Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je to pre mňa česť vystúpiť na pôde Národnej rady a prihovoriť sa zástupcom ľudu, ktorí boli zvolení, aby čo najdôslednejšie chránili záujmy a práva občanov tohto štátu. O to viac, že ešte pred niekoľkými týždňami som bol len obyčajný korektor v jednej košickej redakcii, takpovediac v politickom azyle, pretože keby sa niekoľko ľudí neodvážilo...
Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je to pre mňa česť vystúpiť na pôde Národnej rady a prihovoriť sa zástupcom ľudu, ktorí boli zvolení, aby čo najdôslednejšie chránili záujmy a práva občanov tohto štátu. O to viac, že ešte pred niekoľkými týždňami som bol len obyčajný korektor v jednej košickej redakcii, takpovediac v politickom azyle, pretože keby sa niekoľko ľudí neodvážilo vyjadriť svoj postoj voči straníckych praktikám, aké prevládajú v Košickom samosprávnom kraji, kde už bežní ľudia sa boja vyjadriť svoj názor nahlas, aby za to nemuseli niesť nijaké následky, s najväčšou pravdepodobnosťou by som bol doposiaľ nezamestnaný alebo by som si musel hľadať prácu niekde v zahraničí.
Nie, nebojte sa, nechcem hovoriť o svojom prípade, vonkoncom nemám o to záujem, aj keď Najvyšší kontrolný úrad mi dal za pravdu a, bohužiaľ, aj keď Najvyšší kontrolný úrad chce v tejto veci konať, zástupcovia Košického samosprávneho kraja sa tvária, že s tým nemajú nič spoločné, a ani Najvyšší kontrolný úrad nemôže zmôcť nič proti mašinérii arogantnej moci, aká sa vytvorila v podmienkach Košického samosprávneho kraja práve tými zástupcami, ktorí, bohužiaľ, reprezentujú takú veľkú stranu, akou je strana SMER.
Hovorím to len preto, že v podobnej situácii, v akej som sa ocitol ja, sa ocitli aj mnohí ďalší učitelia v Košickom kraji. Títo učitelia na školách musia zápasiť s problémami, ktoré neraz nie sú ani, ktoré neraz, o ktorých neraz verejnosť ani nevie, pretože nie sú medializované, učitelia, ktorí sa boria s tým, že sú na školách zastrašovaní, šikanovaní svojimi nadriadenými, predstaviteľmi vedenia školy, učitelia, ktorí sa boja toho, že ak sa aj sťažujú úradníkom na svojich samosprávnych krajoch, čiže na VÚC-kách, nenachádzajú nikde oporu. Naopak, títo úradníci sú schopní spolupracovať s riaditeľmi škôl a učiteľov postaviť buď pred možnú hrozbu prepustenia, alebo prípadne ich zastrašovať ďalšími možnými spôsobmi.
V takejto atmosfére strachu nie je možné robiť reformu školstva, o akú sa pokúša alebo o akú sa bude pokúšať náš minister školstva pán Plavčan. Môžeme rozprávať o platoch, o modernom vyučovaní, o duálnom vzdelávaní a celkovom rozvoji školstva, ale bez ľudského obsahu, bez toho, aby na konci toho všetkého nestál učiteľ ako človek so svojimi právami, so svojimi všednými problémami, s ktorými sa stretáva dennodenne na svojom pracovisku, či už vo vzťahu k nadriadeným, ale aj vo vzťahu k žiakom, dovtedy sú všetky tieto možné pokusy o reformu len kusom papiera, ktorý skôr či neskôr učitelia neprevezmú alebo neprijmú, pretože pochopia, že v tomto papieri nenachádzajú svoju osobnosť, ale len frázy, všeobecné slová, ktoré nemôžu im nijako v ich praktickom živote pomôcť.
Je veľmi ľahké tvoriť reformu školstva a určovať jej obsah od úradníckeho stola. Pri všetkej úcte, pán minister školstva, sedí tu aj bývalý pán minister školstva pán Pellegrini, doteraz tu bol aj pán minister Čaplovič, bývalý minister školstva, ktorým, trošku odbočím, ktorým chcem aspoň takto aspoň prvýkrát verejne poďakovať za to, že aspoň našli v sebe toľko odvahy, že ma pán minister, bývalý minister školstva Čaplovič oslovil osobným listom a potom sa mi verejne poďakoval v televízii za môj prejavený občiansky postoj. Pán minister bývalý školstva Pellegrini ma pozval na osobnú návštevu na ministerstvo školstva, kde sme o týchto veciach rozprávali, a bol ochotný sa v tejto veci nepriamo angažovať. Bohužiaľ, tieto pokusy ostali teda bez nejakej, bez nejakej výraznejšej odozvy, ale že aj títo ministri, aj ministri školstva sa borili s tými istými problémami, s ktorými sa bude boriť aj nový minister školstva pán Plavčan.
Ako som povedal alebo ako som hovoril, reforma školstva sa nedá robiť od úradníckeho stola, pretože ak je ministerstvo školstva a samotný minister školstva odtrhnutý od reálneho života, tak jeho skutky, jeho ciele, jeho plány sa zákonite musia minúť účinkom. Nie, nechcem hovoriť o tom, že by minister školstva, ako je pán Plavčan či bývalí ministri, nevedeli o tom, aký je to pocit, obracať jedno euro v peňaženke, ako to musia častokrát robiť naši učitelia.
Nie je mojím cieľom vyčítať im, že na svojich úradníckych postoch neplnili svoju funkciu správne alebo dobre a že mohli urobiť toho oveľa viac pre učiteľov. Chcem len povedať to, že najsmutnejším alebo najvážnejším problémom tejto spoločnosti, ktorý sa týka školstva, je práve to, že učitelia nie sú dohodnotení, sú takpovediac na okraji tejto spoločnosti a spoločnosť ich istým spôsobom, aj keď to možno vyznie trošku paradoxne alebo trošku drsne, morálne aj spoločensky dehonestuje. Škoda, že tu nezostal pán minister Plavčan, pretože pôvodne som mu chcel adresovať tieto slová, ale adresujem ich bývalým ministrom školstva.
Chcem vám prečítať jeden krátky úryvok, ktorý ešte v roku 1891, čiže v 19. storočí napísal jeden významný český básnik Otokar Březina, najskôr vám to prečítam, je to len naozaj krátky úryvok, kde hovorí, že:
"Učitelství jest těžký, robotný úřad, vysilující duši, ochromující fantazii, pijící sílu z organizmu; děti přicházející do školy jsou zlé, svéhlavé, bludně vychované bytosti, rafinované, zlomyslné, zhýčkané, zbloudilé, instinktivně nepřátelské a ve velikém procentu úžasně neschopné; vracím se po pěti hodinách vyučování fyzicky i duševně vysílen, zničený, tupý, mdlý a sešlý."
Toto napísal Otokar Březina v 19. storočí ako učiteľ, ktorý prežíval prakticky tie isté pocity, ktoré prežívajú v súčasnosti aj učitelia vyučujúci či na základných, stredných školách, ale obávam sa, že už to prešlo aj na školy vysoké. Až na ten rozdiel, že vtedy učitelia v 19. storočí nemuseli chodiť na kreditové vzdelávanie v snahe prilepšiť si. Nemuseli absolvovať kurzy informačných technológií, ich svet nebol digitalizovaný, čomu sa vy, pán minister Plavčan, alebo vôbec ministerstvo školstva snažíte prikladať takú dôležitosť, a napriek prežívali podobné, keď nie tie isté alebo rovnaké problémy.
Tieto problémy, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie sú len dedičstvom tejto politickej strany, ktorú, ako sme mali možnosť počuť v častých komentároch, mnohí poslanci obviňujú zo všetkých možných praktík a nekalých úmyslov. Tieto problémy sú pozostatkom všetkých vlád, ktoré tu boli od nežnej revolúcie. Boli tu pokusy o isté reformy, o isté zmeny v školstve, ale ako učiteľ, ktorý má za sebou 17-ročnú pedagogickú prax, musím povedať, že až na nejaké menšie kozmetické úpravy sa školstvo nepohlo dopredu, a hoci učiteľom sa istým spôsobom a v istých rokoch platy zvyšovali, doposiaľ je učiteľ v morálnom, ale aj vo finančnom ohodnotení na konci spoločenského rebríčka záujmov. Môžeme sa vyhovárať na rôzne ekonomické či spoločenské okolnosti, ukazovatele, chyby predošlých ministrov, ale podstata nahromadeného napätia medzi učiteľmi, ktoré vyvrcholilo štrajkom v zime tohto roku, je len dôsledkom toho, že sa ich problémy neriešili a že ich hlasy zostali nevypočuté.
Politici by sa nemali zbavovať zodpovednosti a nechávať sa zaslepiť naivnou predstavou, že navrhnutými reformami v školstve sa v očiach učiteľov stanú dôveryhodnejšími. Keby to tak bolo, tak by včera na námestí a neskôr pred Národnou radou nestáli tisíce učiteľov s vlajkami, ktorí neprotestovali proti SMER-u, neprotestovali proti, proti vláde, ktorá sa ešte len teraz formovala a ktorá ešte nemala možnosť ani ukázať, čo v jej schopnostiach je. Protestovali proti všetkému, čo sa za tie roky dokázalo proti učiteľom postaviť, alebo ako sa dehonestovala, ako sa dehonestovalo samotné postavenie v role učiteľa v tejto spoločnosti. Isto, boli tu isté sľuby, isté deklarácie, ktoré sa pred voľbami dali a ktoré učitelia vďačne, ochotne a s veľkými nádejami prijali, že po voľbách budú splnené. Uvidíme, možnože táto vláda nakoniec prijme také opatrenia, ktoré učiteľom naozaj pomôžu, aj keď nie sú ešte v programovom vyhlásení také, že by bolo evidentné, že o to vláda prejavuje enormný záujem.
Napriek tomu si myslím, že nová vláda mohla prejaviť aspoň trochu empatie, aspoň jedno gesto dobrej vôle, a osvojiť si návrhy či požiadavky zo strany učiteľov. Jedine takto sa učiteľom mohol vrátiť základný spoločenský status, ktorý už dávno mali mať. Temer nič z toho, skutočne temer nič z toho, s čím učitelia prišli za predstaviteľmi ešte predchádzajúcej vlády SMER-u, so svojimi návrhmi, požiadavkami, aj keď niektoré, môžeme diskutovať o tom, že boli prehnané alebo nerealizovateľné, ale bolo tam návrhov oveľa viac, než len tých, ktoré sa týkali navýšenia platov do takých výšok, astronomických výšok, ktoré možno, ktoré možno nie všetci ľudia spoločnosti sú ochotní tolerovať. Nič z toho alebo minimum z toho dokázala nová vláda dať do programového vyhlásenia a prijať ich od učiteľov.
Je prejavom alibizmu tváriť sa na jednej strane, že politik je ochotný si vypočuť názory učiteľov, prijať ich prijať vo svojej kancelárii, ako aj včera pán predseda parlamentu prijal zástupcov odborárov vo svojej kancelárii, tváriť sa, že budeme tieto problémy riešiť, až na to príde čas, ale v skutočnosti žiaden praktický skutok, ktorý by viedol k naplneniu týchto sľubov, neprichádza do úvahy.
Predstavitelia učiteľských organizácií jasne deklarovali, že je potrebné vytvoriť víziu rozvoja školstva, ktorá možno presiahne funkčné obdobie tejto vlády. Je to vízia, ktorá by sa mala týkať piatich, desiatich, pätnástich, možno dvadsiatich rokov, ale s tým, že skutočne táto spoločnosť musí vedieť, čo školstvo čaká o tých desať alebo pätnásť rokov, a musí byť na to nejako finančne, ale aj morálne pripravená. Základom takejto vízie sa má stať žiak, ktorý by bol schopný uplatniť sa na trhu práce, zapojiť sa do spoločnosti, pretože ako už bolo mnohokrát povedané, len kvalitné vzdelávanie môže pomôcť zvýšiť blahobyt tejto spoločnosti. Žiaľ, v programovom vyhlásení len márne by sme hľadali nejaké časové horizonty, ktoré chce vláda dosiahnuť alebo v ktorých chce vláda práve dosiahnuť prvé pozitívne výsledky školskej reformy.
A teraz sa pýtam konkrétne neprítomného pána ministra školstva a zároveň aj tých ľudí, ktorí mu pomáhali vytvárať programové vyhlásenie v rámci rezortu školstva alebo regionálneho školstva, akú spätnú väzbu máte od tých, pre ktorých sa chystáte nastaviť nové pravidlá a pripraviť pôdu pre zavedenie reformných opatrení, o aké odborné stanoviská či analýzy sa opierajú vaše predstavy, ktoré sa budete chcieť snažiť zaviesť do života tisícov učiteľov. Sú spoločensky akceptovateľné alebo podobne, ako to bolo už neraz predtým, prevážil politický zámer nad vecnou stránkou pri riešení problémov?
Programové vyhlásenie by malo, by malo obsahovať také veci, ktoré sú akceptovateľné učiteľskou obcou a takisto aj odbornou verejnosťou. Na to, aby sa mohli začať vôbec riešiť problémy školstva a nekvalitného školstva, ako sa častokrát hovorí, treba najskôr pomenovať príčiny, označiť cieľ, kam chceme školstvo dostať, a nájsť najefektívnejší spôsob, ako to spraviť. Musím však znovu konštatovať, že časti programového vyhlásenia týkajúce sa oblasti školstva tvoria len ničnehovoriace všeobecné frázy s minimom konkrétnych údajov a termínov na dosiahnutie cieľov, ktoré vláda deklaruje ako prioritné pri riešení problémov.
Tie, ktoré sa tam, tie, ktoré sa tam vyskytujú, teda tie časové alebo nejaké tak časové údaje, sa týkajú zvýšenia tarifných platov pedagogických a odborných zamestnancov. Opätovne sa nerieši nedostatočné finančné ohodnotenie nepedagogických zamestnancov. Plánované zvýšenie platových taríf pre učiteľov je napriek tomu nedostatočné, neodráža to deklarované zvýšenie atraktívnosti povolania učiteľa. A ako som už spomínal, v programovom vyhlásení chýba vízia rozvoja školstva presahujúca rámec jedného funkčného obdobia vlády.
A teraz, ak dovolíte, budem citovať niektoré veci priamo z programového vyhlásenia a k tomu poviem zopár slov. Tak napríklad v programovom vyhlásení týkajúcom sa školstva sa hovorí:
"Strategickým cieľom vlády je efektívne fungujúce regionálne školstvo poskytujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie reagujúce na aktuálne i očakávané potreby jednotlivca a spoločnosti a osobitne na potreby hospodárskej praxe dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti poskytujúce deťom a žiakom radosť zo získavania vedomostí a ich osobného rastu." Bla-bla-bla, ďalšie vety ani nečítam, pretože sa to číta naozaj veľmi dobre, je to také vznešené, patetické, čo všetko sa chce dosiahnuť. Táto definícia strategického cieľa je postavená obsahovo ľúbivo. No na to, aby sa mohol uskutočniť... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec Žarnay. Pán poslanec Čaplovič, môžem vás veľmi pekne poprosiť? Až sem vás je počuť. Ďakujem vám veľmi pekne.
Nech sa páči.
Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Na to, aby sa mohol uskutočniť, nebude postačovať jedno volebné obdobie. Pri optimistickom výhľade na to budeme potrebovať najmenej päť rokov. Podľa toho, teraz hovorím o svojom názore, osobnom názore, podľa toho by bolo potrebné aj nastaviť stratégiu jeho dosiahnutia, a to tak, že by sa určili krátkodobé, strednodobé a dlhodobé čiastkové ciele, ktoré by boli záväzné pre všetky následné vlády. Jedine tak sa môže segment školstva konečne dopracovať k nejakej reálnej kontinuite.
Ďalší citát: "Pripraví legislatívne zmeny v systéme kontinuálneho vzdelávania, kreditovom systéme, kariérovom systéme a vykonávaní atestácií vo väzbe na profesijne štandardy pedagogických a odborných zamestnancom regionálneho školstva."
Pýtam sa, bude sa pri týchto zmenách skutočne dbať na zmysluplnosť vzdelávania učiteľov? Aké zmeny chce vláda konkrétne v tejto oblasti priniesť? Nebolo by užitočnejšie, keby výsledkom kontinuálneho vzdelávania v úzkej spojitosti s kreditovým vzdelávaním sa stal praktický výstup pri jeho ukončení u jednotlivcov, ktorý by bol použiteľný napríklad ako učebná pomôcka či materiál dostupný pre ostatných pedagógov v aktualizovanej nejakej databáze?
A čo sa týka aj samotných akreditovaných realizátorov vzdelávania, dôraz by sa podľa môjho názoru mal klásť na vysokoškolské pracoviská a metodické centrá pre pedagógov a odborných pracovníkov, ktoré by boli navyše nespoplatnené. Pretože na kreditovom systéme, ako mnohí viete, parazitujú súkromné spoločnosti, kde učitelia musia si platiť za kreditové vzdelávanie častokrát aj 70 eur za jedno školenie, čo môže sa niekomu zdať, že je to suma smiešna, ale pre učiteľa, ktorý má svoju rodinu, je táto suma dostatočne vysoká na to, aby si trikrát rozmyslel, či tie peniaze obetuje alebo neobetuje. Taktiež výsledkom kontinuálneho vzdelávania a kreditového systému by sa mala stať reálna výmena skúseností, modelov a postupov pedagógov v rámci regiónov, ako aj v rámci Slovenskej republiky a Európskej únie. A nielen v rámci predmetov či odborov. Taktiež aj v kontexte interdisciplinárnych vzťahov, ako aj medzistupňovo by mohlo dôjsť k výmene informácii prostredníctvom konferencií, workshopov medzi základnými školami, strednými školami a vysokými školami.
Čo sa týka kvalitnej výchovy a vzdelávania, vláda hovorí v programovom vyhlásení: "Prijme opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov o pedagogické štúdium a jeho absolventov a významného skvalitnenia ich prípravy na učiteľské povolanie na stredných a vysokých školách, aby sa učiteľmi mohli stať len talentovaní a pre prax pripravení ľudia."
Pýtam sa, to naozaj vysoké školy produkujú, máme tu aj zástupcov z vysokých škôl, učiteľov, naozaj vysoké školy produkujú takých absolventov, za ktorých sa musíme v školstve hanbiť, keď nastúpia do praxe? Neviem. Ja som mal niekoľkých praktikantov, keď som učil, a okrem toho, že boli už po prvých dňoch alebo týždňoch demotivovaní tým, ako sa k nim žiaci správajú a čo všetko musia vyplňovať, a dodržiavať všetky tie byrokratické pravidlá, ktoré ministerstvo školstva na školy zaviedlo, tak chodili do triedy s radosťou, s optimizmom, pripravovali sa, chceli učiť, mali vedomosti, boli odborne zdatní, ale, bohužiaľ, na konci toho všetkého bola veta: "Ja do školstva nejdem." Nie preto, že nechcem učiť, ale preto, že za tento plat nedokážem si zobrať ani hypotéku, ani uživiť rodinu, ja radšej odchádzam do zahraničia alebo nastúpim niekde do iného zamestnania, kde mi zaplatia viac. Čiže nemyslím si, že pedagogické fakulty na Slovensku produkujú len neschopných absolventov, ktorí nie sú schopní učiť. Skôr si položme otázku tak, či vôbec majú priestor títo ľudia na to, aby učili. Pretože miesta nie sú. Možno v Bratislave, kde sú nízke platy, ale vysoká životná úroveň, tak učitelia môžu ľahšie nájsť zamestnanie ako v košickom regióne, kde na jedno učiteľské miesto je dvadsať, možno tridsať uchádzačov, poradovníky v rade, a keď niekto nemá kontakty na straníckej línii alebo cez rodinné známosti, tak sa k práci v školstve nedostane ani ďalších desať alebo pätnásť rokov.
Čiže pýtam sa, aké opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov absolventov to chce vláda zaviesť. Aké opatrenia? Možno, to je môj návrh, ak vláda vychádza z toho, by bolo možné zaviesť nejaké štandardizované psychotesty pre uchádzačov o štúdium na pedagogických fakultách so zameraním na psychickú odolnosť pri záťaži, hlavne psychickej záťaži, prípadne aj osobnosť uchádzača v súvislosti s nejakými negatívnymi javmi, ako napr. sú rôzne nežiaduce deviácie, prípadne nejaké iné osobnostné poruchy, ktoré môžu byť významne, môžu byť významne, môžu významne negatívne ovplyvniť ich účinkovanie za katedrou.
Ďalej. Vláda hovorí: "Podporíme osobitne na gymnáziách zvýšenie dôrazu na posilnenie analytického, kritického, hodnotového myslenia s cieľom vytvoriť podmienky pre ich úspešné štúdium na vysokej škole." No podľa môjho názoru - a opäť vychádzam zo svojej pedagogickej mnohoročnej skúsenosti - je potrebné realizovať také obsahové zmeny, aby sa zredukovalo memorovanie a pedagógovia využívali reálne také metódy a formy vo vyučovacom procese, ktoré by študentom umožnili rozvoj rôznych druhov myslenia. Ale prioritou na overovanie vedomostí by nemali byť predovšetkým testy, ako sa to častokrát opakuje v televízii alebo v iných médiách, že jedine prostredníctvom testov môžeme efektívne zmerať vedomostnú úroveň našich žiakov, a teda naše vzdelanosti. Aby sa využívali tímové projekty, prezentácie, zážitkové učenie a rovnako kontinuálne redukovať aj memorovanie na vysokých školách, pretože, osobne mám pocit, že tak ako ja som študoval na Pedagogickej fakulte v Prešove pred mnohými rokmi, tak to isté sa deje aj teraz, že žiaci sa tam nadupú informáciami a vedomosťami, ale po didaktickej stránke, keď prídu na školu, tie vedomosti sú im nanič. Tí absolventi vysokých škôl potom nevedia, ako majú reálne učiť na stredných alebo základných školách.
Ďalšie, ďalší bod z vládneho vyhlásenia: "Zefektívni proces zabezpečovania učebníc a ďalších učebných zdrojov vrátane verejných licencií a postupne umožní školám výber z viacerých druhov učebníc." Prosím vás, áno, učebnice učitelia potrebujú, stretávam sa dennodenne s tým, že mi píšu učitelia, že tie učebnice, z ktorých učia, sú zlé. Dokonca keď mi napíše učiteľka z vysokej školy, že veci, ktoré sa učia na strednej škole v učebnici chémie alebo biológie, sú nesprávne, že ona na vysokej škole im povie, na to zabudnite, lebo to ste mali zle napísané v učebnici, je to nieže nevedecké, ale je to vyslovene nelogické, nesprávne formulované, nesprávne pochopené, nesprávne sprostredkované, tak o čom to potom hovoríme. Kto je zodpovedný za tieto učebnice? Kto ich dal k dispozícii do škôl? Ako je možné, že neprešli nejakou kontrolu, že sa na to nepozreli učitelia z vysokých škôl, ktorí učia dané predmety, neprešlo to nejakou, nejakou, nejakou kontrolou? Čiže tieto učebnice podľa môjho názoru musia byť bez faktických chýb. Ale musia zodpovedať reálnym potrebám obsahu výučby, ako aj aktualizovaným poznatkom v jednotlivých odboroch.
Ďalej vláda hovorí o tom, že "zlepší podmienky pre tvorbu digitálneho vzdelávacieho obsahu a jeho využívaní vo výchovno-vzdelávacej činnosti. Podporí rozvíjanie digitálnych zručností detí, žiakov aj pedagogických zamestnancov, vytvorí centrálny archív digitálneho vzdelávacieho obsahu a zabezpečí školám prístup k nemu". Pýtam sa, ako konkrétne chce vláda zabezpečiť tvorbu digitálneho vzdelávacieho obsahu, ak na obe tieto oblasti, a teraz budem trošku kritický, ak na tieto obe oblasti mala predchádzajúca vláda SMER-u štyri roky a výsledkom je nefunkčný systém digitálneho vzdelávania.
Čo sa týka riadenia a efektívneho fungovania regionálneho školstva a jeho financovania, vláda hovorí: "Zabezpečíme systémovú a pravidelnú spoluprácu so zástupcami zainteresovaných aktérov v oblasti výchovy a vzdelávania, osobitne pri tvorbe koncepčných a strategických materiálov."
Ale kto si prečítal programové vyhlásenie, týkajúce sa regionálneho školstva, tak vie, že v programovom vyhlásení nie sú uvedené žiadne konkrétne kroky, ktorými chce vláda zabezpečiť spoluprácu s aktérmi v oblasti výchovy a vzdelávania, ako sú riaditelia škôl, učitelia a podobne. Čiže akým spôsobom, sa pýtam, chce vláda zabezpečiť tieto kroky? Vytvorí odborné komisie? A ak vytvorí tieto odborné komisie, bude ich zastrešovať ministerstvo školstva? Alebo štátny inštitút odborného vzdelávania? Kto bude vyberať členov a delegovať členov do týchto komisií?
Ďalej vláda hovorí, že komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušovania a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou. V tomto bode by bolo vhodné podľa môjho názoru zakomponovanie aj právnych predpisov určených riaditeľom škôl so zadefinovaním postavenia a statusu pedagóga alebo odborného pracovníka, riešením personálnych otázok a finančných podmienok, ktoré sú roztrúsené v rôznych predpisoch, Zákonníku práce, v zákone o verejnej službe, antidiskriminačnom zákone a podobne.
Vláda hovorí, že vytvorí systém odborného a metodického riadenia miest a obcí v oblasti preneseného výkonu štátnej správy v školstve vrátane podmienok na systematické vzdelávanie zamestnancov územnej samosprávy plniacich úlohy štátnej správy. Len tu sa nejako, prosím vás, zabudlo na to, že je potrebné uviesť aj starostov, pretože aj starostovia by mali prejsť preškolením, ako to vlastne v školstve prebieha, a metodicky ich nejako usmerniť.
"Vláda podporí efektívnosť vynakladania finančných prostriedkov v regionálnom školstve", a teda sa čudujte svete, čuduj svete, na čo vlastne vláda prišla v rámci programového vyhlásenia, "postupnou optimalizáciou siete škôl a školských zariadení s dôrazom najmä na druhý stupeň základných škôl a stredné školy, ako aj so zohľadnením potrieb jednotlivých regiónov."
Takže výsledkom toho je to, že štát síce plánuje zvýšiť efektívnosť vynakladania finančných prostriedkov v regionálnom školstve postupnou optimalizáciou siete škôl, čo však v prenesenom slova význame, ktorému rozumejú len učitelia, pretože ich sa to bezprostredne bude týkať, je to, že ďalšie desiatky škôl na Slovensku zaniknú, budú zrušené a stovky, keď nie tisíce, učiteľov ostanú na ulici bez toho, aby ministerstvo školstva alebo minister školstva, alebo niekto iný im ponúkol pomocnú ruku a pomohol im uplatniť sa na trhu práce niekde inde. Pýtam sa... (Ruch v sále. Rečník sa obrátil k predsedníckemu pultu.) Pán minister, môžete, bývalý? Trošku ma to len ruší, prepáčte.
Pýtam sa, prečo, prečo sa vláda nemieni zamerať, keď hovorí o optimalizácii siete škôl, prečo sa vláda nemieni zamerať konečne, prosím vás, konečne na optimalizáciu počtu štátnych inštitúcii nadviazaných na rozpočet ministerstva školstva? Ako napríklad: Štátny pedagogický ústav, Štátny inštitút odborného vzdelávania, Agentúra pre podporu výskumu, vývoja alebo príspevkové organizácie, ako napr. Centrum vedecko-technických informácii Slovenskej republiky, Iuventa, Národný ústav celoživotného vzdelávania a podobne. Však týmito financiami, ktoré by ušetrili optimalizáciou takýchto inštitúcii, tak ušetrením tieto financie by mohli smerovať priamo do školstva, či už na nákup učebníc, alebo na zvyšovanie platov učiteľov a podobne. Ale ako by tieto inštitúcie boli, boli nejako chránené, tých sa to netýka. Len škôl. Len siete škôl.
Ďalej vláda hovorí, že pripraví nový zákon o financovaní škôl s cieľom zvýšiť jeho efektívnosť, rozšíriť transparentnosť na všetky poskytované finančné prostriedky. Nerád sa opakujem. Ale ako chce vláda konkrétne alebo ako chce štát zvýšiť efektívnosť a transparentnosť poskytovania finančných prostriedkov, ak sme za štyri roky vlády SMER-u boli svedkami neustáleho zneužívania týchto prostriedkov ako zo strany niektorých zriaďovateľov, tak aj vedenia škôl? V tejto súvislosti preferujem, aby stredné školy zostali pod ministerstvom školstva, resp. aby všetky školy prešli pod ministerstvo školstva a boli vyňaté spod originálnych kompetencií a boli financované priamo z rozpočtu ministerstva školstva.
Vláda hovorí, že posilní decentralizáciu školstva v oblasti rozhodovania riaditeľov škôl o obsahu, metódach a formách, akými budú plniť stanovené ciele vzdelávania. No tu je však potrebné v zákone vymedziť kooperáciu riaditeľov škôl s predmetovými komisiami, radou školy, ako aj s radou rodičov. Vláda hovorí, že prijme opatrenia na posilnenie manažmentu školy a jeho administratívne a odborné zázemie tak, aby škola mohla kvalitne plniť svoje úlohy a fungovala ako dobre spravovaná organizácia.
Podľa môjho názoru tu je potrebné legislatívne doriešiť kontraproduktívne pôsobenie riaditeľa školy. Stretávame sa na Slovensku s dvoma extrémami. Na jednej strane, ak je rada školy lojálna voči riaditeľovi, prípadne je rada školy nefunkčná, tak ani v prípade, že na škole dochádza k nejakým vážnym finančným či morálnym zlyhaniam riaditeľa školy alebo celého vedenia, nedochádza k vyvodeniu žiadnych dôsledkov. A to z toho dôvodu, že rada školy sa nekriticky, nekriticky stavia voči riaditeľovi školy, nieže ho podporuje, ale chráni mu, chráni mu chrbát, nechce ísť do konfliktu s ním, pretože vie, že za ním stojí zriaďovateľ a podobne. To isté platí aj v prípade, ak priateľsky riaditeľovi školy naklonený samotný zriaďovateľ. Častý prípad, bohužiaľ, aj v Košickom samosprávnom kraji, kde riaditelia stredných škôl sa boja čokoľvek povedať a vyjadriť, pretože vedia, že by narazili na vedúceho odboru školstva, ktorý im okamžite dá po prstoch, a buď skončia vo svojej funkcii, alebo im to naráta cez nejaké iné možné sankcie. Ani pri flagrantnom porušení zákonov zriaďovateľ, ako som spomínal, nepristúpi k odvolaniu svojho chránenca.
Nemusím sa vracať k svojmu prípadu, keď riaditeľ školy doteraz sedí vo svojej funkcií, NKÚ potvrdilo, že som mal pravdu, ale zriaďovateľ sa bráni, že on ho odvolať nemôže. Uvidíme, ako sa k tomu postaví Generálna prokuratúra, ale bude to precedens.
Druhý extrém však môže nastať aj v opačnom prípade. A to v takom prípade, keď sa rada školy rozhodne bezdôvodne odvolať riaditeľa školy, a to len preto, len preto, že riaditeľ školy požaduje dôsledné plnenie pracovných povinností, ako aj dôsledné určenie zodpovednosti zriaďovateľa za nečinnosť pri nesprávne alebo zle spravovanej škole.
No a posledný bod, nechcem vás zdržiavať, už hovorím, ani som nečakal, že tridsať minút budem hovoriť. Vláda hovorí v jednom zo svojich bodov, že vláda zvýši pozornosť v oblasti zabezpečenia výučby smerujúcej k efektívnej a cielenej prevencii prejavov rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu, extrémizmu a ostatných foriem intolerancie a tak ďalej a tak ďalej, že posilní hodnotové vzdelávanie u žiakov a ich vedenie k ideálom slobody, ľudskosti, uvedomelého občianstva, a to tak v rámci formálneho, ako aj neformálneho vzdelávania.
Opäť vláda nedefinuje žiadne konkrétne kroky, ako zvýšiť zabezpečenie smerujúce k prevencii prejavov rasizmu, extrémizmu a podobných prejavov, čím nie je definované, ako chce posilniť hodnotové vzdelávanie u žiakov. Podľa môjho názoru by bolo žiaduce zabezpečiť naplnenie týchto cieľov priamo vo vyučovacom procese, napr. navýšením dotácií hodín tých predmetov, ktoré sa touto problematikou zaoberajú priamo, ako je napríklad občianska náuka alebo dejepis. Ale nielen prostredníctvom projektov či školení. Pretože ak si zoberiete reálnu situáciu na strednej škole, kto sa prihlási do projektu, ktorý je, ktorého témou je boj proti rasizmu, xenofóbii alebo iným nejakým negatívnym prejavom spoločnosti. Ktorí žiaci, tí, ktorí sa zle učia, a tí, ktorí pochádzajú z nejakých, nechcem sa nikoho dotknúť, ale z nižších spoločenských vrstiev, z rozvrátených rodín, alebo žiaci, ktorí sa učia na jednotky, žiaci, ktorí sú aktívni, ktorí niečo chcú? Samozrejme, že prihlásia sa len tí dobrí žiaci. Čiže neoslovíme tú skupinu ľudí alebo tú skupinu žiakov, u ktorých máme možnosť ich nejako morálne hodnotovo ovplyvniť a priviesť k tomu, aby pomohli spoločnosti predchádzať takýmto extrémistickým prejavom, naopak, budeme podporovať len tú skupinu žiakov, ktorí už o tom nielenže počuli, vedia, ale ktorí sa o to aj zaujímajú, ktorí majú vyhranený názor na tieto veci, a tým sa to míňa účinkom.
V každom prípade ešte chcem podržať učiteľov, resp. chcem ich vyzdvihnúť, učiteľov nielen občianskej náuky, dejepisu, ale aj ďalších, ako etiky alebo iných predmetov, aj slovenčiny, pretože aj tam sa učia tieto veci z histórie, že títo učitelia sú dostatočne podľa môjho názoru znalí problematiky, aby si vedeli poradiť aj s takýmito vecami a na hodinách priamo so žiakmi diskutovali tak, ako som ja diskutoval, a myslím si, že mnohých som aj presvedčil o svojom názore, ale títo učitelia, ktorým ako keby sme nedôverovali, že sú toho schopní, nemajú, bohužiaľ, priestor na to, aby sa tak vážnym témam, ako tieto témy predstavujú, mohli venovať. Ak už hovoríme o školení a zvýšení právneho vedomia, tak potom zvyšujme právne vedomie nielen u žiakov, študentov, ale zvyšujme právne vedomie aj u pedagogických pracovníkov, ktorí sa nemusia priamo vo svojich predmetoch stretnúť s takýmito problémami.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ospravedlňujem sa, ak som bol vo svojom prejave príliš, príliš obšírny či zdĺhavý. Mojím cieľom bolo upozorniť na niektoré problémy alebo nedostatky programového vyhlásenia vlády týkajúce sa regionálneho školstva. Keby sa pri jeho príprave kompetentní viac načúvali tomu, čo im hovorili zástupcovia učiteľov, predstavitelia učiteľských organizácií, keby sa pri tvorení jednotlivých bodov opierali tak o odborný názor, ako aj pohľad učiteľov so skúsenosťami a praxou, mohli sa vyvarovať chýb a pripraviť materiál, ktorý by zohľadňoval skutočné problémy a potreby učiteľov na Slovensku.
V prílišnej horlivosti však tvorcovia tohto dokumentu zabudli na to, že každá reforma sa musí opierať o objektívny pohľad ľudí, ktorí s ňou nielenže prídu do kontaktu a prenesú si obsah do pracovného života, ale ktorí sa budú chcieť ochotne s ňou stotožniť, pretože bude vychádzať z ich reálneho života. Na konci všetkého totiž bude stáť vždy len učiteľ, človek, ktorý dennodenne nosí ako Sizyfos, niesť na svojom chrbte ťažké bremeno nedocenenej a spoločensky zaznávanej práce. Jemu, učiteľovi treba vzdať hold za to, že vzdelanosť sa stala jedným z pilierov, na ktorých je možno stavať pevné základy tejto spoločnosti.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
