... bol, tie dôvody boli, samozrejme, rôzne, jedným z hlavných bol práve, nazvime to, riadený krach filmových štúdií na Kolibe a v podstate rozpad celého audiovizuálneho sektora a vlastne reakciou aj na túto pomerne alarmujúcu situáciu v slovenskej audiovízii, ktorá ako keby na nejaký čas prestala existovať, boli snahy tej odbornej obce o založenie moderného verejnoprávneho, nezávislého fondu.
Tento fond vznikol tak, ako by podľa mňa takéto fondy vznikať mali, tak ako by sa takéto politiky realizovať mali. Vznikol vlastne zdola, vznikol na ná... na návrhy a na diskusiu z odbornej obce, vznikol v roku 2008 a v roku 2009 udelil prvé granty. A to znamená, že reálne existuje koľko? Možno 14-15 rokov? Pamätáte sa, keď som hovorila, že boli roky, kedy sa nenatočil ani jeden film. No v roku 2022 vzniklo na Slovensku 50 filmov pre kiná, a nielen to, ale v rokoch 2015 až 2019 bol slovenský audiovizuálny trh za toto obdobie vyhodnotený ako najrýchlejšie rastúci trh v celej Európe podľa údajov European Audiovisual Observatory, ktoré sleduje celú Európu, teda nielen Európsku úniu, je to tá Beyond EVE Europa, a bol to naozaj najrýchlejšie rastúci trh s nárastom za toto obdobie 17,8 %, čo je z ekonomického hľadiska veľmi rapídny nárast. Výsledok už po niekoľkých rokoch, odkedy Audiovizuálny fond začal fungovať, bol, že nielen že sa začali nakrúcať filmy, nielenže ten audiovizuálny priemysel rástol, ale tie filmy postupne začali získavať aj ceny na medzinárodných festivaloch, začali byť medzinárodne známe, slovenskí producenti začali robiť koprodukcie medzinárodné, pretože to je jediný spôsob, ako dnes točiť filmy. A napriek tomu, že tá doba nepraje veľmi nárastu divákov v kinách, tak vlastne tie slovenské filmy si začali získavať aj divákov.
A práve preto, že na začiatku tých dvetisícich rokov tu bola taká zlá situácia, tak sa tá slovenská, slovenská audiovízia dá chápať aj ako také laboratórium a v zásade príbeh Audiovizuálneho fondu napriek tomu, že v začiatkoch si prešiel takými detskými chorobami, ktoré vôbec neboli jednoduché, kde vlastne hneď v začiatkoch bolo treba odstraňovať veľmi zásadné konflikty záujmov o ktorých sa tu dnes celý deň bavíme, tak je to naozaj úspešný príbeh dobrých politík. A toto treba mať na pamäti pri tých debatách, ktoré tu vedieme a ktoré sú určite prínosné. Toto treba mať na pamäti, že špeciálne tá audiovízia je dobrý príklad, pretože to na rozdiel možno od aktivít, ktoré podporuje Fond na podporu umenia, ktoré sú umelecké a ktoré sú menej merateľné, tak audiovízia je predsa len priemysel a ten priemyselný cyklus je oveľa ľahšie merať a aj tie výsledky je oveľa ľahšie merať.
Rozumiem tomu, že existuje nejaká snaha zjednotiť povedzme tie dozorné komisie, aj keď si nemyslím, že je argument povedať, že aby obidva fondy fungovali rovnako, lebo tie dva fondy nie sú rovnaké ani náhodou, kým Fond na podporu umenia majoritne rozdeľuje verejné prostriedky, Audiovizuálny fond, doňho prispievajú rôzne typy prispievateľov, čiže len časť jeho prostriedkov pochádza zo štátneho rozpočtu a relatívne významná časť tých prostriedkov pochádza od rôznych iných typov prispievateľov, ako sú napríklad televízie, prevádzkovatelia retransmisie a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, že, ja nehovorím, že to je argument pre alebo proti, ale, ale nie sú to rovnaké fondy a tým pádom nemusia mať rovnaké orgány.
Čo sa týka toho, že vo fonde sú nejaké, nejaké kontroly, to je podľa mňa štandardná vec. Zatiaľ vždy, vlastne pokiaľ aj nejaké nejasnosti boli, tak zatiaľ vždy tie kontrolné mechanizmy, ktoré má štát k dispozícii, fungovali a špeciálne pri audiovízii ten charakter tých projektov, ktoré ten fond podporuje, je relatívne komplikovaný, pretože sa bavíme o naozaj veľkých projektoch, ktoré sa realizujú počas dlhého časového obdobia, ktoré sa realizujú v medzinárodných koprodukciách, a veľmi ľahko môžu vzniknúť aj nejaké nejasnosti ohľadne vyúčtovaní. To znamená, že ja určite a myslím si, že aj celý audiovizuálny sektor podporuje to, aby tie kontrolné mechanizmy boli niekoľkostupňové, niekoľkovrstvové a aby sa naozaj zaručilo to, že, že štátne peniaze sa vynakladajú v súlade so zákonom.
Takže na základe vlastne všetkého toho, čo sme tu dva dni hovorili, ja opätovne si myslím, že, že takýto zákon, ktorý je predložený, by sa mal predkladať iným spôsobom, a tak isto ako pri tom prvom zákone by som chcela za klub Progresívneho Slovenska požiadať predkladateľov o stiahnutie návrhu a o jeho predloženie v štandardnom režime s medzirezortným pripomienkovým konaním, kde budeme vedieť vlastne si vyjasniť to, že či takýto zákon je potrebný, alebo nie je potrebný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ja, pán Szalay, neviem vaše pochybnosti, žiaľ, rozptýliť, lebo teda ich zdieľam. Tiež by som tu o kultúre rozprávala veľa. Je to naozaj krásna téma a myslím si, že veľmi dôležitá, ale fakt je, že parlament nie je fórum na podrobné a v podstate také technické riešenie problémov. Ono sa to má riešiť poctivo a inde a s čo najväčším počtom zúčastnených aktérov.
Ono tento návrh je ale nenápadný, ale je to vlastne prvý politický výkop a to je na tom akoby nesprávne, lebo nám je jasné, že za tým budú iné veci. A mňa teda veľmi mrzí, že nemáme to MPK, lebo mňa by to naozaj zaujímalo, aké sú tam z toho výsledky, ale tak ako dnes pán Jarjabek v RTVS povedal, bolo to náročky, lebo to chcú mať rýchlo. Ja teda som celkom unavená z toho, že teda sa už bavíme o tom, že teraz a hneď a zvalcujeme to rýchlo, a toto je, samozrejme, problém, s ktorým logicky má problém odborná a kultúrna obec, a teda nie náhodou je tu petícia na, na odstúpenie ministerky, ktorá mala za tých desať dní v januári už takmer 190-tisíc hlasov. To nie je náhoda a rovno v tej petícii sa vyčíta presne tento prístup vlády aj ku kultúre a k fondom.
My tu môžme mať, samozrejme, každý iné preferencie v kultúre od hudby cez dizajn, od historickejších vecí až po nové, skúmajúce nové svety, ale my politici máme zodpovedne prichystať tie najlepšie podmienky pre prostredie, aby to prostredie fungovalo. A urobiť to spôsobom, že a teraz my to ideme urobiť rýchlo a takto a my máme tú pravdu, a nerozprávame sa s odbornou obcou, je veľmi, veľmi nesprávne a veľmi nemúdre.
Ďakujem.