Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

5.4.2017 o 15:58 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.4.2017 15:58 - 16:00 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja som sa snažil podať len taký objektívny pohľad na daný problém s tým, že som vychádzal zo skúseností rodičov alebo škôl, ktoré možno chceli zaviesť školské uniformy, ale po rozprave v zborovniach alebo s rodičmi nakoniec dospeli k záveru, že to neurobia. Opieral som sa o názory psychológov, ktorí na to tiež majú názor, ktorý nemusí byť zase rovnaký, ale tiež sa nevedia zhodnúť v tom, či uniformy v školách sú naozaj prostriedkom na odbúranie sociálnych rozdielov, alebo nie.
To, čo spomínal pán Pčolinský, ja som si vedomý, že sú školy, kde si pochvaľujú školské uniformy. Na druhej strane si myslím, že aj tých dvesto euro, ktorých, ktoré ste spomínali, že to nie je taký veľký peniaz, ktorý by zaťažil rozpočet, zaťažil rodinný rozpočet, tak si myslím, že to nie je až taká pravda, pretože ja som mal žiakov, ktorí boli z veľmi sociálne zle postavených rodín, a niektorí nemali ani tých dvesto eur na niekoľko mesiacov, aby si mohli dovoliť, a ich deti chodili v tom istom oblečení celé mesiace. A ja som, ja som konštatoval vo svojom príspevku, že je to v právomoci školy, dohodnúť sa s rodičmi a zakotviť to vo svojom školskom poriadku, ale nesúhlasím s tým, aby to bolo zákonom upravené ako plošné, plošná povinnosť pre riaditeľov škôl, zaviesť túto možnosť do školského poriadku. Nech si to každá škola upravuje sama po dohode so zriaďovateľom a po dohode s rodičmi. Ale nech sa to nezavádza plošne cez zákon. Toto bola moja výhrada, s ktorou sa neviem, s týmto návrhom sa neviem stotožniť.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.4.2017 15:47 - 15:55 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladaná novela školského zákona č. 245/2008 Z. z. mi pripomína holandský prebytkový rozpočet s tým, že už nevieme, kam dáme peniaze, ale na rozdiel od nich, my sme principiálne problémy a základné smerovanie školstva nevyriešili, resp. ich meníme častejšie ako ľudia bez domova ponožky.
Ak túto novelu rozmeníme na drobné, dostaneme tri riešené problémy. Prvým je predprimárne vzdelávanie v súvislosti s výskytom dyslálie a potreby asistentov v materských školách, tí sú opodstatnení pri integrácii detí so zdravotným znevýhodnením, čo by sa malo riešiť individuálne. Pri pohľade na chystanú reformu primárneho vzdelávania deti terajších predškolských tried budú patriť do nultého ročníka základných škôl, kde asistent učiteľa má svoje opodstatnenie a kde je ich vzhľadom na podmienky stále málo, najmä pri vyššej integrácii detí so zdravotným znevýhodnením alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia. Kvalitný učiteľ materskej školy pri práci s deťmi prostredníctvom riekaniek a iných jazykových cvičení má možnosť odstraňovať jednoduché vady a pracovať na správnej výslovnosti a po prvotnej diagnostike výslovnosti dieťaťa následne odporučiť návštevu logopéda pri výraznejších problémoch s výslovnosťou. No je to predovšetkým na zodpovednosti rodiča, aby so svojím dieťaťom pracoval a navštevoval logopéda.
Na druhej strane neviem si ani len predstaviť, ako by navrhované riešenie zaťažilo aj tak poddimenzovaný rozpočet školstva. Nič nebráni tomu, aby si rodičia spolu so škôlkou a zriaďovateľom zriadili a platili takýchto odborníkov i dnes, pokiaľ majú na to finančné prostriedky, ktoré poskytnú od donátorov. A tým, že slovo môže je uvedené i v navrhovanej právnej úprave hovorí, že nemusí, ale ak chce a získa nejakú podporu. Tak poďme sa napojiť na rozpočet školstva.
Druhým problémom je zakotvenie povinnosti riaditeľov škôl upraviť školský poriadok tak, aby obsahoval nosenie školskej uniformy. Téma zavedenia povinných školských uniforiem na Slovensku bola otvorená už niekoľkokrát. Takmer na všetkých prestížnych základných či stredných školách v zahraničí sú bežnou súčasťou každodenného študentského života. U nás o ich nosení rozhoduje samotná škola po dohode s rodičmi.
Prapôvod uniformy možno nájsť v klasických anglických chlapčenských školách alebo v švajčiarskych dievčenských školách, kde má svoju tradíciu. Išlo o to, aby sa zotreli rozdiely medzi bohatšími a chudobnými, resp. medzi veľmi bohatými a menej bohatými, aby výchovný proces mal jednotný ráz. V Anglicku boli po prvýkrát zavedené už v 16. storočí za vlády kráľa Henricha VIII., v Japonsku platia od konca 19. storočia. V Poľsku sú povinné od roku 2007 a boli zavedené vtedajším ministrom školstva ako reakcia na rastúce sexuálne násilie na školách. Zriedkavé nie sú ani v Rusku, Taliansku, v Austrálii či Spojených štátoch. Uniforma je určitý symbol. V Číne symbolizuje poslušnosť a oddanosť režimu. V Anglicku zas elitárstvo a konzervativizmus.
Prívrženci uniforiem argumentujú, že sa jej nosením zotierajú rozdiely medzi chudobnejšími a bohatšími deťmi, posilňuje sa vzťah žiaka ku škole, ako aj hrdosť na kolektív, ku ktorému žiak patrí, spolupatričnosť medzi žiakmi a k ich samotnej inštitúcii a aj pre rodičov sa tým odbúravajú starosti s tým, ako obliecť dieťa do školy. Nuž hoci sú argumenty v prospech uniforiem logické, pre iných sa môžu javiť ako prejav čohosi archaického, konzervatívneho a pripomínať prísnu disciplínu čias minulých, atmosféru starého skostnateného Anglicka a despotizmus internátnych škôl. Odporcovia uniforiem poukazujú na utláčanie identity dieťaťa, jeho individuality v rámci kolektívu, jeho tvorivosti pri výbere oblečenia, na to, že to rodičom môže priniesť výdavky navyše, pretože okrem uniformy dieťa potrebuje tak či tak oblečenie na bežné nosenie, a navyše s jednou uniformou na školský rok nevystačí.
Je ťažké určiť, ktorý z týchto odlišných prístupov má viac kladov či nedostatkov a ktorý z nich by si získal širšiu podporu zo strany žiakov a ich rodičov. Veď napríklad paradoxne uniforma možno potláča individualitu v rámci kolektívu, ale môže aj posilňovať hrdosť na kolektív, ku ktorému patríme. Otázkou zostáva, či sa pocit nadradenosti z elitných rodín podarí odbúrať tým, že im zakážeme nosiť značkové tričká a navlečieme ich do rovnošaty. A čo mobilné telefóny, retiazky, drahé hodinky a iné veci, ktorým sa od seba deti líšia a ktoré medzi nimi vytvárajú ešte väčšie sociálne rozdiely? Tie zakážeme úplne nosiť do školy? Také jednoduché to asi nebude.
Škola vychováva, ale predovšetkým vychovávajú rodičia. Nezameniteľnú úlohu zohráva rodina, ktorá má budovať charakter svojho člena. Len dieťa so sebaúctou a prirodzenou hrdosťou dokáže odolávať posmechu a nie je pritom dôležité, či uniformu má alebo nemá. Nič nebráni školám, aby si zaviedli školské uniformy po dohode s rodičmi a zriaďovateľom a po vyriešení financovania tejto záležitosti. Zároveň s týmto významným úkonom súvisí aj zakotvenie úkonov, ktoré priamo súvisia s nosením školskej uniformy, v školskom poriadku. Preto nevidím logický dôvod zavádzať túto povinnosť zákonom plošne.
Tretím problémom je predĺženie termínu na postupné znižovanie počtu žiakov na 8-ročných gymnáziách až do školského roku 2020/21. Diskusia na tému 8-ročné gymnáziá, ich potreby naplňovania študentmi a smerovania prebieha už dlhodobo, najmä od momentu, kedy došlo k redukcii počtu žiakov na týchto školách. Položme si otázku, či stále pretrvávajúci extrémne vypuklý problém, najmä v Bratislavskom kraji, kde je značná koncentrácia gymnázií s osemročným štúdiom, a zo strany ich žiakov a ich zákonných zástupcov je enormný záujem o 8-ročné gymnáziá, ako je uvedené v dôvodovej správe, je tým opodstatnením, ktoré musí smerovať k zmene zákona. Podľa mňa nie. Požiadavky rodičov sú subjektívne a rezort školstva musí riešiť objektívne požiadavky spoločnosti podľa možností i so subjektívnymi požiadavkami zákonných zástupcov, ak sú aspoň trochu v súlade s tými objektívnymi. Ak budú rodičia požadovať viac lekárskych fakúlt, tak ich otvoríme, aby sme splnili požiadavku bez ohľadu na kvalitu štúdia a schopnosti študentov? To určite nie.
Ďalší problém je geografický, a to komunikácia, a to kumulácia požiadaviek najmä v jednom z ôsmich krajov. A kde sú ostatné kraje? Budeme robiť zákonnú úpravu plošne pre naplnenie ambícií rodičov v jednom z krajov? To asi nie. Gymnáziá mali pred vyše 20 rokmi status výberových škôl, ktorých primárnou úlohou bolo okrem poskytnutia čo do šírky a hĺbky všeobecného vzdelania a prípravy na štúdium na vysoké školy. Bol o ne záujem, ale zároveň podmienky prijatia i samotného štúdia boli podstatne náročnejšie, ako sú dnes.
Dnes sme túto štafetu akoby posunuli na 8-ročné gymnáziá, ktoré tvoria marginálnu časť z celkového počtu gymnázií. Pokúsme sa sústrediť na kvalitu vzdelávania na klasických gymnáziách, na stanovenie kritérií na zvýšenie študijných predpokladov prijímaných študentov i na to, aby boli naši študenti pripravovaní na reálny život.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, podčiarknuté, zhrnuté, podľa môjho názoru táto novela neprináša do školského života natoľko komplexné a pozitívne riešenie predložených problémov, aby som ju podporil.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 4.4.2017 16:36 - 16:44 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, byrokracia je problém, ktorý netrápi len nás. Niektoré krajiny sa s ním popasovali lepšie, napríklad pobaltské, iné v európskom priestore sa s tým boria rovnako ako my. Na byrokraciu sme svorne hundrali už pred vznikom Slovenskej republiky, ale musím skonštatovať, že najmä v poslednom desaťročí už nabrala priam obludné rozmery. Širším uplatnením elektronizácie vo verejnej správe sme očakávali zjednodušenie mnohých procesov v komunikácii s orgánmi verejnej správy, ako aj v odbúravaní administratívnej záťaže pracovníkov tejto správy. Opak je však pravdou. Zavedenie elektronizácie je pomalé, málo dostupné, no najmä, keďže sa akosi nedokážeme zbaviť klasickej papierovej podoby, duplicitné. Spoločné uchovávanie dokumentov a komunikácie v tlačenej i elektronickej podobe považujem za bohapusté plytvanie.
Školstvo nie je v tomto prípade žiadnou výnimkou. Elektronické triedne knihy sú nespornou výhodou. Elektronické triedne knihy aktuálne už v roku 2015 využívalo okolo 300 slovenských škôl. Napriek tomu ju však museli vypisovať aj ručne a viesť tak rovnaké údaje dvojmo. Zákon totiž neumožňoval čisto len jej elektronickú podobu. Až prijatou novelou školského zákona bolo možné známky a dochádzku zapisovať už aj čisto iba elektronicky. Na nový systém si učitelia museli zvykať a určite sa to nezaobišlo bez počiatočných problémov, či už technických alebo zlyhania ľudského faktora.
No napriek tomu sa tento nový a moderný systém elektronických triednych kníh osvedčil a mnohí, ktorí naň spočiatku aj nadávali, pochopili, že je potrebné, aby školstvo kráčalo s dobou. Veď až tretina učiteľov považuje podľa prieskumov administratívnu záťaž na školách za vysokú. Označili ju dokonca až za štvrtý najzávažnejší problém slovenského školstva.
Ako učiteľ s temer dvadsaťročnou praxou to viem potvrdiť na základe vlastných skúseností. Dennodenne som sa ako triedny učiteľ či radový učiteľ musel stretávať s byrokratickými zápismi a výpismi, záznamami a štatistikami. Často nebolo dôležité, ako učiteľ učí, ale či do triednej knihy urobil záznam presne podľa predpisov, či v nej prázdne políčka vyčiarkal zľava doprava a nie sprava doľava, či písal názvy predmetov s malým alebo veľkým písmenom, či zapísal prebraté učivo presne podľa tematického plánu a podobne.
Na takýchto byrokratických predpisoch stála česť školy, ktorá mohla byť veľmi ľahko otrasená, a to po vykonaní kontroly školskou inšpekciou, ktorá namiesto toho, aby sledovala proces učenia, zakladala si práve na dodržiavaní nezmyselných predpisov, škrtania triednych kníh či iných zápisov. Netrúfnem si odhadnúť, koľko učiteľov za nesprávne či nedostatočné vedenie triednej knihy dostalo zápis za porušenie pracovnej disciplíny, pretože štatistiky tohto typu zrejme ani neexistujú. Žiaľ, aj o tom je súčasné slovenské školstvo. Pre mnohých učiteľov predstavuje triedna kniha, zvlášť tá v papierovej podobe, nielen byrokratickú záťaž, ale aj strašiaka pred možnými sankciami.
Určite nikto nepochybuje, že vedenie pedagogickej a ostatnej dokumentácie v škole je dôležité pri zabezpečení organizácie vyučovania, poriadku a archivácie údajov. V súčasnosti je však zároveň aj zdrojom vysokej administratívnej záťaže zamestnancov školy. O čo viac povinností majú pedagógovia, ktoré nesúvisia s učením, o to menej času majú na tvorivú prípravu, na vlastné vzdelávanie a rozvoj svojich učiteľských schopností. Ak napríklad zapísanie do triednej knihy trvá v jednej triede 3 minúty a učiteľ učí 22 hodín za týždeň, je to cca 35 hodín jeho pracovného času ročne, ktoré venuje administratívnym zápisom. A to nehovorím o triednych učiteľoch a ich povinnostiach pri vedení triednej knihy, koľko stoviek hodín sú nútení venovať aj po pracovnej dobe týmto zápisom. Vždy sa totiž zdôrazňovalo, že triedna kniha je vizitkou práce triedneho učiteľa. Radosť z triednych kníh v papierovej podobe mohli mať akurát tak žiaci, ktorí ich s obľubou nosili počas hodiny do inej triedy, kde mala hodinu druhá skupina. Mohli sa tak nielen slobodne poprechádzať po chodbách školy, ale aj si popri tom poprezerať svoje známky v klasifikačnom hárku. No a samozrejme maturanti, ktorí aspoň raz 4 roky mohli triednu knihu v rámci slávnostného ceremoniálu pečatenia ukradnúť či symbolicky pochovať. V prípade elektronickej triednej knihy túto výsadu stratili.
Aj keď sa byrokratizácia na slovenských školách prijatou novelou školského zákona sčasti zmiernila zavedením elektronických triednych kníh a mnohí učitelia si vydýchli, že sa tak mohli venovať viac pedagogickej činnosti než tej administratívnej, problém sa nepodarilo doriešiť do úspešného konca. Na konci školského roka škola totiž musí elektronické triedne knihy vytlačiť a archivovať. Ak by sa školám umožnilo archivovať triedne knihy len v elektronickej podobe bez nutnosti ich tlačenia a uchovávania v papierovej podobe, bola by tu šanca ušetriť finančné prostriedky tak na tlač, ako aj samotné uchovávanie. Čo do priestoru i finančných prostriedkov je zásadný rozdiel spravovať papierový archív a mediálny archív. Elektronické triedne knihy zároveň slúžia aj ako pomyselný kontrolný orgán pre plnenie si základných povinností učiteľov. Učiteľ je povinný zaznamenať na každej vyučovacej hodine neprítomných žiakov a učivo, ktoré bolo na danej hodine prebrané. Riadne a včasné splnenie tejto povinnosti systém zaznamená a tým sa odbremeňuje aj vedenie škôl. Dodatočné záznamy, pokiaľ sú povolené a umožnené administrátorovi, sú kvalifikovaným podkladom na vyhodnotenie kontrolnej činnosti.
Akákoľvek možnosť odbyrokratizovať procesy v štátnej správe je vítaným prínosom. Možnosť ukladania triednych kníh v elektronickej podobe je nespornou výhodou šetriacou finančné prostriedky v aj tak poddimenzovanom školskom rozpočte, šetriacou naše životné prostredie a čas ľudí, ktorí tak budú mať väčší priestor na riešenie iných problémov. Nehovoriac už o spomínanej kontrolnej činnosti riaditeľa školy, ale aj školskej inšpekcie, pretože pokiaľ by boli triedne knihy či iná pedagogická dokumentácia uložené v tejto podobe, bola by možná oveľa flexibilnejšia kontrola na diaľku, šetriaca čas a finančné prostriedky. Tu by bolo možno na zváženie vytvorenie centrálnych úložísk údajov, tzv. klaudov, ktoré by boli dostatočne veľké a najmä zabezpečené na zber a uchovávanie tohto druhu informácií. Možnože to znie ako sci-fi v oblasti školstva, ale je reálny predpoklad, že práve takéto využitie elektronizácie prinesie značné zjednodušenie riadiacich a najmä kontrolných procesov. Samozrejme ďalším prirodzeným predpokladom je dostatočne erudovaný a zdatný ľudský faktor na oboch stranách barikády, vedenie škôl, učitelia a zriaďovatelia, ako aj školská inšpekcia, ministerstvo školstva a ďalšie inštitúcie.
V neposlednom rade oceňujem aj očistenie pôvodnej zákonnej podoby od obsolentných odkazov, ktoré môžu mnohým, ktorí pracujú s týmto zákonom, spôsobovať nemalé problémy, nezrovnalosti a nedorozumenia. Pán kolega Sopko tak svojím návrhom prispieva k tak potrebnej právnej istote, ktorá je nevyhnutným východiskom nielen vo verejnej správe.
Ja osobne vítam akúkoľvek možnosť zjednodušiť a zlepšiť byrokratické postupy vo verejnej správe, čím sa zvýši kvalitatívny predpoklad tejto činnosti, a preto tento návrh zákona určite podporím.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 30.3.2017 18:26 - 18:27 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. S mnohými vecami, ktoré povedal kolega Sopko, súhlasím, ale v tom závere povedal niečo, čo vo mne zarezonovalo ako niečo, s čím sa nemôžem stotožniť. Povedal, že keď riaditeľom uľahčíme situáciu, tak tým by mohlo, tým na slovenských školách mohla vzniknúť pozitívnejšia atmosféra a možno by bolo menej mobbingu, bossingu. Teraz parafrázujem, čo hovoril. Ja si to nemyslím, že keď riaditeľom škôl umožníme, aby nemuseli učiť a venovali sa čisto manažérskej funkcii, že tým sa situácia, čo sa týka mobbingu a bossingu na slovenských školách, zlepší. Ani dobrý manažér školy, hoci nebude učiť a hoci by nebol ani učiteľ a bol by čo človek s iným než pedagogickým vzdelaním, nezaručuje, že to bude človek, ktorý sa bude vyvarovať nejakého psychického nátlaku alebo šikanovania voči svojim podriadeným. Skúsenosti zo súkromných firiem sú toho dôkazom. Takže toto tu v tejto rovine by som to takto nevnímal.
A jednu dôležitú vec, ktorú ešte spomínal, je ten zásah starostov do činnosti škôl a do činnosti riaditeľa. Viete si predstaviť, že starosta príde do školy na jednej malej slovenskej dedine, zavelí riaditeľovi, zvolaj mi všetkých učiteľov, chcem s nimi rozprávať. A títo učitelia z hodín, kde nechajú svojich žiakov, musia prísť do zborovne a tam počúvať starostu, ktorý im chce niečo povedať. Toto je porušenie zákona, ktorý následne aj musel rešpektovať tento starosta, ale už nerešpektoval to, že Školská inšpekcia zhodnotila, že výber riaditeľa bol netransparentný a Rada školy pochybila, a napriek tomu starosta školy ho v tejto funkcii ponechal. Povedal, nech ho dajú na súd, on ináč o tom nerozhodne.
Takže len toľko k tomu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 30.3.2017 18:17 - 18:18 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za faktické poznámky, ale obávam sa, týmto som chcel reagovať na pána poslanca Mizíka, že ste si ma zmýlili. Ja nie som predkladateľ tohto návrhu. Ja len som reagoval v rozprave a moja učiteľská prax, ak ste na to narážali, je, pokiaľ si pamätám dobre, 18 alebo 17, 18 rokov na strednej škole. Takže tu ste trafili trošku vedľa.
A myslím si, že tento návrh, s ktorým prichádza strana SaS, aj keď má svoje úskalia, tak je vhodnou štartovacou plochou na to, aby aj ďalší poslanci, ktorí sú v Národnej rade a sú z učiteľského prostredia, na to zareagovali buď v rozprave, alebo prípadne ho podporili pri hlasovaní, ale vytýkať mu také veci, ako ste mu teraz vytkli pred chvíľou, sa mi zdá nemiestne, pretože si myslím, že naozaj z vlastnej skúsenosti vychádzam, že postavenie riaditeľa školy je skutočne veľmi náročné, zodpovedné. Častokrát riaditelia musia riešiť úplne iné veci, než by mali učiť na hodinách, a preto sa s týmto návrhom dokážem stotožniť, aj keď opakujem, že má svoje riziká a úskalia, o ktorých som hovoril v rámci svojho diskusného príspevku.
K pánovi Gröhlingovi, prakticky on zhodnotil to, čo som hovoril, a stotožnili sme sa na spoločných nejakých styčných názoroch. Čas ukáže, ako budúci parlament, v ktorom možno my už tu ani nebudeme, sa uchopí tohto návrhu a do škôl pustí konečne aj riaditeľov, ktorí nebudú mať pedagogické vzdelanie, ale budú to ľudia profesionálni manažéri.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.3.2017 18:08 - 18:13 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, to, čo si pod prácou riaditeľa školy väčšinou predstavovali naši rodičia či staršie generácie, je už dávno minulosťou. Dnes sa riaditelia škôl prakticky neodlišujú od klasických manažérov. Plánujú, vytvárajú rozpočty, musia zabezpečovať kvalitu výučby, viesť učiteľov, starať sa o propagáciu školy, iniciovať inovácie a zabezpečiť konkurencieschopnosť školy, ktorú riadia. Kvalitu školy významne ovplyvňuje osobnosť riaditeľa a jeho schopnosť manažovať. Imidž školy zasa vytvára trhovú pozíciu medzi ostatnými školami, čo je jedným z dôležitých faktorov, na základe ktorých sa záujemcovia o štúdium na danej škole rozhodujú.
Riadenie školy je veľmi náročnou a zodpovednou úlohou, ktorá so sebou prináša množstvo povinností. A treba si na rovinu povedať, že aj preto funkcia riaditeľa školy nie je natoľko atraktívnou, ako by sa na prvý pohľad mohla zdať. Nie je vôbec výnimočným javom, keď sa na výberových konaniach zúčastnia jeden alebo dvaja kandidáti, väčšinou tí istí, poprípade žiaden. Problematika otvorenia sa škôl aj odborníkom s iným ako pedagogickým vzdelaním už rezonuje dlhší čas. Prax ukazuje, že uzatvorenie škôl pred ľuďmi z praxe, ktorí majú záujem učiť, čiže majú iné vysokoškolské vzdelanie doplnené prípadným pedagogickým minimom, je pre prípravu žiakov a študentov do života skôr medveďov službou ako prínosom. Chýba iný pohľad na problematiku, znižuje sa konkurencieschopnosť pedagógov, ktorým hrozí rýchlejšie syndróm vyhorenia, a v školách vzniká klasický skleníkový či klimatizačný efekt.
Rovnako komplikovaná situácia, ba priam niekde až alarmujúca je na postoch riaditeľov škôl. Pedagogické a funkčné vzdelávanie nezaručuje, že riaditeľ bude zvládať vysokonáročné požiadavky z právnej, ekonomickej, personalistickej, technickej i manažérskej oblasti, keďže, aj ako bolo uvedené v dôvodovej správe, zriaďovatelia neposkytujú tento servis školám, ako to kedysi realizovala školská správa vrátane logistiky. Otvoriť riaditeľský stav odborníkom s vysokoškolským vzdelaním iného typu, napríklad ekonomickým či právnym, by bolo pre školy určite veľkým prínosom. Odbornými garantmi odbornej pedagogickej práce by sa stali zástupcovia riaditeľa školy a ten by bol predovšetkým manažér. Fakultatívna možnosť riaditeľa nebyť súčasťou vyučovacieho procesu po súhlase zriaďovateľa je preto pozitívnou zmenou. No úplne by som riaditeľa školy z tohto procesu nevylučoval.
Prvým dôvodom je, že počas funkčného obdobia by strácal svoje pedagogické kompetencie, ak je pedagóg, a tým, ak sa vráti do klasického vyučovacieho procesu po jednom, dvoch či troch funkčných obdobiach, bude mať problém s ich znovunadobudnutím.
Druhým dôvodom je strata kontaktu s realitou, s priamou skúsenosťou, so schopnosťami, motiváciami a danosťami detí. Riaditeľ, ktorý neučí, stratí prehľad o deťoch, o tom, s akými deťmi učitelia pracujú, ako tie zmýšľajú, čo ich motivuje, s akými problémami sa stretávajú. Už neplatí generačná dekádová zmena, ba ani päťročná. Každý ročník detí i rodičov je iný, preto to vyžaduje vysokú flexibilitu pedagógov. Táto bezprostredne vnímaná realita je pre riaditeľa školy dôležitá bez ohľadu, z akého odboru prichádza.
Z uvedených dôvodov by možno bolo vhodnejšie uvažovať o špeciálnom projektovom vyučovaní u riaditeľov škôl, kde by sa hovorilo napríklad o štyroch projektoch za školský rok v rozsahu napríklad 20 hodín mesačne, ktoré by boli v súlade so školským kurikulom a zároveň by bolo inovatívne, motivačné a prínosné pre obe zainteresované strany.
Efektívny manažment školy by však bolo možné docieliť aj zmenou súčasnej právnej úpravy, a to tak, že by sa v kvalifikačných požiadavkách na riaditeľa odstránil pedagogický dôraz a dôraz by sa presunul na vedomosti, zručnosti a vlastnosti potrebné pre manažment inštitúcie. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že na výberových konaniach na funkciu riaditeľa by sa mohli zúčastniť aj ľudia bez pedagogického vzdelania, ale so skúsenosťami a schopnosťami, ktoré by ich predurčovali k zvládnutiu tak náročnej práce, akú manažovanie školy predstavuje.
Otvorenou otázkou však zostáva, aká by bola finančná motivácia pre prípadných záujemcov o riaditeľské miesto prichádzajúcich z iných oblastí, ako je školstvo. Pozícia manažéra školy so všetkými povinnosťami a zodpovednosťou z toho vyplývajúcimi si vyžaduje maximálne nasadenie a adekvátnu výšku platu. Z poddimenzovaného finančného rozpočtu školy by si zrejme máloktorá škola mohla dovoliť zamestnávať riaditeľa manažéra s praxou. A tak sa ocitáme znovu na začiatku. Chceme skvalitňovať vzdelávanie, ale aj riadiacu činnosť na školách, ale nemáme na to peniaze. Bludný kruh, v ktorom sa už roky pohybujeme a so sizyfovským úsilím sa snažíme nájsť z neho cestu von.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 2.2.2017 14:49 - 14:50 hod.

Oto Žarnay
Ďakujem pekne, pán minister, za vašu odpoveď. Trošku ste možno inak pochopili moju otázku. Ja som sa pýtal, koľko je štatistika alebo registrovanie oznamovateľov korupcie, bežných ľudí, učiteľov, zamestnancov, robotníkov, firiem. Podľa toho, čo ste pred rokom alebo dvoma rokmi zaviedli, že by sa mohli, že by mohli byť chránení v prípade nahlásenia korupcie. To by ma zaujímalo hlavne.
Skryt prepis
 

Prednesenie interpelácie 8.12.2016 15:01 - 15:05 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Chcel by som položiť interpeláciu pánovi ministrovi životného prostredia.
Vážený pán minister, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov si vám dovoľujem podať interpeláciu vo veci kritickej environmentálnej situácie na rieke Orava.
V týchto dňoch priniesli médiá, napríklad denník SME, 29. 11. 2016, informáciu o začínajúcom súdnom spore firmy Oravské ferozliatinové závody, OFZ, akciová spoločnosť Istebné, ktoré žalujú pána Ing. Jána Šimúna z Dolného Kubína za zásah do ich dobrej povesti. Mal sa ho dopustiť svojím vyjadrením na zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dolnom Kubíne, v ktorom kritizoval už roky neriešenú hrozivú situáciu s opakovane doloženými únikmi jedovatého arzénu do životného prostredia, vody, pôdy v okolí skládky, skládok priemyselného odpadu v Širokej. Pán Šimún taktiež kritizoval zámer OFZ na tejto starej environmentálnej záťaži vybudovať novú skládku komunálneho odpadu. Za jeho vystúpenie na zasadnutí mestského zastupiteľstva teraz OFZ súdnou cestou požadujú peňažné zadosťučinenie vo výške 8-tisíc eur.
Úniky toxického arzénu vysoko prekračujú povolené limitné hodnoty arzénu vo vode, v roku 2016 32-násobne, v roku 2008, to jest pred znížením limitov dokonca až 250-násobne, a to v lokalite merania vzdialenej len niekoľko kilometrov od ľudských obydlí. Je zrejmé, že ide o neprípustnú situáciu silne ohrozujúcu zdravie a životy miestnych ľudí a prírodu tohto regiónu.
Podľa Denníka N z 21. 7. 2016 inštitúcie, ktoré majú na starosti ochranu životného prostredia, skládku označili za environmentálnu záťaž. Pravidelne ju monitorujú, konštatujú prekročenie limitov, stanovujú opatrenia, z ktorých väčšinu nikto nesplní, nikto neplní a dávajú pokuty. Arzén vyteká do Oravy, z Oravy do Váhu a cez Dunaj ho posielame susedom.
Vzhľadom na skutočnosť, že informácie o úniku arzénu sú verejne známe, prinajmenšom od roku 2008, avšak masívna kontaminácia prostredia arzénom stále trvá, prosím vás o odpovede na tieto otázky:
Aké konkrétne opatrenia doteraz urobilo ministerstvo životného prostredia a ním riadené organizácie, aby v súlade s povinnosťou chrániť životné prostredie, ako aj zdravie a životy ľudí zamedzilo uvedeným únikom arzénu do prostredia?
Ako ministerstvo životného prostredia hodnotí vplyv predmetnej skládky priemyselného odpadu starej environmentálnej záťaže na životné prostredie a na zdravie a životy ľudí v regióne?
Aké je súčasné stanovisko ministerstva životného prostredia k tejto kauze?
Považuje ministerstvo životného prostredia za prijateľné také dlhodobé neriešenie tejto kauzy? Ak áno, na základe čoho? Ak nie, prečo doteraz nepodniklo dostatočne efektívne kroky na jej seriózne vyriešenie?
Aké konkrétne kroky podnikne ministerstvo životného prostredia na uspokojivé doriešenie tejto kauzy?
Aký postoj zaujíma ministerstvo životného prostredia k občianskym aktivitám a ich protagonistom, ktoré, ktorí kriticky poukazujú na túto situáciu a dožadujú sa nápravy?
Vopred ďakujem za konkrétne vecné odpovede na všetky uvedené otázky.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 16:26 - 16:28 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi poslancovi, kolegovi, že vystúpil v rozprave, ako jediný prakticky zaujal svoje stanovisko k tomuto návrhu zákona.
Napriek tomu nesúhlasím s ním, že z našej strany ide o nejaké vytĺkanie politického kapitálu, vonkoncom nie. Ide o snahu - a ja som to zdôraznil aj v závere svojho prejavu - dať odkaz budúcim generáciám, že naozaj v Československu, bývalom Československu, boli dni, ktoré sú hodné toho, aby sa stali dňami pamätnými, na ktoré sa nesmie zabudnúť, aby ďalšie generácie vedeli, čo sa stalo v auguste 1968, aby vedeli, aké škody sa napáchali v dobe normalizácie, a aby sme sa, aby sme neostali zaskočení tým, keď sa spýtame nejakého žiaka v priestoroch Národnej rady alebo niekde inde, čo je to 17. november alebo čo sa stalo v roku 1968, a nebude mať ani len predstavu, že takýto deň vôbec existuje.
Na druhej strane oceňujem vaše úsilie v tom, že chcete konštruktívne prispieť k tomu, aby sa obdobie socializmu nejakým spôsobom odsúdilo a aby vznikol nejaký pamätný deň, ktorý by to nejako zovšeobecnil, ale na druhej strane súhlasím s pánom Osuským, ktorý hovorí, že to sa nedá, že tie pamätné dni sú preto pamätné, lebo sa majú zapamätať, a jedným dátumom sa to určite nevyrieši, všetko to nešťastie a utrpenie, ktoré obdobie socializmu v Československu prinieslo. Ale máme tu v Národnej rade niekoľko historikov, máme tu v Národnej rade niekoľko ľudí, ktorí sa týmto veciam dlhodobo, dlhodobo venujú.
Treba posunúť tento návrh zákona do druhého, druhého čítania, ako povedala moja kolegyňa Viera Dubačová, vy sám potom môžete prísť prispieť k tomu, zahrnúť tam ďalšie možnosti, ako ten návrh vylepšiť, a vznikne jeden dokonalý návrh, ktorý prejde skrz koalíciu aj opozíciu.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 7.12.2016 16:01 - 16:08 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Myslel som, že tento návrh uvedie môj kolega Ján Budaj, ale, bohužiaľ, nie je zúčastnený, takže tento návrh uvediem ja.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pri pohľade do zoznamu pamätných dní uvedených v § 3 zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch som sa pozastavil nad špecifickým ponímaním historických míľnikov a historických osobností zákonodarným zborom.
Uvedené pamätné dni môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: ľudské práva a Európska únia, konfesie, národnobuditeľské udalosti, historické osobnosti, úmrtie Milana Rastislava Štefánika, narodenie Ľudovíta Štúra, historické udalosti do roku 1944. K tomu, že je vyjadrenie k 28. októbru ako dňu vzniku samostatného česko-slovenského štátu historicky nepresné, pretože vznikla Československá republika, je prikladať komentár asi zbytočné. No že naša historická pamäť siaha len po rok 1944, je viac než smutné. Existencia Československa ako ľudovodemokratického a neskôr socialistického štátu a udalostí s ním spätých akoby pod rúškom ticha zapadala prachom.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli 17. november, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za základný míľnik aj v smerovaní Slovenska. No pri anketách vykonaných na uliciach nielen mladí ľudia, ale aj mnohí súbežníci týchto udalostí si nevedeli spomenúť, prečo je tento deň významný. A to ubehlo iba 27 rokov. Vysporiadanie, vysvetlenie a prijatie vlastne minulosti je dôležitou súčasťou každého národa, každej občianskej spoločnosti, ale aj jedinca. Len tak sa môžeme poučiť, vyvodiť dôsledky a nedopustiť, aby sa niektoré udalosti zopakovali alebo prerástli ešte v tragickejší koniec. Príkladom môže byť Nemecko, ktoré muselo prehodnotiť svoje postoje, zásady a zákony, a následkom svojich činov čelilo takmer do konca 20. storočia. Ľudia majú selektívnu pamäť. Majú tendenciu uchovávať si predovšetkým pozitívne spomienky, tie negatívne postupne ustupujú do najmenej používaných časti mysle. Horšie však je, keď negatívne javy či udalosti vytesníme. Vtedy je to signál, že sme sa s nimi nevysporiadali, že stále sú traumatizujúcim, neuralgickým bodom našej pamäte a budú spôsobovať psychické a fyzické problémy.
Takýmto neuralgickým bodom našej spoločnosti sú časy socialistické. Vďaka politickým a spoločenským špičkám novovzniknutej Slovenskej republiky - v mnohých prípadoch prepojených so socialistickými straníckymi štruktúrami - nebol záujem o vysporiadanie sa s historickými udalosťami a faktami z obdobia socializmu. Nebol záujem o potrestanie či aspoň dostatočné spoločenské odsúdenie ľudí a skutočností, ktoré viedli k perzekúciám a neraz až ku smrti priamo, ale aj nepriamo zavinenej.
21. august - Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991 sú historickými míľnikmi, na ktoré by sme mali pamätať. Predstavujú nielen deň zmarenia nádejí slušných ľudí na skvalitnenie života a naplnenia ľudských a občianskych práv pre nich samotných, ale aj ich potomkov. Predstavujú obete, ktoré položili život na začiatku okupácie, ale aj počas nej. Predstavujú aj moment, kedy konečne sa mohli zbaviť balvanov na svojich ramenách a po dlhých 23 rokoch sme sa slobodne nadýchli a poslali sme posledného okupačného vojaka za hranice republiky. Predstavujú však aj dve dekády obáv, šafárenia, ničenia a zneužívania, ktorých následky nie sú odstránené dodnes. A čo je len ťažko odstrániteľné, ba priam nemožné, sú škody na občianskej spoločnosti, morálne a ľudské, ktoré spôsobili nielen veľký odliv našich rodákov do zahraničia, ale aj zničené životy mnohých rodín a jedincov poznačené normalizačnými aktivitami. Nebudem tu a teraz zaťažovať ctené kolegyne a kolegov faktami, ktoré sme už podrobne uviedli v dôvodovej správe. Ale predsa mi len nedá zdôrazniť niekoľko závažných čísel.
V prvých týždňoch okupácie najmenej 135 mŕtvych v Česko-Slovensku, z toho 40 občanov zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska. V období od 1. januára 1969 do 21. júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov, ďalšie tisíce občanov utrpeli pri nehodách zranenia. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Výrazná emigračná vlna - v rokoch 1968 - 1969 utieklo z Česko-Slovenska viac ako 70-tisíc občanov, v období následnej tzv. normalizácie utekalo z Česko-Slovenska priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu existencie komunistického režimu ušlo z Česko-Slovenska viac ako 200-tisíc exulantov. Obrovské majetkové a environmentálne škody - celková výška materiálnych škôd, spôsobených sovietskou armádou na území Česko-Slovenska bola odhadnutá na 6 mld. Kčs. Morálne škody, spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, neslobodou a tzv. normalizáciou - nevyčísliteľné.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zaradením spomínaných dní do zoznamu pamätných dní nezmeníme pohľad a vnímanie minulosti tými, ktorým sa v danom období darilo nad pomery. Je však našou morálnou povinnosťou a spoločenskou povinnosťou urobiť z pozície poslancov najvyššieho zákonodarného orgánu demokratického štátu všetko preto, aby sa na tieto nepríjemné udalosti nezabudlo, aby aj ďalšie generácie, ktoré sa narodili až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, vedeli, čo sa odohralo 21. augusta 1968, aký dopad mali tieto udalosti na ďalší vývoj vtedajšej spoločnosti, a pochopili, akou výsadou je sloboda, ktorú máme dnes.
Vaša i moja pamäť sú prísne individuálne a vyvíjali sa v závislosti od mnohých faktorov vychádzajúcich z jedinečnosti a zákonitosti vývoja ľudského jedinca. V úzkom prepojení sú však so spoločenskou pamäťou komunity, v ktorej žijeme. Sú od nej neoddeliteľné a vzájomne prepojené. Preto nemôžeme zabúdať na dôležité momenty a etapy našej spoločnosti, občianskej spoločnosti, je nutné si ich pripomínať, je nutné o nich hovoriť, aby sme neopakovali rovnaké chyby. Je nutné podporiť našu spoločnú pamäť, aby sa raz naši potomkovia nepýtali, prečo sme znovu niečo dopustili, že sme znovu vstúpili do tej istej rieky. A aby sme sa dopracovali k Tacitusovým slovám: "Vzácna je blažená doba, keď môžeš cítiť, čo chceš, a hovoriť, čo cítiš." A každá doba bola vzácnosťou.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis