Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Dobré ráno prajem, ctení kolegovia, no, my by sme si možno mali, pán Fecko, položiť otázku, že komu vlastne tento zákon prospeje. Keď si zoberiem živnostníka, ktorý má príjem 1 100 eur mesačne, čiže to už nie je nejaký úplne že na dne a nemá vôbec z čoho žiť, tento človek keď si odráta 5 040 eur paušálne náklady, 2 220 eur ročne minimálne odvody, 3 732 eur nezdaniteľné minimum, ostane mu základ dane 2 200 a z toho bude platiť 420 eur daň; 420, čiže 80 menej.
Áno, mohli by sme teraz použiť argument, že veď dobre, ale keď si kúpi licenciu, nebude musieť viesť žiadne účtovníctvo. Ale pri paušálnych nákladoch rovnako nevedie účtovníctvo. Čiže tento návrh, ktorý ctení kolegovia z SDKÚ predložili, nepomáha živnostníkom s príjmom do 1 100 eur alebo do 1 150 preto, lebo, mesačne, preto, lebo by nakoniec platili vyššiu daň.
No komu teda pomáha? Zoberme si manažéra, lekára, alebo čo ste vy spomínali, s príjmom 50-tisíc eur ročne, keď takýto človek si obstará licenciu a nejak si to teda dohodne so zamestnávateľom, aby mu to spĺňalo tie podmienky, tak to znamená, že 50-tisíc eur dnes, sa z 50-tisíc eur platia približne 24-tisíc eur odvody a ďalších 8-tisíc eur daň, to je 32-tisíc. A tomu my znížime z 32-tisíc na 2 700. Toto spôsobí celej ekonomike obrovské problémy. Tento návrh jednoducho je nedomyslený, nepomáha tým, o ktorých predkladatelia tvrdia, že pomáhať bude, ale zato pomáha ľuďom s mesačnými príjmami 4-tisíc, s mesačným príjmom 4-tisíc eur a títo ľudia budú šetriť obrovské peniaze.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Nedalo sa mi prihlásiť. No, pán Jarjabek, neverím vlastným ušiam, až mi chýbajú tie jarjabkovské podpásovky. Veľmi oceňujem teda, že ste v tejto rovine ostali.
No a poďme k tomu poplatku za diaľnicu, s ktorým ste to porovnali. A myslím si, že tu ste mi veľmi nahrali, lebo poplatok za diaľnicu, ten je skutočný, to je skutočný poplatok. Po prvé, platím ho len vtedy, keď ten statok využívam. Len keď po tej diaľnici idem alebo jazdím, platím ten poplatok. Po druhé, mám možnosť sa tomuto poplatku vyhnúť. Čiže platím ho dobrovoľne. Keď napr. nemám auto, tak ten poplatok logicky neplatím. Keď nejazdím po diaľnici, ho tiež neplatím. Ale televízia? Keď nemám televízor aj tak ten poplatok platím. Ten televízor je porovnateľný s tým autom. Keď nepozerám STV1, čo je porovnateľné s tým, že keď nejazdím po diaľnici, tak tam neplatím, tu platím. Toto je ten podstatný rozdiel, že koncesionárske poplatky nie sú poplatky. Sú daňou, všeobecnou daňou na financovanie verejných statkov. A práve preto by táto všeobecná daň mala byť vyberaná, po prvé, centrálne do štátneho rozpočtu a, po druhé, solidárne. Ten, kto má málo, nech tú daň neplatí tak ako daň z príjmu. Ten kto má veľa, nech ju platí nadmerne veľa. A toto sa práve nedeje. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Dobrý deň, dámy a páni, zdravím pána ministra a zdravím aj pána Jarjabka, ktorý teda ešte v reakcii na predpredrečníka sa domáhal odbornej debaty. Neviem teda, čo je na tom odborné, tu vyťahovať nejaké nesúvisiace veci. Ja sa teda posnažím naozaj len uviesť argumenty. A dúfam teda, že aj pán Jarjabek to ocení.
No dovoľte mi úvodom povedať, aký je rozdiel medzi daňou a poplatkom a ako to teda vníma ekonomická teória. Daň je platba, ktorá je, po prvé, bez priamej protihodnoty, ktorá je vynútená a ktorá je všeobecná, povedzme, daň z príjmu. Poplatok má svoju protihodnotu, povedzme, poplatok za vystavenie cestovného pasu. Nie je vynútený ten občan platiť tento poplatok dobrovoľne vtedy, keď to speje k záveru, že chce cestovný pas a že mu to za tie peniaze stojí. A tá platba za ten poplatok nie je všeobecná, ale konkrétna za vystavenie pasu. Toto hovorí teória a podľa tohto si môžeme teraz skúsiť predstaviť, čo sú koncesionárske poplatky.
Koncesionárske poplatky, a to najmä po posledných zmenách, ktoré teda robil ešte pán minister Maďarič v prvej vláde Roberta Fica, sú daňou, preto, lebo koncesionárske poplatky musí platiť aj ten, kto televíziu, STV teda, nepozerá, kto žiadnu televíziu nepozerá, kto dokonca ani televíziu nevlastní. V podstate musí koncesionárske poplatky platiť každý, lebo fakticky každý má elektrickú prípojku. A toto je jasný dôkaz, že koncesionárske poplatky sú daňou. No na to, aby štát vyberal dane, má vytvorenú celkom slušnú infraštruktúru, máme daňové zákony, máme daňové priznania, máme daňové úrady, máme vyšetrovateľov pre daňové úniky a tak ďalej. Toto všetko koncesionárske poplatky nemajú alebo majú len obmedzene.
Teraz, verejné statky, predpokladám, o tom niet pochybností, že verejnoprávna televízia je verejný statok, financujeme cez dane, súdnictvo, políciu, školstvo, čokoľvek. Nemáme extra poplatok na prokurátora, iný poplatok na základné školstvo a podobne. Máme jedny všeobecné dane, daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane. A z tohto jedného balíka, ktorý vzniká solidárne, vyslovene solidárne, a to tak, že čím viac niekto zarába, tým viac platí daní, financujeme verejnoprospešné, respektíve verejné statky, na ktorých sa spoločnosť zhodne, že ich chce mať ako verejné statky. Financovanie verejných statkov je vynútené, je solidárne, to znamená, kto viac zarába, tak jednoducho viac daní platí, a je všeobecné; ja keď platím daň z príjmu, tak štát mi nepovie, že táto časť pôjde na školstvo, táto časť pôjde na diaľnice, skrátka, platím daň z príjmu, ako jednu sumu a z nej sa platia podľa potreby verejné statky. Takto by to malo byť aj pri verejnom statku menom verejnoprávna televízia.
No ale my tu máme extra výber, ktorý stojí, bolo to už povedané, 3 mil. eur. Ale to nie sú jediné náklady. Veľké množstvo ľudí sa vyhýba plateniu koncesionárskych poplatkov. Je to oveľa jednoduchšie, ako sa vyhýbať plateniu daní. A štát, respektíve v tomto prípade tá organizácia, ktorá je za to zodpovedná, zďaleka nemá to množstvo nástrojov na to, aby vedela efektívne a v primeranom rozsahu tieto poplatky vybrať. Čiže ten extra výber koncesionárskych poplatkov stojí viac ako 3 mil. eur. Tri milióny sú len náklady s ním spojené. Ale je tam tá ďalšia škoda, ktorá vzniká tým, že tieto peniaze sa nevyberú.
No pred chvíľkou som teda uviedol, že koncesionárske poplatky sú daňou. Akou sú daňou? Daňová teória pozná tri základné dane, keď sa bavíme o zdanení príjmov.
Po prvé je to progresívna daň. To je tá daň, ktorú veľmi obľubujú ľavicové strany. Progresívna daň znamená, čím viac zarábam, tým väčšie percento dane platím, nielen teda celkovo, ale práve z tej poslednej zarobenej koruny. Čiže v progresívnej dani stúpa takzvané marginálne zdanenie. Takže tých bohatých poriadne skasneme, aby sme mohli dávať chudobným.
Potom existuje rovná daň. To je to, čo ešte máme chvíľu na Slovensku, to je to, keď marginálne zdanenie sa nemení, keď je pre všetkých rovnaké v našej krajine, je to 19 %, jedno, či má niekto nízky príjem alebo vysoký, vždy platí 19 %. Ale to neznamená, že platia všetci rovnakú daň. Kto má príjem 1 000, platí 190, kto má príjem 10 000, platí 1900, čiže desaťkrát viac. Ja preto tvrdím, že práve rovná daň je tá spravodlivá. Ale beriem, že toto je vec ideológie, vec pohľadu na svet. Ľavicové strany, socialistické strany sa dívajú na to tak, že tým bohatým treba viac zobrať ako len ten rovnaký diel. V poriadku, toto je práve zraz tých ideológií a volič rozhodne, čo práve chce mať.
No ale aká je daň menom koncesionársky poplatok? Je to takzvaná daň na hlavu. Táto daň je s odstupom najnespravodlivejšia preto, lebo každý jeden daňovník bez ohľadu na to, koľko zarába, musí platiť rovnako. A to je 4,67 eura? (Reakcia z pléna.) Áno, 4,64 eura, mesačne 150 korún. A ja sa pamätám ešte na rok 2008, keď ešte SaS neexistovala a už som bol obvinený pánom Jarjabkom v jednej televíznej diskusii, že to robíme len preto, lebo zakladáme stranu. To je opäť taký vecný argument úplne a sa pamätám na pána Jarjabka, ako vtedy povedal: „Ale, prosím vás, čo tu vyťahujete, že je to 140 korún mesačne? Veď to je len nejakých 4,50 denne.“ Toto bol argument, niečo podobné. Samozrejme, bol to argument nesprávny preto, lebo nejde o to, či to sú štyri koruny denne alebo 4,64 eura mesačne. Ide o to, že platia to úplne všetci rovnako. Ten, kto žije z minimálnej mzdy, platí tých istých 4,60 eura ako ten, kto má príjem, povedzme, ako poslanec, ktorý má príjem celkový v čistom do 3 000 eur. Toto je tá hrubá nespravodlivosť. Nie je to žiaden poplatok, ako som už povedal, my si tu nekupujeme službu, toto nie je situácia, že za chlieb nech zaplatí každý rovnako, toto je, že dostávame verejný statok bez ohľadu na to, kto a v akom rozsahu ho využíva, na ten statok musia platiť všetci, a to, čo je mimoriadne nespravodlivé, všetci rovnako.
A prekvapuje ma, pán minister, že práve vy zastávate tento postup, vy, čo ste ministrom vlády, ktorá o sebe hovorí, že je sociálna vláda, nepochybne ste ministrom ľavicovej vlády, že vám toto nevadí, že zavádzate alebo teda idete opäť oživiť daň na hlavu. Daň na hlavu je tak nespravodlivá, že ja pravičiar odmietam daň na hlavu, lebo si nemyslím, že ten, kto má nízky príjem, by mal platiť tých istých 4,60 eura ako ten, kto má vysoký príjem na dani za verejný statok. To by bolo, ako keby sme napríklad povedali, že základné školstvo vyrátame, koľko to stojí, povedzme, že stojí to 1 000 eur ročne na žiaka a povieme daňovníkovi, že tak každý budete platiť 300 eur ročne a mňa nezaujíma, kto koľko zarába. Toto je ten najväčší problém. Koncesionárske poplatky sú daňou na hlavu a to je najnespravodlivejšia daň vôbec.
Táto daň na hlavu nerobí nielen rozdiely v príjmoch, absolútnych, ale napríklad ani v regiónoch. Keď si zoberiem sústružníka v Bratislave, ten zarába viac ako sústružník v Stropkove, preto sústružník v Bratislave platí vyššiu daň ako sústružník v Stropkove, a preto by bolo spravodlivé, aj tie koncesionárske poplatky, keď už teda sa na tom zhodneme, že musíme mať tie poplatky, a teda tú verejnoprávnu televíziu a je to verejný statok a chceme ho financovať, aby každý platil podľa svojho príjmu.
No a potom je tu ešte jeden ďalší problém, viac politický, a to, že koncesionárske poplatky sa nevalorizujú. Zakaždým treba prísť, či už pred parlament, pokiaľ sú zapísané priamo v zákone, alebo musí padnúť nejaké rozhodnutie vlády, pokiaľ je to nejaká neviem vyhláška alebo nejaká nižšia norma, ako ich ideme upraviť. A tá suma, ktorú momentálne máme, sa opäť niekoľko rokov nevalorizovala, možno sú to štyri roky. (Reakcia z pléna.) Je to desať rokov. Keby to bolo naviazané na štátny rozpočet a platila by sa teda nepriamo slovenská verejnoprávna televízia a rozhlas z daňových príjmov, tak tam je tá valorizácia automaticky každý jeden rok. A tu je to zakaždým veľký politický súboj. A potom sa nemusíme čudovať, že Slovenská televízia je v čase, to znamená, je pokračujúcim časom stále viac podfinancovaná.
Na záver by som chcel ešte reagovať na vystúpenie pána ministra. Som to nespravil vo faktickej poznámke, keďže som vedel, že budem aj ja rečniť.
Po prvé, vravíte, pán minister, že koncesia, to je úhrada za službu. Ale úhrada za službu znamená, že najprv tú službu ja musím dostať. Ale ja napríklad nemám doma televíziu. A aj keď som televíziu ešte mal, tak som Slovenskú televíziu nepozeral. A vy ma nútite si kúpiť niečo, čo ja vôbec nepoužívam. Čiže toto nie je úhrada za službu, toto je daň. Som ochotný akceptovať, že máme verejný statok, lebo to musíme mať od domácej tvorby po vysielanie pre menšiny, v poriadku, na to som ochotný prispieť, tak ako som ochotný prispieť na iné statky, ktoré nevyužívam, ale mám veľký problém s tým, aby ja som platil úhradu za službu, ktorú nechcem a ktorú ani nepoužívam.
Ďalej vravíte, že poplatok je adresný preto, lebo dôchodcovia majú mať tú polovicu a ťažko postihnutí nemajú mať poplatok vôbec. Ale, viete, to máte dva-tri prípady, keď poviete dôchodcovia a sociálne prípady platia polovicu a ťažko postihnutí neplatia nič. Ale medzi tým máte obrovské množstvo situácií, ktoré... (Hlas z pléna.) Prosím? No veď to sú tie sociálne prípady. (Hlas v sále.) Tak domácnosti. (Reakcia z pléna.) No veď, áno, tak som to aj ja vravel. Ale máte len tri prípady, tak som to aj vravel, že máte dôchodcov a sociálne prípady, to sú tie vaše domácnosti v hmotnej núdzi, tak platia tú polovicu tieto dve skupiny ľudí, a potom máme tretiu skupinu ľudí, to sú tí zdravotne ťažko postihnutí, ktorí potom neplatia nič. To máte len tri skupiny, ale tých skupín sú tisíce. Napríklad vôbec nerozlišujete to, keď niekto pracuje za minimálnu mzdu a má nula detí a keď niekto pracuje za minimálnu mzdu a má štyri deti. Ten človek je v rádovo horšej situácii. A tam kľudne môže aj tých 4,60 eura, ktoré sa tu v podstate do určitej miery snažíte bagatelizovať, hrať rolu. A preto tá adresnosť je len nejaký náčrt, ale ďaleko vyššia adresnosť je práveže daň z príjmu, lebo napríklad kto robí za minimálnu mzdu, neplatí vôbec žiadnu daň z príjmu, logicky by neplatil ani žiadne koncesionárske poplatky. A to je solidárne financovanie, že peniaze na financovanie verejných statkov zoberieme len tým, ktorí ich majú.
No a na záver by som chcel spomenúť tú vašu výčitku, že teda sme to naschvál spravili, aby sme vám tento problém zanechali. Výborný príklad je dôchodkový vek, ktorý sa začne zvyšovať alebo bude zvýšený od roku 2017, len s tým rozdielom, že tu je to vo vašich rukách, kedy to bude, keďže máme vládu jednej strany, zatiaľ čo pri tých koncesionárskych poplatkoch, a tam teda dávam za pravdu pánovi Jarjabkovi, samozrejme, že sme sa dostali do stretu s ministrom financií, ktorý stráži kasu, do toho sa dostanete zrejme aj vy pri iných veciach, ale tam to nebola jedna strana, my sme sa snažili zrušenie koncesionárskych poplatkov preto, lebo sú nespravodlivé a nesprávne, uzákoniť čím skôr, no tak vydalo to práve takto. Ale dôchodkový vek je, pán minister, len a len v rukách vládnej strany SMER a zvýšený bude aj tak od roku 2017. Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Moje prihlásenie bolo ešte z čias, keď vystupoval pán Schulz, ale v tomto parlamente zrejme nie je možné si niečo povedať k nejakým veciam, čo človek uzná za vhodné.
Takže k Martinovi Chrenovi. Je to presne, ako vravel Martin Chren a ako aj komentoval Juraj Miškov, že, ctení kolegovia zo strany SMER, likvidujete slovenské hospodárstvo a škodíte sebe. Možno v prvom momente si myslíte, že dobre im tak, tým kapitalistom hnusným a že my sme tu predsa preto, aby sme slúžili chudobným a nepracujúcim a neviem komu všetkému. Ale nepodceňujte to. Toto spravili už vaši kolegovia pred šesťdesiatimi rokmi po vojne, keď si mysleli, že oni znárodnia fabriky a dajú to potom nejakým, ktorí dovtedy stáli pri páse. A vieme, ako to dopadlo. Toto isté hrozí vám, preto, lebo keď nebude hospodársky rast, keď bude rásť zamestnanosť, tak logicky budú nižšie daňové príjmy a vyššie výdaje. To je holý fakt, ktorý ste mali možnosť zažiť na vlastnej koži v rokoch 2008, 2009. A potom nebudete mať z čoho rozdávať. A to je pre socialistu tá úplne najhoršia predstava, že by nemohol rozdávať cudzie peniaze.
Pán Jahnátek, vy ste predsa robili v súkromnom hospodárstve, zamestnávali ste ľudí. Veľmi dobre viete, ako to chodí. Dovolím si vám dať jednu dobre mienenú radu. Nezlikvidujte to hospodárstvo. Po prvé, ťažko sa to bude znovu naprávať po vás. A, po druhé, sami na to doplatíte, lebo potom nebudete mať čo rozdávať.

Ďakujem. Pani predsedajúca, prešlo možno niekoľko sekúnd, možno 3 alebo 4, medzi vašou výzvou a mojím prihlásením sa a vaše odmietnutie mňa teda pustiť k rečníckemu pultu vnímam ako dosť malicherné. A chcem vás týmto požiadať vaše rozhodnutie prehodnotiť, a predsa len zaradiť ma medzi rečníkov. Opakujem, prešlo iba niekoľko sekúnd. Ďakujem. (Ruch v sále.)

Pán predseda, chcem sa spýtať, či dnes skončí rozprava určite o siedmej.

Ďakujem. Pán Brocka, no môžem s vami len súhlasiť, s tou argumentáciou a s tým pochodom myšlienok, ktorý ste tu prezentovali. A samozrejme až na tú jednu vec ohľadne tých sviatkov.
No a chcem tu použiť vašu argumentáciu. Vy ste tu vraveli kolegom zo SMER-u, že prečo teda musíme robiť práve teraz opatrenia, ktoré už v minulosti preukázateľne viedli k vyššej nezamestnanosti. Tak ja sa vás pýtam, keď zakážeme predaj v nedeľu napríklad, otázka je, prečo len predaj, prečo potom nezakázať reštaurácie alebo čokoľvek, nech prestanú vlaky chodiť v nedeľu, keď práve nedeľa je pre vás, keď poviete, že je to nútená práca, tak prečo teda chceme teraz zakazovať? Lebo to nám určite zdvihne množstvo nezamestnaných. To po prvé. No a, pán Brocka, argumentom, že v nedeľu, keď musí niekto predávať, že to je nútená práca, tak myslím si, že znižujete úroveň celého vášho prejavu.
Úplne na záver by som rád povedal v reakcii na kolegu Blahu, že som veľmi rád, že som ateista aj ja a nie niečo iné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, pán poslanec Štefanec, dá sa s vami len súhlasiť. Veľmi dobre ste pomenovali súvzťažnosti a výborne to zhrnul pán poslanec Blaha. Príliš veľká sociálna ochrana znižuje konkurencieschopnosť ekonomiky. Presne, presne takto to je. Takže ja vám ďakujem, pán Blaha, takto sa, takto to vypointovať.
Len obávam sa, pán Štefanec, že to, čo ste vraveli vo vašom prejave, je tak trochu hádzanie hrachu na stenu preto, lebo problém je v tom, že o Zákonníku práce rokujú a rozhodujú ľudia, ktorí nikdy v živote nikoho nezamestnávali. A ja chápem, že to je veľmi pekné a ľúbivé, že my chceme viac sociálnej ochrany, je to náš program, ale naozaj ekonomike to veľmi poškodí. A uvidíme o rok, o dva, kto teda mal so svojou prognózou pravdu.
Dovoľte mi na záver povedať ešte k tej stávke, lebo bol som priamym účastníkom, bol som ten, ktorý teda potvrdzoval tú stávku. A musím konštatovať, že Ľudo Kaník túto stávku prehral, aj keď neuplynula plná doba, ale prehral preto, lebo nezamestnanosť stúpla. No zároveň ale (Potlesk.) zamestnanosť... Nebuďte taká horlivá, pani Vaľová, nechajte mi ešte tých 30 sekúnd. Zároveň ale zamestnanosť stúpla. No, čo sa teda stalo? Keď zvýši sa počet zamestnaných o päťdesiat tisíc a počet nezamestnaných stúpne takisto. Stala sa jedna zlá administratívna chyba, ktorá pre dobrovoľne nezamestnaných ľudí takmer zdvojnásobila odvody na zdravotné poistenie, a títo ľudia spravili to, že sa zaregistrovali ako ľudia, ktorí predtým nepracovali, len neboli registrovaní, sa teraz zaregistrovali, aby nemuseli toto platiť. Ale fakt je ten, že Zákonník práce zvýšil počet pracujúcich o päťdesiat tisíc. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No ďakujem kolegom za pochvalné príspevky. A k niektorým z nich by som sa rád vyjadril.
Pán poslanec Škripek, no máte pravdu. Bolo by dobré podporovať rodiny, len nefungujú vždy, že čím je viac peňazí, tým je lepšia ich podpora. Je to omnoho zapeklitejšie. Tam motivátori a demotivátori hrajú tak isto veľkú rolu. Ale ja plne s vami súhlasím, že keby mal niečo štát do niečoho investovať, je to podpora rodiny, resp. podpora toho, aby sa rodili deti. A potom by mohli investovať do ich vzdelania.
Pán Hlina, z 9 % na 4 %, či to má sekundárny vplyv priamo pri tom odvode. Možno ho to má a možno ho to nemá, ale určite to nemá sekundárny vplyv pri tom, že o veľkú mieru vzrastú nároky z 1. piliera, ktoré už nie sú vysoké, ale ledva financovateľné. A keď v 2. pilieri sa to zníži z 9 % na 4 %, v 1. pilieri vám vyletia tie nároky ešte vyššie. Toto je problém, nie či majú tých 9 %, 4 %. Toto je problém, že tie nároky budú ďaleko vyššie.
No a k tej pani Tomanovej. Pozrite, povedal som, že jej to bude v roku 2030 jedno. No tak pani Tomanová, pokiaľ sa tohto požehnaného veku dožije, tak bude mať vtedy 82 rokov, bude jej to dosť jedno, čo sa stane s dôchodkovým systémom, verte mi.
A posledná reakcia, na pána Číža. No, výborne, už som chcel nariekať, že vždy niečo poviete a odídete. Pán Číž, no, pozrite, ja som sa snažil pomerne vecne a odborne argumentovať k 1. pilieru a vy tu na mňa vytiahnete slová liberalizácia, deregulácia, privatizácia a jedna tretina amerických domácností. Ste si také to svoje štandardné odverklíkovali, ale povedzte niečo k samotnej veci. Ja hovorím to, 1. pilier nie je financovateľný bez ohľadu na to, či sa privatizuje, nie, 1. pilier nie je financovateľný.

Dobrý deň prajem, dámy a páni. V mojom prvom prejave v rozprave k tomuto bodu som sa venoval len skrátenému konaniu a procesu, a nie vecnej stránke. A teraz by som sa chcel venovať len vecnej stránke.
Pokúsim sa ozrejmiť niektoré súvislosti a vysvetliť, prečo si myslím, že ste, kolegovia zo strany SMER, v pojme napáchať pomerne veľké škody.
Rád by som zašiel do histórie.
Najprv by som povedal pár slov k tomu, ako sa dôchodky rátali v minulosti. Mám pripravenú takú prezentáciu. A kolega Martin Poliačik rozdal zopár výtlačkov, keby mal niekto ešte nejaký záujem, tak Martin mu dá ďalšie výtlačky.
Od roku 1988, ešte z čias socializmu sme mali zákon o dôchodkoch, zabezpečení v dôchodkovom veku. Bol to zákon č. 100/1988 Zb. A vtedy sa tie dôchodky rátali nasledovne. Mzda do výšky 2 500 korún slovenských, resp. vtedy československých bola zohľadnená vo výške 100 %. A zohľadňovala sa mzda od 2 500 do 6 000 korún už iba 33 % mzda od 6 000 do 10 000 už len 10 %. A na mzdu, ktorá bola vyššia ako 10 000 korún, sa za socializmu neprihliadalo. Takto sa vyrátala redukovaná suma. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) A keď si teda pozriete ten pravý stĺpec, tak si všimnete, že do 2 500 bola redukovaná suma 2 500, keďže sa zohľadňovalo 100 %. Z tej ďalšej časti mohlo už byť len 33 % čiže 1 167 korún, potom už len 400. A toto dokopy dáva presne 4 067 korún ako maximálnu redukovanú mzdu, ktorá za socializmu slúžila ako základ pre výpočet dôchodku. Táto suma, týchto maximálne 4 067 korún, sa vynásobila percentom. Bolo to za prvých 25 odpracovaných rokov 50 % a za každý ďalší odpracovaný rok 1 %. Predstavme si, že niekto pracoval celý svoj život, čiže 45 rokov, no tak za prvých 25 rokov mal 50 %, za druhých 20 rokov mal ďalších 20 %, to je 70 % zo sumy 4 067 korún, to znamená, že v roku 1989, keď bola revolúcia, bol maximálny dôchodok v tej III. pracovnej skupine, I., II., to boli tie náročné ako baníci a podobne, v tej III., tam bola tá najväčšia časť zamestnancov, pre toho, kto pracoval celý svoj život, mohol byť 2 847 korún. Na tejto tabuľke vidno podľa toho, kto koľko zarábal, aký mohol byť odpracovaný dôchodok, tam sú tie tri počty odpracovaných rokov, po 25, po 35 a po 45 rokoch. No a čo na tom vidno? Ten, kto mal hrubú mzdu 2 000 korún celý svoj život, tak po 45 rokoch dostal dôchodok 1 400, ten, kto mal hrubú mzdu 10 000 korún, dostal dvojnásobok, 2 800. Už tu vidno tú mimoriadne silnú mieru redukcie a mimoriadne vysokú mieru solidarity, človek s nízkym príjmom mal nejaký dôchodok a človek s príjmom, ktorý bol päťkrát vyšší, mal dôchodok iba dvojnásobný. Toto je veľmi dôležitá súvzťažnosť pre pochopenie dôchodkového systému, ktorý tu fungoval do roku 2003. Do roku 2003 sme teda mali dôchodkové zabezpečenie s vysokou mierou solidárnosti. Od roku 2004, 1. januára 2004 bola robená reforma 1. piliera. Táto reforma, v podstate úplne mimo pozornosti verejnosti spravená, bola spravená veľmi zle. A dodnes sa trápime s následkami tejto reformy. Druhý pilier bol zavedený až o rok neskôr, až januári 2005, ale 1. pilier bol zreformovaný o rok skôr, v januári 2004. Po tejto reforme bola vysoká miera solidárnosti nahradená vysokou mierou zásluhovosti.
Čo je solidárnosť a čo je zásluhovosť. Zásluhovosť je vzťah, kde koľko zaplatím, toľko dostanem, napríklad keď si šetrím na stavebné sporenie, platím sumu „x“ každý mesiac, tak po šiestich rokoch dostanem sumu „y“, a keď platím sumu 2 „x“, tak po šiestich rokoch dostanem sumu 2 „y“. Toto je stopercentná miera zásluhovosti. Naproti tomu solidárnosť je napríklad pri financovaní základného školstva, každý platí percento daní zo svojich príjmov neobmedzene, ale každý dostane ten istý verejný statok, a to základné vzdelanie pre svoje deti. Tam je stopercentná miera solidárnosti. No a táto podstatná zmena, ktorá došla v januári 2004, bola tá, že v 1. pilieri bola solidárnosť nahradená zásluhovosťou. Samozrejme, nie je možné vniesť zásluhovosť zo dňa na deň, to jednoducho nejde, tak úplne prvý pokus, ktorý bol aj v zákone napísaný, bol, že zásluhovosť sa mala vnášať behom troch rokov do roku 2007. A v roku 2007 mala byť stopercentná. Toto generovalo obrovskú mieru nespravodlivosti práve pre tých ľudí, ktorí pred koncom roku požiadali o dôchodok. Niekto s nižším príjmom si oň požiadal až po januári a tak ďalej. Pochopili to aj tvorcovia tohto zákona, a preto v roku 2005, v tom čase bola Iveta Radičová ministerkou sociálnych vecí, bolo toto vnášanie tej zásluhovosti natiahnuté až do roku 2014. Tá zásluhovosť v 1. pilieri, to je to, čo tam robí tie veľké problémy, to je to zlé. A mňa teda veľmi mrzí, že prvá vláda Roberta Fica nedokázala zastaviť vnášanie tejto zásluhovosti, to zvyšovanie miery zásluhovosti v rokoch 2006 až 2010. A spravil to až Jozef Mihál, keď bol ministrom sociálnych vecí. Podarilo sa tak zastaviť zásluhovosť na úrovni 84 %. Od roku 2005 máme aj 2. pilier, ktorý je stopercentne zásluhový. To znamená, kto si koľko zaplatí, presne toľko dostane. Tam je daná stopercentná a reálna zásluhovosť.
No a keď sa teraz bavíme o tom, že máme mať dvojpilierový dôchodkový systém, tak to, čo dáva logiku, je mať jeden pilier stopercentne zásluhový, to je ten druhý pilier, a mať jeden pilier stopercentne solidárny. A to mal byť ten 1. pilier. A boli na to vytvorené veľmi dobré predpoklady preto, lebo do konca roku 2003 bola už veľmi vysoká miera solidárnosti. Stačilo to dotiahnuť do konca a dnes sme mohli mať dva dôchodkové piliere, 1. pilier so stopercentnou solidárnosťou a 2. pilier so stopercentnou zásluhovosťou. Toto sa, bohužiaľ, nestalo.
Takže ako sa vyrátajú dôchodky od roku 2004, teda po reforme 1. piliera. Za každý rok sa vyráta takzvaný osobný mzdový bod. Osobný mzdový bod je pomer celkovej ročnej mzdy toho budúceho dôchodcu k celkovej mzde v hospodárstve. Takže keď v roku 2004 bola, povedzme, priemerná mzda v hospodárstve 10 000 korún a niekto má mzdu 5 000 korún, no tak osobný mzdový bod je 0,5, keď má niekto príjem 20 000 korún a ten priemer bol, ako som už povedal, 10 000 korún, tak osobný mzdový bod je 2. No a zo všetkých rokov od roku 1994, to v čase, keď sa zavádzala táto reforma, bolo tým pádom desať rokov, tak týchto 10 osobných mzdových bodov, tých OMB, sa spriemeruje, to je ten bod 2, ktorý vidíte, sa spriemeruje do takzvaného POMB. No a tento POMB je priemerný osobný mzdový bod a to je podstatná veličina pre výpočet dôchodku preto, lebo to vidíte v bode 3. Dôchodok sa vypočíta tak, že sa zoberie POMB, to je priemerný osobný mzdový bod, to je vlastne to, koľko som zarábal v porovnaní s priemernou mzdou Slovenska, slovenskou priemernou mzdou, POMB krát počet odpracovaných rokov (dvadsaťpäť, tridsaťpäť, štyridsaťpäť) krát ADH. ADH je aktuálna dôchodková hodnota. Je to číslo, ktoré v podstate vzniklo, múdro povedané, arbitrárne a, po slovensky povedané, ktoré si niekto niekedy vycucal z prsta. ADH v roku 2004 bola 183 korún aj 58 halierov. Mohla byť rovnako aj 200 korún, aj 160 korún, skrátka, na ministerstve sociálnych vecí si povedali, že toto bude tá suma, ktorá je správna. V roku 2012, čiže v tomto roku, je aktuálna dôchodková hodnota 9,82 eura, čiže 295 korún. A zhodnotenie za týchto posledných desať rokov je 6,1 % ročne. Tu treba povedať, toto nie je zhodnotenie, ktoré je porovnateľné so zhodnotením na burze, že investujem a reálne aj dostanem mojich 6,1 % výnosu. Toto je zhodnotenie, ktoré je arbitrárne stanovené, že sa povedalo, dôchodky sa budú valorizovať takzvanou švajčiarskou metódou, k tomu ešte prídem. A, samozrejme, to zhodnotenie je moc vysoké preto, lebo 1. pilier sám osebe generuje čoraz väčší a väčší deficit, aj bez 2. piliera. No takto sa vyrátavajú naše dôchodky od roku 2004, priemerný osobný mzdový bod krát počet odpracovaných rokov krát aktuálna dôchodková hodnota, to dá dôchodok .
Z tohto vzorca úplne jasne vyplýva, že keď niekto má dvojnásobný priemerný osobný mzdový bod, tak logicky dostane dvojnásobný dôchodok. Čiže je tu stopercentná zásluhovosť. Ako som ale predtým vravel, nebolo možné v roku 2004 ju vniesť do systému z roka na rok, a preto sa spravila taká prechodná tabuľka. Pôvodne to malo byť na tri roky. Potom sa to natiahlo na rok 2014. A potom to Jozef Mihál minulý rok zastavil. To som už vravel. Ale pozrime sa na tú pôvodnú tabuľku. Tu vidíte, v roku 2004, teda prvý rok po reforme, kto mal priemerný osobný mzdový bod 1, tomu sa zarátala jednička vo všetkých rokoch. (Prinesenie nápoja navrhovateľovi.) Prepáčte, môžem vás aj ja poprosiť o pohár vody? Ďakujem. Ale kto mal priemerný osobný mzdový bod napríklad 0,5, aby mu ten dôchodok z roka na rok brutálne neklesol, tak sa povedalo, v roku 2004 nebudeme rátať 0,5, i keď by sme to urobiť mali, lebo ten človek mal iba polovičku z tej slovenskej priemernej mzdy svoj príjem, zarátame mu 0,8, v ďalšom roku mu zarátame 0,7, v roku 2006 mu zarátame už iba 0,6 a v roku 2007 mu zarátame 0,5, to, čo by sme mu zarátať mali v prípade stopercentnej zásluhovosti. Na druhej strane je vidieť, kto mal priemerný osobný mzdový bod, ten POMB, povedzme, 3, v tom prvom roku sa mu nerátalo 3, ale iba 1,95, 2,30, 2,65, až 3 malo byť v roku 2007. Toto sú moc brutálne skoky, a preto to bolo predĺžené. Ale tu vidíte, aké toto robilo veľké nespravodlivosti a prečo sa vlastne oplatilo tým ľuďom rýchlo sa hlásiť do dôchodkového systému, hlavne tým, ktorí málo zarábali. Keď niekto mal, povedzme, dva roky, tri roky do dôchodku v roku 2004 a mal túto informáciu, tak by sa zarátal ten dôchodok hodnotou 0,8, o tri roky neskôr už iba hodnotou 0,5. Tak, samozrejme, tu sme vytvorili systém, my sme vlastne umelo vytvorili desaťtisíce a desaťtisíce predčasných dôchodcov, lebo veď boli by hlúpi, keby ostali ďalej pracovať a z roka na rok by sa im prispôsoboval dôchodok k ich nízkej mzde. Opäť, raz tu možno vidieť, prečo je tá zásluhovosť taká zlá vec.
Vrátim sa ešte pár slovami k tej zásluhovosti alebo solidárnosti, to je jedno, ale k samotnému 1. pilieru. Prvý pilier je postavený na takzvanej medzigeneračnej solidarite. To znamená, dnešní pracujúci platia do Sociálnej poisťovne a tá tie peniaze okamžite vypláca dnešným dôchodcom, jednu generáciu dozadu, dnešní dôchodcovia boli vtedy pracujúci. Platili do Sociálnej poisťovne a tá vyplácala vtedajším dôchodcom, ktorí dnes už možno nežijú. A táto medzigeneračná solidarita je drahá. A je tým drahšia vtedy, keď sa rodí málo detí alebo keď sa v minulosti rodilo veľa detí, preto, lebo máte veľký počet dôchodcov a malý počet pracujúcich. Toto je dôvod, k tomu ešte neskôr prídem, prečo priebežné systémy v celej Európe, ktorá starne, majú problémy. No ale medzigeneračnú solidaritu je ľahšie financovať, keď je priebežný pilier solidárny. A financovať medzigeneračnú solidaritu v priebežnom pilieri, ktorý je zásluhový, to je cesta do pekla. O tomto hovorím a píšem sedem alebo osem rokov. Pomaly sa nám to začína vypomstievať, že sa s tým nič nerobilo.
Takže bol som pri tej tabuľke a uvediem vám jeden príklad, prečo ten systém bol zavedený príliš rýchlo, tie zásahy boli zbrklé a necitlivé v tom roku 2004. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Keď bola sekretárka s priemernou mzdou a išla do dôchodku v januári 2004, jej dôchodok bol vtedy 7 343 korún. Šéf tejto sekretárky keď išiel o mesiac skôr do dôchodku, čiže v decembri 2003, a zarábal trikrát viac ako tá sekretárka, tak dostal dôchodok 6 876, čiže 6 876 oproti 7 343. Sekretárka s tretinovým platom oproti šéfovi dostala vyšší dôchodok. Toto sú tie hrubé necitlivosti a nespravodlivosti, ktoré boli chaotickým a zbrklým spôsobom vnesené do 1. piliera pri reforme v januári 2004.
Ďalší problém, ktorý 1. pilier má, je ten, že pri tomto systéme bohatí dostanú veľa, to je tá zásluhovosť, kto veľa zarábal dostane vysoký dôchodok, ale je tam aj tá druhá strana mince, chudobní dostanú málo. No ale nie je to tak úplne, lebo chudobní dostanú málo a skončia v sociálnej sieti. Toto je ďalší bod, ďalší moment, ktorý 1. pilier veľmi predražuje. Človek, ktorý má vysoký plat, dostane vysoký dôchodok, tam vás to stojí peniaze, človek, ktorý má nízky plat, veľmi nízky, nedostane veľmi nízky dôchodok, lebo mu zo sociálneho systému tým pádom musíme doplácať. Predtým bol ten systém solidárny, to rozpätie bolo ďaleko menšie. Čiže tí, čo mali nízky plat, dostali stále ešte taký dôchodok, aby nespadli do sociálneho systému, zato zase tí, čo mali vysoký plat, nedostávali až také vysoké dôchodky.
Ďalšie problémy, ktoré priniesla reforma 1. piliera, sú takéto. Od 1. januára 2004 ak bola reforma spravená, sa rátal osobný mzdový bod od roku 1994. Potom ale soudruzi došli na to, že někde udělali chybu. Tak 18 mesiacov neskôr, iba 18 mesiacov neskôr, 18 mesiacov v dôchodkovom systéme, to je nič. Dôchodkový systém je nutné dizajnovať a nastavovať z pohľadu 20, 30 rokov, nie z pohľadu 18 mesiacov. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Takže o 18 mesiacov neskôr sa povedalo, nebudeme to rátať od roku 1994, ale od roku 1984. Ďalšie nespravodlivosti, alebo po modernom, skrivodlivosti tak vznikli.
Po tomto, som už spomínal, bola zavedená veľmi rýchla valorizácia, ktorá za posledných desať rokov robí 6,1 %, takzvaná švajčiarska metóda, 50 % podľa inflácie, 50 % podľa rastu cien mzdy. Slovensko zažilo veľmi silné roky 2005, 2006, 2007 aj 2008 s veľmi vysokými nárastmi priemernej mzdy. A to, samozrejme, sa odzrkadlilo na tom, že dnes tie deficity sú len z 1. piliera, a to s 2. pilierom nemá ešte nič dočinenia, vyššie, ako boli robené prognózy.
K 1. augustu 2006, čiže o dva a pol roka neskôr, sa zistilo, že nie je možné ľudí, ktorí mali už dávnejšie plat vyše 10 000 korún, ktorí požiadali o dôchodok pred rokom 2003, nechať v tom starom systéme. Tak sa povedalo, ideme ich teda prerátať. To sú tí, na mzdu ktorých sa v starom systéme neprihliadalo. Len v novom to už nebolo možné, lebo keď niekto v starom systéme zarábal veľmi veľa, dostal solidárny dôchodok, ale podľa nového systému i keď už v minulosti požiadal o dôchodok, tam sa práve stávalo to, že starodôchodcovia mali oveľa nižšie dôchodky ako novodôchodcovia a tak ďalej. A toto ešte viac zvýšilo v 1. pilieri deficit. A zvýšilo to aj celkový chaos, ktorý dnes v 1. pilieri vládne.
Výsledok týchto zmien, tejto vyslovene nešťastnej, najnešťastnejšej reformy druhej Dzurindovej vlády je nasledovný. Máme päť skupín dôchodcov. Máme takých dôchodcov, ktorým bol dôchodok priznaný do konca roku 2003. Potom máme takých dôchodcov, ktorým bol dôchodok priznaný do konca roku 2003, ale mali ten priemerný plat vyšší ako 10 000 korún, a preto im ten dôchodok bol prerátaný. Po tretie, máme takých dôchodcov, ktorým bol dôchodok priznaný medzi januárom 2004 a koncom júna 2005, čiže tam sa prihliadalo iba na to obdobie od roku 1994. Potom štvrtá skupina, to sú takí, kde im bol dôchodok priznaný po júli 2005, čiže im sa prihliadalo na mzdy už do roku 1984. No a piata skupina, to sú predčasní dôchodcovia. Tento mix, táto kombinácia rôznych dôchodkov robí tú hroznú neprehľadnosť v systéme a ten chaos. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)
No ale stále som sa ešte nedotkol najväčšieho problému 1. piliera. Najväčší problém 1. piliera, toho priebežného, je ten, že chudoba je sociálna choroba. To je výrok, asi sto rokov starý, jedného nemeckého lekára Rudolfa Virchowa, ktorý tiež vraví to, že chudobní umierajú skôr. No čo to znamená, že chudobní umierajú skôr? Tak v konkrétnych číslach to znamená, keď ich rozdelíte na päť skupín podľa príjmu tých budúcich dôchodcov alebo pracujúcich, že z tej najchudobnejšej skupiny sa dôchodkového veku nedožije 22 %. To znamená, 22 % veľmi nízko alebo najnižšie zarábajúcich ľudí celý svoj život platí do 1. piliera, ale si z toho dôchodku nič neužije. Pri bohatých je to iba 10 %. Z tých, ktorí sa ho dožijú, si tí chudobní užijú v priemere svoj dôchodok 10 rokov, bohatí si užijú dôchodok 18 rokov. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Čiže my dnes máme na Slovensku systém, v ktorom chudobní doplácajú na bohatých.
Teraz vám ukážem dva grafy, to je práve to, čo som hovoril. (Premietanie grafu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Tu je obyvateľstvo rozdelené na päť skupín podľa príjmov od najnižšieho po najvyšší príjem. Tieto čísla sú nemecké, ale existujú už aj slovenské, ktoré potvrdzujú toto isté. Tak vidíte, len 78 % ľudí s najnižším príjmom sa dožije dôchodkového veku, že si aspoň 1 mesiac ten dôchodok užijú, keď už celý život do toho systému platili, ale až 90 % najbohatších ľudí sa dožije dôchodkového veku. (Premietanie grafu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) A toto je veľmi podobný graf, ktorý vraví, že si v priemere ten dôchodok užijú z tých najchudobnejších ľudí 10 rokov, z tých najbohatších 18 rokov. Dokopy keď to sčítate, tak je tam asi faktor dva. To by som vôbec nepodceňoval, tieto rozdiely. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)
No a preto môžem zhrnúť, zásluhovosť v 1. pilieri, a teda dnes nastavený 1. pilier je nespravodlivý, preto, lebo chudobní doplácajú na bohatých, je chaotický, preto, lebo máme päť typov dôchodcov, je deficitný, už v roku 2006 vyrátalo ministerstvo sociálnych vecí odhad, že v roku 2011, čiže minulý rok, mal byť deficit 40 mld. eur, nakoniec bol trochu vyšší, a tá zásluhovosť je neudržateľná kvôli demografickému vývoju. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)
Demografický vývoj je toto tu. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) To, čo tu vidíte, je takzvaný strom života. No ja to vždy zabudnem, naľavo sú asi ženy. (Reakcia z pléna.) Ďakujem pekne, prepáčte túto moju nevzdelanosť. A napravo sú muži. No a úplne dole je vek nula, úplne hore je to približne 100 rokov. A tak sa to vyvíja. Čiže môžete si pozrieť, okolo roku 2030 budeme mať aké množstvo starých ľudí. Tak nechám to teraz dobehnúť. A teraz sa to začne ešte raz. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Pred 60 rokmi približne sme mali zdravý strom života až na to, čo druhá svetová vojna vysekla. Ale bol zdravý, bola to pyramída. Potom došiel baby boom po vojne, potom došiel v sedemdesiatych rokoch ďalší, ešte väčší baby boom, v roku 1979 roku sa narodilo vôbec najviac Slovákov v histórii, a to 98 000 a potom už nedošlo nič. A ani už nič nepríde. Tieto čísla som vyrátal na základe podkladov od pána Ing. Vaňa, ktorý v tejto oblasti je považovaný za najväčšieho odborníka. Toto je problém náš, jednoducho nerodia sa deti. Keď sa dnes nerodia deti, to znamená, o 30 rokov alebo o 25 rokov nebudeme mať matky, ktoré by nejaké deti mohli rodiť, zato sa nám deti rodili pred 30 rokmi. (Reakcia z pléna.) Veď povedzte to hlasnejšie, ja pol minútky počkám. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, to nie je dialóg.Nech sa páči, pán poslanec Sulík.

Sulík, Richard, poslanec NR SR
Budem na to dbať. Prepáčte. Čiže teraz zoberme si ten ročník. Pamätám sa na jeden výrok pani ministerky Tomanovej. V tom čase bola ešte ministerka, keď povedala: „Jaj, ktovie, čo bude v roku 2030.“ No my vieme pomerne isto povedať, že to je problém, ktorý sa pani Tomanovej netýka. Ale to je asi všetko, čo vieme k tomu povedať, lebo vôbec to nie je pravda, ktovie čo bude v roku 2030 alebo v roku 2040. Keď sa v roku 1979 roku narodilo najviac Slovákov vôbec, 98 000, tak je predsa logické, že o 30 rokov neskôr v roku 2009 títo ľudia majú 30 rokov, to je holý fakt, ktorý nezmeníme. A je úplne logické, že v roku 2041 títo ľudia budú mať 62 rokov, to je isté ako amen v kostole. No a tak keď budeme mať v roku 2040 veľký počet dôchodcov, kto ich bude živiť? No môžu ich živiť len tí, ktorí v roku 2040 budú pracovať. A to sú tí, ktorí sa práve teraz by mali rodiť.
Tento graf, ktorý teda tu je takto znázornený, sa dá znázorniť takýmto spôsobom. (Premietanie grafu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) To je pomer obyvateľov v poproduktívnom veku k obyvateľom k produktívnom veku. Tá ľavá červená čiara, to je dnes, to je rok 2012. Keď si to pozriete, tak uvidíte, že za posledných 30 rokov kvôli tomu, že sa rodilo veľmi veľa detí ešte aj za socializmu, ktoré teraz dorastajú do produktívneho veku, tento pomer bol veľmi dobrý. Bol približne 1 k 0,33, to znamená, na jedného pracujúceho prichádza 0,33 dôchodcu. Inými slovami, na troch pracujúcich máme jedného dôchodcu, tak to musím ukázať. Traja pracujúci dnes živia jedného dôchodcu, je to pomer 3 : 1. Keď si tu pozriete rok 2050, to je tá pravá zvislá červená čiara, tak vidno, že na troch pracujúcich už budú dvaja dôchodcovia. Toto je dôvod, prečo je 1. pilier neudržateľný. Vôbec nejde o 2. pilier, vôbec. Ide o 1. pilier. Ten je nastavený tak katastrofálne, že je neudržateľný a bude sa musieť výrazne zvýšiť vek odchodu do dôchodku, bude sa musieť znížiť valorizácia, bude sa musieť možno postupne znižovať aktuálna dôchodková hodnota, alebo aspoň nebude môcť zvyšovať, budú sa musieť robiť rôzne opatrenia, lebo toto žiadna spoločnosť zaplatiť nedokáže. To je úplná ilúzia, myslieť si, že veď my tu dnes žijeme. A tu teda viním kolegov zo strany SMER, že vidia len takto dnešný rok 2012 a ja tu mám deficit, ktorý musím dodržať, 4,6 % a nezaujíma ma, čo bude o 3, 4 roky alebo 30 rokov. Len vravím vám, o 10, 20, 30 rokov tie problémy budú rádovo vyššie. Táto krivka, pomer obyvateľov v poproduktívnom a produktívnom veku nám vraví, že takto to už dlho nebude fungovať. A práve teraz my sme na úpätí, ako vidíte. Doteraz vôbec nie je správne si povedať, že posledných 30 rokov sa nejako darilo, tak sa bude dariť aj najbližších 30 rokov. Nie, tu treba robiť vážne opatrenia, lebo nás čaká mimoriadne silný nárast.
No z tejto krivky, ktorú bolo práve vidieť, že ako sa bude meniť pomer obyvateľov poproduktívneho a produktívneho veku, sa dá vyrátať deficit, ktorý môžeme čakať v 1. pilieri bez vplyvu 2. piliera. No tak doteraz ten deficit nejaký bol, ale bol malý. (Premietanie grafu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) A od tohto roku práve, respektíve od budúceho, tá červená čiara je na roku 2013, to pôjde strmo dole a samotný 1. pilier bude produkovať obrovské deficity na úrovni vyše 1 mld., možno 2 mld. eur ročne. Pripomínam, že všetky tržby z dane z pridanej hodnoty sú asi 4 mld. Čiže my sa netvárme, že 2 mld., to je nič. A toto nebude financovateľné. Je to preto tak, lebo nároky, ktoré boli k 1. januáru 2004 priznané všetkým pracujúcim, sú príliš vysoké, sú neufinancovateľné. Aj keď ich garantuje štát, tak aj tak sú neufinancovateľné. A môžeme sa pozrieť do Grécka, čo sa stane, keď sa priznajú veľmi vysoké nároky. A všetci si myslia, že štát to musí garantovať, že veď to mám garantované v zákone. No tak skončí to tak, ako to teraz v Grécku práve končí. A preto aj nie sú vôbec korektné údaje, ktoré zverejnil, zdá sa mi, včera Robert Fico na tej svojej tlačovke, keď mal tabuľku, že plus 18 % je výnosnosť. Áno, povedzme, je to jedno, ako to budeme rátať, ako to bolo, možnože tých 18 % naozaj bola výnosnosť 1. piliera, ale toto nebude možné udržať, tie nároky, ktoré majú ľudia z 1. piliera, treba znížiť.
Takže ešte raz si to dovolím zhrnúť pred tým, ako dôjdem k 2. pilieru. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Po prvé, skutočné problémy v 1. pilieri sú, po prvé, že je finančne neudržateľný pri terajšom nastavení práve kvôli tomuto demografickému vývoji, po druhé, zásluhovosť je nespravodlivá, lebo chudobní doplácajú na bohatých, a, po tretie, 1. pilier je na jednej strane príliš komplexný, je naozaj len pár ľudí v republike, ktorí vnikli doň natoľko, že ovládajú ho, a na druhej strane je príliš nedokonalý. Totiž zásluhovosť nie je možné nalinajkovať a nastaviť v zákone, zásluhovosť je daná trhom, výnosnosťou z akcií a podobne.
Na a teraz vstupuje do hry 2. pilier. A tak ako som sa aj v tomto mojom prejave vyjadril, a to dosť a veľmi kriticky, k reforme 1. piliera, a spomenul som to už aj v minulosti veľakrát a Ľudo Kaník to veľmi dobre vie, tak by som teraz chcel povedať, že 2. pilier je práve tá spása, ktorá má šancu toto všetko riešiť. Práve v 2. pilieri je možné nájsť riešenie tých demografických problémov, ktoré nás čakajú. A za toto patrí Ľudovi veľká vďaka, my roky vedieme rozhovory a myslím si, že aj v súkromí máme celkom blízky vzťah, ale 1. pilier je téma, kde sa dokážeme spoľahlivo povadiť do krvi, ale nie je to v 2 pilieri, kde treba povedať, to bol ten správny krok.
A teraz by som vám to rád vysvetlil. Ako som vravel, 1. pilier je neudržateľný preto, lebo občania Slovenska majú príliš veľké nároky, štát garantuje z 1. piliera obrovské nároky občanom. A to je nefinancovateľné, respektíve je to financovateľné za cenu týchto deficitov, ktoré tu vidíte. Ako som vravel, my sme len na úpätí, na začiatku mimoriadne zlého vývoja, lebo ten strom života, a až dovolíte, ukážem vám ho ešte raz, lebo vidím, prišiel pán Číž, tak pozrite si aj vy animovanú grafiku, ako sa vyvíja strom života, ten jednoducho rastie preč a nenarodí sa nič nové. Vidím, že pána Číža som zaujal, tak ja sa vrátim teda k tomuto.
No poďme si teraz pozrieť, koľko ľudia platia na svoje dôchodkové zabezpečenie, pokiaľ sú len v 1. pilieri, lebo nie je pravda, že platia 18 %. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Platia 18 % starobné poistenie, platia 4,75 % fond solidarity. Potom z troch ďalších fondov, ktoré sú prebytkové, to je úrazový fond, nemocenský fond, teda práceneschopnosť a nezamestnanosť, tie prebytky idú na financovanie deficitu v 1. pilieri, to sú ďalšie 2 % a niečo. To je spolu 25 %. Dôchodkové zabezpečenie dnes stojí z hrubej mzdy 25 %, nie 18 %. A ani to nie je úplná pravda, lebo už dnes robí 1. pilier sám osebe bez 2. piliera asi 700 mil. eur deficit. Ten 2. pilier robí deficit ďalších 900 mil. tým, že tie platby tam nechodia. Takže 1. pilier robí asi 700 mil. eur deficit, čo keď by ste prerátali na percentá, tak ešte vám to o 1 %, 2 %, 3 % stúpne. Ľudia teda dnes platia minimálne 25 % na svoje dôchodkové zabezpečenie. A za to majú vo výške x nejaký nárok na dôchodok. Čo sa stane, keď človek vstúpi do 2. piliera? No, po prvé, klesne o 9 % to, čo platí, neklesne to na polovicu, klesne to o 9 %. Čiže už neplatí do 1. piliera 25 %, ale iba 16 %. To je 9 % starobné poistenie. Naďalej platí v plnom rozsahu fond solidarity, 4,75 %. A naďalej prebytky aj z toho, čo ten človek v 2. pilieri platí, idú na financovanie 1. piliera. Čiže platí 16 %. Ale ten nárok na dôchodok mu klesne na polovicu. Tak, ešte raz, keby platil len 18 %, v poriadku, kto je v 1 pilieri, platí 18 % a má nárok na celý dôchodok, kto je v 2. pilieri, tak z 1. piliera platí polovicu, teda 9 %, a nárok má na polovičku dôchodku. Lenže práve to tak nie je. Neklesne to na polovicu. Klesne to z 25 % na 16 %. To znamená, ten človek, ktorý je v 2. pilieri, niekoľkými percentami svojej mzdy prispieva na financovanie 1. piliera bez toho, aby mal z toho prislúchajúci nárok na svoj budúci dôchodok. Toto, ten 2. pilier je to, čo nám pomôže sa vyviazať z medzigeneračnej solidarity.
Jeden zo zásahov do 2. piliera, to už je obdobie pani Tomanovej, a, ako sa ukazuje, zasahovať do dôchodkového systému len tak alebo v skrátenom legislatívnom konaní, že my to tu narýchlo spíšeme, je vždy nebezpečné, to minulosť ukazuje a nielen druhá Dzurindova vláda, ale aj prvá Ficova vláda to ukazuje, tak jeden zo zásahov pani Tomanovej bol, že zvýšila minimálnu dobu sporenia z 10 na 15 rokov a znížila obdobie, ktoré sa posudzuje pre výnosnosť zo 60 mesiacov na 6 mesiacov, to pán poslanec Madej vtedy sa tu blysol skvelým poslaneckým návrhom. A uštedrila tomuto 2. pilieru dve silné rany. A, samozrejme, je potom ten 2. pilier málo výnosný alebo dokonca stratový, keď je to tak, ako Ľudo už minulé dni vravel, že, no tak, keď dolámete bežcovi obidve nohy a poviete mu, aby teraz išiel bežať, no tak nejde to jednoducho. Preto tieto deformácie v 2. pilieri by bolo dobré odstrániť, aby tam bola, samozrejme, nejaká primeraná výnosnosť. No ale 2. pilier bol zavedený v roku 2005 a pôvodná minimálna doba sporenia bola 10 rokov. Čiže týka sa to rokov 2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, to máme teraz, 2013 a 2014. Čiže o dva a pol roka už začnú prví sporitelia v 2. pilieri dostávať dôchodok z 2. piliera, i keď na začiatku bude malý, lebo šetrili iba 10 rokov, ale už začnú niečo dostávať. Od toho momentu začneme 1. pilier odbremeňovať a každým rokom bude toto odbremenenie vyššie preto, lebo, po prvé, každým rokom bude tých ľudí viac, ktorí budú dostávať dôchodok z 2. piliera, a, po druhé, každým rokom bude tá doba, čo si šetrili, dlhšia. No a práve preto, keďže z tých desiatich rokov už sedem a pol roka prešlo, je to nekonečná škoda a vznikne obrovská škoda, ktorú ide strana SMER spáchať, keď ide znížiť odvod z 9 % na 4 %, lebo stane sa nasledovné. Je jedna vec, že sa zníži odvod, áno, ale zároveň prinavráti vyše 1,5 mil. sporiteľov tie nároky, ktorých sa oni dobrovoľne vzdali v 1. pilieri. Tie im teraz prinavráti, ale tie nároky nie sú financovateľné. A potom tie deficity nebudú takéto, ale budú ešte väčšie. A to nepríde až o 30 rokov, to príde o 5, 6, 7 rokov, keď sa tu všetci budeme štípať, že čo teraz s tým 1. pilierom, lebo tie deficity rastú cez hlavu. Toto je obrovský hriech, ktorý ide strana SMER spáchať, že prinavráti nefinancovateľné nároky z 1. piliera.
Aké je riešenie tejto situácie. Takže, ako som vravel, myslím si, že tá situácia dnes, keď vyše 1 mil. ľudí sa dobrovoľne vzdalo polovice svojich nárokov v 1. pilieri, ale neplatí tam už len polovicu odvodov, ale dve tretiny odvodov a zároveň teda už si šetria, už to nie je len nejaký štátom prisľúbený nárok, že veď v budúcnosti niečo dostaneš, nie, už sú to reálne odložené ich peniaze, ktoré by sa mali zhodnocovať. No tak poďme sa teraz pozrieť, aké je riešenie. Ako som vravel, 2. pilier je dobrý, lebo vyviazal štát z 50 % dôchodkových nárokov. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) A už čoskoro, teda o dva a pol roka, sa naozaj to aj začne ukazovať. Po druhé, 1. pilieru sa musí vrátiť solidarita. A práve keď sa tomu 1. pilieru solidarita vráti, a musí sa vrátiť, lebo je to nefinancovateľné, čiže tá miera zásluhovosti, ktorú až Jozef Mihál zastavil pri 84 %, je nutné znovu mierne začať znižovať, čiže keď sa tam začne vracať solidarita, o to viac budeme potrebovať silný 2. pilier. No a, do tretice, je úplná ilúzia si myslieť, že tie nároky, ktoré sme občanom v 1. pilieri sľúbili pri reforme v roku 2005, dlhodobo dokážeme udržať. Toto jednoducho nie je pravda. A je to aj napísané, to isté si mysleli aj v Grécku, , že, veď čo, dôchodky sú priznané, štát musí platiť. Ale jednoducho to sú tak obrovské sumy, že, zákony sem, ústava tam, tieto nároky štát pri tom demografickom vývoji, ktorý som vám ukazoval, nedokáže zaplatiť. No a preto by to malo byť nasledovne. Prvý pilier by mal byť len na základný dôchodok na úrovni životného minima a plne solidárny. A vtedy bude na to stačiť aj oveľa menšie percento ako 18 % alebo 25 %. (Premietanie obrázka z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Potom by sme mali mať na prechodné obdobie silný 2. pilier. Totiž stane sa to, že nejaké percento obyvateľstva, 2 %, 5 %, jednoducho nebude sa zaujímať o svoju starobu. A keď potom títo obyvatelia zistia, že majú nízky dôchodok, tak aby neprišli s vidlami pred Úrad vlády sa domáhať nejakých svojich domnelých nárokov a dôchodkov, preto je dobrý ten 2. pilier na prechodné obdobie, možno 50, možno 80 rokov.
A pokiaľ vás zaujíma to, čo tu teraz hovorím, lebo to hovorím od roku 2006. Napísal som k tomu aj takúto knižku. A nájdete to na internete na mojej stránke. Všetko, čo som tu vravel takto, som tam písal pred šiestimi rokmi. A tam som aj písal, že 1. pilier nie je financovateľný a že inak sa dostaneme do veľkých problémov. Len sme sa tam dostali o rok alebo o dva roky skôr. Ale ten vývoj, bohužiaľ, sa napĺňa. A verte mi, tak to bude pokračovať a sa ešte viac zhoršovať. Čiže až vás to zaujíma, tak v tej knižke „Odvodový bonus“ niečo nájdete.
Nerobím si ilúzie, že teraz by ste tuná počuli na argumenty a povedali si, že poďme to prehodnotiť, stiahnime ten zákon, ale upozorňujem všetkých, všetkých päť, čo sa tu nachádzajú, ale hlasovať budú, samozrejme, viacerí, že páchate tak veľké škody, ktoré sú porovnateľné s tým, keď ste hlasovali za trvalý euroval. Asi na takejto úrovni sa bavíme. Preto ma aj mrzí, že niektorí naši kolegovia z opozície tu za kus žvanca urobili nejaké dohody, že dobre, tak už my nebudeme toľko skákať, nebudeme to tak kritizovať, tu nám sľúb nejaké smiešne dohody pre ja neviem študentov do 18 rokov. To je nič, to je pol percenta, to je pol promile možno oproti tým problémom, za ktoré idete, ctení kolegovia zo strany SMER, teraz zdvihnúť ruku. Toto sa nám úplne vážne vypomstí. A preto som si aj dovolil rozdať tie papiere. Možno, že vás tie grafy niekedy do budúcna zaujmú.
Úplne na záver by som chcel povedať takú vec, že je úplná ilúzia si myslieť, že keď to teraz dáme na 4 %, že sa to niekedy vráti na 6 alebo nebodaj na 9 %. To je úplná ilúzia. Je to jedno, či tam dáme 0,25-percentné kroky, 0,5-percentné kroky, lebo peniaze nepustia. Tá situácia budúci rok nebude lepšia vo financiách. To sa netvárne, že tento rok treba prežiť, lebo 4,6-percentný deficit nesmieme prekročiť. Áno, nesmieme ho prekročiť, ale keď chýbajú peniaze, tak kľudne my môžeme robiť aj iné opatrenia. Môžeme napríklad odpustiť si také srandičky, ako dať 150 mil. eur za nejaký dopravný systém, ktorý tu nikomu ku šťastiu chýbať nebude. Takisto nemusíme ísť kupovať za 400 mil. zdravotnú poisťovňu, čo inak podľa blogu Daniela Lipšica je v podstate čistý tunel. Takisto nemusíme ísť práve teraz renovovať nejaký kaštieľ v Rusovciach a tak ďalej a tak ďalej. A takisto nemusíme platiť miliardu na španielske banky, miliardu gréckym úradníkom a neviem komu všetkému. K tomu sa treba takto postaviť, a nie tak, že my tu teraz rýchlo musíme zohnať 40 mil. a dokaličíme 2. pilier, ktorý už má za sebou sedem a pol roka z desiatich rokov. Toto, čo tu idete napáchať, to je ekonomická kriminalita. To je úplne niečo strašné. A pamätajte na moje slová, keď o päť, šesť, osem rokov tu budeme horekovať nad nejakými deficitmi a číslami.
Myslím si, že sa to celé zvrtlo len na nejaký triedny boj, že horliví ľavičiari a, povedzme, ideológovia tuto idú proti Kaníkovi, lebo on je ancikrist. Druhý pilier, to nie je Kaníkova hračka, že on to chcel mať pre radosť. Druhý pilier vyvádza polovicu národa z medzigeneračnej solidarity. A toto je jediné riešenie, ktoré môže do budúcna pomôcť. No ja vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)