Ďakujem, pani podpredsedníčka. Treba povedať, že táto diskusia je takým symptómom toho, že kde sa vlastne dodržiavanie ľudských práv nachádza v rebríčku tém, ktoré jednak zaujíma..., sú schopné zaujať našu pozornosť, alebo tém, ktoré dokážu rozvlniť tie stojaté alebo niekedy príliš búrlivé vlny verejného diskurzu. Keď sú príliš stojaté, tak tá vlnka tých ľudských práv je príliš malá, aby zaujala, keď sú príliš búrlivé, tak tá vlnka je...
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Treba povedať, že táto diskusia je takým symptómom toho, že kde sa vlastne dodržiavanie ľudských práv nachádza v rebríčku tém, ktoré jednak zaujíma..., sú schopné zaujať našu pozornosť, alebo tém, ktoré dokážu rozvlniť tie stojaté alebo niekedy príliš búrlivé vlny verejného diskurzu. Keď sú príliš stojaté, tak tá vlnka tých ľudských práv je príliš malá, aby zaujala, keď sú príliš búrlivé, tak tá vlnka je zas príliš malá na to, aby vynikla. Máme tu obrovské korupčné kauzy, máme tu obrovské kauzy nedobrého nakladania s verejným majetkom, máme tu kauzy, ktoré súvisia s pošliapavaním základných demokratických princípov, narýchlo menenú ústavu, máme tu mnoho veľkých tém, kde niekedy sa až pýtame, ktorá z nich má zakryť ktorú, ale keď sa začne rozprávať o ľudských právach, tak zrazu je to povinná jazda, je to niečo, čo si musíme odbyť, je to niečo, čo je "áno, áno, jasné", musíme o tom hovoriť, lebo svet to od nás vyžaduje, ale nie je to niečo, na čo by sme mohli povedať, že toto je lakmusový papierik nášho vlastného civilizačného vývoja. A to je zlé. To je chyba.
A ja veľmi oceňujem, že práve pani ombudsmanka je ten človek, ktorý búcha na tie dvere, ktorý zverejňuje informácie, ktorý ukazuje na to, že tu máme spoločnosť, spoločnosť, ktorá nemyslí na svoje vlastné kraje. Na tie, na tie skupiny ľudí, ktoré väčšinou ostávajú neviditeľné. Ľudské práva sú tu, samozrejme, pre každého, ale v prvom rade sú pre tých, ktorí nemajú dostatočne silný hlas, aby sme ich až sem do tejto sály mohli dopočuť. Ľudské práva musíme brať vážne a ľudia, ľudí, ktorí o nich rozprávajú, musíme brať vážne, pretože oni sú tým zosilovačom. Oni sú tým zosilnením toho signálu, aby sme sa dokázali pozrieť až na tie úplne najzadšie konce spoločnosti a zistiť, že tam niečo je zlé. A oni nie sú tabuľkovou povinnosťou. Oni sú to, na základe čoho si môžeme povedať, áno, dospeli sme ako spoločnosť do ďalšieho vývojového štádia.
A môžme začať pri smutne bežných veciach, ako je domáce násilie, môžme začať pri tom, že obete znásilnenia na Slovensku majú problém nahlásiť, čo sa im stalo, lebo s nimi nie je dobre zaobchádzané, že tyrani sú vracaní naspäť do svojich vlastných rodín, aby pokračovali v tom, čo robili doteraz, že obrovské percento slovenských detí je zneužívaných priamo v prostredí svojej vlastnej rodiny, že nám rastie obrovská generácia ľudí, ktorú keď nazveme stratenou, tak je to ešte stále eufemizmus, oni ani nie sú stratení, oni vôbec netušia, oni sú úplne mimo nášho vlastného myšlienkového rámca. Svojím, svojou výchovou, prostredím, v ktorom vyrastajú, sú, sú, patria do prostredia, ktoré by sme normálne priznávali tretiemu svetu. A ich hlas o tom, kedy sa na nich koná nejaká krivda, musí byť niečo, čo budeme musieť brať vážne. Samozrejme, že spolunažívanie ľudí na okrajoch dajme tomu tých rómskych osád je mimoriadne zložité. Samozrejme, že to tak je. Stretajú sa dva svety, ktoré pri mnohých otázkach majú veľmi málo spoločné. Ale rovnako, ako tam treba počúvať ľudí, ktorí dajme tomu represívne zasahujú a snažia sa riešiť problém, ktorý oni majú nejak definovaný, tak rovnako pozorne je potrebné počúvať aj ľudí, ktorí hovoria, prekročili ste hranicu.
Ak nám medzinárodné zmluvy diktujú, že musíme na deti myslieť v prvom rade, tak je to každé jedno dieťa. Ak sú ľudia vyháňaní zo svojich domovov, nech už je tým domovom chatrč alebo nech je tým domovom čokoľvek, tie deti sú rovnocenné s každým jedným iným dieťaťom, ktoré na Slovensku a vo svete máme. A to je dané nielen základnou ľudskou vlastnosťou vnímania toho, že ten malý človiečik je človek, to je dané tým aj, že sme sa civilizačne niekam zaradili a platia pre nás ustanovenia základných listín, základných dokumentov, ktoré by mali byť pre nás sväté. A keď niekto ako verejná ochrankyňa práv povie, že sa prekročila čiara, má to byť v prvom rade vláda, má to byť v prvom rade zástupca akéhokoľvek štátneho orgánu, ktorý tu čiaru prekročil, ktorý má počúvať a povedať, áno, okej, zrejme sme to mali urobiť inak.
A ak rozprávame o tom, že nám vyrastá generácia, ktorá vďaka zlému zaradeniu do školského systému vôbec netuší, ako vyzerá normálna škola, že, že nám v rozpore s akoukoľvek štatistikou a akýmikoľvek vedeckými zisteniami celé ročníky rómskych detí okamžite putujú do špeciálnych škôl, tak máme obrovský problém. Obrovský problém, pri ktorom sa napríklad musíme zamyslieť nad tým, či náhodou sme na to nešli zle. Že ak máme, ak nám pribúda v danej obci, ako sú napríklad Jarovnice, každým rokom sto, dvesto, tristo nových rómskych detí, tak či náhodou tie školy, ktoré budeme v takýchto oblastiach stavať, by nemali byť úplne iné školy, než na aké sme zvyknutí. Dlhé, dlhé roky sa hovorilo o integrácii, že musíme integrovať rómsku menšinu do majoritnej spoločnosti. A vidíme, že to nefunguje. Preto aj Európa, aj svet oveľa viacej rozprávajú o inklúzii.
Ten základný rozdiel je v tom, že kým integrovaná škola má na začiatku daný nejaký rámec a povie, my vás, deti, ideme naučiť to, čo my vieme najlepšie, inkluzívna škola vytvára prostredie pre každé jedno dieťa podľa jeho vlastných osobitostí. Tam je jedno, že či dieťa príde hyperaktívne, alebo príde s Aspergerovým syndrómom, alebo príde z málo podnetného prostredia, inkluzívna škola v prvom rade vytvára prostredie pre čo najlepšie rozvinutie jedinečného potenciálu každého jedného dieťaťa, ktoré do nej príde. A všetci tu zrejme už sme počuli o učiteľkách z Dobšinej, ktoré napísali ten, ten rozhorčený list o tom, aké je to ťažké pracovať s deťmi z rómskych osád, nedostalo sa im veľa pomoci, a teda svojpomocne otvorili centrum a keď sa do toho centra pôjdete pozrieť, tak tam presne uvidíte rozdiel tých dvoch vecí, o ktorých rozprávam. Jedna trieda je založená na princípoch inkluzívneho vzdelávania, kde je prirodzene rozvíjaný jedinečný potenciál ukrytý v každom jednom dieťati rovnako, a tá druhá je tá klasická, kde akože budeme integrovať a učiť deti naším spôsobom, aby sa naučili, ako to majú robiť, lebo my to vieme najlepšie. A ten rozdiel je naozaj markantný. V jednej triede máte naozaj spokojné, šťastné deti, ktoré rady chodia do školy, z tej istej osady, v tej druhej prídu do školy.
A možno by sme sa naozaj mali zamyslieť nad tým, že keď to už nespravíme plošne pre všetky školy, čo ja by som, samozrejme, videl najradšej, tak aspoň v týchto regiónoch by sme sa mali spoľahnúť viacej na prirodzenú zvedavosť, na prirodzenú chtivosť týchto detí niečo sa naučiť, na ich prirodzený potenciál byť niečím lepším a prirodzené rásť a nesnažiť sa ich ohýbať do toho, čo my by sme z nich chceli mať.
A ja pevne verím, že napríklad správy, ako prináša pani ombudsmanka, budú motorom k tomu, že nebudeme tvrdohlavo robiť všetko podľa toho istého pravítka a toho istého metra, ale začneme budovať prostredie, z ktorého by mohli v budúcnosti vyrastať a vychádzať schopnejší a sebavedomejší rómski lídri. Jediné, čo k tomu naozaj potrebujeme, samozrejme, že jediné je obrovské slovo, to je strašne veľa práce, ale to jediné je rozvinúť ich vlastnú, ich vlastný potenciál. Samozrejme, keď hovorím o inkluzívnej škole, hovorím v prvom rade o pedagogike Márie Montessori, mám pre ňu slabosť, ale Mária Montessori presne takto začínala. Alojz vždycky si predstaví, jak tam tie deti sedia na tých kopách sena, ja ho tam do tej školy raz musím zobrať, aby konečne pochopil, o čom to je, ale Mária Montessori presne takto začínala na okrajoch miest, kde deti mali veľmi málo podnetné prostredie a kde bolo potrebné urobiť niečo, čo by im podnety do života dalo. A ona išla úplne presne naopak na to, než na to ide klasická škola. Nebolo to o tom, že deti prišli a učiteľ im dáva vedomosti, bolo to o tom, že deti prišli do prostredia, kde na ne vedomosti číhali na každom kroku. Že tam mali pripravené prostredie, obrovské množstvo materiálov, z ktorého tie vedomosti na ne išli samé.
A toto je niečo, čo rómske deti potrebujú. Prirodzenú zvedavosť napĺňať tým, čo nájdu na polici, keď do tej školy prídu. A učiteľ musí byť len veľmi schopným sprievodcom, ktorý ich bude sprevádzať tým prostredím. A je jedno, že v troch rokoch prvýkrát vidia v živote ceruzku, ony sa naučia ju držať. Je jedno, že im predtým nikto nepovedal o žiadnych planétach, ony sa to z tých kartičiek dokážu naučiť samé. Stačí im iba dôverovať a vytvoriť prostredie, kde na to budú mať možnosť.
Náš postoj k ľudským právam - či už sú to ľudské práva väzňov, alebo detí v reedukačných zariadeniach, alebo ľudí, ktorí sem prichádzajú ako imigranti - by malo ukazovať v prvom rade, tento prístup by mal ukazovať veľkosť nášho srdca a veľkosť nášho sebavedomia, lebo len malý a ustráchaný národ sa môže báť ľudí, ktorí v zásade nemajú nejakú veľkú silu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, len na chvíľočku vás preruším, chcem len oznámiť, že je pätnásť hodín a pán predseda na pätnástu zvolal poslanecké grémium, ale nech sa páči, dokončite.
Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Ja za ním za chvíľku prídem, pani predsedajúca.
A tým, že začneme myslieť na najslabších, tým, že začneme myslieť na najohrozenejších, nám korunka z hlavy nespadne. My už nemusíme dokazovať voči nikomu, že my sme tu páni situácie, my musíme v prvom rade myslieť na to, že zastupujeme 5 miliónov alebo 5,5 milióna všetkých ľudí, ktorí na Slovensku žijú. A niektorí z nich nemali to šťastie narodiť sa v šťastnej rodine, niektorí nemali to šťastie narodiť sa ani len v paneláku, mnohí by si povedali, že šťastné to balkónčatá v kadejakých slovenských mestách, mnohí sa narodili v chatrčiach, mnohí sa narodili dokonca vo vydolovaných dierach, v lese, jaskyniach, aj takých ľudí máme na Slovensku. A áno, môžme pokračovať v tom, že budeme na nich ukazovať prstom, a ako pán premiér povedal, to oni nám štatistiky tlačia dole, a môžme začať aj s tým, že začneme brať vážne situáciu týchto ľudí, že začneme brať vážne záväzky, ktoré pre nás vyplývajú z medzinárodných zmlúv, ktoré sme podpísali alebo zdedili po Československu a že sa začneme správať reálne ako zástupcovia toho najvyspelejšieho, čo na planéte existuje, lebo tam sa chceme zaradiť. Správy ako táto majú byť zdvihnutým prstom, či to spravíme dobre alebo robíme dobre, alebo nie.
Preto dúfam, že tie upozornenia a tie výzvy od pani ombudsmanky budú vypočuté, že priestor pre jej prácu sa zlepší, že jej pozícia bude dôstojnejšia, než bola doteraz a že celková úroveň dodržiavania ľudských práv aj vďaka jej práci sa bude zvyšovať. A že nebudeme každý rok počúvať len o tom, čo navrhla a nestalo sa, ale budeme počúvať viacej vecí o tom, na čo prišla, čo navrhla a čo vďaka tomu bolo napravené.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
