Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, áno, chcem zaujať stanovisko k rozprave, pretože už samotná rozprava je symptomatická a ukazuje, v akom prostredí, akým spôsobom, akými nástrojmi, akou kapacitou, hodnotovou, intelektuálnou, vstupujeme do prostredia, a tým preukazujeme schopnosť naozaj čo možno najlepšie spravovať štát.
Najprv k tomu, čo tu zaznelo v rozprave, že prečo teraz dávame tento návrh a čo všetko na ňom chýba a prečo sme ho už na začiatku neprijali. Na druhej strane žiadnu inú snahu ako realizovať vlastné záujmy a potierať opozíciu, osobitne v niektorých vystúpeniach, opäť teda z váženého klubu OĽaNO, zaznievali veci, ktoré mimochodom s druhým čítaním nemajú absolútne nič spoločné, pretože pokúsim sa popísať aj tento stav. Ale najprv by som dokončil teda podmienky, za ktorých sme predložili tento návrh zákona.
Počas štvorročného obdobia bolo niekoľko okolností, ktoré bolo treba riešiť, predovšetkým mali sme celý rad absolútnych ustanovení, napríklad ustanovenia zákona o poslancoch, ktoré vzhľadom na to, že ten zákon ako taký je reziduálny ešte z obdobia spred roku ´89, na druhej strane ale upravuje to, čo je nesmierne dôležité, a to sú práve práva a povinnosti poslancov. Teda stanoviť ich rozsah, nástroje, mechanizmy uplatňovania, kontrolné funkcie parlamentu, okrem iného napríklad aj teda mechanizmus poslaneckého prieskumu a podobne. A že bolo ich treba nejakým spôsobom, buď ten zákon zrušiť, buď ten zákon novelizovať, alebo ten zákon pokúsiť sa implementovať do rokovacieho poriadku.
Na základe tohto celého sme si povedali vzhľadom k tomu, že keďže história má istý zmysel pre rokovanie, pre rozmýšľanie a je veľmi dôležitá, že v predchádzajúcich obdobiach sme videli ale hrubé, hrubé vstupovanie do rokovacieho poriadku z čisto politického účelu, najmarkantnejšie pri voľbe generálneho prokurátora. Zhodou okolností všetci poslanci, ktorí dneska kritizovali, boli toho absolútnou súčasťou. A na základe toho ako SMER sme sa zaviazali tak v rokoch 2006 až 2010 a takisto aj v súčasnom období, že SMER jednostranne ne-vy-uži-je možnosť, keď má väčšinu v parlamente, nebude meniť rokovací poriadok a nebude ho meniť účelovo. V rokoch 2006 až 2010 sme ho nemenili.
Ale čo sme urobili? Povedali sme váženým kolegom vtedy v parlamente, okamžite vytvorme komisie, ktoré budú stále, pre prípravu a kontrolu ústavy a prípravu prípadných ústavných zmien, pripravme komisiu pre rokovací poriadok vzhľadom na to, že naozaj potrebujeme dostať do prípravy takýchto dokumentov, aby sme odtlačili ten nezmyselný politický zápas, odbornú verejnosť. S cieľom nech navrhnú všetky relevantné kluby poslanecké, ľudí, ktorých považujú za odborníkov v ústavnom práve, ich dáme dokopy v zastúpení pomernom, čiže rovnaký počet za každý klub, to znamená, ani nie väčšinovo, žeby sme boli niečo chceli mať. A že na základe toho, teda naozaj tieto dva zásadné dokumenty treba pripraviť, pretože to, čo tu bolo predtým, tá eskalácia opozičných poslancov istého typu, akože pomaly na každú schôdzu aspoň jeden ústavný zákon alebo aspoň jeden zákon na zmenu ústavy, aby sme to odbúrali. Čiže na základe, naozaj na to, aby sme dali dôstojný rámec tvorbe takýchto vážnych dokumentov, ako je napríklad ústava a podobne. Z toho dôvodu sme teda chceli vytvoriť stav, aby sa seriózne a naozaj z odborného prostredia posúdili veci, aby mali primeranú kvalitu a aj primeranú legitimitu, že naozaj sú z odborného nezávislého prostredia.
Aký bol výsledok? Nesúhlas. Principiálne ignorovanie, nenominovanie členov do takejto komisie. Takto fungovala komisia dva roky, keďže opozícia nevstúpila, zrušila sa. Naopak, číre politikárčenie, neustále predkladanie ústavných zákonov, zmien ústavy a podobne a tak ďalej. Samozrejme, úplne nezmyselne a bez akéhokoľvek účelu.
Čiže preto sme povedali, nebudeme osobne, nebudeme predkladať žiadne zmeny rokovacieho poriadku z jediného jedného dôvodu, sú to pravidlá politického zápasu. A pravidlá politického zápasu jednoducho musia mať aj legalitu a musia mať aj vysokú mieru legitimity. To znamená, musia mať dramatickú podporu, úplne ideálne, minimálne ústavnú na to, aby sa to urobilo. Preto sme nevstupovali. A ešte pri tom celom, pri tých politických zápasoch, ktoré tu boli, zneužívajú, väčšina, SMER a neviem čo a tak ďalej, pričom tú mieru sebaobmedzenia som tu ja nezažil za 25 rokov, ktorú sme urobili my tu. Naopak, tie rôzne ataky a tak ďalej a tak ďalej. Plus, čo je absolútne nóvum, a to mi odpustia, vážení, časť poslancov klubu OĽaNO, vnesenie tohto typu správania, ktoré je tu typické.
Viete, ako ten, ktorý som sa snažil byť súčasťou autorského kolektívu, ktorý pripravoval tento návrh zákona, mal som aj ako bývalý predseda mandátového a imunitného výboru jednu predstavu zabezpečiť poslancov pre najbližšie volebné obdobie, aby mohli prísť do tejto sály a mali vysokú mieru garancie, že ich fyzicky nikto nenapadne. Aby mali, keď vojdú do tejto sály, elementárne právo na dôstojné pobývanie v tejto sále, to znamená, že ich nebudú neokrôchanci hrubým spôsobom neustále urážať. Že sem prídu ľudia do tohto parlamentu, ktorí majú elementárnu ľudskú kultúru, elementárnu kultúru komunikácie medzi ľuďmi a umožnia dôstojné fungovanie a dôstojný pobyt v tejto sále.
Hovorím to dopredu s veľkou ľútosťou, ani tento návrh zákona tento problém nerieši. A upozorňujem ľudí, ktorí sem prídu do tohto parlamentu, veľmi ľahko sa im môže stať, že budú fyzicky napadnutí, pretože videl som tu fyzické napadnutie, ostali nepotrestané, čo je, mimochodom, veľmi nebezpečný precedens. Videl som v tejto sále schopnosť, som to počúval tu pred chvíľou: prídem, napadnem niekoho, kopnem ho do brucha, dokonca chorého, kolegu a vzápätí začnem vykrikovať, že som bol napadnutý a podávať trestné oznámenia. To sú ľudia, ktorí, v bežnej občianskej spoločnosti sa to nestáva, a keď, sú predmetom zásadného odcudzenia. Tuto, bohužiaľ, jeden čas to bolo veľmi frekventovanou skutočnosťou.
Čo sme zažili počas tohto volebného obdobia? Nepamätáme si tie obrovské cirkusy, hádzanie stoličiek z parlamentu, blokovanie hlasovania? Chodili sme hlasovať z vedľajších chodieb a podobne. Hrubé, hrubé odmietanie rešpektovať autoritu predsedajúceho. Hrubé. Dokonca ako program.
Do toho celého, jak tu počúvam pána kolegu, veľmi nerád s vami diskutujem, pán kolega, len presne napríklad aj to, ako vznikajú hrubé legendy: vyhraj voľby, môžeš všetko. Bol som pri tom priamym svedkom. Hrubým spôsobom ste vykrikovali po predsedovi parlamentu, dokonca slovami, ktoré slušný človek by v živote z úst parlamentu nevypustil. Na základe toho (výkrik z pléna)... Buďte taký láskavý, nevykrikoval som. Urážalo ma vaše vystúpenie, ale nevykrikoval som po vás. Buďte taký láskavý, aspoň teraz rešpektujte. (Reakcie z pléna.) Na základe toho, vážené kolegyne, kolegovia... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, no!

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
Na základe toho mu povedal však, že rozhoduješ si, robíš čo chceš, však keď vyhráš voľby, budeš rozhodovať ty. Na základe... Hrubým spôsobom urážate toho človeka, iba preto o tom hovorím. Ale inak mi za to nestojíte, aby som sa s vami rozprával, pán kolega. A veľmi nerád to hovorím a hanbím sa dokonca čiastočne za to, že len, len, len to, aby v parlamente boli sme svedkami takýchto okolností, je pre mňa tragické.
Z toho dôvodu, páni kolegovia, sme sa dohodli po vzniku nového vedenia. Dostal som poverenie od predsedov parlamentu, aby som pripravil pracovnú skupinu, požiadal a oslovil opozičných kolegov, aby sme sa spolu pokúsili na koniec volebného obdobia z toho dôvodu, že už prípadný právny predpis, ktorý by sme schválili, bude platný až v novom volebnom období, že by sme mohli, nebodaj, prestať politikárčiť a že by sme naozaj využili svoje skúsenosti. A cieľom a výstupom tohto by malo byť, prejav nás všetkých, ako si predstavujeme ideálne fungovanie parlamentu, ako si predstavujeme ideálne stanovenie pravidiel jeho fungovania.
Na základe toho sme spravili, že sme zosumarizovali všetky doterajšie pokusy o novely, ktoré boli neúspešné. Jedna z nich napríklad, ktorá by vyriešila veľkú časť toho, čo riešime teraz my, bola novela, ktorú dával Pavol Hrušovský. Ja hovorím, bola dobrá tá novela, ktorá stroskotala v parlamente na tom, že či sa zavedú alebo nezavedú vyšetrovacie komisie. Toto sme dali k dispozícii. Dali sme k dispozícii štúdie, ktoré sú pre zlepšenie parlamentného života, z Českej republiky a tak ďalej. Plus sme pripravili návrhy a okruhy tém, o ktorých si myslíme, že by sa dalo debatovať. Toto sme predložili váženým kolegom z opozície, jednotlivým poslaneckým klubom a v primeranej lehote sme očakávali návrh, spôsob, ako chcú rokovať, či sa budeme stretávať, či na úrovni expertnej, na nejakej inej úrovni a kde sa teda pokúsime určiť si, povedzme, že klubové priority, a pozrieť podľa toho, že kde sa vieme, na akej miere zjednotiť.
Dostali sme, vážení kolegovia, jedinú jednu odozvu, a to od klubu OĽaNO, priznám sa, pána poslanca Kadúca. Mimochodom to, čo sme dostali, je v dramatickom rozpore s tým, čo sme počuli od iných pánov poslancov tu a teraz. Ale, prosím, je možné dať k dispozícii verejnosti tento návrh. Ale eskalovať toto, samozrejme, nemá žiadny zmysel. To, čo sme dostali, bolo jediné – realizovať záujmy klubu OĽaNO čo možno najširšie, to znamená, opozície takej, že všetko, čo sa tu deje, ešte úplne odlúčiť parlamentnú väčšinu a o všetkom bude rozhodovať viac-menej opozícia v rozsahu, ktorý je nemožný.
Vážené kolegyne, kolegovia, kto pozná elementárne zásady parlamentarizmu, vie, že základný znak parlamentu je rozhodovanie v zbore. Rozhodovanie v zbore. A rozhodovanie v zbore pravdepodobne asi nemôže byť iné, ako že väčšina poslancov, pričom je jasná fikcia, že predstavujú väčšinu spoločnosti, preto, že preto sú väčšinou. Vychádza to z volebného výsledku. Preto tí poslanci majú za úlohu sformulovať programové vyhlasovanie, tí poslanci zostavia vládu, tí poslanci ju odsúhlasia, tí poslanci si, dostanú k dispozícii vecné a legislatívne plnenie jej programového vyhlásenia. To je elementárny zmysel. A úlohou ostatných nás poslancov, teda celej snemovne, je kontrolovať tento priebeh. Samozrejme, prezentovať vlastné predstavy a podobne v primeranom rozsahu. Pretože tá väčšina má zodpovednosť za správu štátu. Malý drobný problém, že tá opozícia za ňu zodpovednosť nemá. A že kto trošku sleduje a nepotrebuje veľké politologické školenia, vie veľmi presne typické správania sa opozície.
Toľko sa tu narozprávalo o spolupráci. Vážené kolegyne, kolegovia, existuje niečo ako predpoklady spolupráce? Bol niektorý z vás schopný zadefinovať, za akých okolností sa s vami dá efektívne pracovať?
Všeobecná politológia hovorí v danom prípade, že je takzvaná konštruktívna spolupráca. Je konštruktívna spolupráca, čo tu prezentuje pán Hraško, napríklad? Že príde a nasleduje tá radostná eskapáda a to, že každý prakticky uteká zo sály, aby nemusel počúvať a nenechal sa jako zoči-voči urážať.
Konštruktívna spolupráca predstavuje to, že to, čo ponúkate na spoluprácu, má skutočný hodnotný vecný obsah, že naozaj pracuje s dosiahnutým poznaním, reprezentuje teda akceptovateľný záujem, je nositeľom, a prinášate sem záujmy väčšej skupiny poslancov. To je predsa všetko v poriadku. Ale toto sú elementárne predpoklady pre spoluprácu.
Skúsme sa na to pozrieť, či naozaj tieto predpoklady a v akom rozsahu v tomto parlamente boli. Ešte raz, predovšetkým zodpovednosť väčšiny, plnenie jej programu, nie programu strán, ktoré nezískali dôveru a nie sú súčasťou vládnej koalície a nemajú možnosť implementovať časti svojho programu do programového vyhlásenia vlády. A tam sú aj limity možného schvaľovania vašich návrhov zákonov a podobne.
Ak budete konštruktívne spolupracovať, budete rešpektovať naše hodnoty a väčšinový dosiahnutý konsenzus pre zostavenie vlády, nie je predsa žiadny problém, aby sme my s vami nespolupracovali.
Fikcia, ktorá je tu a je stanovená v rokovacom poriadku, že po voľbách skončil politický zápas, po voľbách sa snažíme spravovať krajinu, až kým neprídeme podľa tém a časov, ktoré máme vo volebných zákonoch, že teda teraz končí čas konštruktívnej spolupráce, práce a teraz začína volebná konfrontácia, volebný boj.
Bol, alebo nebol tu permanentný politický zápas, permanentné zneužívanie Národnej rady na prezentovanie vlastných politických programov?
Boli tu predpoklady pre konštruktívnu spoluprácu?
Skúsme si, stačí malá drobná analýza predložených návrhov zákonov, častokrát demonštratívne realizovanie svojich vlastných vecí. Viete veľmi dobre, že, vedeli ste veľmi dobre, že nemajú šancu na schválenie, lebo sú v rozpore s našimi záujmami. Nebolo obchádzaním zákona to, že ste, sem dávate obrovské množstvo zákonov, ktoré sú neni sem predkladané z toho dôvodu, aby sa schválili, nebodaj? Ktoré sú len na to, aby ste vytvorili tému pre zneužívanie, politické zneužívanie parlamentu na predvolebnú kampaň v čase, keď je to dokonca iracionálne? Toto sú veci, ktoré musíme, keď chceme hovoriť o predpokladoch dobrého spravovania parlamentu. My naozaj máme aj tú predstavu o tom, že ak rozmýšľame o tom, že ako má vyzerať teda dobrý parlament, keď hovoríte, aj o tom, kto tu je. Akými prostriedkami chce realizovať svoju politickú moc? Čo sem reálne ponúka? Nepochybne máme právo reálne chcieť, aby to, čo odznieva na pôde slovenského parlamentu, aby prezentovalo relatívne dosiahnutý stupeň spoločenského poznania alebo čo možno najvyšší.
A čo reprezentuje teda, čo je teda také to poznanie, ktoré reprezentuje ten najvyšší typ? Ako treba prezentovať zdroje? Treba prezentovať, o koho sa opierate. Treba prezentovať a dokazovať, a všetci to musíme robiť, že teda to poznanie má skutočne, je kvalitné. No len z toho, čo počujeme, tak častokrát tento dojem nieže absolútne nemáme, ale niekedy sme zdesení, že poznanie a prezentácia názorov a záujmov je na úrovni, ktorá by pravdepodobne do parlamentu patriť nemala.
A veľmi dobre si uvedomujeme, že vždycky sú dva pohľady pri tvorbe parlamentu, keď sa o ňom rozprávame. Jeden je takzvaný odborný typ správy, kde tie strany musia mať ambície, aby mali aj odborníkov, ktorých môžu ponúkať verejnosti. A tam rešpektujem, že OĽaNO v tomto smere tiež má takýchto ľudí. A potom existuje druhý typ, ktorý reprezentuje spoločenský typ správy, ktorý reprezentuje občanov, ktorých úlohou je vykonávať kontrolu, vznášať otázky a donášať do parlamentu záujmy jednotlivých skupín tak a onak organizovaných. Tomu všetkému my rozumieme. A preto celé aj vieme kedykoľvek a bez problémov pripraviť, aj rokovací poriadok a držať ho tak.
Ale tieto elementárne predpoklady treba zdôrazňovať a treba mať aspoň elementárnu sebareflexiu. Každý, kto trošku vie z ústavného práva, vie veľmi dobre, že náš rokovací poriadok je snáď najliberálnejší v okolitých štátoch, ktoré existujú. Každý vie. Ale ak dáte liberálne prostredie v akejkoľvek organizácii, jediným predpokladom, aby to fungovalo, že nastúpi aj istý princíp sebaobmedzenia. Keď vieme, že naše práva majú aj svoje limity. Keď vieme, že musíme rešpektovať aj práva väčšiny. Ak žiadame rešpektovať svoje menšinové práva, súčasťou takého pohľadu musí byť aj rešpekt k právam väčšiny.
Bolo tu také niečo, alebo nebolo, kolegyne, kolegovia?
A tu potom nastupuje to, čo tu už vôbec neodznelo. Celý rad už vážne špecifických otázok, ktoré potrebujeme riešiť.
Ako je to možné, je nedemokratický Európsky parlament, keď má stanovený mechanizmus rokovania tak, že na každý bod programu je určený stanovený počet hodín a ten počet hodín sa presne rozdelí podľa sily a teda miery legitimity a reprezentatívnosti v danom parlamente medzi jednotlivé poslanecké kluby v Európskom parlamente?
Ak zoberiete aj diskusiu k rokovaciemu poriadku, no tak dve tretiny poslanci OĽaNO a po jednom vystúpení z každého klubu. Ak zoberieme celkovo, jak to tu vyzeralo teraz, nediskutujeme.
Kolegyne, kolegovia, keďže máme liberálny poriadok, keďže dávate vždycky pomaly už raz toľko zákonov do parlamentu ako vláda, v takom prípade napriek tomu kdesi sú časové hranice. Niečo musíme prerokovať v nejakom období. Lebo keď nie, potom sú nočné, valec z Idky, neviem čo všetko, čo tu počúvame.
To znamená, že ak chceme tých 172 a neviem koľko bodov prerokovať a vieme, že máme prioritný rozpočet, všetky súvisiace právne predpisy, ktoré súvisia so schválením rozpočtu, tak musíme ich urýchlene nejakým spôsobom prerokovať. A ak to máme stihnúť v tejto atmosfére, jediná šanca, že mlčíme.
Myslíte si, že napríklad mne, dovoľte teda, že ako mlčím s radosťou? Veľmi rád by som sa tu producíroval týmto istým spôsobom, jak tu vidím od niektorých pánov poslancov, že vystupuje desaťkrát za deň. Kde má tú kapacitu?
Nezaslúži si tento parlament, že vystúpite raz, dvakrát za schôdzu a vystúpite spôsobom, ktorý je naozaj prínosom pre túto krajinu?
Alebo mám k všetkému chodiť a vyslovene reči, ktoré nemajú ani len tú takzvanú kvalifikovanú verejnosť, ktorú potrebujem na to, aby som, že teda máte právo tu vystúpiť, pretože toto je vrcholová pôda, kde máme vystupovať pred verejnosť a máme sa prezentovať? Tieto veci, keď už hovoríme o etike, nestoja za spomenutie?
Mimochodom, keď si pozriete tie etické kódexy, ktoré tu zas veľmi nekvalifikovane boli popisované, tak hovoria aj o tomto. Veľmi vážne hovoria o tomto a o týchto otázkach. To, že dneska je v Európskej únii 16 štátov, ktoré majú etické kódexy, ale sú ďalšie tri a medzinárodné organizácie, ktoré majú takéto etické kódexy. Zhodou okolností aj Európsky parlament. Európska rada má etické kódexy z toho dôvodu, že asi treba niekde pripomenúť a stanoviť štandardy aj spoločensko-ľudského správania sa. A potom samozrejme ten problém, niekde sa ustanovenia etického kódexu prenášajú aj do práva a primerane aj sankcionujú, niekedy pôsobia ako memento, ako hodnota, ktorú si spoločnosť pripomína. Veď predsa nepotrebujeme etický kódex pracovníkov v štátnej správe? Veď funguje úplne samozrejme, desiatky kníh na tú tému, veľmi hlboké.
Čo to tu odznelo všetko možné od tých pánov poslancov o kódexoch?
Nepotrebujeme kódex etický v médiách? Nefungujú? Nemajú ho? Nepotrebujeme stranícke kódexy? Vo vnútri, v nás, aby sme si stanovili, akými etickými pravidlami sa chceme spravovať?
Nebolo by dobré, odpustite mi, kolegovia z OĽaNO, keď sme mali kódex aj vo vnútri, že áno, že predsa len je žiaducou spoločenskou hodnotou realizovať politický zápas v medziach existujúcich zákonov a aj v medziach elementárnej ľudskej slušnosti? A nebolo by dobré potom sa opýtať: neporušujeme svoj vlastný kódex?
Ďalší diskutovaný problém, o ktorom sa tu hovorilo, otázka nočných rokovaní a toho všetkého. Kolegyne, kolegovia, viete, že máme stanovené rokovacie dni na celý rok. Máme ich všetci k dispozícii so všetkým. Z času na čas dochádza k zmenám, pretože buď sú na to nejaké okolnosti, o ktorých sa pri tvorbe toho programu nevedelo, majú spravidla medzinárodný charakter, alebo potom potrebujeme ho meniť vzhľadom na to, že rozširujeme rokovanie, lebo nestíhame prerokovať veci štandardne.
Teraz mi povedzte, keď máme schválený program a vláda má záujem a väčšina má záujem na tom, aby sa schválil program schôdze, a trvá tá schôdza štyri týždne a dáte druhý týždeň návrh na mimoriadnu schôdzu, kedy sa má tá schôdza uskutočniť, aby sa uskutočnila teda v súlade s tým, čo chcete? Kedy sa má uskutočniť?
Je žiaduce, teraz sa pýtam, pre všetkých, pre demokratickosť Národnej rady a ešte nevieme, kto bude v opozícii a kto bude v koalícii, aby bolo možné týmto spôsobom blokovať? A ako sa to častokrát povedalo, však my nefungujeme normálne, veď my musíme robiť, neustále musíme atakovať všetkými spôsobmi, vrátane blokovania neviem čoho a tak ďalej a tak ďalej.
Neni elementárnym predpokladom pri konštituovaní rokovacieho poriadku, že parlament a väčšina musí mať šancu zabezpečiť riadne fungovanie správy štátu? A bez ohľadu na to, či sme v koalícii alebo v opozícii?
Takže, kolegyne, kolegovia, k tomu nezaznelo ani slovo. A toto bola príležitosť a to ma na tom mrzí najviac, aby sme naozaj, že tieto otázky, dali preč politické tričká, aby sme si ako ľudia sadli, aby sme vyhodnotili svoje skúsenosti. Prizvime si aj nezávislých odborníkov, a takú snahu sme mali, a pripravme pre budúci parlament aspoň niečo, také zmeny existujúceho stavu zákona, ktoré budú vyjadrovať aspoň negatívne skúsenosti, ktoré máme z fungovania tohto parlamentu. Negatívne, kde vieme všetci, že už niečo nechceme. Veď predsa 90 percent ustanovení, ktoré tu sú, sme oddiskutovali neformálne na poslaneckom grémiu, kde demonštrovali súhlas s nimi aj vážení kolegovia z opozície. Len už ich súpútnici z klubov, bohužiaľ, tu majú názory iné, ktoré tu sledujeme. Dobre aj tak.
Takže návrh, ktorý sme pripravili, kolegyne, kolegovia, cielene sme nešli ani do jedného ustanovenia, ktoré by bolo kontroverzné. A z toho to aj vidieť, že veľa pozmeňujúcich návrhov nie je.
Páni poslanci, ktorí tak boli hrozne kritickí, prečo neukázali svoju hlbokú erudíciu a schopnosť ponúknuť Národnej rade veľmi dobré riešenia, že ich nepredložili ako pozmeňujúci návrh sem do Národnej rady? Prečo? Nie sú. Komplexne a prísť ich sem zdôvodniť tak, aby to zdôvodnenie malo rešpekt, aby naozaj išlo o objektívny pohľad na veci, ktorý vyvažuje práva väčšiny, nevyhnutné a potrebné práva väčšiny, ktoré veľmi seriózne konštatuje práva menšiny a stanoví ich vyvážene. Aký bol problém? Z pozmeňujúcich návrhov, ktoré dala pani Jurinová, bol tam návrh o tom, že teda každý ústavný činiteľ môže predložiť správu do parlamentu a tu sa o nej nehlasuje a musí sa prerokovať. Kolegyne, kolegovia, no tak máme parlamentnú republiku, alebo nemáme? Je najvyšším ústavodarným orgánom, v podstate aj najvyšším štátnej moci, parlament? Alebo nie je? Prečo nenapadlo vážených kolegov, že ombudsmanka musí prísť a musí vystupovať v čase, keď bol nami volený ombudsman pán profesor Kandráč? Prečo vás to vtedy nenapadlo? Nikoho. Nikto nič nežiadal, naopak, dešpekt a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Zrazu sa to mení. Nepochybne sa o tom dá rozprávať, len ešte raz, ambíciou bolo, by sa dalo o tom rozprávať, keď bola kvalifikovaná debata v rámci našich poslaneckých klubov, hľadali sme riešenia. Samozrejme takto nie, pretože máme jasne napísané, kto môže byť prítomný v parlamente, ktorý z tých funkcionárov, od šéfa Najvyššieho kontrolného úradu a tak ďalej a tak ďalej, generálneho prokurátora, predsedu Najvyššieho súdu, ktorý kedy za akých okolností môže vystúpiť. Nie je problém o tom rozprávať a dať primeraný tvar tomu celému, že teda je tu aj ombudsman. Ale, pani kolegyne, kolegovia, trošičku iným spôsobom, inak treba pristupovať k veci, lebo potom sú problémy.
Etický kódex. Nie je pravda, že ho niekto vyhodil. No len na základe diskusie a na základe atmosféry, ktorá tu je, keďže opäť máme záujem, aby tie zmeny, o ktorých je v podstate zásadná zhoda. To, čo sme tu rozprávali, to sú kozmetické drobnosti. A mám hlboký pocit, že len účelové. Len účelové, aby sme nemuseli hlasovať, lebo náhodou spoločné hlasovanie to by nám politicky aj nejak uškodilo a podobne. Myslím, že verejnosť má k dispozícii kvalitnú diskusiu, ktorú sme tu počúvali ako. V zásade sa merita veci nedotýkala, nesmerovala k skvalitneniu predloženého návrhu.
Rozprávať o tom, ako sme vnímali fungovanie parlamentu, v druhom čítaní je hlboko kontraproduktívne a nemá žiadny súvis s tým, je to politická rozprava, ktorá jednoducho v druhom čítaní nemá čo podľa môjho názoru hľadať.
Takže budeme sa samozrejme, pozrieme sa ešte na predložené pozmeňujúce návrhy, s čím sa dá robiť, ak sa dá, a nenájdeme tam nejaké zásadné technické alebo iné predpoklady, pokúsime sa spolu so spravodajcom nájsť nejaké riešenia, ponúknuť Národnej rade nejaké riešenia.
Kolegyne, kolegovia, nechcem vás ďalej zdržovať, ale som chcel za SMER, keďže ste nás, že nediskutujeme, aby sme aspoň tých dvadsať minút, pretože jednotliví rečníci v predchádzajúcom období toho času povedali oveľa viac. Na záver predsa len ale také veľmi malé úvahy de lege ferenda o tom, že čo asi čaká nás, parlament v budúcom období a kde sme možnosti nevyužili.
Kolegyne, kolegovia, ja už som to tu a musím to ešte raz spomenúť, hoci som to aj, už aj spomínal. Dostávame sa do nového štádia v slovenskom parlamente. Dokončili sme transpozíciu poriadkov európskych inštitúcií a zmlúv. To znamená, že jednoducho už nebudeme žiadnym spôsobom tak dramaticky vstupovať a tak často do právneho poriadku. Veď, naopak, okrem dynamiky právny poriadok má aj stabilitu a je aj žiaducou hodnotou, aj stabilita. Predsa právne normy, ktoré dlho platia bez zmien, sú hodnotené ako kvalitné normy. Čiže jednoducho my už musíme prichádzať do štádia stability právneho poriadku a chceme zlepšovať a hľadať ďalšie atribúty dobrého právneho poriadku.
Jeden z nich je práve to, predlžovať legisvakančné lehoty a logicky sa vytvára predpoklad aj pre dramaticky dlhšie rokovanie o návrhoch zákonov. Keď si pozrieme prax parlamentov v Rakúsku, v Česku, atď., o jednotlivom návrhu zákona sa kľudne rokuje šesť rokov. Kľudne je vo výbore ten návrh zákona, kľudne sa vráti navrhovateľovi, kľudne sám navrhovateľ požiada, aby vyhodnotil celý obrovský súbor pozmeňujúcich návrhov, aby ich zosumarizoval, aby dali stanovisko, a opätovne predložil do parlamentu. To, čo ste hovorili, vážené kolegyne, kolegovia, to je opäť akože taká menšia znalosť možno toho širšieho prostredia. Známy to český ústavný sudca, predtým 20 rokov pôsobiaci na západoeurópskych univerzitách, v danom prípade má takéto rozlišovanie parlamentov: hovorí, že sú parlamenty prejavov a tzv. pracovné parlamenty. A ony majú aj výraz potom v štruktúre nástrojov, ktoré majú k dispozícii jednotlivé inštitúty a orgány toho parlamentu, ktoré sú. Celkom inak vyzerá ten parlament v prezidentských republikách. Celkom inak v Spojených štátoch, kde ten prezident je šéfom výkonnej moci a kde je veľmi silná dispozícia poslancov pre vlastnú tvorbu zákonov. A potom existujú kancelárske a iné systémy, kde sa relatívne minimalizuje, ostáva poslancovi právo na predkladanie návrhov zákonov, ale v každom prípade tá spoločnosť aj poslanci sami vnímajú, že ich návrhy majú istý veľmi zásadný handicap. A ten handicap je, že ich návrh zákona neprejde pripomienkovým konaním. Každý vládny návrh zákona, ktorý je, musí prejsť až 600 subjektami. Je tam stanovená lehota, je tam stanovené dohodovacie konanie pre prípad, že dochádza k zásadným kolíziám názorov či záujmov jednotlivých ministerstiev alebo teda aj ďalších zákonov a kolíziám s tým, čo sa pripravuje. To všetko musí prejsť, až po odstránení rozporov tá vláda predkladá ten návrh zákona do parlamentu a aj tak sú ešte problémy.
Ale jak to potom vyzerá pri poslaneckých návrhoch? Prvý zásadný problém, ktorý tam je akože vždycky, že veľmi neradi opoziční poslanci reagujú na to alebo registrujú to, že máme predsa schválený rozpočet, že je ten a onen rozsah nákladov, s ktorými rozpočet nepočíta, že to jednoducho nejde. A tam už je limit poslaneckého návrhu, či chceme, alebo nechceme. Čiže ono de facto sú obmedzené poslanecké návrhy. A odporúčam odbornú literatúru, ktorá hovorí o tom, že kde je silná vláda, kde je silný parlament, čo sa kde deje, aký to má charakter, aký to má význam a aké sú základné trendy. Giovanni Sartori, odporúčam ako ústavné inžinierstvo, nájdete tam všetko v tomto smere, čo potrebujete, napríklad. No.
Kolegyne, kolegovia, do budúcnosti teda budeme musieť sa veľmi mimoriadne zaoberať, ako majú vyzerať inštitúty, kontrolné právomoci parlamentu a ako bude vyzerať. Budeme preberať také možnosti, že budeme žiadať od vlád širšie správy v jednotlivých sférach oblasti života. Budeme k nim, prípadne urobiť aj reprezentatívnu konferenciu, kde prídu jednoduchí, teda jednoducho predstavitelia toho najvyššieho poznania aspoň, ktorí majú formálny atribút akadémie vied, jednotlivých fakúlt, iných expertných a pracovných, a samozrejme aj pracovníci ústredných orgánov štátnej správy, ktorí majú ambíciu, aby ich práca siahala až do programovej oblasti a majú ambíciu teda posudzovať veci v danom odvetví v širšom kontexte a zasadzovať ich do rámca celkového spravovania krajiny. To je napríklad jeden z rozmerov.
Čo sa týka cizelovania jednotlivých inštitútov, ja si myslím, že už to nejde. Ten náš rokovací poriadok je najliberálnejší. Asi tu nebude priestor na to, aby sme začali využívať aj to, čo v rokovacom poriadku je a čo sme si nedovolili za celý čas sa toho ani dotknúť, aby sme neboli obvinení z toho, že sme my účeloví a jednostranne využívame právomoc, a to je aj limitovanie diskusie. Nemá význam po dvadsiatich vystúpeniach, aby už potom ďalší rečníci napríklad mohli iba po 10 minút s tým, že odovzdajú písomne svoj prejav, pokiaľ chcú a je súčasťou zápisu zo schôdze? Čo je bežnou súčasťou parlamentov v iných krajinách.
Takže je tu celý rad vecí a sami musíme zvažovať, že ako má fungovať parlament, ako má vyzerať teda následne aj náš politický systém. Naozaj pri zásahoch, základných prvkoch politického systému a ústavného systému musí byť jej súčasťou, týchto zásahov, ako čo najvyššia a najširšia účasť expertnej špičkovej úrovne Slovenska. Pokiaľ to tak nebude, v takom prípade sú tam obrovské riziká a v každom prípade bude viditeľná už dopredu veľká nekomplexnosť takýchto návrhov.
Takže týmito úvahami, vážené kolegyne, kolegovia, o tom, čo sme nevyužili, čo neobsahuje tento náš návrh. Myslím si, že to, čo tam je, je bezrozporné. S čistým svedomím hovorím, že na neoficiálnych fórach z tých 90 poslancov tohto parlamentu, čo tam je, súhlasí a nemá s tým zásadný problém. Myslím si, že schválením tohto návrhu zákona pripravíme predsa len o niečo lepší priestor pre budúci parlament. Lebo na jednej strane síce môžeme hovoriť a predikovať, že by bolo dobré, že nový parlament si má hneď prijať rokovací poriadok, zmeny, atď., atď., neurobí to. Parlament sa konštituuje najmenej polroka. Trvá mu to veľmi dlho a je viazaný tvorbou novej vlády a zaoberaním sa tvorbou práve tých základných rysov budúceho spravovania krajiny na štyri roky. Nebude to jednoduché, pokiaľ nevytvoríme v parlamente od začiatku inštitúty, ktoré budú schopné takúto národnú úlohu zvládnuť. Znova sa prihováram už dopredu, bez ohľadu na to, kto bude, vytvoriť stále komisie alebo čo i len stálu komisiu parlamentu, nech je pri predsedovi parlamentu, ktorý sa bude zaoberať tak Ústavou Slovenskej republiky a tak rokovacím poriadkom. A prizveme ako expertov podľa rokovacieho poriadku do tejto komisie špičkových odborníkov podľa miery a intenzity publikačnej činnosti, ale aj rešpektu a uznávania v odbornej obci. A vtedy máme šancu, že pre parlament urobíme niečo pozitívne.
Veľmi pekne ďakujem za pozornosť a dovolím si vás napriek všetkému požiadať o podporu pre tento návrh zákona. (Potlesk.)