Ďakujem za slovo. Ešte jednu vec by som chcel doplniť k tomu, čo Miro pred chvíľou hovoril. Spomínal reláciu Reportéri, ktorá dnes prinesie príbeh, a pokiaľ sa nemýlim, Miro asi myslel príbeh košického učiteľa. Áno? Ešte aj iný príbeh? Aha. Tak neviem, či práve dnes alebo v nejakej ďalšej relácii Reportérov bude príbeh, odvysielaný príbeh košického učiteľa, ktorý dlhodobo na svojej škole, kde pôsobil, bol vystavený bossingu zo strany svojich...
Ďakujem za slovo. Ešte jednu vec by som chcel doplniť k tomu, čo Miro pred chvíľou hovoril. Spomínal reláciu Reportéri, ktorá dnes prinesie príbeh, a pokiaľ sa nemýlim, Miro asi myslel príbeh košického učiteľa. Áno? Ešte aj iný príbeh? Aha. Tak neviem, či práve dnes alebo v nejakej ďalšej relácii Reportérov bude príbeh, odvysielaný príbeh košického učiteľa, ktorý dlhodobo na svojej škole, kde pôsobil, bol vystavený bossingu zo strany svojich nadriadených. Poukazoval na rôzne nedostatky v činnosti školy a ja som tento prípad riešil niekoľko mesiacov. Napokon aj ja som dal typ relácii Reportéri, ale to nehovorím preto, aby som sa tým chválil, ale preto, že som chcel úprimne tomuto človeku pomôcť a vyzdvihnúť jeho aktivity. A spomínal som ho už aj na zasadnutí parlamentu kedysi, keď som spomínal prípad učiteľa, ktorému vlastný kolega, predstaviteľ rady školy, ho vlastný kolega, dal naňho trestné oznámenie za to, že sa vraj údajne mal vyhrážať vyhodením školy do povetria. Aj o tom bude tento príbeh v relácii Reportéri. A naozaj odporúčam všetkým kolegom, aby si ho pozreli, pretože je veľmi poučný. Hovorí o tom, čo sa deje na našich školách, hovorí o tom, v akom postavení sú naši učitelia, akému nátlaku sú vystavení. Hovorí o strachu a hovorí o tom, že systém, aký je nastavený na Slovensku, čo sa týka mobbingu a bossingu a ochrany pracovníkov pred mobbingom a bossingom, je zlý a doposiaľ sa nenašiel nikto ani z radov koalície, ale ani z radov predchádzajúcich vlád, ktorý by sa pustil do tohto problému s oveľa väčšou vervou a aktivitou a priniesol na svetlo sveta zákon, účinný zákon, ktorý by chránil pracovníkov nielen v školstve, ale aj v iných odvetviach pred mobbingom a bossingom. Máme tu len rôzne súdne prípady, ojedinelé mediálne prípady, kde sa súdia ľudia, kde bojujú za svoje práva, ale my ako parlament ich nedokážeme ochrániť. Takže toľko na úvod.
A teraz mi dovoľte, aj keď už čas asi sa kráti, povedať pár slov o téme, ktorú Miro začal. Ako už pán Sopko povedal, už druhýkrát v tomto volebnom období sa na pretras dostáva téma zrušenia práva veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy. Téma takzvaného starostovského veta už dlhší čas vyvoláva ostrú polemiku medzi jeho zástancami a početnou, ak nie drvivou väčšinou tých, ktorí tento majestát zriaďovateľov, čiže hlavne starostov a primátorov miest, jednoznačne odmietajú akceptovať. Riaditelia škôl v súčasnosti vôbec nie sú samostatnou riadiacou jednotkou. Naopak, sú často vazalmi zriaďovateľov a zo strachu pred možnými dôsledkami, predovšetkým zo straty pracovného postu, sú ochotní urobiť čokoľvek, čo od nich zriaďovatelia požadujú. Strach vo všeobecnosti pôsobí paralyzujúco, obzvlášť, ak máme čo stratiť. Vtedy sú ľudia zatlačení do kúta, ochotní prehliadať aj veci hraničiace s trestnoprávnou zodpovednosťou a nepodniknú kroky, ktorými by kompetentné orgány mohli tejto činnosti zamedziť, alebo, nebodaj, že by o celej situácii otvorene hovorili. A riaditelia škôl nie sú výnimkou.
Je ťažké bez oznámenia prešetriť a dokázať, že napríklad vedúci odboru školstva dá riaditeľom finančnú odmenu, ale riaditelia mu musia časť odmeny osobne vrátiť.
Rovnako, ako je ťažké bez oznámenia a náležitého prešetrenia dokázať, že starostovia, či vedúci odborov školstva rôznymi spôsobmi nútia riaditeľov škôl, aby pri opravách škôl či iných technických službách alebo výberových konania uprednostňovali firmy, ktorých konatelia sú v priamom či nepriamom príbuzenskom pomere s ich nadriadenými. Veď hľadanie príbuzenských prepojení či prepojení na spriaznené osoby si vyžaduje veľa času, energie a nezriedka aj talentu. Lebo zorientovať sa v množstve faktúr nie je vôbec jednoduché.
Ako dlhoročný člen rady školy som sa dvakrát zúčastnil na voľbách riaditeľa školy. Vtedy ešte právo veta zriaďovateľa, našťastie, neplatilo. Ak si niekto myslí, že voľby riaditeľa školy prebiehajú bez priamej či nepriamej intervencie zriaďovateľa školy, je na omyle. Aj ja som sa stal svedkom toho, že už mesiac dopredu sme v zborovni vedeli, ktorý kandidát vo výberovom konaní zvíťazí, a že to bude človek z vonku, ktorého tam chce mať vedúci odboru školstva, Moji dvaja kolegovia, ktorí sa do výberového konania prihlásili, nemali žiadnu šancu. A takýto model fungovania pri voľbe riaditeľa je na Slovensku častým javom.
Pravidelne dostávam správy z rôznych regiónov Slovenska, v ktorých mi kolegovia učitelia píšu o zmanipulovaných voľbách, ale aj o ďalších praktikách uplatňovaných na ich školách. Riaditeľ školy bol, je a bude, ak sa systém nenastaví inak, vazalom zriaďovateľa a jeho poslušným psíkom odkázaným na milosť, nemilosť svojho dobrodinca. O jeho osude zriaďovateľ nebude rozhodovať len pri samotných voľbách, ale aj počas jeho funkčného obdobia, aj keď, samozrejme, nebude škole a jej štatutárovi upierať právo na vlastnú svojbytnosť a právnu subjektivitu.
Ktorý riaditeľ školy však pôjde proti svojmu chlebodarcovi, keď nad ním bude neustále visieť Damoklov meč v podobe toho, že pri ďalších voľbách ho aj v prípade zvolenia zriaďovateľ nebude musieť akceptovať a rozhodnutie rady školy bude vetovať? Ktorý riaditeľ školy sa otvorene postaví proti svojmu nadriadenému, ak pôjde o nejakú vážnu vec? Ktorý riaditeľ školy sa postaví za svojich kolegov, učiteľov, ak zriaďovateľ školy sa bude snažiť nejakými spôsobmi ovplyvňovať ich autonómne postavenie? Ktorý riaditeľ školy otvorene pomenuje nekalé praktiky svojich nadriadených, ak budú zasahovať do života školy? Štyri roky bude viesť školu v neistote a strachu, pokorne znášať aj nezmyselné príkazy nadriadených, napríklad vedúceho odboru školstva a tváriť sa pritom, že riadi školu, ktorá má právnu subjektivitu.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať predsa vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo na to, aby riaditeľa, ktorý nebude spĺňať predpoklady na to, aby školu rozvíjal, mohol nevymenovať do funkcie. Málo však už hovoria o tom, že zriaďovateľ má oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Na to sa zriaďovatelia radi vyhovárajú, keď ich učitelia žiadajú o pomoc a neraz poukazujú nielen na morálne, ale aj finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených. A to už nehovorím o bossingu, fenoméne, ktorý sa na našich školách šíri priam rýchlosťou svetla, ale jeho dopady na jedincov, ktorí sú obeťami šikanovania svojich nadriadených, ale aj na celkovú atmosféru v zborovniach, sa bagatelizujú. Veď učitelia doposiaľ nemajú ani vlastného ombudsmana.
Kolegovia, môžem vás poprosiť? Prepáčte, ale keď vy ste hovorili, ja som bol ticho.
Keď sa prenasledovaní či prepustení učitelia domáhajú spravodlivosti a prosia o pomoc zriaďovateľov škôl, či je to už primátor, župan alebo vedúci odboru školstva, všade narážajú na nezáujem o ich problémy. Naopak, zriaďovatelia sa vo väčšine prípadov postavia na stranu riaditeľa a vedú štvavú kampaň proti tým, ktorí si dovolili sťažovať sa alebo dovolávať sa spravodlivosti. Neraz až zásahom médií sa podarí napraviť krivdy, ktoré riaditelia škôl spáchali voči svojim podriadeným. Kde je vtedy ten hlas volajúci po práve rozhodovať či kontrolovať školu? Prečo vtedy zriaďovatelia a tí, ktorí zastávajú právo veta, nekričia, že chcú byť objektívni, spravodliví a že chcú pomáhať pedagógom? Prečo im vtedy tak veľmi záleží na tom, aby ochránili riaditeľa a sťažujúci sa učitelia obišli ako chronickí sťažovatelia? A neraz pritom neváhajú zastrašovať učiteľov volajúcich po svojich právach alebo intrigujú, aby proti nim postavili zvyšok pedagogického zboru.
To všetko svedčí len o jednom. Zriaďovateľovi nejde o to, aby mal dosah na školy, ktoré financuje a právom veta pri voľbe riaditeľa školy si nechce zachovať svoju suverenitu v rozhodovaní. Naopak, ide o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu. A samozrejme, aby oni sami mali priestor na manipuláciu volieb prostredníctvom rady školy, robenie úsluh, podplácanie aj formou hostenia členov rady školy, či iných pôžitkov tak, aby sa na svojich miestach doslova zabetónovali.
Zriaďovateľ školy má predsa v rade školy svojich ľudí, preto nemôže argumentovať tým, že nemá dosah na správu školy a nemôže aktívne kontrolovať jej hospodárenie a ďalšie činnosti. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho predsa môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta. To by sa však zástupcovia zriaďovateľa v rade školy museli viac zaujímať o chod školy a problémy, ktoré v nej za dané funkčné obdobie riaditeľa vznikali.
Právo veta zriaďovateľa je ako ušité na mieru preto, aby sa zriaďovateľ mohol zbaviť buď tých riaditeľov, ktorí neboli voči nemu lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť jeho príkazy, či napĺňať jeho predstavy, alebo jednoducho zabetónovať svojich spriaznených ľudí v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, s ktorým by boli problémy. Najlepšie je predsa mať podriadeného, ktorý bude pokorný, poslušný a bude rešpektovať zaužívaný systém, aký sa medzi zriaďovateľom a školami za tie roky vytvoril. Spriaznený riaditeľ dokáže vybrať na dodávateľské služby spriaznenú firmu pre zriaďovateľa alebo vedenie obce a tým sa dá lepšie manipulovať s pridelenými finančnými prostriedkami prostredníctvom tzv. kreatívneho účtovníctva. (Rečník sa odmlčal a pozerá sa na časomer v rokovacej sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skryt prepis