Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

12.9.2017 o 16:51 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

19.9.2017 9:35 - 9:44 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý, kto aspoň raz v živote bol v zamestnaneckom alebo obdobnom pomere, vie, že na základe zmluvy vykonával pre zamestnávateľa závislú prácu v konkrétne stanovenom čase na určenom mieste a za ktorú dostal odmenu. Otázku týždenného pracovného času upravuje Zákonník práce, ktorý stanovuje základné všeobecné limity. No existuje množstvo zamestnaní, ktoré nie je možné vtesnať do základného časového intervalu. Tie sú upravené zvyčajne v osobitných zákonoch a, samozrejme, nemalú úlohu zohráva vyššia kolektívna zmluva, v ktorej sa mnohé nuansy jednotlivých profesijných oblastí zohľadňujú.
Pojem práca vo verejnom záujme v sebe zahŕňa široké spektrum nízko ohodnotených pracovných činností. Medzi inými aj prácu učiteľov so špecifickou náplňou práce a ešte špecifickejším spôsobom rozvrhnutia pracovných činností. Učiteľ okrem stanoveného úväzku, kde si plní vyučovaciu povinnosť v závislosti od jeho odbornosti, vykonáva ďalšiu priamu pedagogickú činnosť, ako sú voľnočasové aktivity na škole, príprava detí na súťaže, doučovanie, aktívna účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách a výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia a kde učiteľ vykonáva podľa rozpisu dozory. Množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, ako aj o komunikácii s rodičmi, pomoc pri riešení rôznych typov problémov a v neposlednom rade aj príprava na vyučovanie a nestále samovzdelávanie si vyžaduje určitú pružnosť v striktne určenej pracovnej dobe. Túto pružnosť zabezpečuje zamestnávateľ v pracovnom poriadku, no celkovú dĺžku pracovného týždňa môže ovplyvniť jedine právna úprava zákonného charakteru.
Náročná práca vo verejnom záujme si okrem našej úcty vyžaduje aj našu pozornosť. Preto nie každoročne vyjednávať o dĺžke pracovného týždňa, ale zaujať k tomuto problému jednoznačné stanovisko a stanoviť jednoznačný rozsah týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme, a to v jednozmennej prevádzke vo výške 37,5 hodiny, v dvojzmennej prevádzke 36 a štvrť hodiny a v trojzmennej a nepretržitej prevádzke 35 hodín. Konsolidácia sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme v zákonnej podobe prinesie väčšiu stabilitu a prehľad v rámci pracovnoprávnych vzťahov v tejto oblasti.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako som už v úvode spomenul, práca pedagogického zamestnanca v sebe zahŕňa množstvo priamych alebo nepriamych pedagogických činností, ktoré vykonáva na svojom pracovisku, doma, ale v záujme zabezpečenia výchovno-vzdelávacieho kontinua často aj mimo neho, čiže mimo miesta obvyklého vyučovania, na výletoch, exkurziách, špecializovaných výcvikoch či v školách v prírode. Tu na pedagóga okrem naplnenia výchovno-vzdelávacích cieľov čaká aj zvýšený nápor na zabezpečenie bezpečného a bezproblémového pobytu detí, a to aj na úkor osobného voľna, ktoré má slúžiť na regeneráciu. Každý, kto aspoň raz zažil školu v prírode alebo plavecký či lyžiarsky výcvik, vie, že si odniesol domov množstvo zážitkov, ktoré sa len tak ľahko nedajú vymazať. No nevie, koľko úsilia, energie, umu a zručností stojí pedagógov, aby všetko prebehlo hladko a najmä bezpečne. Tí zvyčajne prichádzajú do svojich rodín poriadne vyčerpaní, no šťastní, že všetko prebehlo bez závažnejších problémov. No predovšetkým väčšina z nich ešte pred odchodom na takúto aktivitu nemá jasno v podmienkach, ktoré z nej v pracovnoprávnej oblasti vyplývajú.
Vznikajú značné disproporcie vo vnímaní časového rozsahu práce pedagogických pracovníkov na týchto aktivitách a ich následné vykazovanie a uznanie riaditeľom školy. Nie je vždy jednoznačne stanovené, čo je súčasťou pracovného úväzku, čo prácou nadčas a čo pracovnou pohotovosťou. Zakotvenie povinnosti riaditeľa školy či školského zariadenia explicitne rozlíšiť a určiť rozsah práce pred jej výkonom pre každého pedagogického zamestnanca mimo miesta obvyklého vyučovania tak, aby bolo nad všetku pochybnosť jasné, ktoré činnosti sa zabezpečujú v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť, prinesie do pracovnoprávnych vzťahov takto dotknutých väčšiu právnu istotu a pôsobí prevenčne s ohľadom na vytváranie pozitívnej pracovnej klímy a čo najmenej konfliktných medziľudských vzťahov.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zákonné stanovenie sumy týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme okrem právnej istoty v sebe zahŕňa ďalší aspekt, ktorý pôsobí na mnohých pedagógov diskriminačne. Prístup, ako posudzovať prácu nadčas bez základného rámca, bez stanovených mantinelov, pôsobí značne diskriminačne. Vyskytujú sa značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Ten má plnú kompetenciu a povinnosť zabezpečiť zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, a to určiť začiatok a koniec pracovného času, konkretizovať, ktoré činnosti súvisia s pedagogickou činnosťou, určiť, čo sa považuje za prácu nadčas, ako sa poskytuje náhradné voľno za prácu nadčas, určiť čerpanie dovolenky, čerpanie pracovného voľna pri prekážkach v práci na strane zamestnanca a taktiež spôsob započítavania času stráveného pri akciách organizovaných školou, ako napríklad lyžiarsky výcvik, plavecký výcvik, škola v prírode, výchovné koncerty a podobne.
Pri pružnom pracovnom čase a možnostiach, ktoré jednotliví zamestnávatelia majú stanoviť si čas strávený na pracovisku a na inom mieste pre naplnenie týždenného pracovného času, nie je možné úplne vylúčiť rozdiely medzi jednotlivými školami. Kým na jednej postačovali na čerpanie náhradného voľna štyri nadčasové hodiny, keďže v daný deň by učil podľa rozvrhu len daný počet hodín, inde by zas potreboval inú sumu nadčasových hodín, šesť, možno sedem, aby si mohol čerpať celý deň náhradné voľno, pretože zamestnávateľ doň zarátal aj čas, ktorý je stanovený pracovným poriadkom, nutne stráviť na pracovisku.
Zákonným stanovením týždenného pracovného času je následne významným východiskovým bodom pre jednoznačné určenie počtu nadčasových hodín potrebných pre čerpanie jedného dňa náhradného voľna, a to tak, že v prípade 37,5-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7,5 nadčasových hodín, v prípade 36 až jedna štvrtina hodinového pracovného týždňa je potrebných na jeden deň náhradného voľna 7,25 nadčasových hodín a v prípade 35-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7 nadčasových hodín. Takto stanovený rámec je jednotiaci a nediskriminačný voči pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problematiku týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme a následne aj právnu istotu pedagogických zamestnancov pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich z ich pracovnoprávnych vzťahov pri výkone ich náročnej práce nemôžeme považovať za marginálnu záležitosť. Bez ich prínosu, entuziazmu a zručností by sme ako spoločnosť iba ťažko mohli napredovať. Bez ich nedocenenej práce by mnohé oblasti verejného života boli priam stratené, bez života. Našou povinnosťou však je zamýšľať sa a zlepšovať podmienky ich práce, oplácať im ich prínos aspoň dostatočnou právnou istotou, že ich hlas bude vypočutý a nároky bez problémov naplnené.
Preto apelujem na vás všetkých, aby sme túto svoju povinnosť naplnili a tento zákon podporili.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

19.9.2017 9:30 - 9:33 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Cieľom predkladanej novely zákona je jednoznačné vyjadrenie sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Taktiež zakotvenie povinnosti riaditeľa školy, školského zariadenia explicitne diferencovať rozloženie pracovného času a nároky pedagogického zamestnanca z toho vyplývajúce pred výkonom výchovno-vzdelávacej činnosti mimo miesta obvyklého vyučovania. A taktiež zjednotenie spôsobu výpočtu počtu hodín náhradného voľna prislúchajúceho k čerpaniu jedného dňa náhradného voľna pedagogickým zamestnancom.
Práca vykonávaná vo verejnom záujme v sebe zahŕňa snáď najširšiu škálu profesií v rámci pracovnoprávnej oblasti. Táto práca je stále ako zákonodarcami, tak i občianskou spoločnosťou nedocenenou súčasťou každodennej reality a zasluhuje si našu adekvátnu pozornosť. Jednoznačné zakotvenie týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme prináša nielen právnu istotu do pracovnoprávnych vzťahov, ale obzvlášť napomáha zjednodušiť výpočet sumy nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pedagogického zamestnanca.
V tejto oblasti sa vyskytujú značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Tento prístup možno považovať za nejednoznačný a aj nespravodlivý, či pri niektorých pedagogických pracovníkoch priam diskriminačný, pretože sú školy, kde na čerpanie jedného dňa náhradného voľna postačujú tri nadčasové hodiny, ak v ten deň mal pedagóg učiť len tri vyučovacie hodiny a nemá stanovenú povinnosť po odučení zostávať na pracovisku. Inde zas potrebujú pedagógovia šesť alebo sedem a pol hodín nadčasov na jeden deň náhradného voľna, pretože v pracovnom poriadku majú stanovené, že okrem úväzku, ktorý v ten deň majú odučiť, musia stráviť na pracovisku presne vymedzený čas.
Jednotná konkretizácia počtu nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pre pedagogického pracovníka je krokom umožňujúcim následnému nediskriminačnému prístupu k pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Zákon taktiež ukladá povinnosť riaditeľovi školy pred začatím akejkoľvek výchovno-vzdelávacej aktivity mimo miesta obvyklého vyučovania jednoznačne dohodnúť s pedagogickými zamestnancami výkon ich činnosti tak, aby bolo zrejmé, ktoré činnosti budú vykonávať v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť. Týmto nie sú dotknuté nároky týchto pedagogických zamestnancov, ktoré môžu vzniknúť počas výkonu práce mimo miesta obvyklého vyučovania nad rámec dohodnutých vymedzených povinností spôsobených mimoriadnymi situáciami či udalosťami.
Toľko na úvod a poprosím potom, chcem sa prihlásiť do rozpravy ako prvý.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.9.2017 17:47 - 17:48 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Ďakujem obom kolegom za pomerne pozitívne reakcie a konštruktívny prístup k tejto téme. Chcem znovu len zdôrazniť a poukázať na jeden fakt, že pokiaľ učiteľ nebude mať oporu u zriaďovateľa školy, tak dovtedy sa bude šíriť v zborovniach strach. Pretože učitelia, nielen tí, ktorí sú postihovaní bossingom, ale aj tí, ktorí budú poukazovať na nejaké nekalé praktiky svojich vedúcich zamestnancov, nebudú mať oporu v nikom a v ničom. Preto je dôležité, aby primátori, starostovia, aby na krajských úradoch, na župách sa vytvoril priestor na ochranu týchto učiteľov. Možno by to mal byť nejaký, vymyslím si, nejaký ombudsman, ktorý by pracoval ale na župe. Ale tak isto chýba učiteľom ombudsman, ktorý by mal celoslovenskú pôsobnosť alebo proste iným spôsobom, nejaká linka dôvery, na ktorú by mohli učitelia telefonovať a oznamovať tieto prípady. Ale nemôžeme žiť v takomto vákuu, keď na školách sa učitelia pomaly už boja hovoriť v zborovniach otvorene o problémoch a na druhej strane vedia, že aj keby na niečo poukázali a pôjdu za zriaďovateľom školy, ten ich potopí, vysmeje a pridá sa na stranu riaditeľov.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 12.9.2017 17:36 - 17:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. V krátkosti len nadviažem na to, čo som už hovoril aj pred chvíľou pánovi poslancovi Dostálovi a potom budem hovoriť o ďalších veciach.
Myslím si, že právo veta zriaďovateľa je nič oproti tomu, čo sa deje vo vzťahu zriaďovateľ, riaditeľ školy a zborovňa. Zaznamenávame – a nielen ja, ale aj Slovenská komora učiteľov a ďalšie organizácie – desiatky prípadov, keď radoví učitelia, nielen členovia rady školy, ale radoví učitelia sa sťažujú buď na bossing, buď na nejaké ekonomické alebo iné prechmaty vedenia školy a keď idú za zriaďovateľom, teda za starostom, primátorom alebo za vedúcim odboru školstva, reakcia je taká, že síce si ich vypočujú, najskôr konštatujú, my s tým vlastne nič nemôžeme urobiť, pretože my nemáme právomoci zasahovať do právnej subjektivity školy, my nemáme právo ani odvolať riaditeľa školy, ale nielenže urobia tento prvý krok, ale urobia aj druhý krok, že sa pridajú na stranu toho riaditeľa a idú po tom učiteľovi, ktorý sa sťažoval.
Tento právny stav, ktorý na Slovensku nastal, že zriaďovatelia chránia riaditeľov a idú proti samotným učiteľom a vystavujú ich ešte väčšiemu šikanovaniu a prenasledovaniu, je z môjho subjektívneho hľadiska neprijateľný a budem robiť všetko preto, aby sa niečo v zákone zmenilo a učitelia – a súhlasím s pánom Dostálom v tom, je jedno, či v zborovni, alebo či to budú odborári, alebo členovia rady školy – boli chránení pred šikanovaním zo strany nielen vedenia, ale aj zo strany zriaďovateľa. Česť všetkým starostom, primátorom, ktorí to nerobia, ktorí nestoja na strane riaditeľa a idú ruka v ruke s učiteľmi alebo pomôžu učiteľom, ale drvivá väčšina učiteľov sa sťažuje na to, že zriaďovateľ ich potopí.
A teraz na dokladovanie toho, ako to vyzerá v praxi, teda právo veta, vám spomeniem niekoľko prípadov. Prvý prípad je z roku 2017, Základná škola na Záhoráckej ulici v Malackách. Primátor nesúhlasil s návrhom rady školy, ktorá odporučila na miesto znovu vymenovať súčasnú riaditeľku. Riaditeľku rada školy navrhovala dvakrát vymenovať, primátor v oboch prípadoch vyjadril svoj nesúhlas. I keď riaditeľka dokladovala, že od roku 2017 sa zaslúžila o zlepšenie vzťahov v pedagogickom kolektíve i vo vzťahu medzi školou a rodičmi detí, v spolupráci so zriaďovateľom sa takisto podľa nej podarilo zabezpečiť nevyhnutnú rekonštrukciu i modernizáciu priestorov, nestačilo to na to, aby starosta túto riaditeľku uznal v regulérnych voľbách, prijal rozhodnutie rady školy, nie, dvakrát ho vetoval, napokon o ňom musela rozhodovať trojpätinová väčšina poslancov.
Druhý prípad, Základná škola a materská škola Fraňa Madvu v Nitrianskych Sučanoch 352. V máji 2017 sa uskutočnilo výberové konanie na post riaditeľa základnej školy a materskej školy. Do výberového konania boli prihlásené dve uchádzačky. Jedna z nich regulérne voľby vyhrala. Rada školy ju odporučila vymenovať na post riaditeľky školy, starosta obce odporúčanie neakceptoval. Chystalo sa nové výberové konanie, nemám už znalosti, ako dopadlo druhé výberové konanie. Ale ešte k tomuto prípadu chcem uviesť, že na stranu riaditeľky sa postavili rodičia, ktorí spísali petíciu a v tejto petícii poukázali na to, že dôvody starostu boli nejasné, diskutabilné a nejednoznačné. I napriek zrejme petícii týchto rodičov napokon riaditeľka nedosiahla spravodlivosť.
A posledný prípad, ktorý sa stal teraz v júni a o ktorom ešte sa dopočujete zrejme aj viac aj na výbore pre vzdelávanie. Keď v Základnej škole v Kysuckom Novom Meste prebehli voľby na voľné miesto riaditeľa školy, do výberového konania sa prihlásili traja uchádzači: dovtedajší riaditeľ školy, učiteľ z tej istej školy a uchádzačka zo susedného mesta. Napriek tomu, že výberové konanie vyhral učiteľ z tejto školy, primátor mesta podnikol do 30 dní, dokedy mal podľa zákona možnosť rozhodnúť o uznaní nového riaditeľa, niekoľko krokov. A teraz počúvajte dobre, aké kroky podnikol.
Na svojom úrade prijal zástupcov časti učiteľov z danej školy, ktorí sa postavili za bývalého riaditeľa a poukazovali na fakt, že škola v predchádzajúcich rokoch dosahovala za jeho vedenia výborné výsledky. Následne primátor mesta za svojej osobnej prítomnosti na škole zvolal všetkých zamestnancov školy vrátane upratovačiek a nepedagogických zamestnancov a urobil anonymný prieskum s otázkou, koho chcú za riaditeľa. Výsledok bol, samozrejme, priaznivý pre bývalého riaditeľa, pričom, ako mám informácie, robil sa nátlak na učiteľov, aby nepodporili kolegu, ktorý voľby regulérne vyhral. Z rady školy boli medzitým bez udania dôvodu odvolaní obaja zástupcovia učiteľov a na ich miesta boli dosadení noví učitelia, ktorí boli lojálny voči bývalému riaditeľovi. Po tridsiatich dňoch primátor listom informoval radu školy, že ich návrh na vymenovanie nového riaditeľa do funkcie neakceptuje a vypisuje druhé výberové konanie. A v odôvodnení, ktoré si neakceptovaný kandidát vyžiadal od primátora, tak primátor cielene klame, pretože uvádza, že rada školy mu navrhla do užšieho finále dvoch kandidátov. Nie jedného, ale dokonca dvoch. Okrem toho v odôvodnení neuvádza ani jeden relevantný dôvod, pre ktorý ho nevymenoval.
Učiteľ, ktorého práva boli poškodené, sa prihlásil znovu do výberového konania, ale tentoraz, keďže tam boli dosadení noví dvaja členovia pedagogického zboru, výberové konanie nevyhral. Obrátil sa na ministerstvo školstva, písal sťažnosti na Štátnu školskú inšpekciu, okresný úrad odboru školstva. Dostal odpoveď, ako som už hovoril pred chvíľou, do kompetencií primátora nemôže ani jedna zo spomínaných organizácií zasahovať. O preskúmanie celej situácie sa obrátil na Generálnu prokuratúru v Bratislave. Do dnešného dňa nemá stanovisko, nakoľko plynie lehota na prešetrenie a rovnako poslanci mestského zastupiteľstva zaviazali hlavnú kontrolórku prešetrením celej situácie. Verdikt by mal padnúť na najbližšom zasadnutí zastupiteľstva.
Tento prípad, vážené kolegyne, kolegovia, považujem za ukážku toho, ako môže dôjsť k prekročeniu právomocí zriaďovateľa a zmenu podmienok vypísaných zriaďovateľom pred voľbami. Pretože nikde sa neuvádza, že by primátor mal právo na základe nejakých podobných prieskumov, aké zrealizoval na danej škole, po regulérnych voľbách diskvalifikovať víťaza volieb a určiť nové výberové konanie na miesto riaditeľa.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.9.2017 17:30 - 17:32 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ďakujem aj kolegovi Dostálovi za jeho prejav a v mnohých veciach s ním súhlasím a v niektorých veciach zase s ním nesúhlasím, tak si skôr dovolím povedať tie, s ktorými nesúhlasím.
Ako som už hovoril vo svojom prejave – a znovu to zdôrazňujem, ak zriaďovateľ školy chce mať pod kontrolou riaditeľov škôl a v prípade, že nedosahujú také výsledky školy, ako by mali, alebo sa dopustili nejakých iných vecí, tak mal by mať posilnené kompetencie na to, aby ich mohol v takomto prípade odvolať.
Druhá vec, keď ste hovorili o tom, že zriaďovateľ školy, resp. že tí, ktorí sú v rade školy, by mali byť síce chránení, ale táto novela zákona im to až tak veľmi neumožňuje, pretože dvojmesačná výpovedná lehota nie je dostatočná ochrana pre týchto učiteľov. Niekedy aj menej je viac, už len prijatie takejto ochrany by mohlo pomôcť mnohým zástupcom v radách škôl. A častokrát sa stáva, že učitelia, ktorí sú v zborovni, delegujú svojich zástupcov do rád škôl práve preto, aby sa za nich ozývali na pôde rady školy, aby za nich bojovali. V zborovni je ticho a na rade školy je ostrá kritika. A preto si myslím a som presvedčený, že členovia rady školy z radu pedagogických zamestnancov by mali mať také isté postavenie a výsady ako zástupcovia odborovej organizácie na škole, ktorí sú zákonom chránení pred prepustením. Aj členovia rady školy by mali byť chránení pred prepustením.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 12.9.2017 16:51 - 17:01 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vo svojom včerajšom prejave som sa snažil pomocou argumentov a konkrétnych príkladov zdôvodniť, prečo právo veta, ktoré má zriaďovateľ pri voľbe riaditeľa školy, nie je žiaduce. Rovnako tak som poukázal aj na morálnu rovinu tohto problému.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo veta. Zriaďovateľ školy má pritom v rade školy svojich zástupcov. Takže o problémoch školy, hospodárskych, finančných a iných záležitostiach je pravidelne informovaný, môže kontrolovať jej hospodárenie, a preto by pri voľbe nového riaditeľa mal vychádzať z poznania situácie na škole. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta.
Myslím si, že právo veta zriaďovateľa bolo vytvorené hlavne preto, aby sa zriaďovatelia mohli zbaviť tých riaditeľov, ktorí neboli voči nim lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť ich príkazy či napĺňať ich predstavy. Alebo jednoducho preto, aby mohli zabetónovať svojich spriaznencov v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, ktorý by nezapadol do skupiny poslušných a vycvičených riaditeľov. A navyše by takýto riaditeľ mohol odkryť nejaké nezákonné zaužívané normy zasahovania zriaďovateľa do činnosti školy, ako napríklad zmanipulované výberové konania či obstarávania. No a samozrejme, v konečnom dôsledku im ide aj o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby, kamarátov či príbuzných vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu.
Zriaďovatelia málo hovoria o tom, že majú oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Keď ich učitelia žiadajú o pomoc a poukazujú nielen na finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených, ale aj morálne, zvlášť pri šikanovaní učiteľov zo strany nadriadených, zaujmú postoj mŕtveho chrobáka, ktorý vraj nemôže zasiahnuť, lebo nemá kompetencie. Vo väčšine takýchto prípadov sa zriaďovatelia postavia na stranu svojich podriadených, riaditeľov škôl, a spolu s nimi potom vedú štvavú kampaň proti učiteľom, ktorí sa odvážili nahlas prehovoriť. Bohužiaľ, väčšinou to končí prepustením učiteľa z organizačných dôvodov alebo jeho dobrovoľným odchodom, lebo už psychicky ďalej nedokáže tento tlak ustáť. A preto jednoznačne možnosť uplatnenia práva veta pre zriaďovateľov je nesystémovým a zlým nástrojom, ako skvalitniť manažovanie škôl.
Zavedením tohto nástroja sa vytvoril ešte väčší priestor pre korupciu, klientelizmus, rodinkárstvo či politické nominácie riaditeľov. Výberové konanie na riaditeľa školy je dnes len karikatúrou demokratických postupov. Riaditeľ školy, ktorý sa chce udržať na svojom mieste, jednak intenzívne pracuje na lojálnej spriaznenosti členov rady školy – kto sa mu nehodí, tak si ho vymení – a zároveň pracuje na priateľských a lojálnych vzťahoch so starostom či primátorom, pretože potom by vymenili jeho.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská komora učiteľov urobila ešte v roku 2015 prieskum, do ktorého sa zapojilo 1 360 riaditeľov či zástupcov škôl a školských zariadení. Na otázku, súhlasíte s návrhom, ktorý smeruje k posilneniu kompetencie zriaďovateľa vo veci voľby riaditeľa školy, odpovedalo "nie" až 78,18 % škôl. Napriek negatívnemu stanovisku školských odborov, Slovenskej komory učiteľov, nových školských odborov a ďalších organizácií vrátane študentskej obce, napriek odporu väčšiny učiteľov a značného počtu riaditeľov škôl, sa návrh o práve veta zriaďovateľa zaviedol do praxe a násilným spôsobom začal uplatňovať. Učiteľom sa tak odobral jeden z dôležitých demokratických nástrojov, ktorý po Nežnej revolúcii v roku 1989 získali. Namiesto toho, aby sa posilňovali kompetencie rady školy a zvýšila sa transparentnosť pri výbere tých, ktorí v nej dozerajú na rozhodovanie o veciach školy, sa umelým spôsobom zväčšujú právomoci zriaďovateľa a okliešťujú práva učiteľov.
Udelenie práva veta zriaďovateľom je absurdný, nesystémový a nelogický krok. Zriaďovatelia, teda starostovia a primátori, v drvivej väčšine nemajú žiadne profesionálne pedagogické skúsenosti. Funkcia riaditeľa školy je pritom veľmi špecifická, pretože v sebe spája nielen pedagogické, ale aj osobnostné a manažérske schopnosti, ktoré by mali byť založené na odbornej báze. Právo veta by nemal mať rozhodne nikto, kto sa zúčastňuje na výbere riaditeľa školy – ani učitelia, ani rodičia, ale ani zriaďovateľ. Ak dostane právo veta jeden z účastníkov výberu riaditeľa, tak prečo by ho potom nemohli hodnotiť aj rodičia alebo učitelia? Myslím si, že právo veta by mohla mať len osoba alebo inštitúcia, ktorá stojí mimo výberového konania. Mohli by to napr. robiť oblastné školské inšpektoráty alebo školské úrady príslušné k danej lokalite, hoci tento model už na Slovensku predtým existoval.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vznik rady školy bol nóvum, ktoré bolo spočiatku prijaté s nadšením. Postupom času, ako sa menila politická scéna, no stále s tými istými ľuďmi, zistili, že to nie je dobré, aby nejaký samosprávny školský orgán so zastúpením rodičov, učiteľov žiakov kritizoval vedenie školy a predkladal návrhy, ako veci zmeniť či zlepšiť. Príliš do všetkého videli, pretože boli priamymi účastníkmi celého diania. A tak najľahším riešením, ako zastaviť kritikov a oportunistov, je najskôr oklieštiť ich právomoci a kompetencie.
Túžba človeka po spravodlivosti a pravde sa však nedá zničiť ani zahatať. Aj preto v mnohých radách škôl začala narastať nespokojnosť niektorých jej členov s rozhodnutiami vedenia školy či zásahmi zriaďovateľa do jej činnosti. Vecná a objektívna kritika sa nie vždy na pôde rady školy stretáva s pochopením či uznaním. Kritika zo strany podriadených je často považovaná za útok na samotnú podstatu fungovania školy, resp. systému, v ktorom platia dve pravidlá.
Prvé pravidlo je, že nadriadený má vždy pravdu. A to druhé pravidlo, že ak nadriadený náhodou nemá pravdu, tak platí pravidlo číslo jedna. Prílišné vypytovanie sa, snorenie, poukazovanie na nedostatky, hľadanie pochybení na strane nadriadených má často za následok, že sa daný zamestnanec ocitne na čiernej listine, a tak ideálnym spôsobom je sa ho zbaviť. Veď riaditeľ školy nepotrebuje pri realizácii vlastných či zriaďovateľových predstáv oportunistov, ktorí by eventuálne mohli zmariť dobre zadanú zákazku, prijatie ďalšieho spriateleného zamestnanca či kontraverzného rozhodnutia. Legálny dôvod, ten sa vždy dá nájsť. Svedčia o tom prípady z celého Slovenska. Členovia rady školy, ktorí nie sú dostatočnej lojálni voči riaditeľovi, sú tŕňom v oku a sú na odstrel. A riaditelia plne podporení zriaďovateľom sa častokrát správajú ako neobmedzení mocipáni, ktorých nikto a nič nemôže zastaviť. Samozrejme, česť a rešpekt voči všetkým poctivým a dobrým ľuďom, ktorí tieto posty zastávajú.
Navrhovaná ochrana členov rady školy v tomto predkladanom návrhu je síce iba slabou náplasťou, pokiaľ ide o zvýšenú ochranu členov rady školy v súvislosti s rozviazaním ich zamestnaneckého pomeru, ale reálna prax ukazuje, že je to, bohužiaľ, nutnosť.
A tak na záver, vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem povedať, aby sme vrátili školskej samospráve jej zásadnú dôstojnosť a právomoc. Prestaňme sa už konečne tváriť, že je všetko v poriadku a že správnosť a neomylnosť našich parlamentných rozhodnutí nezasahuje do životov všetkých ľudí žijúcich na tomto území. Prestaňme sa tváriť, že kráčame po vode, keď reálne kráčame pod zem. Zrušme nezmyselné veto pri voľbe riaditeľa školy a ochraňujme tých, ktorí majú záujem o zmeny, a nedovoľme, aby len preto, že kritizujú, boli zastrašovaní, pranierovaní a šikanovaní. Buďme reálnou súčasťou a oporou občianskej spoločnosti. Dajme preč farebné tričká, ešte farebnejšie osobné záujmy a nechajme zvíťaziť zdravý rozum. A ten vraví, podporme tento zákon.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.9.2017 18:49 - 19:00 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ešte jednu vec by som chcel doplniť k tomu, čo Miro pred chvíľou hovoril. Spomínal reláciu Reportéri, ktorá dnes prinesie príbeh, a pokiaľ sa nemýlim, Miro asi myslel príbeh košického učiteľa. Áno? Ešte aj iný príbeh? Aha. Tak neviem, či práve dnes alebo v nejakej ďalšej relácii Reportérov bude príbeh, odvysielaný príbeh košického učiteľa, ktorý dlhodobo na svojej škole, kde pôsobil, bol vystavený bossingu zo strany svojich nadriadených. Poukazoval na rôzne nedostatky v činnosti školy a ja som tento prípad riešil niekoľko mesiacov. Napokon aj ja som dal typ relácii Reportéri, ale to nehovorím preto, aby som sa tým chválil, ale preto, že som chcel úprimne tomuto človeku pomôcť a vyzdvihnúť jeho aktivity. A spomínal som ho už aj na zasadnutí parlamentu kedysi, keď som spomínal prípad učiteľa, ktorému vlastný kolega, predstaviteľ rady školy, ho vlastný kolega, dal naňho trestné oznámenie za to, že sa vraj údajne mal vyhrážať vyhodením školy do povetria. Aj o tom bude tento príbeh v relácii Reportéri. A naozaj odporúčam všetkým kolegom, aby si ho pozreli, pretože je veľmi poučný. Hovorí o tom, čo sa deje na našich školách, hovorí o tom, v akom postavení sú naši učitelia, akému nátlaku sú vystavení. Hovorí o strachu a hovorí o tom, že systém, aký je nastavený na Slovensku, čo sa týka mobbingu a bossingu a ochrany pracovníkov pred mobbingom a bossingom, je zlý a doposiaľ sa nenašiel nikto ani z radov koalície, ale ani z radov predchádzajúcich vlád, ktorý by sa pustil do tohto problému s oveľa väčšou vervou a aktivitou a priniesol na svetlo sveta zákon, účinný zákon, ktorý by chránil pracovníkov nielen v školstve, ale aj v iných odvetviach pred mobbingom a bossingom. Máme tu len rôzne súdne prípady, ojedinelé mediálne prípady, kde sa súdia ľudia, kde bojujú za svoje práva, ale my ako parlament ich nedokážeme ochrániť. Takže toľko na úvod.
A teraz mi dovoľte, aj keď už čas asi sa kráti, povedať pár slov o téme, ktorú Miro začal. Ako už pán Sopko povedal, už druhýkrát v tomto volebnom období sa na pretras dostáva téma zrušenia práva veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy. Téma takzvaného starostovského veta už dlhší čas vyvoláva ostrú polemiku medzi jeho zástancami a početnou, ak nie drvivou väčšinou tých, ktorí tento majestát zriaďovateľov, čiže hlavne starostov a primátorov miest, jednoznačne odmietajú akceptovať. Riaditelia škôl v súčasnosti vôbec nie sú samostatnou riadiacou jednotkou. Naopak, sú často vazalmi zriaďovateľov a zo strachu pred možnými dôsledkami, predovšetkým zo straty pracovného postu, sú ochotní urobiť čokoľvek, čo od nich zriaďovatelia požadujú. Strach vo všeobecnosti pôsobí paralyzujúco, obzvlášť, ak máme čo stratiť. Vtedy sú ľudia zatlačení do kúta, ochotní prehliadať aj veci hraničiace s trestnoprávnou zodpovednosťou a nepodniknú kroky, ktorými by kompetentné orgány mohli tejto činnosti zamedziť, alebo, nebodaj, že by o celej situácii otvorene hovorili. A riaditelia škôl nie sú výnimkou.
Je ťažké bez oznámenia prešetriť a dokázať, že napríklad vedúci odboru školstva dá riaditeľom finančnú odmenu, ale riaditelia mu musia časť odmeny osobne vrátiť.
Rovnako, ako je ťažké bez oznámenia a náležitého prešetrenia dokázať, že starostovia, či vedúci odborov školstva rôznymi spôsobmi nútia riaditeľov škôl, aby pri opravách škôl či iných technických službách alebo výberových konania uprednostňovali firmy, ktorých konatelia sú v priamom či nepriamom príbuzenskom pomere s ich nadriadenými. Veď hľadanie príbuzenských prepojení či prepojení na spriaznené osoby si vyžaduje veľa času, energie a nezriedka aj talentu. Lebo zorientovať sa v množstve faktúr nie je vôbec jednoduché.
Ako dlhoročný člen rady školy som sa dvakrát zúčastnil na voľbách riaditeľa školy. Vtedy ešte právo veta zriaďovateľa, našťastie, neplatilo. Ak si niekto myslí, že voľby riaditeľa školy prebiehajú bez priamej či nepriamej intervencie zriaďovateľa školy, je na omyle. Aj ja som sa stal svedkom toho, že už mesiac dopredu sme v zborovni vedeli, ktorý kandidát vo výberovom konaní zvíťazí, a že to bude človek z vonku, ktorého tam chce mať vedúci odboru školstva, Moji dvaja kolegovia, ktorí sa do výberového konania prihlásili, nemali žiadnu šancu. A takýto model fungovania pri voľbe riaditeľa je na Slovensku častým javom.
Pravidelne dostávam správy z rôznych regiónov Slovenska, v ktorých mi kolegovia učitelia píšu o zmanipulovaných voľbách, ale aj o ďalších praktikách uplatňovaných na ich školách. Riaditeľ školy bol, je a bude, ak sa systém nenastaví inak, vazalom zriaďovateľa a jeho poslušným psíkom odkázaným na milosť, nemilosť svojho dobrodinca. O jeho osude zriaďovateľ nebude rozhodovať len pri samotných voľbách, ale aj počas jeho funkčného obdobia, aj keď, samozrejme, nebude škole a jej štatutárovi upierať právo na vlastnú svojbytnosť a právnu subjektivitu.
Ktorý riaditeľ školy však pôjde proti svojmu chlebodarcovi, keď nad ním bude neustále visieť Damoklov meč v podobe toho, že pri ďalších voľbách ho aj v prípade zvolenia zriaďovateľ nebude musieť akceptovať a rozhodnutie rady školy bude vetovať? Ktorý riaditeľ školy sa otvorene postaví proti svojmu nadriadenému, ak pôjde o nejakú vážnu vec? Ktorý riaditeľ školy sa postaví za svojich kolegov, učiteľov, ak zriaďovateľ školy sa bude snažiť nejakými spôsobmi ovplyvňovať ich autonómne postavenie? Ktorý riaditeľ školy otvorene pomenuje nekalé praktiky svojich nadriadených, ak budú zasahovať do života školy? Štyri roky bude viesť školu v neistote a strachu, pokorne znášať aj nezmyselné príkazy nadriadených, napríklad vedúceho odboru školstva a tváriť sa pritom, že riadi školu, ktorá má právnu subjektivitu.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať predsa vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo na to, aby riaditeľa, ktorý nebude spĺňať predpoklady na to, aby školu rozvíjal, mohol nevymenovať do funkcie. Málo však už hovoria o tom, že zriaďovateľ má oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Na to sa zriaďovatelia radi vyhovárajú, keď ich učitelia žiadajú o pomoc a neraz poukazujú nielen na morálne, ale aj finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených. A to už nehovorím o bossingu, fenoméne, ktorý sa na našich školách šíri priam rýchlosťou svetla, ale jeho dopady na jedincov, ktorí sú obeťami šikanovania svojich nadriadených, ale aj na celkovú atmosféru v zborovniach, sa bagatelizujú. Veď učitelia doposiaľ nemajú ani vlastného ombudsmana.
Kolegovia, môžem vás poprosiť? Prepáčte, ale keď vy ste hovorili, ja som bol ticho.
Keď sa prenasledovaní či prepustení učitelia domáhajú spravodlivosti a prosia o pomoc zriaďovateľov škôl, či je to už primátor, župan alebo vedúci odboru školstva, všade narážajú na nezáujem o ich problémy. Naopak, zriaďovatelia sa vo väčšine prípadov postavia na stranu riaditeľa a vedú štvavú kampaň proti tým, ktorí si dovolili sťažovať sa alebo dovolávať sa spravodlivosti. Neraz až zásahom médií sa podarí napraviť krivdy, ktoré riaditelia škôl spáchali voči svojim podriadeným. Kde je vtedy ten hlas volajúci po práve rozhodovať či kontrolovať školu? Prečo vtedy zriaďovatelia a tí, ktorí zastávajú právo veta, nekričia, že chcú byť objektívni, spravodliví a že chcú pomáhať pedagógom? Prečo im vtedy tak veľmi záleží na tom, aby ochránili riaditeľa a sťažujúci sa učitelia obišli ako chronickí sťažovatelia? A neraz pritom neváhajú zastrašovať učiteľov volajúcich po svojich právach alebo intrigujú, aby proti nim postavili zvyšok pedagogického zboru.
To všetko svedčí len o jednom. Zriaďovateľovi nejde o to, aby mal dosah na školy, ktoré financuje a právom veta pri voľbe riaditeľa školy si nechce zachovať svoju suverenitu v rozhodovaní. Naopak, ide o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu. A samozrejme, aby oni sami mali priestor na manipuláciu volieb prostredníctvom rady školy, robenie úsluh, podplácanie aj formou hostenia členov rady školy, či iných pôžitkov tak, aby sa na svojich miestach doslova zabetónovali.
Zriaďovateľ školy má predsa v rade školy svojich ľudí, preto nemôže argumentovať tým, že nemá dosah na správu školy a nemôže aktívne kontrolovať jej hospodárenie a ďalšie činnosti. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho predsa môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta. To by sa však zástupcovia zriaďovateľa v rade školy museli viac zaujímať o chod školy a problémy, ktoré v nej za dané funkčné obdobie riaditeľa vznikali.
Právo veta zriaďovateľa je ako ušité na mieru preto, aby sa zriaďovateľ mohol zbaviť buď tých riaditeľov, ktorí neboli voči nemu lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť jeho príkazy, či napĺňať jeho predstavy, alebo jednoducho zabetónovať svojich spriaznených ľudí v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, s ktorým by boli problémy. Najlepšie je predsa mať podriadeného, ktorý bude pokorný, poslušný a bude rešpektovať zaužívaný systém, aký sa medzi zriaďovateľom a školami za tie roky vytvoril. Spriaznený riaditeľ dokáže vybrať na dodávateľské služby spriaznenú firmu pre zriaďovateľa alebo vedenie obce a tým sa dá lepšie manipulovať s pridelenými finančnými prostriedkami prostredníctvom tzv. kreatívneho účtovníctva. (Rečník sa odmlčal a pozerá sa na časomer v rokovacej sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.9.2017 18:46 - 18:47 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Aj keď budem o chvíľku vystupovať v rozprave, chcem sa poďakovať kolegovi Sopkovi za vynikajúci prejav a za tlmočenie názorov početnej skupiny učiteľov, ktorí píšu určite nielen jemu, ale aj mne a ďalším poslancom. A vo svojich častokrát veľmi emotívnych mailoch a listoch hovoria o tom, aké ťažké problémy majú na škole, ako sú vystavení šikanovaniu, čiže bossingu zo strany svojich riaditeľov alebo vedúcich zamestnancov, a o ďalších rôznych problémoch.
Presne, ako Miro povedal, s tým súhlasím, že pokiaľ samotní učitelia sa nevzchopia, pokiaľ nezačnú otvorene bojovať za svoje práva, ale nielen za zvyšovanie platov, ale aj za to, aby žili v dôstojnejších podmienkach na školách, aby nebolo na nich tak, tak, aby sa na nich nerobil taký nátlak a bossing, ako je to doposiaľ, tak dovtedy všetky naše výstupy v Národnej rade, všetky aktivity poslancov budú zbytočné. Bez ich aktivity my sami nič nedokážeme.
Súhlasím s Mirom aj v tom, že pokiaľ sa neposilnia kompetencie zriaďovateľov v tom, že budú môcť odvolať riaditeľov, ktorí sú častokrát zabetónovaní vo svojich funkciách a nie sú odvolateľní, dovtedy sa taktiež nepohneme. A ďalšie veci asi až potom poviem.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.9.2017 15:16 - 15:18 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za faktické poznámky všetkých troch kolegov. Najskôr k pani poslankyni Bašistovej. Súhlasím s tým, že situácia na vysokých školách je špecifická a iná ako na stredných a základných školách, a dovolím si tvrdiť, že vysokoškolskí učitelia nie sú tak opotrebovaní ako, s prepáčením, že som použil to slovo, ako učitelia na stredných a základných školách. Nežijú alebo nepôsobia v takých stresujúcich podmienkach a nemajú až takú záťaž, nielen čo sa týka náročnosti práce, ale hlavne čo sa týka tlaku zo strany rodičov, zo strany žiakov, ako učitelia na vysokej škole. Preto ten vekový strop sme aj, Miro Sopko a ďalší poslanci, ktorí ho podporujú, mysleli hlavne na učiteľov základných a stredných škôl.
Čo sa týka pána poslanca Kresáka, dovolím si mu oponovať v tom, že zo všetkých kútov Slovenska okrem Bratislavy, priznávam, že v Bratislave je prebytok, v súčasnosti prebytok učiteľov, čo je pozoruhodný jav, pardon, nedostatok učiteľov, v Bratislavskom kraji je nedostatok učiteľov, ale zo všetkých končín Slovenska dostávam správy o tom, ako mladí učitelia nemôžu nastúpiť do školy, pretože na tých školách presluhujú dôchodcovia a starší učitelia, dokonca sú prepúšťaní zo škôl učitelia, ktorí ešte nedovŕšili dôchodkový vek a na školách ostávajú zamestnaní učitelia – dôchodcovia, pretože riaditeľovi sa oplatí skôr ponechať si dôchodku ako zamestnať mladého absolventa alebo prípadne ponechať kolegu, ktorý ešte nedovŕšil dôchodkový vek. Sú to prípady či z Košíc, či z východného Slovenska, ale aj z Banskej Bystrice. Rovnaká situácia je aj na dedinských školách. Preto porovnávať špecifikum Bratislavského kraja s inými regiónmi na Slovensku nie je adekvátne.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.9.2017 14:58 - 15:12 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni poslanci, doba, keď sa učitelia mohli tešiť spoločenskému uznaniu, hoci ani vtedy neboli dostatočne finančne ohodnotení, je preč. Motiváciou pre nich bola ich práca a relatívne dobré medziľudské a iné pozitívne nastavené podmienky v školstve.
Mnohí zo starších pedagógov si pamätajú na roky, keď do tried chodili so vztýčenou hlavou, hrdo a sebavedome, uvedomujúc si svoje spoločenské postavenie. Aj keď to nebola doba elektronizácie a technického rozmachu, dokázali svojich žiakov naučiť a pripraviť do praxe či štúdium na vysokej škole. Roky života obetovali vzdelávaniu, výchove a práci s mladými ľuďmi bez nároku na nejaké zásluhy či vyznamenania. Áno, často sa skloňovalo slovo poslanie, veď učiteľ nie zriedka vykonával svoje povolanie až tak obetavo, že sa z neho postupne stával mučeník, ktorý na úkor trávenia času s vlastnou rodinou, či na úkor rodinného rozpočtu uprednostnil svojich žiakov. Ale aj tak sa tešil zo svojej práce. Pre mnohých nepochopiteľný jav, no predsa v mnohých prípadoch realita.
Po nežnej revolúcii, ktorá definitívne ukončila éru tzv. svetlých zajtrajškov, sa aj učitelia postupne stávali súčasťou trhového a konkurenčného prostredia, kde kapitál a zisk prevážili nad morálnymi hodnotami. To sa samozrejme odrazilo aj v školskom prostredí. Spoločenský status učiteľa začal upadať a súbežne s tým sa začala vytrácať aj úcta žiakov k svojim pedagógom. Začali pribúdať prípady fyzického násilia voči učiteľom, ako aj slovných atakov zo strany rodičov. Čím ďalej tým viac sa začala zväčšovať priepasť medzi školstvom a inými oblasťami spoločenského života, čo sa však hlavne dotýkalo finančného ohodnotenia. No učitelia to nevzdali. Zavádzali inovatívne prvky do vyučovacieho procesu, prispôsobovali sa novým trendom. Často aj na úkor svojho zdravia či rodiny s vedomím svojho poslania.
Všeobecne sa na učiteľa díva ako na tvora pokorného, nekonfliktného, lojálneho a poslušného, a práve preto aj ľahko manipulovateľného, o čom by mohli rozprávať tí politici, ktorí za 28 rokov od nežnej revolúcie neboli schopní vrátiť vzdelaniu a ľuďom, ktorí mu zasvätili svoj život, čestné miesto v spoločnosti. A ja z tohto miesta svojim kolegom, ktorí všetok ten spoločenský, morálny nápor ustáli a nestratili svoju učiteľskú česť, vzdávam hold za ich obetavú a spoločnosťou nedocenenú prácu. Bez nich, nech už je úroveň školstva na Slovensku akokoľvek spochybňovaná, by vzdelanie dávno stratilo hodnotu. A na to by nemali zabúdať ani generácie, ktoré prešli rukami tých istých pedagógov, ktorí sa teraz neodvratne blížia k svojmu dôchodkového veku.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v súčasnosti žije na Slovensku zhruba 130-tisíc pracujúcich dôchodcov. Mnohí z nich sú v dobrej fyzickej a duševnej kondícii, a preto necítia dôvod, prečo by mali opustiť zamestnanie, naopak, chcú ďalej pracovať a byť užitočnými pre spoločnosť. Zákonník práce je nastavený tak, že zamestnávateľ musí ich požiadavke vyhovieť. Dovŕšenie dôchodkového veku totiž nie je u nás dôvodom na výpoveď. Navyše nevylučuje sa súčasné poberanie starobného dôchodku a platu, ak dôchodca stále pracuje so zmluvou na dobu neurčitú. Pre mnohých pracujúcich slovenských dôchodcov však nie je rozhodujúcou motiváciou potreba sebarealizácie, ale ich finančná situácia. Pre väčšinu z nich by totiž odchod do starobného dôchodku znamenal dramatický prepad ich životnej úrovne. V porovnaní s nemeckými či škandinávskymi dôchodcami, ktorí si dôchodok užívajú pri mori alebo na poznávacích cestách, tých našich často čaká iba preratúvanie každého zvyšného eura. Niektorým klesne príjem o viac ako polovicu, čo je naozaj významný úbytok peňazí. Poberať plat a dôchodok zároveň je oveľa lepšie a navyše takto odpracované roky zvyšujú hodnotu vyplácaného starobného dôchodku v budúcnosti.
Tento fenomén zasiahol aj oblasť školstva. Učiteľov starších ako 60 rokov je viac ako 10 % a neustále pribúdajú. Najstaršie kolektívy sú v bratislavskom kraji a najmladšie v žilinskom kraji. Učitelia s dlhoročnou praxou tvrdia, že nájsť náhradu za dôchodcov je v radoch mladých ťažké. Za katedru sa totiž nehrnú. Najviac dôchodcov pritom učí na konzervatóriách a na stredných odborných školách. V roku 2009 bol priemerný vek učiteľa v školstve 41 a pol roka a v roku 2014 to už bolo 45,2 roka. Môžeme len predpokladať, aký je vekový priemer v roku 2017. Učiteľov, ktorí majú nad 50 rokov a učia aktívne na základných školách, je trikrát viac ako učiteľov, ktorí sú mladí, začínajúci, do 30 rokov.
Nezáujem pomerne veľkého počtu absolventov pedagogických fakúlt o učiteľské povolanie súvisí s platovými podmienkami či s celospoločenským ocenením. Nehovoriac o roky pretrvávajúcom jave, ktorým je prefeminizované školstvo. Až 82 % učiteľov na Slovensku sú ženy, pričom priemerný vek učiteľov, respektíve učiteliek je 43 rokov. Rovnako v zastúpení riaditeľov tvoria väčšinu ženy, a to 60 % a priemerný vek je 53 rokov.
Na trhu práce v tejto oblasti tak možno pozorovať dve protichodné tendencie. Počet absolventov učiteľstva a ich chuť zamestnať sa v školstve klesá, na druhej strane priemerný vek a počet učiteľov blížiaci sa k dôchodkovému veku stále rastie. V situáciách, v ktorých nie je možné zaplniť voľné miesto absolventom, tak prichádza na rad možnosť zamestnať dôchodcu. Najväčším prínosom učiteľov s dlhoročnou praxou sú ich skúsenosti, vedomosti, ako aj schopnosť zaúčať mladších kolegov do neraz spletitých byrokratických, ale aj metodických obsahov vzdelávania. Na druhej strane mnoho z nich už nemá dostatok síl držať krok s novými trendmi a učiť sa nové techniky a technológie. Za všetkým môžeme vidieť predovšetkým nedostatočné finančné zázemie. Mladší učitelia, absolventi vysokých škôl sa nehrnú do školstva pre nízke finančné ohodnotenie a učitelia v dôchodkovom veku zase nechcú ísť do dôchodku, lebo sa boja nízkeho dôchodku, čo je ich oprávnená obava. A preto toto je začarovaný kruh, z ktorého sa zatiaľ žiadnej vláde nepodarilo vymaniť.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, učiteľské povolanie patrí, čo sa týka podaných výkonov, medzi najnáročnejšie povolania, a to tak z hľadiska fyzickej, ako aj z psychickej záťaže, keďže obe sú zastúpené v učiteľskej práci. Na druhej strane učitelia predstavujú niečo ako ohrozený druh, pretože záujem o výkon tohto povolania najmä v ekonomicky silnejších regiónoch má klesajúcu tendenciu. Príčinou toho je práve jeho vysoká náročnosť pri realizácii, ale aj príprave na vyučovanie. Súčasne s tým ruka v ruke kráča potreba neustále zvyšovať si odborný obzor a za nie práve lichotivých finančných podmienok. Pracovný úväzok učiteľa je stanovený ako týždenný úväzok, ktorý je povinný odučiť. Je to 22 hodín týždenne, no môže obsahovať aj ďalšie, tzv. nadpočetné hodiny, ktoré sa mu pridávajú k úväzku. Niekomu sa to môže zdať málo. No z vlastnej skúsenosti vám môžem s istotou povedať, že odučiť 6 hodín denne s niekoľkými desaťminútovými prestávkami je nesmierne náročné a vyčerpávajúce. Ďalšie povinnosti súvisia s triednictvom, s metodickým združením alebo predmetovými komisiami, stále sa však pohybujeme vo sfére povinných týždenných činností. Na každú vyučovaciu hodinu je učiteľ povinný riadne sa pripraviť. Okrem výchovnovzdelávacích cieľov, ktoré má danou vyučovacou hodinou naplniť, musí dbať aj na to, aby boli v súlade s plánmi, ktoré musia byť zase v súlade so školským vzdelávacím programom a štandardmi. Zároveň si musí pripraviť a premyslieť formy a prostriedky, ako ich s danou skupinou žiakov či študentov naplniť. Súčasťou každodennej pedagogickej praxe je aj riešenie výchovných a vzdelávacích problémov žiakov, ako aj pomoc pri riešení osobných problémov žiakov a neustála komunikácia s nimi. Okrem priamej pedagogickej činnosti, do ktorej nesmieme opomenúť zaradiť aj voľnočasové aktivity na škole, prípravu detí na súťaže, doučovanie, aktívnu účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách, výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia, vykonáva učiteľ podľa rozpisu dozory, množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, čiže o každej vyučovacej hodine a množstvo, množstvo ďalších úkonov.
Učiteľ však okrem žiakov intenzívne komunikuje aj s ich rodičmi, a to nielen na triednych schôdzkach, ale aj mimo nich. Pomáha riešiť problémy rodičov a detí, jednak z hľadiska naplnenia výchovnovzdelávacích cieľov, ale aj osobných a sociálnych pomerov, komunikuje s nimi mnohokrát takmer denne. Nie som si istý, či pri pohľade na vymenované činnosti, ktorých výpočet ešte stále nie je konečný, má niekto chuť ešte povedať, že: čo tí učitelia stále chcú, veď dokopy nič nerobia a majú veľa prázdnin?! Nuž, učiteľ nemá svojou dovolenkou pokryté prázdniny na celý rok, takže vykonáva suplovanie tak, aby získaným náhradným voľnom, pretože si nadčasovú prácu často nenechá preplácať, pokryl ostávajúce prázdniny, ktoré nie vždy využije na regeneráciu, ale zvyčajne sa aj počas nich venuje aj samovzdelávaniu a kreatívnym projektom. A ako plynú roky, syndróm vyhorenia je bližší ako vzdialený. Prichádza oveľa skôr ako učiteľ dosiahne svoj dôchodkový vek. Nie je možné dať si platenú pauzu pri výkone povolania aspoň na jeden rok ako vo Fínsku. Nie je možnosť úplne vypnúť aj počas prázdnin, pretože neustále legislatívne a spoločenské zmeny, ako aj zmeny sociálnej klímy nedovoľujú učiteľovi neštudovať a nehľadať nové odborné riešenia problémov.
Učiteľ vo veku 65 rokov si zaslúži oddych a hlavne zniesť zo svojich pliec záťaž a prenechať ju mladším ročníkom. Určenie vekového stropu pre výkon tohto povolania preto vítam, nehovoriac o tom, že v regiónoch, ktoré sú stále pracovne poddimenzované a výkon učiteľského povolania je v skutočnosti lukratívnym miestom, častokrát práve mladší a začínajúci učitelia nemajú možnosť ho vykonávať, pretože je vytvorený priestor na špekulácie aj niektorých riaditeľov škôl, ako aj starších kolegov v súvislosti s učiteľským pracovným postom.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, určenie zákonného stropu veku pre výkon pedagogického povolania je logickým vyústením a pevným ukotvením podmienok, ktoré tvoria právnu istotu nielen pre samotných pedagógov a chránia ich, ale v konečnom dôsledku aj pre ich zverencov, pretože práve im poskytujú istotu plnohodnotnej prípravy do života v bezpečných podmienkach. Nehovoriac o tom, že pedagogickí pracovníci si aj v tomto ohľade zaslúžia našu plnú pozornosť a úctu. Starší učitelia disponujú cenným znalosťami a skúsenosťami z praxe a môžu byť pre mladšie ročníky veľkým prínosom. Z tohto dôvodu je nevyhnutné vytvoriť taký systém zamestnávania učiteľov, v ktorom budú rovnomerne zastúpené všetky vekové skupiny.
Možnosť opätovného zamestnávania dôchodcov by sa tak mala využívať s mierou a osobitne formou veľmi skrátených úväzkov, pretože len rovnomernou reguláciou oboch protipólov sa dá nájsť východisko zo súčasnej situácie. Pokiaľ sa však nezlepší finančné ohodnotenie učiteľov, a tým aj motivácia mladých, začínajúcich učiteľov, aby nastúpili do školstva a postavili sa za katedru, problém so starnúcim učiteľským stavom sa tak skoro nevyrieši. Samozrejme, nehovoriac o nízkych dôchodkoch, ktoré učitelia po celoživotnej učiteľskej praxi dostanú ako almužnu od štátu.
Podobný návrh by som však uvítal aj v prípade nastavenia vekového stropu pre riaditeľov škôl. Na Slovensku je viacero škôl, kde riaditelia presluhujú aj do sedemdesiatky. Voči radovým učiteľom by to bolo spravodlivejšie, ak by vekový strop na ukončenie učiteľskej profesionálnej dráhy, samozrejme, za predpokladov, ktoré daný návrh stanovuje, bol rovnaký tak pre riaditeľov škôl, ako aj pre ostatných učiteľov. Preto tento návrh zákona určite podporím.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis