Vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, späť k návrhu na skrátené legislatívne konanie o prvej časti mafiánskeho balíčka.
Na úvod by som chcel vyjadriť teda poľutovanie, že pán poslanec Gašpar ako spravodajca opäť odišiel bez toho, aby nám prečítal tie uznesenia, resp. nálezy ústavného súdu, ktoré konštatujú, údajne konštatujú rozsiahle porušenia ľudských práv zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry a ktoré teda...
Vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, späť k návrhu na skrátené legislatívne konanie o prvej časti mafiánskeho balíčka.
Na úvod by som chcel vyjadriť teda poľutovanie, že pán poslanec Gašpar ako spravodajca opäť odišiel bez toho, aby nám prečítal tie uznesenia, resp. nálezy ústavného súdu, ktoré konštatujú, údajne konštatujú rozsiahle porušenia ľudských práv zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry a ktoré teda majú odôvodňovať porušovanie ľudských práv ako dôvod pre skrátené legislatívne konanie, opäť sme sa to nedozvedeli napriek tomu, že tu sedel hodinu a bol k tomu priamo vyzvaný. Mali sme dokonca aj očný kontakt, ale nie, nie, neprečíta ich ešte, necháva si to na neskôr.
A druhá vec. Pred tým, ako sa dostanem k samotnému návrhu, by som chcel reagovať na časť vystúpenia predrečníčky pani poslankyne Kalmárovej, ktorá hovorila o tom, že Úrad špeciálnej prokuratúry v minulosti fungoval a potom sa opravila, že existoval, je to síce že dobrý bonmot, ale nie celkom zodpovedá realite a je myslím trochu nespravodlivý voči prokurátorom na špeciálnej prokuratúre, ktorý si aj za Dušana Kováčika poctivo robili svoju robotu a on síce tie kauzy, ktoré sa dotýkali vrcholných politických predstaviteľov a ich kumpánov, zametal pod koberec, držal ich u seba, topil ich, ale to nie je jediná náplň činnosti špeciálnej prokuratúry, a teda aj za Dušana Kováčika tam pracovalo veľa slušných prokurátorov, ktorí si robili svoju robotu a robili si ju dobre. Tak akože bonmot je to dobrý, ale trošku som to považoval za potrebné uviesť na pravú mieru.
Rokujeme o návrhu na skrátené legislatívne konanie, je k novele Trestného zákona diskusia, k návrhom na skrátené legislatívne konanie býva obvykle veľmi stručná. Vystúpi jeden alebo dvaja poslanci, alebo ani to nie, obvykle prečítajú, čo je napísané v zákone o rokovacom poriadku v časti o skrátenom legislatívnom konaní, konštatujú, že tie dôvody nie sú naplnené a prípadne, že nie sú dostatočne odôvodnené v samotnom návrhu, stáva sa totiž aj to, že síce sú nejaké dôvody pre skrátené legislatívne konanie, ale neobjavia sa v tom návrhu. Potom sa objavia až v diskusii alebo poslanci ich prácne nachádzajú, a to je problém, keď to zdôvodnenie je odfláknuté. Toto však nie je problém návrhu na skrátené konanie, o ktorom rokujeme, toto nie je odfláknuté, toto je nehorázne. Je založené na lžiach a vedomej manipulácii. A týka sa zásadnej systémovej veci. Netýka sa úpravy nejakých jedného, dvoch troch odsekov, niečoho čo naozaj treba naliehavo riešiť, je to rozsiahla úprava, ktorá zásadným spôsobom mení celý systém trestného práva na Slovensku. O to je dôležitejšie, že nie sú dôvody na skrátené legislatívne konanie.
Pár slov by som chcel povedať k celej tej terminologickej debate, teda že niekedy sa označuje ten samotný návrh v skrátenom konaní, ku ktorému rokujeme, promafiánskym balíčkom, niekedy mafiánskym, ja sám sa prikláňam k termínu mafiánsky, nielen preto, že je to stručnejšie, ale aj preto, že je to výstižnejšie. Promafiánsky vyvoláva dojem, že je to pre mafiu, áno, je to pre mafiu, ale akoby to robil niekto iný, čo s tou mafiou nemá nič spoločné, ale omylom alebo vedome sa snaží mafii pomôcť. Ale toto nie je ten prípad, to nerobí nejaká tretia nezúčastnená osoba, ktorá prichádza s týmto návrhom a chce ho presadiť, toto robí mafia sama pre seba.
Demokracia býva na základe známeho výroku Abrahama Lincolna, amerického prezidenta, označovaná niekedy za vládu ľudu prostredníctvom ľudu a pre ľud. A balíček, o ktorom rokujeme, je balíček mafie, prostredníctvom mafie a pre mafiu. Čiže odporúčam používať termín mafiánsky balíček ako promafiánsky balíček.
Celý systém trestnej politiky trestného práva môže byť nastavený rôznym spôsobom a tie rôzne nastavenia môžu byť legitímne. Keby som to veľmi zjednodušil, tak môžu odrážať skôr advokátsky alebo skôr prokurátorský pohľad a niekedy to tak býva, že ak sa pripravuje návrh Trestného zákona, Trestného poriadku, rekodifikácia alebo nejaké novely či už parciálne, alebo zásadnejšie, tak sa tam premietne jeden alebo druhý. To sú strany, ktoré sa stretávajú na súde pri trestnom konaní a úlohou prokurátora je stíhať trestnú činnosť, úlohou advokáta je hájiť záujmy svojich klientov, ktorí sú v postavení obžalovaných na súde a súd má rozhodnúť, že kde je pravda, čo sa podarilo preukázať a rozhodnúť o vine a treste.
Parlament síce nerozhoduje o vine a treste, ale rozhoduje o tom, akým spôsobom má byť nastavené trestné právo a do toho nastavenia sa premietajú aj skúsenosti, názory, záujmy a pohľady advokátov, aj prokurátorov, policajtov, ktorí stoja na opačných stranách barikády obvykle. A malo by to byť v rovnováhe. Nemá sa systém vychýliť ani príliš jedným smerom, ani príliš druhým smerom. Keď sa vychýli príliš tým prokurátorským smerom, tak sa nedbá na práva obvinených, procesné práva obvinených a môže to vyústiť až v totalitu alebo demokraciu, extrémom boli komunistické systémy, kde obvinení, obžalovaní nemali žiadne práva a boli vopred odsúdení. Ale nemôže to byť upravené ani spôsobom úplne opačným, tak, že nie je možné vyšetriť trestné činy a dospieť k tomu, aby páchatelia boli odhalení, súdení, odsúdení a potrestaní. Ale to hovorím o nejakom teoretickom spore advokátskeho a prokurátorského pohľadu, ktorý je legitímny, ktorý, ktorý medzi sebou vedú slušní advokáti na jednej strane, ktorí síce chránia záujmy svojich klientov, ale nemyslia si, že by mal byť právny systém nadstavený tak, aby mu mohli uniknúť páchatelia trestnej činnosti a o slušných prokurátoroch alebo vyšetrovateľoch, ktorí si zase uvedomujú, že, že je dôležité stíhať trestnú činnosť, ale musí sa to diať podľa pravidiel. Možno sa to teda vychýli trochu jedným alebo, alebo druhým smerom, ale nie takým spôsobom, ako sa to, ako sa to deje teraz. A aby sa to nevychýlilo príliš, tak práve na to slúži riadny legislatívny proces. Lebo tam možno nájsť tú rovnováhu. V skrátenom legislatívnom konaní žiadnu rovnováhu medzi týmito dvoma inak legitímnymi pohľadmi nemožno nájsť. V takomto skrátenom konaní v tak zásadnej veci, skrátené legislatívne konanie znamená, že sa parlament na návrh vlády úplne vykašle na hľadanie tej rovnováhy a prikloní sa na jednu stranu, ktorá ani nie je tým legitímnym advokátskym pohľadom. Ja to mafiánsky pohľad, nie advokátsky pohľad. To, čo tu dnes ide vláda v skrátenom legislatívnom konaní vnútiť parlamentu.
Aj pán predseda Národnej rady Pellegrini hovorí, že však ale veď taká rozsiahla rozprava, veď to, čo sa vlastne sťažujete na skrátené legislatívne konanie.
Zaznelo tu už viackrát, že riadny legislatívny proces sa nedá merať iba dĺžkou rozpravy v pléne. Riadny legislatívny proces má mať nejaké náležitosti aj v parlamente, aj v parlamente má byť čas medzi prvým a druhým čítaním na rokovanie výborov a na zozbieranie pripomienok, pozmeňujúcich návrhov, rozobratie toho, toho návrhu, ale predovšetkým v tej fáze pred, v tej fáze predtým, ako to ide do vlády a do parlamentu, ktoré sa, ktorá sa nazýva príprava zákona a potom medzirezortné pripomienkové konanie.
Viacerí kolegovia a kolegyne sa tu podelili s tým, že majú z vlastnej skúsenosti pohľad na, na pripomienkové konanie, že to zažili na ministerstvách a vedia, aké je to dôležité, aby sa nevynechala táto fáza. Ja som to tiež chvíľu zažil na ministerstve, keď som bol pol roka štátnym tajomníkom a absolvoval som z tej pozície niekoľko rozporových konaní v rámci medzirezortných pripomienkových konaní a, samozrejme, aj vyhodnocovania pripomienkového procesu, ale oveľa viac som tu zažil z tej druhej strany z pozície pripomienkujúceho. Podieľal som sa na pomerne veľkom množstve pripomienok a hromadných pripomienok k návrhom zákonov a mám teda skúsenosti aj s tým, že, že som viedol rozporové konania, na ktorých sme rokovali o tých pripomienkach, ktorým predkladateľ, teda ministerstvo, nechceli vyhovieť. A, a bolo to v rôznych obdobiach, obvykle v obdobiach, keď tu vládli vlády SMER-u. Bolo to rôzne z hľadiska času, z hľadiska volebného obdobia, z hľadiska toho alebo onoho rezortu, ale moja absolútne väčšinová skúsenosť je, že tí úradníci k tomu pristupovali zodpovedne a korektne. Správali sa slušne, boli ochotní počúvať, boli ochotní argumentovať, boli ochotní vysvetľovať a tam, kde to bolo možné, tak boli ochotní aj hľadať nejaké riešenia, vylepšenia, úpravy, nájsť, nájsť kompromis. Samozrejme, že nie v tých zásadných veciach, ak dostali politickú zákazku, tak museli to pripraviť tak, ako, ako to dostali, ale dôležité sú niekedy aj tie konkrétnosti, tie detaily, ten konkrétny spôsob, akým sa ten zámer premietne do reality. A keď boli upozornení na to, že môže tam vzniknúť nejaký problém, tak buď sa to snažili upraviť, alebo sa to aspoň snažili vysvetliť.
Samozrejme, že z času na čas som zažil aj taký prístup, že sme prišli na nejaké ministerstvo a našli sme tam zástupcov ministerstva, ktorí keď nás videli, tak sa pozdravili, potom si založili ruky a povedali, no však povedzte si, však my to aj tak spravíme tak, ako, ako sme to napísali. Ale to bola úplne výnimočná skúsenosť. A to bola skúsenosť, ktorá zodpovedá tomu, ako dnes prebieha debata s vládnou koalíciou, čiže to, čo je na úrovni úradníkov, úplne výnimočný prístup a aj za najhlbšieho obdobia vlád SMER-u mám túto skúsenosť, že iba výnimočne sa takéto niečo stalo, tak to sa úplne bežne deje teraz v parlamente. Nezáujem, založené ruky, žiadna reakcia.
A chcel by som sa podeliť o jednu konkrétnu skúsenosť, ktorá súvisí s tým, o čom rokujeme.
V roku 2006 sa dostala k moci prvá Ficova vláda, ktorú tvoril SMER, HZDS a SNS. Ministrom spravodlivosti sa stal Štefan Harabin a Štefan Harabin prišiel s tým, že treba zrušiť špeciálny súd a treba zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry. Čiže vlastne to, čo vláda SMER-u, HLAS-u a SNS ide teraz urobiť, je nasledovníctvo toho, s čím prišiel Štefan Harabin v roku 2006. Harabin má veľmi zlú povesť. Je považovaný za to najhoršie, čo sme v slovenskej justícii mali. Ale ešte aj ten Štefan Harabin, ako minister spravodlivosti, išiel na to slušnejšie ako súčasná vládna garnitúra. Štefan Harabin v roku 2006 nepriniesol ten návrh na vládu, nenavrhol parlamentu, aby rokoval v skrátenom legislatívnom konaní o návrhu na zrušenie špeciálnej, špeciálneho súdu a špeciálnej prokuratúry, ale dal ten návrh do medzirezortného pripomienkového konania. Vyvolalo to rozsiahlu diskusiu, rozsiahlu kritiku a ja som sa podieľal na jednej hromadnej pripomienke, zozbierali sme viac ako 500 podpisov, takže sa uskutočnilo rozporové konanie a bolo to najdlhšie rozporové konanie, ktoré som kedy vôbec absolvoval. Bol tam pracovník ministerstva, ktorý sa nám snažil vysvetliť tie dôvody, my sme mu argumentovali, že prečo nie. Hodiny sme spolu diskutovali a keďže sme to nedodiskutovali v ten deň, tak sme sa dohodli, že sa zídeme na druhý deň a ani na druhý deň sme sa nedodiskutovali, tak sme sa zišli ešte, ešte na tretí deň. Čiže tri dni trvalo rozporové konanie. Kto máte skúsenosti s rozporovými konaniami so zástupcami verejnosti, nie, nie ministerstiev, tak viete, že je to niečo úplne neštandardné a, a on sa nám snažil argumentovať. Snaží sa nám vysvetľovať svoj pohľad. My sme s ním nesúhlasili, ale keď sme mu my dali argumenty, ktoré vyvrátili tie jeho tvrdenia, tak on sa zamyslel a povedal, že dobre, ja vám k tomu pošlem ešte niečo a na druhý deň sme pokračovali. Čiže ešte aj za Harabina, ešte aj pri snahe zrušiť špeciálnu prokuratúru a špeciálny súd postupoval, postupovala vláda reprezentovaná vtedy úradníkmi slušnejšie a korektnejšie, ako dnes postupuje vláda SMER-u, HLAS-u a Slovenskej národnej strany. A dopadlo to vtedy tak, že ani špeciálna prokuratúra, ani špeciálny súd neboli vtedy zrušené, išlo to do stratena nie preto, že my sme dali hromadnú pripomienku, ale preto, že vtedy Robertovi Ficovi ešte záležalo na tom, čo si myslia ľudia, vtedy sa Robert Fico ešte stále tváril ako bojovník proti korupcii, takže Robert Fico vtedy Harabinovi toto zarazil a z toho návrhu zákona nebolo nič. Špeciálny súd bol potom o chvíľu zrušený, zrušený rozhodnutím ústavného súdu, ktorý časť vládnej koalície najmä HZDS a SNS iniciovali, ale miesto neho vznikol špecializovaný trestný súd v roku 2009 a bol to opäť za vlády Roberta Fica, za prvej vlády Roberta Fica, keď mu ešte záležalo na tom, čo si verejnosť, verejnosť myslí. Teraz je im to evidentne jedno. Vedia, že ľudia, vedia, že to robia pre svojich ľudí, že to robia pre ľudí, ktorí sa dopúšťali korupčnej činnosti, ktorí páchali zločiny v časoch ich vlád, že to tí ľudia nechcú, ale im to je jedno, lebo vedia, že väčšine ich voličov na tom až tak veľmi nezáleží a nedbajú už takouto, aby mali, mali povesť bojovníkov proti korupcii, ako sa Robert Fico tváril na začiatku svojej vlády a resp. najmä predtým, ako sa, ako sa dostal, dostal k moci.
Robert Fico to už má odskúšané, takže jemu sa nijako nečudujem, že ide hlava-nehlava, ale HLAS sa tváril, že je nejaký iný, pán predseda HLAS-u Pellegrini tvrdil, že sú iní ako SMER, ale teraz sa ukazuje, resp. ukáže sa pri hlasovaní o mafiánskom balíčku, a už aj pri hlasovaní o skrátenom legislatívnom konaní, či HLAS je iný, alebo či je to len trochu iný SMER, ktorí kašlú na pravidlá, kašlú na, na to, čo si ľudia myslia. Je im jedno, že týmto návrhom, návrhom sa nielen dá amnestia ich vlastným ľuďom, ale že sa zhorší stíhanie trestnej činnosti a nielen tej trestnej činnosti, ktorá sa týka ich samotných a ich kamošov korupcie rozkrádania štátneho, štátneho majetku, ale aj úplne bežnej kriminality, ktorú bude ťažšie postihovať, tresty majú byť primerané ale nielen primerane nízke, teda nemajú byť neprimerane prísne, ale nemajú byť ani neprimerane benevolentné, lebo v takom prípade neplní trest jednu zo svojich základných funkcií, a to je preventívna funkcia, teda že odrádza ľudí od páchania trestnej činnosti. Toto v mnohých prípadoch už nebude platiť, ak bude schválený mafiánsky balíček.
Hlavná časť argumentácie na skrátené legislatívne konanie sa opiera o tvrdenie, že Európska únia od nás žiada, aby sme rýchle zmenili viaceré ustanovenia trestného práva. Pri tom Európska komisia od nás žiada, aby sme nemenili Trestný zákon a aby sme to nerobili v takomto skrátenom konaní. Naša vláda klame presne tým spôsobom, aký sa nachádza v utopickom románe Georga Orwella o totalitnom štáte 1984, Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila, mafia... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)
Skryt prepis