Dámy a páni, teda, vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem pekne za možnosť vystúpiť v tejto rozprave k návrhu zákona, ktorý predkladá, predkladajú moji stranícki kolegovia. Veľa vecí tu zaznelo, ale chcel by som to teraz ja ešte z pohľadu zdravotnej politiky nejako, nejako zarámcovať.
Čo sú ciele zdravotnej politiky? Kvôli čomu tu máme že zdravotníctvo? To má nejakú teóriu za sebou. Ciele zdravotnej politiky, keď to veľmi zjednoduším, sú tri základné. Po prvé, samozrejme, lepší zdravotný stav, po druhé, finančná ochrana pred takzvanými katastrofickými nákladmi, pred vysokou cenou v zdravotnej starostlivosti, a po tretie je to spokojnosť. Spokojnosť všetkých účastníkov systému: spokojnosť pacientov, spokojnosť zdravotníkov, spokojnosť platiteľov. A každý z tých cieľov je mierne iný, navzájom sa ovplyvňujú, komplementárne sú a tak ďalej, ale v prípade, o ktorom hovorí dnes pani kolegyňa Marcinková, riešime, naháňame hneď dvoch zajacov z týchto troch cieľov zdravotnej politiky. Zdravotný stav a spokojnosť. To sú dve veci, ktoré sú v tomto prípade veľmi, veľmi spojené.
Celý čas, jak som počúval túto už takmer dvojhodinovú rozpravu, mi išla v hlave veta človeka, bez ktorého by sme neboli v Európskej únii a neboli by sme v Severoatlantickej aliancii a ktorému za toto patrí naozaj celoživotná úcta a vďaka, veta Mikuláša Dzurindu: "Kde je vôľa, tam je cesta." A keď nechceme hľadať cestu, tak očividne na to nemáme, nemáme vôľu.
Prečo majú byť, má byť možnosť, aby boli deti hospitalizované so svojou blízkou osobou, rodičom, matkou, otcom, babičkou a podobne, tu už zazneli, ale ja by som zdôraznil, že existujú preukázateľné vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že je dieťa hospitalizované s blízkou osobou, tak výrazne nižšia miera strachu sprevádza túto hospitalizáciu. Pocit prežívania bolesti je výrazne nižší, hladina stresu je nižšia a, samozrejme, to má vplyv aj na potrebu, ako, ako bude realizovaná tá liečba. Je tam nižšia potreba premedikácie. Škoda, že tu už nie je kolega Stachura, by hádam podporil a potvrdil, že v prípade, keď pri anestéze je prítomný rodič a pomáha pri tej indukcii tej anestézy, tak je jej treba menej. A to je úspora pre tú nemocnicu, z ktorej si môže prípadne dovoliť kúpiť tie stoličky, lebo potrebuje menej anestetík, potrebuje menej premedikácie, tam väčšia compliance, väčšia súčinnosť aj toho detského pacienta a tak ďalej a tak ďalej.
To, že to nie je plošný problém, chcel by som podotknúť, to nie je plošný problém, sú zariadenia na Slovensku, ktoré to dokázali, aj keď nie sú vraj peniaze, aj keď neviem čo všetko, ktoré to dokázali urobiť. Opäť ma to mrzí, že tu fakt z tej vládnej koalície takmer nikto nebol, je tu kolega Bartek, som si špeciálne pozrel nemocnicu v Myjave, o tom sa tu často rozprávame. Nemocnica v Myjave, maličká nemocnička stratová, všetko zlé a tak ďalej, 20 lôžok majú na, na detskom oddelení a majú tam možnosť, aby tam na deviatich lôžkach mohli byť prítomní aj rodičia. Dá sa to, aj v malej stratovej nemocnici sa to dá, lebo kde je vôľa, tam je cesta.
Problém je, že vôľa nie je. Vôľa nie je preto, lebo nemáme danú misiu a víziu, na čo to zdravotníctvo máme. Nemáme sformulované tie ciele a nemáme ich podčiarknuté, že toto chceme dosiahnuť, aká je naša misia a vízia v zdravotníctve. Je našou misiou a víziou pomáhať ľuďom, ktorí trpia, pomáhať deťom, pomáhať zomierajúcim? Alebo je našou, naším cieľom len rýchlo ho tam, otáčať tých pacientov, aby sme mali veľa rodných čísel a aby sme mohli predpísať veľa liekov alebo niečoho podobného?
Mne v tejto, v tomto kontexte, ospravedlňujem sa, ale napadol ešte taký príbeh zo slovenského zdravotníctva, kde hádam tiež nebudete namietať, že zdravotnícke zariadenia by mali byť bezbariérové, aby aj občania, ktorí majú povedzme nejaký, nejaké hendikepy, aby sa vedeli do toho zdravotníckeho zariadenia dostať. Čuduj sa svete, máme taký predpis, ktorý hovorí, že zdravotnícke zariadenie má byť bezbariérové a keď už bezbariérové nie je, že tam má byť nejaká plošina, výťah alebo niečo, aby sa tí ľudia vedeli dostať dovnútra. Máme taký predpis. Napriek tomu, keď sa pozriete na zdravotnícke zariadenia v Slovenskej republike, tipnem si, možno tretina, možno viac zdravotníckych zariadení nemá vyriešenú bezbariérovosť. Napriek tomu, že to máme v tých predpisoch a že to v tých predpisoch máme že desiatky rokov. Tak potom moja otázka znie, že načo máme potom tie predpisy, keď si z toho robíme trhací kalendár. No, máme ich preto, lebo v čase, keď sa to zdravotnícke zariadenie pred štyridsiatimi piatimi rokmi postavilo, vtedy také predpisy neplatili.
Keby dnes mala fakultná, pardon, univerzitná nemocnica v Bratislave na Mickiewiczovej ulici znovu prejsť povoľovacím procesom, že či dostane povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, garantujem vám, že neprejde. Tá nemocnica má 170 rokov. Bola stavaná v čase, keď neexistoval žiaden z dnešných predpisov. Nezodpovedá a nespĺňa nič. Napriek tomu sa tam poskytuje zdravotná starostlivosť, sanitky tam vozia pacientov a každému, koho poznám, radím, aby teda sa, pokiaľ môže, vyhýbal takýmto starým zariadeniam.
Nič menej to, že to máme v tých predpisoch, znamená, že keď si chce dnes niekto postaviť novú nemocnicu, nové zdravotnícke zariadenie, už to nie je také jednoduché ako tie staré zdravotné strediská, už tam potrebuje mať tú vzduchotechniku, už tam musí mať tú izolačku, skrátka už dnes musí spĺňať tie nové podmienky. A to, čo tu ja cítim z toho návrhu pani, mojich kolegov, teda aj pani poslankyne Marcinkovej, je, že my musíme povedať, že čo je ten cieľ. Cieľom je, aby tie deti mohli byť so svojimi rodičmi v tej nemocnici. A všetky ďalšie kroky, ďalších možno desať rokov to bude trvať, možno dlhšie, ako nie som, nejdem si tu maľovať popod fúzy nejaké pekné veci, možno to bude trvať aj viac ako desať rokov, ale každým ďalším krokom sa budeme k tomu cieľu blížiť. Na úvod to budú stoličky. Pozeral som teraz, koľko stojí stolička v Ikei, dobre, tak nech to stojí o 100 % viac ako v Ikei, taká nejaká štátna prirážka tam bude pri verejnom obstarávaní asi, nech to stojí 50 eur taká stolička. Koľko máme detských postelí na Slovensku? A vravím, že nie všetci sú tí, ktorým to treba riešiť, ale nech by to bolo treba riešiť pre každého, nech je tisíc postelí, detských postelí na Slovensku krát 50 eur, stolička ku každému, ku každej posteli, je to 50-tisíc eur. Podľa nových pravidiel verejného obstarávania je to podlimitné. Na to nemusíte ani robiť obstarko, to je 50-tisíc eur pre celé slovenské zdravotníctvo. To je že prd vo vesmíre, prepáčte, to je že halierová suma, to ušetríte na tých premedikáciách, o ktorých, o ktorých menej liekov sa bude podávať tým pacientom za, ani nie za mesiac možno. To nie, nie je tá sum... to nie je ten problém. Problém je iný. Problém je v procesoch. Problém je v tom, že to tá nemocnica nechce robiť.
Som si prečítal teraz taký pekný rozhovor s pani primárkou Chovanovou, Vandou Chovanovou, to je tá, ktorá poukázala na ten obrázok pani ministerky Dolinkovej, kde hovorila o tom, že im tam lietajú po novorodencoch im tam lietajú holuby a netopiere v nemocnici. Rozumiete? Že v nemocnici, štátnej nemocnici, kde by sme teda, pán, pán predseda, mohli aj tam niečo pomôcť, nielen v Banskej Bystrici, ale aj, aj v Košiciach, lietajú, po novorodeneckom oddelení lietajú (povedané s pobavením) netopiere a holuby. A ja sa pýtam: prosím vás pekne, ako je taký problém kúpiť za desať eur v Hornbachu sieťku a dať ju na tie okná? V nemocnici, kde robí niekoľko tisíc ľudí? Neexistuje nikto, kto by zobral sieťku a nalepil ju na tie okná, aby tam už tie holuby a netopiere nelietali? To sú procesné veci. To sú drobnôstky, ale niekto to musí chcieť urobiť, pre niekoho to musí byť akože dôležitá vec v tej nemocnici, niekto to musí riadiť. A tam, kde si to ľudia riadia, napríklad v myjavskej nemocnici, tam im to funguje. A tam, kde nefunguje to riadenie, no tak tam nefungujú ani tieto drobné veci.
Nemocnica má mať misiu a víziu. Ja to opakujem, veľmi často prednášam svojim študentom a považujem to za dôležitejšiu vec ako hromadu iných vecí. Podstatné je, že kvôli čomu tam tá nemocnica je, akú má misiu a víziu a či jej zamestnanci tú misiu a víziu žijú. Ak tam chodia iba do práce, tak ich to nezaujíma, že im tam lietajú holuby, ich nezaujíma, že matky nemôžu byť s deťmi na izbe, ale pokiaľ majú misiu a víziu, že ideme pomáhať a nie je to len na papieri napísané, lebo však sa patrí mať napísané niekde, aleže to naozaj idú, ide vedenie príkladom, tak tam sa tá cesta nájde. Tam, keď tá vôľa je, tak tá cesta sa nájde. A ja som hlboko presvedčený, že nie je problém v žiadnej nemocnici, keď sa nad tým niekto zamyslí, keď sa chce, aby sa taká cesta, cesta nenašla. Aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, preto okej, môžme sa baviť, že kedy začne ten prvý krok, či to bude naozaj 1. 7., alebo koľký, koľkého koľký, ale čím skôr otvoríme tú cestu, že týmto smerom ideme a možno o desať rokov budeme v tom cieli, tak tým skôr do toho cieľa prídeme.
Ak budeme pred tým zatvárať oči, že ešte na to nie sme pripravení, nemáme na to peniaze v rozpočte, treba to komplexnejšie prediskutovať, čo, preboha, tu chceme komplexnejšie diskutovať? Štyri roky, štyri roky tu pani poslankyňa s týmto chodí a kde je tá analýza ministerstva zdravotníctva? Čo sa za tie štyri roky preskúmalo, zistilo? Ak je tu ponuka zo strany koaličných poslancov, že teda pani ministerka Dolinková to naozaj začne teraz seriózne riešiť, no poďme do toho! Veď schváľte zákon a poďme, poďme robiť tie kroky, ako sa o tých desať rokov dostať do toho cieľa.
V slovenskom zdravotníctve bude tento rok o jednu miliardu eur viac, to tu už niekoľkokrát zaznelo, akurát tá miliarda už je minutá, to už si rovno povedzme, a tá miliarda je minutá tak, že za to slovenský pacient nedostal nič. Tie peniaze pôjdu do nemocníc, pretože nemocnice sú v strate a hrozí nám infringement zo strany Európskej komisie, takže peniaze pôjdu do nemocníc, aby sme trošku disciplinovanejšie, aby nemocnice trošku disciplinovanejšie splácali faktúry. A to je všetko. My sme nič za ten navýšený rozpočet od toho zdravotníctva nepýtali. Nepýtali sme kratšie čakacie doby, nepýtali sme objednávkový systém, nepýtali sme vyššiu spokojnosť pacientov a nepýtali sme ani to, aby mohli byť deti so svojimi rodičmi hospitalizované v nemocnici. Preto táto miliarda nijakým spôsobom slovenskému zdravotníctvu zásadne nepomôže, napriek tomu sa budú slovenskí pacienti pýtať, čo za to svoje dodatočné percento z odvodov dostanú.
Kolegyňa Kleinert takisto už nie je, ale spomenula, že možno bude potrebná nová generácia zdravotníkov na to, aby dokázala tieto nové procesy nejakým spôsobom realizovať. Tak chcem povedať, že aj k tomuto existujú štúdie. Existuje štúdia, ktorá hovorí, že čím je vyšší vek personálu, tým je menšia ochota púšťať rodičov k deťom. Teda ochota, alebo teda starší lekári, staršie sestry považujú záujem rodiča byť so svojím dieťaťom za menej podstatný v ďaleko väčšom počte prípadov. Problémom u nás je ten, že tá mladá generácia či už sestier, alebo lekárov, alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorá príde do nemocnice, sa často učí od svojich starších kolegov a keď tí nastavili tie, tie klinické stereotypy tak, že toto sa tu u nás nerobí, no tak si aj oni navyknú, že to robiť nebudú.
Preto treba ísť príkladom, treba, a to odporúčam teda aj predkladateľke, treba chváliť pozitívne vzory. To je to, čo funguje vo všetkých ostatných oblastiach, chválenie a vyzdvihovanie pozitívnych vzorov, choďte sa tam učiť, choďte sa tam pozrieť, ako to oni urobili. Dať im priestor. Dať im priestor mediálny, v blogoch, na sociálnych sieťach a aby si vyrobili, aby sme im urobili meno, že tu sa vedia o toho detského pacienta postarať se vším všudy, a vy, ktorí chcete vedieť, ako sa to robí a možno, možno vám to len nejde, choďte sa inšpirovať k týmto, k týmto kolegom. Čiže toto je moja, môj návrh, a teda aj by som si vypočul tie pozitívne vzory, že by sme ich jasne tuná vyzdvihli.
Opakujem teda, že najdlhšia cesta začína prvým krokom a bol by som veľmi rád, keby ten prvý krok ste všetci, vážené kolegyne a kolegovia, podporili v podobe návrhu zákona, ktorý predložila kolegyňa Marcinková s kolegom Ledeckým.
Ďakujem za pozornosť.
