Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Ja som nejakou nálepkou neoznačil svojho kolegu, ja som spomínal tuná profesora Říčana, ktorý hovorí, že aby matka sa nesprávala vo svojom lone ku svojmu počatému dieťaťu ako ku nejakému kusu mäsa. To som netvrdil, že by to kolega Miškov hovoril.
Spomínaný Nathanson, ktorý tuná bol, on sám vo svojom živote, pokiaľ mám ešte tú informáciu, tak vykonal viac ako 15-tisíc potratov alebo dokonca viac ešte. Bol jedným z ľudí alebo lekárov, ktorý na bežnom páse robil tieto potraty až do chvíle, keď fetoskopicky v podstate alebo takto natočili tú skutočnosť, ako sa správa dieťa pri samotnom potrate. Zistili aj takúto vec, akoby to dieťa kričalo, uhýbalo sa, uhýnalo sa pred tou odsávačkou, resp. pred tými pákami, ktoré chceli toto dieťa z lona matky vyrvať von. Nedá sa povedať, že toto by boli humánne spôsoby, to sú horšie ako stredoveké spôsoby toto, čo tu kolegovia mali na mysli, lebo odtrhnúť niekomu ruku alebo hlavu, to dieťa v 12. týždni má hlavu, ruku, oči, je to vyvinutý plod a v 12. týždni my realizujeme tieto potraty. Čo je to za humanizácia? Alebo podobne, že dám takémuto dieťaťu alebo ešte cez tie nožičky vychádza z lona matky a odsaje mu mozog, aké sú to spôsoby? Stredovek sa takto nesprával, nesprával sa takto stredovek voči nenarodeným deťom! Aj zločinci, ktorí boli odsúdení, tak im odťali hlavu alebo ich obesili, ale tak boli aj drastickejšie metódy. Spomenul som si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím o kľud v rokovacej sále.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi niekoľko slov, aby som reagoval možno na predrečníkov, ktorí tuná boli v rokovacej sále, a Juraj aj odišiel. Označil nás za križiakov. Chcem na to reagovať. A k tomu by som snáď asi toľko dodal, že keď on vníma križiacke výpravy veľmi negativisticky, ja chcem poukázať aj na iný rozmer.
Križiacke výpravy v stredoveku mali svoj význam a boli takým protipólom islamizácie, ktorá vtedajšej kresťanskej Európe hrozila. Križiaci boli tí, ktorí stáli v ceste. Nechcem povedať, že križiacke výpravy boli všetky dobré a spravodlivé. Za jednu križiacku výpravu; jeden zo súčasných pápežov Ján Pavol II. sa ospravedlnil za križiacku výpravu, ktorá vyplienila vtedajší Carihrad. A to bola výprava, ktorá bola nespravodlivá, tak takmer po osemsto rokoch sa za túto križiacku výpravu samotný pápež Ján Pavol II. ospravedlnil.
K tým otázkam, ktoré tuná zazneli, respektíve boli tu odprezentované. Kolega Mikloško tuná spomínal, že to nechcené dieťa naozaj trpí a neraz na celý život. Emočne takéto dieťa, ktoré je nechcené už v lone matky a je vystavované atakom, veľakrát môže byť vystavované aj tým psychickým atakom, ale aj tým fyzickým. Napríklad matka, ktorá, to nie je len to nechcenie, ale to nechcenie sa môže prejaviť aj skutočným nechcením, a to tak, že nadmerne fajčí, pije, droguje a v čase tehotenstva nechce sa týchto neduhov zrieknuť. Toto sú veci, ktoré rovnako tak isto poznačujú toto dieťa, respektíve ten plod v lone matky, a neskôr potom takéto dieťa naozaj môže byť psychicky poznačené. Fetoskopia, ktorá v dnešnej dobe bezpochyby nám pomáha v podstate vidieť mnohé veci, ktoré možno generácia alebo jedna generácia pred nami nemala možnosť poznať tieto poznatky.
Myslím si, že biológovia, nielen myslím si, ale mnohí biológovia hovoria, že život človeka začína okamihom počatia. Život človeka začína dňom, okamihom počatia. Náš život nezačína po našom narodení, ale náš život začal oveľa skôr alebo o niečo skôr. Nepoviem oveľa skôr, ale o niečo skôr a je to 266 dní pred narodením. Tam začína náš život. To, že my tuná dávame túto skutočnosť, aby nenarodený život bol chránený, je to hlavne z týchto dôvodov, pretože dieťa, ktoré je v lone matky, je vždycky tým slabším jedincom a ťahá vždy za ten kratší koniec toho povrazu.
Aj matka, ktorá by bola znásilnená, neoprávňuje ju preto, aby to násilie mohla a možno prípadnú aj tú zlobu obrátiť voči nenarodenému dieťaťu. Aj keď to znásilnenie ženy je vždycky veľmi ťažké a veľmi zraňujúce, ja osobne mám na to názor taký. A keď, tak môžem aj spomenúť pani doktorku Spen..., teraz mi vypadlo meno, ako sa volá, ale je to Američanka, ktorá, jej matka ako 15-ročná bola znásilnená. Cez to všetko, že bola znásilnená, bola ochotná prijať toto dieťa, donosiť ho a ona sama vo svojich výpovediach spomína túto vec a v podstate aj ďakuje svojej matke za dar života. Hoci svoju matku nikdy nepoznala, sama v osobných výpovediach hovorí, že sa za svoju matku modlí.
Vec, ktorú spomenul a nedá mi, aby som sa nevrátil v rámci rozpravy možno k tomu rozmeru, ktorý spomínal kolega Mikloško, že nejak tá plastická operácia ženských pŕs stojí 2 400 eur. Áno, sú dnes a v dnešnej dobe veľmi také silné ataky voči ženám a voči žene a veľmi je to také neúctivé. Akoby aj tá žena mala nejakú cenu nejakého eura alebo nejakého dolára. V tej súvislosti napadla ma jedna vec. Áno, aj tie ženské prsia zvýrazňujú ten ženský prvok ženy. Dnes je veľmi veľa žien práve chorých a onkologických a veľmi veľa je postihnutých na rakovinu prsníka. Mnohé terapeutické metódy, ktoré v dnešnej dobe podstupujú a podstúpili, tak dochádza neraz k amputácii takéhoto prsníka, čo je istým spôsobom aj spoločenský hendikep pre takúto ženu. Nie je to celkom také smiešne, lebo v pondelok som sa stretol konkrétne s ľuďmi, ktorí rozprávali príbeh, veľmi krátky, kde dcéra, stará sa o, teda matka sa stará o svoju dcéru, ktorá je vo vážnom, ťažkom stave, má neurologické ochorenie, jednoducho je odkázaná na pomoc a starostlivosť inej osoby. A stala sa taká nepríjemná udalosť. Ona sama, tá matka, je chorá onkologická pacientka, mala odobratý prsník a mala tú ortézu. A pri páde, keď padli obidve tieto ženy, keď išli na toaletu, tak práve táto ortéza bola zničená. Myslím si, že toto nie je vôbec ani na zasmiatie alebo proste na nejaký smiech alebo na humor. Ale sú, aj tieto skutočnosti sa stávajú a ten sociálny alebo spoločenský ten hendikep tej ženy, áno, aj tá ortéza je tuná na mieste. Ale stávajú sa aj takéto veci.
Spomínaná pasívna eutanázia, ktorá tu bola spomenutá, možno aj to Holandsko. Holandsko je tým príznačné, že už od roku 2002 zaviedlo tie eutanázie. Dokonca Holandsko zaviedlo v súčasnej dobe, v súčasnom období eutanázie detí, čo je úplne absurdné. Neviem si to ani predstaviť, že dieťa by bolo to, ktoré rozhodne o svojom bytí alebo nebytí, o svojom živote. Zoberte si skutočnosť takú, že takéto dieťa teoreticky môže mať tých rodičov, ktorí s tým nesúhlasia. Sú to milujúci rodičia, ktorí veľmi milujú toto dieťa a takéto dieťa môže byť zmanipulované a rozhodne sa pre eutanáziu. Je to čosi absurdné. Všetci tí zástancovia eutanázie, ktorí hovoria, že eutanázia ako je dobrá, blažená smrť, dovolím si povedať, že zavádzajú a nemajú s tým skúsenosť.
Nechcem nejak tak veľmi výrazne to zdôrazňovať, ale nejakú tú skúsenosť mám, aj keď nie dlhú, ale viac ako 10 rokov v podstate sprevádzam zomierajúcich ľudí. Nestretol som sa za vyše týchto 10 rokov, takmer 11 rokov s jedným prípadom, ja osobne som sa nestretol, kedy by pacient žiadal o smrť. To, že niekedy možno pacient naznačí, v náznakoch povie, keby som to už mal za sebou, to neznamená, že chcem zomrieť. Ale veľakrát sú mnohé tieto ochorenia sprevádzané práve bolesťami a veľakrát sú tieto bolesti veľmi komplikované, takmer neznesiteľné a tuná práve sú opiáty, ktoré slúžia na tlmenie bolesti. V zdravotníctve dokážeme tieto veci riešiť tlmením bolesti a to je ten rozmer, ktorý je etický aj humánny. Opiáty sú tuná na mieste, ak ti tlmím bolesť. A toto sa veľakrát skrýva a je to dešifrované za touto, možno niekedy takým povzdychom a v skutočnosti je to odmietanie tej bolesti. Človek má strach z bolesti. Má strach z bolesti rovnako tej fyzickej, tak isto aj duševnej. To neznamená, že keby som to už mal za sebou, neznamená to to isté, že ja chcem zomrieť.
V našej krajine a stretol som sa s takým prípadom, bol to inžinier, architekt, nebudem hovoriť meno, ale ako v rámci kazuistiky, tak mi to teraz prichádza na myseľ. Bolo to pred nejakými ôsmimi rokmi, ktorý bol ťažko chorý onkologický pacient. Sprevádzala ho jeho manželka. Prešli rôznymi procedúrami, až sa dostali, poviem, možno k takej krajnosti, kedy ten pacient v rámci terapie tak držal hladovku. Tá manželka ho tak verne sprevádzala, že ona to isté aj v tom hladovaní ho nasledovala. Tento pacient odmietol rovnako chemoterapiu aj rádioterapiu. Pomerne mladý bol, mal 48 rokov. Mal na to právo, mal na to právo. Naša krajina aj lekári rešpektujú toto právo pacienta. Ak pacient odmietne terapiu, ktorá môže byť veľakrát, naozaj prepáčte, že to tak poviem, ale veľakrát je naozaj veľmi drastická a veľmi bolestivá a možno ten pacient má iný pohľad na tú svoju budúcnosť alebo na kvalitu života alebo na kvalitu prežívania, tak aj táto skutočnosť sa rešpektuje. Tento pacient, keď u nás bol, spomínam si na to, že aj jeho sprievodným javom a zvlášť v tom terminálnom štádiu teda, keď sa blížila tá smrť, trpel bolesťami. Mal tieto bolesti. Cez to všetko tento pacient odmietal v podstate tlmenie tejto bolesti, tak teda ani v tomto prípade sa, teda sa to rešpektovalo, že odmieta všetky tie terapeutické prostriedky, ktoré sú dostupné, aby bola táto jeho bolesť tlmená.
Kolega Jarjabek, ktorý tuná spomenul, že chýbajú tu ženy a je to výsostne ženská téma. Nemyslím si to tak, nemyslím si to tak. Ja vo svojom živote, a nemal som právo nejak reagovať naňho, ale teraz môžem si to dovoliť. Ja viac poznám gynekológov a pôrodníkov mužov ako ženy. To nezodpovedá tej skutočnosti, že viac je to ženská téma. Je to rovnako aj mužská, aj ženská téma. Pri počatí života je v podstate rovnako dôležitý jak muž, tak aj žena. Sú to obidvaja rodičia. My sme to, my to teraz vyťahujeme tak nevyvážene, kde žena by mala mať nejaké nadpráva alebo vyššie práva pri rozhodovaní budúceho života. Dovolím si povedať, že nie je tomu tak. Rodičia, rovnako aj muž, aj žena majú rovnaké práva, aj čo do dôstojnosti a práv sú si rovnocenní muž aj žena. Aby sme to len nedeklarovali v takých všeobecných rovinách, ako to veľakrát sú také floskule, ktoré sa tuná takto hádžu a na druhej strane takto to zase dehonestujeme a mnohé veci pošliapavame.
Takisto zaznelo v rámci rozpravy, že dieťa má právo poznať svojich rodičov a to sú v podstate tie skúmavkové deti a umelé oplodnenia a podobne. Je tomu tak. Má to veľký vplyv a veľmi je to dôležité na jeho emočný vývoj. Jednak v prenatálnom období, ale aj neskôr. Jeho emočný vývoj v rámci jeho ďalšieho ako vývoja po narodení až po dospelosť a veľakrát môžu byť títo ľudia naozaj aj emočne labilní. Myslím si, že Marián Kvasnička v tejto psychologickej problematike skôr ma zastúpi. Má v rodine, jednak aj otec bol detským psychiatrom a má tieto skúsenosti aj sprostredkovane skrze svojho otca.
Ten spomínaný pamätník, Modrý kostolík, ktorý (reakcie z pléna), nebudem do konca. Je tam pamätník nenarodeným deťom. Neviem si spomenúť teraz študenta v Banskej Bystrici, ktorý z takého skla vytvoril také súsošie. Tak isto je to nenarodeným deťom. Myslím si, že je to veľmi nádherné súsošie. Je mi to ľúto, že neviem si spomenúť teraz to meno. Ja som to videl, len nejak nevidel som to plasticky, ale iba v obrazovom znázornení a bolo to také nádherné, kde kľačí matka na kolenách a nenarodené dieťa stojí nad touto matkou a takto má položenú ruku alebo neviem, či aj obidve ruky nad svojou matkou a to je taký symbolický akt toho odpustenia. Symbolický akt odpustenia toho nenarodeného dieťaťa voči tej matke, ktorá spôsobila v podstate a zapríčinila veľa, teda smrť tohoto dieťaťa. Odpustenie je veľmi dôležitým rozmerom. Veľmi dôležitým.
Mnohé matky, ktoré boli na potratoch a opakovaných, sa aj vyjadrili, sú aj také, ktoré povedali, potrat je najväčším zlom, aké vôbec človek, čo vôbec človek vymyslel. Neviem, hore sú mladé dievčatá, tak to budú patriť tie slová aj im. Nenechajte sa, dievčatá, nikdy nahovoriť, nikdy nahovoriť na potrat! Keď vás budú nahovárať na potrat, budú za tým možno traja, štyria, možno aj viacerí ľudia, ktorí vás budú tlačiť do toho. Nepodľahnite tejto veci! Lebo po potrate a ten postaborčný syndróm, ktorý sprevádza tieto ženy, bude ťa prenasledovať a neraz je to naozaj to prenasledovanie na celý život. Je to ťažké previnenie voči slabému a nevinnému človeku. Veľmi vážne a veľmi ťažké je to previnenie voči nevinnému človeku, bezbrannému človeku, ktorý nemá možnosť sa brániť. Nemá možnosť sa brániť. Aj znásilnená žena, ktorá bola znásilnená a násilím je vtlačený takýto život do lona matky, nemá toto právo, aby toto násilie obrátila voči nenarodenému dieťaťu.
Spomeniem tu jeden konkrétny prípad. Zabudol som to meno, sa ospravedlňujem, hej, a tak mi to tak prichádza na myseľ a to je tak tá nedávna balkánska vojna, ktorá sa udiala. Všetci sme, teda mnohí sme boli toho svedkami a sme to tak zažívali aj autenticky. A veľakrát je to naozaj tie vojny a tie násilenstvá a veľakrát sa práve obracajú tie násilia a znásilnenia voči ženám, voči ženám a voči dievčatám. Spomeniem tu príbeh jednej rehoľnej sestry, ktorá sa stretla so svojou priateľkou. Tá jej priateľka tuším mala nejakých 13 rokov alebo 14 rokov a obidve sa rozprávali. Bolo to v bývalej Juhoslávii. A teraz to dievča 14-ročné, pozerala sa na ňu, tá priateľka mala habit a ona jej hovorí, že tebe je ale dobre, ty si rehoľná sestra, a teba sa nedotýkajú tak tie útrapy vojny, tak ako sa dotkli mňa. Tá priateľka ju pozorne počúvala a opýtala sa jej, v akom slova zmysle to myslíš? Ja už vo svojom veku, tých 13, resp. 14 rokov, niekoľkokrát som bola znásilnená. Teba sa to nedotklo, teba chráni tvoj habit. Proste tak si vyžalovali tie dievčatá medzi sebou, obidve tie ubolené srdcia. Skutočnosť alebo ten život je naozaj plný paradoxov. Stalo sa to, že táto rehoľná žena bola unesená z toho kláštora, nejakým spôsobom dostala sa do rúk vojakov, kedy násilím strhli z nej tento habit a sama vydala svedectvo o sebe, že do rána touto skupinou vojakov bola znásilňovaná. Nechcem teraz hovoriť, že z ktorej strany to boli tí vojaci, lebo si to presne nepamätám. Myslím, že to boli srbskí vojaci, ale nie som si celkom istý. Bola do rána znásilňovaná a hovorila sama o týchto pocitoch, že keď ležala na tej kamennej dlažbe a cítila sa veľmi pokorená a veľmi bola pošliapaná jej ľudská dôstojnosť. Tento atak a tento útok vojakov táto žena dokázala dokonca odpustiť a predovšetkým ho prežila, prežila, lebo mnohé znásilnené ženy boli aj zavraždené. Mnohé znásilnené ženy boli aj zavraždené.
Matka Tereza, ktorú som citoval a spomínal jej citát, že trápi nás naozaj veľakrát; vrátim sa ešte k tej rehoľnej sestričke; jej citát, že veľakrát nás trápi hlad v Indii, v Afrike, ale nezamýšľame sa nad touto skutočnosťou aj nad týmto rozmerom, že násilie, ktoré je páchané voči ženám a voči nenarodeným deťom, nikto sa nad tým nezamýšľa. Matka Tereza bola nositeľkou Nobelovej ceny. Dostala Nobelovu cenu za jej dlhoročnú prácu, ktorú robila, starala sa o zomierajúcich ľudí a tá matka Tereza sa starala o zomierajúcich ľudí priamo v uliciach Kalkaty.
K tej rehoľnej sestre, keď sa vrátim, a to násilie, ktoré bolo, naozaj hrubým spôsobom bola pošliapaná jej ľudská dôstojnosť, tak to dievča, keď po nejakom, keď ju tak môžem nazvať tú rehoľnicu, po nejakom čase, keď sa z toho spamätala, aj sa otriasla, stretla sa so svojou predstavenou rehole a požiadala ju o to, aby mohla rehoľu opustiť. Dôvod bol prozaický, dôvod bol jednoduchý. Požiadala predstavenú, aby ju uvoľnila z tejto rehole, lebo sa rozhodla, že toto dieťa, ktoré pod srdcom nosí, sa rozhodla, že ho chce donosiť. Rozhodla sa, že ho chce donosiť, porodiť a navyše povedala, toto dieťa chcem naučiť láske, toto dieťa chcem naučiť milovať. Vidíte, že dejú sa aj takéto veci.
Tá pani doktorka, Pam Stenzel, spomenul som si teraz na to meno tej Američanky, je v podstate tiež dieťaťom matky, 15-ročnej matky, ktorá bola znásilnená a sa rozhodla namiesto potratu donosiť toto dieťa a porodila ho. Porodila toto dieťa a darovala ho na adopciu. Pam Stenzel nepozná svojich rodičov, nepozná svoju matku, ale je vďačná Bohu za dar života. Nesmierne si váži dar života a denne a dennodenne sa modlí za svoju matku a hlavne za to, že mala tú odvahu a prijala toto dieťa, teda ju konkrétne, dokázala ju prijať a nešla na ten potrat.
Ten život je naozaj plný tých paradoxov, ktoré prináša, ale nenarodené dieťa nemôže byť to, voči ktorému sa obracia naša hrubosť, naše násilie. Nikdy to nemôže takto byť, nemôže to tak byť. Ten proces, ktorý prebieha v tele matky, je veľmi zaujímavý. Zygota, myslím si, že to je jedna z najväčších alebo je to najväčšia bunka, ktorú vôbec človek má a tu nemá muž, ale túto gametu má práve žena. Má 150 mikrometrov, je to 0,15 milimetrov, teda je to možné vidieť aj, kto má dobré oči, tak aj voľným okom. Ja už nie, už mám okuliare, tak ja by som musel vidieť tie okuliare.
Fetoskopia, ktorá sa zaoberá v podstate alebo skúma vývin plodu alebo jaké procesy tam ako prebiehajú, sú to úžasné, fenomenálne veci, ktoré sa tuná dejú. Zygota, ktorá splynie, alebo dve gamety, ktoré splynú, to je tá, to je ten oocyt a mužská spermia, vytvára sa v podstate, deje sa tuná a je to taký jedinečný, jedinečný jav. Po 24 hodinách sa táto bunka, zhruba je to 24 hodín, pán doktor ma skontroluje, počúva ma, môže to byť, samozrejme, individuálne, môže to byť, môže to byť 25 hodín alebo aj 23, je to veľmi individuálne, ale literatúra uvádza 24 hodín, kedy sa rozdelí na dve bunky, blastomery. Je to proces stále, ktorý prebieha v tele matky, ale neprebieha v maternici, ako by sme si to mysleli, ale k oplodneniu dochádza ešte vo vajcovode. A ten proces vo vajcovode, kým to oplodnené vajíčko, oplodnená zygota, teda oocyt a tá zygota, ktorá prechádza tými procesmi, neskôr toto vajíčko sa ďalej rozdelí na 16, resp. až 32 buniek a tento začínajúci život v podstate odborníci – lekári, biológovia – nazvali to, že je to morula, lebo pripomína malú morušu, malú morušu, tí, ktorí poznáte plod moruše, tak zhruba asi takto to vyzerá. Stále je to proces, ktorý prebieha v tom vajcovode.
Postupne to je proces, ktorý je asi na konci štvrtého dňa a prechádza toto oplodnené vajíčko do tela matky do maternice, ale stále, stále toto oplodnené vajíčko akoby putovalo v tej maternici, žije, vyživované je z vlastných týchto látok a zhruba niekedy okolo desiateho dňa dochádza k nidácii, teda uhniezdeniu toho vajíčka na stene maternice a kedy v podstate veľmi, veľmi úzko sa prepojí s telom matky.
Tá komunikácia medzi dieťaťom a matkou je úžasná. Dievčatá, nikdy to nepodceňujte, kolega Mikloško to tu spomínal, keď tomu dieťaťu budeš nadávať a správať sa veľmi zle a agresívne voči tomuto dieťaťu, možno budeš fajčiť, drogovať, piť, hýrivo sa správať, všetko to sa odnesie raz na živote tohoto dieťaťa. Ale keď láskyplne budeš prijímať ako tento počatý život, tak takisto sa to raz aj emočne odrazí aj na živote tohoto dieťaťa.
Takýto človek, ktorý je emočne silný, je väčšinou aj úspešný vo svojom živote. Naopak, jedinec, ktorý je emočne labilný, veľakrát sa potkýna vo svojom živote, veľakrát naozaj robí také kotrmelce a nevie tú príčinu toho, že čo v podstate ho to sprevádza.
Univerzitný profesor Říčan napísal jednu z veľmi pekných kníh, ešte nebol vtedy univerzitným profesorom, volá sa Cesta životem. Cesta životem, to je od počatia, prirodzeného počatia po prirodzenú smrť.
Tiež nedá mi, aby som nespomenul tiež jedného z autorov jednej peknej publikácie z môjho pohľadu, samozrejme, každý si môže vybrať, Život v našich rukách, je to taliansky autor, endokrinológ, autor, ktorý napísal túto knihu Život v našich rukách, je to Maurizzio Pietro Faggioni. Tiež sa venuje tejto problematike.
Říčan vo svojej knihe, keď sa k nemu vrátim, Cesta životem, spomínal som to už tuná pri nejakej inej príležitosti, keď boli tie abortívne vnútromaternicové telieska, ktoré tuná mali byť a antikoncepcia mala byť hradená z verejných zdrojov; antikoncepcia je luxusom navyše. Nemôže byť hradená z verejných zdrojov nikdy, ani do budúcna nemôže byť hradená antikoncepcia z verejných zdrojov! A plodnosť nie je chorobou, plodnosť nie je chorobou! Ak by bola, tak; naopak, v dnešnej dobe neplodnosť je chorobou. Máme veľmi veľa dievčat, mladých manželstiev, ktoré by veľmi chceli mať dieťa, veľmi túžia po takomto dieťati a naopak, majú opačný problém. Dnes je opačný problém, že mnohé matky, mnohé, mnohé ženy práve sú neplodné.
K tomu Říčanovi, keď sa vrátim, tak on hovorí takúto skutočnosť, že matka nemôže sa správať, môže sa síce, ale nemala by sa správať ku svojmu počatému dieťaťu, aby sa nesprávala ako k nejakému kusu mäsa, lebo to nie je nejaký kus mäsa. Kolega Droba to takto odprezentoval, pardon Droba, Miškov, prepáč, Juraj, ja som sa pomýlil, obidvaja ste Jurajovia, tak som sa pomýlil, prepáč. Kolega Miškov to tuná takto odprezentoval, ako keby novopočatý život bol nejaký bezcenný a bezvýznamný a práve mi to tak pripomenulo, ako by to bol nejaký len kus nejakého mäsa.
Nie je to, je to nový, začínajúci sa ľudský život a z takéhoto a z týchto dvoch gamet, mužskej a ženskej, mužskej spermie a ženskej oocyt, to vajíčko ženské, vždycky cez ten proces 266 dní narodí sa dieťa. Nikdy to nebolo ešte, aby sa to stalo niečo iné.
Myslím si, že asi prerušíme rozpravu. (Obrátenie sa na predsedajúceho.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno, ale musím vedieť, či prerušíme vaše vystúpenie alebo rozpravu. Ak by ste teraz skončili, dám ešte možnosť vystúpiť s faktickou pána poslanca Kvasničku.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Tak ja ešte keď, ja myslím...

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Takže vy by ste ešte potom pokračovali, áno, či dokončíte?

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Tak ja myslím, že môžem aj dokončiť, je obedňajšia prestávka, nechám priestor teda tuná na tie faktické. Ja sa potom prihlásim ešte.

Ďakujem za slovo.
Pán kolega, chcem ti tak pripomenúť a povedať, že extrémne nebezpečné nemôže byť chrániť nenarodené dieťa. Dieťa v lone matky, ktoré nemá možnosť nijako sa brániť, práve to je najviac zraniteľné, a to nemôže byť extrémne nebezpečné. A dovolím si s tebou nesúhlasiť, toto, čo si tuná odprezentoval. Dieťa nie je súčasťou matky, je to samostatná bytosť, samostatná bytosť. To nie je súčasť matky. To nie je tak, ako sa to predkladá, matka môže rozhodnúť o bytí alebo nebytí nenarodeného dieťaťa. Spomeniem tuná, spomenul si ten holokaust, ale všetky tie možné veci, ktoré si, tuná hromy-blesky lietali.
Spomeniem tuná aj tú súčasnú utečeneckú krízu. Nič ti to, pán kolega, nepripomína? Európa rieši otázky zamestnanosti utečeneckou krízou, utečeneckou krízou. Je tu 1,72 miliardy vo svete nenarodených detí, 46 miliónov je to ročne. Rovnako aj Európa trpí v podstate tým, že nerodia sa deti. U nás krivka vitality na Slovensku je 1,3. Ak by sme to len obyčajnú matematiku, Jozef Mikloško je matematik, on ma opraví, keď hovorím zle. Ak by sme to len matematicky mali pomenovať, to, aby sa zachoval náš národ a existencia našej štátnosti, je potrebné nie 1,3. To je málo 1,3 dieťaťa, aby sa narodilo na jeden manželský pár, ale treba aspoň 2 a aby sa to zachovalo, tak 3. A kde sme? Na akej úrovni? 1,3. Slovensko v skutočnosti, pán kolega, keď si si nevšimol, vymiera.
Mne záleží na budúcnosti našej krajiny, preto je tu tento návrh zákona, ktorý tuná predkladáme. Viac sa dotknem niektorých vecí v rozprave.

Ďakujem za slovo aj kolegovi za jeho vystúpenie. On ako matematik to úmrtie nenarodených detí, tie 1,72 miliardy za posledných 50 rokov, v podstate to prerátal na tie padnuté lietadlá, 235 lietadiel denne. Jedno by sme si všimli, keby padlo, a by boli naozaj toho plné médiá. Nenarodené deti nemajú žiadne práva prakticky, ani tak ako tu kolega pred chvíľou spomenul, ani len také minimalistické veci sa nepodarilo presadiť ani v ústave, ani v zákone a ľudský život je hodný ochrany od jeho počatia. Od teda, dá sa povedať, vzniku, nevieme to ani definovať, lebo rodičia – otec a matka – sú sprostredkovateľmi, odovzdávajú život, nie sú tvorcovia života.
Pokles tých potratov, ktoré si spomínal, za posledné roky naozaj klesal, lebo tak nám dal aj stanovisko, aj z Parlamentného inštitútu sme to dostali, áno, je to aj vďaka stúpajúcemu trendu užívania antikoncepčných prostriedkov a spomenul si tuná aj tú tabletku, tú pilulku "deň po", ale veľakrát sú to práve abortívne antikoncepčné prostriedky, ktoré de facto spôsobujú minipotrat a bránia uhniezdeniu už oplodneného vajíčka v tele matky, teda v maternici.
Čo sa týka toho prsníka, a tak možno sme sa tak zasmiali, a jeho cena je 2 400 eur, ale v pondelok som rozprával na túto tému veľmi vážne, kde žena, ktorá mala ortézu prsníka, starajúca sa o svoju nevestu, padla a si poškodila túto ortézu. Žena je hendikepovaná, hej, a dneska máme onkologické pacientky, rako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, aj kolegovi Mariánovi Kvasničkovi za jeho prezentáciu. Presne tak, ako si to, pán kolega, rozprával, aby tak závažná téma, ako je ochrana života, neznela len na pódiách, na púťach, na pochodoch, na referende, ale predovšetkým aby takáto vážna téma, ako je ochrana ľudského života, nenarodeného života, zaznievala tu, priamo v parlamente. Naša konzervatívna bojazlivosť nemôže byť väčšia, ako to, aby sme nabrali odvahu a chránili právo na život. Právo na život je najzákladnejším ľudským právom, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné práva.
Nestihnem všetko reagovať, čo si tu spomenul, ale spomenul som si tiež a tak asociatívne, keď si spomenul tie Levy prichádzajú od pána Palka, túto publikáciu, tiež som sa cítil v posledných dňoch ako prorok Daniel, ktorého hodili levom do jamy a ráno prišiel kráľ Nabuchodonozor a sa ho pýtal: "Daniel, syn živého Boha, žiješ?" A on zdola medzi levmi mu hovorí: "Kráľu, žijem."
To je to, čo človek mal možnosť zažívať na vlastnej koži, že tie levy nás idú roztrhať. Ale aby to nebolo také, že sa naozaj len bojíme a schovávame sa za niečo a možno nejaký konzervativizmus, ale aby sme chránili predovšetkým ľudský život zákonom.
Ľudský život má byť darovaný s láskou, ale niekedy je plodom násilia. To, čo si spomínal, matka, ktorá pretrpela sexuálne znásilnenie, nemôže uskutočniť násilie na dieťati, ktoré v sebe nosí. Nesmie sa pridať násilie k násiliu. Nikdy, za žiadnych okolností to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Predkladatelia návrhu ústavného zákona sú pevne presvedčení, že právo na život je prirodzeným a primárnym základným ľudským právom, keďže bez neho nemajú ostatné základné práva a slobody význam. To len si tu takú krátku prestávku len urobiť a takú pomlčku. Spomínam si na veľmi ťažké časy, ktoré môj brat Maroš, ktorý je farárom v Žakovciach a mal podobné problémy, jak ja teraz, aj práve aj s medializáciou a podobne, boli to veľmi vážne a ťažké ataky, stará sa o telesne postihnutých bezdomovcov, núdznych ľudí a oni si napísali taký transparent, ktorý opreli o stenu fary a tam veľkými písmenami bolo napísané Právo na život. Právo na život je tým najzákladnejším ľudským právom, akékoľvek môže byť.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeného v odôvodnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky US12/01, citujem: "Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd."... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím vás naozaj, aby ste pri tejto téme vytvorili kolegovi priestor, aby mohol v kľude predniesť svoj návrh zákona.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
"Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život v systéme základných práv a slobôd. Ľudský život ako najvyššiu hodnotu je nevyhnutné chrániť od vzniku nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť a túto ochranu garantovať v ústave. Právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí a hrubé porušovanie ich ľudskej dôstojnosti jednoznačne nie je spravodlivý, morálne prípustný a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Slovenská ústava nepripúšťa trest smrti," s čím sa predkladatelia ústavného zákona stotožňujú, "preto je zvlášť zavrhnutiahodné, že dovolenie zabíjania nevinných nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany má v právnom poriadku Slovenskej republiky miesto. Nenarodené deti, ktoré sa nemôžu narodiť z dôvodu, že sú akýmkoľvek spôsobom úmyselne pozbavené života, nie sú subjektmi práva a priamo im neprináleží žiadna právna ochrana. Platí totiž podmienka, podľa ktorej má počaté dieťa spôsobilosť mať akékoľvek práva len vtedy, ak sa narodí živé."
Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, ochrániť okrem iného život, nedotknuteľnosť a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, ako aj dosiahnuť spravodlivosť a rešpektovanie prirodzeného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky. Právo má osobitne chrániť tých najslabších a najzraniteľnejších, t. j. nielen deti, mladistvých a tehotné ženy - článok 41 platnej ústavy - ale aj nenarodené deti a ťažko choré nenarodené osoby.
Myslím si, že s touto skúsenosťou rovnako aj ja, ako aj môj brat máme tie možno, dá sa povedať jedny z najlepších skúseností v našej krajine. Maroš sa, náš Maroš sa stará o takéto deti a práve o tých, kde sú tlačení do kúta a sú porušované aj základné ľudské práva. Ja vo svojom osobnom voľne, ja sa starám zase o zomierajúcich ľudí. Myslím si, že o zomieraní by som vedel tuná veľmi dlho a veľmi veľa hovoriť. Dovolím si povedať, že mám viac ako desaťročnú skúsenosť práve s touto problematikou.
Preto sa do ústavy ako právnej normy s najväčšou právnou silou dopĺňajú zákazy akéhokoľvek úmyselného potratu, pričom sa zaručuje ochrana života matky nenarodeného dieťaťa. Eutanázia asistovanej samovraždy, závažnosť a následky predmetných nemorálnych konaní si vyžadujú ústavný zákaz. Súčasná neprístupnosť eutanázie a asistovaného suicídia podľa prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (etický kódex zdravotníckeho pracovníka), ani trestnosť účasti na samovražde sa nejavia ako dostatočné.
V návrhu ústavného zákona sa tiež zakazujú viaceré ďalšie z morálneho hľadiska neprípustné činnosti porušujúce nedotknuteľnosť alebo ľudskú dôstojnosť nenarodeného dieťaťa alebo nenarodeného človeka. A navrhuje zákaz všetkých zásahov spôsobujúcich delenie ľudského vajíčka, vznik nenarodeného dieťaťa alebo organizmu obsahujúce ľudské prvky, zákaz všetkých druhov klonovania, zákaz umelého oplodnenia a ďalších činností, následkom ktorých je alebo môže byť ukončenie života nenarodeného dieťaťa. Zákaz odoberania a získavania využívania buniek, vrátane embryonálnych kmeňových buniek orgánov a iných častí nenarodených detí (okrem výnimiek, ktoré sú v súlade s morálkou).
V záujme ochrany zdravotného a priaznivého všestranného vývinu detí sa ustanovujú v ústave aj základné podmienky adopcií, pričom sa sprísňujú podmienky osvojenia detí do zahraničia. Táto snaha je tiež reakciou na neakceptovateľnú prax adopcií v niektorých zahraničných štátoch, nezohľadňujúcu najlepší záujem dieťaťa, morálku, ani prirodzené právo, ale záujmy LGBTI aktivistov, s ktorou zásadne nesúhlasíme.
Z morálneho hľadiska je absolútne neprípustný návrh akčného plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016 až 2019 predložený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, deštruktívne zasahujúci do oblasti vnútra, spravodlivosti, práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, vedy, výskumu a športu, zdravotníctva a kultúry. Návrh ústavného zákona zdôrazňuje suverenitu Slovenskej republiky v morálnych otázkach, ako aj hodnotových. Výlučnú právomoc Slovenskej republiky v kultúrno-etických otázkach garantuje aj Deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky z roku 2002 o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach. Táto deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky zdôrazňuje princíp zvrchovanosti spočívajúci v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po prirodzenú smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, vo výlučnej právomoci členských štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii rešpektovanej Európskou úniou.
Predkladaný návrh ústavného zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, ani vplyvy na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti. Návrh ústavného zákona má pozitívne sociálne vplyvy. Návrh ústavného zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, okrem tých, ktoré je potrebné s návrhom ústavného zákona zosúladiť, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, viazaná. Návrh ústavného zákona je čiastočne zlučiteľný s právom Európskej únie.
Toľko na úvod, pán predseda, k ústavnému zákonu a teraz mi, kolegovia a kolegyne, dovoľte predložiť návrh zákona. Je tu zlúčená rozprava, tak uvediem aj návrh zákona. (Reakcia z pléna.)
Návrh zákona, ktorým sa zrušuje zákon Slovenskej republiky č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, predkladajú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Štefan Kuffa, Marián Kvasnička a Jozef Mikloško.
Dovolím si tu takúto poznámku: tento zákon, tento, práve tento zákon, dovolím si povedať, že tento zákon je nositeľom zla v našej krajine. Je potrebné ho naozaj zrušiť, hovorím to s plnou vážnosťou tak, ako tu stojím. Tento zákon je nositeľom zla. Je to zákon č. 73/1986. Návrh zákona sa predkladá v nadväznosti na súvisiaci návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorého cieľom je garantovať nenarodeným deťom od ich vzniku právo na život, nedotknuteľnosť, ochranu zdravia, zdravie ľudskej dôstojnosti, ako aj ďalšie základné práva a slobody, ktoré sú vzhľadom na špecifické postavenie nenarodeného dieťaťa objektívne možné.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je v súlade s návrhom ústavného zákona o ochrane života zabezpečiť v Slovenskej republike najmä účinnú ochranu života, nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a zdravia nenarodených detí, ako aj ochranu ďalších práv zaručených nenarodenému dieťaťa v návrhu ústavného zákona o ochrane života. Ďalej zrušiť zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov a vyhlášku č. 74/1986, ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov. Ďalej novelizovať dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka a Trestného zákona. Súčasne je potrebné celý právny poriadok Slovenskej republiky komplexne prehodnotiť s rovnakou účinnosťou, aká bude uvedená v schválenom návrhu ústavného zákona o ochrane života, predložiť do legislatívneho procesu aj ďalšie návrhy noviel súvisiacich právnych predpisov.
Predkladaný návrh zákona zakladá pozitívne sociálne vplyvy. Návrh zákona nemá vplyvy na podnikateľské prostredie - ak by teda mal, tak len tie pozitívne, dovolím si dodať - na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti a nemá vplyvy ani na rozpočet verejnej správy. Ak by teda mal, tak by, ja si dovolím povedať, že by mal len ten pozitívny vplyv aj na rozpočet verejnej správy.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky okrem tých ustanovení, ktoré je potrebné s návrhom ústavného zákona o ochrane života zosúladiť. S rovnakou účinnosťou, ako nadobudne schválený návrh ústavného zákona o ochrane života, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh ústavného zákona je čiastočne zlúčiteľný s právom Európskej únie. Toľko na úvod predkladaných návrhov zákona.
Ak by som ešte mohol, tak chcem dodať možno niekoľko slov. Tento návrh zákona nie je tuná proste predkladaný, že ten náš, možno tá príprava a ten proces naozaj trval niekoľko rokov, nebolo to napísané v priebehu týždňa, mesiaca, ale je to pretavená práca odborníkov, dá sa povedať, do niekoľkých rokov, v rámci rozpravy ja tieto veci priblížim. Chcem povedať, že predkladaný návrh zákona, to, že som to mohol tuná predniesť, myslím si, že za celé to krátke obdobie, ktoré som pôsobil v Národnej rade, bol som tuná veľmi silne atakovaný, musím povedať, veľakrát aj zo strany niektorých mojich kolegov, zo solidarity nebudem hovoriť tieto mená, ani sa na mená nepýtajte, ale bol som atakovaný do tej miery, aby tento návrh zákona toto volebné obdobie vôbec tuná nebol predložený. To, že tento návrh zákona tuná je predložený, je to aj vďaka tým ľuďom, ktorí ma na tejto ceste sprevádzali. Musím sa priznať, ja ako praktizujúci katolík, bol som si pýtať nie tak dávno požehnanie aj otca arcibiskupa, ktorý mi dal na túto misiu svoje požehnanie, hovorím to s plnou vážnosťou, pretože tie útoky voči mojej osobe, ktoré boli, boli skutočne takmer nevypovedateľné a v pondelok predtým, než som išiel do Národnej rady, sme sa rozprávali s mojím starším bratom. Mám dvoch starších bratov. Jeden z nich je ten farár v Žakovciach a Maroš bol ten, ktorý mi dal požehnanie a hovorí, že prehrať s Kristom je víťazstvo. Nebojím sa aj o tú možnú moju osobnú diskreditáciu, ktorá ma sprevádza a tú škandalizáciu mojej osobnosti. Je to jednoduchá obeta, obeta za tento zákon, že tu môže byť v tejto Národnej rade predložený.
Návrh zákona alebo ochrana života je tak vážnou a tak ťažkou témou, myslím si, že zaslúži si našu pozornosť, a to aj patrí aj vám, zároveň výzva tým, ktorí tu budete ešte aj to nasledujúce volebné obdobie, aby aspoň raz za jedno celé volebné obdobie tento návrh zákona práve sa ocitol tuná v Národnej rade dovtedy, kým naozaj neprijmeme účinnú ochranu ľudského života. Ľudský život je nenahraditeľný, jedinečný, neopakovateľný. Zo skúseností môžem povedať, že čím si bližšie k smrti, paradoxne tým máš väčšiu túžbu žiť. Ešte raz. Čím si bližšie k smrti, tým máš väčšiu túžbu žiť. Tie bludy, ktoré sa tu rozprávajú, že ľudia chcú, aby boli usmrtení a eutanázia, za tými slovami treba dešifrovať tú skutočnosť, že človek sa bojí utrpenia. Zmiernite mi utrpenia a bolesť a v tom je zásadný rozdiel. Nieže ja chcem zomrieť a len podľa možností nechcem trpieť. Bolesti sa bojíme, bojíme sa utrpenia a najviac sa bojíme smrti. Pred smrťou všetci stíchneme, úplne všetci. Dnes môžeš byť poslancom Národnej rady, dnes môžeš byť ministrom, môžeš byť prezidentom, môžeš byť predsedom vlády, ale keď sa ťa dotkne smrť a budeš zomierať, všetci s bázňou a rešpektom budeme v tichosti a jednoducho tá smrť prichádza bez toho, že či ty ju prijímaš alebo ju neprijímaš, či sa s touto skutočnosťou stotožňuješ alebo nestotožňuješ.
Chcem podčiarknuť jednu vec, ktorú mi nedá, aby som ju nepodčiarkol. Sú to nenarodené deti a dieťa je to, ktoré jednoducho nemá možnosť prakticky žiadnej obrany. Dieťa nie je súčasťou matky, nenarodené dieťa v prenatálnom období. Je to, ak to môžem povedať takto, samostatný subjekt, samostatná jednotka. Prepáčte mi, možno tie termíny nie sú také veľmi celkom správne. Je to samostatný človek, samostatný jedinec. A mať právo na život toho druhého, tak to sa pasuje do pozície Boha, aby rozhodoval o takejto otázke, ako je bezpochyby otázka života a smrti. Toľko na úvod.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som uviedol návrh zákona. Toto nie je politická téma, hneď v úvode poviem, je to hodnotová téma, je to veľmi ťažká téma, ktorá veľakrát naozaj polarizuje spoločnosť, odborníkov, či v oblasti práva, medicíny, sociálnych vied, psychologických vied, ale nejde tu nám predkladateľom o polarizovanie a jatrenie tejto témy a polarizovanie spoločnosti, ale úprimne nám ide o ochranu ľudského života, ktorý je bezpochyby vysoko cenný alebo najcennejšie to, čo vôbec človek môže mať.
Návrh zákona, v návrhu zákona je pretavená niekoľkoročná práca nielen nás predkladateľov, ale hlavne odborníkov v oblasti práva, ústavného práva, legislatívy, medicíny, špeciálne v špecializovaných vedných disciplínach, gynekológia, pôrodníctva, sociálnych vied, psychológie, teológie, cirkevného práva. Začnem Jánom Pavlom II., ktorý bol celosvetovo uznávanou osobnosťou napriek tomu, že bol predstaviteľom katolíckej cirkvi, ale bola to osobnosť, ktorú uznával, dovolím si povedať, celý svet. Mám tu jeden citát aj matky Terezy hneď v úvode, ktorá bola tiež takouto uznávanou osobnosťou, ktorá bola dokonca nositeľkou Nobelovej ceny. Ján Pavol II. bol kandidátom na udelenie Nobelovej ceny. (Zaznievanie gongu.)
"Stojíme tvárou v tvár neľudskému dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi kultúrou smrti a kultúrou života. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň vtiahnutí, všetci sa ho zúčastňujeme a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život. Každá ľudská bytosť má právo na život od svojho počatia až po svoj prirodzený zánik. Kde sú korene zločinu, nacizmu? V najťažšom hriechu, aké len človek môže spáchať v snahe postaviť sa na miesto Boha pri rozhodovaní o živote a smrti blížneho. K tomuto cintorínu obetí ľudskej krutosti v našom storočí sa pridáva aj ďalší veľký cintorín, cintorín nenarodených, cintorín bezbranných. Konajú nezákonne tie parlamenty, ktoré uzákoňujú potraty. Vari existuje taký parlament, ktorý by mal právo legalizovať zabitie nevinnej a bezbrannej ľudskej bytosti, ktorý by mal právo povedať: zabitie sa povoľuje, či dokonca zabiť treba? Tam, kde treba maximálne chrániť a pomáhať žiť. Národ, ktorý zabíja vlastné deti, nemá budúcnosť." Toľko Ján Pavol II.
Ja dodávam, že v dnešných časoch ani Európa, sme práve toho svedkami. Ján Pavol II. povedal ešte tiež jeden z takých prorockých výrokov: "Európa alebo bude kresťanská, alebo nebude."
"Mnoho ľudí sa veľmi zaujíma o deti v Indii a v Afrike, kde ich veľa umiera na podvýživu, hlad, ale milióny iných umierajú z vôle svojej vlastnej matky. A v tom je dnes najväčšia prekážka mieru. Lebo ak je matka schopná a ochotná zabiť vlastné dieťa, čo bráni tomu, aby som zabil ja teba a ty mňa? Medzi tým nie je žiaden rozdiel." Matka Tereza z Kalkaty.
Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len návrh ústavného zákona) predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Štefan Kuffa, Marián Kvasnička a Jozef Mikloško. Hlavným cieľom návrhu ústavného zákona je garantovať nenarodeným deťom od ich vzniku, t. j. od počatia - ten terminus technicus je veľmi, veľmi zložitý a komplikovaný, dovolím si tuná povedať, lebo človek alebo život nevzniká, ale život sa len prenáša, prenáša, my sme nositeľmi a odovzdávatelia toho života, otec a matka odovzdávajú život, teda život nevzniká - právo na život, nedotknuteľnosť, ochranu zdravia, zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj ďalšie základné práva a slobody, ktoré sú vzhľadom na špecifické postavenie nenarodeného dieťaťa objektívne možné.
Nenarodené dieťa má mať podľa návrhu ústavného zákona spôsobilosť na práva, pričom podmienka narodenia sa živého dieťaťa sa navrhuje ponechať iba pri majetkových právach nenarodeného dieťaťa vzhľadom na ich charakter a osobitné postavenie nenarodeného dieťaťa. Pri ostatných právach nenarodeného dieťaťa sa táto podmienka ruší. Pokiaľ ide o ústavné práva, nenarodené dieťa má mať kvôli jednoznačnosti spôsobilosť na tie z nich, ktoré budú nenarodenému dieťaťu v ústave vyslovene zaručené. Nie všetky základné práva je totiž možné vzťahovať aj nenarodené deti, napríklad právo na vzdelanie, právo slobodne sa združovať a pod.
Predkladatelia vzhľadom na systematiku slovenského právneho poriadku, napríklad Občianskeho zákonníka, neustanovujú výslovné zaručenie práv nenarodenému dieťaťu vo všeobecnosti.
Prerušíme, pán predseda.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov.
Pri predkladanom návrhu zákona pána kolegu, ktorý som si tuná vypočul, zamyslel som sa nad istou genézou v školstve, ktorá tuná fungovala od roku 1989. Chcem poukázať na iný rozmer možno, ktorý tuná nebol spomenutý. Sám som pôsobil v tej školskej samospráve dosť aktívne ako rodič, a takisto sme mali zriadenú školskú radu. Naše deti boli absolventmi cirkevnej školy. Chcem podotknúť a poukázať práve na ten rozmer, možno ten, ktorý práve dnes sa tuná ako vyčíta, tak kedysi na začiatku, keď sa to tak všetko formovalo, možno aj tá školská samospráva a podobne, tuná paradoxne zriaďovateľ bol ten, ktorý rozhodoval o riaditeľovi školy, na základe výberového konania, nebola to školská rada, ktorá síce bola zriadená na danej škole, ale nemala kompetenciu zvoliť toho samotného riaditeľa, bola takým poradným orgánom. Zamyslel som sa nad tou otázkou, že kto pozná lepšie ten problém, alebo teda ak zriaďovateľ, keď som zriaďovateľom školy alebo školského zariadenia a mám byť zodpovedný za túto školu, no tak mal by som mať aj tú kompetenciu. Samozrejme, môžeme sa sporiť o tom, že na koľko.
Školské rady boli zriaďované tak, že boli v podstate, keď si to pamätám ešte, boli to traja zástupcovia za učiteľov, traja boli rodičov, traja boli za zamestnancov školy, traja boli za odbory. Pán minister, neviem, či som niekoho zabudol.
Ešte zriaďovateľ. No podľa toho, že kde, ale myslím, že toto bolo zoskupenie školskej rady a takto školské rady fungovali. Ak zriaďovateľ je zodpovedný a myslím si, že je zodpovedný aj za kvalitu výuky v danom prípade, keď zriaďovateľom je biskupský úrad cirkevnej školy, tak nesie túto zodpovednosť. Myslím si, že nesie aj zodpovednosť takisto aj za vedenie tej školy. Ak to prenesiem v tom prenesenom slova zmysle na štátne, resp. obecné školy, lebo kedysi boli štátne, nemali právnu subjektivitu, tým, že prešli kompetencie na obce, školy dostali vlastnú právnu subjektivitu, a teda zriaďovateľmi zo zákona sú teraz obce a obec zastupuje v danej obci starosta.
Ja nie som až tak celkom zástanca toho, že by som to nejak tak potláčal ako tú samosprávu, ale zase nemôžem tuná nevidieť tú skutočnosť a tento rozmer, že starosta obce nesie zodpovednosť za tú školu v danej obci. A keď ju nesie, dovolím si povedať aj iný rozmer, že v danej obci on aj dobre pozná aj samotných občanov. Samozrejme, môže to byť aj riaditeľ, ktorý by mohol sa uchádzať o taký post aj z inej obce alebo proste z iného mesta, ale predsa ako zriaďovateľ, keď je obec, nesie aj zodpovednosť, tak musí mať kompetenciu. (Ruch v sále.)
Ďakujem, ja len toľko k tomu návrhu zákona, ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, len úplne niekoľko slov. Vítam, že je tento tuná návrh zákona, a chcem ho aj svojím hlasovaním podporiť, ale aspoň takto symbolicky verbálne, aby sme sledovali nielen, aký dopad je možno na štátny rozpočet, životné prostredie, sociálne vplyvy, ale práve na rodinu a manželstvo, lebo to je tá základná bunka spoločnosti, na ktorú treba hľadieť. Toto by mala byť jedna z prioritných vecí, na ktorú by aj Národná rada mala klásť dôraz, aj myslím si, že aj my, celá krajina ako taká.
Ďakujem za slovo.

Rozhodnutie je v rukách lekárov na základe príznakov lekára. Cez telefón veľmi ťažko ten lekár určí tieto príznaky, veľakrát tie mamičky reagujú, dovolím si povedať, priam hystericky a nepravdivo, lekár nedokáže dostatočne posúdiť na základe telefonátu, že či sa jedná o akútny alebo len nejaký ľahký prípad. Toľko som chcel len na záver.
Ďakujem.