Ďakujem pekne, pán podpredseda, za uvedenie a za slovo. Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, novela zákona o sociálnych službách, ktorú predkladá ministerstvo práce, má svoju predhistóriu. A dovoľte, aby som zrekapitulovala príčiny, ktoré predchádzali jej vzniku.
Návrh zákona o sociálnych službách predkladala minulá vláda do parlamentu v druhej polovici roka 2008. Počas schvaľovacieho procesu v parlamente podrobila opozícia...
Ďakujem pekne, pán podpredseda, za uvedenie a za slovo. Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, novela zákona o sociálnych službách, ktorú predkladá ministerstvo práce, má svoju predhistóriu. A dovoľte, aby som zrekapitulovala príčiny, ktoré predchádzali jej vzniku.
Návrh zákona o sociálnych službách predkladala minulá vláda do parlamentu v druhej polovici roka 2008. Počas schvaľovacieho procesu v parlamente podrobila opozícia tento návrh zákona zdrvujúcej kritike. Najvážnejšie výhrady sme mali voči znemožneniu slobodného výberu poskytovateľa sociálnej služby, voči zvýhodňovaniu verejných poskytovateľov služieb, teda zariadení, obcí a VÚC, voči diskriminácii neverejných poskytovateľov služieb, čo by pri zachovaní terajšieho mechanizmu zákonite viedlo v priebehu niekoľkých rokov k ich plánovitej postupnej likvidácii. Problém bol slobodný výber poskytovateľa sociálnych služieb a spôsob financovania sociálnych služieb. Po 1. januári 2009, čo bol termín účinnosti zákona, sa v Národnej rade uskutočnilo dohromady päť pokusov zmeniť znenie sporných ustanovení zákona. Z toho dvakrát som sama predložila poslanecký návrh novely zákona, ale všetky pokusy boli neúspešné pre utkvelý odpor vtedajšej ministerky práce Viery Tomanovej a pre slepú poslušnosť koaličných poslancov. Keď som podrobila zákon verejnej kritike, ministerstvo práce v auguste 2009 na svojej hlavnej internetovej stránke ostro protestovalo, pretože vraj hrubo dehonestujem zákon o sociálnych službách, keď hovorím o ruinovaní systému sociálnych služieb v réžii ministerky Viery Tomanovej. Iskierka nádeje svitla začiatkom roka 2010, keď vláda predložila do parlamentu návrh novely zákona o sociálnych službách. Vtedy na 49. schôdzi Národnej rady v druhom čítaní o návrhu zákona už aj HZDS, vtedajšia časť vládnej koalície, vyslovilo sa za prijatie nami dávno navrhovaných zmien a naskytla sa reálna šanca, že zmeny parlament schváli. Aby tomu vláda zabránila, premiér Robert Fico 9. marca 2010 stiahol návrh v druhom čítaní z programu rokovania Národnej rady.
A tieto udalosti pripomínam preto, aby bolo jasné, že exministerka Tomanová, Ficova vláda, vtedajšia parlamentná väčšina kategoricky a po celý čas platnosti zákona o sociálnych službách odmietali súhlasiť s jeho zmenami.
Keďže nepriechodnosť navrhovaných zmien ustanovení zákona v parlamente bolo možné predpokladať, paralelne som iniciovala podanie skupiny poslancov na Ústavný súd. Toto podanie podpísalo 45 poslancov Národnej rady. A Ústavný súd rozhodol o prijatí ich podania 24. apríla 2009. Preto sa chcem opätovne poďakovať súčasným, ale aj bývalým poslancom Národnej rady, ktorí už tu nesedia, ktorí sa pod ten návrh podpísali. Plénum Ústavného súdu dňa 18. mája 2010 na verejnom zasadaní rozhodlo, že ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) zákona nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Tým bol v plnom rozsahu odobrený návrh skupiny poslancov Národnej rady. A to je zároveň dôvod, prečo dnes rokujeme o tomto vládnom návrhu zákona.
Vážené kolegyne, kolegovia, mohla by som teraz skončiť, odporúčať Národnej rade vládny návrh zákona prijať, pretože parlament ani vlastne nemá v tejto chvíli inú možnosť, iba akceptovať nález Ústavného súdu a ustanovenia zákona uviesť do súladu s ústavou. Ak dovolíte, rozhodla som sa rozšíriť svoje vystúpenie a informovať poslanecký zbor aj o odôvodnení nálezu Ústavného súdu. Čítanie tohto odôvodnenia nálezu Ústavného súdu som vnímala ako balzam na dušu. Preto chcem toto potešenie dopriať aj vám, aj pani poslankyni Tomanovej, Vaľovej a všetkým, ktorí opodstatnenosť našich námietok o protiústavnosti ustanovení zákona po celý čas odmietali a bez zapýrenia popierali existenciu zdravého sedliackeho rozumu. To, čo bude nasledovať, neberte, prosím, ako politické školenie, to už dneska tu prebehlo, ale ako pokus zažať svetlo zatemnených v myšlienkach niektorých zákonodarcov.
Ústavný súd uskutočnil najskôr analýzu problému. V nej predovšetkým oceňuje, že v zákone o sociálnych službách je zakotvený princíp poskytovania služieb na konkurenčnom princípe, t. j. na princípe hospodárskej súťaže, ktorú je Slovenská republika povinná chrániť a podporovať, pretože podpora konkurenčného prostredia pomáha zvyšovať kvalitu služieb a prispieva vo väčšej miere ku spokojnosti osôb, ktoré sú na sociálne služby odkázané. Toto ocenenie Ústavného súdu je prvým a zároveň posledným prejavom uznania. V ďalšom texte nálezu už podáva iba dôkazy toho, ako sa exministerka práce a predchádzajúca vláda spreneverili svojmu poslaniu.
Ústavný súd konštatuje, že ak zákon viaže poskytovanie služieb na splnenie zákonom ustanovených podmienok, potom nie je možné upraviť odlišným spôsobom práva a povinnosti poskytovateľov týchto služieb. Konštatuje tiež, že najvýraznejší rozdiel medzi právnym postavením verejných a neverejných poskytovateľov spočíva v odlišných možnostiach ich prístupu k poskytovaniu služieb. A za zdroj toho neprijateľného obmedzovania označil práve tie ustanovenia, ktoré skupina poslancov napadla. Podľa Ústavného súdu, ak zákon niektorými svojimi ustanoveniami obmedzuje možnosti prístupu jednotlivých skupín poskytovateľov sociálnej služby ku klientom, tak tieto ustanovenia už z podstaty svojho pôsobenia treba považovať za ustanovenia obmedzujúce právo týchto skupín poskytovateľov sociálnych služieb podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a preto preskúmanie ich ústavnej akceptovateľnosti je opodstatnené.
Ústavný súd súčasne poukázal na existujúcu doterajšiu judikatúru súvisiacu s problematikou práva na podnikanie a na konkrétny prípad, keď konštatoval, že nie je možné legitimizovať také legislatívne opatrenie alebo zásah, ktorý neodôvodnenie sťažuje alebo dokonca priamo vylučuje úspech určitej skupiny podnikateľských subjektov.
Ústavný súd venuje sa dosť obšírne aj rozboru stanovísk vlády a Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré si od nich vyžiadal. V odôvodnení nálezu uvádza, že argumentácia vlády a Národnej rady je nedostatočná a zjavne neobstojí, pretože právo fyzickej osoby na výber poskytovateľa sociálnej služby v znení napadnutých ustanovení je minimalizované a vyznieva iluzórne. Môžete sa usmievať, koľko chcete, Ústavný súd toto vyriekol ešte v čase, keď sme ani netušili, iba sme dúfali, že budeme poslancami vládnej koalície. Ak tak urobí a vyberie si neverejného poskytovateľa, je v podstate sankcionovaný, pretože už nemá garantovanú regulovanú cenu za poskytnutú službu. Ďalej konštatuje, že neobstojí argumentácia vlády založená na tom, že obec alebo VÚC nemôže garantovať fyzickým osobám regulovanú cenu za službu poskytnutú neverejným poskytovateľom. Pri čítaní stanoviska vlády a Národnej rady sa človek nemôže ubrániť dojmu, že obidve stanoviská boli vypracované na politickú objednávku legislatívcami ochotnými sa prispôsobiť aj za cenu popretia svojej odbornosti.
Ústavný súd zdôrazňuje, že z mechanizmu upraveného zákonom nepochybne vyplýva, že neverejní poskytovatelia budú môcť pri rešpektovaní zákonom ustanovených pravidiel reálne poskytovať služby len tzv. zvyškovej klientele, t. j. tým fyzickým osobám, ktorým nebudú môcť obce ani vyššie územné celky poskytnúť príslušné sociálne služby priamo alebo prostredníctvom nimi zriadených poskytovateľov služby. Podľa názoru Ústavného súdu tento mechanizmus nie je založený na žiadnom legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom cieli, pričom tento cieľ môže vo svojej podstate pôsobiť až likvidačne na neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorých hlavným a nie zriedka aj jediným predmetom podnikateľskej činnosti, resp. inej zárobkovej činnosti je poskytovanie sociálnej služby.
Ďalej uznáva Ústavný súd, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov pred neverejnými by sa v praxi mohlo pozitívne prejaviť na fiškálnych záujmoch obcí a vyšších územných celkov. Táto skutočnosť však nemôže ospravedlniť zjavne znevýhodnené postavenie neverejných poskytovateľov sociálnych služieb pri prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti. Účelom zákona o sociálnych službách nie je a ani nemôže byť uspokojenie, resp. ochrana fiškálnych záujmov obcí a vyšších celkov, ale zabezpečenie postupnosti a čo najvyššej kvality služieb pre fyzické osoby, ktoré sú na ňu odkázané. Toto je veľmi dôležité posolstvo samosprávam reprezentovaným ZMOS-om, ktoré pod kepienkom zachovania vyváženosti svojich rozpočtov obhajovali a na úrovni vlády aj presadili prax dvoch metrov financovania sociálnych služieb verejných a neverejných poskytovateľov. Výsledkom toho bolo, že za rovnakú službu klient platil diametrálne odlišné sadzby verejnému a neverejnému poskytovateľovi. Tu iba pripomínam, že peniaze v rozpočtoch samospráv pochádzajú z daní. Ak teda občan platí alebo v produktívnom veku platil dane, potom je nespravodlivé, aby v prípade voľby neverejného poskytovateľa musel platiť za službu poplatok v plnej výške, a to tak, ako keby dane nikdy neplatil.
Podľa názoru Ústavného súdu môžu napadnuté ustanovenia v tomto zákone vo svojich dôsledkoch negatívne pôsobiť na kvalitu poskytovaných sociálnych služieb, pretože obmedzujú na minimum konkurenčné prostredie pre poskytovanie služieb, keďže garantujú prednostný prístup verejných poskytovateľov k hlavnému predmetu ich činnosti, a tým minimálne nepriamo obmedzujú ich motiváciu zvyšovať kvalitu služieb.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, osobitne pani poslankyňa Tomanová a Vaľová, teraz mi, prosím, venujte chvíľočku pozornosť. Ústavný súd na základe kvalifikovaného rozboru dospel k týmto záverom.
Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2, čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Svoj nález Ústavný súd odôvodňuje tým, že podstatou zákona na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarávania zdrojov obživy. O slobodnom výkone hospodárskej činnosti nemožno hovoriť vtedy, ak zákon ustanoví takéto obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň neodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcim inú zárobkovú činnosť dosiahnuť zisk, obstarávať si prostredníctvom hospodárskej činnosti základné zdroje obživy. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z čl. 13 ods. 4 ústavy akékoľvek obmedzenia slobody podnikania a slobody uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musia sledovať dosiahnutie legitímneho ustanoveného cieľa, ktorý je charakteristický pre slobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy existenciou len naliehavej spoločenskej potreby pri zachovaní primerane spravodlivo vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Ústavný súd vo svojej judikatúre v tejto súvislosti pravidelne zdôrazňuje, že dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu. V danom prípade podľa názoru Ústavného súdu došlo prostredníctvom skupinou poslancov napadnutých ustanovení zákona o sociálnych službách k takému neprimeranému obmedzeniu prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti, ktoré svojimi dôsledkami zasahuje do podstaty ich práva na podnikanie, práva na uskutočnenie inej zárobkovej činnosti garantovaného ústavou. Ide o také obmedzenie práva na podnikanie, ktoré nie je ospravedlniteľné žiadnym legitímnym cieľom. Na tomto základe Ústavný súd dospel k záveru, že označené časti zákona sú protiústavné.
Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 o sociálnych službách nie sú ani v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Tento článok má charakter všeobecného ústavného princípu, slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom. Je adresovaný orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou. Z ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením. Tento základný princíp je porušený vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a v takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie.
Ústavný súd vykonal ústavnoprávny test, v rámci ktorého posudzoval, či dochádza k ústavne neakceptovateľnej diskriminácii neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným, v ktorom hľadal odpoveď na štyri otázky, 1) či došlo prostredníctvom namietanej právnej úpravy k reálnemu vyčleneniu určitej skupiny poskytovateľov sociálnej služby v spojení s výkonom určitého ústavou garantovaného základného práva a slobody, 2) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu vymedzeného v čl. 12 ods. 2 ústavy, 3) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje, je na príťaž príslušnej skupine poskytovateľov sociálnej služby, 4) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým legitímnym verejným záujmom, ak áno, či ide o také vyčlenenie, ktoré je z hľadiska svojich dôsledkov nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu. Pokiaľ ide o bod 1) testu, Ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade došlo reálne k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s výkonom ich základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy oproti iným verejným poskytovateľom pri prístupe k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti. Na bod 2) testu odpovedal, že základný rozdiel medzi neverejnými a verejnými poskytovateľmi spočíva v danom prípade v právnej povahe osoby, ktorá subjekt poskytujúci službu založila, resp. zriadila, rozdiel medzi poskytovateľmi podľa platného zákona je založený na inom postavení, ktoré predstavuje v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy neprípustný diskriminačný dôvod. Na bod 3) testu odpoveď je jednoznačná, napadnuté ustanovenia zákona reálne znevýhodňujú neverejných poskytovateľov v prístupe k fyzickým osobám, ktoré sú na poskytovanie sociálnej služby odkázané, a teda ich znevýhodňujú v prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti, pričom ide o také obmedzenie, ktoré je schopné spôsobiť im vážnu hospodársku ujmu. Toto obmedzenie prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k osobám odkázaným na poskytovanie služieb v danom prípade podľa názoru Ústavného súdu nie je založené na žiadnom legitímnom verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť.
Na záver môjho vystúpenia považujem za potrebné zdôrazniť toto, § 8 zákona o sociálnych službách deformoval zdravé prostredie v poskytovaní služieb na Slovensku dlhé dva roky. Jeho škodlivosť je o to väčšia, že negatívne a priamo zasahoval do ľudských osudov. Obdobie dvoch rokov uplatňovania § 8 v zákone o sociálnych službách predstavuje pre tisíce odkázaných ľudí na sociálne služby obdobie temna, ktorého konca sa až do nálezu Ústavného súdu a dodnes nedožili alebo niektorí aj naozaj fyzicky nedožili. A to je to, čo sa nedá odpustiť politikom, ktorí ho vytvorili a tvrdohlavo zabraňovali jeho zmene. Keď obyčajný človek spácha zločin, jeho dni na slobode sú obyčajne zrátané. Keď ústavný činiteľ znásilní ústavou garantovaný princíp, nič sa nedeje, a to napriek tomu, že dôsledky tohto činu majú spravidla ďalekosiahly vplyv na značný počet obyvateľov. Dúfam, že politická kultúra na Slovensku raz pokročí do tej miery, že osoby vo verejných funkciách zodpovedné za prijatie protiústavných ustanovení zákonov budú postihnuté časovo obmedzeným zákazom vykonávania verejnej činnosti. To považujem za primeranú sankciu pre osoby, ktoré znásilňujú Ústavu Slovenskej republiky. Dúfam, že nález Ústavného súdu v otázke § 8 zákona o sociálnych službách bude precedensom, ktorý v budúcnosti zabráni jeho recidíve v inej, rovnako neprijateľnej podobe.
Ospravedlňujem sa, že moje vystúpenie bolo trošku dlhšie, ale naozaj som sa chcela s vami podeliť o tieto excelentné vyjadrenia Ústavného súdu, pretože ten nález je tak rozsiahly, že možno nikto by ho nečítal. Ale treba si z toho zobrať poučenie. A ja som veľmi rada, že môžeme pristúpiť k prvému čítaniu a upraviť tento zdeformovaný zákon. A on je zdeformovaný aj v ďalších svojich ustanoveniach. A verím, že čoskoro sa dočkáme aj jeho veľkej novely. Ďakujem vám za vašu pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis