Videokanál poslanca

Nabudúce. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sľub vždy predstavoval záväzný inštitút a bolo otázkou cti ho plniť. Politici často dávajú verejné vyhlásenia, ktorých súčasťou je prísľub nejakej činnosti voči určitému okruhu ľudí, no zväčša iba preto, aby upokojili ich prejavy nespokojnosti, dúfajúc, že prúd času odnesie ich splnenie do nenávratna.
Týmto krátkym úvodom by som chcel pozdraviť kolegov učiteľov, pre ktorých morálna kategória cti nie je len bezduchým výrazom, ale i súčasťou ich každodennej práce a života a legitímnym spôsobom sa domáhajú splnenia verejných prísľubov im daných a z tohto miesta im vyjadriť svoju podporu.
Odraz nerovnomerného vývinu občianskej spoločnosti, ako aj pokrivenej politickej arogancie je možné badať rovnako na štátnej, ako aj na komunálnej úrovni. Odraz klientelizmu, rodinkárstva, spolužiactva či politikárčenia možno badať aj na najnižších stupňoch samospráv, rady škôl nevynímajúc. Ľudia ako keby sa nestotožnili s jednou zo základných myšlienok demokracie, sloboda je zodpovednosť.
Začal sa nový školský rok 2016/2017. Vstúpili sme doň so starými problémami a novými nádejami na zlepšenie stavu a situácie. Problémov je viac ako dosť a zasahujú širokú oblasť školstva, počnúc nedostatkom finančných prostriedkov pre školy, cez nerovnaké materiálne vybavenie jednotlivých škôl až po nedostatočné morálne i finančné ohodnotenie práce učiteľov. Nemožno opomenúť ani situácie, keď sa učitelia stávajú rukojemníkmi riaditeľa či zriaďovateľa školy, keď sú ohrozovaní skončením pracovného pomeru nie z objektívnych dôvodov, ale napríklad z dôvodu, že si dovolili nesúhlasiť s nezmyselnými nariadeniami, kriticky poukázali na nedostatky na škole, prípadne poukázali na porušenie zákonov vedením školy alebo zriaďovateľom.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj študentov a v neposlednom, v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia zriaďovateľa. A práve zriaďovateľ školy, ktorý aktuálne rieši problémy školy, jej ďalšie ciele a smerovanie, hľadá finančné a materiálne zdroje, má významný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa školy či školského zariadenia.
Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia pri dodržaní všetkých zákonných podmienok sa javí ako hrubý zásah do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Zriaďovateľ predsa má svojich zástupcov v rade školy, ktorých povinnosťou je pravidelne ho oboznamovať s reálnymi problémami školy a školského zariadenia a zastupovať jeho záujmy v rade. Priamy vstup ďalšej strany v podobe vetujúceho starostu, primátora, poslancov bez priamych znalostí problematiky, potrieb, ale aj bez odborných kompetencií nie je zárukou ani právnej, ani odbornej istoty školy či školského zariadenia.
Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia, ktorá je súčasťou terajšej právnej úpravy, je od minulého roka 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží právo vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať ho do funkcie víťaza výberového konania.
Keď v roku 2015 vtedajší poslanci Národnej rady schvaľovali právo veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy, vyvolalo to veľkú polemiku a jednoznačný odmietavý postoj všetkých rozumne zmýšľajúcich, ktorí si uvedomovali, aké následky môže táto zmena priniesť do demokratického a autonómneho postavenia rád škôl. Protestovali učitelia, protestovala Aliancia stredoškolákov, namietali predstavitelia školských organizácií a snáď aj niektorí riaditelia. Napriek tomu sa uvedená klauzula o práve veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa vsunula do zákona. Navrhovatelia sa pritom odvolávali na to, že voľba riaditeľov škôl tak bude transparentnejšia, že budú zvolení len odborne spôsobilí kandidáti, zabráni sa rodinkárstvu a klientelizmu pri presadzovaní svojho kandidáta, či sa umožní, aby dôchodkový vek presahujúci riaditelia škôl, ktorí niekoľko rokov presluhovali za pomoci svojich podporovateľov v rade školy, konečne uvoľnili miesto mladším a spôsobilejším.
Argumentovalo sa aj tým, aby rada školy nepreferovala len pôvodného riaditeľa a dostali šancu aj iní. V skutočnosti však dôvodom zmeny zákona nebolo, aby rada školy nezvolila niekoho odborne nespôsobilého. Odborne nespôsobilý kandidát je totiž vyradený na základe jednoznačných požiadaviek ešte pred samotnými voľbami.
Najčastejšou námietkou proti zrušeniu veta zriaďovateľa, ktorá, samozrejme, zaznieva práve z úst zriaďovateľov, a to ako štátnych, tak i súkromných a cirkevných je tá, že sú to oni, kto dáva školám peniaze, a majú mať tak i rozhodujúci dosah na takú podstatnú vec, akou je voľba riaditeľa vrátane spomínaného veta.
Na čo ale títo zriaďovatelia a - znovu, znovu opakujem - všetci zabúdajú, je to, že to nie sú ich peniaze. Tieto financie pochádzajú zo štátneho rozpočtu a boli získané z daní, a teda od ľudí. A práve rada školy sú títo ľudia. Sú to zástupcovia učiteľov, nepedagogických zamestnancov a hlavne rodičov. Teda práve ľudí, ktorí tým, že pracujú a platia dane, umožňujú ich finančné zabezpečenie školstva. A práve zriaďovateľské veto berie takýmto ľuďom právo rozhodovať o takých dôležitých aspektoch školstva, akým je i voľba riaditeľa. A v prenesenom zmysle i o nakladaní s financiami, ktoré pochádzajú od nich.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo veta v zákone: "Návrh rady školy je pre zriaďovateľa záväzný," niekomu tak veľmi prekážala. Niektorí funkcionári zriaďovateľov majú totiž svojich známych, kamarátov a manželky týchto kamarátov. Veľmi ťažko sa sľubuje týmto priateľom, že dostanú kreslo riaditeľa na škole. Ťažko sa sľubuje a ešte ťažšie sa splní, keď rada školy zvolí niekoho iného. Chcú predsa iba urobiť dobre svojmu kamarátovi a nedá sa to. Už pozametali, t. j. odvolali za zvláštnych okolností bývalého riaditeľa, znechutili väčšinu potenciálnych kandidátov, aby sa ani neprihlásili, lenže rada školy si aj tak niekde vyhrabala inú kandidátku a prekvapivo ju zvolila. Týmto predstaviteľom je jedno, že ich riaditeľku neznáša väčšina učiteľov a rodičov, lebo sa už predtým povyhrážala každému, komu mohla. Nevadí im, že atmosféra v škole bude viac ako zlá. Dôležitý je pre nich iba ich záujem - protislužba pre kamaráta. Áno, toto je skutočná príčina, prečo sa právo veta pre zriaďovateľa zaviedlo do zákona.
Rada školy ostala jediná reálna, rade školy ostala jediná reálna riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo je však orgán bez reálnych právomocí? Na nič. A môžeme ho pokojne zrušiť. Načo majú členovia rady tráviť svoj vzácny voľný čas, spisovať papiere, vyberať kandidáta, keď ich právomoc sa stala len biednym odleskom demokracie bez reálnych kompetencií? Nemá význam pre ľudí strácať čas v radách školy a nechávať zo seba robiť bláznov. Z akého dôvodu majú niečo navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa ani záväzný? Snáď by stála za zmienku možnosť návrhu obmedzenia výkonu funkcie riaditeľa školy či školského zariadenia maximálne na dve volebné obdobia na jednom pôsobisku, čím by sa eliminovali obavy z klientelizmu, ako aj stagnácie, alebo pochybení spôsobených syndrómom vyhorenia, či nevhodnou sociálnou klímou na pracovisku. Nie je nič horšie ako riaditeľ zabetónovaný vo svojej funkcii vďaka lojalite členov rady školy, ktorých si tam starostlivo on sám nanominoval. Namiesto okliešťovania posledných právomocí rady školy by sa malo teda pristúpiť k systematickejším zmenám.
Ochranu zamestnancov školstva majú zabezpečovať školské odbory, ktoré tak viac či menej úspešne aj činia. Iný druh angažovanosti učiteľov na chode školy umožňuje účasť pedagogických, nepedagogických zamestnancov v rade školy, ktorá je iniciatívnym a poradným samosprávnym orgánom školy alebo školského zariadenia. Jej poslaním je vyjadrovať a presadzovať verejné záujmy, záujmy žiakov, rodičov a zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zdôrazním vybranú časť vety: vyjadrovať a presadzovať záujmy zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. A sme pri merite veci. Zamestnanci podriadení riaditeľovi školy majú právo prostredníctvom rady školy presadzovať iné názory a záujmy zamestnancov.
Myslí si snáď niekto, že je toto reálne možné bez negatívnych dôsledkov pre samotných zamestnancov? Ak niekto váha s odpoveďou, môžem ho z vlastnej pracovnej skúsenosti uistiť, že to bez dôsledkov možné nie je.
Dovoľte mi teraz citovať postoj predsedu, predstaviteľa, teda postoj predsedu Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca k tejto téme. Hovorí, že už v roku 2015, kedy poslanci Národnej rady pretlačili spolitizovanie voľby riaditeľov do zákona, študenti reagovali:
"Vyzvali sme dokonca i prezidenta republiky, rovnako ako odbory učiteľov, aby tento návrh novely zákona nepodpísal. Veto zriaďovateľa, ktorý nemusí rešpektovať rozhodnutie rady školy je úplnou mocenskou bodkou. Odpolitizovanie voľby riaditeľov sa nedá zaručiť len zrušením veta, ale hlavne spôsobom voľby riaditeľa a tým, kto ho volí. Mali by to byť výlučne členovia rady školy a nie ktokoľvek iný zo štátnej správy. Členovia rady škôl potrebujú zároveň väčšiu ochranu, pretože zamestnanec školy predsa nebude hlasovať alebo konať proti záujmom svojho riaditeľa.
S politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie súvisí aj financovanie školstva, kde zriaďovatelia rozdeľujú jednotlivé financie školám. Potom už na škole, kde je politický nominant riaditeľ, to tak aj vyzerá. To znamená, že na aktivity školy chodia predstavitelia jednej politickej strany a akékoľvek ďalšie názory nie sú prípustné a sú považované za zlé. Je nám ľúto, že sa veľmi často zabúda, že jedným mandátom v rade školy disponujú aj žiaci. Stáva sa veľmi často, že naše názory nie sú brané vážne alebo v prípade, keď zahlasujeme inak, ako to chce riaditeľ školy, nastanú problémy.
Veľké problémy stredoškoláci a členovia Aliancie stredoškolákov pocítili počas štrajku učiteľov, kedy nám bolo často bránené zúčastňovať sa podporných aktivít učiteľov. Ale rovnako mávame problémy i my, keď riaditelia škôl nechcú púšťať na akcie Aliancie stredoškolákov svojich žiakov, lídrov žiackych školských rád, pretože sú tam aj politici z iných strán, ako sú oni sami. Odpolitizovanie voľby riaditeľov je veľká priorita Aliancie stredoškolákov. Zaradili sme ju aj medzi 4 požiadavky stredoškolákov do petície, ktorú podpísalo skoro 30-tisíc stredoškolákov. S touto petíciou sme prišli i za ministrom školstva, ktorý podľa jeho vlastných slov a vyjadrení chce túto zmenu presadiť. Otázka je, či prejde aj k činom."
Toľko citácia predsedu alebo prezidenta Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca. Stíham ešte? Koľko je hodín?
Moje vlastné skúsenosti hovoria za všetko. Odkedy vznikla inštitúcia rady školy, pracoval som v nej, pracoval som v nej ako zástupca pedagogických pracovníkov. Bol som zvolený legitímne, v tajnom hlasovaní, drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Ale aj o tom je život.
Podľa mojich zozbieraných poznatkov od iných učiteľov a vlastných skúseností na Slovensku fungujú dva typy rady školy. Ten prvý je založený na komunikácii a skutočnej demokracii. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky, riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady, často uhnaným spôsobom, o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má. Lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa im deťom niekto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, na čo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas 17 rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, prebiehalo v rušnej a neraz dramatickej atmosfére. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. V skutočnosti to bola pracovná diskusia. Aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov. Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal kritiku zo strany podriadených s vysokou dávkou tolerancie. Hoci sme sa na rade školy boli schopní aj pohádať, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Pretože obaja sme si uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, ktorá sa dotýka celého kolektívu. O tom je konštruktívna diskusia.
Po výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a odmietal prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon vyvrcholenie v podobe mojej výpovede.
Vôbec sa nečudujem, ak sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú hoci len kandidovať. Riziko, že sa prejavenými názormi stanú pre riaditeľa napokon a napokon aj celé vedenie školy nepriateľom č. 1, je príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a riešili..., a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ešte stíham? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem za slovo. Pán kolega Petrák, chcem sa vás len spýtať, či ste sa už niekedy reálne zúčastnili volieb do rady školy. Potom mi asi odpoviete na to. Vy ste hovorili o tom, že, že kandidáti na riaditeľov škôl sú väčšinou nezávislí, čiže nie sú politicky nominovaní, áno, môžem s vami sčasti súhlasiť, pretože je dobre skrývať sa pod rúško nezávislosti, a pritom byť dosadený do funkcie predstaviteľom určitej politickej strany, ktorá zastupuje predstaviteľov samosprávy alebo zriaďovateľa. Ak... Poviem konkrétny príklad.
Myslíte si, že je to normálne, ak vedúci odboru školstva dovedie v deň volieb svojho človeka, tyká si s ním, zástupcom zriaďovateľa vopred povie, koho majú voliť, nie je to celé len fraška? Keď učitelia už pred voľbami vedia, kto bude zvolený za riaditeľa, lebo zriaďovateľ si ide presadiť svojho vlastného človeka? Nie je to fraška, keď poslanec mestského zastupiteľstva je zároveň v rade danej školy aj ako, a zároveň aj ako zástupca rodičov, čiže samospráva má v rade školy štyroch zástupcov plus piatym je tento rodič, ktorý je zároveň mestským poslancom? Toto vyhláška vôbec nerieši. No a potom v závere ste ešte hovorili, že vidíte, čo sa týka ochrany učiteľov, permanentný konflikt medzi zástupcami učiteľov a riaditeľa, čo môže spôsobiť problémy na tretine slovenských škôl. Neviem, či som to správe pochopil, ako ste to vlastne mysleli, akože riaditeľ školy sa ich nebude vedieť zbaviť za to, že si otvoria, s prepáčením, ústa a budú ho na rade školy kritizovať, alebo budú porušovať iným spôsobom pracovný poriadok, ale pretože sú zabetónovaní nejakou ochranou rady školy, tak sa ich riaditeľ nebude vedieť zbaviť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Kollár, ja by som vám chcel len povedať, že 8. apríla oslavujú Rómovia medzinárodný deň. Je to medzinárodný deň Rómov, nie Cigánov. Už tým, ako používate svojvoľne tento pojem vzbudzuje emócie, pretože podsúvať ľuďom termín Cigán a nie Róm nepôsobí, že chcete priniesť nejaké konštruktívne návrhy, ale znovu šíriť nenávisť voči tomuto etniku. Ja som mal rómskych žiakov, ja mám rómskych kamarátov, nie Cigánov.
A druhá zase vec, čo by som vás chcel možno aj pochváliť, keby ste boli vy vystúpili miesto pána Krajniaka v úvode s takýmto prejavom, tak by som si povedal: celkom fajn. Áno, poďme postihovať všetkých, bez rozdielu, či sú bieli, či sú Rómovia, či sú takí, onakí. Kto si postaví načierno stavbu, musí ju štát alebo musí ju obec zbúrať. Ale pán Krajniak 90 % svojho času rozprával o Rómoch. A preto som reagoval ja a asi aj ostatní na jeho príhovor takýmto spôsobom, že prečo ideme diskriminovať len jednu časť obyvateľov, ktorí sú rómskeho pôvodu. Prečo nehovoríme o stovkách iných nelegálnych stavieb na Slovensku, ktoré postavili nie Rómovia, ale ktoré postavili bieli? Keby bol ten prejav takto postavený, možno by sme mali k tomu aj menej výhrad.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja len v krátkosti. Chcem poďakovať pánovi poslancovi Dostálovi za to, že to, čo som ja nazval tak miernejšie, že niektoré názory pána Krajniaka boli nebezpečné, on ich nazval pravým menom, že sú to názory, ktoré priamo podnecujú k rasovej neznášanlivosti, k extrémizmu a k nenávisti. A tí, ktorí to pozerali alebo budú sledovať neskôr, mu zatlieskajú, že takto nebojácne, otvorene pomenoval, ako sa Rómovia na Slovensku správajú, aké máme my ostatní s nimi problémy. Ale v skutočnosti tento návrh zákona nič nevyrieši, iba populisticky zvýrazní osobnosť pána poslanca Krajniaka.
Myslím si, že tento zákon je diskriminačný voči Rómom, pretože ak by som aj súhlasil s tým, že by sa mali rušiť alebo likvidovať čierne stavby, ktoré si niektorí rómski občania, a zdôrazňujem niektorí, nie 90 % Rómov, postavia, tak potom by sa mali celé roky likvidovať aj stavby postavené načierno majoritnej časti obyvateľstva, vrátane stavby, ako ste spomínali, pán Dostál, pána podnikateľa Talapku, ale aj ďalších, ktorí si za peniaze mohli dovoliť porušiť zákony, a doteraz sa im to toleruje.
Takže takisto súhlasím s pánom Poliačikom, čo povedal pre chvíľou, že jednoducho je to útok proti zdravému rozumu a tento zákon tu ani nemal byť podľa môjho názoru predložený.
Ďakujem pekne.

000Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Krajniak, ja som si vypočul váš prejav, spočiatku som síce nevedel, ako sa týka čiernych stavieb, lebo ste hovorili o vzdelávaní Rómov, ale musím povedať, ak som dobre pochopil niektoré, alebo porozumel niektoré fakty, ktoré ste spomínali, že niektoré vaše výroky sú priam nebezpečné.
Keď ste hovorili o tom, že 90 % Rómov na slovenských dedinách sa nechce vzdelávať, že chodia do školy len kvôli tomu, aby mali sociálne dávky, myslím si, že toto je šírenie klamstva. Pretože mám spolužiakov z vysokej školy, ktorí učia na vojenských školách, mám dokonca aj mnohých bývalých žiakov, ktorí učia na rómskych školách, pracujú vo veľmi ťažkých podmienkach. Okrem toho, že musia učiť, musia aj odvšivávať Rómov, teda deti, ale napriek tomu hovoria častokrát, že tieto rómske deti sú tvorivejšie, hravejšie, že chcú chodiť do školy. Zlyháva tam rodičovská výchova, ale nemyslím si, že by problém bol v samotných deťoch, ale tak, ako ste možno aj to chceli povedať, skôr v ich rodičoch alebo samotnej výchove. Preto si myslím, že, že zovšeobecňovať a hovoriť o rómskej populácii ako o nejakom, o nejakej národnosti, ktorá tu môže vyvolať na Slovensku veľký sociálny a ekonomický problém, že vzdelanie v tejto oblasti úplne zlyháva, je, ako som už spomínal, nebezpečné.
A čo sa týka ešte týchto vecí, chcel by som vyzdvihnúť napríklad starostu z východu, ktorý sa volá Ledecký, ktorý v Spišskom Hrhove dokázal Rómov motivovať k tomu, aby si sami začali budovať domy. Veď takýchto ľudí by sme mali podporovať a možno by taký človek mal byť splnomocnencom vlády pre rómsku komunitu.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa tiež chcem poďakovať pánovi Kresákovi za jeho analýzu a právny pohľad na celú záležitosť a návrh nášho zákona. A tam ste veľmi dobre povedali niektoré fakty, ktoré by sa dali v tom návrhu zákona ošetriť, napríklad čo sa týka priestorov pri prerokovávaní vecí v komisiách, že by do miestnosti bolo vpustených len toľko ľudí, ako kapacita miestnosti umožňuje, prípadne ak občan chce vystúpiť na komisii, tak sa mu dá len určitý časový priestor, nie neobmedzený časový priestor.
A ešte k jednej veci, ktorú ste spomínali, že stala sa v Košiciach teraz na mestskom zastupiteľstve. Použili ste to ako príklad toho, že čo môže nastať, keď príde veľa občanov na nejakú akciu a miest je málo. No musím vám povedať, ja som tam bol osobne, nemám ten pocit, že kapacita miestnosti tam nepostačovala, naopak, spočiatku mestská polícia vôbec týchto občanov nechcela pustiť dovnútra. Neviem, na čí príkaz to bolo, ale občania sa dožadovali toho, aby mohli ísť dovnútra. Polícia ich nechcela pustiť. Z toho vznikla napätá atmosféra, došlo aj k vzájomným roztržkám, dokonca niektorí ľudia začali byť veľmi agresívni, hádzali po policajtoch nejaké veci. Ale podstatné je teda to, že nakoniec istá skupina ľudí bola pustená dovnútra, ostali voľné stoličky a primátor mesta naďalej trval na tom, že tu zvyšnú časť ľudí, ktorí čakali vonku, dovnútra nepustia, až na vykrikovanie ľudí, ktorí boli vo vnútri musel ustúpiť, a zvyšná časť ľudí sa dostala dovnútra. A medzitým mestská polícia odťahovala autá niektorých z tých, ktorí sa zúčastnili tohto stretnutia.
Toľko.

Ďakujem pekne. Ďakujem mojim predrečníkom, ktorí ma viac-menej doplnili alebo pozitívne zhodnotili to, čo som vo svojom príspevku povedal, preto by som reagoval skôr na pani poslankyňu Antošovú. Tam, viete, pani poslankyňa, ja stále nepochopím, že prečo by sme nemohli vytvoriť nejaké jednotné pravidlá pre fungovanie samospráv. Áno, súhlasím s vami, že po prerokovaní so ZMOS-om, po doplnení možno ďalších nejakých vecí, ktoré by mohli v danom návrhu byť, nič nie je dokonalé, ani tento návrh nemusí byť absolútne stopercentne dokonalý, ale celé dopoludnie som tu počúval skôr len nejaké negatívne dôsledky, ktoré by tento návrh mohol spôsobiť v rámci samospráv. Nedali sme ešte občanom ani šancu zúčastniť sa na rokovaniach komisií a už vopred a priori hovoríme o tom, že tam bude chaos, že tie komisie nebudú schopné pracovať, že bude únik informácií a neviem čo všetko ešte.
A tiež keď ste už na mňa reagovali, tak ste určite pozorne počuli, ako som hovoril o skúsenostiach z Košíc, kde doposiaľ fungovalo to tak, že ani poslanec, ktorý bol členom nejakej komisie, sa nemohol zúčastniť na rokovaní inej komisie, lebo komisie boli a priori neverejné aj pre poslancov ako členov iných komisií. Až my sme si to museli vybojovať po tuhom boji, že do rokovacieho poriadku bolo nakoniec dané, že komisie sú verejné aspoň pre poslancov, ale aj poslanci musia sa vopred spýtať, či sa ich môžu zúčastniť, poslať písomnú žiadosť a tak ďalej Je to absurdum na Slovensku v 21. storočí. Určite sú samosprávy, kde to funguje, ale, bohužiaľ, v Košiciach to nefunguje a tí, ktorí sa ozývajú a dožadujú sa toho, aby sa mohli zúčastňovať rokovania komisií, sú zosmiešňovaní, odsúvaní na okraj, nevypočutí.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zámerom návrhu, ktorý spolu so svojimi kolegami Vierkou Dubačovou a Jánom Budajom predkladáme, je uľahčiť občanom prístup k informáciám a posilniť ich právo podieľať sa na správe vecí verejných, a to tým, že sa ex lege, teda priamo zo zákona stanú rokovania komisií pri mestských i obecných zastupiteľstvách verejné. Ako už bolo povedané, prax je v súčasnosti taká, že mestské i obecné zastupiteľstvá si účasť verejnosti upravujú vo svojich rokovacích poriadkoch individuálne. Právo na dobrú správu vecí verejných je výdobytkom a prioritou starého kontinentu, akým Európa bez pochýb je. Požiadavka transparentnosti a efektívnosti výkonu verejnej správy sa nemôže zaobísť bez princípu verejnosti, ktorý vo výkone súdnej, moci ako aj v správe vecí verejných predstavuje dôležitý kontrolný nástroj limitujúci predstaviteľov verejnej moci. Verejná správa je služba verejnosti, preto jej výkon by mal reálne prebiehať v intenciách úcty k právam a slobodám človeka občana. Obzvlášť na komunálnej úrovni dôsledne aplikovaný princíp verejnosti prinesie nielen efektívnejšiu konkretizáciu a riešenie problémov na užších fórach, akými komisie i obecná rada sú, ale aj výraznejšiu príležitosť pre občanov priamo sa podieľať na správe vecí verejných, čo okrem spomínanej efektivity a transparentnosti vnesie vyššiu dôveryhodnosť vo verejnosprávne inštitúcie a posilní budovanie otvorenej a vyspelej občianskej spoločnosti. V neposlednom rade človek vtiahnutý do spoločenského diania sa podstatne ľahšie identifikuje s vlastnou komunitou. Má aktívny záujem na jej rozvoji a podstatne ľahšie prijíma pravidlá, pretože stojí pri ich vzniku. Realita vo viacerých slovenských mestách je však iná. Obyvateľ si v komunálnych voľbách zvolí poslanca. Ak sa chce pozrieť na jeho prácu v komisiách, ktoré sú poradným orgánom zastupiteľstva, narazí na problém. Podľa rokovacieho poriadku sú totiž neverejné. Ak sa ich chce obyvateľ zúčastniť, poslanci o jeho účasti hlasujú. Z logiky veci vyplýva, že keď si obecné zastupiteľstvo, ktoré je verejné, zriadi nejakú komisiu, tak aj rokovanie tejto komisie by malo byť verejné. V podstate komisia prerokováva veci, ktoré neskôr idú na rokovanie obecného zastupiteľstva. Bohužiaľ, sú však primátori, ale aj poslanci, ktorí túto základnú logiku ako keby nevideli alebo nechcú vidieť.
Vážení kolegovia, sám som poslancom Mestského zastupiteľstva v Košiciach, kde minulý rok v septembri došlo k zmene rokovacieho poriadku, no aj napriek snahám časti poslancov komisie zostali aj naďalej pre verejnosť zatvorené. Teraz vám, ak dovolíte, prečítam ustanovenie košického rokovacieho poriadku týkajúceho sa účasti verejnosti na komisiách: „Zasadnutia komisie sú neverejné, ak komisia na základe vopred doručeného oznámenia o účasti na jej zasadnutí nerozhodne inak. Zasadnutia komisie sa môže zúčastniť aj poslanec, ktorý nie je členom komisie. V takom prípade to poslanec oznámi vopred sekretárovi komisie.“ Z tohto ustanovenie vyplýva, že ak sa chce dnes niekto zúčastniť rokovania komisie pri Mestskom zastupiteľstve v Košiciach mimo poslanca zastupiteľstva, musí doručiť oznámenie o účasti a dúfať, že členovia komisie na zasadnutí budú súhlasiť s účasťou verejnosti. Táto konkrétna úprava, nazvime ju košická úprava, kladie neprimerane náročné prekážky každému, kto sa aktívne zaujíma o prejednávanú problematiku a koho názor by mohol byť aj pre samotné rozhodnutie komisie prínosom.
Všetci dobre vieme, aká kultúra prevláda pri obsadzovaní miest v komisiách. Dnes v komisiách sedia zvolení poslanci a z tých ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom, teda neposlancov sú častokrát zvolení neúspešní kandidáti, ktorí majú blízko k zvoleným politikom a ich politickým stranám. O odbornosti v takýchto prípadoch nemôže byť ani reč. A to je len dôkaz toho, že sme za 26 rokov nepochopili zmysel demokracie a že v nás zostalo zakorenené zmýšľanie komunistov, ktorým išlo len o ovládnutie všetkých pozícií na všetkých úrovniach a zamedzenie argumentačnej diskusie. Nami navrhovaná zmena právnej úpravy by umožnila verejnosti byť v takýchto prípadoch minimálne kontrolným prvkom. Vypočula by si stanoviská jednotlivých členov k problematike. Videla by prácu svojich volených zástupcov. A sama by tak dokázala zhodnotiť pôsobenie jednotlivých poslancov.
Moji dvaja kolegovia v mestskom zastupiteľstve sa už niekoľkokrát pokúšali prelomiť tento nezmyselný bod rokovacieho poriadku. Pritom sami narazili na problém, keď ich ani ako občanov a ani ako neskôr zvolených poslancov mestského zastupiteľstva nechceli pustiť na rokovanie komisie. Väčšina mestských poslancov však zaradenie tohto bodu opäť do programu nepustila. Ja skutočne nechápem, prečo by sa občania nemohli slobodne zúčastňovať rokovania komisií. Ak sme samospráva, vykonávame služby pre ľudí, prečo by mala komisia zakaždým hlasovať, či toho občana pripustí alebo nepripustí? Ľudia predsa majú záujem sa zúčastňovať, no občana to znechucuje, keď sa má o ňom hlasovať. Potom sa to odráža aj na volebnej účasti vo voľbách do obecnej samosprávy.
Aby som vám ešte priblížil spomínanú košickú úpravu, tak vám poviem, že po septembrovej zmene rokovacieho poriadku je výlučne v réžii predsedu komisie, koho navrhne a koho nenavrhne za člena komisie. Samozrejme, svoje rozhodnutie odôvodňovať nemusí. Stačí, že sa tak rozhodol.
Tu si dovolím podeliť sa s vami o vlastnú skúsenosť, keď moju žiadosť ako poslanca o zaradenie do komisie školstva, športu a mládeže predseda komisie vôbec nepredložil na rokovanie komisie, hoci mi v písomnej odpovedi na žiadosť prisľúbil, že sa ňou komisia bude zaoberať. Z počtu 41 poslancov Mestského zastupiteľstva v Košiciach tak zostali len dvaja poslanci, ktorí aj napriek opakovaným žiadostiam o zaradenie do komisií zostali bez akéhokoľvek členstva. Z nich som jedným ja a druhý je môj kolega, ktorý sa dlhodobo kriticky vyjadroval k nedostatkom činnosti Magistrátu mesta Košice. Môj návrh, aby každý poslanec mal právo byť členom aspoň jednej komisie, rovnako neprešiel. Pritom niektorí poslanci košického mestského zastupiteľstva sú členmi troch a niekedy aj štyroch komisií.
Rovnako absurdný je ďalší prípad z Košíc, kedy členovia majetkovej komisie odmietli povoliť účasť na rokovaní komisie dvom poslancom mestského zastupiteľstva, avšak nečlenom komisie, čo považujem za vrchol arogantnosti.
Ak je predmetom rokovania napríklad použitie verejných prostriedkov na platy, odmeny, iné náležitosti spojené s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce či mesta, zamestnancov mesta alebo osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec, alebo nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce, prenechanie majetku do užívania iným osobám, malo by byť pre občana priam povinnosťou, aby dozrel na regulárne a transparentné nakladanie s majetkom obce či mesta. Verejnosť by mala byť informovaná napríklad o procese prideľovania mestských bytov, či posudzovaní stavebných objektov. Rozhodovať na komisii o takýchto vážnych veciach bez občianskej kontroly je nemysliteľné, občan domáhajúci sa svojich občianskych práv za dverami úradovne, v tomto prípade komisie je najhoršou ukážkou fungovania demokracie na Slovensku. Sprístupniť rokovania komisií vrátane práva obyvateľov vystúpiť na nich patrí k základným odporúčaniam mimovládnej Transparency International Slovensko.
Rovnako je nemysliteľné, aby pozvánky na zasadnutie komisie boli zverejňované až po termíne zasadnutia komisie alebo na zverejnenej pozvánke chýbal samotný program rokovania komisie, opäť poukazujem na tzv. košický model fungovania samosprávy, nie je nič ojedinelé, ak niekoľko komisií zasadá presne v ten istý deň a v tú istú hodinu. Občania, ktorí sa zaujímajú o problémy mesta či obce a chcú sa zúčastniť na rokovaní komisie, si tak musia nielenže zobrať dovolenku, ale aj si dobre rozmyslieť, ktorá z komisií je pre nich prioritnejšou, pretože v opačnom prípade by museli po niekoľkých minútach strávených na rokovaní jednej komisie presúvať sa na ďalšiu a potom prípadne na ďalšiu. Podobné prípady sú určite po celom Slovensku.
My, poslanci Národnej rady, však máme právo zmeniť súčasnú svojvôľu pri rozhodovaní o verejnosti zasadnutí všetkých obecných a mestských zastupiteľstiev, ktorých členovia si pomýlili výkon mandátu vo verejnom záujme s presadzovaním vlastných záujmov. Rokovania napríklad majetkových či finančných komisií, ktoré sa týkajú hospodárenia s financiami a majetkom občanov miest a obcí, by mali byť prístupné verejnosti.
Argument o ochrane osobných údajov je na mieste, no nemôžeme ho postaviť nad právo verejnosti vedieť, ako je nakladané s finančnými prostriedkami a majetkom obce či mesta. V uvedených prípadoch je nutné voliť iné prostriedky zabezpečenia ochrany informácií chránených podľa osobitných predpisov.
To, ako jednotlivci so svojím právom naložia, je ich privilégiom výberu, no podstatné je umožniť ľudom bez zbytočnej byrokracie, napríklad spomínaným doručovaním písomných žiadostí a následným hlasovaním o účasti verejnosti, prísť a vypočuť si argumenty pre a proti v konkrétnej veci. Ak sa nad tým zamyslíme a porovnáme to s rokovaniami výborov Národnej rady, kde rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky v § 50 hovorí, že schôdze výborov sú verejné a len výnimočne v taxatívne uvedených prípadoch sú neverejné, tak mi z toho logicky vyplýva, že by podobná úprava, teda verejnosť rokovaní komisií pri zastupiteľstvách mala byť zakotvená aj v zákone o obecnom zriadení.
Niekedy mám dojem, že demokratické zriadenie, tak ako je definované teóriou, má len veľmi málo spoločného s tým systémom, ktorý funguje u nás na Slovensku, no táto malá nami navrhovaná zmena môže posunúť budovanie občianskej spoločnosti o krok dopredu, a preto vás, ctené kolegyne, vážení kolegovia, žiadam o podporu nášho návrhu.
Ďakujem vám za pozornosť (potlesk).

Ďakujem pekne.
Pán Poliačik, ja by som bol rád, keď nabudúce vystúpite s reakciou, vlastne v rozprave so svojím vlastným postojom k týmto témam, aby ste sa obrátili smerom k publiku, pretože nie rozprávame my dvaja spolu, ale vy reagujete aj na ostatných, ktorí sú tu, a sú tu aj učitelia medzi nimi, tak isto sú tu aj hostia na balkóne. A tiež si vyprosím váš poučný tón, s ktorým so mnou rozprávate, pretože ja som si neprišiel vypočuť vašu teoretickú prednášku o tom, čo by učiteľ mal, čo by nemal, ako by štát mal alebo nemal.
Pán Poliačik, znovu sa vás pýtam, koľko rokov ste učili na základnej alebo strednej škole, že viete tak teoreticky zdôvodniť to, že učitelia na školách nerobia všetko, čo môžu urobiť, aj keď hovoríte v rámci tých možností, ktoré na škole teraz majú. Myslíte si, že ja alebo moji kolegovia sme spadli z čerešne? Že sme na škole neskúšali inovatívne metódy, že sme neskúšali žiakov zapájať do rôznych akcií a snažiť sa modernizovať vzdelávanie tak, aby aj žiaci neboli unudení a snažili sa s nami spolu sa zúčastňovať na zlepšení týchto podmienok? Či vy si myslíte, že učitelia pokračujú vo svojich starých šľapajach, odučia si z papiera, nadiktujú poznámky a nič inovatívne sa nepokúšajú vniesť do procesu vzdelávania? Ja si to nemyslím.
A ak som povedal, že 99,9 % učiteľov na Slovensku robí svoju prácu dobre, myslel som to, že to robia s maximálnym nasadením v rámci tých možností, ako to teraz štát nastavil. Niežeby to nedokázali robiť lepšie, ale taktiež nemôžeme chcieť od učiteľov, ktorí majú 50, 55 rokov, lebo školstvo starne, aby títo učitelia chodili teraz na školenia výpočtovej techniky, respektíve aby stačili svojimi schopnosťami mladým začínajúcim učiteľom v oblasti tvorivosti a v oblasti vzdelania.
Ďakujem.