Videokanál poslanca

Veľmi v krátkosti. Pán poslanec Markovič, nehodlám hodnotiť, ako by dopadlo posúdenie niektorých nariadení alebo právnych noriem a rozhodnutie o tom, či boli alebo neboli porušené určité pravidlá. Je tu veľa poslancov, ktorí si to často trúfnu a často robia, nebudem to robiť.
Po druhé, ak ste si všimli, ja som nehovoril o žiadnych iných nariadeniach minulej ani predminulej vlády, bavil som sa len o faktoch a vy asi viete, že zákon má vyššiu právnu silu ako nariadenie ministra. A keď hovoríme o dobrom, normálnom zákone, tak je dobré, keď je všetko, ale čo najviac vecí upravených v zákone. A keď hovoríte o najzákladnejšej pripomienke môjho vystúpenia, áno, boli dve. Legislatívny proces a druhé boli tie hmotnoprávne, to je ten Správny poriadok, ktorého vylúčenie má za následok zrušenie alebo teda zníženie tej transparentnosti a možnosti ovplyvňovania procesu. Hovorím o naozaj o dvoch procesoch. A k tej prvej, k tej legislatívnej, k tomu procesu som sa vyjadril, že určite sa budete obhajovať týmto spôsobom. Ale snažil som sa vo svojom vystúpení tento názor nejakým spôsobom vyvrátiť.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, pri všetkých zákonoch zdravotníckych sme sa tu častovali všelijakými názvami, prezývkami, vymieňali sme si názory, kto je - ja som chirurg, ty si chirurg, ja som doktor, ty si doktor, tak aj ja som doktor, síce iný - a skúsim sa na to pozrieť, na tento zákon z môjho pohľadu. A som rád, že tu sedí kolega Markovič, ktorý pri minulom zákone vo faktickej jednej povedal, že keď opozícií dochádzajú, dochádzajú argumenty, tak začína demagógia, si myslím, že aj z druhej strany bolo viac tých demagogických tvrdení ako, ako skutočných faktov.
A ja sa pokúsim, možno to bude také suché konštatovanie, ale pokúsim sa byť konštruktívny a zamerať sa len tie fakty, ktoré možno mne sú bližšie, a to je ten legislatívny proces alebo vôbec tie právne pochybenia novely tohto zákona, ktoré by som videl v dvoch rovinách, a to - prvá rovina je legislatívny proces a druhá rovina sú hmotnoprávne pochybenia.
Takže legislatívny proces prípravy tohto návrhu zákona o rozsahu trpí jedným zásadným nedostatkom, a to konkrétne, že neprešiel žiadnym pripomienkovým konaním, ako to vyžadujú legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky. Považujem to za veľmi, veľmi dôležitý fakt a veľké porušenie. Nakoľko podľa článku 1 odstavec 1 písmeno a) legislatívnych pravidiel, legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky záväzne určujú pravidlá tvorby všeobecno-záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev a ostatných orgánov verejnej moci pri príprave, predkladaní a prerokovaní zákonov, ktorých návrhy podáva vláda Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky, a to až do podania Národnej rady. Podľa § 9 ods. 1 týchto pravidiel návrh zákona sa prerokuje s príslušnými orgánmi a inštitúciami v pripomienkovom konaní. Podľa čl. 9 ods. 2 týchto pravidiel predkladateľ zverejní návrh zákona na pripomienkové konanie na internete, zároveň minister ako vedúci iného ústredného orgánu zašle písomný a elektronický oznam o zverejnení návrhu zákona na internete na pripomienky nasledovným orgánom, teda predsedom vlády, ministerstvám a ostatným ústredným orgánom štátnej správy, Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcii vládnej legislatívy, odboru aproximácie práva, Národnej banke, NKÚ, Najvyššiemu súdu, Generálnej prokuratúry, zástupcom zamestnávateľov a zástupcom zamestnancov podľa osobitného predpisu, ak ide o návrh zákona týkajúci sa hospodárskych a sociálnych záujmov, ako aj ďalším orgánom a inštitúciám, ak to vyplýva z osobitného predpisu alebo ak tak určí vláda. Podľa článku 13 odstavec 1 prvá veta legislatívnych pravidiel hovorí: "Návrh zákona upravený podľa výsledkov pripomienkového konania predloží minister alebo vedúci iného ústredného orgánu štátnej správy, vlády a legislatívnej rady." Neviem, asi mi odpoviete, prečo to bolo inak.
S ohľadom na vyššie citované ustanovenia je zrejmé, že legislatívne pravidlá neboli pri príprave a schvaľovaní návrhu zákona o rozsahu vládou Slovenskej republiky dodržané, nakoľko: po prvé, návrh zákona o rozsahu nebol prerokovaný s príslušnými orgánmi a inštitúciami v pripomienkovom konaní; po druhé, návrh zákona o rozsahu nebol zverejnený na pripomienkovom konaní na internete; po tretie, minister zdravotníctva nezaslal písomný a elektronický oznam o zverejnení návrhu zákona o rozsahu na internete na pripomienky orgánom a inštitúciám uvedeným v článku 9, ktoré som pred tým vymenoval; po štvrté, návrh zákona o rozsahu bol predložený ministrom zdravotníctva vláde Slovenskej republiky a legislatívnej rade neupravený podľa výsledkov pripomienkového konania. Legislatívne pravidlá, ktoré z hľadiska právneho vymedzenia predstavujú verejno-mocenský správny akt, nemajú síce všeobecnú záväznosť, avšak sú plne záväzné jednak pre orgán štátnej správy, ktorý ich vydal, v tomto prípade pre vládu Slovenskej republiky, a rovnako i pre iné orgány štátnej správy, ktoré vláde Slovenskej republiky interne a organizačne podliehajú a sú ňou riadené a sú pre nich záväzné. Legislatívne pravidlá je preto vláda Slovenskej republiky, ale i všetky orgány štátnej správy, ktoré jej podliehajú, teda aj Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky povinné dodržiavať. Porušovanie legislatívnych pravidiel pri tvorbe legislatívy je preto možné jednoznačne považovať za porušenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vyššie vymenované nedostatky nie je možné konvalidovať následne, ani ratihabovať tvrdením, že pripomienkovým konaním riadne prešiel návrh novely zákona číslo 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uvádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Z technického hľadiska ide o dva samostatné a nezávislé zákony bez vzájomnej interakcie. Z formálno-právneho hľadiska návrh zákona o rozsahu predstavuje úplne nový zákon, zatiaľ čo návrh zákona, ktorý mal novelizovať zákon 577/2004, predstavuje novelu zákona. Oba zákony sa navyše líšia aj z obsahového hľadiska. Určitá ich časť je síce zhodná, avšak koncepčne sa značne líšia. Veľmi podstatnou je v tejto súvislosti tiež skutočnosť, že nedodržaním legislatívnych pravidiel pri príprave návrhu zákona o rozsahu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k zámeru i obsahu návrhu zákona o rozsahu, a to tak všetkým dotknutým štátnym orgánom a inštitúciám, ako aj stavovským organizáciám lekárov, profesijným organizáciám farmaceutického priemyslu a v neposlednom rade i radovým občanom Slovenskej republiky, pacientom. To sa týka legislatívneho procesu.
Teraz by som sa chcel venovať hmotnoprávnym nedostatkom predloženého návrhu zákona o rozsahu. Hlavným hmotnoprávnym nedostatkom návrhu zákona o rozsahu, ktorý následne generuje a podmieňuje všetky ďalšie nedostatky vyusťujúce do porušenia práv a vybraných účastníkov kategorizačného konania a tým aj pacientov, je vyňatie procesu kategorizácie liekov, zdravotných pomôcok a dietetických potravín, ale i úradného určenia cien liekov, ktoré sú zaradené v zozname kategorizovaných liekov spod pôsobnosti Správneho poriadku. Zatiaľ čo návrh novely zákona 577/2004 Z. z., ktorý prešiel pripomienkovým konaním, sa nijakým spôsobom nedotkol aplikácie Správneho poriadku na kategorizačné konanie a konanie o určení cien liekov, návrh zákona o rozsahu explicitne vyňal celé kategorizačné konanie a konanie o úradnom určení cien liekov nezaradených v zozname kategorizovaných liekov spod pôsobnosti Správneho poriadku. Na rozdiel od zákona 577/2004 Z. z. návrh zákona o rozsahu obsahuje samostatnú sui generis úpravu kategorizačného konania, ktorá sa primerane použije aj na úradné určenie cien liekov nezaradených v zozname kategorizovaných liekov. Vyňatie konaní upravených návrhom zákona o rozsahu spod pôsobnosti správneho poriadku má dve hľadiská - formálno-právne a hmotnoprávne. Z formálno-právneho hľadiska je možné v návrhu zákona o rozsahu namietať, že pre vyňatie konaní nim upravených neboli splnené relevantné právne predpoklady a Správny poriadok predstavuje všeobecnú právnu normu les generalis, ktorá upravuje takéto konania, v ktorých v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb. O tom hovorí § 1 odstavec 1 Správneho poriadku. S ohľadom na povahu Správneho poriadku ako lex generalis je možné potvrdiť, že práva, ktoré Správny poriadok priznáva účastníkom správneho konania, predstavujú určitým zákonom garantovaný všeobecný súbor práv, ktorých obmedzenie alebo vylúčenie je možné iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Z dôvodu zachovania prehľadnosti a zrozumiteľnosti právnych predpisov, čo vyžaduje aj ústavný princíp právnej istoty, pre vylúčenie uplatnenia Správneho poriadku na konania, v ktorých správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, musia vždy existovať závažné, relevantné dôvody. Takýmito dôvodmi by mala byť vždy len potreba širšej úpravy práv a povinností účastníkov konania, resp. samotného konania pred správnym orgánom. Ako príklad je možné uviesť daňové alebo colné konanie, ktoré z dôvodu špecifickosti predmetu konania a tým danej potreby podrobnejšej úpravy, sú vyňaté spod pôsobnosti Správneho poriadku. Napriek tomu však obe tieto konania vo svojej úprave zachovávajú všetky právne princípy a zásady správneho konania vyjadrené v Správnom poriadku, na rozdiel od konania upraveného návrhom tohto zákona o rozsahu, ako je uvedené neskôr.
Je však právne neprijateľné, aby právna forma - v tomto konkrétnom prípade ide o návrh zákona o rozsahu - na jednej strane vylúčila pôsobnosť Správneho poriadku a na druhej strane pri úprave konania, v ktorom správny orgán rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, bezdôvodne a výrazným spôsobom zúžila rozsah práv a právnych záruk, ktoré účastníkom konania garantuje predmetný Správny poriadok. Takýto prístup výrazným spôsobom zasahuje do práv fyzických a právnických osôb, ktoré môžu byť účastníkmi takéhoto konania, a tým aj do ich právnej istoty, v situáciách, kedy štátne orgány svojimi rozhodnutiami môžu zasiahnuť do ich práv, právom chránených záujmov a stanovovať im určité povinnosti.
Z hmotnoprávneho hľadiska prináša vylúčenie pôsobnosti Správneho poriadku nasledovné zúženie práv a právnych záruk pre vybraných účastníkov kategorizačného konania a konania o úradnom určení cien liekov nezaradených v zozname kategorizovaných liekov:
Po prvé, zúženie okruhu účastníkov kategorizačného konania. Podľa Správneho poriadku, ktorým sa v súčasnosti riadi kategorizačné konanie upravené zákonom 577/2004 Z. z., je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, ako aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. To je § 14 ods. 1. Podľa návrhu zákona o rozsahu, § 71, by účastníkom konania mali byť iba držitelia registrácie lieku, výrobcovia zdravotníckych pomôcok, výrobcovia dietetických potravín a zdravotné poisťovne. Pacienti, ktorí v súčasnosti tiež sú účastníkmi kategorizačného konania, boli návrhom zákona o rozsahu zbavení možnosti vyjadriť sa ku kategorizačným návrhom, ktoré v konečnom dôsledku stanovením doplatku za lieky, zdravotné pomôcky a dietetické potraviny zasahujú do ich Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť, čl. 40.
Po druhé, vylúčenie pre zaujatosť, tzv. konflikt záujmov. Podľa Správneho poriadku, a je to § 9 ods. 1, zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom môže mať pochybnosť o jeho predpojatosti. Z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu, § 9, je z pojednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie, to je § 13 ods. 1, v súčasnosti členovia kategorizačnej komisie a kategorizačnej rady. Podľa návrhu zákona o rozsahu, to je § 73, sa ustanovenia o konflikte záujmov uplatnia na zamestnancov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a členov poradných orgánov, to znamená kategorizačnej komisie a kategorizačnej rady, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, držiteľovi registrácie, výrobcovi zdravotnej pomôcky alebo výrobcovi dietetickej potraviny ako účastníkovi konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Konflikt záujmov na strane zamestnanca ministerstva zdravotníctva alebo člena poradného orgánu vo vzťahu k zdravotnej poisťovni tak podľa návrhu zákona o rozsahu nie je dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, keďže podľa návrhu zákona o rozsahu, § 90 ods. 3, zdravotné poisťovne majú mať právo nominovať piatich z celkovo jedenástich členov kategorizačnej komisie a kategorizačnej rady a keďže majú právo podávať kategorizačné návrhy, napr. návrh na vyradenie lieku zo zoznamu kategorizovaných liekov, alebo na zníženie úhrady za liek, § 11, 12 až 14, budú sa de facto i de jure významnou mierou podieľať na spolurozhodovaní o svojich vlastných návrhoch, pričom nebude možné platne namietnuť ich zaujatosť.
Po tretie, nevyhotovovanie zápisníc o vykonaných dôkazoch. V súčasnosti sa o rozhodovaní o kategorizačných návrhoch kategorizačnej komisii a kategorizačnej rade vyhotovujú zápisnice, ktoré sa následne zverejňujú na internetovej stránke Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Deje sa tak s poukázaním na § 22 Správneho poriadku, v dôsledku čoho sa účastníci konania majú možnosť dozvedieť sa, ktoré skutočnosti a dôkazy uvedené poradné orgány vyhodnotili ako relevantné pri rozhodovaní o kategorizačnom návrhu. Keďže podľa návrhu zákona o rozsahu sa Správny poriadok na toto kategorizačné konanie neuplatní, táto povinnosť na strane ministerstva zdravotníctva zanikne a už nebude možné zistiť, ako a prečo kategorizačná komisia a kategorizačná rada o kategorizačnom návrhu a ako rozhodla. S ohľadom na to zo strany ministerstva zdravotníctva verejne prisľúbenú verejnosť o zasadaní kategorizačnej komisie a kategorizačnej rade vylúči. Transparentnosť rozhodovacích procesov v rámci kategorizácie tak bude výrazne nižšia, ako je tomu v súčasnosti, čo však ostro kontrastuje so skutočnosťou, ktorú si táto vládna koalícia osvojila, a zaviazala sa, že bude ďaleko transparentnejšia ako ktorákoľvek vláda doteraz.
Po štvrté, nemožnosť nazerania do spisov. Podľa Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov, s výnimkou zápisníc o hlasovaní, alebo dostať informáciu zo spisov, s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. Z dôvodu vylúčenia pôsobnosti Správneho poriadku v návrhu zákona o rozsahu bude toto právo účastníkom konania odopreté, čo je možno rovnako považovať za zníženie transparentnosti rozhodovacích procesov v rámci kategorizácie. Opäť by som poukázal na ten záväzok tejto vlády.
Po piate, nemožnosť vziať späť podaný kategorizačný návrh. Podľa Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak účastník konania vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie sa netýka iného účastníka konania alebo ostatní účastníci konania súhlasia so späťvzatím návrhu a nejde o konanie, ktoré môže začať správny orgán. Podľa návrhu tohto zákona, to je § 75 ods. 8, v konaniach o žiadostiach podľa § 12, 13, 34, 47 a 62 nemožno vziať návrh späť, ak žiadateľom je držiteľ registrácie lieku, výrobca zdravotníckej pomôcky alebo výrobca dietetickej potraviny. Uvedeným ustanovením sa jednak popiera jedno zo základných práv účastníka akéhokoľvek konania, či už správneho alebo súdneho, disponovať svojím návrhom a súčasne sa vytvára nerovnaké a zjavne diskriminačné postavenie vo vzťahu k ostatným účastníkom konania, to znamená zdravotným poisťovniam, ktoré nie sú v dispozícii vlastnými návrhmi nijako obmedzené, a tým v rámci kategorizačného konania de facto zvýhodnené. To na margo predchádzajúcej diskusie a hádke, že kto komu a čo vypracováva a kto za koho lobuje.
Po šieste, potenciálna neúčinnosť a nevykonateľnosť kategorizačného rozhodnutia. Rozhodnutia vydávané v správnom konaní majú právnu povahu tzv. individuálnych správnych aktov, ktoré sú záväzné a môžu ukladať práva alebo povinnosti len ich adresátom, to je účastníkom správneho konania. Rozlíšiť záväznosť individuálnych správnych aktov aj na iné osoby nie sú účastníci správneho konania, resp. adresáti týchto rozhodnutí, ako to robí návrh zákona o rozsahu, § 80 ods. 7, nemá obdobu v slovenskom právnom poriadku a vyvoláva značné potenciálne riziko protiústavnosti, a to najmä s ohľadom na nemožnosť týchto osôb akýmkoľvek spôsobom sa kategorizačného konania zúčastniť alebo sa k jeho obsahu a priebehu vyjadriť. Pokiaľ by bol zachovaný princíp definovania účastníka konania podľa Správneho poriadku, tento problém by bol eliminovaný, a to vzhľadom na zamýšľané zverejňovanie návrhov na začatie kategorizačného konania, začatie kategorizačného konania formou verejnej vyhlášky i doručovanie všetkých rozhodnutí prostredníctvom webového sídla Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Pri navrhovanom zúžení účastníkov konania hrozí značné riziko, že osoby, ktoré nie sú definované ako účastníci konania, budú namietať, že im bolo upreté právo vyjadriť sa v rámci kategorizačného konania, a preto nemôže byť kategorizačné rozhodnutie voči nim záväzné a vykonateľné.
Po siedme, obmedzenie apelačného práva účastníka konania. Správny poriadok nijako neobmedzuje účastníka konania v jeho práve podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. To je podľa § 53. Návrh zákona o rozsahu, § 82 ods. 2, však účastníkovi konania umožňuje podať námietky voči rozhodnutiu ministerstva zdravotníctva, iba ak sa mu nevyhovelo v celom rozsahu. Znamená to, že bude postačovať, ak ministerstvo zdravotníctva návrhu čo i len čiastočne aj v bezvýznamnom rozsahu vyhovie a účastník konania už nebude oprávnený voči takémuto rozhodnutiu podať námietky akýmkoľvek spôsobom, teda najmä odvolať sa. Týmto spôsobom sa výrazne zasahuje do práv účastníka kategorizačného konania a znižuje sa tým transparentnosť rozhodovacích procesov, nakoľko ministerstvo zdravotníctva bude môcť v rámci svojho rozhodovania postupovať tak, aby proti jeho rozhodnutiam nebolo možné podať námietky, čím sa tieto rozhodnutia stanú s ohľadom na ďalšie nižšie uvádzané skutočnosti, de facto i de jure nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré je možné podať námietky, aj v tomto prípade návrh zákona o rozsahu stanovuje výrazne užšie možnosti pre účastníka konania. Zatiaľ čo Správny poriadok nijako nevymedzuje, z akých dôvodov je možné podať odvolanie proti prvostupňovým rozhodnutiam správneho orgánu, návrh zákona o rozsahu umožňuje podať námietky, iba ak ministerstvo zdravotníctva v rámci úvahy vybočilo z medzí ustanovených týmto zákonom a účastníkovi konania sa postupom ministerstva zdravotníctva odňala možnosť konať. Po c) ten, kto v konaní postupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Formálne vady, rozhodnutia, ako napr absencia výroku, odôvodnenia podpisu, dátum ich vyhotovenia, rozsahu a pod., ale i mnohé hmotnoprávne vady, ako napr. rozhodnutie v rozpore s ustanoveniami návrhu zákona o rozsahu, dôvodom na námietky bude len vybočenie ministerstva zdravotníctva v rámci úvahy a nie rozhodovania, tak nebudú zdravotným dôvodom na podanie, nebudú zákonným dôvodom na podanie námietok. Aj tieto skutočnosti jednoznačne predstavujú hrubý zásah do práv účastníka kategorizačného konania a znižujú transparentnosť týchto rozhodovacích procesov.
Ako ďalšie obmedzenia apelačného práva je možné vnímať povinnosť pre účastníka konania zložiť spolu s podaním námietok kauciu vo výške 1500 eur, § 82 ods. 5. Hrubým zásahom do rovnosti postavenia účastníkov konania, že ak minister podaným námietkam čiastočne vyhovie, kaucia sa účastníkovi konania vráti iba vtedy, ak námietky podala zdravotná poisťovňa, to je § 82 ods. 6. Ak námietky podal držiteľ registrácie lieku alebo výrobca zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny, kaucia sa im v čiastočnom vyhotovení námietkam nevráti.
Po ôsme, nemožnosť použitia mimoriadnych opravných prostriedkov. Zatiaľ čo v prípade rozhodnutí vydaným podľa Správneho poriadku je prípustné ich preskúmanie v tzv. mimo odvolacieho konania, formou návrhu na obnovu konania podľa § 62 Správneho poriadku, preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a konaním o proteste prokurátora, návrh zákona o rozsahu mimoriadne opravné prostriedky nepripúšťa, čím sa opätovne výrazným spôsobom znižuje právna ochrana účastníkov kategorizačného konania.
Po deviate, porušenie zásady materiálnej rovnosti. Návrhom zákona o rozsahu bolo vylúčené uplatnenie zásady materiálnej rovnosti v správnom konaní. Podľa správneho poriadku správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. To je § 3 ods. 4. Nakoľko pôsobnosť Správneho poriadku bola návrhom tohto zákona vylúčená, ministerstvo zdravotníctva pri rozhodovaní v prvom stupni alebo minister pri rozhodovaní o námietkach nebudú viazaní touto zásadou a teda budú legálne môcť rozhodovať rozdielnym spôsobom v skutkovo i právne zhodných veciach. Právna istota účastníkov konania tak bude značným spôsobom znížená, nakoľko kategorizačné rozhodnutia sa stanú nepredvídateľnými a rovnako sa tým zníži transparentnosť rozhodovacích procesov v rámci kategorizácie.
Chcel by som len poukázať, že nevenoval som sa rečiam, kto vlastní dopravnú nemocnicu alebo že kde pracuje a či vlastní lekáreň, ani, ako každý musel na začiatku povedať v minulom zákone, že nevlastní ani nemá vzťah k žiadnemu lekárnickému zariadeniu alebo zdravotnému, tak nevlastním, nemám. Ale na základe týchto faktov podávam návrh, aby tento predmetný návrh zákona bol vrátený predkladateľovi na dopracovanie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. No a priletel sem superman. Tak o tom, že krach je ozdravný proces, nás presvedčovala aj dvadsaťročná vláda KDH, SDKÚ na čele s primátorom v Bratislave. Pripravovali sme sa na úplne ozdravenie.
A čo sa týka toho, čo sme tu teraz počuli. Nemohli by ste nás ušetriť od týchto vašich debát a nevťahovať nás do tohto procesu? Máte Koaličnú radu, máte vládu, vybavte si to tam, nemusíme čítať názory pani Radičovej na blogu, nech zadlžené štáty skrachujú, minister financií tu musí ticho počúvať pána predsedu Národnej rady a nevyjadrí sa k tomu, pritom asi to predkladá s iným úmyslom, vybavte si to medzi sebou a neútočte tuná na našich poslancov, naopak, ušetríme čas a poďme k veci. Ďakujem.

V prvom rade zareagujem odzadu, aby raz a navždy to bolo jasné.
V neautorizovanom rozhovore som povedal, že som ho poznal z futbalu, tak ako pán vtedy minister Kukan, ako iní politici vládnej koalície, ktorí chodili na futbal a podobne. Že to niekomu vyhovovalo a napísal tak, je to predmetom súdneho sporu mňa a dnešného ministra vnútra Lipšica o ochranu osobnosti. Bodka.
Ale o tom pánovi, trvám na tom, čo som povedal o tom pánovi, ktorý bol v tej relácii. Ja som, vy hovoríte o kauze Cervanová, ja som spomenul skutok, a teda trestný čin, nespomenul som, ktorý to bol prípad. Pre mňa je to niekoľkokrát odsúdené, právoplatné rozhodnutie a ja nie som sudcom ako vy, absolútne sa neodvážim hodnotiť, či rozhodli správne, alebo nie.
Ale vidíme, že vy keď budete o čomkoľvek, vrátime sa ku Clementisovi, ku komukoľvek, vy viete na všetko odpovedať, vždycky to vráti k červeným knižkám.
Ja si myslím, že ten proces bol aj po roku ´89, bol raz ukončený - a prečo my ho máme hodnotiť? Ja som hovoril o systéme a že niekto si pozve právoplatne odsúdených do takejto relácie za peniaze daňových poplatníkov!
A, pán Zajac, ja sa vôbec nemusím hanbiť za takéto vyjadrenia. Hanbite sa skôr vy. A kľudne, a keď už sme v tejto tónine a v tomto tóne, kľudne vám poviem, hanbite sa vy za svojho brata, lebo my keď sme pokračovateľom komunistických funkcionárov, tak vy ste pokračovateľom, vy ste finančná kontinuita svojho brata, ktorý nadobudol svoj majetok na Tenerife poctivo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážená pani ministerka, vážené poslankyne, poslanci, myslím si, že k tomuto zákonu už odznelo veľmi veľa, tak možno, možno niečo nové z posledných dní. Neviem, kam sa dostaneme, keď počúvame z médií vyjadrenia typu, že morálka musí niekedy zvíťaziť raz nad právom a raz nad formálnym právom, raz nad zákonom, z úst ministerky spravodlivosti, ale je to asi začiatok niečoho, čo nie je normálne.
Život, majetok ani práva žiadneho občana a inštitúcie nie sú v bezpečí, pokiaľ trvá zasadnutie parlamentu. Táto historická nadsádzka, chápaná spravidla ako vtip, sa dočkala počas existencie tohto parlamentu plnej realizácie. Lekári, dôchodcovia, zdravotné sestry, študenti či podnikatelia si v poslednom roku vždy vydýchnu, keď skončí zasadnutie parlamentu a nebol prijatý žiadny zákon, ktorý by ich tak či onak poškodil.
Fabrika na zákony, nie však moderná, ale zaostalá manufaktúra, to je dnešná legislatíva. Legislatívny proces trpí zásadnými nedostatkami. V prvom rade úplne absentuje dôkladná analýza existujúcej právnej úpravy. V druhom rade absentuje kreovanie profesionálnych odborných tímov. V treťom rade legislatívny proces absolútne ignoruje názory, stanoviská a návrhy profesných združení, organizácií a inštitúcií a v neposlednom rade nie je cieľom snaha prijať spoločensky prospešný zákon, ale snaha politických strán ovládnuť čo najviac inštitútov, inštitúcií a zneužívať ich na politickú moc.
Návrh novely zákona o prokuratúre zodpovedá uvedeným skutočnostiam na 100 %. Ešte koncom roku 2010 sa zdal zákon o prokuratúre každému včítane poslancov koalície absolútne konformný, právnemu štátu a jeho potrebám absolútne vyhovujúci.
Prokuratúra Slovenskej republiky je rešpektovanou a uznávanou inštitúciou v rámci celého Európskeho spoločenstva. Po roku ´89 jej štruktúra, spôsob kreovania vedúcich pracovníkov, kompetencia postavenia v štáte boli koniec koncov predmetom podobného skúmania inštitútmi Rady Európy, prokurátori sa zúčastňujú medzinárodných konferencií a seminárov, pôsobia v ich orgánoch a sú akceptovanými odborníkmi. Prokuratúra dosiahla aj v boji proti závažnej kriminalite rad významných úspechov a dokázala postaviť pred súdy páchateľov najzávažnejších trestných činov. Proti jej správam o činnosti nevznášala významnejšie námietky ani dnešná koalícia, v minulosti opozícia.
Stačil však personálny problém o post generálneho prokurátora a zákon je zlý. V čom konkrétne - sa môžeme iba domnievať. Pani ministerka Žitňanská nikdy nemala prokurátorský talár, nikdy neriadila ani okresnú prokuratúru, nikdy nerozhodovala o väzbe, nikdy nerozhodovala vyšetrovanie nejakého prípadu, nedozorovala, pardon, vyšetrovanie nejakého prípadu, nikdy nepodala na žiadneho zločinca obžalobu a nikdy ani nemusela čeliť priamym či nepriamym hrozbám zločincov. Ale presne vie, ako a čo by sa malo na prokuratúre robiť a zmeniť. Vie to tak dobre, že nepovažovala za potrebné prizvať prokurátorov k tvorbe novely zákona o prokuratúre, myslím oficiálne, nie potajomky, iba svojich a dokonca považuje za správne ignorovať stanovisko prokuratúry. A tak sa v novele ocitujú absolútne diletantské návrhy, ktoré sa prezentujú ako snahy o demokratickú a transparentnú prokuratúru. O konkrétnych ustanoveniach sme hovorili už v predchádzajúcom procese.
Chceme pani ministerke však pripomenúť, že napríklad inštitút právnych čakateľov v justícii, na prokuratúre a v advokácii je historickou kategóriou starou snáď tak ako tieto inštitúcie samotné. Činnosť prokurátora nespočíva len v teoretickom poznaní zákonov, je to súhrn obrovského množstva činností a úloh, ktoré prokuratúra plní, a činností, ktoré sa právny čakateľ doslova učí pod dozorom skúsenejších prokurátorov. Je to prax, ktorá končí náročnými záverečnými skúškami pred komisiou zloženou zo špičkových odborníkov.
Podľa navrhovanej novely pre kvalifikáciu prokurátora bude postačovať naučiť sa teoreticky nejaké zákony, potom absolvovať nejaké skúšky pred komisiou diletantov, ktorí o prokuratúre nemusia vedieť absolútne nič, a možno môže byť, môže stačiť, že budú spriaznení s nejakou stranou, napríklad s SDKÚ alebo s inou koaličnou stranou.
Že takto kreovaný prokurátor nebude vedieť ani to, na ktorú stranu si má v pojednávacej miestnosti sadnúť, nie je asi dôležité. Alebo médiami toľko vychvaľovaný zákaz tzv. negatívnych pokynov je v skutočnosti negáciou riadiacej a kontrolnej činnosti nadriadených prokurátorov. Vie si predkladateľka novely zákona predstaviť situáciu, že občan, ktorý je bezdôvodne trestne stíhaný, dostane od krajskej alebo Generálnej prokuratúry na svoju sťažnosť odpoveď, v ktorej bude uvedené napríklad: "Milý občan, v zhode s Vami sme zistili, že ste nedôvodne stíhaný a šikanovaný okresnou prokuratúrou a že sú porušované Vaše práva. Ale my s tým, žiaľ, nemôžeme nič robiť, lebo nie sme oprávnení dať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby trestné stíhanie zastavil."
Nie je to absurdné? Je. Aj spolu s ďalšími podobnými perlami tohto návrhu.
Pán prezident zákon nepodpísal a vrátil ho Národnej rade. V tomto prípade mu koalícia ani jej spriaznené médiá nemôžu poprieť jeho 100-percentnú odbornosť. Je docentom trestného práva, dlhoročným pedagógom a navyše bol generálnym prokurátorom, takže všetky inštitúty sú mu dôverne známe. Napokon celkom explicitne to vyplýva z dôvodov, ktorými svoje rozhodnutie zdôvodnil.
Poslanci Národnej rady, ktorí za novelu zákona hlasovali, vyzneli v tomto prípade pred pánom prezidentom ako študenti, ktorí neurobili skúšku. Ako vieme, študenti nezložia skúšku spravidla z dvoch dôvodov: buď sa riadne nepripravili, alebo sú hlúpi. V tom je aj pre poslancov jasný odkaz, kam sa svojím hlasovaním zaradia.
Dnes si mnoho ľudí myslí, že právu rozumie každý, oprávnených však nájdeme iba medzi skutočnými profesionálmi, oveľa viac si to však myslia rôzni politickí a mediálni vševedkovia. Poznať a ctiť právo a zákony, to sú základné atribúty právneho štátu. Poučky o tom, že tam, kde začína zákon, končí sloboda, a tom, že ani najušľachtilejšia pohnútka nemôže odôvodniť porušenie zákona, šírili už francúzski osvietenci.
Žiaľ, dnes sme svedkami devalvácie takýchto hodnôt, útoky na justíciu a prokuratúru zo strany politikov a niektorých médií sú verejnosťou prijímané s nevôľou a ich dôsledkom môže byť iba narušenie úcty a rešpektu k zákonom.
Apropo médiá. Minulý štvrtok 23. 6. verejnoprávna televízia, ktorá má teda extrémne šetriť prostriedky, v relácii Lampa umožnila vystúpenie štyrom osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené za trestný čin vraždy, nie pred rokom ´89, ale po roku 2000. A neboli oslobodení ani rehabilitovaní, boli odsúdení krajským a Najvyšším súdom a rozsudok bol potvrdený aj dovolacím súdom a Ústavným súdom. Sú dokonca iba podmienečne prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, odsúdení Andrášik, Kocúr, Čerman a Beďač sú odsúdení za vraždu študentky. A majú z právneho hľadiska taký istý status vrahov, ako napríklad odsúdení Kromka, Adamčo, Mikuláš Černák a ďalší. Aj tí tvrdia, že boli odsúdení nezákonne a že dôkazy proti nim boli zmanipulované. Aj tí budú vystupovať vo verejnoprávnej televízii a nadávať sudcom za asistencie poslanca Národnej rady? Nebudem hovoriť, koho kamarát to v minulosti, už nežijú títo ľudia, musia si však získať novinára, ktorý nemá žiadnu tému, môžu vtedy vystúpiť. Inak majú smolu, že nie sú záujmové osoby súkromného časopisu. Jeho traja redaktori si tak vo verejnoprávnej televízii za peniaze daňových poplatníkov preberali svoju tému. Redaktor Štefan Hríb si do relácie pozval aj vyšetrovateľov, prokurátorov, súdnych znalcov a sudcov. Samozrejme, dopredu vedel, že sa zrejme nezúčastnia, pretože by porušili povinnosť mlčanlivosti.
Nie je však zvrátená už myšlienka pozvať do jednej relácie vrahov a sudcov, ktorí ich súdili, a umožniť odsúdeným v priamom zaútočiť na sudcov, prípadne prokurátorov, ktorí si ich dovolili súdiť? Nie je to absolútny suterén publicistiky? V tomto prípade ide zrejme o zlyhanie generálnej riaditeľky RTVS, ktorá by mala zvážiť zotrvanie vo svojej funkcii.
Táto relácia Lampa ukazuje, prečo ste potrebovali ovládnuť Slovenskú televíziu, aby ste za peniaze daňových poplatníkov mohli likvidovať demokratické inštitúcie tohto štátu, ako sú napríklad súdnictvo a v tomto prípade prokuratúra. A z vašich vyjadrení a z vyjadrení vašich prisluhovačov z médií je jasné, že sa pred týmto nezastavíte.
Nabudúce očakávam, že za súčinnosti napríklad pána poslanca Zajaca vystúpi Černák, potom hľadaný alebo obvinený Mello vystúpi s kolegom Dostálom napríklad. A to by mohol byť ďalší scenár. Je toto normálne? Zatiaľ sú to stále právoplatne odsúdení vrahovia; týmto dávame priestor hodnotiť súdy a prokuratúru. Nehovoriac predtým, že deň pre voľbou generálneho prokurátora, pred tou skvelou voľbou, o ktorej asi veľa ešte budeme počuť, vystúpil policajný prezident urazený v tejto relácii, kde hodnotil námestníka Generálnej prokuratúry v tomto čase, jeho prácu a on a nikto sa s ním, a bol urazený, že sa s ním nikto neradil, lebo on by mal strašne veľa dobrých kandidátov, ktorí by mohli zastávať funkciu generálneho prokurátora. A keď si myslíte, že je to v poriadku, tak nech sa páči.
Ešte jedna poznámka na záver. Predmetom útokov novinárov a niektorých politikov bol v tomto prípade Andrášik a spol. aj Najvyšší súd a jeho sudcovia, ktorí vyniesli rozsudky aj nad najťažšími zločincami. Tam rozhodovali správne a spravodlivo?
Pre dnešnú politickú koalíciu a jej spriaznené médiá platí, a už sa tým ani netaja, že ak súdy alebo prokurátora nerozhodnú o ich kauzách alebo chránencoch tak, ako si predstavujú, tak sú sudcovia a prokurátori neschopní, skorumpovaní alebo naklonení SMER-u, napríklad. A preto ich treba ovládnuť. Ako? No predsa úpravami zákonov o súdoch, prokuratúre, Trestným zákonom, Trestný poriadok a môžme pokračovať ďalej. Jeden z nich máme pred sebou len preto, že pán prezident ako odborník na trestné právo nám ho vrátil späť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán predseda, hlásil som sa už pred hlasovaním, ale tvárili ste sa, že to nevidíte, takže neviem, aké je to hlasovanie.
Chcel som dať procedurálny návrh, že keď máte problém uviesť toto hlasovanie, aby ste to dali nejakému skúsenejšiemu kolegovi. Napríklad kolega Jurčík vie výborne čítať a uvádzať (smiech v sále), že tak by som dal hlasovať, nech to uvádza on.

Chcel som reagovať, zatiaľ sa vyhýbam reakciám na týchto štyroch pseudopolitikov, ktorí nemali odvahu ísť samostatne a normálne sa priznať k svojej značke do volieb, ale neviem, o čom rozprával, o akom pozadí, ale keby chcel, tak naozaj ešte raz mu ho môžem ukázať. Ale, ospravedlňujem sa všetkým ostatným za tento vulgarizmus, ale s takouto nehoráznosťou, ako som počul teraz od pána kolegu, som sa už dlho nestretol.
Ďakujem.

Budem miernejší. Zobrať tento zákon a skúsiť to prepracovať a skúsiť naozaj kvôli tým rizikám, ktoré aj my sme hovorili, aj kolega predrečník,aj pán poslanec Gál so svojou faktickou. Myslím si, že tento zákon nesie so sebou aj do budúcnosti, aj v blízkej, aj v  ďalekej, veľké riziká zneužitia, ďaleko väčšie ako súčasný stav.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Budem krátky, lebo bolo by to strašne dlhé. Ďakujem za tú poslednú vetu, práve preto bojujem proti vášmu návrhu zákona, aby, keby sa ktokoľvek ďalší dostal k moci, aby ho nemohol zneužívať tak, ako ste to urobili vy pri súdnictve. Tým reagujem na inú vec, kde ste si s Lipšicom nastavili model akurát, už som vám to raz povedal, vám do toho prišiel Harabin, a len za vaše X a Y dosadil svoje mená a využil to, čo ste si pripravili pre seba.
Ďalšie, keď tu hovoríte, kauza Rozin, hoci teda to bol nezávislý na kandidátke, nebol náš poslanec, ale vašimi boli Vavrík, Ďuračka, Martinčeková, Palacka, a to nebol negatívny pokyn. A preštudujte si to, lebo negatívny a pozitívny pokyn, v tom je rozdiel, stále to pletiete.
Abdejt považujem za vašu prehru, abdejt výboru, pretože ani vlastní poslanci nesúhlasili s tým, čo ste predložili. Veď ste to pod tlakom vlastných poslancov museli zmeniť, preto som s tým čakal, že kedy sa tým pochválite. Ale to nie je vaša výhra, vy ste to predložili iným spôsobom. Tie informácie, ktoré boli iné, či bola prokuratúra, alebo nebola účastníkom konania, no, tak pán zastupujúci generálny prokurátor tu niečo minule povedal. A rozhovor alebo, že stretli sme sa, ako vy to rada používate, neznamená, že boli účastníkom. A používajte správny terminus technicus. To, že sa vy niekde stretnete a budete sa s tým, s ním nejakým spôsobom rozprávať, tak to, podľa mňa, nie je medzirezortné pripomienkové konanie.
Čo sa týka zverejňovania, mne nevadí zverejňovanie, mne len vadí, keď zverejňovanie nie je v súlade so zákonom alebo aj dokonca s tými normami, ktoré ste presadzovali. To znamená, neprípustná je forma. Takže takisto nám tu nepodsúvajte, že my sme proti zverejňovaniu údajov. Vadí mi, vy hovoríte, že právnik či prokurátor... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, vážený pán zastupujúci generálny prokurátor, v prvom rade by som chcel prejaviť radosť, že tu sedí pani ministerka. Keď som ju včera zbadal, tak som sa veľmi potešil, že ešte stále je ministerka, lebo som myslel, že sa niečo udialo. Nedával som pozor po vyjadrení nemenovaného ministra pred dvomi týždňami, že budú padať hlavy na bratislavských súdoch. Tak som myslel, že už máme nového ministra a šéfuje aj tomuto rezortu. Takže naozaj sa úprimne teším, že je stále ministerkou spravodlivosti. (Potlesk.)
Dlho som rozmýšľal, ako začať svoje vystúpenie. Rozhodol som sa začať ab ovo, teda od základného dokumentu tejto vlády a koalície, od programového vyhlásenia vlády. Nikde v programovom vyhlásení vlády nie je ani zmienka o potrebe zásadnej zmeny postavenia, právomoci a činnosti prokuratúry. Ak by ste dokonca chceli hľadať niečo o potrebe zmeny tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora na verejnú, hľadali by ste zbytočne. O takejto zmene nie je nikde ani zmienka. Aby bolo jasné, čo konkrétne rieši programové vyhlásenie vlády na tému prokuratúra, budem citovať:
Po prvé, vláda prehodnotí aj druhy, výšku a spôsob poskytovania platových náležitostí sudcov a prokurátorov nad rámec funkčného platu sudcu, ktorý je odvodený od platu poslanca Národnej rady.
Po druhé, vláda navrhne prechod správy rozpočtovej kapitoly Najvyššieho súdu a Súdnej rady ako aj Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod správu ministerstva spravodlivosti.
Po tretie, v záujme posilnenia dôvery v justičný stav, vláda Slovenskej republiky bude presadzovať právnu úpravu, aby výberové konania na sudcov, vedúcich prokurátorov, prokurátorov a čakateľov prokuratúry boli transparentné, otvorené pre všetkých uchádzačov, ktorí spĺňajú zákonom stanovené kritéria.
Pani ministerka prikyvuje, áno, ale máme iný názor na to, čo sa stalo.
S cieľom efektívneho boja proti korupcii v oblasti justície, vláda Slovenskej republiky navrhne popri zverejnení majetkových priznaní sudcov aj zverejnenie majetkových priznaní prokurátorov a prehodnotí skutkovú podstatu trestných činov ovplyvňovania sudcovskej rozhodcovskej činnosti. S cieľom zavedenia transparentných disciplinárnych konaní proti prokurátorom vláda Slovenskej republiky navrhne právnu úpravu disciplinárneho konania prokurátorov analogicky ako u sudcov. Vláda Slovenskej republiky podporuje špecializáciu sudcov a bude vytvárať podmienky pre kvalitné vzdelávanie a tréning sudcov, súdnych úradníkov a prokurátorov. Vláda Slovenskej republiky bude presadzovať posilnenie postavenia Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry formou ústavného zákona. Same zásadné veci, že? Ktoré by smerovali k tejto novele. A čerešnička na šľahačke na záver. Vláda Slovenskej republiky posilní procesnú nezávislosť prokuratúra, prokurátora a zmení postavenie ministerstva spravodlivosti voči prokuratúre pri vydávaní všeobecne záväzných stanovísk ministerstva spravodlivosti.
A tak, ako ste začali, vážení kolegovia z koalície, tak ste aj pokračovali, až do momentu, kedy sa vám, napriek enormnému nátlaku a vydieraniu vlastných poslancov, nepodarilo zvoliť vášho kandidáta za generálneho prokurátora. Až vtedy, až vtedy vás osvietilo, až vtedy ste zrazu zistili, že treba kompletne zmeniť postavenie, právomoci a činnosť prokuratúry a až vtedy ste sa rozhodli, že z nezávislého generálneho prokurátora spravíte treťotriedneho úradníka na ministerstve spravodlivosti a z prokuratúru, z prokuratúry jednu zo sekcií ministerstva spravodlivosti.
Koniec koncov, to, že ste takúto zmenu nepredpokladali, dokazuje aj to, že novela zákona o prokuratúre bola vypracovaná ako iniciatívny návrh, ako materiál a v pláne legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2011 je predloženie tejto novely naplánované až na august tohto roka. Prečo sa tak ponáhľame? Odpoviem vám. Ponáhľame sa preto, aby sme na čelo prokuratúry dosadili svoju bábku, bábku, ktorú budete v novom legislatívnom prostredí absolútne ovládať. Chcete tam za každú cenu pretlačiť človeka, ktorý je už teraz viac politikom ako prokurátorom a ktorý neuspel už v dvoch kolách voľby. Pripomína mi to takú, povedal by som, rukojemnícku drámu, akurát, že rukojemníka neoslobodzujeme, ale hľadáme. A toto je presne postavenie a ciele vašich zákonov, ktoré pripravujete v spolupráci alebo v trojici Lipšič - Žitňanská - Radičová. V doterajšom priebehu legislatívneho procesu sa často pretraktovali medzinárodné dokumenty, ktoré sa týkajú súčasného postavenia prokuratúry v Slovenskej republike. Ja sám som v prvom čítaní citoval zo správ Benátskej komisie, z Magny charty sudcov a z ďalších dokumentov, preto to už teraz nechcem opakovať. Stačí povedať len toľko, že neexistuje žiadny medzinárodný dokument, posudok alebo podobný dokument, s ktorým by bol náš zákon v rozpore. Práve naopak, existuje množstvo dokumentov, ktoré náš systém prokuratúry akceptujú, resp chvália. Ale predsa si neodpustím jednu citáciu z Magny charty sudcov z jesene minulého roka, citujem: Nezávislé postavenie prokurátorov je základnou požiadavkou pre právny štát. A váš zákon alebo váš návrh zákona to absolútne popiera.
Ďalej by som chcel, vážené dámy, vážení páni, sa venovať tomu, ako vníma súčasné postavenie prokuratúry odborná právnická verejnosť. Pri pomerne veľkej snahe sa mi nepodarilo nájsť ani jeden odborný názor, že je potrebná taká zmena fungovania prokuratúry, akú teraz máme pred sebou na stole. Naopak, existuje množstvo publikácií, v ktorých je vnímanie súčasného systému fungovania prokuratúry vnímané výsostne pozitívne. Za všetky zacitujem pár viet z publikácie Prokuratúra Slovenskej republiky, orgán ochrany práva od doktora Mária Hoffmanna, citujem: "Prokuratúra podľa jej ústavnej konštrukcie obhajuje verejný záujem vyjadrený v ústave a v zákonoch. V rovnakej miere ako práva a zákonom chránené záujmy štátu obhajuje aj práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb. Začlenenie prokuratúry do výkonnej moci, pripustenie takého ústavného výkladu či už ústavných zmien, ktoré by umožnili začlenenie prokuratúry pod ministra spravodlivosti, by znamenalo ohrozenie či priamo obmedzenie jej úloh ako orgánu ochrany zákonnosti, orgánu konajúceho vo verejnom záujme. Je potrebné uvedomiť si, že tak na trestnom úseku, ale ešte častejšie na netrestnom úseku, smeruje ochrana zákonnosti často aj voči orgánom moci výkonnej, orgánom štátnej správy. Štátny záujem prezentovaný orgánmi verejnej moci, aj keby to tak nemalo byť, môže byť v kolíznych situáciách rozdielny ako verejný záujem na ochrane právneho štátu. Začlenenie prokuratúry do výkonnej moci by tak znamenalo eliminovanie jej úlohy ochrany verejného záujmu na akúsi vnútornú kontrolnú a signalizačnú činnosť." Tu si dovolím podotknúť, že vládna koalícia si vybrala ešte horšiu cestu. K zmenám nedochádza normálnou, transparentnou zmenou ústavy, na ktorej by sa museli dohodnúť s opozíciou a ktorej by predchádzala určite dlhšia diskusia a určite za väčšej účasti napr. prokuratúry a ľudí z prokuratúry.
Ďalej autor považuje za, citujem, "ústavne nekonformnú prax, keď minister spravodlivosti prostredníctvom podzákonných normatívnych právnych úkonov riadi činnosť prokurátora. Zasahovať do praktickej činnosti prokurátora ústavne súladným spôsobom je možné len zákonom zo strany zákonodarnej moci, nie podzákonným aktom zo strany moci výkonnej." Čo sa týka postavenia prokuratúry, citujem, "súčasné ústavné postavenie prokuratúry Slovenskej republiky považujem za optimálne. Je potrebné si uvedomiť, že samostatnosť prokuratúry, ktorá je v Slovenskej republike ústavnou realitou, je len zbožným prianím odbornej verejnosti v štátoch ako Francúzsko či Nemecko. Nezávislosť prokuratúry od výkonnej moci je modernou koncepciou, ktorá sa premieta v posledných desaťročiach nielen do právnej úpravy v severských krajinách, ale do posledných projektov Európskej únie a medzinárodných trestných tribunálov." Čo k tomu dodať? Prečo zase ideme proti prúdu? Prečo zase sme pápežskejší ako pápež? Odpoveď je, bohužiaľ, až príliš jednoduchá. Neviete si zvoliť svojho kandidáta za generálneho prokurátora, táto novela zákona je len akýmsi pláštikom, pod ktorým chcete schovať svoju neschopnosť, svoju vzájomnú nedôveru a svoj strach. Ruku na srdce, kolegyne, kolegovia z koalície, dobre viete, že novelizáciou zákona o prokuratúre a ďalších nadväzujúcich zákonov nesledujete žiadny legitímny cieľ. Stačí si len pozrieť dôvodovú správu k tomuto zákonu.
Príčinou tohto cirkusu je len a len vaša neschopnosť zvoliť si svojho kandidáta za generálneho prokurátora a aby sa nemusel k tomuto návrhu vyjadrovať, k tomu sa vrátim, rozoberieme si jednotlivých kandidátov, ktorí doteraz sa snažili stať generálnymi prokurátormi. Novelizácia zákona o prokuratúre, rokovacieho poriadku v zmysle zavedenia verejnej voľby sú znásilňovaním ústavy, jej princípov ako aj princípov právneho štátu.
Ja by som si dovolil sa vrátiť k tomu, prečo sa niekde nevyjadril k tomuto návrhu zákona váš - a dnes, z médií som sa znova dočítal, že zatiaľ jediný a stále váš kandidát na generálneho prokurátora, pán Čentéš?
Pri prvej voľbe sme počúvali napr. pri jedinom podpornom stanovisku pri kandidátovi, myslím pánovi Hrivnákovi, od kolegyni Dubovcovej, aký to je významný právnik, renomovaný prokurátor, pričom o dvoch jeho najväčších kauzách sme nedebatovali, ale teda verili sme kolegyni, že je tomu tak. Pri vystúpení pána zastupujúceho generálneho prokurátora Tichého sme sa dozvedeli, že nielenže s nikým z prokuratúry nikto nebol, teda prokuratúra nebola prizvaná k tvorbe k tomuto návrhu zákona, ale dokonca, že kandidát, kandidát, v tomto prípade myslím to bol SDKÚ, nesúhlasí s predkladanou novelou zákona.
Pán Čentéš, ten sa akosi nejakým spôsobom schoval a nevyjadruje sa k tomu, hoci vám prečítam, s čím by sa mohol on tak stotožniť, mám to tuná pripravené. Meníte názory, ľudí a vlastne všetko. Aj vaši nominanti, ktorých povyšujete nad záujmy bežných ľudí. Počas kandidátky alebo teda od voľby generálneho prokurátora sme počuli od pána Čentéša, a citujem nasledovné slová: Nie som politický kandidát, som šťastný, že ma navrhli, že mi ponúkli kandidovať, neskôr budem určite kandidovať, potom určite sa kandidatúry nevzdám, o tri dni, december, teraz som si tak uvedomil, že v tom decembri to bolo hrozné, vyvíjali sa nátlaky, tak sťahujem kandidátku a potom znova budem kandidovať a dnes potvrdzuje, že bude kandidovať.
Možno by ma už ani to jeho stanovisko k tomuto návrhu zákona nezaujímalo, lebo toto je priebeh troch mesiacov, kedy menil svoje názory. A už potom chápem aj jeho slová spred dvadsiatich rokov asi, na škole, že keď ešte bol teda ten kandidát strany, keď tvrdil, že urobí všetko preto, aby raz sa stal generálnym prokurátorom. Nikdy ma nenapadlo, čo to všetko môže byť. Ale teraz to chápem, tieto kotrmelce, tieto kotrmelce, ktoré tu robí, tak možno to sú to všetko.
Ako ďalší problém vidím to, že tento návrh zákona pripravilo ministerstvo spravodlivosti v spolupráci s ministerstvom vnútra bez účasti generálnej prokuratúry. Generálna prokuratúra nebola požiadaná o účasť v pracovnej skupine, ani žiaden prokurátor nebol poverený podieľať sa na tvorbe tohto návrhu zákona. Napriek tomu, že rozpory k pripomienkam zásadného charakteru uplatneným v medzirezortnom pripomienkovom konaní neboli odstránené, nikto z generálnej prokuratúry nebol prizvaný na rokovanie legislatívnej rady vlády, ani na rokovanie vlády. Pritom ide o právnu úpravu, ktorá významným spôsobom zasahuje do sústavy prokuratúry a do právneho postavenia v pôsobnosti prokuratúry, prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry.
Moje výhrady voči predloženej novele by som zhrnul do niekoľkých bodov.
Po prvé, zrušenie tzv. negatívnych pokynov. Snaha o ustanovenie zákazu nadriadeným prokurátorom vydávať niektoré pokyny, tzv. negatívne pokyny podriadeným prokurátorom vychádza z absolútnej neznalosti organizácie riadenia a kontroly práce na prokuratúre a z nepochopenia inštitútu hierarchického odovzdávania pokynov a z neznalosti základných práv a povinností prokurátorov. Myslím si, že už aj veľakrát odznelo, koľkokrát v praxi a za akých podmienok alebo za akých okolností boli negatívne pokyny dané. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona je uvedené, že doterajšia právna úprava obsiahnutá v § 6, ktorá umožňovala vydávanie tzv. negatívnych pokynov podriadeným prokurátorom sa v praxi neosvedčila, keďže bola systematicky využívaná spôsobom, ktorý vyvolával dôsledné pochybnosti o transparentnosti činnosti prokuratúry. Toto tvrdenie je ničím nepodložené a nepravdivé. A to by som odôvodnil tým, že vieme tie tri, myslím, negatívne pokyny. Treba si uvedomiť, že aj tzv. negatívny pokyn môže byť len zákonný alebo nezákonný. Prokuratúry nesú osobnú zodpovednosť za výkon funkcie prokurátora, aj za vydanie alebo splnenie nezákonného pokynu. Každý prokurátor je povinný odmietnuť splnenie pokynu nadriadeného prokurátora, ak by jeho splnením spáchal trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie. Pokyny nadriadených prokurátorov musia byť písomné, sú založené v spisoch, preto nie je problém zistiť, či sú, alebo nie sú zákonné. Inštitút hierarchického odovzdávania pokynov vyplýva z hierarchického postavenia usporiadania prokuratúry. Hierarchické usporiadanie prokuratúry je nevyhnutným predpokladom pre jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov.
Po druhé, povinnosť zverejňovať a sprístupňovať rozhodnutie prokurátorov. Neexistuje žiadny rozumný dôvod pre povinnosť zverejňovať a sprístupňovať rozhodnutia prokurátorov bez akýchkoľvek záruk na ochranu práv a zákonom chránených záujmov strán a účastníkov konania bez ich súhlasu, dokonca aj proti ich vôli, bez akýchkoľvek záruk na ochranu obetí trestných činov, poškodených maloletých, bez ohľadu na ústavný princíp prezumpcie neviny, bez možnosti zabezpečiť primeranú ochranu ústavného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ústavného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ústavného práva na ochranu pred inak neoprávneným zverejňovaním údajov. Anonymizácia údajov nepostačuje na ochranu práv a právom chránených záujmov. Často na základe samotného skutku možno zistiť, najmä v malých obciach, koho sa rozhodnutie týka. Kto má právo nazerať do spisu, robiť si z neho odpisy a výpisy, ustanovujú osobitné zákony upravujúce procesné práva a povinnosti strán či účastníkov konania. Navrhovaná právna úprava je neprijateľná aj z iného dôvodu. Môže viesť k mareniu trestného konania. A nemožno vylúčiť, že k informáciám o prebiehajúcom konaní sa dostanú aj osoby, ktoré by mohli byť potenciálne podozrivé a k uvedeným informáciám by nemali prístup z dôvodov operatívno - taktických.
Po tretie, zrušenie doterajšej trojročnej prípravnej praxe na výkon funkcie prokurátora a nahradenie doterajších právnych čakateľov prokuratúry asistentmi prokurátorov. Ministerstvo spravodlivosti sa rozhodlo bez akejkoľvek analýzy, bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia zrušiť funkciu právneho čakateľa prokuratúry a zaradiť funkciu asistenta prokurátora. Takýto krok vo svojej podstate znamená zrušenie prípravnej praxe na výkon funkcie prokurátora vo forme systematickej prípravy na výkon tohto povolania. V Európe neexistuje žiaden štát, ktorý by nemal prepracovaný systém prípravy na výkon povolania prokurátora v plnom rozsahu jeho práv a povinností pred ustanovením alebo bezprostredne po ustanovení do funkcie prokurátora. Z predloženého návrhu zákona vyplýva, že právne postavenie asistenta prokurátora a jeho pracovná náplň neumožní riadnu prípravu asistenta prokurátora na výkon funkcie prokurátora. Túto prípravu nenahradí ani úspešné zvládnutie odbornej justičnej skúšky. Nejde predsa len o teoretické vedomosti, uchádzač o funkciu prokurátora musí byť pripravený aj na samostatný výkon a na zvládnutie špeciálnych úloh patriacich do prokuratúry, do kompetencie prokuratúry a i po odbornej a organizačnej stránke. Prokurátor nebude jeho školiteľom v tom zmysle, aby ho pripravoval na výkon funkcie prokurátora. Práve naopak. Ak bude kvalitne a zodpovedne plniť svoje úlohy, bude v záujme prokurátora, aby zostal jeho asistentom. Právny čakateľ prokuratúry v rámci prípravy na výkon funkcie prokurátora vykonáva odbornú prax podľa vopred určeného rozsahu zameranú na zvládnutie špecifických úloh, ktorých nositeľmi sú výlučne prokurátori a samozrejme aj na zvládnutie organizácie a riadenia a kontroly práce na prokuratúre. A nielen to. Počas prípravnej praxe zameranej na výkon funkcie prokurátora sa prejaví aj jeho osobnostná stránka a charakter, jeho morálne vlastnosti musia dávať záruku, že funkciu prokurátora bude vykonávať riadne. Je to jedna zo zákonných podmienok na vymenovanie do funkcie prokurátora. Na rozdiel od právneho čakateľa prokuratúry asistent prokurátora bude musieť počas celej pracovnej doby vybavovať svoju agendu, agendu asistenta prokurátora. To je plniť pomocné úlohy pre prokurátora. Výkon funkcie asistenta prokurátora nie je prípravou na výkon funkcie prokurátora. Asistent prokurátora môže v tejto funkcii pracovať až do dôchodku. Nemusí sa uchádzať o vykonanie odbornej justičnej skúšky a ak ju aj získa, nemá zaručené, že niekedy bude úspešný vo výberovom konaní na voľné miesto prokurátora, prípadne o funkciu prokurátora počas celej svojej kariéry nemusí vôbec prejaviť záujem.
Po štvrté, kreovanie výberových komisií za účasti ministra spravodlivosti a Národnej rady Slovenskej republiky. Právna úprava, ktorá ustanovuje kreovanie výberových komisií na obsadenie voľného miesta prokurátora alebo vedúceho prokurátora na politickom základe nemá ústavný základ. Za činnosť prokuratúry nesie zodpovednosť generálny prokurátor. Podľa navrhovanej právnej úpravy však nebude mať žiadny reálny vplyv na to, kto sa stane prokurátorom alebo vedúcim prokurátorov. Predkladateľ navrhuje, aby výberová komisia mala päť členov. Dvoch z nich by mal vymenovať minister spravodlivosti, jedného by mal zvoliť parlament, samozrejme, určite koaličného, jedného by mal vymenovať generálny prokurátor a jedného by mala zvoliť príslušná prokurátorská rada. Ani jeden z členov výberovej komisie nemusí byť prokurátorom. Podľa predkladateľa stačí, ak pôsobí v sektore vysokých škôl, v neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie. Nemusí mať právnické vzdelanie, nemusí mať len vysokoškolské vzdelanie, nemusí mať ani vysokoškolské vzdelanie. Zákonnú podmienku splní každý, kto pôsobí na niektorej z vysokých škôl alebo v neziskovej organizácii. Takto kreovaná výberová komisia nemôže kvalifikovane posúdiť, či uchádzač spĺňa podmienky na vymenovanie do funkcie prokurátora alebo vedúceho prokurátora. Podľa navrhovanej právnej úpravy výberovým konaním na funkciu prokurátora sa overujú schopnosti, odborné znalosti, zdravotný stav, psychická vyrovnanosť uchádzača a ďalšie skutočnosti, ktoré je potrebné overiť vzhľadom na povahu povinností prokurátora. Súčasťou výberového konania je aj písomný test. Výberovým konaním na funkciu vedúceho prokurátora sa overujú schopnosti odborné, jazykové, zdravotný stav a ďalšie, ktoré, akože, máme zistiť. Výberová komisia ustanovená na základe predloženého návrhu zákona nebude spôsobilá vyhodnotiť ani len samotný test, nie to ešte odborné, či predpoklady uchádzača o funkciu prokurátora, či vedúceho prokurátora. Podľa navrhovateľa výberové konanie má byť verejné. To znamená, že členovia výberovej komisie by mali mať právo verejne overovať nielen odborné znalosti, ale aj zdravotný stav, psychickú vyrovnanosť uchádzača o funkciu prokurátora alebo verejného prokurátora. Verejné overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti uchádzača je v zjavnom rozpore s ústavnými právami. S takouto právnou úpravou nemožno súhlasiť. Ale mohla by to byť dobrá zábava.
Po piate, priznanie zákonného oprávnenia ministrovi spravodlivosti podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania voči ktorémukoľvek prokurátorovi. Navrhované opatrenie ministra spravodlivosti a verejného ochrancu práv podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi je závažným zásahom do statusového postavenia prokurátorov. Takéto oprávnenie môže byť zneužité na zastrašovanie prokurátorov a na pozbavenie funkcie prokurátora, tých prokurátorov, ktorí sú nepohodlní pre politikov. Minister spravodlivosti, ani verejný ochranca práv nemá právo nahliadať do dozorových spisov prokurátorov, nepozná prácu prokurátora a nemôže kvalifikovane posúdiť, či sa prokurátor dopustil disciplinárneho previnenia. Už samotné podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania môže mať závažné právne následky pre dotknutého prokurátora. Stačí, ak minister alebo verejný ochranca práv vo svojom návrhu bude tvrdiť, že prokurátor sa dopustil skutku, za ktorý môže byť zbavený funkcie alebo nejakým spôsobom obmedzený. V takomto prípade generálny prokurátor môže pozastaviť prokurátorovi výkon jeho funkcie až do právoplatného skončenia disciplinárneho konania. To hrozí, ak generálny prokurátor bude osobou politicky spriaznenou alebo tým rukojemníkom, ako som to spomenul pred tým. Okrem uvedeného, takáto právna úprava nerešpektuje Ústavu Slovenskej republiky. Ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi práv priznáva oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania aj proti generálnemu prokurátorovi. Aj generálny prokurátor je totiž prokurátorom. Tým dostal generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa do podriadeného postavenia voči ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi práv.
Po šieste, priznanie zákonného oprávnenia ministrovi spravodlivosti a Národnej rade podieľať sa na kreovaní disciplinárnej komisie a odvolacej disciplinárnej komisie. Právna úprava, ktorá ustanovuje kreovanie týchto komisií na prokuratúre nemá ústavný základ. Disciplinárna komisia by mala byť trojčlenná. Jedného kandidáta by mal právo nominovať minister spravodlivosti, jedného parlament a jedného rada prokurátorov. Odvolacia disciplinárna komisia by mala byť päťčlenná, dvoch členov by mal vymenovať minister spravodlivosti, dvoch parlament a jedného rada prokurátorov. Členom disciplinárnej komisie a odvolacej disciplinárnej komisie nemusí byť prokurátor. Opäť taká zvláštna nuansa. Prokurátor nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia. Nie je to v rozpore s tým, čo tvrdíte, ale nemusím byť člen, ale byť vazalom je myslím niekedy horšie ako členom. Prokurátor, ktorý bol nominovaný za člena disciplinárnej komisie na prokuratúre na politickom základe, automaticky bude považovaný za prívrženca politickej strany alebo hnutia, ktoré stáli za jeho nomináciou, a bude spochybňovaná jeho nestrannosť a objektívnosť pri rozhodovaní. Navrhovaná právna úprava predstavuje aj ďalšie riziko, že disciplinárne konania budú zneužívané na zastrašenie, ovplyvnenie, či odstránenie prokurátorov, ktorí nerozhodujú spôsobom, aký si predstavuje exekutíva. Namietanú právnu úpravu považujem za neprípustný zásah do samostatnosti prokuratúry. Politici, najmä minister spravodlivosti, by tým získal rozhodujúci vplyv na disciplinárne konanie a to bez akejkoľvek zodpovednosti za činnosť prokurátorov. Podľa predloženého návrhu zákona by mal mať právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi, vrátane generálneho prokurátora. O jeho návrhu by mala rozhodovať disciplinárna komisia s prevahou členov nominovaných na politickom základe. Ak by prokurátor podal odvolanie, o jeho odvolaní by mala rozhodovať odvolacia disciplinárna komisia tiež kreovaná na základe politických rozhodnutí.,
A najdôležitejšie na záver. Minister spravodlivosti bude vydávať stanoviská záväzné pre všetkých prokurátorov vo všetkých oblastiach prokurátorských činností. Podľa tejto novely minister bude môcť reálne ovplyvňovať činnosť prokuratúry. Prokurátorom bude záväzne pod sankciou disciplinárnej zodpovednosti určovať, ako majú uplatňovať zákony pri trestnom stíhaní osôb podozrivých zo spáchania trestných činov, pri výkone dozoru nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, pri uplatňovaní prokurátorských oprávnení v konaniach pred súdmi, pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy a pri plnení ďalších úloh patriacich do pôsobnosti prokuratúry. Túto jeho právomoc zdanlivo obmedzuje zriadením komisie pri vydávaní stanovísk, na návrh ktorej bude minister spravodlivosti oprávnený vydávať stanoviská záväzné pre všetkých prokurátorov a asistentov. Polovicu členov, troch zo šiestich, bude totiž oprávnený vymenovať a odvolávať minister spravodlivosti, druhú generálny prokurátor. Žiaden z nich nemusí byť prokurátorom a nemusí mať žiadne skúsenosti s prácou v justícii. Na schválenie návrhu komisie stačí, ak zaň budú hlasovať štyria jej členovia. To znamená, že ak členovia vymenovaní generálnym prokurátorom nezískajú hlas aspoň jedného ďalšieho člena, napr. neprávnika, ale politického nominanta, žiadne stanovisko nebude možné vydať. To platí, samozrejme, aj naopak. Pre aplikačnú prax na prokuratúre to znamená nielen neprípustné zásahy ministra spravodlivosti do činnosti prokurátorov, ale aj nemožnosť zjednocovať činnosť prokurátorov v prípade, ak sa členovia komisie nedohodnú alebo ak sa budú riadiť politickými príkazmi. Pritom minister spravodlivosti, ani žiadna komisia, nenesú a v podmienkach Slovenskej republiky ani nemôžu niesť zodpovednosť za činnosť prokuratúry. Myslím si, že... Ešte by som... skrátim to trošku.
Prečítam vám citát z jednej práce, keďže, ktorá má názov Generálny prokurátor v trestnom konaní, ktorá je nová. Dostala sa mi do ruky, je veľmi zaujímavá. Aj kapacity, podľa všetkých ju oponovali, alebo teda školiteľom a oponentom boli zaujímaví ľudia. Oponent navrhol "áčko", čo je jednotka tomuto študentovi, ktorý obhajoval túto prácu, školiteľ jedna mínus, kvôli, že mohol ešte podrobnejšie rozpísať. Mám aj posudok k dispozícii a prečítam vám z tejto práce. Prokuratúra pochádza z latinského výrazu procuratio, čo v preklade znamená - právo, úrad alebo očista. Čo teda pri Čentéšovi a tejto voľbe mi trošku nesedí. Ale najmarkantnejšími osobitosťami orgánov ochrany práva v porovnaní s orgánmi verejnopolitickej moci je ich nezávislosť ako ich hlavný funkčný znak. Bez nezávislosti by orgány práva nemohli plniť svoje postavenie. Hlavnou úlohou, resp. poslaním našej prokuratúry, je dozor nad dodržiavaním zákonov a ochranou zákonnosti. Z tohto poslania prokuratúry možno odvodiť určité zásady, resp. ústavné zásady, vytvárajúc predpoklady úspešného vykonania dozoru prokuratúry pri dodržovaní činnosti a jej budovaniu, ktorými sú zásada nezávislosti, monokratizmu, oportunity, legality, centralizmu. Týmto zákonom popierate tieto princípy, ktoré sú nosným pilierom fungovania prokuratúry. Ďalší citát, ako bolo v tejto práci uvedené, prokuratúra v našej republike je nezávislým orgánom od moci súdnej, je formálne naviazaná na prezidenta a zákonodarnú moc tak aj moc výkonnú. To odzrkadľuje aj zaradenie do samostatnej ôsmej hlavy ústavy. Prokuratúru chápeme v zhode s románskym modelom, a teda nie, ako niekto tuná hovoril, stále ten sovietsky, ako orgán činný v trestnom konaní a zároveň ako orgán dozoru na zachovanie zákonnosti. Treba konštatovať, že sústava prokuratúry je budovaná na základe centralizmu, monokratizmu, nezávislosti a osvedčila sa a plní svoje poslanie a úlohy v našom štáte. Nezávislosť prokuratúry od výkonnej moci je modernou koncepciou, ktorá premieta sa v posledných desaťročiach nielen do právnej úpravy v severských krajinách, ale aj do posledných projektov medzinárodných. Riešenie ústavného postavenia prokuratúry Slovenskej republiky ako orgánu práva, ktorému som sa bližšie venoval v tejto práci a ktoré mi boli doporučené v prvej kapitole, hodnotím ako vhodné a pokrokové a nemálo podobné moderným koncepciám uplatňovaným hlavne v severských krajinách. Nezávislosť prokuratúry od výkonnej moci, a nielen v Slovenskej republike, si myslím, že je nutným predpokladom plnenia si elementárnych úloh a delege ferenda by som odporúčal zachovať tento status. Za spiatočnícke by som pokladal prípadné začlenenie prokuratúry do výkonnej moci, pod pôsobnosť alebo ovplyvnenie ministerstva spravodlivosti. Ako príklad presne tohto riešenia chcem uviesť susednú Českú republiku, v ktorej to nevyhnutne viedlo len k ďalšej politizácii prokuratúry a trestného procesu. A čo je na tejto práci - je to obyčajná študentská práca, ale prečítal som vám základné citáty - čo je zaujímavé? Bola obhajovaná pred troma týždňami. A viete, kto bol školiteľ, ktorý formálne, ideovo a odborne vedie študenta? Prečítam vám. Docent doktor Jozef Čentéš, PhD.. (Potlesk.)
Ďakujem za pozornosť.