Videokanál poslanca

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda, vystúpim veľmi stručne k návrhu novely. Nerokujeme prvýkrát o návrhu novely. Prvýkrát má reálnejšiu šancu nakoniec prejsť a poviem aj, prečo si to myslím.
Prvýkrát novela na zrušenie imunity prišla do parlamentu v roku 2004, čiže pred 8 rokmi. Bol to vtedajší vládny návrh, ktorý som zastupoval ako minister spravodlivosti. Následne bolo viacero pokusov za vlády, prvej vlády Roberta Fica. Boli to najmä opozičné návrhy, ktoré nikdy neprešli, a hlavný leitmotív argumentácie bol v tom, že treba to prediskutovať, je to závažná vec. Imunitu treba zrušiť, samozrejme, ale tá formulácia, či je dobrá, či je zlá, treba o tom hovoriť.
Po 8 rokoch sme tam, kde sme boli pred 8 rokmi. Novela je takmer rovnaká, ako bola predtým. To znamená v princípe, pri väzbe sa bude vyžadovať súhlas Národnej rady a na trestné stíhanie ako také sa súhlas Národnej rady vyžadovať nebude. Dokonca tento návrh má podľa ešte mojej mienky dva problémy, ktoré by bolo v budúcnosti vyriešiť, jeden je formulačný, druhý je vecný.
Formulačný je ten, že podľa tohto návrhu sa vraciame k predchádzajúcej úprave alebo minimálne k tej dikcii tej úpravy, v prípade, ak je poslanec priamo pristihnutý a zadržaný pri páchaní trestného činu, tak dikcia hovorí, že následný súhlas dáva na zadržanie mandátový a imunitný výbor. No poslanec už zadržaný je, samozrejme, fakticky, čiže tam už tá formulácia je z tohto pohľadu nepresná. To by som zvažoval, samozrejme, že zmeniť. Zadržaný on fakticky, keď je prichytený pri trestnom čine, je, čiže tam sa nedáva následný súhlas na zadržanie, ale to len formulačná je jedna vec.
A druhá vec je vecná. Vecná vec je tá, že nerušíme imunitu sudcov. Nevidím žiaden dôvod pre to, aby sudcovia mali imunitu za trestné činy nijako nesúvisiace s ich rozhodovaním a s výkonom ich funkcie. Sme v demokracii, kde platí rovnosť pred zákonom, a nikto by nemal stáť nad zákonom. Preto si myslím, že v budúcnosti bude potrebné urobiť konečne aj v tomto poriadok a nenechávať jednu kategóriu verejných funkcionárov nad zákonom. Nepoznám krajinu v Európskej únii, kde by mali tak rozsiahlu imunitu sudcovia v situácii, keď ešte sa ruší imunita poslancov. Neviem, predmet akej dohody toto bol, ale bola to dohoda, ktorá je zlá. Je zlá ústavnoprávne, vecne, je zlá pre právny štát a pre rovnosť pred zákonom.
Záverom, čo sa vlastne zmenilo. Ja nebudem, samozrejme, že hovoriť, ako dopadli tie predchádzajúce návrhy, kto ako vtedy hlasoval za rovnaké návrhy, aké sa výhovorky v tom čase vynachádzali, prečo nie je možné imunitu zrušiť: pretože je taká vláda, iná vláda, pretože treba diskutovať, vo formuláciách, pretože taký minister vnútra a tak ďalej. Tuná sedel pán poslanec Jahnátek pred chvíľou, pán minister Jahnátek, pred chvíľkou ktorý verejne povedal, že on nehlasoval za minulej vlády za zrušenie imunity, lebo som minister vnútra a keď som ministrom vnútra ja, tak to by musel byť človek blázon, aby hlasoval za zrušenie imunity. Úprimnosť sa, samozrejme, že cení, ale tých výhovoriek už bolo strašne veľa.
Čiže navrhujem. Myslím si, že teraz má šancu kvôli jednému dôvodu, ktorý v demokracii je ten najpodstatnejší koniec koncov, a to je verejná mienka. Myslím si, že od januára tohto roku sa mnohé veci zmenili tak, že je zrejmé, že ľudia nebudú dlhodobo tolerovať neodôvodnené privilégia postavenia nad zákonom nikomu - ani poslancom, ani vplyvným skupinám, ani nikomu, čo je správne. A, samozrejme, v politike dlhodobo ignorovať verejnú mienku možné nie je, teda v demokratickej politike, myslím.
Čiže tým, že už bolo strašne veľa o tom povedané, a myslím si, že my poslanci prejavujeme svoje slová skutkami a nie rečami, lebo všetci verbálne zrušenie imunity podporovali aj v minulosti, len nikdy neprešlo, tak si myslím, že by bolo dobré tie slová a skutky dať so súladu, a po tých ôsmich rokoch konečne ten stav dostať do situácie, ktorá je v demokracii jediná možná, že neodôvodnené privilégia nemá v demokracii nikto - ani zákonodarný zbor -, ktorý je tiež viazaný zákonmi, ktoré prijíma. Ďakujem, pani predsedajúca.

Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia. Dovoľte mi pár poznámok k navrhovanému trvalému eurovalu, ale potom aj návrh jedného uznesenia, ktoré odovzdám pánovi spravodajcovi.
Slovenská politická scéna je rozdelená na také dve hlavné skupiny s nejakými variáciami. Jedna je a priori proti akejkoľvek pomoci v rámci eurozóny a druhá je za akúkoľvek pomoc, ktorú si dohodnú väčšie krajiny, v princípe len sa pridáme, bez nejakých ďalších podmienok.
Myslím si, že by sme sa zhodli na tom, že kľúčový návod rozhodovania je, aký je slovenský záujem a záujem slovenskej ekonomiky a občanov. Záujem slovenskej ekonomiky je, aby eurozóna fungovala, to znamená, aby nekrachovali štáty, ktoré sú v problémoch, lebo to zasiahne aj Slovensko. Ale slovenský záujem je aj to, aby peniaze, ktoré investujeme do eurovalu, ktorý je vlastne bankou, sa nám vrátili. Nejde o malé peniaze. Ide o 4 tis. eur na každú štvorčlennú rodinu, čiže ide o takú sumu, o ktorej možno tento parlament ešte nerozhodoval. A myslím si, že nie je fér od našich občanov, krajiny, ktorá má asi s Estónskom najnižšiu životnú úroveň v eurozóne, je najchudobnejšou v eurozóne, vyžadovať, aby sme požičiavali peniaze v situácii, keď nemáme garantované, že sa vrátia. Požičajme, ak to je potrebné, je to aj náš záujem, ale len za podmienky garancie. Za podmienky zábezpeky. Aby naši občania boli uistení o tom, že peniaze, ktoré de facto z ich daní pôjdu do iných krajín, nám budú vrátené.
Už tu bolo viackrát spomínané, že by bolo vhodné v zákone upraviť, aj keď to nepredpokladám, aby o pôžičkách, respektíve o navyšovaní základného imania rozhodovali, rozhodoval parlament, ako to je v Rakúsku, v Nemecku, v iných krajinách, ale k tomu sa budú vyjadrovať kolegovia pri návrhu samotného zákona. Preto by som chcel predložiť uznesenie, ktorým Národná rada vyzýva vládu Slovenskej republiky, aby v súvislosti so Zmluvou o založení Európskeho mechanizmu pre stabilitu, EMS, zabezpečila, že každé splatenie a úhrada i časti upísaného imania EMS zo strany Slovenskej republiky budú podmienené poskytnutím primeraných zábezpek Slovenskej republike zo strany prijímateľa finančnej pomoci. Tak ako si Fínsko vymohlo zábezpeky v minulosti, myslím si, že Slovensko, ak by malo silu vyjednávať si pozíciu, si ich môže vymôcť ako najchudobnejší štát eurozóny, alebo jeden z dvoch najchudobnejších štátov pre prípad EMS. Nie je to žiadna dráma, slovenský podiel predstavuje 0,824 percent imania EMS a musím povedať, že pred dvanástimi rokmi Slovensko bez pomoci nejakých eurovalov ozdravilo svoj bankový sektor sumou viac ako 100 mld. korún, teda 3,3 mld. eur, pričom táto expozícia nie je vôbec v EMS zohľadňovaná a v zásade znevýhodňuje pozíciu Slovenskej republiky.
Slovenská republika obozretnou, zodpovednou, fiškálnou politikou dosiahla aj stav, že z pohľadu výšky dôchodkov, príjmov i životnej úrovne patrí medzi najchudobnejšie regióny eurozóny. Proste, nežili sme až tak na dlh. Je preto absolútne neprijateľné, aby z prostriedkov súčasných i budúcich skromných príjmov prispievala bez náležitej kompenzácie a záruk na niekoľkonásobne vyššie príjmy v bohatších krajinách. Takto podľa mojej mienky solidarita nevyzerá.
Zmluva o EMS teda znamená v tomto znení, že občania Slovenskej republiky ako jedného z najchudobnejších štátov eurozóny požičajú sumu 5,8 mld. eur, prípadne i viac. A dobrovoľne sa vzdajú rozhodovania o nakladaní s týmito prostriedkami bez možnosti akéhokoľvek postihu, čo zaručuje zmluva tým, že poskytuje veľmi široké imunity, ale aj kompetencie členom správnej rady EMS. Ak ktorýkoľvek z našich občanov príde do banky si požičať hypotekárny úver, nikomu z nás, alebo málokomu teda, minimálne, banka požičia bez zábezpeky. Nevidím dôvod na to, aby sme my požičiavali bez zábezpeky krajinám, kde vrátenie tejto finančnej pomoci je viac ako otázne.
Dovolím si teraz predložiť uznesenie, ako som ho prečítal, text uznesenia Národnej rady pánovi spravodajcovi. A na záver len zopakujem, čo som povedal.
Nie sme apriórne proti pomoci, pokiaľ to pomôže Slovensku, ale tak, aby naši občania mali garanciu, že pomoc, ktorá pôjde z ich peňazí výrazne bohatším krajinám, im raz bude vrátená. To považujem za kľúčové, lebo to je spravodlivé.
Ďakujem veľmi pekne.

Ja len na pána poslanca Muňka, ja som za SPP nehlasoval, to ste si asi poplietli. Ja som bol v druhej vláde, čiže to len ako na upozornenie. Ale vo vzťahu k mojim krokom a rozhodnutiam, vždy som mal pocit, že dôležité je pri výkone verejnej funkcie, keď sa preverujú podozrenia z korupcie, aby to išlo voči každému, kto je podozrivý. Nielen voči tým druhým, ale aj voči tým vlastným, pokiaľ tie podozrenia sú naozaj vážne. To je medzi nami, podľa mňa, zásadný rozdiel. Vy máte pocit, že je potrebné preverovať korupciu len u tých iných, u tej inej farby. Podľa mňa lakmusový papier úprimnosti boja proti korupcii je, či sa stíhajú aj vlastní. Veľká dráma, viete, stíhať tých iných, to robí aj Janukovič na Ukrajine. To nejaká veľká dráma nie je, ubezpečujem vás. Za vašej bývalej vlády najväčšie prípady korupčného stíhania bol prípad Wänkeho jabĺk. Naozaj blahoželám. Na Slovensku nebola žiadna iná korupcia štyri roky. Najzávažnejšia korupcia bola, že niekto mal chuť na jablkový kompót. Tomu nemôžete veriť, podľa mojej mienky, ani vy.
A preto verím, že po poučení aj z predchádzajúcej vlády, ale aj z našej vlády, by som rád tomu veril, rád by som tomu veril, že súčasná vláda bude postupovať inak. Či je to viera v zázrak, to už neviem posúdiť, ale kvôli Slovensku by som tomu rád veril.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím, zachovajte kľud. A nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé dámy, vážení páni, chcel by som sa vyjadriť k dvom parciálnym témam, ktoré sa týkajú programového vyhlásenia vlády. Jedna sa týka trestnej politiky a potom celkovo nastavenia a zloženia vlády a toho vlastne, akú vládu pravdepodobne budeme mať.
K trestnej politike sa vyjadrím pomerne stručne aj preto, že to uviedol už predseda vlády minulý týždeň, kedy spomínal, že táto vláda zmení trestnú politiku a bude mať ambíciu znižovať trestné sadzby tak, aby sa brány našich väzníc otvorili. Veľmi varujem vládu aj pána ministra spravodlivosti pred týmto krokom. Od roku 2002, kedy sme začali sprísňovať trestné sadzby, najmä za násilné zločiny, klesol počet násilných zločinov na Slovensku o 50 percent. V roku 2002 bolo na Slovensku spáchaných vyše pätnásť tisíc násilných trestných činov, v roku 2011 už menej ako sedem tisíc. Rovnaký pokles bol pri vraždách, lúpežiach, znásilneniach, keď to beriete parciálne.
Niekomu sa možno zdá, že ide len o štatistické čísla. Ale keďže hovorím o násilnom zločine, tak každé jedno to číslo je nejaký príbeh, je nejaký ľudský osud, je trauma, pocit bolesti, celoživotného sklamania. Ak má vláda niekoho chrániť na prvom mieste, tak to sú potenciálne obete násilného zločinu. Páchatelia si nevyberajú svoje obete podľa politických preferencií, podľa veku, ani sociálneho postavenia. Potrebujeme rovnako chrániť malé deti, ktoré môžu byť obeťami domáceho násilia, ako aj starých ľudí, ktorí môžu byť prepadávaní na ulici. Vďaka tomu, že máme vo väzniciach na dlhších trestoch nebezpečných páchateľov a najmä recidivistov, sú slovenské ulice a mestá bezpečnejšie. Veľmi varujem pred zmenou trestnej politiky.
Práve v čase a v deň, keď predseda vlády oznamoval otváranie brán väzníc, bol v Košiciach rozhodnutý prípad jednej vraždy, nijako zvlášť mediálne známy, z minulého roku, kedy páchateľ zavraždil svoju bývalú družku a súd ho odsúdil podľa už nových, samozrejme, predpisov na dvadsať dva rokov odňatia slobody, čo znamená, že bude môcť byť prepustený po najskôr asi šestnástich rokoch. Ak by sme išli podľa starej právnej úpravy, dostal by možno desať, jedenásť rokov a bol by vonku po šiestich rokoch. Napriek tomu, že podľa stanovísk znalcov, psychiatrov, psychológov bolo u tohto páchateľa veľké riziko recidívy. A prípadov, kedy páchatelia nebezpečných zločinov, vrátane vrážd, boli na podmienku po niekoľkých rokoch vonku a o niekoľko mesiacov vraždili znovu, je pomerne veľa. V našich väzniciach nie sú Jeani Valjeani.
Ak hovoríme o alternatívnych trestoch, tie sú správne a tie by mali nahrádzať najmä podmienečné odsúdenia, ktoré neplnia takmer žiaden prevýchovný efekt a ktorých je absolútna väčšina v našom trestnom súdnictve. Áno, tam treba nahradiť tieto tresty viac domácim väzením, viac povinnou prácou, ale nahrádzať nepodmienečné tresty pre nebezpečných páchateľov považujem za hazard s bezpečnosťou ľudí.
Povedať, že buď budeme stavať nové väznice, alebo nové školy, možno znie ľúbivo, ale logika tohto argumentu mi trochu uniká. Ak máme nebezpečných páchateľov - recidivistov, kam ich máme poslať? Do škôl? Podľa mojej mienky nie. Podľa mojej mienky by mali byť izolovaní preto, aby sa normálni, slušní ľudia mohli pohybovať bezpečne po našich uliciach.
Dovoľte mi, milé dámy a páni, prejsť k druhej téme. A to je vlastne, akú budeme mať na Slovensku vládu? Aká bude vláda, to už trošku ukazuje vždy aj volebná noc. Spomeňme si na volebnú noc spred dvoch rokov. Iveta Radičová a Richard Sulík. Riško, podrž balónik. Milé, ale naivné. A vláda nakoniec vyfučala ako ten balónik a aj na základe odlišných predstáv Ivety Radičovej a Richarda Sulíka o eurovale. A čo terajšia volebná noc? Na aký obraz si spomíname? Robert Fico a Coca-Cola. Cynické a arogantné. Robert Fico dobre vie, že Coca-Cola je symbolom jeho návštevy konšpiračného bytu Penty na Vazovovej. Robert Fico dobre vie, že Coca-Cola je symbolom jeho prepojenia s finančnými skupinami, a napriek tomu cítil potrebu ukázať celému Slovensku, že je mu to v princípe jedno. Pomerne arogantne a cynicky poslal ľuďom určitý odkaz. No a čo, už je po voľbách, budem si robiť čo chcem, bez ohľadu na to, čo si o tom všetci myslíte.
Vo chvíľach plných emócií, akých je plná každá volebná noc, sa ukazujú pravé charaktery a motivácie ľudí. Darmo sa potom premiér snažil prekryť túto volebnú noc predstavením, divadelným predstavením o zmenenom imidži a o inom, polepšenom Robertovi Ficovi. Darmo sa nás snažil presvedčiť, že sa dvadsať rokov vlastne pretvaroval, dvadsať rokov v politike hral určité divadlo a teraz, namiesto arogantnej konečne ukazuje svoju pravú tvár, doteraz úspešne skrývanú citlivú a plachú dušu. Nezabudnime na volebnú noc. Robert Fico a Coca-Cola, to je jediná skutočná a pravá tvár premiéra tejto vlády. Vzťah Roberta Fica a finančných skupín napojených na túto vládu bude rozhodovať o smerovaní Slovenska v najbližších rokoch. Na Slovensku vznikol mýtus, že máme jednofarebnú vládu, ale myslím si, že je to len mýtus. Vláda Roberta Fica je v skutočnosti koaličnou vládou. Koaličnou vládou finančných mecenášov SMER-u.
Uveďme si iba také tri príklady. Čo je kvalifikáciou Jána Počiatka na post ministra dopravy? Ide sa Slovensko strategicky zamerať na rozvoj jachtingu ako alternatívneho spôsobu dopravy na Slovensku? Lebo jachtingu minister Počiatek samozrejme, že rozumie. Alebo je pre jeho úspešnú nomináciu skôr podstatný vzťah k finančnej skupine J&T?
Druhý príklad. Prešiel Ľubomír Jahnátek počas posledných dvoch rokov rekvalifikáciou? Namiesto nafty, plynu, elektriny mu zrazu prirástli k srdcu pôda, repka olejná a ošípané? Alebo jeho pravým dôvodom nominácie je jeho vzťah k Jurajovi Širokému?
A tretí príklad. To máme veriť, že minister životného prostredia Žiga sa dal na pokánie? Doteraz stromy rúbal a teraz ich chce chrániť? Alebo je za nomináciou príslušnosť k finančnej skupine vysokého funkcionára SMER-u z Košíc? Vzťah mecenáša a jeho politických nominantov sa buduje dlhodobo. Je vzájomne výhodný, ale aj zväzujúci. Nebuďme naivní! Tento spôsob podnikania má svoje pravidlá. Politický nominant má honor, auto a slávu, ale v skutočnosti rozhodujú mecenáši.
Vyzývam premiéra Fica, aby nezavádzal ďalej ľudí rečami o jednofarebnej vláde. Slovensko má koaličnú vládu mecenášov a finančných skupín. Bolo by preto férové, keby boli zasadnutia koaličných rád mecenášov tejto vlády verejné. Po každej koaličnej rade mecenášov by mohla byť tlačovka, na ktorej by jednotliví mecenáši oznámili verejnosti, na čom sa dohodli. A potom by aj verejnosť vedela, čo potom koaličná vláda mecenášov a finančných skupín v najbližšom období aj zúraduje.
Dámy a páni, ako zvykol hovoriť Napoleon, chyba v rozostavení vojsk sa v priebehu bitky už nedá napraviť. Mecenáši už dosadili svoje figúrky, chybné nastavenie vlády Roberta Fica sa už nedá napraviť. Úlohou opozície je teraz získať podporu pre zrušenie takto arogantne nastaveného systému. Ak sa nám to podarí, potom sa nám snáď podarí napraviť škody, ktoré táto vláda napácha. Verím, že sa nám to podarí, pretože inak to bude prehra Slovenska.
Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Zvolávam prvú schôdzu osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti SIS o päť minút hneď po skončení schôdze do ubytovacieho traktu č. 71. Hneď po skončení schôdze.