Je pokročilý čas. Budem sa snažiť byť stručný, nevyužijem celú, aby ste stihli aj reagovať. Vážený pán predsedajúci a zvyšok snemovne, dámy a páni.
Oskar, ďakujem pekne za tento návrh zákona, ktorým sa pokúšaš riešiť zdravotnú politiku v tejto krajine namiesto ministerstva zdravotníctva. Je pravdou, že tu by mal byť na ťahu regulátor, teda ministerstvo, s nejakou komplexnejšou úpravou, ale aj táto malá úprava je snahou vytvoriť priestor pre objednávanie pacientov a predvídateľnosť termínov, ktoré môžu dostať u lekárov. No, je to chvályhodná vec, a preto to chcem akože pochváliť.
Na druhej strane si strašne uvedomujem limity, ktoré toto riešenie, ktoré toto riešenie prináša. Skúsenosť totiž zdravotných poisťovní je bohatá. Zdravotné poisťovne vedia, že pre ich klientov, pre ich poistencov je dôležité mať možnosť byť objednaný na, na termín. Problémom pre implementáciu takéhoto niečoho je absencia legislatívy, áno. Snažíme sa ju nejakým spôsobom nahradiť, ale v prvom rade a predovšetkým absencia motivácie na strane poskytovateľov zdravotnej starostlivosti poskytovať časť svojich termínov v prospech nejakého objednávkového, plánovacieho a podobného systému. Teraz nehaním tých poskytovateľov, ktorí si to vedia predstaviť, ktorí to robia, ktorí keby nemali objednávkové a plánovacie systémy, tak by už dávno skončili v krachu. Hovorím o všetkých tých zubároch, ktorí, samozrejme, že fungujú spôsobom, že si svojich pacientov plánujú, lebo inak by to nebolo zvládnuteľné. Hovorím o hromade ambulancií a nielen ambulancií, skrátka pracovísk, kde to funguje, ale potom je významná časť pracovísk, ktoré hovoria, že si to nevedia predstaviť, nevedia, ako by to urobili. A ja ich teraz nejdem ich mikromanažovať, že, chlapci, takto to máte robiť, ja len hovorím, že také subjekty tu sú, nie je ich málo, dokonca si myslím, že tvoria väčšinu toho sektora, a im nedokáže zdravotná poisťovňa akože ich prinútiť k ničomu, aby, aby poskytovali svoj kalendár pre prospech objednávkových systémov. A moja otázka znie, ako môžme teda od zdravotnej poisťovne vyžadovať niečo, na čo ona nemá nástroj voči svojim zmluvným partnerom, pretože tí zmluvní partneri povedia, že oni to nie sú predsa povinní, povinní prevádzkovať.
Urobím takú paralelu, pretože je tu taký, taká snaha urobiť štátny objednávkový systém a kedykoľvek zaznie informácia o tom, že poďme sa rozprávať o štátnom objednávkovom systéme cez NCZI, tak si len pozrite, otvorte si ten facebook, že akým spôsobom reaguje ten sektor na takéto nápady, veľkým odmietaním, lebo sa toho boja, lebo je to niečo neznáme, lebo možno niektorí z tých lekárov dokážu za to objednávanie vyberať peniaze a toto im hrozí, že by niekto videl a pozeral na prsty a tak ďalej a tak ďalej. Je tam milión iných dôvodov, ale podstata je, že to tí lekári tak ľahko nechcú. Že im, že to bude teda dlhá cesta, kým sa dostaneme k tomu, že prelomíme túto, toto odmietanie, ale nie je možné dovtedy dávať čierneho Petra zdravotným poisťovniam, že vy to musíte zabezpečiť, ale vaši poskytovatelia, ktorí tie termíny musia na konci dňa poskytnúť, nie sú povinní takéto niečo urobiť.
Čiže z môjho pohľadu je to dobré, treba to riešiť. Úplne nultá vec je používať elektronický výmenný lístok, Druhá vec, ktorá sa musí stať, ale ktorá sa nedeje, je povinný zápis poskytnutej povinnej zdravotnej starostlivosti do ezdravia. Tu si dovolím takú kacírsku vec na to, že je piatok 15.46 h, tak si to môžem dovoliť povedať. Domnievam sa, že najmenej 20 % zdravotnej starostlivosti poskytovanej na Slovensku nie je zapísaných nikde. Všetka zdravotná starostlivosť, ktorá sa poskytuje u súkromných poskytovateľoch, ktorí nemajú zmluvy so zdravotnými poisťovňami, nemá ten poskytovateľ dôvod a motiváciu s výnimkou toho, že je to zákonná povinnosť, niečo z toho písať a posielať do ezdravia. My nevieme, akým spôsobom je poskytovaná, koľko zdravotnej starostlivosti sa v tejto krajine poskytuje. Vieme iba to, čo je platené z verejného zdravotného poistenia. Netušíme, čo sa deje mimo tohto rezortu, a tento súkromný paralelný sektor, samozrejme, rastie. Čiže zápis do ezdravia a, samozrejme, zdieľanie informácií medzi špecialistami, medzi nemocnicami a tak ďalej, čo dnes stále nefunguje. Bez toho sa nedostaneme ďalej.
No a zmerajme to čakanie u tých špecialistov. Netušíme, koľko sa čaká. Sú to anekdoty. Môžme si otvoriť internet, môžme skúsiť otázky, sú to anekdoty, ktoré sa líšia v čase aj v mieste. Ak mi poviete, že chcete kardiológa, pošlem vás do Piešťan, lebo ho dostanete ten termín o týždeň, ale v Bratislave ho dostanete o tri mesiace, ale je to koľko(?), trištvrte hodiny jazdy autom. Čiže poďme zmerať tie čakačky. No a objednávanie používajme tam, kde je problém. Nie je problém všade. Je hromada vecí, ktoré fungujú dnes bez toho, že by sme museli do toho sa rýpať, ale riešme to tam, kde je problém. A problém je, tu už to bolo povedané, prvovyšetrenia u špecialistov. Pacient sa nevie dostať na prvovyšetrenie u špecialistov. Z môjho pohľadu by poisťovňa mala za prvovyšetrenie platiť omnoho vyššiu sumu, aby vytvorila motiváciu poskytovateľa poskytovať prvovyšetrenia, ale toto by mal byť ten reťazec, na ktorého konci potom bude riešenie pre, pre našich pacientov. Čiže nemá byť to riešenie že pre všetkých, že všetci od zajtra musíte poskytovať tie termíny, poďme to riešiť per partes. Verím, že na to bude čas v druhom čítaní, keď sa tento zákon dostane do druhého čítania.
Myslím si, že Oskar chce riešiť zmysluplný problém. Snaží sa ho riešiť zospodku, keďže nie je ministrom, ale budem rád, keď dáme tomuto nápadu šancu.
