Videokanál klubu

Ďakujem pekne ešte za záverečné slovo. Dve veci som ešte chcel spomenúť, tak som si spomenul, že čo som chcel spomenúť. OSN-ka. Optimalizácie siete nemocníc, to tak zaznelo a mi to tak napadlo, keď pán Svoboda rozprával o tom, že na to treba peniaze. No. K optimalizácii siete nemocníc sme si povedali, že čo je cieľ, čo od tých nemocníc chceme, čo tá nemocnica má robiť. Má urobiť aspoň tisíc operácií nejakého typu na to, aby mohla tie operácie ďalej robiť, ak chce niečo ďalšie robiť, musí najprv do toho zainvestovať a musí ukázať nejaké čísla, nejaké výsledky na to, aby mohla v tej veci ďalej robiť, aby mohli byť tieto ďalšie výkony zazmluvnené zdravotnými a preplácané zdravotnými poisťovňami.
Prečo by nemohla byť kritériom OSN-ky, teda optimalizácie siete nemocníc, že ak chcete prevádzkovať detské oddelenie, nielenže tam musíte mať ix typov nejakých hospitalizácií, ale zároveň musíte mať aj možnosť pre rodičov, aby tam strávili čas so svojimi, so svojimi deťmi. V okamihu, keď už je to kritérium tej OSN-ky, už sa na to dajú aj podľa mňa lepšie čerpať peniaze, už sa to dá zakryť do hromady iných vecí. V pláne obnovy sme peniaze dávali na také hlúposti, ako sú garáže pre sanitky, čo teda je vec, ktorá fakt nemusí byť platená z plánu obnovy, tak by sa to dalo použiť v rámci OSN-ky. To bola prvá poznámka.
A druhá, ktorú chcem povedať, takisto ako rodič som strávil jeden, jeden takýto pobyt v nemocnici, je to život meniaci zážitok silný. Vás je tu teraz tých koaličných, akože ste štyria, piati, štyria, piati, štyria. No, dobre, tak budem na vás apelovať. Prosím vás pekne, akože každý z vás je, že rodič alebo starý rodič, alebo súrodenec niekoho, kto je rodičom, alebo skrátka máte deti vo svojej blízkosti a to môžu byť už aj vaše deti a môžete byť vy ten, kto by mal stráviť s tým dieťaťom ten čas v nemocnici. Toto nie je politikum, toto nie je že ľavé, pravé, liberálne, progresívne, konzervatívne alebo neviem aké. Toto môžu byť vaše deti, vaše vnúčatá, vaše netere, vaši synovcovia, ktorí potrebujú, aby pri nich v ťažkej situácii bol niekto blízky a držal ich za ruku, aby znížili mieru stresu. Prosím vás pekne, podporte tento návrh zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Podľa mňa veľmi dôležité z toho, čo si, Tomáš, povedal, bol práve ten finančný rozmer, kedy, áno, máme historicky akože najviac peňazí v zdravotníctve, o jednu miliardu navyše a my sa nepýtame, že čo z toho bude mať slovenský pacient, najhoršie je, že je to presvedčenie, že nič. A ja hovorím, že keď už nemyslíme na, na ten zvyšok, mohli by sme myslieť aspoň na tých detských pacientov, ktorí, ako sme počuli v nedávnom rozhovore, sú v katastrofálnych podmienkach, pretože ak máte na jednom oddelení 10 až 14 kriticky ohrozených predčasne narodených detí a máte len tri ventilácie, ktoré spĺňajú všetky predpisy a môžu zachrániť život, tak ako zdravotník túto dilemu ako riešite? Ako vás môže štát vôbec dostať do takejto dilemy ako zdravotníka, že rozhodujete o tom, ktoré dieťa kedy vlastne dostane kyslík a kedy nie? Akože táto debata je oveľa širšia než len prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa. Ja naozaj sa to tu snažím prízvukovať, že jej cieľom je, aby bol detský pacient konečne vo svetle záujmu politikov a ministerstva zdravotníctva. A nechcem paušalizovať. Ja som mala akože veľmi pozitívnu skúsenosť s mnohými úradníkmi a vedúcimi pracovníkmi na ministerstve zdravotníctva, ktorí mi doslova pomáhali pri tvorení tohto predpisu a hľadali cestu, ako ho dostať do praxe. Ale pre túto misiu, ako povedal kolega, pre tento cieľ treba, treba nadchnúť aj tých politikov na najvyšších poschodiach. Na to čakám.

Dámy a páni, teda, vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem pekne za možnosť vystúpiť v tejto rozprave k návrhu zákona, ktorý predkladá, predkladajú moji stranícki kolegovia. Veľa vecí tu zaznelo, ale chcel by som to teraz ja ešte z pohľadu zdravotnej politiky nejako, nejako zarámcovať.
Čo sú ciele zdravotnej politiky? Kvôli čomu tu máme že zdravotníctvo? To má nejakú teóriu za sebou. Ciele zdravotnej politiky, keď to veľmi zjednoduším, sú tri základné. Po prvé, samozrejme, lepší zdravotný stav, po druhé, finančná ochrana pred takzvanými katastrofickými nákladmi, pred vysokou cenou v zdravotnej starostlivosti, a po tretie je to spokojnosť. Spokojnosť všetkých účastníkov systému: spokojnosť pacientov, spokojnosť zdravotníkov, spokojnosť platiteľov. A každý z tých cieľov je mierne iný, navzájom sa ovplyvňujú, komplementárne sú a tak ďalej, ale v prípade, o ktorom hovorí dnes pani kolegyňa Marcinková, riešime, naháňame hneď dvoch zajacov z týchto troch cieľov zdravotnej politiky. Zdravotný stav a spokojnosť. To sú dve veci, ktoré sú v tomto prípade veľmi, veľmi spojené.
Celý čas, jak som počúval túto už takmer dvojhodinovú rozpravu, mi išla v hlave veta človeka, bez ktorého by sme neboli v Európskej únii a neboli by sme v Severoatlantickej aliancii a ktorému za toto patrí naozaj celoživotná úcta a vďaka, veta Mikuláša Dzurindu: "Kde je vôľa, tam je cesta." A keď nechceme hľadať cestu, tak očividne na to nemáme, nemáme vôľu.
Prečo majú byť, má byť možnosť, aby boli deti hospitalizované so svojou blízkou osobou, rodičom, matkou, otcom, babičkou a podobne, tu už zazneli, ale ja by som zdôraznil, že existujú preukázateľné vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že je dieťa hospitalizované s blízkou osobou, tak výrazne nižšia miera strachu sprevádza túto hospitalizáciu. Pocit prežívania bolesti je výrazne nižší, hladina stresu je nižšia a, samozrejme, to má vplyv aj na potrebu, ako, ako bude realizovaná tá liečba. Je tam nižšia potreba premedikácie. Škoda, že tu už nie je kolega Stachura, by hádam podporil a potvrdil, že v prípade, keď pri anestéze je prítomný rodič a pomáha pri tej indukcii tej anestézy, tak je jej treba menej. A to je úspora pre tú nemocnicu, z ktorej si môže prípadne dovoliť kúpiť tie stoličky, lebo potrebuje menej anestetík, potrebuje menej premedikácie, tam väčšia compliance, väčšia súčinnosť aj toho detského pacienta a tak ďalej a tak ďalej.
To, že to nie je plošný problém, chcel by som podotknúť, to nie je plošný problém, sú zariadenia na Slovensku, ktoré to dokázali, aj keď nie sú vraj peniaze, aj keď neviem čo všetko, ktoré to dokázali urobiť. Opäť ma to mrzí, že tu fakt z tej vládnej koalície takmer nikto nebol, je tu kolega Bartek, som si špeciálne pozrel nemocnicu v Myjave, o tom sa tu často rozprávame. Nemocnica v Myjave, maličká nemocnička stratová, všetko zlé a tak ďalej, 20 lôžok majú na, na detskom oddelení a majú tam možnosť, aby tam na deviatich lôžkach mohli byť prítomní aj rodičia. Dá sa to, aj v malej stratovej nemocnici sa to dá, lebo kde je vôľa, tam je cesta.
Problém je, že vôľa nie je. Vôľa nie je preto, lebo nemáme danú misiu a víziu, na čo to zdravotníctvo máme. Nemáme sformulované tie ciele a nemáme ich podčiarknuté, že toto chceme dosiahnuť, aká je naša misia a vízia v zdravotníctve. Je našou misiou a víziou pomáhať ľuďom, ktorí trpia, pomáhať deťom, pomáhať zomierajúcim? Alebo je našou, naším cieľom len rýchlo ho tam, otáčať tých pacientov, aby sme mali veľa rodných čísel a aby sme mohli predpísať veľa liekov alebo niečoho podobného?
Mne v tejto, v tomto kontexte, ospravedlňujem sa, ale napadol ešte taký príbeh zo slovenského zdravotníctva, kde hádam tiež nebudete namietať, že zdravotnícke zariadenia by mali byť bezbariérové, aby aj občania, ktorí majú povedzme nejaký, nejaké hendikepy, aby sa vedeli do toho zdravotníckeho zariadenia dostať. Čuduj sa svete, máme taký predpis, ktorý hovorí, že zdravotnícke zariadenie má byť bezbariérové a keď už bezbariérové nie je, že tam má byť nejaká plošina, výťah alebo niečo, aby sa tí ľudia vedeli dostať dovnútra. Máme taký predpis. Napriek tomu, keď sa pozriete na zdravotnícke zariadenia v Slovenskej republike, tipnem si, možno tretina, možno viac zdravotníckych zariadení nemá vyriešenú bezbariérovosť. Napriek tomu, že to máme v tých predpisoch a že to v tých predpisoch máme že desiatky rokov. Tak potom moja otázka znie, že načo máme potom tie predpisy, keď si z toho robíme trhací kalendár. No, máme ich preto, lebo v čase, keď sa to zdravotnícke zariadenie pred štyridsiatimi piatimi rokmi postavilo, vtedy také predpisy neplatili.
Keby dnes mala fakultná, pardon, univerzitná nemocnica v Bratislave na Mickiewiczovej ulici znovu prejsť povoľovacím procesom, že či dostane povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, garantujem vám, že neprejde. Tá nemocnica má 170 rokov. Bola stavaná v čase, keď neexistoval žiaden z dnešných predpisov. Nezodpovedá a nespĺňa nič. Napriek tomu sa tam poskytuje zdravotná starostlivosť, sanitky tam vozia pacientov a každému, koho poznám, radím, aby teda sa, pokiaľ môže, vyhýbal takýmto starým zariadeniam.
Nič menej to, že to máme v tých predpisoch, znamená, že keď si chce dnes niekto postaviť novú nemocnicu, nové zdravotnícke zariadenie, už to nie je také jednoduché ako tie staré zdravotné strediská, už tam potrebuje mať tú vzduchotechniku, už tam musí mať tú izolačku, skrátka už dnes musí spĺňať tie nové podmienky. A to, čo tu ja cítim z toho návrhu pani, mojich kolegov, teda aj pani poslankyne Marcinkovej, je, že my musíme povedať, že čo je ten cieľ. Cieľom je, aby tie deti mohli byť so svojimi rodičmi v tej nemocnici. A všetky ďalšie kroky, ďalších možno desať rokov to bude trvať, možno dlhšie, ako nie som, nejdem si tu maľovať popod fúzy nejaké pekné veci, možno to bude trvať aj viac ako desať rokov, ale každým ďalším krokom sa budeme k tomu cieľu blížiť. Na úvod to budú stoličky. Pozeral som teraz, koľko stojí stolička v Ikei, dobre, tak nech to stojí o 100 % viac ako v Ikei, taká nejaká štátna prirážka tam bude pri verejnom obstarávaní asi, nech to stojí 50 eur taká stolička. Koľko máme detských postelí na Slovensku? A vravím, že nie všetci sú tí, ktorým to treba riešiť, ale nech by to bolo treba riešiť pre každého, nech je tisíc postelí, detských postelí na Slovensku krát 50 eur, stolička ku každému, ku každej posteli, je to 50-tisíc eur. Podľa nových pravidiel verejného obstarávania je to podlimitné. Na to nemusíte ani robiť obstarko, to je 50-tisíc eur pre celé slovenské zdravotníctvo. To je že prd vo vesmíre, prepáčte, to je že halierová suma, to ušetríte na tých premedikáciách, o ktorých, o ktorých menej liekov sa bude podávať tým pacientom za, ani nie za mesiac možno. To nie, nie je tá sum... to nie je ten problém. Problém je iný. Problém je v procesoch. Problém je v tom, že to tá nemocnica nechce robiť.
Som si prečítal teraz taký pekný rozhovor s pani primárkou Chovanovou, Vandou Chovanovou, to je tá, ktorá poukázala na ten obrázok pani ministerky Dolinkovej, kde hovorila o tom, že im tam lietajú po novorodencoch im tam lietajú holuby a netopiere v nemocnici. Rozumiete? Že v nemocnici, štátnej nemocnici, kde by sme teda, pán, pán predseda, mohli aj tam niečo pomôcť, nielen v Banskej Bystrici, ale aj, aj v Košiciach, lietajú, po novorodeneckom oddelení lietajú (povedané s pobavením) netopiere a holuby. A ja sa pýtam: prosím vás pekne, ako je taký problém kúpiť za desať eur v Hornbachu sieťku a dať ju na tie okná? V nemocnici, kde robí niekoľko tisíc ľudí? Neexistuje nikto, kto by zobral sieťku a nalepil ju na tie okná, aby tam už tie holuby a netopiere nelietali? To sú procesné veci. To sú drobnôstky, ale niekto to musí chcieť urobiť, pre niekoho to musí byť akože dôležitá vec v tej nemocnici, niekto to musí riadiť. A tam, kde si to ľudia riadia, napríklad v myjavskej nemocnici, tam im to funguje. A tam, kde nefunguje to riadenie, no tak tam nefungujú ani tieto drobné veci.
Nemocnica má mať misiu a víziu. Ja to opakujem, veľmi často prednášam svojim študentom a považujem to za dôležitejšiu vec ako hromadu iných vecí. Podstatné je, že kvôli čomu tam tá nemocnica je, akú má misiu a víziu a či jej zamestnanci tú misiu a víziu žijú. Ak tam chodia iba do práce, tak ich to nezaujíma, že im tam lietajú holuby, ich nezaujíma, že matky nemôžu byť s deťmi na izbe, ale pokiaľ majú misiu a víziu, že ideme pomáhať a nie je to len na papieri napísané, lebo však sa patrí mať napísané niekde, aleže to naozaj idú, ide vedenie príkladom, tak tam sa tá cesta nájde. Tam, keď tá vôľa je, tak tá cesta sa nájde. A ja som hlboko presvedčený, že nie je problém v žiadnej nemocnici, keď sa nad tým niekto zamyslí, keď sa chce, aby sa taká cesta, cesta nenašla. Aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, preto okej, môžme sa baviť, že kedy začne ten prvý krok, či to bude naozaj 1. 7., alebo koľký, koľkého koľký, ale čím skôr otvoríme tú cestu, že týmto smerom ideme a možno o desať rokov budeme v tom cieli, tak tým skôr do toho cieľa prídeme.
Ak budeme pred tým zatvárať oči, že ešte na to nie sme pripravení, nemáme na to peniaze v rozpočte, treba to komplexnejšie prediskutovať, čo, preboha, tu chceme komplexnejšie diskutovať? Štyri roky, štyri roky tu pani poslankyňa s týmto chodí a kde je tá analýza ministerstva zdravotníctva? Čo sa za tie štyri roky preskúmalo, zistilo? Ak je tu ponuka zo strany koaličných poslancov, že teda pani ministerka Dolinková to naozaj začne teraz seriózne riešiť, no poďme do toho! Veď schváľte zákon a poďme, poďme robiť tie kroky, ako sa o tých desať rokov dostať do toho cieľa.
V slovenskom zdravotníctve bude tento rok o jednu miliardu eur viac, to tu už niekoľkokrát zaznelo, akurát tá miliarda už je minutá, to už si rovno povedzme, a tá miliarda je minutá tak, že za to slovenský pacient nedostal nič. Tie peniaze pôjdu do nemocníc, pretože nemocnice sú v strate a hrozí nám infringement zo strany Európskej komisie, takže peniaze pôjdu do nemocníc, aby sme trošku disciplinovanejšie, aby nemocnice trošku disciplinovanejšie splácali faktúry. A to je všetko. My sme nič za ten navýšený rozpočet od toho zdravotníctva nepýtali. Nepýtali sme kratšie čakacie doby, nepýtali sme objednávkový systém, nepýtali sme vyššiu spokojnosť pacientov a nepýtali sme ani to, aby mohli byť deti so svojimi rodičmi hospitalizované v nemocnici. Preto táto miliarda nijakým spôsobom slovenskému zdravotníctvu zásadne nepomôže, napriek tomu sa budú slovenskí pacienti pýtať, čo za to svoje dodatočné percento z odvodov dostanú.
Kolegyňa Kleinert takisto už nie je, ale spomenula, že možno bude potrebná nová generácia zdravotníkov na to, aby dokázala tieto nové procesy nejakým spôsobom realizovať. Tak chcem povedať, že aj k tomuto existujú štúdie. Existuje štúdia, ktorá hovorí, že čím je vyšší vek personálu, tým je menšia ochota púšťať rodičov k deťom. Teda ochota, alebo teda starší lekári, staršie sestry považujú záujem rodiča byť so svojím dieťaťom za menej podstatný v ďaleko väčšom počte prípadov. Problémom u nás je ten, že tá mladá generácia či už sestier, alebo lekárov, alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorá príde do nemocnice, sa často učí od svojich starších kolegov a keď tí nastavili tie, tie klinické stereotypy tak, že toto sa tu u nás nerobí, no tak si aj oni navyknú, že to robiť nebudú.
Preto treba ísť príkladom, treba, a to odporúčam teda aj predkladateľke, treba chváliť pozitívne vzory. To je to, čo funguje vo všetkých ostatných oblastiach, chválenie a vyzdvihovanie pozitívnych vzorov, choďte sa tam učiť, choďte sa tam pozrieť, ako to oni urobili. Dať im priestor. Dať im priestor mediálny, v blogoch, na sociálnych sieťach a aby si vyrobili, aby sme im urobili meno, že tu sa vedia o toho detského pacienta postarať se vším všudy, a vy, ktorí chcete vedieť, ako sa to robí a možno, možno vám to len nejde, choďte sa inšpirovať k týmto, k týmto kolegom. Čiže toto je moja, môj návrh, a teda aj by som si vypočul tie pozitívne vzory, že by sme ich jasne tuná vyzdvihli.
Opakujem teda, že najdlhšia cesta začína prvým krokom a bol by som veľmi rád, keby ten prvý krok ste všetci, vážené kolegyne a kolegovia, podporili v podobe návrhu zákona, ktorý predložila kolegyňa Marcinková s kolegom Ledeckým.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie.

Ďakujem pekne.
Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad.
Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INEKO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati.
A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej?
Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť.
A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované.
Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené.
Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne rečníkovi Ferovi Majerskému. Áno, všetky otázky, ktoré kladieš, už sú spracované, ako som spomenula, aj v tom návrhu metodického pokynu, ktorý by u nás mal podobu vykonávacieho predpisu, taký, ako majú v Českej republike a v okolitých krajinách, a tam napríklad sú veľmi detailne popísané aj situácie, aké si ty navrhol, napríklad transport. Ja len uvediem, čo majú v Českej republike v rámci transportu: s prihliadnutím ku kapacitným a priestorovým možnostiam je zákonnému zástupcovi umožnená prítomnosť pri prevozu dítětě, a sú tam možnosti prevozu, ako si spomínal, či ide o vrtuľník, alebo, alebo o sanitku. Čiže áno, v tej aplikačnej praxi sa môžu stať situácie, ako si aj ty povedal, tie život zachraňujúce, kde si tú otázku zdravotník môže klásť, ale je veľmi dôležité povedať, že tieto veci, napríklad pri život zachraňujúcich úkonoch, my už dnes máme upravené, a to je práve aj to právo na ochranu zdravia, ktoré máme zakotvené v čl. 41 ústavy, kde ty, keď ideš zachraňovať život dieťaťu, tam neriešiš, či sa na to pozerá, alebo nepozerá rodič, či je tam, alebo nie je tam, jednoducho pichneš mu, čo mu potrebuješ pichnúť, aby si ho zachránil. Tá záchrana toho života je vždy nadriadená alebo prioritizovaná pri, pri čomkoľvek. Čiže ja chápem, že, že si kladieš tieto otázky ako kriticky mysliaci človek, ale už sú v našom právnom poriadku ošetrené, čiže toto, ak by sme prijali v tom rámci, v akom to ja dnes ponúkam ako návrh novely, tak tieto situácie nebudú situáciami, ktoré budú nejako v rozpore alebo v strete s tým uvažovaním zdravotníka alebo jeho postupom, ktorý si tu ty načrtol.
A viac potom ďalej ešte v rozprave, aj k pánovi Janckulíkovi tú finančnú tému, ktorú navrhol, myslím, že tu nebol, keď sme sa bavili o ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyne, páni poslanci. To, čo ma mrzí, je, že nevystúpil ani jeden koaličný poslanec, poslankyňa. Chápem to tak, že... (Reakcia z pléna.) Prosím? Teraz, teraz na moju reakciu, tak som to pochopila, teraz nevystúpil.
Chápem to tak, že si aj koaliční poslanci, poslankyne chcú nechať priestor pre vyhodnotenie tejto témy. Proste tomu verím. Sa usmieva pán podpredseda, ale naozaj tomu verím, že... verím teraz v dobrú vieru, že to cítime spoločne, že mali by sme niečo spraviť. Preto som aj poukazovala na cestu, kde by táto koalícia mohla nájsť vlastne svoj materiál, v ktorom už bolo urobené veľa práce, a na to nadviazať. Vlastne veľmi rýchlo by mohli prísť vlastne so svojím riešením.
Opätovne chcem k tomu vyjadriť, že ak tento návrh neprejde do druhého čítania, určite, ak príde s návrhom koalícia, budeme mať veľký záujem na tom, aby sme sa s touto traumou vysporiadali. A ak to riešenie bude vychádzať naozaj s nejakým dobrým konceptom dobrého usporiadania vlastne tej spoločnosti, ako sa vysporiadať s tou traumou, tak určite môže rátať koalícia, že to podporíme.
A ešte na záver komentár k pani poslankyni Kalmárovej. Áno, vnímam to tak, že toto by bola v istej miere bodka za to, čo sa stalo pri tejto traume, a na druhej strane vlastne v niečom povestný začiatok nových vzťahov, osobitne k tej menšine, ktorej sa to najmä týka. Takže áno, tak to, tak to presne vnímam, vidíme to spoločne.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda, vážené pani poslankyne, vážení pani poslanci, toto je vážna téma, ktorú podľa mňa tlačíme pred sebou už naozaj niekoľko rokov, a nestačí, že sme prehrali na, vlastne na Európskom súde pre ľudské práva práve prípad, ktorý súvisel s tým, že sa preukázalo, že došlo k takýmto sterilizáciám, ktoré sú v rozpore so základnými princípmi ľudských práv, proti ľudskej dôstojnosti žien, proti tomu, aby žena vlastne mohla sa slobodne rozhodnúť, či chce, alebo nechce mať dieťa. Bolo jednoznačne preukázané, že takéto praktiky na Slovensku boli.
Tak ako vyplynulo aj z tohto rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyplynulo z neho len to, že tie ženy, ktoré v tom konkrétnom prípade sa obrátili na Európsky súd ako sťažovateľky, že voči nim je potrebné, aby sa im štát, samozrejme, nielenže ospravedlnil, ale im aj nahradil ujmu. Jedine, samozrejme, ujma sa dá nahradiť už, nedá sa im vrátiť späť možnosť, aby mali deti. To sa proste nedá, nedá sa to. Tí, čo ste tu lekári, to viete veľmi dobre, jednoducho to sa nedá. To znamená, jediné, čo sa dá, dá sa hovoriť o nejakom inom zadosťučinení.
Ale bolo zrejmé a vyplynulo to jednoznačne aj z toho rozhodnutia, že vieme, že tu máme viacero takýchto prípadov z minulosti. A jednoznačne aj z tohto rozhodnutia vyplynulo, že je namieste, aby sa s tým štát vysporiadal. Aby nečakal, že všetky tieto ženy využijú všetky takéto právne nástroje, ale že už je načase, aby sa s tým aj Slovenská republika vysporiadala tak, ako sa očakáva od vyspelej demokratickej spoločnosti. Že jednoducho stali sa tu veci, ktoré sa stať nemali, je potrebné sa voči, voči tomu postaviť čelom a nájsť cestu, nájsť cestu, ako sa s tým vysporiadať. Všetkým nám to pomôže. Proste nájde to cestu k tomu, že spoločnosť prizná chybu a stane sa viac tolerantnou, tolerantnou a ukáže, že jednoducho tu si vážime ľudí, ktorí patria k menšinám a ak došlo k chybám v minulosti, vieme sa za to ospravedlniť a urobiť nápravu. Ten krok tlačíme pred sebou a musíme ho spraviť.
A nie je to len Európsky súd pre ľudské práva, sú to, samozrejme, aj iné orgány pri Organizácii Spojených národov. Ja teraz nebudem robiť celý výpočet, lebo ich je množstvo. Aj ja, keď som bola ako ministerka spravodlivosti, som dostávala k tomu podnety. Nielen na národnej úrovni, samozrejme, že aj v rámci podnetov od verejnej ochrankyne práv, ale aj podnety, ktoré boli z Európskej komisie, kde vlastne boli očakávania, že aj v tejto súvislosti niečo spravíme.
Ja môžem k tomu povedať, že jednak musíme k tomu niečo spraviť, a myslím si, že by bolo dobré, keby sme to urobili spoločne. Že toto nie je téma opozície, toto je téma naša spoločná ako spoločnosti. Proste nájsť tú cestu, ako to spraviť. A ja si dovolím teraz nie ako opozičný politik sa k tomu vyjadriť, ale ako politik, ktorý chce ukázať, že je tu cesta spoločná, ktorú môžme spraviť, a podľa mňa prijateľná pre nás spoločne. Teraz nechám, samozrejme, na koalíciu, či je schopná a spôsobilá pozrieť sa na tento návrh, ktorý je opozičný, a chcem jej dať aj riešenie, ktoré by mohlo byť pre ňu možno prijateľné ako pre koalíciu, ktorá príde s vlastným návrhom. Pretože jednoznačne tu sa určite nájde zhoda, aby sme spoločne, proste za týmito škaredými vecami spoločne urobili bodku. A mohla by to byť naozaj jedna možno z mála vecí, kde to dokážeme spoločne.
Máme tu návrh, ktorý nakoniec vychádza z práce, ktorá bola robená celoplošne na ministerstve spravodlivosti. A bola práve s ohľadom na podnety, ktoré aj ja som prijímala ako ministerka spravodlivosti, a bolo k tomu celé medzirezortné pripomienkové konanie. Na stole ministra spravodlivosti leží legislatívny zámer, ktorý prešiel celým riadnym pripomienkovým konaním, kde bolo množstvo pripomienok od rezortov, všetky, ktoré do toho majú byť zapojené, osobitne, samozrejme, rezort ministerstva zdravotníctva. A podľa mňa je kľúčové, aby rezort ministerstva zdravotníctva v tom hral a na konci dňa aj kľúčovú rolu. Pretože si myslím, že nie je dobré, aby sme potom uvažovali v budúcnosti o nejakom riešení, kde to budeme vytesňovať vlastne z toho rezortu, ktorý sám sa s touto vecou musí vysporiadať, a podľa mňa je správne, aby on v tom mal aj kľúčové postavenie. A tak je aj postavená tá právna úprava a ja som rada, že aj tento návrh, ktorý je v parlamente, sa kľúčovo inšpiruje vlastne z tejto právnej úpravy, že to bude kľúčovo ministerstvo zdravotníctva, ktoré vlastne v tom bude prijímať rozhodnutia, a na konci dňa to bude znovu minister zdravotníctva, ak budú opravné prostriedky, že o tom bude rozhodovať. A to riešenie je, že bude do toho zapojená potom širšia komisia, kde bude aj predstaviteľ z ministerstva spravodlivosti, od verejného ochrancu práv, jednoducho bude širšia, ale zase to bude minister zdravotníctva. Bolo by dobré, aby tu to skončilo v budúcnosti a ani neboli ďalšie žiadne potrebné nápravy, aby sa riešili ešte nikde nebodaj súdnou cestou. Bolo by dobré, aby tu sme proste to boli schopní vyriešiť tak, aby ďalej nebolo potrebné, aby sa tie ženy ktoré sa cítia dotknuté, aby sa ešte pokračovali ďalej.
Ja nehovorím, že to riešenie, ktoré teraz je navrhované v rámci tohto legislatívneho návrhu, o ktorom teraz rokujeme, že to musí byť presne toto. To vôbec nehovorím, že to musí byť presne toto. Ja len, ja len, ja len chcem povedať, že rozumiem tomu návrhu a vo veľkej miere vychádza naozaj z toho hľadania nejakého dobrého riešenia pre našu spoločnosť. Ale preto chcem povedať, že aj keby koalícia hneď toto riešenie teraz neprijala, tak ju upozorňujem, že má pripravený materiál, ktorý z jediného dôvodu nebol prijatý ako legislatívny zámer na úrovni vlády, a to preto, že vláda premiéra Ódora necítila kompetenciu prijímať už legislatívne zámery. Takže chcem na to aj koalíciu upozorniť, že naozaj na stole ministra spravodlivosti je veľmi dobrý návrh, veľmi dobrý návrh, ktorý vlastne je podľa mňa výborným východiskom pre napísanie návrhu zákona, ktorý by toto vyriešil a ktorý by vychádzal z tohto legislatívneho zámeru.
Je podľa mňa na úvahu aj sa rozprávať, ako vlastne má znieť názov takejto právnej úpravy. Viem, že tu je názov, ktorý hovorí o sterilizáciách v rozpore s právom. Vyplýva z tohto medzirezortného pripomienkového konania a bol to aj návrh z legislatívnej rady vlády, aby sme to takto nenazývali, aby sme to skôr nazývali zmiernenie následkov sterilizácií. Pretože bude zložité sa aj o tom rozprávať, či v tom čase v akej miere to vlastne v rozpore s tým právom bolo alebo nebolo. Že jednoducho to podľa mňa tá cesta, ktorá naozaj sa našla v rámci toho medzirezortného pripomienkového konania, je dobrá. Ja si myslím, že je tam, že sú tam riešenia, ktoré sú uchopiteľné, aby sme sa vysporiadali jednoducho s týmto, s touto traumou, ktorú táto spoločnosť vedie.
Takže ja som v prvom rade chcela na to upozorniť. Upozorniť koalíciu, že máme riešenie. Podľa mňa riešenie, ktoré môže byť pre vás prijateľné, s ktorým vy môžete prísť a môžete čakať, že my to podporíme. Že teraz nejde o to tu hľadať medzi sebou nepriateľov. Tu, si myslím, že spoločne musíme nájsť cestu, ako to vyriešime. Takže ja berem túto iniciatívu.
Samozrejme, rozumiem aj s ohľadom na to, kto sú presne predkladatelia, že osobne cítia zodpovednosť, že tlačiť túto tému ďalej, takže vlastne aj im ďakujem, že ju priniesli na pôdu parlamentu. Rozumiem politicky, že to nemusí byť úplne cesta pre koalíciu, že práve teraz tento návrh prijmú. Rozumiem tomu politicky, ale súčasne chcem upozorniť, že si myslím, domnievam sa, že v tejto téme by sme mohli nájsť spoločnú cestu, tak som si len dovolila poukázať na to, že máte naozaj pripravený návrh, ktorý prešiel veľmi dôslednou medzirezortnou prácou, a si myslím, že tam nájdete cestu. A je tam vlastne priestor aj hľadania aj pre to finančné odškodnenie, aj vysporiadanie sa vlastne s celou tou situáciou, ktorá potom bude.
Asi sa tu nemôžme rozprávať o tom, že tu budú nejaké jasné dôkazy. To si musíme na začiatku povedať. To sa proste nedá. Na druhej strane, ja si myslím, že dá sa potom tiež uvažovať nad tým, že v tej právnej úprave bude priestor, že keď štát uvidí, že opak je pravdou, tak proste bude mať priestor aj odmietnuť takúto žiadosť, ktorá bude, ktorá by takáto bola prednesená. To mi trošku chýba v tomto návrhu, že aj aby tam takýto priestor pre štát bol.
Ale to by sa určite dalo vyriešiť v druhom čítaní, takže ja si viem, samozrejme, predstaviť, že to môže byť veľmi dobrý výsledok, ktorý by sme urobili v druhom čítaní na základe aj tých prác, ktoré boli urobené na ministerstve spravodlivosti, ale úplne rozumiem politicky, ak sa rozhodne koalícia teraz nepodporiť opozičný návrh, ale o to viac si myslím, že potom bude na vás, na vašich pleciach, aby ste prišli s vaším návrhom. A môžete čakať, že z našej strany dostanete podporu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem veľmi pekne ja navrhovateľovi za pripravený návrh zákona. V tejto chvíli ho ani nejdem veľmi komentovať, potom možno v prípade, keby sa dostal do druhého čítania, ale teda som taký starý, že si pamätám, keď teda publikácia Telo a duša v roku 2003 uzrela svetlo sveta, vtedy bol ministrom zdravotníctva Rudolf Zajac, ja som bol jeho hovorcom a vlastne som schytal tú prvú vlnu, keď sa to po prvýkrát vlastne prevalilo vo veľkej miere. Otázku mám v rámci faktickej voči navrhovateľovi, že akým spôsobom sa dajú tieto veci dokázať. Predpokladám, že túto otázku čakáte, čiže máte na ňu pripravenú dobrú odpoveď, pretože v Českej republike, kde riešili veľmi podobný problém, tiež prišli s nejakým odhadom, koľkých žien by sa toto odškodnenie mohlo týkať. Ich odhad bol, že to budú radovo tri až štyri stovky, akurát počet žiadostí rádovo prevýšil ten odhadovaný, pôvodne odhadovaný počet. Ráta sa v tisícoch ten počet tých záujemkýň. Teda že akým spôsobom to chceme verifikovať, aby sme, ešte raz, budú sa tu rozdávať peniaze, takže určite tu budú záujemcovia, ktorí budú chcieť podvádzať v rámci tohto procesu, to znamená, akým spôsobom chceme verifikovať, že tá požiadavka je oprávnená a že tá sterilizácia, naozaj došlo k nej v rozpore s vtedy platným právom bez vedomia a informovaného súhlasu pacientky a tak ďalej a tak ďalej.
Ďakujem pekne.