Videokanál klubu

Dobrý večer prajem. Dovoľujem si predložiť návrh tohto uznesenia, ktorým teda chceme uložiť povinnosti pani ministerke hospodárstva Slovenskej republiky a ministrovi financií predložiť Národnej rade správu o spôsobe poskytovania a výške pomoci s cenami energií pre slovenské domácnosti budúci rok vrátane zabezpečenia zdrojov a tiež chceme informáciu o zmluve, ktorá bola uzatvorená so Slovenskými elektrárňami. Tým dôvodom je skrátka to, že máme 30 dní do konca roka a stále nevieme, ako bude vyzerať tá pomoc s cenami energií, koľko jej vlastne bude a či vôbec bude a aká bude, či bude plošná alebo adresná, pričom pani ministerka toto avizovala už na jar tohto roku, že teda bude určite adresná, ale dodnes sme žiaden návrh nevideli. Takisto v rozpočte najprv na to malo byť vyčlenených 100 mil., potom 275, ale z toho 175 ešte na pokrytie minuloročných. Zrazu sa hovorí o tom, že však máme tam rezervu. Najprv to bola rezerva vo výške miliardy, potom pol miliardy, potom 400 mil. Teraz sa hovorí, že 280 by sa z toho mohlo použiť na energopomoc, čo sú vlastne dve tretiny. Takže naozaj radi by sme vedeli, koľko toho vlastne bude a ja by som potom bližšie detaily predstavil aj vo svojom vystúpení v rámci rozpravy.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, využijem aj záverečné slovo, lebo naozaj toto považujem za veľmi vážnu vec. A tak ako povedali aj páni poslanci, ktorí sa zúčastnili rozpravy, toto je kľúčová hodnotová otázka. Akože je nám naozaj úplne jedno, čo sa tu dialo za komunizmu? Odsudzujeme to, alebo to neodsudzujeme? Lebo keď to odsudzujeme, no tak potom chceme, aby agenti ŠtB proste boli odsúdení spoločnosťou. Proste nechceme, aby sa tu takéto veci už diali, nechceme, aby tu ľudia na seba predsa donášali takýmto spôsobom, krivo. Veď toto nechceme. Nechceme tu už zločiny komunizmu, tak musíme predsa odsúdiť tých, ktorí ich páchali. Tak ak to neurobíme, znamená, že to odobrujeme. Že potom asi už nechceme Ústav pamäti národa. Proste spochybňujeme celú inštitúciu. Načo robí tú prácu? Načo sa tu ona vyjadruje, že vlastne je tu dostatok argumentov na preukázanie, že Andrej Babiš tým agentom ŠtB bol. Toto je kľúčová hodnotová otázka. Tak buď sa s tým vieme vysporiadať, alebo nevieme. Ale to, čo koalícia nám teraz priniesla cez tento súdny zmier, znamená, že tie zločiny komunizmu boli v poriadku. Toto ste priniesli tým súdnym zmierom. A buď to vyvrátite, alebo to jednoducho necháte tak. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja viem, že sme unavení, ale napriek tomu mi nedá proste jednoducho k tejto veci ešte povedať zopár slov. Lebo ja si myslím, že nielen preto, že som bola ministerka spravodlivosti, ale ja som bola tak šokovaná, keď som sa to dozvedela, že jednoducho nemohla som sa tu uspokojiť len s tým, že skúsim nejaký návrh zákona, ale áno, pokúšam sa primäť Národnú radu, aby prijala uznesenie a aby tu došlo k nejakému uvedomeniu, že proste všetko má nejaké hranice. Že sú nejaké hranice, ktoré má minister vnútra, ktoré má každý minister pri výkone svojej právomoci, ale to prekročenie tých hraníc nás jednoducho všetkých dobehne. To, že minister vnútra Matúš Šutaj Eštok prekročil hranicu, ktorá súvisí s faktami ohľadom toho, či niekto je alebo nie je agentom ŠtB, je hrubým prekročením hranice, ktorá mu nepatrí. Som o tom skalopevne presvedčená, že toto jednoducho nepatrí do výbavy ministra vnútra. On síce zastupuje Slovenskú republiku v týchto sporoch s danými osobami, ale to neznamená, že môže uzatvárať takéto súdne zmiery. Potom načo tu máme Ústav pamäti národa? Načo ho máme? Keď samotný Ústav pamäti národa nesúhlasil s takýmto súdnym zmierom, ani mu nebola daná možnosť, aby sa k tomu riadne vyjadril. Ani netušil, že vlastne k takémuto súdnemu zmieru dôjde. Ako sa potom Slovenská republika vysporiadáva so zločinmi komunizmu? Načo tu vlastne je ten Ústav pamäti národa, keď potom spory, ktoré sa ho týkajú, tak vlastne do tých sporov vôbec nie je priamo zapojený?
Ak takýmto spôsobom budeme naozaj pristupovať k inštitúciám na Slovenku a vidíme, že proste pristupujeme, že sa tu inštitúcie v pohode zo dňa na deň likvidujú. To, že došlo k likvidovaniu špeciálnej prokuratúry zo dňa na deň, že dochádza k likvidácii NAKA zo dňa na deň, kľúčovej inštitúcie pre boj s korupciou, nad tým nejakým spôsobom, samozrejme, nezatvoríme oči a nie sme schopní to prehltnúť, ale Ústav pamäti národa. Prečo Ústav pamäti národa? Čo zohral Ústav pamäti národa? Kde ho vidíte, v rámci akej teraz politiky pomsty, voči akým predchádzajúcim vládam? To je pomsta teraz. Komu sa chcete pomstiť? Nerozumiem, že ako čo je toto za signál, ktorý sa vysiela v súvislosti s týmto súdnym zmierom. Veď to je jediný signál, že sa chcete vysmiať obetiam komunizmu. Jediný signál, ktorý týmto spôsobom vysielate.
Ten návrh uznesenia jednoducho daný pre koalíciu, aby sme dali, chcem dať priestor tomu sa možno spoločne nadýchnuť, že Ústav pamäti národa je tu pre nás všetkých dôležitá inštitúcia, aby sme pamätali, čo sa dialo za komunizmu a už nechceme, aby sa to vrátilo. Ak ste ochotní prehltnúť tento súdny zmier, tak to znamená, že pre vás žiadne vysporiadanie sa so zločineckou minulosťou komunistického režimu nie je namieste. A v tom prípade je to naozaj veľmi smutné.
Ďakujem pekne.

Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám vlastne druhý návrh na túto pôdu parlamentu, okrem toho, že navrhujem prijať tzv. lex Babiš, pretože priamo súvisí s tým, že tu bol uzatvorený naozaj bezprecedentný, hanebný súdny zmier medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Andrejom Babišom ohľadom toho, či bol alebo nebol agentom ŠtB. A keďže je to tak hanebné, tak som presvedčená, že nielen to, že by bolo namieste prijať zákon, ktorý by umožnil tento súdny zmier otvoriť a dať priestor generálnemu prokurátorovi, aby sa o tom mohlo znovu konať a mohol o tom rozhodnúť na základe faktov v súdnom konaní súd, pretože tomu môžeme dôverovať a veriť, že to je tá nezávislá inštitúcia a nakoniec voči tomu rozhodnutiu prípadne by sa ešte mohlo brániť aj ministerstvo vnútro, Slovenská republika by mala za to, že to vyhodnotenie dôkazov podľa nej nebolo dostatočné a dôveryhodné.
A v tejto súvislosti ja si myslím, že treba sa trošku vrátiť, aj čo všetko predchádzalo tomu samotnému rozhodnutiu o súdnom zmieri, že jednoducho tu bolo aj nejaké rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré naopak skôr dávalo viac argumentov v prospech Slovenskej republiky, že práve v tomto spore by mohla byť úspešná. Ale ja poviem k tomu zopár slov, lebo potom by som skôr vystúpila v rozprave.
Poviem k tomu viac, ale na úvod ako navrhovateľka navrhujem, aby Národná rada prijala uznesenie k tomuto hanebnému súdnemu zmieru, osobitne s tým cieľom, aby sme priznali Ústavu pamäti národa to, že je to kľúčová inštitúcia pre vysporiadanie sa so zločinnou minulosťou komunistického režimu. A proste je to jednoducho aj vyjadrenie úcty k obetiam tohto zločineckého režimu, že toto je jednoducho namieste spraviť. A tak ako už tu bolo povedané v rámci rozpravy k samotnému lex Babiš, tak je namieste, aby minister vnútra nám ukázal všetky tie analýzy, ktoré ho mali viesť k uzavretiu súdneho zmieru, pretože sme ich nevideli. Nechce nám ich ukázať. Chceme ich vidieť, na základe čoho sa rozhodol uzavrieť takýto súdny zmier. Pretože máme dôvodnú pochybnosť, že to nebolo nijako prospešné pre Slovenskú republiku. Aj to je súčasťou tohto uznesenia. A žiadame dôrazne vládu, aby do sporov o pochybnej minulosti kohokoľvek s ohľadom na zistenia Ústavu pamäti národa takýmto spôsobom nezasahovala a nespochybňovala tak úlohu nezávislých a nestranných súdov.
Ja si dovolím k tomu ešte povedať zopár slov v rámci rozpravy, ale toto si myslím, že na úvod stačí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, páni poslanci, za vaše reakcie. Ja sa domnievam, že tento návrh zákona je vlastne výzva pre koalíciu a pre koaličných poslancov práve, práve s ohľadom aj na to, ako netransparentne došlo k samotnému súdnemu zmieru. Ako na základe mojej informácie nikto ani v rámci koalície netušil a nevedel, ani minister spravodlivosti Boris Susko, že k takémuto súdnemu zmieru sa schyľuje a takýto súdny zmier bol uzavretý. A mňa toto naozaj desí, ako je možné, že ani minister spravodlivosti proste o tomto nemal vedomosť a ani sa nevyjadril k otázke, či vôbec je možné takýto súdny zmier uzavrieť a jednoducho k takému súdnemu zmieru došlo. Jednoducho tento netransparentný, samozrejme skrytý spôsob len nasvedčuje tomu, že ten dôvod pre uzavretie súdneho zmieru vôbec nebol ten, nejakým spôsobom, žeby tam bola vôbec nejaká úvaha o tom, že by to malo byť v prospech ministerstva vnútra, že by tu bolo nejak viac argumentov smerujúcich k tomu, že toto je prospešné pre záujmy krajiny. Práve naopak, skôr to nasvedčuje tomu, že proste bolo to predmetom politických obchodov, že nakoniec v rámci samotnej volebnej kampane, ktorá súvisela aj s prezidentskými voľbami, ako keby toto bola zámena za to.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení pán poslanci, ja vlastne k udalosti, ktorá sa stala, a to bolo schválenie súdneho zmieru vo veci Andreja Babiša, musím povedať, že ako bývalú ministerku spravodlivosti ma toto naozaj nesmierne vyrušilo, pretože keď som sa to dozvedela, mala som za to, že to vlastne právna povaha veci nepripúšťa a súdny zmier v takejto veci nie je možné uzavrieť, to bola prvá vec.
Druhá vec, ktorá ma v tejto veci naozaj nad mieru vyrušila, bola tá, že vlastne z ničoho mi nevyplynulo, žeby ohľadom daného zmieru vôbec bola nejaká dohoda aj v rámci vlády alebo v rámci koalície, žeby jednoducho k takémuto vážnemu, bezprecedentnému kroku došlo aj na úrovni súčasnej koalície k tomu nejaká diskusia. To ma naozaj zásadne prekvapilo, pretože, a ja si dovolím k tomu aj bližšie, bližšie povedať, že to, že sa javí, že má nejaký minister určitú právomoc, samozrejme riešiť určitú oblasť sporov v mene štátu, neznamená, že môže urobiť hocičo, a osobitne ak sa jedná proste o vec, ktorá je predmetom verejnej diskusie, tak sa prinajmenšom predpokladá, že takáto vec bude aspoň predmetom nejakej debaty na vláde. Rovnako keď sa robia zmiery, ktoré súvisia s prípadmi, ktoré sú na úrovni Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo sú tu prípady, ohľadom, ohľadom ktorých sú aj na domácej úrovni ohľadom nich veľká verejná diskusia a robí sa k nim zmier, tak môžem vám povedať ako bývalá ministerka spravodlivosti alebo štátna tajomníčka mám o tom vedomosť, že vždy takéto veci boli predmetom diskusie prinajmenšom na vláde. Vo veci súdneho zmieru ohľadom Andreja Babiša nemám vedomosť, žeby čokoľvek bolo predmetom akejkoľvek diskusie a už vôbec nie predmetom aj vlády. Aj som sa snažila k tomu získať viac informácií a z toho, čo mám vedomosť, je, že k žiadnej takejto diskusii (reakcia spravodajcu), ja viem, k žiadnej takejto diskusii nedošlo. A to ma, musím sa priznať, že osobitne vyrušuje a vyrušuje ma aj to, že tu vlastne nebola žiadna väčšia debata o tom, či vôbec mohol minister spravodlivosti takýto zmier uzavrieť.
Faktom je, že procesné pravidlá, tak ako ich máme k samotnému súdnemu zmieru, ako keby dávali priestor, že tu sa môže súdny zmier uzavrieť o čomkoľvek a nikto ho už nemôže spochybniť. Faktom však je, že keď si pozrieme dôvodovú správu, ktorá bola uzatváraná a ktorá bola vlastne pripravená k takýmto pravidlám, ako ich máme k dnešným procesným, k tomu celému, k tým, k tým, k tomu sporu, ktorý prebieha na súde, tak vlastne sa z toho dozvedáme, že tu je predpoklad, že súd sa vždy vysporiada s otázkou, či vlastne ten súdny zmier možno alebo nemožno uzavrieť. Ja sa musím priznať, že som veľmi prekvapená, že k takémuto súdnemu zmieru tu došlo, pretože to by sme potom sa mohli baviť o tom, že súd tu bude uzatvárať zmiery ohľadom čohokoľvek, ja neviem, ohľadom rôznych faktov z histórie zrazu bude proste súdny zmier, že účastníci sa budú o tom v nejakej súvislosti sporiť, vyvolajú nejakú, nejaký spor ohľadom ochrany osobnosti, táto vec sa dostane na súd a zrazu proste urobia zmier a bude sa to týkať nejakých faktov ohľadom druhej svetovej vojny a podobne a zrazu takéto veci tu začnú byť predmetom súdneho zmieru. Rovnako asi by sme nečakali, že súdny zmier tu bude, či nejaké manželstvo je platné alebo neplatné, alebo či niekto je alebo nie je občanom Slovenskej republiky. Sú proste určité veci, kde sa predpokladá, že tie fakty sa budú preukazovať na súde a nie je možné, aby ohľadom toho tu niekto uzatváral súdny zmier.
Som presvedčená, že nielen v nadväznosti na to, aby sa tu neschvaľovali halabala súdne zmiery, či niekto je alebo nie je agentom ŠtB, ale jednoducho treba zaviesť určité pravidlá. Súdny zmier tu nemôže byť proste o hocičom. Súdny zmier môže byť len o tom, o čom dvaja účastníci sa môžu vzájomne dohodnúť. Keď sa s účastníkmi, sa dvaja účastníci sporia, čo si vlastne dohodli alebo nedohodli ohľadom kúpnej zmluvy, nech sa páči, nech sa páči, ak sa tá vec dostane na súd, nech sa dohodnú, že proste takto urovnajú vzájomne spor. Ale nie je naozaj namieste, aby sa tu uzatvárali zmiery o tom, či je niekto, alebo nie je agentom ŠtB. Nech ho, k tomu treba preukázanie faktov.
A keďže sa javí, že je tu ohľadom toho nejaká nejasnosť, tak som presvedčená, že všetci máme záujem na tom, aby tu k tomu nejaké pravidlá boli, a preto navrhujem, aby sme sa vrátili k právnej úprave, ktorú sme tu mali pred rokom 2015, a to znamená, že zákon jasne povie, že rozsudkom sa môže schváliť iba taký zmier, ak proste jeho povaha veci toto nejakým spôsobom nevyvracia a dať aj priestor samozrejme k tomu, že taký, taký zmier nemožno spätne napadnúť. Osobitne vo veciach, ktoré sa týkajú Ústavu pamäti národa, ja som presvedčená, že v takomto prípade, keďže Ústav pamäti národa vlastne vôbec nie je účastníkom konania, tu vlastne ho zastupuje ministerstvo vnútra, tak ak Ústav pamäti národa má za to, že by v tej veci mal byť podaný nejaký opravný prostriedok, tak aby tu bol nejaký priestor aj tieto záujmy chrániť, tak ten priestor navrhujem dať k dispozícii generálnemu prokurátorovi. Proste generálny prokurátor by mohol sám dávať takýto podnet, ktorým by mohol aj takýto súdny zmier otvoriť, aj keď Ústav pamäti národa tu nie je stranou v konaní. Jednoducho ak ministerstvo vnútra v nejakej veci by do budúcna akokoľvek konalo a javilo by sa to zvláštne, tak treba dať, ja sa domnievam, tento priestor generálnemu prokurátorovi, aby takúto vec mohol otvoriť.
Čo sa týka však samotných rozhodnutí ohľadom, ohľadom toho, či niekto je, alebo nie je agentom ŠtB, som presvedčená, že toto by nikdy nemalo byť predmetom súdneho zmieru a je namieste do samotného zákona, ktorý sa týka Ústavu pamäti národa, dať ustanovenie, že sa to jednoducho nepredpokladá, že takéto niečo by bolo možné. Ja som jednoducho presvedčená, že sú určité hodnoty spoločnosti, ktoré by mal reflektovať aj náš právny poriadok. Jednoducho aj rozhodnutia, ktoré prinášajú súdy, by sa nemali len javiť, že sú v súlade s tým, čo káže právo, ale mali by sme tomu aj úprimne veriť. A keď na jednej strane odsudzujeme zločiny, ktoré boli páchané za komunizmu, a chceme, aby bolo jasné, kto je alebo nie je agentom ŠtB, tak je namieste, aby tu bol daný priestor, aby takéto fakty boli súdu predložené a aby súd o nich rozhodol. Iba v takom prípade môžeme uveriť, môžme naozaj uveriť, že takéto rozhodnutie súdu je to, ktoré je nezávislé a nestranné, a nerobí sa súdny zmier len z dôvodu rôznych politických obchodov a nie je to výsmechom nakoniec obetiam komunizmu.
Takže ja verím, že na tomto máme určite zhodu aj s predstaviteľmi koalície a keďže, pokiaľ ja viem, nejakým spôsobom ani neboli prizvaní do vôbec úvah ohľadom súdneho zmieru, žeby mohli dať priestor k tomu, že ak generálny prokurátor by mal za to, že je namieste takýto súdny zmier otvoriť, tak aby sme mu ten priestor dali. Takže verím, že je tu možná podpora aj pre takýto návrh.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám návrh zákona, ktorým, v skratke sa jedná o zmenu procesného predpisu, v ktorom prebiehajú bežné občianske spory na súdoch. Jeho cieľom je vrátiť späť právnu úpravu, ktorú sme tu mali pred veľkou reformou tohto civilného procesu, spred rok 2015, pretože ukazuje sa, že právna úprava, ktorá tu bola schválená, ktorá zjednodušila dá sa povedať pravidlá pre súdny zmier, nie je správna a nerešpektuje hodnoty našej krajiny. A konkrétne to ukázal súdny zmier, ktorý bol schválený v prípade faktov ohľadom toho, či niekto je, alebo či niekto nie je spolupracovníkom ŠtB za komunizmu. A toto určite predkladateľ zákona s týmto nerátal, že v takýchto veciach by mal byť schvaľovaný súdny zmier. Som o tom presvedčená, pretože ak by to predpokladal, tak by určite dal priestor v právnej úprave práve k tomu, aby aj dodatočne takýto schválený súdny zmier mohol byť prehodnotený. Keďže sa ukazuje aj celospoločensky, že by bolo namieste, aby takáto právna úprava existovala, tak chcem uľahčiť túto situáciu aj koalícii takúto právnu úpravu umožniť. A touto právnou úpravou vlastne umožniť aj to, aby tu bol aj určitý priestor prehodnotiť aj súdne zmiery, ktoré boli uzavreté, ktoré s našimi hodnotami nekorešpondujú a ktoré nespochybňujú aj obete komunizmu nakoniec, a aby sme jednoducho umožnili aj to, aby bolo možné zrušiť aj takýto zmier tri roky spätne a vlastne upravujem k tomu proces, ktorý by sa tu mohol uplatniť.
Nie je to v zásade nič nové, už sme viackrát takto procesne vstupovali do aj do rozhodnutí, ktoré boli prijaté procesne, proste určitý priestor tu je a ja sa domnievam, že práve s ohľadom na hodnoty našej krajiny je nevyhnutné, aby sme takúto právnu úpravu prijali. Ja poviem viac v rámci rozpravy a hlásim sa v rámci rozpravy tiež ako jeden z rečníkov.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, začnem takým skutočne krátkym vysvetlením pojmov. Integračný sociálny podnik je podnik, ktorý dosahuje pozitívny vplyv prostredníctvom zamestnávania znevýhodnených osôb. Tie znevýhodnené osoby je široká skupina osôb. Jednak sú to ľudia pod 25 rokov, jednak sú to ľudia nad 50 rokov, jednak sú to ľudia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, a tých skupín je tam viacej. A ten sociálny podnik dostáva časť mzdy refundovanej, pokiaľ ten sociálny podnik zamestná toho nezamestnaného takto hendikepovaného a vyplatí mu plat, zaplatí odvody, všetko vyplatí, čo má, tak časť tej mzdy mu hradí štát s tým, že ten človek je veľmi ťažko zamestnaný na klasickom pracovnom trhu a toto sa počíta ešte ako taký medzistupeň práce. Že ten človek tam príde, získa nejaké pracovné návyky, získa nejaké zručnosti a potom má väčšiu šancu uplatniť sa na klasickom trhu práce. Ten sociálny podnik nemôže fungovať len virtuálne, lebo keďže veľkú časť tej mzdy musí si privyrobiť, takže tí ľudia musia normálne pracovať. Tí ľudia normálne musia vyrábať nejaké výrobky, poprípade poskytovať nejaké služby, musia byť konkurencieschopní a štát tým, ktorí, lebo nemusia byť všetci, a štát tým, ktorí sú znevýhodnení, tak refunduje časť mzdy.
Je to osvedčený model v Európe aj vo svete, ale v Európe je veľmi osvedčený model a jedným z výhod toho sociálneho podniku je, aj keď sa ten nezamestnaný niekde zamestná, tak ten štát garantuje príspevky tomu sociálnemu podniku, že dobre s tým nezamestnaným pracoval, s tým zdravotne znevýhodneným alebo sociálne odkázaným, lebo ten človek sa zamestnal v inom podniku, a je to vlastne od 25 % do 35 % priemernej mzdy na niekoľko mesiacov. Ale na Slovensku hoci tie sociálne podniky alebo sociálne podnikanie začalo v roku 2018, tak tento, táto výhoda, že keď toho človeka zamestnáme a chceme ho posunúť ďalej na pracovný trh, sa nevyužíva a to hlavne z toho dôvodu, že tie sociálne podniky ako keby, ony o tom vedia, ale ako keby o tom nevedeli, ale celé to funguje preto tak, lebo vy keď si zamestnáte do toho sociálneho podniku človeka a zistíte, že z toho človeka nemáte profit, že nedokáže na seba vyrobiť, tak ho jednoznačne prepustíte, stane sa z neho nezamestnaný. Ale pokiaľ ten človek naozaj je kvalitný a vy ho vlastne pripravíte tak, že ten človek dokáže na seba vyrobiť a tvorí hodnoty, tak tí zamestnávatelia v tých sociálnych podnikoch ako keby nechceli tých ľudí ďalej púšťať, oni si ich nechajú. Lebo prečo by ho mal posúvať ďalej, keď ten profit robí pre ten sociálny podnik. Ale cieľom toho sociálneho podniky by malo byť hlavne pripravovať tých ľudí a posúvať ďalej.
A naším návrhom zákona chceme zvýšiť tie príspevky pre tých zamestnávateľov, pre sociálne podniky, že keď toho človeka spracujú tak, že má nejaké pracovné návyky, že má nejaké zručnosti a dokáže sa udržať na klasickom pracovnom trhu, aby ho naopak na ten klasický pracovný trh ponúkli, začali sa trápiť s inými pracovníkmi, ktorí tieto zručnosti nemajú, ale za to dostanú ten benefit, ktorý je v súčasnosti asi nízky, lebo de facto sa nevyužíva a nefunguje. Takže v súčasnosti je sadzba umiestňovacieho príspevku v 7. až 9. mesiaci poskytovania 25 % z priemernej mzdy zamestnanca. My túto sadzbu navrhujeme zvýšiť na 40 % a sadzba umiestňovacieho príspevku v 10. až 12. mesiaci jeho poskytovanie je 35 % z priemernej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve. Túto sadzbu navrhujeme zvýšiť na 60 %. Zároveň musím upozorniť, že sa nejedná o nejaké horibilné sumy, lebo momentálne máme v sociálnych podnikoch asi niečo viac jak 6-tisíc zamestnancov a viac ako polovica sú tí vlastne sociálne znevýhodnení, ktorí dostávajú od štátu tú podporu. A ten príspevok bude len pre tých, z ktorých urobíme naozaj tak kvalitných zamestnancov, že sa posunú na ten pracovný trh. Ako som už hovoril, teraz de facto ten príspevok nefunguje, takže zvýšením predpokladáme, že by bola väčšia motivácia pre sociálne integračné podniky, aby sa tomu začali venovať.
Ja chcem povedať, že v štatistikách vedieme 95-tisíc voľných pracovných miest, 95-tisíc a máme momentálne najnižšiu nezamestnanosť na Slovensku, a preto by sme mali hľadať dôvody, ako tých našich ľudí zamestnať. Lebo ako som tu už minule spomínal, vláda tento rok niekoľkokrát zvýšila víza, pracovné víza ľudí zo zahraničia. Naposledy to bolo 25-tisíc a to sú víza pre ľudí z Ázie, Bangladéš, India a Thajsko a ďalšie krajiny bývalej krajiny Sovietskeho zväzu. Takže naozaj my by sme sa nemali snažiť tým našim ľuďom robiť prekážky pri tom uplatnení sa na pracovnom trhu, ale mali by sme hľadať možnosti, ako tých našich ľudí zamestnať, ktorí nie sú zamestnaní.
Ako, viete, my máme veľký rozptyl, čo všetko by sme mohli urobiť. My máme žiakov na dvojzmennej prevádzke, spravidla sú to Rómovia. Vieme, že oveľa nekvalitnejšia dvojzmenná prevádzka je ako jednozmenná. My tu máme 40-tisíc ľudí, ktorí nemajú vhodné bývanie. Viac ako 5-tisíc tých kolíb máme a mohol by som takto pokračovať ďalej, ale jedna z vecí, jedna z malých častí, jedna z malých častí mozaiky, ktorá môže tomu pomôcť, sú práve tie sociálne integrujúce podniky, lebo tie sa nemôžu tváriť, že rekvalifikujú alebo že umelo niečo vytvárajú, lebo naozaj sú nastavené dobre, systém funguje, peniaze sa tam nekradnú, ale asi treba zvýšiť motiváciu, aby sme ich posunuli troška ďalej, aby tí ľudia naozaj skončili na klasickom pracovnom trhu.
Štát nevie tieto osoby zamestnať, treba si uvedomiť, že na Slovensku ako keby sme mali, Slovensko, Košický, Prešovský a Banskobystrický kraj, ktorý rieši úplne iné problémy, ako rieši zbytok Slovenka. A keď hovoríme o nezamestnanosti, hovoríme, aká je nízka nezamestnanosť a koľko je voľných pracovných miest, tak si treba uvedomiť ďalšiu vec, že tam, kde máme vysokú nezamestnanosť alebo výrazne vyššiu, tam tie pracovné miesta nie sú. A keď minister sociálnych vecí povie, že vytvorí pracovné miesta a tých ľudí zamestná, keď nie, im zobere sociálne dávky, tak keď tie pracovné miesta tam nie sú, tak ako ich vytvorí? Tak môže vytvoriť jedine umelé pracovné miesta, že zamestná toho človeka napr. na čistení potokov na rok, vyplatí mu mzdu, ale po roku ten človek nemá žiadne zručnosti navyše, žiadne pracovné návyky navyše a vlastne skončil, tá práca, samozrejme, sa minie, tak fajn, budeme mať upratané potoky, ale ten človek skončil tam, kde pred rokom začínal. A treba si uvedomiť, že keďže pán minister hovoril, že 100 mil. na to má pripravených a ďalšie peniaze, keď bude treba, do toho systému dodá. Ja sa pýtam, ako efektívne tieto peniaze budú minuté na nezamestnanosť, keď ten človek po roku skončí presne tam, kde začal. A nehovoriac o aktivačných prácach. Ja viem, že tie aktivačné práce pomôžu tomu, tej obci pri upratovaní a tak ďalej, ale my si uvedomme, že 25 rokov aktivujeme s malými prestávkami jedných a tých istých ľudí a výsledok je aký? Že sú znova na aktivačných prácach.
Takže naozaj by sme sa mali zamyslieť a niečo zmeniť a práve tento zákon, ktorý predkladáme, je takou, takým malým čriepkom, malou mozaikou. My si uvedomujeme, že to je opozičný zákon a že veľké veci nám nikdy nebudú schválené, tak aspoň pri tých maličkých by sa mali naozaj tí poslanci zamyslieť a povedať, že áno, možno to pomôže, zamestná možno desiatky, možno stovky ľudí na klasickom trhu práce.
Chcem vás poprosiť o podporu tohto zákona a chcem vás ešte poprosiť, aby tie sociálne podniky, lebo teraz sa prezentuje, že nám budú vznikať nejaké umelé sociálne podniky, ktoré natrvalo budú podporované dotáciami, budú mať nejaké verejné zákazky, že veľmi dobre sa rozpomeňte na rozkradnuté sociálne podniky, ktoré tu boli na Slovensku, že ten SMER pri tom sociálnom podnikaní nedoniesol nám tu ruže, ale aj tŕne a nedopusťte, aby sa tieto sociálne podniky zneužili tak, ako už sa raz zneužili v minulosti, lebo ja si neprajem, aby sa tu replikovali chyby z minulosti.
Ďakujem pekne a prosím vás o podporu tohto návrhu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, poslanci, poslankyne, dovoľte mi, aby som za skupinu poslancov odôvodnil návrh zákona, ktorý predkladáme. Ide o veľmi stručný návrh zákona, ktorého cieľom je zvýšenie sadzby umiestňovacieho príspevku, ktorý je určený pre integračné sociálne podniky.
Viac o tomto zákone a dôvodoch, prečo ho predkladáme, poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Ďakujem za podporu, pán poslanec Ledecký. Ja veľmi na zázraky neverím, ale teda chcel som dať túto myšlienku tak do trhu myšlienok a v prípade, že by si koaliční poslanci ako povedali, že teda nepodporíme ten návrh, lebo je opozičný, lebo však tak to chodí, tak možno sa niekto z nich zamyslí a v budúcnosti si povie, že aj toto je opatrenie, ktoré môže pomôcť ekonomike v týchto ťažkých časoch a predloží to niekto z nich, alebo si to osvojí vláda. Ja budem len rád.
Ďakujem.