Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predseda. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, problematika právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov je v súčasnej dobe značne aktuálnou témou. Celá Európska únia a v jej rámci aj Slovenská republika prechádza rekonštrukciou tak na poli ekonomickom, ako aj na poli právnom. Únia sa pomaly vyrovnáva s následkami hospodárskej krízy a prispôsobuje sa novým podmienkam, ktoré táto kríza odkryla. A práve v tejto dobe veľkých zmien je nesmierne dôležité, aby fungovalo hospodárstvo v krajine. Práve doba, v ktorej sa Slovenská republika ocitá, je evidentne dôvodom na to, že vláda Slovenskej republiky prichádza s novelou Zákonníka práce. Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov je účinný iba deväť rokov, od 1. apríla 2002, avšak v súčasnosti má už 26 noviel. Práve v týchto dňoch máme na stole ďalšiu jeho novelu. Názor na tak časté zmeny, ktoré sa v Zákonníku práce uskutočňujú, si musí vytvoriť každý sám. Je potrebné ale konštatovať, že napriek tomu, že mnohé z týchto zmien boli potrebné, tak časté novelizovanie základného pracovnoprávneho predpisu nenapomáha stabilitu pracovného trhu. Otázky právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov sú jednou z najžeravejších tém súčasného, stále sa meniaceho pracovného práva. Keďže vláda pri príprave novely viac pozerala na záujmy zamestnávateľov, je potrebné pripomenúť, že v Európskej únii je trend flexibility v pracovnom práve a na pracovnom trhu už viac-menej prekonaný. Ako som spomenul, práve následky hospodárskej krízy a ich riešenie nevyhnutne vyžadujú, aby sa pracovný trh stále viac stabilizoval, a nie naopak. Práve zákonodarný orgán by mal pri schvaľovaní tejto novely dbať na presadzovanie princípov flexikurity v úprave pracovnoprávnych vzťahov, tak ako povedal profesor Ton Wilthagen, riaditeľ výskumného programu o flexikurite na univerzite v Tilburgu v Holandsku a spravodajca expertnej komisie pre flexikuritu ako hlavný mozog iniciatívy Európskej komisie: „Diskusia o flexikurite by mala byť konkrétnejšou a orientovanou na prax. Flexikurita je istá forma vzájomného a spoločného manažovania rizika pre zamestnávateľov a pracovníkov. Na jednej strane sú spoločnosti, ktoré čelia dvojitému riziku kvalitatívneho a kvantitatívneho nesúladu ich potrieb s ponukou na trhu práce, a na druhej strane sú pracovníci, ktorí čelia riziku straty svojich pracovných miest a bezpečnosti v zamestnaní, pre ktorých môže byť nemožné vyvážiť svoj život a prácu. Pomoc jednej strane manažovať riziká a súčasne manažovať riziká na druhej strane je tým, o čom je podstata flexikurity.“ A práve pri prerokovaní tejto novely by sme mali vychádzať z týchto myšlienok. Stabilita pracovného trhu sa zabezpečí podporou nielen týchto silných, teda zamestnávateľov, ale najmä tých slabších v tomto vzťahu, a to zamestnancov.
Z pohľadu mladých ľudí, ktorých záujmy reprezentujem v Národnej rade, je potrebné poukázať a zaujať kritický pohľad k týmto podstatným zmenám, ktoré menia postavenie zamestnancov v pracovnom pomere a prispievajú k nestabilite pracovného trhu. Sú to zmeny v skúšobnej dobe, výpovednej dobe, odstupnom a odchodnom a najmä v právnej úprave konkurenčných doložiek. Poďme sa k tomu bližšie pozrieť.
Skúšobná doba. Navrhovaná právna úprava skúšobnej doby a jej predĺženie u vybraných zamestnancov je v rozpore s myšlienkami flexikurity na pracovnom trhu. Predĺženie skúšobnej doby a jej diferenciácia neprinesie stabilitu v pracovnoprávnych vzťahoch. Mladí ľudia sa v dnešnej dobe vzhľadom na svoje jazykové a organizačné schopnosti dostávajú na pozície Zákonníkom práce definovaných vedúcich zamestnancov. Preto predĺženie skúšobnej doby na šesť, príp. na deväť mesiacov vytvára veľký priestor na nestabilitu ich pracovných pomerov. Mladí ľudia sú často zaťažení množstvom pôžičiek, resp. predzvesťou budúcich pôžičiek a úverov. Potrebujú často prezentovať a preukazovať stabilné zamestnanie. Ak ich ešte uzavrieme systémom predĺženej skúšobnej doby, sťaží to ich postavenie v spoločnosti a vôbec to neprispeje k stabilite ich pracovného zaradenia a podpory zakladania si rodiny. V súčasnej dobe riešime problematiku poklesu demografickej krivky. Ak prinútime mladých ľudí vstupovať do nestabilných pracovných pomerov, tak vôbec nenapomáhame jej riešenie. Argumenty o potrebe akéhosi skúšania schopnosti týchto zamestnancov v praxi v predĺženej dobe v danom prípade vôbec neobstoja a sú prinajmenšom scestné. Na margo danej témy musím poznamenať, že k stabilite postavenia mladých ľudí na pracovnom trhu a ich zaradenia do pracovne aktívnej spoločnosti vôbec neprispievajú ani zmeny v § 48 ods. 2, ktorým možno pracovný pomer na určitú dobu dohodnúť najdlhšie na tri roky. Súčasná právna úprava pracovných pomerov na dobu určitú v rozmedzí dvoch rokov je podľa môjho názoru postačujúca. Predĺženie tejto doby opäť napomáha iba zamestnávateľom a nevedie k rešpektovaniu zásad flexikurity. Mladí ľudia pri zaraďovaní sa na trh práce sú každodenne atakovaní veľkým množstvom spomínaných úverov a pôžičiek. Spojenie inštitútov predĺženie skúšobnej doby a taktiež pracovných pomerov na dobu určitú vôbec neprispeje k zlepšeniu ich životných podmienok, práve naopak.
Čo sa týka výpovednej doby a odstupného. Značne neprimerané a zásady sociálnych istôt porušujúce sa javy aj zavedenie skrátenej výpovednej doby pri pracovných pomeroch kratších ako jeden rok, táto zmena sa týka najmä mladých ľudí vstupujúcich na trh práce. Vychádzajúc z myšlienky podpory mladých rodín, ktorá bola prezentovaná aj v programovom vyhlásení vlády, je toto ustanovenie značne obmedzujúce a prinášajúce nestabilitu pre tzv. prvozamestnancov. Akú stabilitu a istotu má mladý zamestnanec, ktorý dostane výpoveď z pracovného pomeru a ktorého výpovedná doba je jeden mesiac? Existujúca právna úprava vytvára priestor pre takéhoto zamestnanca hľadať si v tejto dobe nové zamestnanie a zároveň mať istú formu istoty zárobku aspoň počas dvoch mesiacov. V praxi sa často stretávame, že práve mladí ľudia sú tí, ktorí sú prepúšťaní ako prví s tým, že veď oni si prácu nájdu. Len pre vašu informáciu, vážený pán minister, z mojich stretnutí a rozhovorov so stovkami mladých ľudí v Slovenskej republike vyplýva, že trvá 6 až 12 mesiacov, kým si mladý človek nájde prácu. A kde je teda ochranná funkcia Zákonníka práce? Iba a zase na strane zamestnávateľov?
Veľké množstvo reakcií a širokú diskusiu prináša aj navrhovaná zmena právnej úpravy súbehu výpovednej doby a odstupného. Predkladatelia pri realizácii tohto ustanovenia vychádzali evidentne zámerne z ustanovení článku 11 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 158 o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, ktorý ustanovuje, že pracovník, ktorého zamestnanie sa má skončiť, má právo na primeranú výpovednú dobu alebo peňažné plnenie namiesto nej. V tejto súvislosti sa do novely premietol návrh na zavedenie náhradného plnenia namiesto trvania výpovednej doby. Výklad tohto článku je podľa môjho názoru mylný a nemá nič spoločné s inštitútom odstupného. Zákonník práce vychádzajúc zo zásad flexikurity v súčasnosti veľmi jasne stanovuje ochranné nástroje zamestnancov v prípade straty pracovného miesta. Otázky peňažnej náhrady za nezotrvanie v pracovnom pomere vo výpovednej dobe sú zákonným záväzkom zamestnávateľa a sú, čo je potrebné zdôrazniť, náhradou za výpovednú dobu. Inštitút odstupného ale nemá s touto náhradou žiaden súvis. Odstupné je inštitút sociálnej ochrany zamestnanca a jeho rodiny po strate zamestnania a má plniť funkciu dočasnej finančnej istoty počas hľadania si nového zamestnania. Vychádzajúc z predchádzajúcich pripomienok k skráteniu výpovednej doby je potrebné konštatovať, že spojením týchto navrhovaných zmien v sociálnych istotách vláda sleduje jediný cieľ, a to preniesť ťarchu sociálnej istoty z tých silných (zamestnávateľov) na slabších (zamestnancov).
Konkurenčné doložky, no teda, paráda, pán minister, novodobé otroctvo. Návrh novely Zákonníka práce prináša aj zmeny v oblasti konkurenčnej činnosti zamestnancov. Novela prináša do nášho právneho poriadku inštitút konkurenčných doložiek v pracovných zmluvách. Je potrebné poznamenať, že týmto ustanovením sa do pracovného práva ako súčasti právneho poriadku Slovenskej republiky dostane úplne nový pracovnoprávny inštitút doteraz legislatívne neupravený. Evidentne sa vláda pri koncipovaní znenia konkurenčnej doložky inšpirovala paragrafovým znením českého Zákonníka práce. Konkurenčná doložka ako relatívne nový právny inštitút v slovenskom pracovnom práve pochová niektoré z doteraz vžitých pravidiel pracovného práva ako napr. obmedzenosť zmluvných typov či rozšíri enklávu práv a povinností trvajúcich aj po skončení pracovného pomeru. V neposlednom rade treba spomenúť s konkurenčnou doložkou bezprostredne súvisiaci možný rozpor s ústavným právom slobody podnikania alebo výkonu inej zárobkovej činnosti. Nepochybne je potrebné súhlasiť aj s bodmi 16 až 20 zo spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340), vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní. Dovoľte mi, prosím, uviesť niekoľko podstatných bodov.
Hlavnou podstatou konkurenčnej doložky je obmedzenie pracovnej činnosti bývalého zamestnanca po skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa, s ktorým má dojednanú konkurenčnú doložku, na vopred určený čas, pričom si v doložke dohodnú podmienky realizácie, a to najmä výšku odplaty za dodržanie záväzku, ako aj rozsah konkurenčných činností, ktoré sú zamestnancovi zakázané, počas obdobia platnosti konkurenčnej doložky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý konštatoval: „Pretože prevzatie povinností, aby žalovaný využíval po skončení pracovného vzťahu svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu, nepochybne zakladá nerovnosť účastníkov v ich práve podnikať, je tým skôr odôvodnená požiadavka, aby tomuto záväzku zodpovedal iný záväzok žalobcu, ktorý by uvedené obmedzenie kompenzoval.“ Ako najväčší problém, vychádzajúc teda zo záverov a odporúčaní nášho ústavnoprávneho výboru, sa javí možný nesúlad zavedenia konkurenčných doložiek s Ústavou Slovenskej republiky. Aj napriek argumentom predkladateľov o ochrane zamestnávateľovho podnikania netreba zabúdať, že v prípade dojednania konkurenčnej doložky zakazujeme zamestnancovi vykonávať a uplatňovať si svoje vlastné ústavné práva. A preto by mal byť zákonodarca pri koncipovaní jednotlivých ustanovení veľmi opatrný. Ak odhliadneme od toho, že zavedenie tohto inštitútu je v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky, už samotný obsah právnej úpravy tohto inštitútu je rozporný. Taktiež otázka protihodnoty za obmedzenie tzv. konkurenčnej činnosti je prinajmenšom rozporuplná. Ustanovenie primeraného finančného vyrovnania v sume najmenej 50 % priemerného mesačného zárobku zamestnanca nie je vôbec primerané a v praxi prinesie veľké množstvo problémov a zníženie platového ohodnotenia týchto zamestnancov, nielen obmedzenie ústavného práva na prácu a slobodný výber povolania, ale aj zníženie sociálnych istôt vo vybraných druhoch zamestnaní. To je podľa vás ten hlavný prínos tohto inštitútu, pán minister? Čo urobí zavedenie konkurenčných doložiek s postavením napr. advokátskych, notárskych či exekútorských koncipientov, ale aj mladých vedeckých pracovníkov na vysokých školách? Veľké množstvo mladých ľudí sa na Slovensku zamestná len za najnižšie mzdy. A ako dlho vyžijú z 50-percentného primeraného finančného vyrovnania?
Zmyslom a účelom konkurenčnej doložky je obmedziť pracovnú činnosť zamestnanca na určité obdobie po skončení pracovného pomeru, a to pre obavu z jeho konkurenčnej činnosti a využitia ním získaných informácií v pracovnom pomere v obchodnej súťaži proti pôvodnému zamestnávateľovi. V zmysle takto vymedzenej definície konkurenčnej doložky je logické, že takémuto záväzku zo strany zamestnanca prislúcha povinnosť zamestnávateľa platiť v doložke dohodnutú sumu ako istý protipól zamestnancovho obmedzenia nevykonávať konkurenčnú činnosť. Snaha predkladateľov chápať konkurenčnú doložku ako vzájomne prospešný vzťah sa míňa zamýšľaným účinkom, keď navrhovateľ stanovil ako minimálnu hranicu peňažného vyrovnania 50 % zamestnancovej priemernej mzdy. Ako sa bude mať zamestnanec, ktorému sa konkurenčnou doložkou zakáže vykonávanie pracovnej činnosti, teda činnosti, ktorá ho primárne živí, na obdobie celého roka, pričom sa mu zaplatí iba 50 % toho, čo dostával a z čoho žil doteraz? Obmedzenie základného ústavného práva na prácu a slobodný výkon povolania je podľa môjho názoru tak závažným zásahom do postavenia zamestnanca, že snaha predkladateľa o stanovenie minimálnej výšky vyrovnania na 50 % priemernej mesačnej mzdy zamestnanca je viac ako obmedzujúca a porušujúca základné práva zamestnanca. Predkladatelia novely sa evidentne a pochopiteľne postavili na stranu ochrany záujmov zamestnávateľa. Výška odmeny je z pohľadu zamestnanca stanovená príliš nízko, keďže vo väčšine prípadov je motívom ukončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca výhodnejšie platové ohodnotenie. Z uvedeného je zrejmé, že snaha predkladateľa chrániť zamestnávateľa stanovením minimálne 50-percentnej výšky odmeny je až príliš diskriminujúca voči zamestnancom. A preto by bolo vhodnejšie uzákoniť vyššiu minimálnu hranicu peňažného vyrovnania, a to až na úroveň priemernej mesačnej mzdy zamestnanca, pričom by bolo vhodné zároveň upraviť podmienky pre možné zníženie 100-percentného vyrovnania, a to napr. z dôvodov, ak bude zamestnanec prepustený pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, resp. za iné vážne porušenia povinností ohrozujúce majetok a oprávnené záujmy zamestnávateľa alebo v prípade, keď by zamestnanec nebol schopný vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane zamestnanca, za ktoré by mu nenáležala náhrada mzdy, napr. ak by nastúpil k výkonu trestu odňatia slobody. V dôsledku súčasného návrhu konkurenčnej doložky by totiž zamestnávateľ musel platiť peňažné vyrovnanie aj v prípade, keď zamestnanec nebude schopný vykonávať konkurenčnú činnosť, teda napr. ak bude vo väzení.
Okrem skutočností, ktoré som spomenul, sú aj ďalšie ustanovenia o konkurenčnej doložke problematické. Jednou z takýchto častí je aj ustanovenie, ktorého podstatou je možnosť odstúpenia od doložky zo strany zamestnávateľa. Ministerstvo navrhuje obmedziť toto právo zamestnávateľa len na čas trvania pracovného pomeru. A práve vymedzenie času, dokedy možno odstúpiť od doložky, je podľa môjho názoru problematické, keďže opäť podkopáva systém právnej istoty zamestnanca, a to daním práva zamestnávateľovi odstúpiť od doložky v posledný deň trvania pracovného pomeru. V zmysle ochrany zamestnanca a jeho právnej istoty mám za to, že by malo byť toto právo na odstúpenie zo strany zamestnávateľa obmedzené a hranice časového intervalu na uplatnenie práva na odstúpenie od doložky upravené tak, že zamestnávateľ by mal právo odstúpiť od doložky v časovom intervale napr. minimálne jedného mesiaca pred skončením pracovného pomeru, a to z dôvodu vytvorenia časového priestoru zamestnancovi pre získanie si nového zamestnania, možno nelimitovaného konkurenčnou doložkou.
Záverom mi dovoľte poznamenať, že napriek tomu, že som sa vo svojom vystúpení nevenoval ostatným ustanoveniam a zmenám, ktoré prináša táto novela, neznamená to, že s nimi súhlasím. Ustanovenia o obmedzení postavenia odborových orgánov, rozdelenia kompetencií medzi odborový orgán a zamestnanecké rady, a tým celkové oslabenie postavenia zástupcov zamestnancov, zavedenie ustanovení týkajúcich sa prevodu podniku, možnosť elektronického spôsobu doručovania, nahradenie dohody so zástupcami zamestnancov pri prijímaní predpisov BOZP, mzdové dojednania v pracovnej zmluve, vo väzbe na kolektívnu zmluvu, obmedzenie možnosti vyplatiť odchodné, podmienky náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a mnohé ďalšie zmeny sú taktiež v rozpore s myšlienkou, ktorú sleduje európsky trend zavádzania inštitútov flexikurity v pracovnom práve.
Veľmi trefným je vyjadrenie predkladateľov pri zavádzaní spomínaných konkurenčných doložiek: „Problémy s aplikáciou konkurenčnej doložky aj na obyčajných zamestnancov vyrieši prax.“ Super, pán minister, vynikajúce, ako žart dobré, ale to snáď nemyslíte vážne. Toto vyjadrenie môžeme aplikovať na celý návrh novely Zákonníka práce. Predkladatelia pod schizmou podpory a presadenia záujmov svojich mecenášov zabudli nielen na odbornosť, ale aj na jednoduchých občanov Slovenskej republiky. A opäť ako niekoľkokrát predtým prichádzajú s pokusmi na ľuďoch a problémy nechávajú riešiť v praxi. Prax je však taká, že budeme musieť to byť opäť my a pozametať neporiadok, ktorý tu vy necháte. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda, dávam námietku voči tomuto návrhu pána ministra.

Ďakujem, pán predseda. No, z tónu a obsahu faktických poznámok badám, že som asi trafil do živého, a keď kolegom z vládnej koalície dochádzajú argumenty a vecné poznámky, tak útočia osobne, toľko k faktickej poznámke pána poslanca Pada.
A, pán poslanec Novotný, to myslím, že bolo v poriadku.
A čo sa týka vás, pán kolega Matovič, myslím, že Národná rada premárnila oveľa viac času počúvaním vašich diletantských návrhov zákonov, návrhov na zmenu ústavy, o znižovaní počtu poslancov a tak ďalej. Podanie na Ústavný súd je právom poslancov Národnej rady. Ústavný súd toto podanie prijal na ďalšie konanie a ja som považoval za veľmi užitočné, aby sa s obsahom tohto podania oboznámila snemovňa. A to sa mi aj podarilo.
Určite, že to trvalo hodinu? To je v poriadku. Vaše návrhy, vaše diletantstvo, vaše úbohé predvádzanie sa v Národnej rade s oveľa nekvalitnejšími návrhmi, veď vy a vaši kolegovia by ste také podanie na Ústavný súd nikdy dokopy nedali.
Ďakujem.

Vyššie uvedené práva sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Tieto základné práva priznáva Ústava Slovenskej republiky všetkým, pričom podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ich priznáva bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Pokiaľ zákonodarca obmedzuje základné práva v súlade s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Podľa čl. 13. ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Zásadu rovnakého zaobchádzania a princíp zákazu diskriminácie v právnom poriadku Slovenskej republiky ďalej upravuje zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, skrátené budem nazývať len "antidiskriminačný zákon", v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovení § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, zdravotného postihnutia - pozor, pán minister -, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Antidiskriminačný zákon v ustanovení § 5 ods. 1 a 2 ďalej vymedzuje, že vyššie uvedená zásada rovnakého zaobchádzania, ako aj princíp zákazu diskriminácie sa uplatňuje v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými predpismi aj v oblasti zdravotnej starostlivosti [§ 5 ods. 2 písm. b)], aj v oblasti vzdelávania [§ 5 ods. 2 písm. c)]. Právna úprava antidiskriminačného zákona priamo uvádza zákaz diskriminácie tak, ako je zavedený v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona pre oblasť vzdelávania.
Navrhovatelia sú toho názoru, že rovnosť ako ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky a rovnostársky. Takýto právny názor vyslovil už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach z rokov 1990 a 1992. Z takého východiska vyplýva požiadavka na odstránenie iba neodôvodnených rozdielov. Osobitné normy môžu pre určité odbory ustanoviť zvláštne kritériá rovnosti, ktoré zo všeobecného princípu nevyplývajú (legitímny a ústavne akceptovateľný základ pre nerovnosť, pokiaľ ide o právne postavenie k základným právam alebo slobodám), pretože aplikácii zásady rovnosti nie sú ustanovené také presné medze, aby vylučovali akékoľvek uváženie tých, ktorí ich aplikujú. Každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi a racionálnymi dôvodmi. Je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií alebo z iných dôvodov poskytol určitej skupine menej výhod ako inej. Ani tu však nesmie postupovať ľubovoľne. Pokiaľ zákon určuje prospech jednej skupiny a zároveň tým ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine, môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné hodnoty.
Zákaz diskriminácie je upravený v čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd upravujúcim zákaz diskriminácie, ktorý stanovuje, že užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti atď.
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje legitímny účel a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality medzi používanými prostriedkami a sledovaným účelom. Napríklad Darby verzus Švédsko, Fredin verzus Švédsko. Je to všetko k dispozícii.
Taktiež poukazujeme na ustanovenie čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ktorou je Slovenská republika viazaná, kde sa uvádza, že sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti a tak ďalej atď., mimochodom aj veku. Zároveň poukazujeme aj na čl. 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy, ktorý upravuje, že: „Pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík a činností sa Európska únia zameriava na boj proti diskriminácii z dôvodu pohlavia, rasy alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“
Poukazujeme aj na Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému "Rozšírenie antidiskriminačných opatrení na oblasti mimo zamestnania a potreba jednotnej súhrnnej antidiskriminačnej smernice" (č. 2009/C-77/24), ktoré uvádza, že právo na rovnaké zaobchádzanie je základným právom, ktoré sa opiera o medzinárodné nástroje, ktorých zmluvnými stranami sú všetky členské štáty, a o ústavné tradície spoločné všetkým členským štátom. Túto zásadu potvrdil Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len "Súdny dvor") ohľadne otázky interpretácie smernice Rady 2000/78/ES v súvislosti s diskrimináciou na základe veku vo veci Werner Mangold proti Rüdiger Helm.
V zmysle čl. 1 spomínanej smernice je jej účelom výlučné ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, pričom samotná zásada zákazu týchto foriem diskriminácie má svoj pôvod, ako vyplýva z odôvodnení č. 1 až 4 smernice, v rôznych medzinárodných nástrojoch a ústavných tradíciách, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom. Zásadu zákazu diskriminácie na základe veku teda treba považovať za všeobecnú zásadu Spoločenstva. O priamu diskrimináciu ide, ak sa na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou.
Nie je dôvod predpokladať, že by Súdny dvor Európskeho spoločenstva rovnakým spôsobom nepotvrdil uplatňovanie tejto zásady na iné diskriminácie uvedené v smernici 2000/78/ES. Tento prístup bol potvrdený aj v ďalších rozsudkoch Súdneho dvora.
Teda tu máme rozpor s princípom proporcionality a ústavnosti.
Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika právny štát. Neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu je princíp proporcionality, ktorým sa musí riadiť aj zákonodarca pri zmene chráneného postavenia adresátov právnej normy, inak je takýto zásah ústavnoprávne neprípustný. Princípom proporcionality sa rozumie primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ alebo účel sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre konštatuje, že Národná rada je pri tvorbe zákonov viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy) a pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať akýkoľvek zákon, pokiaľ takýto zákon neprekročí rámec daný ústavou.
Vo svetle vyššie uvedeného je zrejmé, že akékoľvek legislatívne opatrenie zo strany zákonodarcu musí jednak prejsť testom ústavnosti a takisto prejsť testom proporcionality, aby mohlo byť považované za ústavne konformné. Inými slovami, cieľ sledovaný legislatívnym opatrením a prostriedky na jeho dosiahnutie musia byť ústne konformné a súčasne primerané.
Ako vysvetlíme nižšie, napadnuté ustanovenia nespĺňajú uvedené kritériá testu ústavnosti ani testu proporcionality.
Cieľ sledovaný legislatívnym opatrením. Prvým kritériom testu je, či cieľ sledovaný legislatívnym opatrením sme byť sledovaný, inými slovami, či je legitímny. V zmysle dôvodovej správy (všeobecnej a osobitnej časti) nemožno identifikovať žiadny cieľ, ktorý napadnutá právna úprava sleduje. Osobitná časť dôvodovej správy k novelizačnému bodu číslo 7 uvádza: "Návrh zákona definuje po novom platiteľov verejného zdravotného poistenia." Dôvody a cieľ tejto legislatívnej zmeny však nemožno nijak v predmetnej dôvodovej správe nájsť. Nemožno ich nájsť ani z relevantných dokumentov, ktoré sú súčasťou legislatívneho procesu. Vzhľadom na neexistenciu cieľa, ktorý bol označený a primerane zdôvodnený zákonodarcom, prípadne predkladateľom v dôvodovej správe, je potrebné uviesť, že takýto cieľ nie je možné považovať za legitímny.
Druhá časť, prostriedky použité zákonodarcom. Druhým kritérium testu je, či prostriedky použité zákonodarcom v legislatívnom opatrení smú byť použité, inými slovami, či sú legitímne a či ich použitie neporušuje rámec daný Ústavou Slovenskej republiky. Zákonodarca za účelom dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý presne nepoznáme, do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviedol ustanovenia, podľa ktorých vzniknú dve skupiny študentov denného štúdia na vysokých školách. Prvá skupina študentov denného štúdia na vysokých školách je vo veku do 29 rokov vrátane, za ktorú poistné na zdravotné poistenie hradí štát. Druhou skupinou študentov sú študenti denného štúdia na vysokých školách vo veku 30 rokov a viac, za ktorých štát poistné na zdravotné poistenie neplatí, ktorí sa musia registrovať v príslušnej zdravotnej poisťovni a hradiť za seba zákonom stanovené mesačné poistné.
Vo svetle vyššie uvedeného je zrejmé, že zákonodarca zvolil na dosiahnutie cieľa prostriedky, ktoré odporujú základných ústavným princípom Slovenskej republiky a neprípustným spôsobom zasahujú do základných práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Ako také nemôžu byť v právnom štáte považované za prístupné, prípustné, prepáčte.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že prostriedky použité v napadnutých ustanoveniach nespĺňajú kritériá testu ústavnosti, a preto by už nebolo potrebné pokračovať v teste proporcionality, keďže primárnym predpokladom použitia princípu proporcionality je, aby cieľ aj použité prostriedky boli legitímne. Ak použité prostriedky legitímne nie sú, je porušená zásada ústavnosti. Navyše, bez ohľadu na porušenie zásady ústavnosti, ako uvedieme nižšie, zvolené prostriedky navyše nie sú ani vhodné, ani nevyhnutné a ich použitie je preto neprimerané a nespravodlivé.
Vhodnosť a nevyhnutnosť zvolených prostriedkov. Vhodnosť zvoleného prostriedku znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti. Cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Za vhodný prostriedok nemožno považovať zásah, ktorý nerešpektuje princíp demokratického právneho štátu a ochranu ľudských práv a základných slobôd, hoci by ním sledovaný cieľ bol aj legitímny. Požiadavka vhodnosti zvoleného prostriedku nie je splnená, pretože v tomto prípade neexistujúci, a teda nelegitímny cieľ má realizovaný prostredníctvom protiústavného prostriedku. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.
Dôvodová správa nijakým spôsobom nevysvetľuje dôvody a spôsob použitia zvolených legislatívnych prostriedkov. Rovnako nie je vysvetlená nevyhnutnosť takto zvolených prostriedkov, ktoré porušujú základné práva a slobody, zavádzajú diskrimináciu subjektov práva, pričom sú súčasne v rozpore so základnými princípmi demokratického a právneho štátu. Možno vysloviť presvedčenie, že použitie zvolených prostriedkov nie je nijakým spôsobom nevyhnutné, a to aj s ohľadom na absenciu cieľa a účelu napadnutej právnej úpravy.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutá právna úprava neobstojí v teste ústavnosti ani v teste proporcionality. Napadnutá právna úprava porušuje princípy právneho štátu vrátane zásady ústavnosti a princípu proporcionality podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, preto je ústavne neudržateľná.
Porušenie práva na vzdelanie, na prípravu na slobodne zvolené povolanie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Právo na vzdelanie vyplýva z čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého v ods. 1 každý má právo na vzdelanie, ods. 2 hovorí, občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách podľa schopnosti občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách a ods. 4, podľa ktorého zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu. Právo na vzdelanie vyplýva aj z čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná a podľa ktorého nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie.
Právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie vyplýva z čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, tak ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť vyplýva z čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Objektívna podmienka vyjadrená slovami "možností spoločnosti" sa týka materiálnych možností spoločnosti, predovšetkým stavu štátneho rozpočtu a verejných financií. Zlepšenie možností by sa podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky malo prejaviť na rozšírení dostupnosti práva na bezplatné vzdelávanie na vysokých školách, prípadné zhoršenie by sa prejavilo v zhoršenej dostupnosti. Zavedenie povinnosti určitej skupine študentov platiť poplatok štátu, hoci vo forme odvodov do príslušnej zdravotnej poisťovne, je nepochybne zhoršením realizácie práva na bezplatné vzdelávanie na vysokých školách. Osoba so statusom študenta bude povinná na platenie pravidelných mesačných odvodov do príslušnej zdravotnej poisťovne, na základe čoho jej vzniknú dodatočné náklady, ktoré v súvislosti s nástupom na štúdium do prijatia napadnutej právnej úpravy neočakávala. Napadnutá právna úprava tým súčasne porušuje aj princíp legitímnych očakávaní.
Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sa priznáva občanom na základe zdravotného poistenia a za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Toto právo sa zaručuje implicitne uloženou povinnosťou, záväzkom štátu vytvoriť mechanizmus umožňujúci každému realizovať jeho právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia. Ústavná povinnosť štátu zabezpečiť zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia za výslovne určené osoby je vyjadrená práve v ustanovení § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V uvedenom ustanovení sú taxatívne osoby, za ktoré platí poistné na zdravotné poistenie štát. Rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti, ako aj vymedzenie osôb, za ktoré platí poistné na zdravotné poistenie štát, je realizáciou práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia, a preto aj v tejto súvislosti musí zákonná úprava rovnako napĺňať princíp pozitívneho záväzku štátu, nediskriminalizácie, proporcionality a ústavnosti.
Základné práva, s ktorými je podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava nesúladná, sú v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v osobitnom ústavnom režime. Podľa citovaného článku Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Predmetné ustanovenia však možno vykladať tak reštriktívne, že Ústava Slovenskej republiky ponecháva na zákonodarcovi neobmedzenú možnosť rozhodovať o rozsahu uplatnenia a ochrany základných práv. Takýto právny názor by umožňoval zákonodarcovi výrazne obmedzovať, ba až priam úplne zrušiť zákonnú úpravu ochrany týchto základných práv. V tejto súvislosti vyslovil Ústavný súd názor o tzv. pozitívnom záväzku štátu, podľa ktorého ústava v čl. 51 zaručuje, že Slovenská republika prijme zákony ustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51. Ústavný súd sa ďalej vyslovil, že pozitívnym záväzkom sa chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu. Ústavný súd ďalej vo svojom rozhodnutí potvrdil aj zabezpečenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených práv a slobôd pozitívnym záväzkom. Pozitívnym záväzkom sa chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky.
Z uvedeného je zrejmé, že rozsah ústavných garancií základných práv na vzdelanie, na prípravu na slobodné zvolené povolanie, ako aj na bezplatnú zdravotnú starostlivosť nemožno vykladať výlučne len reštriktívne a obmedzujúco s odkazom na možnosť svojvoľného obmedzenia týchto práv zákonnou úpravou, ale, naopak, ústavnosť zákonnej zmeny rozsahu týchto práv je nevyhnutné posudzovať najmä s ohľadom na pozitívny záväzok štátu prijať zákony ustanovujúce podmienky uplatnenia týchto práv. Základné právo na vzdelanie, právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie a právo na bezplatnú starostlivosť priznáva Ústava Slovenskej republiky rovnako pre študentov verejných vysokých škôl, štátnych vysokých škôl i súkromných vysokých škôl. Právo na vzdelanie a na prípravu na slobodne zvolené povolanie Ústava Slovenskej republiky priznáva každému.
Z uvedeného dôvodu nesmie byť na ujmu nikomu skutočnosť, že sa najskôr rozhodne pracovať, a teda realizovať v zmysle čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky právo na prácu, pričom až neskôr sa rozhodne zvýšiť si svoju kvalifikáciu a realizovať Ústavou Slovenskej republiky priznané právo na vzdelanie a právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie. Ústava Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právo na vzdelanie a právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie je nutné uplatniť a vyčerpať do určitého, vami stanoveného 30. roku veku.
Podľa názoru Ústavného súdu úlohou zákonodarcu je zaistiť také plošné platné pravidlá pre poskytovanie verejnej vzdelávacej služby, ktorá okrem iného zaistí účinnú garanciu práv a povinností pri poskytovaní vzdelávania, kompatibilitu cieľa, obsahu a úrovne poskytovaného vzdelávania vrátane rovnosti podpory z prostriedkov verejných rozpočtov. Práve štátom platené poistné na zdravotné poistenie za určité skupiny študentov denného vysokoškolského štúdia medzi prostriedky verejných rozpočtov bezpochyby patria.
Navrhovatelia sú toho názoru, že v dôsledku napadnutej právnej úpravy sa z hľadiska platenia poistného na zdravotné poistenie vytvára viacero kategórií študentov vysokoškolského štúdia a dochádza k tým nerovnakému zaobchádzaniu vo vzťahu k prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia, pričom tieto rozdiely sú právne neopodstatnené, diskriminujúce určitú skupinu študentov a porušujúce princíp proporcionality a ústavnosti.
Blížime sa do finále, pán predseda. (Potlesk.)
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal tento návrh na ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní vyniesol takýto nález: "Ustanovenie § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 133/2011 Z. z. v časti "do dovŕšenia 30. roku veku" nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 40, čl. 42 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd."
Rovnako navrhovatelia žiadali Ústavný súd aj o pozastavenie účinnosti predmetných ustanovení. Ústavný súd účinnosť nepozastavil, ale tento podnet navrhovateľov poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie.
Dnes nám leží na stole návrh z dielne ministerstva zdravotníctva, ktorý, samozrejme, ako správne bolo povedané, rieši niečo iné. Tento návrh však vôbec, hoci tú možnosť má, nevracia situáciu do pôvodného stavu tak, ako to študentom sľúbila pani premiérka. Asi zase, opäť a znova klamala.
Preto som si dovolil pripraviť nasledujúci pozmeňujúci návrh.
V čl. 6 vládneho návrhu zákona sa za bod 13 dopĺňajú nové body 14 a 15, ktoré znejú.
Bod 14. V § 11 ods. 7 písm. a) sa vypúšťajú slová "do dovŕšenia 30. roku veku".
Bod 15. V § 11 ods. 7 písm. t) sa vypúšťajú slová "alebo nedovŕšil vek 30 rokov".
Pôvodné body 14 až 35 vládneho návrhu zákona sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie môjho pozmeňujúceho návrhu: Osobne som toho názoru, že v súčasnosti stále platné a účinné ustanovenie § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 133/2011 Z. z. v časti "do dovŕšenia 30. roku veku" nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a tak ďalej Ústavy Slovenskej republiky. Zastávam preto názor, že z hľadiska platenia poistného na zdravotné poistenie predmetné ustanovenie vytvára viacero kategórií študentov vysokoškolského štúdia a dochádza tým k nerovnakému zaobchádzaniu vo vzťahu k prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia, pričom tieto rozdiely sú právne neopodstatnené, diskriminujúce určitú skupinu študentov a porušujúce princíp proporcionality a ústavnosti. Právo na vzdelanie a na prípravu na slobodné zvolené povolanie Ústava Slovenskej republiky priznáva každému.
Z uvedeného dôvodu nesmie byť na ujmu nikomu skutočnosť, že sa najskôr rozhodne pracovať, a teda realizovať v zmysle čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky právo na prácu, pričom až neskôr sa rozhodne zvýšiť si svoju kvalifikáciu a realizovať Ústavou Slovenskej republiky priznané právo na vzdelanie a právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie. Ústava Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právo na vzdelanie a právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie je nutné uplatniť a vyčerpať do určitého, 30. roku veku.
Súčasná právna úprava stanovuje študentom dennej formy vysokoškolského štúdia podmienku, za splnenia ktorej platí štát poistné na zdravotné poistenie. Novozavedenou podmienkou je podmienka nedovŕšenia veku 30 rokov. Podľa spomenutej právnej úpravy bude štát za študenta vysokej školy dennej formy vysokoškolského štúdia platiť poistné na zdravotné poistenie len do času, kým študent nedovŕši vek 30 rokov. Po dovŕšení veku 30 rokov bude študent povinný platiť za seba poistné na zdravotné poistenie.
Štúdium na vysokej škole je však realizáciou základného práva na vzdelanie vyplývajúceho z čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prípravu na slobodne zvolené povolanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Výkon a samotná realizácia týchto práv je ďalej upravená zákonom č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o vysokých školách").
S účinnou realizáciou práva na vzdelanie a práva na prípravu na slobodne zvolené povolanie je nepochybne spojená aj nevyhnutnosť hmotného zabezpečenia študentov. S tým priamo súvisí potreba vytvorenia študentovi takých podmienok aj v oblasti zdravotného poistenia a platenia odvodov na zdravotné poistenie, ktoré študentovi reálne umožnia realizovať Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na vzdelanie, čo je v tejto súvislosti nevyhnutne spojené s právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť vyplývajúcim z čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.
Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe veku alebo iného postavenia je garantované aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zákaz diskriminácie je upravený aj v čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd upravujúcim zákaz diskriminácie, ktorý stanovuje, že užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Taktiež si dovolím poukázať i na ustanovenie čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ktorou je Slovenská republika viazaná, kde sa uvádza, že sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Zároveň musím upozorniť aj na čl. 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy, ktorý upravuje, že pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík a činností sa Európska únia zameriava na boj proti diskriminácii z dôvodu pohlavia, rasy alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Nech sa páči, pán spravodajca, tu je môj pozmeňujúci návrh.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, prijatím tohto pozmeňujúceho návrhu nerobíme nič iné v prípade jeho schválenia, iba plníme sľub pani premiérky, ktorý dala zástupcom študentov 20. januára tohto roku. Je smutné, že tento sľub musí za premiérku plniť opozičný poslanec.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda.
S účinnou realizáciou práva, a, to som už čítal.
Vyššie uvedené práva sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Myslím, že to budem mať prečítané rýchlo a je mojím právom vystúpiť v rozprave a súvislosť je zrejmá, pán predseda.