Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

19.9.2017 o 9:30 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 30.11.2017 17:39 - 17:43 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Zákonník práce ako všeobecný základný právny predpis ukotvuje všetky aspekty vzniku, trvania a zániku pracovnoprávneho zamestnaneckého pomeru, ako aj prác vykonávaných mimo pracovného pomeru. Má chrániť zamestnancov tak, aby ich závislá práca bola dostatočne ohodnotená, mali čas na regeneráciu a dovolenku, stanovuje dĺžku pracovného času, reguluje nadčasovú prácu i spôsob jej ohodnotenia, určuje základné mzdové požiadavky, vynucuje prekážky v práci, ako aj ochranu práce a sociálnu politiku zamestnávateľa, ako aj náhradu škody a v neposlednej miere i kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Existuje ešte množstvo právnych predpisov, kde sú vymedzené špecifické podmienky pre jednotlivé druhy povolaní, a Zákonník práce pri ich realizácii platí subsidiárne.
Vzhľadom na to, že podmienky na trhu práce a spôsob vykonávania závislej práce prechádza rýchlymi zmenami a zákonné normy nie sú dostatočne flexibilné pri regulácii týchto podmienok, je potrebné neustále sledovať a dopĺňať jednotlivé zmeny, aby sme neopomenuli tých, ktorí svoju prácu vykonávajú statočne a poctivo, ale zákon, respektíve poslanci na nich pozabudli.
Množstvo aktivít v súčasnosti prebieha prostredníctvom realizácie rôznych projektov, či už za finančnej participácie Európskej únie, špecifických zahraničných fondov, ale aj domácich zdrojov. Z časového hľadiska krátkodobé projekty nenesú personálne problémy. Tie sa jednoznačne vynárajú pri strednodobých a dlhodobých projektoch, keďže ľudia, ktorí zabezpečujú chod týchto projektov, ich administratívu a celú organizačno-technickú ťarchu, nemajú dostatočné pracovnoprávne zabezpečenie svojej práce. Obmedzujúcim faktorom pre nich je samotný Zákonník práce, ktorý v § 48 ods. 2 uvádza, citujem: "Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát." Koniec citácie. Čo však v prípade, ak projekt trvá dlhšie? Človek, ktorý stál pri jeho zrode a pokračuje v jeho realizácii, musí z neho odísť pre nedostatočnosť zákonných podmienok.
Ako zabezpečiť kontinuitu projektu tak, aby nebola nutná vysoká fluktuácia pracovníkov? Áno, jedna z možností je trvalý pracovný pomer, lenže prostriedky určené na daný projekt zvyčajne nie sú dimenzované tak, aby v sebe zahŕňali odstupné za pracovníka, teda odstupné pre pracovníka, ktorý svoj diel práce ukončil. Čo ak projekt je z nejakého dôvodu predčasne ukončený? Kto naplní všetky nároky zamestnancov pri takomto ukončení pracovnoprávneho vzťahu? Nehovoriac o tom, že práve realizácia projektov si vyžaduje vysokú flexibilitu všetkých zúčastnených, teda predpoklad je, že aj tohto štátu a jeho zákonných noriem.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vítam iniciatívu kolegov, ktorí mysleli aj na týchto ľudí, ktorí svojou odbornosťou a prístupom dokážu realizovať náročné projektové podmienky, ktoré v konečnom dôsledku prispejú k verejnému blahu. Rozšírenie zákonných, taxatívne vymedzených podmienok pre opätovné dohodnutie zmluvy na dobu určitú dáva priestor na zmysluplné a korektné riešenie problému pracovnoprávnych vzťahov v tomto pracovnom segmente. Rovnako však dáva priestor aj na lepšie, kvalitnejšie a efektívnejšie čerpanie prostriedkov z Európskej únie, kde máme značné rezervy, ako aj ich praktickú realizáciu prostredníctvom projektov a ľudí, ktorí ich zabezpečujú.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 30.11.2017 14:25 - 14:26 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán minister. K vašej pripomienke, že sme zahlcovali parlament tými istými otázkami, chcem len povedať, že ja som tu nový poslanec, ale učím sa od kolegov, ktorí takto bežne každú schôdzu zahlcujú otázkami parlament a, bohužiaľ, sú to kolegovia z vládnej strany SMER. Takže ja sa fakt len učím.
Chcem sa vás spýtať, pán minister, či viete potvrdiť alebo či môžete potvrdiť, že najvyšší rozdiel medzi minimálnou mzdou a minimálnym tarifným platom, medzi minimálnou mzdou a minimálnym tarifným platom je v súčasnosti a či môžete potvrdiť, že riešenia sa dostanú do legislatívneho plánu vlády.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.11.2017 9:40 - 9:52 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý má právo na dobrú správu vecí verejných, uplatnenie tohto práva je však zväčša veľmi komplikované. Občan to zvyčajne zistí až vtedy, keď sa ho nejaká skutočnosť, ktorú potrebuje vyriešiť, bezprostredne dotkne. Vládny návrh zákona o obecnom zriadení má tendenciu vyriešiť niektoré problémy aplikačnej praxe spojené s obcou a jej riadením, ako aj zaviesť niektoré legálne definície, napríklad verejného priestranstva, ako aj upraviť technické nedostatky zákona v podobe poznámok pod čiarou.
Ak dovolíte, chcel by som sa však pozastaviť pri dvoch zásadných veciach, ktoré v tomto zákone rezonujú. Prvou je deklarované zníženie počtu poslancov v obecných zastupiteľstvách. Ja sám nie som zástancom prebujnelých byrokratických zásahov, rovnako ako aj predimenzovanej personálnej obsadenosti. Obzvlášť pri menších obciach či mestách môže byť reálne problém finančné zabezpečenie chodu zastupiteľstva. No táto zmena markantne zasahuje práve väčšie mestá, kde bolo rozpätie počtu poslancov dostatočne veľké na to, aby si tieto mestá mohli určiť pokojne dolnú hranicu počtu poslancov bez zákonného zasahovania.
Obávam sa však, že tieto zákonné obmedzenia pred blížiacimi sa komunálnymi voľbami nie sú výrazom reálnej efektivity, ale politickej manipulácie. A naznačuje to aj nedostatočné zdôvodnenie tohto kroku v dôvodovej správe. Pri takto navrhovanej zmene by sa žiadalo aj konkrétne vyčíslenie úspor a nielen vágna konštatácia o porovnaní s priemerom počtu poslancov na 100-tisíc obyvateľov v Európskej únii. Považujem to za klišé, za barličku, pod ktorú môžeme schovať všetko, čo chceme zmeniť bez názoru obyvateľov či zastupiteľstiev. A podľa môjho názoru aj, bez ohľadu aj na práva a slobody miest a obcí, ktoré týmto zostanú dotknuté.
Je pozoruhodné, že tento legislatívny návrh prichádza v čase, keď vo voľbách do mestských, ale aj krajských zastupiteľstiev sa v oveľa väčšej miere ako predtým začínajú presadzovať nezávislí kandidáti. Po dvanástich rokoch vládnutia strany SMER sa ani tomu nedá čudovať. Ľudia strácajú dôveru v politikov, a to je jedno, či ľavicových, či pravicových, a prednosť pri svojej voľbe dávajú kandidátom, ktorí deklarovanou nezávislosťou dávajú voličovi väčšiu nádej, že budú jeho záujmy a práva zastupovať v duchu demokratických princípov a nie v duchu straníckych tričiek a straníckej lojality.
Z tohto hľadiska považujem túto legislatívnu zmenu za úder do tváre demokracie. Už teraz je jasné, že v prípade schválenia tejto novely zákona a jej pretavenia do praxe sa do zastupiteľstiev budú dostávať v drvivej väčšine len stranícki nominanti, ktorí budú môcť na svoju kampaň využiť finančné prostriedky materských strán a ktorých masívna podpora a propaganda prinesie vytúžený efekt. Nezávislí kandidáti budú musieť použiť oveľa viac peňazí a využiť oveľa viac spôsobov a prostriedkov na presadenie sa, ako tomu bolo doposiaľ. Obecné a mestské zastupiteľstvá sa dostanú opäť do područia straníckej chobotnice a tým si, samozrejme, oveľa ľahšie budú presadzovať to, čo si zaumienia, často na úkor občanov. Tým je väčšia šanca, že dôjde aj k zlyhaniu poslancov.
Obhajcovia tohto návrhu argumentujú aj tým, že pokiaľ dôjde k zníženiu počtu poslancov, určite sa znížia aj náklady na odmeňovanie. Taktiež, že sa zároveň môže zvýšiť vážnosť a prestíž poslaneckej funkcie. Takéto argumenty a v podstate celý návrh zvádza k nesprávnemu predpokladu, že menší počet poslancov môže prispieť k rýchlejšiemu, prípadne kvalitnejšiemu rozhodovaniu. Na kvalitu rozhodovania má však v prvom rade vplyv volič voľbou kandidátov na poslancov. Podľa mňa si to volič musí uvedomiť a vybrať podľa kritérií, ktoré najviac pomôžu mestu ako celku.
Pripusťme možnosť, že pri menšom počte poslancov sa budú ľahšie schvaľovať všeobecne záväzné nariadenia a iné zložité body rokovania, že tým pádom budú kratšie diskusie, možno aj väčšia kultivovanosť v priebehu rokovaní. Otázkou však zostáva, či ľahšie schvaľovanie pre dané body a mesto znamená zároveň aj lepšie a kvalitnejšie rozhodnutia. Čím nižší je počet poslancov, tým je menšia prístupnosť priamej demokracie. Vyšší počet poslancov znamená aj videnie viacerých problémov mesta, viacero pohľadov na možné riešenia, väčšiu kontrolu výkonnej zložky mestského úradu a jej organizácií v prospech občanov. Vyšší počet je bližšia dostupnosť, pretože poslanec je zároveň susedom nielen menom, viac poslancov znamená aj väčšiu možnosť poslanca stretnúť sa, navštíviť, postaviť k zodpovednému riešeniu problémov spoluobčanov. Samozrejme, závisí to na kvalite výberu poslancov.
Nižší počet poslancov znamená aj väčší tlak na ovplyvňovanie názoru a rozhodnutí jednotlivých poslancov. Zlyhanie poslanca pri nižšom počte zástupcov občanov je väčším rizikom, väčšou váhou pri hlasovaní. Pri vyššom počte poslancov sa tento tlak, naopak, naopak, viac zväčší.
Rovnako tak funkčnosť zastupiteľstva môže ohroziť aj riziko schválenia či neschválenia pri zložitých bodoch, kde je potrebná trojpätinová väčšina všetkých členov mestského zastupiteľstva. Chýbajúci poslanci pri nižšom počte, čo sa nedá pre chorobu, prácu, pracovné cesty a podobne, vylúčiť, môžu tak nevedome výrazne ovplyvniť výsledok hlasovania bez ich prítomnosti, alebo spôsobiť pre mestské zastupiteľstvo stav uznášanianeschopným.
Každá demokracia niečo stojí. Pokiaľ by sa v našich mestách a obciach udomácnila transparentnosť a nie korupcia, rodinkárstvo a klientelizmus, aj menší počet poslancov by sa stal reprezentatívnym orgánom zastupujúcim občanov. Za stavu, aký je dnes na Slovensku v mestách a v obciach, považujem krok voliť najnižší počet poslancov za populistický, ktorý sa v konečnom dôsledku môže zvrhnúť na menšiu kontrolu nad rozhodnutiami, ako aj na menší kontakt s občanmi. Poslanec v mestskom zastupiteľstve nie je za seba, ale zastupuje veľký počet obyvateľov a ich dôveru. Takže nie počet, ale charakter a vôľa slúžiť ľuďom je tým hlavným kritériom.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, druhým zásadným problémom, ktorého sa zmeny v tomto zákone dotýkajú, je hlavný kontrolór, ktorý ako nezávislý orgán volený zastupiteľstvom vykonáva kontrolnú činnosť, čiže kontrolu zákonnosti, účinnosti, hospodárnosti a efektívnosti pri hospodárení a nakladaní s majetkom a majetkovými právami obce, ako aj s majetkom, ktorý obec užíva podľa osobitných predpisov, kontrolu príjmov, výdavkov a finančných operácií obce, kontrolu vybavovania sťažností a petícií, kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov, vrátane nariadení obce, kontrolu plnenia uznesení obecného zastupiteľstva, kontrolu dodržiavania interných predpisov obce a kontrolu plnenia ďalších úloh ustanovených osobitnými predpismi. Citoval som zo zákona.
Navrhované zmeny v bode 56 a 57 považujem za kontraproduktívne a hrubo porušujúce nezávislé postavenie hlavného kontrolóra. V bode 56, znenie návrhu novely, § 18 ods. 1 písm. g) sa hovorí, "hlavný kontrolór vybavuje sťažnosti, ak tak ustanovuje štatút obce". V dôvodovej správe sa uvádza, že tento bod, zabezpečuje sa súlad so zákonom o sťažnostiach, ktorý v § 11 ods. 1 ustanovuje, že vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom, teda explicitne neustanovuje, že hlavný kontrolór obce vybavuje sťažnosti. Na daný účel obsahovo príslušný interný predpis obce je štatút obce, ktorý ako každý interný predpis obce patriaci do pôsobnosti obecného zastupiteľstva sa schvaľuje formou uznesenia. Podľa vyjadrenia Združenia hlavných kontrolórov miest a obcí Slovenskej republiky, citujem, "ak zákon určuje hlavnému kontrolórovi ako jednu z činnosti vybavovania sťažností a zároveň kontrolu vybavovania sťažností, je toto možné považovať za kontraproduktívne, nakoľko v praxi by kontrola vybavovania sťažností hlavným kontrolórom znamenala kontrolu vlastnej práce hlavného kontrolóra v rámci vybavovania sťažností a teda maximálne neefektívny a neúčinný výkon kontroly v tejto oblasti".
Ešte komplikovanejšia situácia vzniká pri bode 57, kde v § 18f ods. 1, písm. h) sa hovorí k pôvodnému zneniu, čo je povinnosťou hlavného kontrolóra, citujem, "je povinný vykonať kontrolu, ak ho o to požiada obecné zastupiteľstvo," a tu pribudol aj pojem starosta. Predkladateľ v dôvodovej správe tvrdí, že "z praktického dôvodu so zreteľom na zvýšenie účinnosti kontrolnej činnosti sa hlavnému kontrolórovi obce ukladá povinnosť vykonať kontrolu na podnet ktoréhokoľvek orgánu obce, teda nielen obecného zastupiteľstva, ale aj starostu obce. Predpokladá sa, že starosta obce rovnako ako obecné zastupiteľstvo využije navrhované oprávnenie len v obzvlášť relevantnom prípade z hľadiska záujmov obce, keďže ide o výkon kontroly mimo plánu kontrolnej činnosti schváleného na príslušný polrok obecným zastupiteľstvom. V mnohých obciach je však už teraz bežné, že hlavný kontrolór obce vykoná kontrolnú akciu na podnet starostu obce". Toľko citácia.
S týmto nie je možné súhlasiť, pretože ak bude hlavnému kontrolórovi ukladať úlohy aj starosta obce, tak dôjde k závažnému zásahu do jeho postavenia nezávislého a nestranného kontrolného orgánu, ktorý sa zodpovedá zastupiteľstvu. Starosta obce je osoba zodpovedná za finančné riadenie a finančnú kontrolu v zmysle zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite. Disponuje svojimi zamestnancami, ktorí finančnú kontrolu vykonávajú zo zákona. Túto nemôže nahradiť hlavný kontrolór. V medzirezortnom pripomienkovom konaní bola vznesená aj zásadná požiadavka NKÚ Slovenskej republiky v znení: "Navrhujeme vypustiť bod 57 návrhu zákona. Odôvodnenie: Nesúhlasíme s rozšírením právomoci starostu na vykonanie kontroly zo strany hlavného kontrolóra. Podľa § 18 ods. 1 hlavný kontrolór vykonáva kontrolnú činnosť." Koniec citácie. Táto zásadná pripomienka NKÚ Slovenskej republiky nebola však akceptovaná a rozpor naďalej trvá.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh novely zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v tejto podobe nerieši skutočné problémy hlavného kontrolóra, ako sú jeho zastupovanie počas dlhodobej péenky, prípadne materskej dovolenky, jeho odstupné, ktoré ako jediný volený zástupca nemá, na rozdiel od starostov či hlavných kontrolórov VÚC, čo možno považovať za diskriminačné. Niektoré obce hlavných kontrolórov nemajú vôbec, neriešia sa tzv. úväzkoví kontrolóri, niektorí majú 0,1-percentný úväzok, čo nepostačuje ani na účasť na rokovaní zastupiteľstva, nieto ešte na výkon akejkoľvek kontroly a podobne.
K úplnej všeobecnej spokojnosti by stačilo, keby boli odstránené nedostatky obsiahnuté v správach hlavných kontrolórov a zároveň by sa docielila aj úspora verejných financií. Rovnako aj niektoré navrhované zmeny nie sú v súlade s právom na dobrú správu veci verejných a opäť len posúvajú túto správu v prostredí obcí a miesto do područia politikárčenia a netransparentného jednania. Preto vás prosím a žiadam, aby ste navrhovanú novelu v tejto podobe nepodporili.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13.10.2017 12:07 - 12:12 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Dovoľte mi, vážené kolegyne, vážení kolegovia v závere ešte v krátkosti predniesť zopár slov k tomuto návrhu zákona. Chcem sa hlavne poďakovať všetkým mojim kolegom predrečníkom, ktorí vystúpili v rozprave a ktorí sa aj s faktickými poznámkami zapojili do diskusie a zvlášť kolegom z koalície, ktorí zvyčajne nereagujú na návrhy zákonov opozičných poslancov. V týchto diskusiách padlo veľa podnetov, veľa pochybností, či môj návrh zákona je správny, či nie, či sa uplatní alebo či môže priniesť viacej nevýhod pre občanov, respektíve pre samosprávy. Napriek tomu si myslím, že tento návrh zákona skôr či neskôr sa znovu objaví na pôde Národnej rady či už v tomto volebnom období alebo v ďalšom volebnom období.
Vo svojom návrhu zákona som riešil predovšetkým otázku jedného bodu rokovania v rámci obecného zastupiteľstva, a to bolo práve tých vyčlenených 30 minút, počas ktorých by občania mali právo demokratickým spôsobom prejaviť svoje názory, vyjadriť svoje podnety a určite by to neskĺzlo do podoby, že by sa jeden občan vyjadroval 30 minút k nejakému bodu programu, alebo že by 30 minút zahlcoval pozornosť poslancov nejakým svojím názorom, pretože by ten čas bol regulovaný rokovacím poriadkom a rozložený medzi viacerých občanov.
To, čo hovoril pán poslanec Bublavý, áno, môže sa stať, že na zasadnutie príde chronický sťažovateľ, podgurážený občan, ale vždy je to na poslancoch danej samosprávy, na rokovacom poriadku, aby mu obmedzili jeho právo vystúpiť, respektíve, aby ho prerušili v jeho, v jeho rozprave a znemožnili mu ďalej vystupovať, pokiaľ naozaj presahuje svojím správaním nejaké morálne, morálne hranice a jeho ďalšie vystúpenie už nie je v súlade s rokovacím poriadkom.
Chcem vás však, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v závere upozorniť ešte na jednu vec. Hovoríme o tom, že sme členským štátom Európskej únie. Padli tu pripomienky, že prečo by sa samosprávy mali, prečo by samosprávam mali byť okliešťované ich kompetencie a prečo by Národná rada mala nejakým zákonom zaväzovať samosprávy, aby umožnili občanom vystupovať na zastupiteľstve a predniesť svoje podnety?
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Česká republika si s týmto problémom poradila už dávno. Zákon č. 128/2000, zákon o obcích v § 16 ods. 2 hovorí: "Občan obce, ktorý dosiahol vek 18 rokov, má právo vyjadrovať sa na zasadnutí zastupiteľstva obce v súlade s rokovacím poriadkom, má právo vyjadrovať svoje teda stanoviská k prerokúvaným veciam." Ja som si načítal aj stanovisko odboru, dozoru a kontroly verejnej správy Ministerstva vnútra Českej republiky, ktoré hovorí, že právo občana obce existuje priamo zo zákona a je realizovateľné i bez jeho podrobnejšieho zakotvenia v rokovacom poriadku. Z toho prednostne vyplýva, že občanovi obce musí byť daná možnosť vyjadriť sa k veci, ktorá je aktuálne prerokúvaná, to znamená, musí mať skôr, než je prijaté príslušné uznesenie, respektíve skôr, než je vec definitívne vyriešená alebo vybavená. Požiadavkou zákona pritom je, aby občan mohol vyjadriť svoje stanovisko pri prerokúvaní každého bodu v rámci diskusie k prerokovanému bodu, respektíve po rozprave zastupiteľstva pred schvaľovaním uznesenia.
Druhou možnosťou je vystúpiť v rámci rozpravy pred hlasovaním o programe zasadnutia zastupiteľstva a predniesť svoj návrh, prípadne vystúpiť v tej časti zasadnutia zastupiteľstva, ktorá je vyhradená pre iniciatívy občanov. Čiže Česi si s tým poradili tak, že nielenže majú ošetrené to, čo som hovoril ja, že každý občan má právo v nejakom časovom intervale vystúpiť na zasadnutí obecného zastupiteľstva a dokonca aj to, k čomu sa vzniesli pripomienky zo strany poslankyne Vaľovej, ale aj niektorých ďalších, že občania po každom prerokúvanom bode by mali právo vystúpiť a vyjadriť sa k tomuto bodu, tak Česi to majú vyriešené tak, že ešte pred prijatím uznesenia k danému bodu sa má poskytnúť zo zákona právo tomu občanovi vyjadriť svoj názor k tomu prerokúvanému bodu. Tak ja nechápem prečo, keď si s tým vedela poradiť Česká republika a má to v zákone o obcích, prečo by Slovenská republika vo svojom zákone nemohla mať oveľa oklieštenejšiu podobu, než to majú, než to má Česká republika.
Ešte raz ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13.10.2017 10:44 - 10:46 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Ďakujem, pán kolega, za váš príspevok. Chcem odpovedať hlavne na prvú časť vášho, vašej faktickej poznámky. Zoberte si príklad Košice. Druhé najväčšie mesto na Slovensku, v rokovacom poriadku nemáme uvedené, aby občania mali právo vystúpiť na zasadnutí zastupiteľstva, musia o tom hlasovať poslanci zastupiteľstva a dokonca občania musia čakať až do riadneho záveru rokovacieho dňa, kým vôbec poslanci im uráčene alebo veľkodušne umožnia, aby mohli vystúpiť. Takýchto miest je na Slovensku viac, nemám presnú štatistiku, ale nie sú to len väčšie mestá, ako ste spomínali, ale aj menšie obce. A dostalo sa mi viacero správ, viacero informácií, že občania nedostali právo, nie, nebolo im umožnené právo vystúpiť. Tak nebudem vám teraz čítať zo správ, áno, ale nevymýšľam si. Môžem to potom zhrnúť a dodatočne na tlačovej (reakcia z pléna) na tlačovke, konferencii to... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, poprosím vás, kľud v sále.

Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Ja chcem ešte jednu vec zdôrazniť, že tých 30 minút, možno ste to nepochopili tak, ako som to myslel, nie je 30 minút pre vystúpenie jedného občana. Tridsať minút je celý bod toho programu, čiže občan bude mať maximálne tri minúty, päť minút, to už záleží od daného mesta, ako si to nastaví alebo obce, ale určite nie 30 minút.
No a potom k tej druhej časti by som sa ešte chcel vyjadriť. Ja som tiež dnes nemal vystúpiť, ale až na budúci týždeň. Tie body sa tak popresúvali, že vznikol z toho totálny chaos a nemyslím si, že je to, že je to problém a vina kolegov, mojich kolegov z opozície, ktorí tu nie sú, ale tým, že sa zrušilo hlasovanie o 17.00 hodine, tým, že sa popresúvali body, ktoré mal uviesť pán minister, tak to narušilo celý priebeh schôdze a vznikol z toho jeden veľký chaos.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 13.10.2017 10:37 - 10:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem ešte raz za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, každý má právo na dobrú správu vecí verejných. Ako som už spomínal, uvádza to Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky síce zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volebných zástupcov, ale explicitné vyjadrenie práva na dobrú správu vecí verejných v našej ústave chýba. Práve Zmluva o Európskej únii, ktorou je Slovenská republika viazaná, nám toto právo zaručuje a rozširuje tak rozsah práv občanov Európskej únie, teda aj Slovenskej republiky.
V rámci budovania verejnej správy sme po roku 1989 vsadili na zastupiteľskú demokraciu, ktorá bola osvedčeným modelom v už rozvinutých demokratických spoločnostiach. Prvotnou myšlienkou tejto demokratizácie spoločnosti bolo, aby občania a obyvatelia najmä v rámci samosprávnych aktivít spravovali svoju obec. No napriek tomu sme sa nevyhli obmenám a variáciám, ktoré správu vecí verejných od tejto prvotnej myšlienky odklonili. Na úrovni miest a obcí vznikali a vznikajú rôzne obmedzenia, ktoré sa javia ako zrejmá prekážka pri vyjadrení sa fyzických a právnických osôb k aktuálnym témam, ako aj prednesením návrhu k riešeniu problémov priamo na riadnych zasadnutiach obecných a mestských zastupiteľstiev, čím vzniká bariéra medzi volenými predstaviteľmi a obyvateľmi mesta.
Na druhej strane sa objavujú prvé lastovičky, ktoré tieto administratívne a procedurálne bariéry rúcajú. Stali sa inšpiráciou pre novelu tohto zákona a vstupujú s prvkami priamej demokracie do samosprávneho života. Tu možno spomenúť mesto Prešov, mesto Banská Bystrica, kde v rokovacom poriadku mesta v desiatej časti pod titulom "Slovo pre verejnosť" v § 25 je v šiestich bodoch veľmi podrobne a jednoducho upravená možnosť záujemcom vystúpiť na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.
Právo na dobrú správu vecí verejných je výdobytkom a prioritou starého kontinentu, akým Európa bez pochýb je. Požiadavka transparentnosti a efektívnosti výkonu verejnej správy sa nemôže zaobísť bez princípu verejnosti, ktorý vo výkone súdnej moci, ako aj správe vecí verejných predstavuje dôležitý kontrolný nástroj, ktorý limituje predstaviteľov verejnej moci.
Verejná správa je služba verejnosti, preto jej výkon by mal reálne prebiehať v intenciách úcty k právam a k slobodám človeka, občana. Obzvlášť na komunálnej úrovni dôsledne aplikovaný prístup verejnosti prinesie nielen efektívnejšiu konkretizáciu a riešenie problémov na užších fórach, akými komisie i obecná rada sú, rozšíria tak priestor na ich odkomunikovanie a posilnia neskoršiu realizáciu riešení, ale aj výraznejšiu príležitosť pre občanov priamo sa podieľať na správe vecí verejných, čo okrem spomínanej efektivity a transparentnosti vnesie vyššiu dôveryhodnosť vo verejnoprávne inštitúcie a posilní budovanie otvorenej a vyspelej občianskej spoločnosti.
V neposlednom rade človek vtiahnutý do spoločenského diania sa podstatne ľahšie identifikuje s vlastnou komunitou a bude mať aktívny záujem na jej rozvoji a podstatne ľahšie bude prijímať pravidlá, pretože bude stáť pri ich vzniku. Bezprostredná realizácia práv na dobrú správu vecí verejných prostredníctvom priamej bezbariérovej komunikácie fyzických a právnických osôb s obecným zastupiteľstvom je nevyhnutnou súčasťou otvorenej demokratickej spoločnosti. Vymedzenie minimálnych limitov na tento bezbariérový komunikačný prístup je podstatnou esenciou uplatnenia slobôd, pretože každý, kto má trvalý pobyt, majetok alebo podniká na území obce, má právo sa vyjadrovať k veciam verejným, pretože sa ho bezprostredne dotýkajú.
Znovu zdôrazňujem, každý má právo na dobrú správu vecí verejných, uvádza to Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky taktiež zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26 musia mať fyzické a právnické osoby vytvorený dostatočný priestor na prednesenie svojich návrhov, podnetov, námetov priamo bez administratívnych obštrukcií na riadnych zasadnutiach obecných zastupiteľstiev tak, aby poslanci nestratili priamy kontakt s reálnym životom a problémami ľudí a tí zas mali priestor bezprostredne a iniciatívne sa podieľať na verejnom živote. A tak vymedzenie minimálneho časového intervalu na občiansky prejav na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva je zárukou, že bude poskytnutý dostatočný časový priestor na verbálne vyjadrenie jednotlivcov. Potreba tohto priameho komunikačného inštitútu sa javí v súčasnosti ako dôležitý faktor dobrej správy vecí verejných, ako aj prostriedok na posilnenie občianskej spoločnosti.
Ďakujem za slovo.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 13.10.2017 10:32 - 10:35 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod uviesť tento zákon.
Predkladám na rokovanie Národnej rady návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Cieľom predkladanej novely zákona je bezprostredná realizácia práva na dobrú správu vecí verejných prostredníctvom priamej bezbariérovej komunikácie fyzických a právnických osôb s obecným zastupiteľstvom.
Správa vecí verejných sa bezprostredne dotýka každej fyzickej osoby, ktorá žije, pracuje alebo vlastní nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, rovnako ako právnickej osoby. Každý má právo na dobrú správu vecí verejných, ako uvádza Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26, musia mať fyzické a právnické osoby vytvorený dostatočný priestor na prednesenie svojich návrhov, podnetov, námetov priamo, bez administratívnych obštrukcií na riadnych zasadnutiach obecných zastupiteľstiev, tak aby poslanci nestratili priamy kontakt s reálnym životom a problémami ľudí a tí zas mali priestor bezprostredne a iniciatívne sa podieľať na verejnom živote. Vymedzenie minimálneho časového intervalu na občiansky prejav na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva je zárukou, že bude poskytnutý dostatočný časový priestor na verbálne vyjadrenie jednotlivcov. Potreba tohto priameho komunikačného inštitútu sa javí v súčasnosti ako dôležitý faktor dobrej správy vecí verejných, ako aj prostriedok na posilnenie občianskej spoločnosti.
Zákon zároveň ustanovuje povinnosť obcí zaradiť do programu zasadnutia každého riadneho obecného zastupiteľstva bod, počas ktorého môžu fyzické a právnické osoby uplatniť právo vystúpiť na verejnom obecnom zasadnutí bez administratívnych alebo procedurálnych obmedzení a bez ohľadu na to, či tieto osoby svoje právo uplatnia, a to v minimálnom rozsahu 30 minút.
Ďakujem a potom sa hlásim do rozpravy ako prvý.
Skryt prepis
 

12.10.2017 14:31 - 14:32 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pani ministerka, za pomerne krátku odpoveď, na ktorú, z ktorej ste mi nedali odpoveď na moju otázku, či ministerstvo školstva plánuje vytvoriť funkciu školského ombudsmana v blízkej alebo nejakej vzdialenej budúcnosti, pretože dopyt zo strany učiteľov na Slovensku po vytvorení takejto funkcie je veľký, a taktiež si dovolím nesúhlasiť s vami, keď hovoríte o tom, že na ministerstve školstva je vytvorená sekcia, ktorá sa zaoberá právami učiteľov, pretože ak by naozaj táto sekcia fungovala tak, ako by mala fungovať, nedochádzali by mne a iným poslancom správy od učiteľov z celého Slovenska, v ktorých sa sťažujú na to, že je na nich vykonávaný bossing, že svoje sťažnosti adresujú na ministerstvo školstva, ale zakaždým dostanú tú istú odpoveď. Ministerstvo školstva ich odkáže na zriaďovateľa a odvolá sa na to, že nie je v jeho právomoci riešiť tieto problémy.
Takže evidentne na Slovensku chýba aktívny, aktívny orgán, ktorý by bol schopný hájiť práva učiteľov.
Skryt prepis
 

19.9.2017 9:35 - 9:44 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý, kto aspoň raz v živote bol v zamestnaneckom alebo obdobnom pomere, vie, že na základe zmluvy vykonával pre zamestnávateľa závislú prácu v konkrétne stanovenom čase na určenom mieste a za ktorú dostal odmenu. Otázku týždenného pracovného času upravuje Zákonník práce, ktorý stanovuje základné všeobecné limity. No existuje množstvo zamestnaní, ktoré nie je možné vtesnať do základného časového intervalu. Tie sú upravené zvyčajne v osobitných zákonoch a, samozrejme, nemalú úlohu zohráva vyššia kolektívna zmluva, v ktorej sa mnohé nuansy jednotlivých profesijných oblastí zohľadňujú.
Pojem práca vo verejnom záujme v sebe zahŕňa široké spektrum nízko ohodnotených pracovných činností. Medzi inými aj prácu učiteľov so špecifickou náplňou práce a ešte špecifickejším spôsobom rozvrhnutia pracovných činností. Učiteľ okrem stanoveného úväzku, kde si plní vyučovaciu povinnosť v závislosti od jeho odbornosti, vykonáva ďalšiu priamu pedagogickú činnosť, ako sú voľnočasové aktivity na škole, príprava detí na súťaže, doučovanie, aktívna účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách a výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia a kde učiteľ vykonáva podľa rozpisu dozory. Množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, ako aj o komunikácii s rodičmi, pomoc pri riešení rôznych typov problémov a v neposlednom rade aj príprava na vyučovanie a nestále samovzdelávanie si vyžaduje určitú pružnosť v striktne určenej pracovnej dobe. Túto pružnosť zabezpečuje zamestnávateľ v pracovnom poriadku, no celkovú dĺžku pracovného týždňa môže ovplyvniť jedine právna úprava zákonného charakteru.
Náročná práca vo verejnom záujme si okrem našej úcty vyžaduje aj našu pozornosť. Preto nie každoročne vyjednávať o dĺžke pracovného týždňa, ale zaujať k tomuto problému jednoznačné stanovisko a stanoviť jednoznačný rozsah týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme, a to v jednozmennej prevádzke vo výške 37,5 hodiny, v dvojzmennej prevádzke 36 a štvrť hodiny a v trojzmennej a nepretržitej prevádzke 35 hodín. Konsolidácia sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme v zákonnej podobe prinesie väčšiu stabilitu a prehľad v rámci pracovnoprávnych vzťahov v tejto oblasti.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako som už v úvode spomenul, práca pedagogického zamestnanca v sebe zahŕňa množstvo priamych alebo nepriamych pedagogických činností, ktoré vykonáva na svojom pracovisku, doma, ale v záujme zabezpečenia výchovno-vzdelávacieho kontinua často aj mimo neho, čiže mimo miesta obvyklého vyučovania, na výletoch, exkurziách, špecializovaných výcvikoch či v školách v prírode. Tu na pedagóga okrem naplnenia výchovno-vzdelávacích cieľov čaká aj zvýšený nápor na zabezpečenie bezpečného a bezproblémového pobytu detí, a to aj na úkor osobného voľna, ktoré má slúžiť na regeneráciu. Každý, kto aspoň raz zažil školu v prírode alebo plavecký či lyžiarsky výcvik, vie, že si odniesol domov množstvo zážitkov, ktoré sa len tak ľahko nedajú vymazať. No nevie, koľko úsilia, energie, umu a zručností stojí pedagógov, aby všetko prebehlo hladko a najmä bezpečne. Tí zvyčajne prichádzajú do svojich rodín poriadne vyčerpaní, no šťastní, že všetko prebehlo bez závažnejších problémov. No predovšetkým väčšina z nich ešte pred odchodom na takúto aktivitu nemá jasno v podmienkach, ktoré z nej v pracovnoprávnej oblasti vyplývajú.
Vznikajú značné disproporcie vo vnímaní časového rozsahu práce pedagogických pracovníkov na týchto aktivitách a ich následné vykazovanie a uznanie riaditeľom školy. Nie je vždy jednoznačne stanovené, čo je súčasťou pracovného úväzku, čo prácou nadčas a čo pracovnou pohotovosťou. Zakotvenie povinnosti riaditeľa školy či školského zariadenia explicitne rozlíšiť a určiť rozsah práce pred jej výkonom pre každého pedagogického zamestnanca mimo miesta obvyklého vyučovania tak, aby bolo nad všetku pochybnosť jasné, ktoré činnosti sa zabezpečujú v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť, prinesie do pracovnoprávnych vzťahov takto dotknutých väčšiu právnu istotu a pôsobí prevenčne s ohľadom na vytváranie pozitívnej pracovnej klímy a čo najmenej konfliktných medziľudských vzťahov.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zákonné stanovenie sumy týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme okrem právnej istoty v sebe zahŕňa ďalší aspekt, ktorý pôsobí na mnohých pedagógov diskriminačne. Prístup, ako posudzovať prácu nadčas bez základného rámca, bez stanovených mantinelov, pôsobí značne diskriminačne. Vyskytujú sa značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Ten má plnú kompetenciu a povinnosť zabezpečiť zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, a to určiť začiatok a koniec pracovného času, konkretizovať, ktoré činnosti súvisia s pedagogickou činnosťou, určiť, čo sa považuje za prácu nadčas, ako sa poskytuje náhradné voľno za prácu nadčas, určiť čerpanie dovolenky, čerpanie pracovného voľna pri prekážkach v práci na strane zamestnanca a taktiež spôsob započítavania času stráveného pri akciách organizovaných školou, ako napríklad lyžiarsky výcvik, plavecký výcvik, škola v prírode, výchovné koncerty a podobne.
Pri pružnom pracovnom čase a možnostiach, ktoré jednotliví zamestnávatelia majú stanoviť si čas strávený na pracovisku a na inom mieste pre naplnenie týždenného pracovného času, nie je možné úplne vylúčiť rozdiely medzi jednotlivými školami. Kým na jednej postačovali na čerpanie náhradného voľna štyri nadčasové hodiny, keďže v daný deň by učil podľa rozvrhu len daný počet hodín, inde by zas potreboval inú sumu nadčasových hodín, šesť, možno sedem, aby si mohol čerpať celý deň náhradné voľno, pretože zamestnávateľ doň zarátal aj čas, ktorý je stanovený pracovným poriadkom, nutne stráviť na pracovisku.
Zákonným stanovením týždenného pracovného času je následne významným východiskovým bodom pre jednoznačné určenie počtu nadčasových hodín potrebných pre čerpanie jedného dňa náhradného voľna, a to tak, že v prípade 37,5-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7,5 nadčasových hodín, v prípade 36 až jedna štvrtina hodinového pracovného týždňa je potrebných na jeden deň náhradného voľna 7,25 nadčasových hodín a v prípade 35-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7 nadčasových hodín. Takto stanovený rámec je jednotiaci a nediskriminačný voči pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problematiku týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme a následne aj právnu istotu pedagogických zamestnancov pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich z ich pracovnoprávnych vzťahov pri výkone ich náročnej práce nemôžeme považovať za marginálnu záležitosť. Bez ich prínosu, entuziazmu a zručností by sme ako spoločnosť iba ťažko mohli napredovať. Bez ich nedocenenej práce by mnohé oblasti verejného života boli priam stratené, bez života. Našou povinnosťou však je zamýšľať sa a zlepšovať podmienky ich práce, oplácať im ich prínos aspoň dostatočnou právnou istotou, že ich hlas bude vypočutý a nároky bez problémov naplnené.
Preto apelujem na vás všetkých, aby sme túto svoju povinnosť naplnili a tento zákon podporili.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

19.9.2017 9:30 - 9:33 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Cieľom predkladanej novely zákona je jednoznačné vyjadrenie sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Taktiež zakotvenie povinnosti riaditeľa školy, školského zariadenia explicitne diferencovať rozloženie pracovného času a nároky pedagogického zamestnanca z toho vyplývajúce pred výkonom výchovno-vzdelávacej činnosti mimo miesta obvyklého vyučovania. A taktiež zjednotenie spôsobu výpočtu počtu hodín náhradného voľna prislúchajúceho k čerpaniu jedného dňa náhradného voľna pedagogickým zamestnancom.
Práca vykonávaná vo verejnom záujme v sebe zahŕňa snáď najširšiu škálu profesií v rámci pracovnoprávnej oblasti. Táto práca je stále ako zákonodarcami, tak i občianskou spoločnosťou nedocenenou súčasťou každodennej reality a zasluhuje si našu adekvátnu pozornosť. Jednoznačné zakotvenie týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme prináša nielen právnu istotu do pracovnoprávnych vzťahov, ale obzvlášť napomáha zjednodušiť výpočet sumy nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pedagogického zamestnanca.
V tejto oblasti sa vyskytujú značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Tento prístup možno považovať za nejednoznačný a aj nespravodlivý, či pri niektorých pedagogických pracovníkoch priam diskriminačný, pretože sú školy, kde na čerpanie jedného dňa náhradného voľna postačujú tri nadčasové hodiny, ak v ten deň mal pedagóg učiť len tri vyučovacie hodiny a nemá stanovenú povinnosť po odučení zostávať na pracovisku. Inde zas potrebujú pedagógovia šesť alebo sedem a pol hodín nadčasov na jeden deň náhradného voľna, pretože v pracovnom poriadku majú stanovené, že okrem úväzku, ktorý v ten deň majú odučiť, musia stráviť na pracovisku presne vymedzený čas.
Jednotná konkretizácia počtu nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pre pedagogického pracovníka je krokom umožňujúcim následnému nediskriminačnému prístupu k pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Zákon taktiež ukladá povinnosť riaditeľovi školy pred začatím akejkoľvek výchovno-vzdelávacej aktivity mimo miesta obvyklého vyučovania jednoznačne dohodnúť s pedagogickými zamestnancami výkon ich činnosti tak, aby bolo zrejmé, ktoré činnosti budú vykonávať v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť. Týmto nie sú dotknuté nároky týchto pedagogických zamestnancov, ktoré môžu vzniknúť počas výkonu práce mimo miesta obvyklého vyučovania nad rámec dohodnutých vymedzených povinností spôsobených mimoriadnymi situáciami či udalosťami.
Toľko na úvod a poprosím potom, chcem sa prihlásiť do rozpravy ako prvý.
Ďakujem.
Skryt prepis