Ďakujem za slovo. Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ja si myslím, že po tom, čo sa pred chvíľkou udialo, by bolo príhodné, aby som nám pripomenula, o čom práve prebieha rozprava. Táto rozprava prebieha o vládnom návrhu, ktorým sa dopĺňa zákon o používaní jazykov národnostných menšín. A sme v prvom čítaní. Podľa legislatívnych pravidiel máme sa rozhodnúť o tom, či tento zákon posunieme do druhého čítania.
Ja vítam ako človek s právnickým vzdelaním, že tento zákon v § 1 ods. 2 definuje pojem jazyk menšiny. Hovorí o ňom, že jazyk je kodifikovaný alebo štandardizovaný jazyk tradične používaný na území Slovenskej republiky jej občanmi patriacimi k národnostnej menšine, ktorý je odlišný od štátneho jazyka, jazykom menšiny je bulharský jazyk, český jazyk, chorvátsky jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, poľský jazyk, rómsky jazyk, rusínsky jazyk a ukrajinský jazyk.
Celkove obsah zákona potom dopĺňa a rozširuje doterajšie podmienky a rozsah práva používať jazyk menšiny, jeho používanie, najmä v ústnom a písomnom styku pred orgánmi štátnej správy a samosprávy. Podľa tohto zákona si práva môžu uplatniť občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine, ktorá podľa posledného sčítania ľudu tvorí v obci najmenej 15 % jej obyvateľov. Zoznam takýchto obcí bude uvedený v nariadení vlády Slovenskej republiky.
Ja som ešte predtým, ako sa začala rozprava v Národnej rade Slovenskej republiky, k tomuto zákonu zachytila rôzne stanoviská, vyjadrenia politikov našich politických strán. Napr. predseda istej politickej strany v nedeľu vo verejnej televíznej diskusii označil ten limit 15 % za akýsi nešťastný kompromis. Takisto položil sugestívnu otázku priamo do kamery: „Chceme, aby sa naši ľudia učili na obecných úradoch po rómsky, podčiarkujem, aby sa naši ľudia učili na našich obecných úradoch po rómsky?“ Iný predseda politickej strany v inej televíznej relácii uviedol, že navrhovaná právna úprava je protiústavná, a to z toho dôvodu, že naša ústava hovorí, že štátnym jazykom Slovenskej republiky je slovenský jazyk a nič nehovorí o jeho obmedzovaní alebo obmedzovaní jeho používania. Pokiaľ viem, aj koaliční poslanci v diskusiách uvažujú o tých 15 %, či to je dobrá alebo vysoká hranica. Niektorí uvažujú o tom, že treba vylepšiť v rámci druhého čítania text tohto zákona.
Ja som sa do dnešnej rozpravy neprihlásila preto, aby som polemizovala s už vyslovenými názormi na obsah tejto právnej úpravy alebo s politickými postojmi, ale preto, lebo mám veľký záujem na tom, aby odznel v rozprave v Národnej rade Slovenskej republiky k tomuto zákonu aj môj názor.
Ja si uvedomujem, rovnako ako mnohí z nás si uvedomujú, že obsah tejto právnej úpravy je dôležitý, pretože v dlhodobom časovom horizonte rovnako ako iné zákony, ktoré upravujú podobné práva, napr. o jazykoch nielen menšín, ale aj o štátnom jazyku, o občianstve, sú citlivé témy a môžu mať vplyv na celkovú stabilitu nášho štátu.
Z doterajších vystúpení politikov nielen k tomuto zákonu, ale aj predtým som si všimla, že najčastejšie slovenskí politici posúvajú tieto veci do takej polohy, ako keby, ak priznáme určité práva menšinám, sme tým zároveň uberali právo väčšinovému národu. A často to stavajú do roviny, že ak menšine priznáme alebo rozšírime nejaké právo, tak tým ohrozíme stabilitu a bezpečnosť nášho štátu. Dokonca niektorí to považujú za také nebezpečné, že spomínajú v tejto súvislosti napr. autonómiu. Dávajú poskytnutie práva národnostnej menšine do akejsi úmery k právu väčšinového národa a do roviny, ako keby išlo o kolíziu práv. Ja takýto postoj odmietam. A myslím si, že je nesprávny, že to je nesprávne východisko. Myslím si, že ak by sme mali posudzovať právnu úpravu, či je vhodná a potrebná a účelná, tak by sme mali vychádzať z iného posúdenia. Naše posúdenie podľa mňa by malo vychádzať z odpovede na klasickú otázku, komu právna úprava prospeje, čiže v koho záujme by jej prijatie bolo. Ja som si preto položila takú otázku napr., či z hľadiska vnútornej sily nášho štátu by bolo dobré, aby sme takúto právnu úpravu prijali a aby sme rozšírili práva menšiny. V histórii sa opakovane potvrdzuje, že ak sa štát skladá z dvoch alebo viacerých národov alebo z národa a národností a nemá dobre usporiadané vnútorne tieto vzťahy, tak skôr či neskôr v určitých historických situáciách bez ohľadu na to, či to je alebo nie je ekonomicky výhodné, sa takýto štát otriasa v základoch, spravidla sa aj rozpadne alebo sa minimálne zmenia jeho hranice. Preto odpoveď na otázku je, že pre každý štát je životne dôležité, aby si vzťahy s iným národom alebo s menšinami usporiadal čo najlepšie.
A teraz otázka, čo to je dobré usporiadanie vzťahov. Aj na to máme z histórie veľa odpovedí. História jasne dáva odpoveď na to, že nestačí, ak si ten väčšinový národ alebo silnejší národ myslí, že svojim menšinám alebo inému slabšiemu národu poskytol veľké práva. Často to označuje ako nadštandardné práva. To totiž vôbec nie je podstatné, čo si o tom myslí ten väčšinový národ. Pre bezpečnosť a stabilitu štátu a jeho vnútorných pomerov je rozhodujúce, vždy je to rozhodujúce, čo si o tom myslí ten slabší, ako sa tam cíti ten slabší a akým spôsobom ten slabší potom vníma toto svoje postavenie. Čiže ja opakujem, že pre stabilitu vnútorných vzťahov v každom štáte, nielen v Slovenskej republike, je podstatné, ako sa v tom štáte cíti buď ten slabší národ, alebo tá menšina. A, ešte raz, nie je vôbec dôležité, či si väčšinový národ myslí a má pocit, že menšina má nadštandardné práva. Takže moja odpoveď na to, či potrebujeme takúto právnu úpravu, ktorou rozšírime práva pre národnostné menšiny, v tejto chvíli ohľadne používania jej jazyka, ak odpoveď na otázku, či predkladaný zákon môže zvýšiť komfort života menšiny, či môže posilniť jej dôveru v náš štát a v orgány štátu, ak odpoveď na takúto otázku je kladná, tak potom je v najvyššom záujme Slovenskej republiky, aby sme takýto zákon prijali, pretože ním posilníme vnútornú stabilitu nášho štátu.
Ďalej, podľa môjho názoru je veľmi dôležité a podstatné pre Slovenskú republiku a pre každý iný štát, ktorý sa skladá z viacerých národov alebo má národnostné menšiny, aby sa vzťahy medzi väčšinovým národom a menšinami budovali korektne a aby boli vybudované tak, že budú mať medzi sebou vzájomnú dôveru. To sa dá vybudovať jedine tak, že obidve strany budú pristupovať k týmto vzťahom na základe zásady bona fidae, teda dobrej viery, dobrého úmyslu a dobrej vôle. Ja si myslím, že ak si menšina v nejakom štáte uplatňuje svoje práva verejne prostredníctvom svojich politických zástupcov, ktorí sa zúčastňujú riadnej politickej súťaže, tak je to veľký prejav, po prvé, dôvery menšiny k tomu štátu, po druhé, lojality tejto menšiny k štátu. A, po tretie, je to dobrá vizitka toho štátu, pretože nemusia skrývať svoje pocity a svoje potreby. Skrývanie tých pocitov a potrieb naozaj je veľmi nebezpečné. Ja som preto rada, že naše menšiny si môžu takýmto spôsobom uplatňovať svoje práva. Myslím si, že to je aj dobrá vizitka Slovenskej republiky.
Ak si položím otázku, či táto konkrétna právna úprava, ktorú tu teraz máme, a podotýkam, že je len v prvom čítaní, v druhom čítaní sa ešte môže zmeniť jej obsah na základe pozmeňujúcich návrhov, ak sa na nich zhodneme, vzbudí dôveru menšiny v náš štát a v jeho orgány, a tým aj dôveru k nám, väčšinovému národu, tak potom opäť je to len ďalší dôvod na to, aby sme túto právnu úpravu prijali.
Okrem toho ak rozmýšľam nad tým, či máme túto právnu úpravu posunúť do druhého čítania, a chcela by som za ňu hlasovať, tak som zvažovala aj iné okolnosti právnej úpravy, to znamená, v akej sa súčasne nachádzame etape vývoja. A musím konštatovať, že v súčasnosti sa mnohí občania Slovenskej republiky ocitajú vo veľmi ťažkých životných situáciách, pretože prežívame ekonomickú krízu, vláda robí naozaj, ja by som to nenazvala len nepopulárne opatrenia, ale aj tvrdé opatrenia, ktoré dopadajú na ľudí. A preto moja otázka aj v súvislosti s týmto zákonom je: Ak sa veľa ľuďom žije ťažko v ekonomickej oblasti a ak my máme v rukách zákon, ktorý časti týchto našich občanov môže v niektorom aspekte ich života ich život uľahčiť, tak aký je racionálny dôvod, aby sme im nevyšli v ústrety a neuľahčili im život? Nevidím proste na to žiadny racionálny argument, prečo im neuľahčiť život, napr. v administratívnom vybavovaní.
No a potom, veľkým otáznikom je aj rómska menšina, ktorú máme v Slovenskej republike. Je to obrovský problém. To, myslím si, cítime všetci. A vieme o ňom. A vieme aj to, že si s tým nevieme poradiť alebo nám to ide veľmi ťažko v tejto oblasti. Tak sa pýtam: Ak tento zákon rozširuje možnosti pre obce a štátne orgány, aby si vytvorili podmienky na to, aby mohli s touto komunitou komunikovať v jej jazyku, teda aby lepšie rozumela, tak potom prečo by sme im nemohli vytvoriť takýto priestor? Jednak časť tých Rómov, ktorí sú vzdelanejší, by sme mohli pracovne využiť v rámci týchto služieb, budú lepšie rozumieť fungovaniu štátu, a, po druhé, aspoň otvoríme potenciál štátu aj samosprávy, aby na rómsku komunitu možno mohli vplývať, lebo si myslím, že sa nám to nedarí. Takže myslím si, že aj v tomto smere tento zákon môže priniesť pozitíva.
No ak prihliadnem na všetky tieto veci, ak si odpoviem na všetky tieto otázky, tak potom si myslím, že v záujme poslancov Slovenskej republiky je, aby posunuli tento zákon do druhého čítania a aby sme sa skôr snažili, ak máme nejaký problém s niektorými ustanoveniami vylepšiť jeho znenie. A som presvedčená o tom, že tento zákon môže iba prospieť k tomu, že sa posilní vnútorná stabilita nášho štátu a že, ak sa posilní vnútorná stabilita a vzťahy v našom štáte, tak je to najlepšou odpoveďou aj na politiku iných štátov, ktorá sa nám môže javiť z ich strany ako expanzívna. Ďakujem.
