Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

16.5.2019 o 16:56 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 20.6.2019 18:12 - 18:21 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca,

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
ste teda hodne po termíne a ja som to uzavrela tú možnosť. Je všeobecný súhlas? Tak vás tam našroubujeme, tak ste tam.

Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, nový návrh zákona o Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva si prešiel poriadnou tortúrou. Od jeho prvého čítania v januári prešlo takmer pol roka. Pôvodne som nemal v úmysle opätovne sa zúčastniť rozpravy k predkladanému návrhu zákona. K tomuto kroku ma motivoval okrem iného e-mail, ktorý som dostal zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva v utorok 26. marca 2019, rovnako ako moji kolegovia. Mail informoval o tom, že tento návrh zákona bude v druhom čítaní a v jeho prílohe som mal možnosť prečítať si ročnú záverečnú správu za rok 2018 a krátky sumár aktivít strediska. No aj skutočnosť, že druhá rozprava k návrhu bola presúvaná a prerušená, v skutočnosti však neviem doteraz prečo.
Máme pred sebou návrh obohatený o prílohy, akou je správa o účasti verejnosti na tvorbe právneho predpisu, ktorá uvádza, že neexistuje spätná väzba tej časti verejnosti, ktorá sa na nej zúčastnila o tvorbe a pripomienkovaní návrhu zákona, i poučný v úvodzovkách materiál z dielne ministerstva spravodlivosti o inštitúciách ochrany a podpory ľudských práv, kde za podstatné považujem adresné odporúčania medzinárodnej inštitúcie GANHRI, ktoré vychádzajú zo všeobecných odporúčaní poskytujúcich výklad parížskych princípov, ktorého sa akreditačná komisia pridržiava.
Rovnako som si preštudoval správu gestorského výboru a aj navrhované v úvodzovkách kozmetické úpravy, ktoré sú v nej vo forme doplňujúcich a pozmeňujúcich návrhov obsiahnuté a ktoré zásadným spôsobom nemenia jednotlivé ustanovenia navrhovaného zákona a ani ho nedopĺňajú. Z uvedených predložených poznatkov si dovolím niekoľko poznámok.
Pri zachovaní súčasného rozpočtu a poddimenzovanom počte zamestnancov a to predovšetkým v regionálnych kanceláriách sa navrhované mzdové náklady na výkonného riaditeľa strediska javia ako neprimerané. Informácie o počte zamestnancov v maile a v priloženom informačnom letáku sú rozporné, 16 a 21. Čo pri tak nízkom počte zamestnancov je päť osôb a to je vysoký počet. Záverečná správa je metodicky a analyticky inak členená ako predošlé a zároveň kultivovanejšie vypracovaná, čo navodzuje dojem podstatne zvýšenej činnosti strediska. Je nesporné, že k vyššej aktivizácii došlo, čoho dôsledkom je aj napríklad už spomínaný doručený informačný mail, leták, ako aj v správe uvedené aktivity tomu naznačujú. No v každom prípade by bolo vhodné venovať vyššiu pozornosť rentabilite aktivít, vzdelávacie aktivity pre ústredné orgány štátnej správy so zvyčajne veľmi nízkou účasťou sa javia iba ako povinná jazda, za ktorú si dajú obe strany čiarku za splnenie a tu by bolo vhodné zaviazať ústredný orgán minimálnou účasťou jeho zamestnancov, napríklad na 30 a aj proporcionalite aktivít, pokiaľ vezmeme do úvahy územné členenie, pretože napríklad v Banskobystrickom kraji stredisko vykazuje 1 428 aktivít, v žilinskom 2 021, v trenčianskom 1 680, v prešovskom len 153, v košickom 275, v nitrianskom 672, v trnavskom 625, v bratislavskom 781 aktivít. No z toho skutočne vyplýva, že na východe asi nič nie je, alebo nie je potrebné vyvíjať vyššiu iniciatívu, pretože tam k diskriminácii zrejme takmer vôbec nedochádza.
Žijeme v dobe sociálnych sietí a keďže v rámci prevenčných aktivít, ktoré sú zamerané najmä na deti a mládež, ktoré sú vysokopočetnou skupinou užívateľov týchto sietí je potrebné zamerať väčšie úsilie na rozšírenie aktivít a komunikácie s nimi aj na sociálnych sieťach. Ďalej by bolo potrebné nadviazanie širšej spolupráce so ZMOSom, či Slovenskou komorou učiteľov. To by prinieslo nielen podnety zdola, ale pomohlo aj rozšíreniu povedomia o národnom stredisku ako takom.
Zaujala ma tiež poznámka uvedená na konci ročnej záverečnej správy strediska o tom, že táto správa nebola dosiaľ schválená správnou radou, keďže od začiatku roka sa jej zasadnutie uskutočnilo iba raz a to 22. marca a uvedená správa sa do programu zasadnutia nedostala. To naznačuje nedostatočnú funkčnosť a nízky prínos rady pre centrum, teda pre stredisko, ale aj zjavné komunikačné problémy medzi radou a strediskom. Preto je najvyšší čas pravidlá zmeniť a nezostáva mi nič iné, len s nádejou skonštatovať, že danú správu sa podarilo správnej rade už prijať.
No a je tu ešte pozmeňovací návrh pani poslankyne Irén Sárközy, ktorá navrhuje vypustiť z návrhu zákona v čl. I bod 2, § 1 ods. 7, ktorý v navrhovanej podobe zaväzuje vládu Slovenskej republiky, Národnú radu Slovenskej republiky a orgány verejnej správy povinnosťou v rozsahu svojej pôsobnosti zaslať stredisku svoje vyjadrenie k nezávislému stanovisku, odporúčaniu alebo podnetu, ktoré im predložilo stredisko podľa ods. 2 písm. g) v lehote 30 dní od jeho doručenia. Z tohto pozmeňovacieho návrhu nie je zrejmý dôvod tento odsek vypustiť a vzhľadom na to, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva nie je stále ani dostatočne svojimi aktivitami a iniciatívami známou inštitúciou na Slovensku. Rovnako tak nie je dostatočne rešpektovanou inštitúciou zo strany verejných a štátnych orgánov s plnou váhou ich odporúčaní, stanovísk a podnetov. Časovo limitovaná povinnosť ich písomnej reakcie sa ešte stále javí ako nevyhnutnosť, teda nie je dôvod rušiť ju.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepopierateľným faktom je, že okrem toho, že Slovenskú republiku zaväzujú medzinárodné zmluvy na základe ktorých, vrátane zákona bolo zriadené Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, má aj ona sama mať záujem na ochrane ľudských práv na jej území a zásadným spôsobom bojovať proti diskriminácii v akejkoľvek podobe. Toto stredisko už existuje 25 rokov a veľmi pomaly a potichu sa stále dostáva do povedomia ľudí tu žijúcich, čo je naozaj veľmi dlhá doba na úspešné etablovanie sa. Mimovládne organizácie ako Transparency International Slovensko alebo Aliancia Fair-play, ktoré fungujú na donorskom základe o jednu dekádu kratšie, sú známymi svojimi aktivitami a reflektujú na potreby spoločnosti i jednotlivcov podstatne viac ako zákonom zriadená nezávislá inštitúcia doposiaľ. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva nemôže byť len papierový tiger a ďalšou odkladacou trafikou. Na poli nediskriminácie máme stále veľa čo doháňať a preto mi nezostáva nič iné, len veriť. Veriť v to, že stredisko konečne bude vystupovať nahlas a nezávisle v prospech ľudí tu žijúcich, reálne bude nápomocné všetkým, ktorí o pomoc požiadajú, prípadne im stredisko pomoc ponúkne a bude šíriť v širokej miere osvetu v boji proti diskriminácii, šikane, rasizmu, xenofóbii. Zmeny v tejto inštitúcii sú viac než potrebné. Či budú aj účinné, to ukáže len nasledujúce obdobie a náš záujem o jej činnosť. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.5.2019 16:29 - 16:45 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, práca učiteľa patrila ešte pred niekoľkými desiatkami rokov k najváženejším a k najvýznamnejším zamestnaniam. Žiaľ, to je už len dávna minulosť. Kvalita vzdelania a celkove školstva na Slovensku sa pomaly stáva nosnou a každodennou témou médií, politikov, odbornej i laickej verejnosti. Odhliadnuc od toho, že na Slovensku sa tematike školstva rozumie každý, pomaly už aj tí, ktorí nemajú ukončenú školskú dochádzku, táto oblasť spoločenského života si nepochybne zaslúži zvýšenú pozornosť. Veď bez vzdelanej spoločnosti nemôžeme očakávať, že sa ďalšie generácie stanú nositeľmi pokroku, rozvoja a celkového progresu ekonomiky štátu, čomu by malo priamo úmerne zodpovedať aj zvyšovanie sociálnej úrovne jej obyvateľov.
Nuž, učitelia, ktorí nesú na svojich pleciach ťarchu zodpovednosti za kvalitu vzdelania, ale aj výchovy mladej generácie to zďaleka nemajú také ľahké, ako sa im to snažia podsúvať teoretici, ktorí školskú katedru videli naposledy počas svojich študentských čias alebo v nejakom filme.
Finančná poddimenzovanosť školstva napáchala za tie desaťročia veľa zla. Zasiahla nielen samotný status učiteľa spoločnosti, ktorého degradovala v očiach verejnosti na absolútne neschopného jedinca, pretože si nevie nájsť inú, lepšie platenú prácu, ale aj proces vzdelávania...
Pán kolega, mohol by som vás poprosiť, zo SMER-u... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Burian!

Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Ako 20 minút sa tam rozpráva a v pohode. (Zaznievanie gongu.) A nepočuje ani, že ho upozorňujete, takže to je...

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Nech sa páči.

Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. ... pretože si nevie nájsť inú, lepšie platenú prácu, ale aj proces vzdelávania. A to nielen v regionálnom školstve, ale aj na vysokých školách.
Tí, ktorí sa v súčasnosti rozhodnú študovať na pedagogických fakultách alebo iných školách s pedagogickým zameraním, sa stávajú pre mnohých nezainteresovaných predmetom rôznych vtipov, dohadov a špekulácií o ich skutočných zámeroch a motivácii. Pretože kto by už len dnes chcel ísť učiť. Veď platy nielen začínajúcich, ale aj skúsených dlhoročných pedagógov sú tak žalostne nízke, že sa predsa nemôžu stať motiváciou pre človeka, ktorý sa rozhodne ďalšie roky života stráviť za učiteľskou katedrou. No a potom je tu ešte ďalšia často omieľaná téza podsúvaná verejnosti, na pedagogické fakulty idú študovať väčšinou priemerní študenti, ktorí vedia, že budú prijatí a školu ľahko urobia, a tak vlastne potrebujú len nejaký vysokoškolský diplom.
Nepopieram, že výber a príprava budúcich pedagógov na slovenských vysokých školách sa nedá porovnať s obdobím, keď som študoval ja alebo väčšina mojich učiteľov. Nepochybne príčinou tohto stavu je, ako som už spomínal, nízky spoločenský status učiteľa, ako aj dlhodobo neriešené nízke mzdy pedagógov. Samozrejme, netreba zabudnúť na náročnosť tejto profesie.
Ako učiteľ s dlhoročnou praxou som pripravil na maturitné skúšky stovky žiakov. A musím povedať, že ma potešilo, keď i napriek tomu, že som učil na odbornej škole, dokázal som za tie roky motivovať viacerých svojich žiakov, aby išli študovať na vysokú školu učiteľský odbor. V mojom prípade, keďže som učil slovenský jazyk, sa rozhodli ísť študovať slovenčinu. Úprimne ma to hrialo pri srdci, že som v nich dokázal prebudiť záujem o literatúru natoľko, že sa rozhodli kráčať v mojich šľapajach. Bez toho aby som si prisvojoval nejaké zásluhy na ich vnútornom prerode, bola to aj pre mňa motivácia a zadosťučinenie za odvedenú prácu. Povedal by som, že ešte väčšie zadosťučinenie ako výsledná suma na výplatnej páske, ktorá bola skôr trpkou súčasťou celého môjho sedemnásťročného pedagogického pôsobenia. A potom, keď sa mi po skončení vysokej školy prišli poďakovať, to bol o to viac povznášajúcejší pocit, pretože som pochopil, že ich voľba stať sa učiteľom bola nenanútená, slobodná a hlavne úprimná. Väčšina z nich doposiaľ učí, založili si rodiny a ich práca za katedrou ich baví a napĺňa.
Prečo o tom vlastne hovorím? Pretože nič nie je čiernobiele a aj tento príklad poukazuje na to, že skutočne zapáleným mladým ľuďom, ktorí sa rozhodli stať sa učiteľmi aj napriek nízkemu finančnému ohodnoteniu, záleží na ich práci a aj napriek často ťažkým ekonomickým podmienkam ju dokážu vykonávať profesionálne a s láskou. Tým som však nechcel povedať, že si mladí začínajúci učitelia nezaslúžia vyššie platy a že si vystačia aj s tou almužnou, ktorú od štátu dostanú. Len som chcel spochybniť obraz, aký sa tu dlhodobo traduje, že z pedagogických fakúlt odchádzajú nepripravení a hlavne nemotivovaní absolventi, pre ktorých sa vysokoškolský diplom stal len povinnou vstupenkou do kina s názvom život.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dlhé desaťročia je v našej spoločnosti zaužívaným zvykom nazývať povolanie učiteľa či lekára poslaním. Obe povolania sú mimoriadne náročné, zodpovedné a súvisí s nimi neustále vzdelávanie a zvyšovanie kvalifikácie. Obe povolanie sú pre spoločnosť nutné a potrebné. Ich nevýhodou oproti iným povolaniam je to, že sú takmer každému na očiach a zároveň, že sú finančne poddimenzované. Učiteľské povolanie, bohužiaľ, ešte viac, nielen finančne, ale aj spoločensky. Určite, určite tieto dve povolania nechcem porovnávať, pretože to ani nie je možné. No kým postavenie lekára je v spoločnosti oceňované, učiteľ je niekde v priemere oceňovaných povolaní. A pokiaľ sa pozrieme na finančné ohodnotenie vzhľadom na kvalifikačné predpoklady, tak si dovolím tvrdiť, že pod priemerom. Hoci spoločenská potreba potvrdzuje, že pokiaľ sa budú rodiť deti, tak ich bude potrebné medicínsky i vzdelanostne zaopatriť, a keďže máme spoločenskú deľbu práce, tak obe povolania sú potrebné. No na rozdiel od lekárskeho povolania je atraktivita učiteľského povolania pre budúcich vysokoškolákov pomerne veľmi nízka. Štúdium učiteľského smeru býva zvyčajne druhou alebo treťou voľbou. Prečo? Ako som už v úvode svojho prejavu vysvetlil, predovšetkým kvôli nízkemu platovému ohodnoteniu i napriek vysokým kvalifikačným požiadavkám pre výkon tohto povolania, nízkym benefitom a vysokej psychickej záťaži.
Bohužiaľ, aj napriek všeobecne známym faktom o spoločenskom postavení učiteľov a ich finančnom ohodnotení – či skôr podhodnotení – sa stále stretávam i s názormi, čo tí učitelia ešte chcú. Veď majú letné a ďalšie prázdniny a my rodičia si musíme brať voľno alebo to riešiť inak. Veď skončia vyučovanie o pol druhej a niektorí aj skôr a majú padla. Sú vždy v teple a v čistom prostredí, na rozdiel od iných zarábajú slušne a majú garantovaný stály plat, takže sa im nestane ako niektorým, že im nevyplatia mzdu vôbec a podobne.
Nuž, na vysvetlenie pre tých, ktorí sa radi nechávajú ovplyvňovať podobnými fámami, použijem niekoľko argumentov. Začnem teda údajnými benefitmi. Dnes už nie je žiadnym prekvapením, že zamestnávatelia ponúkajú týždeň alebo dva dovolenky navyše, takže v ktoromkoľvek hospodárskom segmente sa dovolenka môže vyšplhať i na osem týždňov, čiže 40 pracovných dní, čo je reálne dovolenka učiteľa. Pokiaľ majú deti prázdniny, neznamená to, že má automaticky voľno aj učiteľ. Prázdniny musí pokryť dovolenkou alebo náhradným voľnom, rovnako ako každý iný zamestnanec. Voľná pracovná doba s určitým fixným pôsobením na pracovisku alebo home office je dnes bežný jav v takmer vo všetkých pracovných sférach. Home office si učiteľ môže dovoliť iba cez prázdniny, tu je však limitovaný. Rovnako ako je limitovaný úväzkom, čiže počtom hodín, ktorý je povinný týždenne odučiť. V rámci pohotovosti je povinný suplovať a často i mimo nej. Povinne okrem pracovných porád a pedagogických rád sa musí zúčastňovať i metodických zasadnutí či predmetových komisií, pravidelne sa hromadne stretávať s rodičmi, podávať individuálne konzultácie a riešiť individuálne problémy žiakov. Okrem toho sa denne musí pripravovať na vyučovanie, vedie pedagogickú a inú dokumentáciu, pripravuje žiakov na súťaže, na vystúpenia v rámci školy i mimo nej, vedie mimoškolskú činnosť a musí sa venovať neustálemu vzdelávaniu, kde získava kredity, aby si zvýšil plat, a zároveň aj individuálnemu samovzdelávaniu a tvorbe učebných materiálov, napríklad pracovných listov, testov a podobne. Nehovoriac o tom, že písomné práce a testy opravuje a hodnotí neustále. Takže ak má učiteľ napríklad 25-hodinový povinný úväzok, do 40-hodinového pracovného týždňa mu zostáva 15 hodín mimo vyučovacej povinnosti, čo by bolo tri hodiny denne. A ak ste pozorne počúvali jeho náplň práce, je podstatne širšia, aby sa do troch hodín denne zmestil, takže o nejakom časovom benefite tu nemôže byť ani reči.
Áno, pokiaľ všetko funguje správne, tak učiteľ pôsobí v teple a v pomerne čistom prostredí, pokiaľ ide o školskú budovu, no pri neustálom kontakte s deťmi je vo zvýšenej miere vystavený vírusovej či bakteriálnej nákaze, keďže tie často navštevujú školské zariadenie choré, rovnako ako je vystavený enormnej psychickej záťaži, čo je v kombinácii s vírusmi veľmi negatívna kombinácia. A vysoká psychická záťaž je preukázateľným faktorom, pretože okrem zodpovednosti za životy a zdravie detí, ktoré majú v pracovnom procese a povedzme si rovno, že už tento fakt je mimoriadne zaťažujúci, pretože deti i pri správnom vedení sú nevyspytateľné, je na nich zodpovednosť i za priebeh vyučovacieho procesu, jeho výsledky i zverené iné hodnoty, rovnako ako neustále riešenie kolektívnych a individuálnych problémov detí a prípadne ich rodičov.
Garancia stáleho platu a rovnako aj jeho vyplatenia je daná zákonom. No Zákonník práce ju v skutočnosti garantuje všetkým zamestnancom. To nie je benefit, ale pravidlo. A pokiaľ sa pozrieme na tzv. "slušný zárobok", tak zistíme, že aj platové ohodnotenie je sotva dostatočné. Podľa školského hodnotenia na štvorku. Priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2018 bola 1 013 eur. Podľa údajov Slovenského štatistického úradu bola priemerná mzda v školstve za rok 2018 1 006 eur, a to v predškolskej výchove 807 eur, na základných školách 960 eur, stredné školstvo 1 045 eur, vysoké školstvo 1 215 eur, ostatné vzdelávanie 992 eur a pomocné vzdelávacie činnosti 1 250 eur.
Štatisticky to nepôsobí až tak zle, keďže rozdiel je len sedem eur oproti mzde zamestnanca v národnom hospodárstve. Učiteľom mzda rastie a môžu byť spokojní, ale ako všetci dobre vieme, štatistika je jedna vec vzhľadom na parametre, ktoré zahŕňa, a realita je zvyčajne iná. V súčasnosti je plat nastupujúceho učiteľa základnej školy, čiže človeka s vysokoškolským vzdelaním, i s príplatkom 805 eur. Pre porovnanie, nástupný plat bez vysokoškolského vzdelania, napríklad predavač v Lidli, ktorý má 35-hodinový pracovný týždeň, je 870 eur plus garantovaný zmluvný nárast prvé štyri roky, operátor call centra Bratislava má garantovanú mzdu 950 až 1 500 eur, predavač v Kauflande 930 eur plus garantovaný zmluvný nárast na prvé štyri roky, pracovník výrobne nábytku v Žiline 730 až 1 100 eur. A minimálna mzda stanovená pre rok 2019 je 520 eur. Čiže za prácu, na ktorú nepotrebujete takmer žiadnu špecifickú kvalifikáciu iba zaučiť sa. Zároveň mladí učitelia zarábali v roku 2016 v priemere len 61 % platu vysokoškolsky vzdelaných rovesníkov vo veku 25 až 34 rokov, v krajinách OECD to bolo 97 percent.
Predložený návrh zákona chce podľa slov predkladateľov i Inštitútu vzdelávacej politiky zlepšiť tento stav tým, že učiteľom v regionálnom školstve zvyšuje platovú tarifu o 9,5 % a zároveň spomalí nárast platov za odpracované roky počas prvých 16 rokov praxe, ktorý bol doposiaľ 1 %, na 0,25 % do ôsmich rokov praxe a 0,5 % od deväť rokov praxe. Takže tarifný plat nastupujúceho učiteľa narastie na neuveriteľných 881,50 eura a každý rok sa bude zvyšovať o štvrť percenta. Príplatky sa síce znižujú z 24 % na 14 %, ale vďaka zvýšenej tarife sa pre učiteľov podľa inštitútu nič nezmení. Učiteľov s vyšším počtom rokov praxe sa dané opatrenia dokonca takmer nedotknú. Takže všetci môžu byť spokojní, najmä začínajúci učitelia. Ich finančná motivácia zotrvať pri tomto povolaní sa naozaj, v úvodzovkách, reálne zvýši.
Pri tom, ako stúpli ceny energií a neúmerne sa zvýšili ceny potravín, čím sa celkovo zvýšili životné náklady, a rovnako sa sprísnili požiadavky napríklad na hypotekárne úvery a zvýšili sa ceny bytov i nájmov, najmä vo väčších mestách, je navrhované zvýšenie len výsmechom. Nehovoriac o tom, že reálne zvýšenie platu môžu učitelia očakávať podľa nového zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch až po vykonaní prvej atestácie, ktorá je však podmienená piatimi rokmi praxe. Ďalšie reálne stabilné zvýšenie môžu očakávať po druhej atestácii, ktorú však môžu absolvovať až po ďalších piatich rokoch praxe od prvej atestácie. Po 12 rokoch praxe možno dostanú aj s príplatkami 1 200 eur brutto.
Takto nastavené kritériá iba ťažko udržia mladých ľudí v regionálnom školstve dlhodobo, a to najmä vo väčších mestách, pretože ich príjmová perspektíva je pri množstve vykonanej práce a nutnosti neustáleho sebavzdelávania i inštitucionálnym spôsobom minimálne nedôstojná. Týmto spôsobom si mladých vzdelaných učiteľov nemáme šancu udržať.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ak nám naozaj ide o modernizáciu a progres školstva, o spokojnosť a kvalitu pedagógov, prestaňme už konečne prijímať proforma nastavené populistické návrhy a nastavme systém tak, aby sme udržateľne mohli skvalitňovať vyučovací proces, a reálne podporujme ľudí, ktorí majú záujem a snahu túto tortúru každodenne podstupovať. Podporme ich a oceňme, a to nielen morálne, ale aj finančne. Pre začiatok 9,5-percentné zvýšenie tarifných platov, áno. Ostatné navrhované zmeny, nie. A pustime sa do širokej diskusie ako ďalej. Ako nastaviť kritériá tak, aby ohodnotenie pedagógov a odborných zamestnancov v školstve zodpovedalo úrovni požiadaviek na nich kladených. Pracovných i kvalifikačných. Ako nastaviť kritériá tak, aby tí najlepší učili budúce generácie, napríklad ako vo Fínsku. Ako nastaviť systém tak, aby nám mladá generácia neabsentovala vo výkone vzdelávacieho procesu, ale bola jeho progresnou súčasťou. Takto navrhnutým zákonom to však dosiahnuť určite nemôžeme.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 16.5.2019 17:31 - 17:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vykonávať prácu vo verejnom záujme je náročné. Okrem zákonných limitov a nie práve ideálneho finančného ohodnotenia množstvo práce, jej účel a drobnohľad, pod ktorým sa zamestnanci nachádzajú sú faktory, ktoré pracovníkov v tomto segmente ovplyvňujú. Nehovoriac o širokej škále profesií, ktoré spadajú do tejto oblasti a celkovej definovanej nejednoznačnosti samotného pojmu verejný záujem. Verejný záujem je koncipovaný pomerne široko a môže sa líšiť v súvislosti s časom i priestorom. Vo všeobecnosti by sa dal pojem verejný záujem definovať ako záujem, ktorý prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Čiastočne iný verejný záujem budú riešiť obyvatelia obce na Záhorí alebo na Kysuciach, iní vo väčších, či veľkých mestách a iní zas v rámci celého územia Slovenskej republiky. Vo verejnom záujme sa staráme o seniorov, o deti, budujeme kultúrne, spoločenské a športové centrá, spravujeme historické pamiatky i majetok obce. Spravujeme a budujeme cesty, kde na základe verejného záujmu sme odobrili i vyvlastňovanie. Obhospodarujeme vodné zdroje, lesy, staráme sa o životné prostredie, zabezpečujeme širokú škálu sociálnych služieb atď. Mestá a obce budujú svoje vlastné podniky, či spoločnosti, ktorých sú vlastníkmi alebo majú v nich spoluúčasť, aby prostredníctvom nich napĺňali potreby verejného záujmu. Zároveň všetky tieto aktivity, ktoré pokrývajú verejný záujem sú financované z verejných zdrojov. Hospodárne a efektívne nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami a majetkom je prioritným kritériom dobrej správy veci verejných. Rovnako ako etická, osobnostná a odborná integrita ľudí, ktorí spravujú, ktorí správu týchto zdrojov vykonávajú a práce v prospech verejnosti riadia a aký dosah na dynamiku rozvoja, transparentnosť a reálne naplnenie verejných záujmov majú samotní obyvatelia? Minimálny. Rozhodujú ich volení zástupcovia a starostovia, primátori a predsedovia. Často krát ani nevedia, že nejaký konkrétny podnik patrí pod obec, či mesto, nepoznajú jeho obsahové a finančné zázemie, nevedia prečo a ako bolo do jeho vedenia dosadený konkrétny človek. Poniektorí štatutárni zástupcovia si do z toho vybudovali malé súkromné impérium z ktorého pod rúškom verejného záujmu profituje úzky okruh ľudí alebo papierovo je všetko v poriadku. Niekde je to rodinná, či politická trafika, kde pre svojich ľudí zabezpečíme pohodovú existenciu a niekde iné dôvody, ktoré udržia v kresle riaditeľa, či riaditeľky človeka aj 30 rokov a aj keď sa takémuto človeku nedajú uprieť skúsenosti a znalosti o dynamike a progrese tu skutočne nemožno hovoriť. Potreba zavedenia zákonnej limitácie dĺžky výkonu funkcie vedúceho zamestnanca, ktorí je zároveň štatutárom na päť rokov je nielen zjavná, ale nevyhnutná. Okrem toho, že je dnes úplným štandardom limitácia takejto funkcie vo verejnej a štátnej správe, je zároveň i predpokladom pre väčšiu dynamiku rozvoja inovatívnosť a tým aj progresívnosť postupov v riadení a tým aj zabezpečenie vyššej atraktivity daného segmentu pre verejnosť. Zároveň však v snahe zabrániť klientelizmu a osobným preferenciám je potrebné zaviesť verejné vypočutie kandidátov na pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorý je štatutárnym zástupcom. Tento verejný kontrolný prvok v nesie do výberových konaní vyššiu transparentnosť a zároveň slúži nielen ako kontrolný mechanizmus pri samotnom výbere z prihlásených uchádzačov, ale prispieva aj k ochrane autorských práv vo vzťahu k predkladaným koncepciám rozvoja, ktorými sa uchádzači prezentujú. Limitáciou vymenovania do pozície vedúceho pracovníka, ktorý je štatutárnym zástupcom iba jeden krát toho istého človeka a to maximálne na dobu 6 mesiacov sa predchádza k obchádzaniu zákona. Keďže doposiaľ táto limitácia nebola striktne vymedzená stávalo sa, že takýto jeden pracovník mohol byť a bol vymenovaný do pracovnej pozície vedúceho pracovníka, ktorý je štatutárnym zástupcom aj niekoľkokrát po sebe a bez výberového konania tak riadi danú inštitúciu rok aj dlhšie obdobie. Všetky uvedené požiadavky a navrhované zákonné zmeny nie sú nóvum. Zaujímavým a podnetným je príklad Trnavského samosprávneho kraja, kde zaviedli nové pravidlá pre riaditeľov všetkých svojich inštitúcií podľa novej prijatej smernice z decembra roku 2018. Tie sa dotknú 18 kultúrnych a 21 sociálnych zariadení v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. Päťročné funkčné obdobie pre riaditeľov všetkých svojich inštitúcií platilo doteraz len pre riaditeľov škôl. Cieľom je citujem "zdynamizovať činnosť inštitúcií vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti a priniesť im nový rozvojový impulz" (koniec citácie), ako uvádzajú vo svojej správe. Dôvod, ktorý ich k takémuto rozhodnutiu viedol bol ten, že riaditelia viacerých inštitúcií zriaďovateľskej pôsobnosti kraja sú vo funkciách dlhé roky. V kultúre sú riaditelia vo funkcii v priemere 16 rokov. Služobne najstarší je riaditeľ záhorskej galérie, ktorý ju riadi 35 rokov. Tak isto aj v zariadeniach sociálnych služieb sú viacerí riaditelia ešte z obdobia spred vzniku samosprávnych krajov. Odvolávanie sa netýka riaditeľov, ktorí absolvovali výberové konania v tomto volebnom období. Ako sa vyjadril predseda Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, citujem: "Všetky naše inštitúcie postavíme na rovnakú štartovaciu čiaru a ich koncepcie rozvoja budeme posudzovať pravidelne každých 5 rokov. Je to nový systémový prvok, ktorý zabezpečí, aby sa naše organizácie rozvíjali a zároveň vytvárame prirodzený tlak, aby riaditelia po uplynutí funkčného obdobia museli podať odpočet, čo v inštitúcii urobili a zároveň predstaviť nové vízie a nápady. Ďalším pozitívnym príkladom je mesto Bratislava, kde vypísali nové výberové konania na predsedov predstavenstiev mestských podnikov, ktorí budú zároveň vykonávať činnosti, ktoré doteraz vykonávali generálny riaditelia uvedených spoločností a taktiež na pracovné pozície riaditeľov organizácií. Hlavné mesto má majetkovú účasť vo viacerých spoločnostiach. Cieľom vedenia mesta, ako uvádza vo vzťahu k týmto spoločnostiam je najme citujem: "depolitizácia riadenia mestských podnikov, zabezpečenie účinnej kontroly metských podnikov mestom, zabezpečenie súčinnosti mestských podnikov pri zavádzaní viacerých politík mesta v oblasti pôsobenia mestských podnikov, zabezpečenie výkonu zo strany mestských podnikov a ich manažmentu a náležitého odmeňovania založeného na výkona, posilnenie kontrolných a manažérskych kapacít na magistráte mesta". (Koniec citácie.) Mesto vypracovalo a zverejnilo podrobné a jednoznačné zásady výberu členov orgánov v podnikoch vlastnených alebo ovládaných mestom s cieľom, aby výsledky a proces výberu boli zmysluplné a dôveryhodné, čiže zabezpečenie efektívneho a transparentného výberového konania s výsledným výberom kompetentných manažérov s integritou konajúcich vo verejnom záujme. Štandardnou súčasťou je aj verejné vypočutie, ktoré bude nasledovať priamo po neverejnom vypočutí s určenou štruktúrou priebehu vypočutia. Čiže prezentácia kandidáta maximálne 15 minút. Otázky komisie maximálne 15 minút, otázky verejnosti maximálne 15 minúť. Toto boli len dva ilustratívne príklady a som si istý, že takýchto počinov je u nás vo verejnej správe viac. Preto v tomto návrhu zákona navrhujeme, aby zákon limitoval dĺžku funkčného obdobia vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu na 5 rokov. Pred uplynutím funkčného obdobia je zamestnávateľ podľa zákonných podmienok povinný vyhlásiť výberové konanie na túto pracovnú pozíciu. Tiež tento zákon určuje zamestnávateľovi pri výberovom konaní na pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu, aby uchádzači na túto pracovnú pozíciu boli...
===== zamestnanca bez výberového konania tak, že okrem maximálnej dĺžky šesť mesiacov výkonu práce na tejto pracovnej pozícii do vymenovania nového vedúceho zamestnanca po úspešnom výberovom konaní môže týmto spôsobom tá istá osoba vykonávať prácu na danej pracovnej pozícii iba jedenkrát t. j. jedna osoba môže byť vymenovaná bez výberového konania na miesto vedúceho zamestnanca iba jedenkrát na dobu šesť mesiacov. Taktiež zákon stanovuje, že ak do účinnosti tohto zákona vedúci pracovník, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu nebol na pracovnej pozícii dlhšie ako päť rokov vykonáva prácu na danej pracovnej pozícii dovtedy kým sa nenaplní päťročné funkčné obdobie. Ak od účinnosti tohto zákona je na danej pracovnej pozícii vedúci pracovník, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu dlhšie ako päť rokov, je zamestnávateľ povinný vyhlásiť nové výberové konanie na uvedenú pracovnú pozíciu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané zavedenie otvorených a priamych demokratických inštitútov vo verejnej správe je nutnosťou. Táto nutnosť sa dotýka aj výkonu práce vo verejnom záujmu a to najmä vo vzťahu k vedúcim zamestnancom, ktorí vykonávajú funkciu štatutárneho zástupcu. Nestačí na nedostatky poukazovať, je potrebné niečo urobiť, aby sme ich eliminovali. Zároveň v záujme právnej istoty je potrebné, aby stanovené základné právne limity boli platné pre všetkých, ktorí chcú vykonávať prácu vedúceho zamestnanca s výkonom funkcie štatutárneho zástupcu rovnako. Zmeny sú potrebné a možné čoho príkladom sú uvedené samosprávy. Našou úlohou je podporiť ich vytvorením právneho rámca a zároveň tým zabezpečiť rovnomernejší rozvoj a progres vo verejnej správe na celom území Slovenskej republiky. Z tohto miesta vás preto žiadam o podporu tohto zákona a tým aj o podporu výkonu verejnej správy. Všetci máme právo na dobrú správe veci verejných a povinnosť pričiniť sa k tomu. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 16.5.2019 17:31 - 17:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vykonávať prácu vo verejnom záujme je náročné. Okrem zákonných limitov a nie práve ideálneho finančného ohodnotenia množstvo práce, jej účel a drobnohľad, pod ktorým sa zamestnanci nachádzajú sú faktory, ktoré pracovníkov v tomto segmente ovplyvňujú. Nehovoriac o širokej škále profesií, ktoré spadajú do tejto oblasti a celkovej definovanej nejednoznačnosti samotného pojmu verejný záujem. Verejný záujem je koncipovaný pomerne široko a môže sa líšiť v súvislosti s časom i priestorom. Vo všeobecnosti by sa dal pojem verejný záujem definovať ako záujem, ktorý prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Čiastočne iný verejný záujem budú riešiť obyvatelia obce na Záhorí alebo na Kysuciach, iní vo väčších, či veľkých mestách a iní zas v rámci celého územia Slovenskej republiky. Vo verejnom záujme sa staráme o seniorov, o deti, budujeme kultúrne, spoločenské a športové centrá, spravujeme historické pamiatky i majetok obce. Spravujeme a budujeme cesty, kde na základe verejného záujmu sme odobrili i vyvlastňovanie. Obhospodarujeme vodné zdroje, lesy, staráme sa o životné prostredie, zabezpečujeme širokú škálu sociálnych služieb atď. Mestá a obce budujú svoje vlastné podniky, či spoločnosti, ktorých sú vlastníkmi alebo majú v nich spoluúčasť, aby prostredníctvom nich napĺňali potreby verejného záujmu. Zároveň všetky tieto aktivity, ktoré pokrývajú verejný záujem sú financované z verejných zdrojov. Hospodárne a efektívne nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami a majetkom je prioritným kritériom dobrej správy veci verejných. Rovnako ako etická, osobnostná a odborná integrita ľudí, ktorí spravujú, ktorí správu týchto zdrojov vykonávajú a práce v prospech verejnosti riadia a aký dosah na dynamiku rozvoja, transparentnosť a reálne naplnenie verejných záujmov majú samotní obyvatelia? Minimálny. Rozhodujú ich volení zástupcovia a starostovia, primátori a predsedovia. Často krát ani nevedia, že nejaký konkrétny podnik patrí pod obec, či mesto, nepoznajú jeho obsahové a finančné zázemie, nevedia prečo a ako bolo do jeho vedenia dosadený konkrétny človek. Poniektorí štatutárni zástupcovia si do z toho vybudovali malé súkromné impérium z ktorého pod rúškom verejného záujmu profituje úzky okruh ľudí alebo papierovo je všetko v poriadku. Niekde je to rodinná, či politická trafika, kde pre svojich ľudí zabezpečíme pohodovú existenciu a niekde iné dôvody, ktoré udržia v kresle riaditeľa, či riaditeľky človeka aj 30 rokov a aj keď sa takémuto človeku nedajú uprieť skúsenosti a znalosti o dynamike a progrese tu skutočne nemožno hovoriť. Potreba zavedenia zákonnej limitácie dĺžky výkonu funkcie vedúceho zamestnanca, ktorí je zároveň štatutárom na päť rokov je nielen zjavná, ale nevyhnutná. Okrem toho, že je dnes úplným štandardom limitácia takejto funkcie vo verejnej a štátnej správe, je zároveň i predpokladom pre väčšiu dynamiku rozvoja inovatívnosť a tým aj progresívnosť postupov v riadení a tým aj zabezpečenie vyššej atraktivity daného segmentu pre verejnosť. Zároveň však v snahe zabrániť klientelizmu a osobným preferenciám je potrebné zaviesť verejné vypočutie kandidátov na pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorý je štatutárnym zástupcom. Tento verejný kontrolný prvok v nesie do výberových konaní vyššiu transparentnosť a zároveň slúži nielen ako kontrolný mechanizmus pri samotnom výbere z prihlásených uchádzačov, ale prispieva aj k ochrane autorských práv vo vzťahu k predkladaným koncepciám rozvoja, ktorými sa uchádzači prezentujú. Limitáciou vymenovania do pozície vedúceho pracovníka, ktorý je štatutárnym zástupcom iba jeden krát toho istého človeka a to maximálne na dobu 6 mesiacov sa predchádza k obchádzaniu zákona. Keďže doposiaľ táto limitácia nebola striktne vymedzená stávalo sa, že takýto jeden pracovník mohol byť a bol vymenovaný do pracovnej pozície vedúceho pracovníka, ktorý je štatutárnym zástupcom aj niekoľkokrát po sebe a bez výberového konania tak riadi danú inštitúciu rok aj dlhšie obdobie. Všetky uvedené požiadavky a navrhované zákonné zmeny nie sú nóvum. Zaujímavým a podnetným je príklad Trnavského samosprávneho kraja, kde zaviedli nové pravidlá pre riaditeľov všetkých svojich inštitúcií podľa novej prijatej smernice z decembra roku 2018. Tie sa dotknú 18 kultúrnych a 21 sociálnych zariadení v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. Päťročné funkčné obdobie pre riaditeľov všetkých svojich inštitúcií platilo doteraz len pre riaditeľov škôl. Cieľom je citujem "zdynamizovať činnosť inštitúcií vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti a priniesť im nový rozvojový impulz" (koniec citácie), ako uvádzajú vo svojej správe. Dôvod, ktorý ich k takémuto rozhodnutiu viedol bol ten, že riaditelia viacerých inštitúcií zriaďovateľskej pôsobnosti kraja sú vo funkciách dlhé roky. V kultúre sú riaditelia vo funkcii v priemere 16 rokov. Služobne najstarší je riaditeľ záhorskej galérie, ktorý ju riadi 35 rokov. Tak isto aj v zariadeniach sociálnych služieb sú viacerí riaditelia ešte z obdobia spred vzniku samosprávnych krajov. Odvolávanie sa netýka riaditeľov, ktorí absolvovali výberové konania v tomto volebnom období. Ako sa vyjadril predseda Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, citujem: "Všetky naše inštitúcie postavíme na rovnakú štartovaciu čiaru a ich koncepcie rozvoja budeme posudzovať pravidelne každých 5 rokov. Je to nový systémový prvok, ktorý zabezpečí, aby sa naše organizácie rozvíjali a zároveň vytvárame prirodzený tlak, aby riaditelia po uplynutí funkčného obdobia museli podať odpočet, čo v inštitúcii urobili a zároveň predstaviť nové vízie a nápady. Ďalším pozitívnym príkladom je mesto Bratislava, kde vypísali nové výberové konania na predsedov predstavenstiev mestských podnikov, ktorí budú zároveň vykonávať činnosti, ktoré doteraz vykonávali generálny riaditelia uvedených spoločností a taktiež na pracovné pozície riaditeľov organizácií. Hlavné mesto má majetkovú účasť vo viacerých spoločnostiach. Cieľom vedenia mesta, ako uvádza vo vzťahu k týmto spoločnostiam je najme citujem: "depolitizácia riadenia mestských podnikov, zabezpečenie účinnej kontroly metských podnikov mestom, zabezpečenie súčinnosti mestských podnikov pri zavádzaní viacerých politík mesta v oblasti pôsobenia mestských podnikov, zabezpečenie výkonu zo strany mestských podnikov a ich manažmentu a náležitého odmeňovania založeného na výkona, posilnenie kontrolných a manažérskych kapacít na magistráte mesta". (Koniec citácie.) Mesto vypracovalo a zverejnilo podrobné a jednoznačné zásady výberu členov orgánov v podnikoch vlastnených alebo ovládaných mestom s cieľom, aby výsledky a proces výberu boli zmysluplné a dôveryhodné, čiže zabezpečenie efektívneho a transparentného výberového konania s výsledným výberom kompetentných manažérov s integritou konajúcich vo verejnom záujme. Štandardnou súčasťou je aj verejné vypočutie, ktoré bude nasledovať priamo po neverejnom vypočutí s určenou štruktúrou priebehu vypočutia. Čiže prezentácia kandidáta maximálne 15 minút. Otázky komisie maximálne 15 minút, otázky verejnosti maximálne 15 minúť. Toto boli len dva ilustratívne príklady a som si istý, že takýchto počinov je u nás vo verejnej správe viac. Preto v tomto návrhu zákona navrhujeme, aby zákon limitoval dĺžku funkčného obdobia vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu na 5 rokov. Pred uplynutím funkčného obdobia je zamestnávateľ podľa zákonných podmienok povinný vyhlásiť výberové konanie na túto pracovnú pozíciu. Tiež tento zákon určuje zamestnávateľovi pri výberovom konaní na pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu, aby uchádzači na túto pracovnú pozíciu boli...
===== zamestnanca bez výberového konania tak, že okrem maximálnej dĺžky šesť mesiacov výkonu práce na tejto pracovnej pozícii do vymenovania nového vedúceho zamestnanca po úspešnom výberovom konaní môže týmto spôsobom tá istá osoba vykonávať prácu na danej pracovnej pozícii iba jedenkrát t. j. jedna osoba môže byť vymenovaná bez výberového konania na miesto vedúceho zamestnanca iba jedenkrát na dobu šesť mesiacov. Taktiež zákon stanovuje, že ak do účinnosti tohto zákona vedúci pracovník, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu nebol na pracovnej pozícii dlhšie ako päť rokov vykonáva prácu na danej pracovnej pozícii dovtedy kým sa nenaplní päťročné funkčné obdobie. Ak od účinnosti tohto zákona je na danej pracovnej pozícii vedúci pracovník, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu dlhšie ako päť rokov, je zamestnávateľ povinný vyhlásiť nové výberové konanie na uvedenú pracovnú pozíciu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané zavedenie otvorených a priamych demokratických inštitútov vo verejnej správe je nutnosťou. Táto nutnosť sa dotýka aj výkonu práce vo verejnom záujmu a to najmä vo vzťahu k vedúcim zamestnancom, ktorí vykonávajú funkciu štatutárneho zástupcu. Nestačí na nedostatky poukazovať, je potrebné niečo urobiť, aby sme ich eliminovali. Zároveň v záujme právnej istoty je potrebné, aby stanovené základné právne limity boli platné pre všetkých, ktorí chcú vykonávať prácu vedúceho zamestnanca s výkonom funkcie štatutárneho zástupcu rovnako. Zmeny sú potrebné a možné čoho príkladom sú uvedené samosprávy. Našou úlohou je podporiť ich vytvorením právneho rámca a zároveň tým zabezpečiť rovnomernejší rozvoj a progres vo verejnej správe na celom území Slovenskej republiky. Z tohto miesta vás preto žiadam o podporu tohto zákona a tým aj o podporu výkonu verejnej správy. Všetci máme právo na dobrú správe veci verejných a povinnosť pričiniť sa k tomu. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 16.5.2019 16:56 - 17:00 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Cieľom predkladanej novely zákona je limitácia funkčného obdobia vedúcich zamestnancov, ktorí vykonávajú funkciu štatutárneho zástupcu explicitné zaručenie princípu verejnosti pri výberových konaniach na pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu a zamedzenie nežiadúcim až patologickým javom pri vymenúvaní vedúcich pracovníkov bez výberového konania.
Verejný záujem je v samotnej podstate neurčitý právny pojem, ktorého náplň určuje štát alebo obec. Vo všeobecnosti by sa dal verejný záujem definovať ako záujem, ktorý prináša majetkový alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Výkon práce vo verejnom záujme v sebe zahŕňa pomerne širokú škálu pracovných pozícií. Vzhľadom na skutočnosť, že táto práca je vykonávaná v prospech občanov je potrebné, aby podmienky jej výkonu boli transparentné a občanmi kontrolovateľné. Obzvlášť, ak sa jedná o vedúce pozície, ktoré vykonávajú funkciu štatutárneho zástupcu najčastejšie riaditeľa alebo predsedu, ktorí stoja na čele právnických osôb zriadených zákonom alebo štátnym orgánom, obcou, vyšším územným celkom podľa osobitného zákona alebo na čele právnických osôb založených štátnym orgánom Fondom národného majetku Slovenskej republiky, obcou, vyšším územným celkom s majetkovým podielom vyšším ako 67 %, alebo na čele iných právnických osôb založených štátnych orgánov, obcou alebo vyšším územným celkom, ktorých väčšinu členov riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov navrhuje štátny orgán, obec alebo vyšší územný celok.
Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o značný počet vedúcich zamestnancov vo verejnej správe. V praxi sa veľmi často stáva, že na vysokých riadiacich funkciách pôsobia spokojne vybrané osoby i viac ako desaťročie. Spriaznený biznis za stabilných podmienok sa však takto nestáva predovšetkým verejne prospešným, ale aj individuálne prospešným čo nie je reálne v záujme občanov.
Nedostatočne transparentné podmienky výberu uchádzačov na vedúce pozície, ktoré vykonávajú funkciu štatutárneho zástupcu dávajú rovnako priestor klientelizmu a presadzovaniu osobných či politických ambícií. Hoci tu je potrebné podotknúť, že už dnes existujú mestá a obce, pre ktoré je verejné vypočutie kandidátov na miesto vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu úplne samozrejmé. Na druhej strane však dochádza k obchádzaniu zákonných požiadaviek, ak je vedúci zamestnanec opakovane po sebe vymenúvaný do funkcie bez výberového konania, a to vždy na šesť mesiacov.
V snahe zamedziť nežiadúcim javom pri výkone práce vo verejnom záujme, a to najmä na vedúcich pracovných pozíciách navrhujeme limitovať funkčné obdobie vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu na dobu piatich rokov. Rovnako vnesením prvku verejnej kontroly prostredníctvom verejného vypočutia uchádzačov na pozíciu zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho zástupcu sa zamedzí klientelizmu. Elimináciou možností vymenovať jednu osobu bez výberového konania na miesto vedúceho zamestnanca na jednorazový počin sa zamedzí špekulatívnym a klientelistickým tendenciám. Toľko na úvod a potom sa hlásim do rozpravy.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15.5.2019 15:17 - 15:26 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár slov k tomuto návrhu zákona.
Ak vytopím susedov, pretože mi pretiekla vaňa, keď som akosi pozabudol, že mi do nej tečie voda, som za škodu spôsobenú susedom pod mojím bytom zodpovedný. Bola to moja nedbanlivosť, ktorá ju spôsobila. Dokonca aj keď praskne radiátor a ja opäť spôsobím škodu susedom podo mnou, hoci som nemohol vedieť, že sa to stane, je to moja zodpovednosť. Radiátor je v mojom vlastníctve a som za spôsobenú škodu zodpovedný, aj keď som ju priamo svojím konaním nespôsobil. Rovnako som zodpovedný za škodu, keď ako účastník cestnej premávky spôsobím dopravnú nehodu alebo ako zamestnanec svojím nesprávnym úkonom alebo rozhodnutím spôsobím škodu zamestnávateľovi. Osobnú zodpovednosť nesieme za svoj život i konanie, nesieme ju aj za úmyselné i neúmyselné konanie. Firmy a obchodné spoločnosti nesú zodpovednosť za škody spôsobené fyzickým i právnickým osobám a to svojou činnosťou i nečinnosťou. Štát nesie zodpovednosť za škody spôsobené inému štátu, príkladom môžu byť environmentálne škody alebo aj vojnové reparácie.
Otázka teda znie: Prečo sa toľké roky bránime, aby zodpovednosť za spôsobenú škodu niesli i verejní činitelia? Alebo náš laxný prístup pramení z hesla "z cudzieho krv netečie"?
Problém je v tom, že to nie je cudzie, je to naše, spoločné. Ľudský faktor je za každým rozhodnutím, ktoré je vydané, za každým, či rozhodujeme za seba, za troch, tisíc alebo milióny ľudí. Ak som prijal funkciu, ktorá nesie takúto širokú rozhodovaciu právomoc, musím prijať aj ťarchu zodpovednosti za ňu. Tu nestačí odstúpiť z funkcie, čo už samo osebe zvyčajne spôsobuje veľký problém, ale je potrebné aj spôsobenú škodu nahradiť. Sused sa tiež neuspokojí s mojím ospravedlnením a neľahne si spokojne do mokrej postele a nebude sa dívať na kvapkajúci a zatečený strop a steny. Potrebuje dať svoj byt do obývateľného stavu a ja ho musím odškodniť, spôsobené škody nahradiť. Keďže som bol prezieravý, poistil som sa, a tak škody za mňa uhradí poisťovňa. Ak by som to neurobil, tak to budem musieť nejako zaplatiť ja sám alebo skončím v súdnom spore a pri rýchlosti rozhodovania našich súdov sa moje škodové náklady nebudú pohybovať v stovkách, ale až v tisíckach eur.
Poniektorí sa môžu pozastavovať nad tým, že čo tu stále riešime. Existuje predsa trestný zákon, kde je presne zadefinovaný verejný činiteľ, škoda i úmysel, nedbanlivosť, trestné činy i trestné sadzby za ne. To áno, ale náhrada škody sa trestom zvyčajne nevyrieši. Tak potom existuje inštitút regresnej náhrady, ktorý môže zamestnávateľ využiť priamo alebo prostredníctvom súdu. Dokonca máme zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo by mal byť postačujúci právny základ pre vymáhanie škody od osoby, ktorá ju spôsobila. Mala. Ak by sa dôsledne dodržiaval a neobchádzal, ale nie je.
Už celé desaťročie voláme po zmene, ale chýba politická vôľa na jej realizáciu ako v iných dôležitých oblastiach. Ešte v roku 2011 sa naša nová prezidentka Zuzana Čaputová spolu s Jurajom Gyarfášom intenzívne venovala tejto problematike, čo aj zhrnuli vo svojej publikácii Zodpovednosť verejných činiteľov.
V roku 2016 môj kolega poslanec Miroslav Beblavý sa tejto problematike dôsledne venoval a napísal preto interpelácie dvanástim ministrom a list generálnemu prokurátorovi a riaditeľovi Sociálnej poisťovne, aby ho informovali o tom, či si ich inštitúcia uplatnila nárok voči zamestnancom zodpovedným za škodu a pokuty a ak nie, o uvedenie dôvodu. Týkalo sa to 141 prípadov. Až v 109 prípadoch sa škody nevymohli, nevymáhali alebo sa údajne vymáhať nedali.
Pre ilustráciu citujem niektoré zverejnené odpovede na webovej stránke môjho kolegu, aj na základe ktorých jednoznačne vyplýva, že zmena a explicitné vyvodenie osobnej zodpovednosti verejných činiteľov za škody pri výkone verejnej moci sú viac než nutné.
Prvý prípad. Pokuta uložená ministerstvu životného prostredia úradom pre verejné obstarávanie v roku 2012 vo výške 654-tisíc eur. Informácia ministra Sólymosa. Citujem: "Ministerstvo si pravdepodobne nárok na náhradu škody neuplatnilo, nakoľko zamestnanci, ktorí vybavovali uvedenú vec a mohli byť zodpovednými za uloženie pokuty, už nie sú zamestnancami ministerstva a keďže ministerstvo nedisponuje ich osobnými spismi, nie je možné uvedenú skutočnosť relevantne zistiť." Koniec citácie. To, že zamestnanec je prepustený za pochybenie alebo odišiel na vlastnú žiadosť, nie je dôvod na to, aby si zamestnávateľ nemohol vymáhať regresnú náhradu škody, ale ministerstvo sa jednoznačne o regresnú náhradu nezaujímalo.
Druhý prípad. Škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom v rezorte pôdohospodárstva v rokoch 2003 až 2005 vo výške 197 235 eur. Informácia ministerky Matečnej. Citujem: "Vzhľadom na plynutie času a uplynutie premlčacích lehôt neprichádzalo do úvahy ani uplatnenie regresnej náhrady voči konkrétnym fyzickým osobám, ktoré mohli mať podiel na nesprávnom úradnom postupe a v jeho dôsledku spôsobenej škode. Inak povedané, jednalo sa o nesprávny úradný postup z rokov 2003 až 2005, uplynuli premlčacie lehoty a prípadné uplatňovanie regresnej náhrady voči konkrétnym fyzickým osobám by bolo neefektívne vzhľadom na personálne zmeny a pravdepodobné vznesenie námietok premlčaní uplatňovaných regresných nárokov." Koniec citácie. Jednoducho celú záležitosť odložili k ľadu a nechali premlčať.
Tretí prípad. Pokuta uložená ministerstvu školstva Úradom pre verejné obstarávanie v roku 2015 vo výške 100-tisíc eur. Informácia ministra Plavčana. Citujem: "Škodová komisia ako orgán poverený prerokúvaním návrhov v oblasti uplatňovania práva na náhradu škody spôsobenej ministerstvu jeho zamestnancami nerokovala o žiadnom návrhu na vyvodenie zodpovednosti vo vzťahu k vami uvádzaným prípadom z oblasti verejného obstarávania." Koniec citácie. Tu dokonca ešte postačovala konštatácia, že komisia nerokovala o žiadnom návrhu o regrese a tým bola celá vec pre ministerstvo jednoducho vybavená.
Takýchto perál je zverejnených podstatne viac a jednoznačne preukazujú nezáujem verejných inštitúcií o dobrú a kvalitnú správu veci verejných, do ktorej patria aj finančné prostriedky.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, hovoriť donekonečna o potrebe zmeny v tomto spoločenskom segmente, je kontraproduktívne. Je potrebné zmeny uskutočniť, je potrebné zákonne zadefinovať osobu verejného činiteľa, obsah jeho zodpovednosti i spôsob, podmienky a lehoty vymáhania škody a osoby kompetentné konať ex offo. Dôležité je, že v návrhu zákona je aj nedbanlivostné konanie súčasťou obsahu zodpovednosti. Takýmto spôsobom máme šancu nielen získať časť zmarených verejných finančných prostriedkov späť, ale druhotne to bude mať vplyv na obsadzovanie verejných funkcií ľuďmi, ktorí svojimi osobnostnými a odbornými kvalitami budú zárukou dobrej správy vecí verejných. Prevezmime konečne plnú zodpovednosť za svoje konanie nielen v osobnom, ale aj v pracovnom a verejnom živote a pristúpme k zmenám vecne a nie politicky. Podporme tento zákon!
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.5.2019 16:28 - 16:29 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Ďakujem obom kolegom za ich faktické poznámky. Len v krátkosti chcem povedať, že bolo by smutné celý návrh tohto zákona zúžiť na jediný problém, ktorým sú kredity. Myslím si, že tento zákon je pre učiteľov neprijateľný nielen kvôli tomu, že sa im ruší kreditové vzdelávanie, ale ja som vymenoval niektoré ďalšie veci, ktoré v zákone chýbajú alebo boli vypustené zo zákona. Je tam celý rad ďalších vecí, ktoré učitelia kritizujú a o ktorých sa možno ani v tejto sále nehovorilo. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 9.5.2019 16:07 - 16:24 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi prihovoriť sa vám z pozície vášho kolegu, poslanca Národnej rady, ale aj učiteľa, človeka, ktorý dlhé roky vykonával túto profesiu s láskou a v presvedčení, že jeho voľba tak náročného povolania bola správnou.
O práci učiteľov dlhodobo v spoločnosti prevláda mýtus, že je poslaním a nedá sa porovnávať s inými dobre platenými zamestnaniami. Tí, ktorí tento názor radi zdieľajú a rozširujú, sa stali buď obeťami svojich nesprávnych úsudkov a ilúzií o akomsi socialistickom modeli školstva, v ktorom sa učiteľ na úkor vlastnej rodiny odovzdával plne svojej práci a ešte aj v popoludňajších hodinách ju vykonával zadarmo, alebo nepochopili, že dnes žijeme v dobe, keď učiteľ odmieta byť v pozícii fackovacieho panáka, s ktorým si ministerstvo a iné kompetentné orgány môžu robiť, čo sa im zachce.
Odpor veľkej časti učiteľskej obce, ktorý vyvolal nový zákon o pedagogických zamestnancoch, je toho dôkazom. Učitelia už nechcú, aby niekto rozhodoval o tak dôležitých veciach, týkajúcich sa ich ďalšieho odborného rastu, ako aj postavenia v zmysle tézy: "O nás bez nás." Aj napriek ich výzvam, pripomienkam a výhradám voči konkrétnym ustanoveniam, ktoré nový zákon prináša, zostal ich hlas nevypočutý, resp. neakceptovaný. V duchu zaužívanej formuly: "Nech si hovoria, čo chcú, my si aj tak presadíme svoje," sa predkladatelia návrhu striktne držali vlastných predstáv o tom, ako má školstvo a vzdelávanie pedagógov v ďalších rokoch vyzerať. Nenechali sa nikým a ničím presvedčiť, že mnohé veci v navrhovanom zákone sú sporné a priam škodlivé. Nepochybne si boli istí, že im aj navzdory odporu zo strany kritikov zákon napokon hladko prejde.
Rovnako nepochybujem, že aj napriek tomu, že prezident Slovenskej republiky zákon vetoval a vrátil ho späť do parlamentu, predkladatelia s podporou koaličnej väčšiny poslancov neustúpia, a keďže sú zrejme presvedčení o vlastnej neomylnosti a dokonalosti, budú i napriek protestom učiteľskej obce i napriek petícii proti tomuto zákonu, ktorú podpísalo vyše 20-tisíc ľudí, tvrdohlavo zotrvávať na svojej pozícii a stanovisko prezidenta zmetú zo stola ako kus toaletného papiera.
A toto je práve tá arogancia moci, s ktorou celé desaťročia politici narábajú v pristupovaní k požiadavkám a problémom učiteľov na Slovensku. Za 26 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky nebol vo funkcii hádam ani jeden minister školstva, ktorý by vzišiel z radov regionálneho školstva a rozumel problémom obyčajných radových učiteľov. Ani jeden minister, ktorý by si sám na vlastnej koži vyskúšal odučiť čo i len jeden mesiac na základnej či strednej škole so všetkým, čo k tomu patrí. Pretože učiteľská profesia nie je len o odbornej príprave a vzdelávaní sa, ako sa nám tu snažia neustále podsúvať intelektuáli z vedeckej oblasti v postavení ministrov školstva, teoretici odrezaní od reálneho bežného života učiteľa, experimentátori, ktorí bez priamej empirickej skúsenosti posudzujú možnosti a kvalitu práce pedagógov v regionálnom školstve. Učiteľská profesia v sebe zahŕňa ďaleko viac, než si títo vysoko erudovaní odborníci, ktorí predtým pôsobili na vysokých školách, vedia predstaviť.
Ale na to sme si už na Slovensku zvykli. Na školstvo je každý odborník a každý mu rozumie. A učiteľ je stále v roli (pozn. red.: správne "v role") testovacieho prototypu, s ktorým sa po každej výmene vlády či ministra školstva narába ako s hlinou, z ktorej treba vymodelovať hotový výrobok zodpovedajúci predstavám jeho tvorcu.
Rovnako to platí aj v prípade mnohých teoretikov na oblasť školstva, ktorí by najradšej prepustili väčšinu učiteľov a nahradili ich svojimi idealistickými hrdinami nových čias. Experimentátorov, ktorí na základe niekoľkých úspešných projektov, realizovaných vo vlastnej réžii, hodnotia prácu väčšiny pedagógov ako zlú, neprofesionálnu, zastaranú, nudnú, nemodernú a podobne.
Áno, pri takomto nepochopení a necitlivom vnímaní náročnej práce učiteľov sa nemôžeme čudovať, že učitelia navyše pri nedostatočnej finančnej motivácii sú frustrovaní a každú snahu zasahovať do ich práce a života zhora bez rešpektovania ich názoru považujú za hrubé zasahovanie do ich práv.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, učitelia nie sú ťažné kone spoločnosti, ktoré sa po každej výmene vládnej garnitúry dajú vymeniť za iné, silnejšie, mladšie, lepšie osedlané. Nikto nepochybuje o tom, že školstvo na Slovensku potrebuje zmeny, ale necitlivými krokmi, ktoré sú nadiktované zhora a nerešpektujú názor väčšiny učiteľskej obce, dosiahneme pravý opak. Zo školstva začnú odchádzať aj tí, ktorí boli doposiaľ presvedčení o správnosti rozhodnutia stať sa pedagógom a svoju prácu mali radi.
Zákon o pedagogických zamestnancoch, ktorý tak bezbolestne prešiel cez parlament, až ho napokon musel prezident Slovenskej republiky vrátiť späť na opätovné prerokovanie, je len dôkazom toho, ako sa z pozície nadradenosti pristupuje k záujmom a názorom tisícov učiteľov na Slovensku. Veď s týmto zákonom je spokojné hádam len ministerstvo a časť koaličných poslancov, ktorá ho politicky prikryla. A z protestujúcich učiteľov tak znovu urobili len fackovacích panákov ako výsledok vlastnej spupnosti a nadutosti.
Tým, ktorí tento zákon navrhli a podporujú, nestačí, že si spoločnosť učiteľov zotročila a urobila z nich bezduché bábky, ktorých náplňou práce má byť len poslúchať nadriadených, rodičov, žiakov, rešpektovať každú nezmyselnú zmenu v zákonoch, meniť systém zabehnutej práce podľa toho, ktorý nový experimentátor zasadne do ministerského kresla, ohýbať chrbty pred svojimi nadriadenými a nechať sa šikanovať, otrocky dodržiavať nezmyselné príkazy a nariadenia, nemať sa kde sťažovať, nakoľko učitelia nemajú právo mať ani svojho školského ombudsmana, v obave s následkom potláčať v sebe snahu odhaľovať nespravodlivosť či nezákonnosť a napokon nemať radšej ani vlastný názor, pretože aj tak oň nikto nestojí.
Táto spoločnosť degradovala učiteľa do úlohy štatistu, pasívneho vykonávateľa mocenských a politických rozhodnutí. Devalvovala nielen hodnotu vzdelania, ale samotnú učiteľskú profesiu. Z kvalitnej a poctivej práce tisícov učiteľov vytvorila v očiach verejnosti obraz neschopných jedincov, ktorí nielenže nevedia učiť a sú príčinou upadajúceho vzdelania na Slovensku, ale nedokážu sa ani brániť, presadiť svoj názor, byť rovnocenným partnerom, ktorého spoločnosť rešpektuje a váži si ho.
Učitelia oprávnene bojujú za svoje práva. Je namieste plne podporiť ich záujem a dôsledne vypočuť ich hlasy. Každý deň totiž bojujú nielen o svoju existenciu, ale i o našu spoločnú budúcnosť. Vzdelávajú a vychovávajú tých, ktorí raz o nás budú rozhodovať i v týchto poslaneckých laviciach. Vyvíjajú enormnú snahu odovzdať im všetko, čo budú potrebovať pre život. Napriek tomu máme ešte mnoho škôl, ktoré aj v 21. storočí fungujú a existujú na úrovni socialistických čias, či už svojím vybavením, vyučovacími postupmi, prístupom k žiakom i rodičom a najmä k prístupom k nim, učiteľom. A to nielen verejnosťou, ale aj vedením školy. Zákony sú pre niektorých riaditeľov i zriaďovateľov len trhacím kalendárom. O morálnom kredite a vzore v takýchto prípadoch nemôže byť ani reči.
A učiteľ? Ten bojuje o svoje postavenie a práva v spoločnosti, v škole s mnohými rodičmi, ktorí po absolvovaní vlastného primárneho vzdelávania sú nepochybne najväčšími odborníkmi na školstvo a vedia, ako majú učitelia pristupovať k vzdelávaniu ich dieťaťa. Bojuje so systémom, aby napríklad mohol učiť z učebníc, ktoré sú prínosom pre danú skupinu žiakov v danej lokalite, a nie ich brzdou, bojuje o zachovanie a uživenie rodiny, bojuje o udržanie vlastnej integrity, aby ako vyhorený zamestnanec neskončil ako psychiatrický pacient.
A čo robíme my? Namiesto toho, aby sme zákonný rámec, ktorý stavia mantinely v ich profesionálnej činnosti, zrealizovali dostatočne široký, jednoduchý, otvorený a podporujúci na pokojný výkon ich tak potrebnej profesie, sme ho skomplikovali. Ba čo viac, my sme im ich už priznané práva pošliapali.
A v tomto sa plne stotožňujem s vyjadrením prezidenta republiky, ktorý parlamentom schválený zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch vetoval. Takto postavený zákon namiesto toho, aby stieral nerovnosti a vytvoril otvorený priestor pre dobrú a kreatívnu prácu prostredníctvom právnej istoty, ten ju jednoducho zotrel tým, že znegoval to, čo už bolo priznané, kreditové príplatky, a tým aj diskriminačne kategorizoval zamestnancov.
Ak sa vzdelávam, odborne rastiem, pracujem na sebe, nie je to len môj osobný záujem, ale aj zákonná požiadavka, ktorú musím ako učiteľ splniť. A ak zamestnávateľ na základe zákona po mne požaduje neustále vzdelávanie a zvyšovanie odbornosti, musí sa to odraziť i na mojom hodnotení, morálnom a najmä finančnom. S povinnosťami sú spojené aj práva, a to nie jednostranne, ako sa nám tu dlhodobo snažia poniektorí nahovoriť, ale aj tu platí reciprocita.
Áno, môžu poniektorí zainteresovaní i tí menej znalí namietať, že učiteľská profesia je o neustálom sledovaní vývinu a sebavzdelávaní, je o neustálej práci na sebe samom, aby bolo čo odovzdávať ďalším generáciám a bolo možné dobre ich pripraviť do života. Súhlasím. Zrušme kredity, príplatky a iné finančné benefity. No jedným dychom dodávam, ale iba za podmienky, že ich tarifné platy nebudú výsmechom, ale skutočným ohodnotením ich práce, spoločenského postavenia a poslania, že samovzdelávanie bude ich nadšeným progresným prístupom a samozrejmosťou a nie zákonnou povinnosťou. Nech nemusia bojovať o svoju existenciu, ale iba za nové poznatky. No pokiaľ tomu tak nie je, nemáme právo im tieto ich legitímne nároky akokoľvek krátiť, obmedzovať či nebodaj rušiť.
Pôvodný návrh tohto zákona obsahoval aj možnosť hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov zo strany pedagógov. Množstvo prípadov z celého Slovenska dokazuje, že situácia na školách v oblasti medziľudských vzťahov nie je dobrá. Naopak. Prípady bossingu pribúdajú a stávajú sa súčasťou každodenného života učiteľskej obce. Hodnotenie nadriadených mohlo zabezpečiť aspoň nejakú demokraciu a reciprocitu na pracovisku, pretože učiteľ v takýchto prípadoch vždy ťahá za kratší koniec. Spravidla sa jeho osud končí buď výpoveďou a dobrovoľným odchodom, alebo rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zväčša pod zámienkou organizačných dôvodov. Z nejasných dôvodov bol práve tento bod - právo hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov zo zákona - vypustený. Riaditeľ a zriaďovateľ sú tak aj naďalej nepostihnuteľní a zákon nezaručuje učiteľom dostatočnú ochranu pred bossingom. Naopak, zákon zvyšuje právomoci riaditeľa, ktoré brzdia proces demokratizácie školy a môžu viesť k výskytu sociálnopatologických javov.
Etický kódex zákonom určený ako povinná norma správania sa pedagógov ministerstvo doposiaľ nezverejnilo a takýto typ ideového dokumentu nemá právnu silu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, príprava zákona je proces, ktorý sa riadi určenými pravidlami, medzi ktoré patrí i pripomienkové konanie. To má svoj význam a opodstatnenie, keďže zákonná norma ako súbor pravidiel môže svoje opodstatnenie v praxi potvrdiť len tým, že tí, ktorých sa dotýka, sa s ňou stotožnia. Pokiaľ pripomienky nie sú dostatočne vypočuté a neprebehne následná diskusia, ktorá by mala dospieť aspoň ku kompromisu, ak nie ku konsenzu, ktorý sa premietne do samotného zákona, tak potom celý legislatívny proces je len formálnou fraškou ako v prípade vetovaného zákona.
Postačovalo by zjednodušiť byrokratické postupy, počúvať verejnosť, umožniť vyjadriť sa širokému spektru ľudí, ktorí majú čo k danej problematike povedať, a nielen preferovať vybranú úzku skupinu tzv. vyvolených. Dôležité je podporiť kreatívnu diskusiu a na základe tohto pripraviť novú úpravu systému. To chce, samozrejme, i čas. Dobrým príkladom môže byť Česká republika, ktorá pri príprave nového školského zákona komunikovala skutočne so širokým spektrom odborníkov, záujmových skupín a organizácií trinásť rokov, kým sa dopracovali k reformnému zákonu. Neprináleží nám hodnotiť jeho úspech či obsah, no mali by sme si osvojiť inú cestu, pretože tá, ktorú používame, nie je dobrá.
Už pri prvom čítaní návrhu zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch som mu vyčítal množstvo formulačných nepresností, predimenzovanie ďalšieho vzdelávania a najmä jeho časových dotácií a následne neadekvátne zvyšovanie platových podmienok pedagógov, nedostatočnú kontrolu akreditovaných subjektov poskytujúcich vzdelávanie, najmä ich kvality, množstvo zvýšených byrokratických úkonov, nízku motiváciu pre absolvovanie ďalšieho vzdelávania. No najmä som mu vyčítal zrušenie kreditových príplatkov pri stále poddimenzovanom finančnom ohodnotení pedagógov, nezmyselne navrhnuté vakancie, čiže neplatené voľno, na dobu jedného roka po odpracovaní desiatich rokov, a to bez nároku na akýkoľvek finančný príspevok, zrušenie explicitne uvedenej ochrany pedagogických zamestnancov nielen pred neodborným zasahovaním do ich profesionálnych kompetencií, ale najmä ich ochrane pred sociálnopatologickými prejavmi v správaní vedúcich pedagogických zamestnancov, vedúcich odborných zamestnancov, ďalších zamestnancov, zriaďovateľa, zákonných zástupcov, iných fyzických osôb alebo právnických osôb. Žiaľ, zbytočne.
Zákon bol pred druhým čítaním prerokovaný v ústavnoprávnom výbore, výbore pre financie a rozpočet, výbore pre sociálne veci a výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. V ich spoločnej správe je uvedených 69 zmien a doplnkov k uvedenému zákonu, ktoré však zásadné pripomienky neriešia a v mnohých ohľadoch ich môžeme nazvať len kozmetickými úpravami. Zákon bol Národnou radou schválený, ale máme ho späť. Vôbec sa tomu nedivím a nemali by ste sa ani vy. V predloženej podobe je pre pedagogických a odborných pracovníkov neakceptovateľný.
Jednou z našich povinností ako poslancov Národnej rady je prostredníctvom zákonných noriem zabezpečiť nerušený výkon povinností a práv ľudí žijúcich na území Slovenskej republiky. V tomto prípade nerušený a kvalitný výkon pedagogickej a odbornej činnosti bez akýchkoľvek pochybností. Nám samotným, ktorí sme súčasťou zákonodarného orgánu, musí ísť o vec a nie o politikárčenie. Musí nám ísť o podporu vzdelávania i ľudí, ktorí ho sprostredkúvajú. Je na tom závislá nielen osobná existencia každého z nás, ale aj celej krajiny a jej smerovania.
Ako som už predtým povedal, raz o nás budú rozhodovať tie deti, ktoré sú teraz v školách. Vyzývam vás preto, aby ste zákon v tejto podobe nepodporili, rovnako ako to urobím ja.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Prednesenie interpelácie 4.4.2019 16:09 - 16:16 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ctené panie ministerky, moja prvá interpelácia smeruje na ministerku školstva, vedy, výskumu a športu pani Martinu Lubyovú vo veci každoročného testovania žiakov. Vážená pani ministerka, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku vám podávam nasledujúcu interpeláciu poslanca. Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania ako štátna rozpočtová organizácia s právnou subjektivitou, zriadená Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, existuje už 11. rok. Medzi jeho základné úlohy, ako samé uvádza, patrí zabezpečovanie externej časti a písomnej formy internej časti maturitnej skúšky zadávanej Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, zabezpečenie externého testovania žiakov 5. a 9. ročníka základných škôl, zabezpečovanie medzinárodných meraní podľa programov, do ktorých sa Slovenská republika zapája v súlade s ich pravidlami. Testovanie sa vo všeobecnosti považuje za objektívnejšie overovanie a hodnotenie vedomostí žiakov oproti ostatným metódam, hoci ani tu nemožno predísť úskaliam, do ktorých sa môžu žiaci v budúcnosti dostať, ak nebudú pripravení na ústnu odpoveď.
Keďže máme špecializovaný ústav, ktorý sa zaoberá prípravou, realizáciou a vyhodnocovaním testov vybraných skupín žiakov, ktorý je už dlhodobo etablovaný, dalo by sa očakávať, že testovania prebehnú bez akýchkoľvek problémov. No opätovne sa v externej maturitnej skúške zo slovenského jazyka i tento rok objavili sporné otázky, na ktoré upozornili žiaci i pedagógovia. Keďže i napriek dlhodobej príprave kvalitnými autormi z praxe, kontrolou recenzentov i prácou validačnej komisie sa tieto problémy objavujú niekoľko rokov opakovane, je diskutabilné, či si toto pracovisko plní úlohy dôsledne, keďže ich výstup by mal byť bezchybný.
Po dlhom čakaní sme sa tento rok dočkali elektronického vyhodnocovania testov a dokonca žiaci kvárt 8-ročných gymnázií tento rok po prvýkrát absolvovali Testovanie 9, rovnako ako ich rovesníci na základných školách, s odôvodnením, že záverečný výstup, čiže výsledky maturity sú porovnateľné s klasickými gymnáziami, no ministerstvo sa chce dozvedieť aj úroveň ukončenia základnej školy.
Ozvali sa už aj hlasy 8-ročných gymnázií poznačené obavou, ktoré už teraz fungujú s obmedzenou kapacitou, že je záujem o ich postupné zrušenie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o rozvoj slovenského školstva interpelujem vás, pani ministerka, nasledovnými otázkami.
Ako ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu aplikuje získané informácie z testovaní žiakov do štátneho vzdelávacieho programu a ako sa vyrovnáva so zistenými nedostatkami žiakov?
Do akej miery je Testovanie 9 potrebné pre prijímanie žiakov na stredné školy, keďže posledné trendy ukazujú, že stredné školy bojujú o každého žiaka a výsledky tohto testovania sa pre ich prijatie javia ako irelevantné?
Ako medzinárodné testovanie PISA, ktorého výsledky našich žiakov boli v posledných rokoch podpriemerné, korešponduje s našimi testami 9 a ako ovplyvňuje tvorbu vzdelávacích štandardov, a to výkonových i obsahových?
Aký reálny zámer má Testovanie 9 u žiakov kvárt na 8-ročných gymnáziách a smeruje toto testovanie k ich pomalej eliminácii?
Ako sa v budúcnosti budú riešiť maturitné skúšky, keďže ich externé a po nich interné prevedenie pôsobí pre svoju dualitu ako nepodarený prežitok a európske trendy hovoria pozitívne o nezávislom testovaní?
Ako vyhodnotí ministerstvo opätovné problémy v maturitných otázkach a vyvodí aj personálnu zodpovednosť u riaditeľky Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania?
Moja druhá interpelácia sa taktiež týka ministerky školstva, vedy, výskumu a športu Martiny Lubyovej, konkrétne vo veci učebníc matematiky pre stupne 1 - 4 a 5. a 9. ročník základných škôl. Vážená pani ministerka, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku vám podávam nasledovnú interpeláciu poslanca.
Učebnicová politika na Slovensku je známa tým, že je v podstate uzavretá a centrálna, no tváriaca sa otvorene. Hoci sa už dlhé roky volá po liberalizácii učebnicového trhu, aby si pedagógovia naozaj mohli sami vybrať učebnice, z ktorých pre daný predmet a ročník bude viac ako jedna verejným obstarávaním zadaná víťazná alternatíva a verejné peniaze nekončili v skladoch zapadnuté prachom v podobe nepoužiteľných učebníc, zmena je stále v nedohľadne. Najnovšie zadané verejné obstarávanie na učebnice matematiky pre 1. až 4. ročník základných škôl v oznámení 4768 a učebnice matematiky pre 5. až 9. ročník základných škôl v oznámení 4885 evokuje lukratívnu zákazku, pretože pri počte 60-tisíc učebníc na každý školský rok pôjde pravdepodobne o učebnice kombinované s pracovným zošitom, ktoré sú využiteľné iba jednorazovo. Životnosť klasickej učebnice v súčasnosti je cca 5 rokov pri jej opakovanom používaní. Učebnice s pracovným zošitom nie je možné opakovane použiť, preto každý školský rok budú dodané nové, čo je 540-tisíc nových učebníc v sume cca 16 mil. ročne, ak by jedna mala cenu 3 eurá. Ak by sa naplnili všetky pochybnosti, tak by išlo o veľmi výhodný obchod, no nie pre žiakov a pedagógov, nie pre verejné financie, ale pre zadávateľa a vydavateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o rozvoj slovenského školstva interpelujem vás, pani ministerka, nasledovnými otázkami.
Ako sa Ministerstvo školstva, vedy, techniky (pozn. red.: správne "výskumu") a športu Slovenskej republiky ako ústredný rezortný predstaviteľ stavia k učebnicovej politike a reálnemu stavu učebnicového fondu na školách?
Ako ministerstvo mieni otvoriť trh s učebnicami pre slovenské školstvo v legislatívnej a vecnej rovine?
O aké typy učebníc matematicky pre 1. až 4. ročník základných škôl a 5. až 9. ročník základných škôl vo verejných zadaniach ide? A v prípade, že sa potvrdí, že ide o kombinované učebnice, akým spôsobom bude danú situáciu riešiť, keďže by išlo o reálne plytvanie verejnými finančnými prostriedkami?
Ďakujem za odpovede.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 3.4.2019 16:38 - 16:45 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, žijeme v dobe elektronickej. Naše životy sa stali závislé od elektronických zariadení, ktoré sú skvelými pomocníkmi, a rýchlo sme si privykli na ich používanie, pretože nám v mnohom uľahčujú život. No rovnako ako oheň sú dobrými pomocníkmi, ale zlými pánmi. Ak ich nemáme pod kontrolou, tak dokážu veľmi skomplikovať život. Dokonca vznikajú nové druhy závislostí od mobilných telefónov ako takých, sociálnych sietí, prístupu k dátam a podobne a postihujú všetky vekové kategórie bez výnimky. Nehovoriac o zmene spoločenských konvencií, spôsobe, ako narúšame súkromie či aktivity iných ľudí. Častokrát nevieme správne používať tieto elektronické zariadenia a aj napriek upozorneniam narušujeme priestor iných ľudí, pretože máme pocit, že práve to, čo sa deje nám, je najdôležitejšie. Napríklad keď počas operného predstavenia pani telefonuje, počas konferencie riešime nutné pracovné telefonáty, počas vyučovania četujeme, počas testu podvádzame, telefón slúži ako ťahák, počas pracovného času sa venujeme sociálnym sieťam alebo elektronickým aukciám a pracovnú činnosť imitujeme. Tých príkladov by sa našlo mnoho.
Najohrozenejšou skupinou v spojitosti s elektronickými zariadeniami sú deti. Sú prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou ich života, rýchlo sa učia a ich používanie je pre nich samozrejmosťou, nie však novinkou.
Ľahšie však prepadnú aj závislosti na nich, ak ako dospelí ich nenaučíme ich správne a optimálne používať. Rovnako i rodičia by si mali uvedomiť, že nemusia mať deti 24 hodín pod kontrolou a k dispozícii a naopak. Pokiaľ dieťa odovzdajú do školského zariadenia, jeho pracovníci preberajú plnú zodpovednosť za dieťa a nie je potrebné každú chvíľu vykonávať telefonickú kontrolu, čo ruší obe strany. Dokonca už deti v materských školách mávajú mobilné telefóny. Škola, v ktorej trávia najviac času zo svojho dňa, sa tiež musí podieľať na vytvorení pozitívneho zdravého vzťahu k používaniu elektronických zariadení. Už dnes okrem školských poriadkov, ktorými je možné používanie elektronických zariadení na pôde školy upraviť, vyhláška ministerstva školstva č. 320/2008 Z. z. o základných školách v § 20 ods. 7 hovorí, citujem: "Počas vyučovania žiak nesmie používať mobilný telefón. Použiť ho môže iba v odôvodnených prípadoch so súhlasom vyučujúceho triedneho učiteľa alebo riaditeľa alebo jeho povereného zástupcu." Koniec citácie. Vyhláška ministerstva školstva č. 65/2015 Z. z. o stredných školách žiadne ani obdobné ustanovenie neobsahuje, čiže chýba proporcionalita v právnej úprave.
V radoch pedagógov tiež nepanuje jednotnosť v názore na používanie elektronických zariadení počas výchovno-vzdelávacieho procesu. Jedným neprekážajú a vo veľkej miere ich využívajú priamo počas vyučovania, iným spôsobujú vážnu prekážku vo vzdelávaní. No aj tí často uznávajú, že rozptýlená pozornosť dieťaťa počas vyučovacieho procesu nie je pozitívom, keďže proces učenia sa týmto spomaľuje. A čím je dieťa mladšie, udržateľnosť jeho pozornosti je tým nižšia, nehovoriac o rušení detí sa navzájom. Čiže celý výsledný efekt snahy pedagóga o odovzdanie vedomostí a zručností môže vyjsť navnivoč. Nehovoriac o bezpečnostných rizikách používania elektronických zariadení, napr. počas exkurzií, náučných vychádzok v teréne, počas odbornej výučby či praxe.
Ďalším vážnym faktorom, nad ktorým by sme sa mali zamyslieť, je psychohygiena, ktorá je pre zdravý vývin detí mimoriadne dôležitá. Preto po záťaži na vyučovacej hodine je dobré, ak sa dieťa hýbe, nadväzuje sociálne interakcie s ostatnými deťmi, ich mozog si aspoň na chvíľu oddýchne.
Nie som odporca používania elektronických zariadení v škole. Prinášajú množstvo aplikácií priamo a efektívne využiteľných vo výchovno-vzdelávacom procese. Umožňujú čítanie kníh, rozvoj analytického myslenia a podporu vzdelávacích aktivít a cibria aj schopnosť vyhľadávať informácie, selektovať ich a pracovať s nimi. No na druhej strane jedným dychom dodávam, že je potrebné nájsť optimálne riešenie na ich využitie bez toho, aby rušili užívateľa i ostatných v jeho okolí v zamýšľanej činnosti.
Myslím, že tento zákon to flexibilne prináša, okrem legálnej definície slovného spojenia "elektronické zariadenie" zjednocuje pravidlá pre všetky deti nachádzajúce sa v škole či školskom zariadení a vysporiadal sa aj s problematikou dočasného obmedzenia vlastníckych práv. A priori nezakazuje vnášanie elektronických zariadení na pôdu školy a ani striktne nezamieta ich cielené využívanie počas výchovno-vzdelávacieho procesu ako vo Francúzsku, iba rámcovo jednoznačne a so zachovaním rovnosti upravuje podmienky na ich používanie, čo ako pedagóg vítam.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, elektronický ošiaľ je globálna záležitosť a nie sme osamotení v snahe vysporiadať sa s ním, predovšetkým v školskom prostredí. Našou úlohou je flexibilne reagovať na potreby spoločnosti a napomáhať jej v progrese, i keď na prvý pohľad sa môže zdať, že regulácia správania je skôr jeho brzdou. Problém je v tom, že čím je vyspelejšia spoločnosť, tým menej oficiálnych regulácií potrebuje, pretože systém prirodzenej autoregulácie je plne funkčný, a pokiaľ sa do tohto štádia nedopracujeme, sú potrebné zákonné riešenia.
Elektronické zariadenia sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života a v prvom rade by sme mali sa naučiť naše deti správne ich používať tak, aby nedochádzalo k zbytočným záťažiam a závislostiam, ktoré budú v budúcnosti brzdou progresu v spoločnosti. Dôležitosť osobnej komunikácie a zdravej psychohygieny pre vývin dieťaťa je zrejmá a obzvlášť v školách ako v inštitucionálnych vzdelávacích zariadeniach musíme na tieto skutočnosti myslieť.
Na záver by som rád citoval riaditeľku strednej školy McKinnon Secondary College v austrálskom Melbourne, kde išli nad rámec všeobecného zákazu používania elektronických zariadení v Austrálii a na pôde školy vydali striktný zákaz používania týchto zariadení, a stručne zhodnotila dôvod i vedľajší efekt tohto rozhodnutia. Citujem: "Okrem stagnácie rozvoja vzťahov medzi spolužiakmi boli mobily problém aj počas vyučovacích hodín. Mali negatívny dopad na učenie študentov. Nemyslím si, že využívali každú hodinu tak efektívne, ako mohli, pretože boli konštantne rušení. Problémom nie sú samotné zariadenia, ale to, ako ich študenti používajú. Škola začala byť po zavedení zákazu počas obedu a prestávok omnoho viac hlučnejšia. Naozaj som neočakávala až takýto level hluku. Je tu smiech a ľudia sa skutočne bavia a socializujú. A to je viac než dobre."
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis