Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

25.10.2016 o 10:51 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 25.10.2016 10:51 - 11:00 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie je veľa tém, ktoré by v pomerne tak krátkom čase, aký uplynul od parlamentných volieb, dokázali rozozvučať túto parlamentnú sieň a zároveň vyvolať toľko emócií. Návrh zmeny rokovacieho poriadku, ktorý vzišiel z dielne predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, rozvíril už beztak nepokojné parlamentné vody, ale aj značne rozkolísal hladinu verejnej mienky, ktorá sa už dlhší čas s nedôverou díva na zákonodarcov tohto štátu. Ak doposiaľ poslanci Národnej rady boli považovaní v tom naivnejšom slova zmysle za jedincov, ktorí za daných občanov stláčajú tlačidlá, aby schvaľovali nejaké zákony, tak teraz sa na nás dívajú cez prizmu ťažkého egoizmu. Pretože namiesto toho, aby sme riešili pálčivé problémy celej spoločnosti, bijeme sa tu ako kohúti na kôpke hnoja, komu bude patriť.
Do istej miery chápem motiváciu predsedu slovenského parlamentu, ktorý sa chce ukázať v pozitívnom svetle nielen pred svojimi voličmi, ale aj ostatnými voličmi Slovenska a zapôsobiť na nich ako silný vodca, ktorý má všetko pod kontrolou, vrátane neposlušných poslancov neschopných sa zmestiť do vlastnej kože. Vládnuť tvrdou rukou a trestať tých, ktorí sa vzpierajú rešpektovať zaužívané formy slušného správania, patrilo vždy k pomyselným oprávneniam silnejších. Je to predsa najľahší spôsob, ako sa zbaviť nepohodlných svedkov vlastných omylov a prešľapov a hádzať vinu na iných.
K takým závažným zmenám, akú predstavuje aj zmena rokovacieho poriadku, je potrebná širšia diskusia a priestor na formulovanie základných východísk, z ktorých by sa očakávané zásahy do rokovacieho poriadku mohli stať namiesto diktátu vládnych poslancov spoločným konsenzom väčšiny poslancov parlamentu. V tom lepšom prípade. V tom horšom by sme mali dospieť aspoň ku kompromisom. Môžem vás poprosiť? Ďakujem. (Reakcia rečníka na ruch v pléne.) Celá situácia však pripomína skôr diktatúru a nie parlamentnú demokraciu. Žiaľ, aj toto je jedna z realít súčasnej hry na demokraciu na Slovensku. Využiť prevahu väčšiny v parlamente, silou a tlakom donútiť ostatných, aby sa podriadili a rešpektovali vôľu vládnej koalície. Ak sa má i v budúcnosti takýmto smerom uberať slovenský parlamentarizmus, vidím v tom vážnu hrozbu. Nie pre poslancov, ktorí sa ocitnú v nemilosti obludného valca koaličnej väčšiny, ale pre všetkých ľudí na Slovensku. Nikto im totiž nebude môcť garantovať, že aj ich práva nebudú pošliapané a nestanú sa hračkou v rukách po moci a pseudospravodlivosti túžiacich politikov. A stratená dôvera sa navracia veľmi ťažko. O tom sa mohli presvedčiť viacerí, teraz už bývalí poslanci Národnej rady, ktorých nemilosrdný prúd času zobral so sebou do politického očistca. Len máloktorým sa podarí bez bolesti ním prejsť a vrátiť sa s ľudskou tvárou do sveta, ktorý im predtým veril.
Demokracia nie je o diktáte, ale o hľadaní konsenzu, ale aj kompromisov. Bez nich je aj ponúknutá priateľská ruka panovníka iba mľandravým stiskom, pripomínajúcim dotyk klzkej ryby túžiaci sa vymaniť zo zovretia.
Keď som po prvýkrát vkročil do tejto sály ako poslanec Národnej rady s rešpektom a úctou, vo svojom vnútri som prežíval prvé dotyky s miestom, kde sa tvorila história našej pomerne mladej samostatnej republiky. Netušil som, čo ma čaká, aj keď určité predstavy o tom, ako to v rokovacej miestnosti prebieha, som mal. Viac-menej len z médií, či z počutia. Nemal som veľké očakávania a nebol som ani v objatí ilúzií, že sa v živote tohto mohutného kolosu, aký parlament nepochybne prestavuje, niečo zmení, lebo som tu ja. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Každý mechanizmus sa skôr či neskôr naučí fungovať vo vychodených drážkach a slovenský parlamentarizmus v nich so zotrvačnosťou sebe vlastnou pracoval už príliš dlho na to, aby pomyselným šibnutím čarovného prútika dokázal zmeniť svoj chod. S pokorou som prijal aj skutočnosť, že ako nový poslanec nemám také bohaté skúsenosti, aby som svojim starším kolegom mal morálne právo niečo vyčítať či ich poúčať. Áno, prekážali mi niektoré prejavy, ktoré sa, bohužiaľ, udomácnili aj v tejto sieni. Slovné útoky, skákanie si do reči, vykrikovanie, telefonovanie počas rokovania, rozprávanie sa v čase, keď iný hovorí, otáčanie sa chrbtom k tým, ktorí stáli za rečníckym pultom, a v neposlednom rade aj prázdne stoličky počas rokovania. Boli to pre mňa ako déja vu v spojitosti s rovnakým správaním študentov, ktoré som zažil počas učiteľskej praxe. Pár týždňov po mojom nástupe do parlamentu ma oslovil jeden novinár a v rámci rozhovoru padla aj otázka, ako vnímam poslancov parlamentu, či mi nepripomínajú žiakov? A vtedy som si uvedomil, že je to vskutku tak. Jedna veľká 150-členná trieda, v ktorej sú bifľoši, ale aj neposedníci s mobilmi v rukách, vykrikujúci narušitelia vyučovacej hodiny, triedni zabávači, ktorí na seba vždy strhávajú pozornosť, notorickí záškoláci, žalujúci nespokojenci, pritakávači, donášači, ale aj veční ignoranti, na ktorých nič neplatí. Vskutku bohatá zmes ľudských osobností, temperamentov a charakterov.
Ako však takúto veľkú triedu umravniť? Obávam sa, že novým rokovacím poriadkom sa to nepodarí. Pokiaľ aj vy, vážení predkladatelia, neprejavíte istú dávku zhovievavosti a nadhľadu, tento početný kolektív sa vám skôr či neskôr rozpadne. A na jeho troskách nevznikne o nič lepší kolektív, pretože obmedzeniami, zákazmi, príkazmi, vyhrážkami, sankciami ešte nikto nikdy nezískal náklonnosť iných ľudí. Väčšinou si ich proti sebe poštval a jeho pravidlá priniesli viac skazy než úžitku.
Po nástupe do parlamentu som sa snažil upozorniť na nevhodné aktivity či správanie, ale potom som rezignoval a zmieril sa s tým, že takto to asi má vyzerať. Hlavou múr neprerazíš, povedal som si. No neustále ma to znepokojuje, nielen ako poslanca Národnej rady, ale aj ako občana tohto štátu. Rovnako ako milióny mojich spoluobčanov ja rozhodne nesúhlasím s takýmito praktikami. Prišli prvé väčšie konflikty, otvorené hádky, kričanie, klasik by to nazval rinčaním zbraní, rovnako, ako to robili predkovia pred bojom, aby zastrašili a demoralizovali nepriateľa. Pri emotívnych vystúpeniach neplatili racionálne argumenty, pragmatické riešenie problémov sa jednoducho nenosí a jednoduchšie je tzv. opozičným návrhom prilepiť prívlastok ako chrlenie nenávisti, zloby a podobne. Negatívna energia nahromadená v tejto sále sa stávala, aspoň pre mňa, čoraz neúnosnejšou. V duchu som si hovoril, či som skutočne v parlamente alebo niekde na bojisku. V mysli sa mi však zakaždým vybavil obraz zasadnutia parlamentu v čase socializmu, keď všetci svorne tlieskali, ďakovali si, chválili sa, počas rečnenia kolegov sedeli bez pohnutia a nikto s nikým neprehovoril, bohužiaľ, ani v diskusii. Tento obraz vo mne zakaždým vyvolával pocit hrôzy a zdesenia, pretože takáto forma parlamentnej diskusie bola nepochybne neprirodzenou a umelou. Zakrývať demokraciu pod pláštik slušnosti tzv. korektného prístupu a mlčania je znakom totalitných režimov. A mám pocit, že nový rokovací poriadok, ktorý sa rôznymi sankciami snaží obmedziť slobodu slova a prejavu na parlamentnej pôde, je návratom do tých čias, keď demokracia nebola ničím, iba ak zdrojom papiera v zásuvke komunistických diktátorov.
Nikto z nás si hádam nepraje, aby sme sa znovu vrátili do tých čias. Predstava slušných, uhladených, ticho sediacich poslancov, ktorí sa budú na seba milo usmievať a tlieskať si, nie je dobrou víziou, kam by sa slovenský parlament mal v blízkej budúcnosti uberať. Navonok je to síce lákavá predstava, zvlášť pre voličov, no v skutočnosti je popretím základných princípov fungovania parlamentnej diskusie a popretím prirodzených základných ľudských práv a slobôd, ktoré sú neodňateľné, neodcudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Kde inde a kto iný má kričať hlasom nespokojných ľudí, ak nie opozícia a nie v parlamente?!
Stiahnuť zlý návrh z rokovania nie je znakom slabosti, vážení navrhovatelia, ale znakom rozvážnosti a uvedomenia si svojej zodpovednosti. Preto vás chcem poprosiť, aby ste stiahli tento návrh, a poďme už konečne rokovať o skutočných problémoch, ktoré trápia občanov tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 11:10 - 11:12 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán kolega poslanec Blanár, ja s vami súhlasím v jednej veci, ktorú ste povedali, že ak je nejaký problém, ktorý nastane v rade školy, a či je to zo strany rodiča alebo učiteľa a chce ho riešiť, tak by sa mal obrátiť skôr na zriaďovateľa školy. Ale neviem, ako to funguje vo vašom kraji, môžem hovoriť za Košický kraj, že učitelia, ktorých prípady boli aj medializované, sa obrátili na zriaďovateľa, ten im síce prisľúbil ústne pomoc, ale zostalo len pri slovách, a až keď sa následne obrátili na inšpektorát práce, na inšpekciu školskú, taktiež na útvar hlavného kontrolóra, až vtedy sa zriaďovateľ rozhýbal a nakoniec v jednom prípade došlo k odvolaniu riaditeľa na základe návrhu hlavnej školskej inšpektorky, ktorá musela až z Bratislavy riešiť situáciu v Košiciach.
Čiže nie je to automaticky tak, že úradníci, ktorí spadajú pod pôsobnosť zriaďovateľa, majú záujem riešiť problémy v školách. Častokrát župan kraja ani nemusí o tom vedieť, čo sa deje na nižšej úrovni vedúceho odboru školstva alebo ďalších úradníkov.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

22.9.2016 10:37 - 10:39 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Chudíkovi za jeho prejav, ktorý vychádzal z jeho vlastných skúseností ako predsedu samosprávneho kraja, ale zároveň si dovolím nesúhlasiť s tým, že ten rok 2015, o ktorom často hovoril aj on vo svojom prejave, ale aj niektorí moji predrečníci, sa doslova ako keby robil nejakým magickým rokom, od ktorého všetky problémy v radách škôl alebo v školstve prestali byť a že do toho roku 2015 akoby všetky problémy na školách neboli riešené. Ja si to osobne nemyslím.
Zrejme by bolo potrebné urobiť širší prieskum na školách, ako v súčasnosti fungujú rady školy a aké problémy v nich učitelia, ale aj zástupcovia rodičov a nepedagogických zamestnancov riešia.
Som veľmi rád, že pán poslanec Chudík nám dal, ak to tak myslel úprimne, za pravdu, že by členovia rady školy, ale nielen zástupcovia pedagogických, ale aj nepedagogických zamestnancov, mali byť viac chránení, a teda že priamo, či nepriamo podporil návrh Veroniky Remišovej, aby tá dvojmesačná výpovedná lehota, vlastne aby to navýšenie o dva mesiace výpovednej lehoty bolo.
Súhlasím taktiež s pánom poslancom Chudíkom, keď hovoril, že rada školy by mala mať právo kontrolovať hospodársku a ekonomickú činnosť školy. Len obávam sa, že sa ocitávame v nejakom bludnom kruhu, že zriaďovatelia chcú posilniť právomoci zriaďovateľov pri odvolávaní riaditeľa, riaditelia chcú posilniť právomoci riaditeľov, členovia rady školy chcú posilniť svoje právomoci, a neviem si predstaviť, ako to všetko dáme komplexne do jedného celku.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 9:46 - 9:47 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa hlavne poďakovať kolegovi Osuskému za jeho príspevok a za to, akým úprimným spôsobom poukázal na môj osobný príbeh. Zároveň nechcem, aby celá táto rozprava vyznela tak, že ja tu rozprávam len o sebe a skrz vlastnú skúsenosť sa snažím teraz podporovať návrh, ktorý by mal, už mne, mne síce nepomôže, ale pomôcť nejako očistiť moju minulosť.
Ale odvolávam sa na to, že celý tento návrh zákona a aj ten príspevok, s ktorým som prišiel, je kvôli tomu, aby som podporil kolegov v podobnej situácii, ako som sa ocitol ja alebo ktorí sa môžu ocitnúť v podobnej situácii, ako som sa ocitol ja.
Zároveň ma trošku mrzí, že v tej rozprave alebo vo faktických poznámkach o práve veta zriaďovateľa úplne zanikla druhá časť navrhovaného zákona, s ktorou prišla Veronika Remišová, ako chrániť členov rady školy, ktorí sú zástupcami pedagogických a nepedagogických zamestnancov, a k tomu sa nikto nevyjadroval z mojich predrečníkov vo faktických poznámkach.
Takže asi toľko. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 9:36 - 9:38 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým za faktické poznámky. V poradí, už nepamätám si presne, kto išiel, ale na pána kolegu.
Ja som, ja som netvrdil, že všetci zriaďovatelia na Slovensku sú zlí. Verím, že tak ako vy ste, pán Kotleba, zriaďovateľom Banskobystrického kraja, no tak sa snažíte, takisto aj pán a ďalší páni zriaďovatelia sa snažia urobiť všetko pre to, aby ich školy fungovali čo najlepšie a aby ste ich dokázali v medziach svojich možností pomáhať. Skúsenosti, o ktorých som hovoril vo svojom príspevku, však nevyplývajú len z môjho osobného nejakého príbehu, ale aj zo skúseností kolegov učiteľov z celého Slovenska, ktorí mi písali a ktorí mi posielali konkrétne či už faktúry školy, alebo iné veci týkajúce sa netransparentného hospodárenia na škole, kde evidentné bolo napríklad, že firma, ktorá vykonávala úpravy na škole, tak majiteľom tej firmy bol brat riaditeľa školy. Tak ako môžem uveriť takému niečomu, že je to úplná náhoda?
Čo sa týka ušetrenia, ako ste hovorili, tak tiež tam sú isté problémy, lenže zriaďovateľ si vie ako nastaviť tie kritériá, aby nakoniec tá firma, úspešná firma v danom výberovom konaní bola blízka jeho známemu alebo nejakému kamarátovi.
K pani poslankyni, áno, taktiež reagujem, že súhlasím s vami. Nedá sa jednoznačne povedať, že všetky rady školy fungujú tak, ako som ich ja charakterizoval. Určite je veľa rád škôl, ktoré fungujú na báze vzájomnej spolupráce, komunikácie, len je ťažké to nejako zovšeobecňovať.
A k pánovi Bublavému. Tiež súhlasím. Nechcel som "kydať" na všetkých zriaďovateľov. Ale mnohé školy boli zrekonštruované vďaka europrojektom, nielen vďaka zriaďovateľom.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22.9.2016 9:08 - 9:28 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi nadviazať na môj prejav, ktorý som už pred vyše týždňom z časových dôvodov nemohol dokončiť, a zároveň ešte raz pripomenúť niektoré dôležité aspekty tohto problému.
Ešte predtým by som však z toho miesta chcel pozdraviť mojich kolegov učiteľov a vyjadriť im podporu v boji za svoje spoločenské zrovnoprávnenie. V posledných dňoch sa učitelia na Slovensku stali terčom hanlivých slovných útokov zo strany ústavných činiteľov, či už predsedu vlády, alebo ministra financií. Ich cieľom je spochybniť obraz školstva a hlavne učiteľskej obce v očiach verejnosti a vyvolať voči protestujúcim učiteľom odpor. Zámerne podsúvanými výrokmi o prázdninujúcich učiteľoch či nekvalitnom vzdelávaní sa snažia odvrátiť pozornosť od podstaty problému a vrhnúť na učiteľov tieň podozrenia, že ich požiadavky sú prehnané, neoprávnené a nezaslúžia si, aby boli naplnené.
Keďže sám som sedemnásť rokov učil, viem pochopiť, čo mojich kolegov učiteľov vedie k tomu, aby sa znovu a znovu právom domáhali zvýšenia svojich platov, a to nielen v podobe finančného ohodnotenia, ale aj ako morálneho zadosťučinenia za celé roky ťažkej a priam sizyfovskej práce za učiteľskou katedrou. Preto im chcem za ich statočnú prácu ešte raz poďakovať a vyjadriť svoju solidaritu. Verím, že v stupňovanom štrajku, ktorý nevyhnutne musel prísť ako odpoveď na ignorovanie ich oprávnených požiadaviek, zotrvajú až do konca a pridajú sa k nim ďalší kolegovia z celého Slovenska.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj žiakov a v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia a zriaďovatelia. Práve zriaďovateľ školy má výrazný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa či školského zariadenia. Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia rady školy je od roku 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať do funkcie víťaza výberového konania. Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov, hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia, je hrubým zásahom do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Rade školy ostala jediná riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo však majú niekoho navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa záväzný?
Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Práve na komunálnej úrovni sa vytvára široký priestor na rodinkárstvo, spolužiactvo, klientelizmus či politikárčenie.
Spomínal som, že k tomu problému zaujala stanovisko aj Aliancia stredoškolákov, ktorej predseda Branislav Gigac už v roku 2015 varoval pred politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie. Zároveň zdôraznil potrebu väčšej ochrany členov rady školy, ako aj rešpektovania názorov zástupcov študentov rady školy.
Právo veta jednoznačne dáva zriaďovateľovi ešte väčšie možnosti, ako ovládnuť demokratický inštitút školy. Kým predtým mnohí riaditelia škôl boli len chránencami svojich zriaďovateľov, teraz sa už stali aj ich vazalmi.
V predošlej rozprave z úst niektorých mojich predrečníkov zaznelo, že riaditelia škôl nie sú politicky aktívni či politicky nominovaní a sú vraj nezávislí. S tým, že v mnohých prípadoch riaditeľ školy nie je členom žiadnej politickej strany, sa zrejme dá súhlasiť. Po prejavovaných sympatiách voči v prevažnej miere vládnucej strany už menej. Avšak najmenej sa dá súhlasiť s tým, že by riaditelia nemali byť závislí na zriaďovateľovi a nemuseli byť voči nemu lojálni.
V čom teda spočíva vazalská poslušnosť riaditeľa voči zriaďovateľovi? Žiadny riaditeľ, ktorý si je vedomý nezvratnej skutočnosti, že nad ním v ďalších voľbách bude visieť Damoklov meč v podobe práva veta zriaďovateľa, a napriek tomu, že by ho rada školy zvolila, zriaďovateľ ho nebude musieť vymenovať do funkcie, si nedovolí vykonávať mandát inak, než mu to vytýčia mantinely, ktoré mu postaví práve jeho chlebodarca, čiže zriaďovateľ školy. Pretože ak bude chcieť byť riaditeľ zvolený alebo znovuzvolený, bude musieť dať zreteľne najavo, že pôjde zriaďovateľovi na ruku. Pretože ak nie, ak bude počas svojho funkčného obdobia strečkovať, ďalšieho sa už nemusí dočkať.
A takí dobrí riaditelia, riaditelia, ktorí naozaj usilujú o dobro svojej školy, budú musieť robiť to, čo od nich bude zriaďovateľ viac či menej zreteľne požadovať, pretože to bude podmienkou nielen ich zotrvania vo funkcii, aj fungovania školy ako takej.
Možností, čo môže zriaďovateľ od riaditeľa vyžadovať, je však veľké množstvo. Napríklad: riaditelia školy budú musieť na škole zamestnávať v pozíciách ako manažéri pre rôzne činnosti projektové manažérky, hospodárky, mzdárky, sekretárky, ľudí s kontaktmi na zriaďovateľa, ako napríklad ich netere, bratrancov a podobne.
Riaditelia školy budú uzatvárať možno i nevýhodné zmluvy s externými inštitúciami na zabezpečenie i takých bazálnych činností, ako je krúžková činnosť. Riaditelia škôl budú uzatvárať nevýhodné zmluvy na rekonštrukcie školy, učebne, záchody, pretože budú vedieť, že buď budú mať za premrštenú cenu zrekonštruovaný záchod za peniaze od zriaďovateľa, alebo zmluvu neuzavrú, ale záchody ostanú v dezolátnom stave, pretože peniaze od zriaďovateľa neprídu.
Riaditelia škôl sú závislí od zhovievavosti zriaďovateľa, či im dovolí v ďalšom školskom roku otvoriť rovnaký alebo aspoň dostatočný počet prvých tried, lebo v jeho právomoci je stanoviť aj počet žiakov týchto tried. A to už nehovorím o tom, že župy získali možnosť určovať počet prvých tried a žiakov týchto tried nielen pre štátne školy, ale dokonca i pre školy, ktoré nie sú v ich zriaďovateľskej pôsobnosti, čiže cirkevné a súkromné školy. Aj to je ďalšia právomoc, o ktorú nechcú župani a ich niektorí podriadení prísť, pretože ich rozčuľuje, že na riaditeľov týchto škôl nemajú dosah, že ich nemajú ako presvedčiť o zmluvách podľa svojho metra. A ja netvrdím, že nevýhodné zmluvy neuzatvárajú i cirkevné a súkromné školy, len tvrdím, že v prípade zániku takýchto škôl by sa v rukách niektorých ľudí a skupín kumulovala neskutočná moc. A v konečnom dôsledku i peniaze, s ktorými by mohli voľne nakladať.
A tu sa znovu vraciame k podstate veta, ktoré si zriaďovatelia podľa súčasnej právnej úpravy môžu uplatniť pri voľbe riaditeľa. Za všetkým snažením zriaďovateľov o zachovanie veta pri voľbe riaditeľa je možné stále viac a viac vidieť snahu o zachovanie a navýšenie svojej moci, o ktorú jednotliví zriaďovatelia usilujú.
Ako som už pred týždňom vo svojom stredajšom vystúpení sa vyjadril, rada školy by mala byť demokratickým inštitútom, akýmsi chrámom, v ktorom by práva učiteľa boli posvätné a nedotknuteľné. Žiaľ, realita na Slovensku je opačná. Ak sa demokraticky zmýšľajúci učiteľ rozhodne zabojovať za svojich kolegov a v povestnom ringu na pôde rady školy si to, expresívne povedané, rozdať s riaditeľom školy, v mnohých prípadoch sa ocitne na čiernej listine a je medzi prvými, ktorí sú pri účelovo pripravených organizačných zmenách prepustení z práce.
Slovenská demokracia ešte ani nedorástla na to, aby sa slovo učiteľa, zvlášť keď reprezentuje názory aj svojich kolegov, mohlo brať vážne a s rešpektom. Tým však nechcem povedať, že by to platilo vo všeobecnosti všade. Vyjadrujem vďaku všetkým riaditeľom škôl, ktorí nezabudli na to, že aj oni sami vzišli z učiteľského kolektívu a moc im nezachutila natoľko, aby sa na svojich podriadených dívali povýšenecky a ako na svojich nepriateľov. Riaditeľom, pre ktorých úcta k slobode prejavu, rešpektovanie názoru podriadených, aj keby bol v rozpore s ich predstavami, sú na prvom mieste.
Ja som sa na činnosti rady školy zúčastňoval temer sedemnásť rokov. Ako člen rady školy a neskôr ako aj jej predseda som sa snažil do jej života zaviesť dôsledné rešpektovanie plurality názorov a konštruktívnu diskusiu, hoci neraz spojenú s kritikou nedostatkov v činnosti rady školy, v činnosti školy, resp. jej vedúcich zamestnancov. Do rady školy som bol zvolený legitímne v tajnom hlasovaní drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Je to absurdné, ale aj o tom je život.
Na základe svojich dlhoročných skúseností, ale aj skúseností kolegov učiteľov z iných škôl som dospel k poznaniu, že na Slovensku fungujú dva protikladné typy rady školy.
Ten prvý je založený na vzájomnej komunikácii, slobodnej výmene názorov a demokracii v tzv. čistej podobe. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky. Riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady často únavným spôsobom o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má, lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa ich deťom nikto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý by bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, načo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas sedemnástich rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, bolo rušné, často s dramatickým obsahom. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. No v skutočnosti to bola diskusia, aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov.
Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal moju oprávnenú kritiku s vysokou dávkou tolerancie. Aj keď sme sa na rade školy pohádali, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Obaja sme si totiž uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, čo v konečnom dôsledku pomôže celému kolektívu. O tomto je demokracia a konštruktívna diskusia.
Po neočakávanej výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a zdráhal sa prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon moja výpoveď.
Aj na základe takýchto trpkých skúseností sa už vôbec nečudujem tomu, že sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú do nej hoci len kandidovať. Riziko, že sa svojimi prejavenými názormi stanú pre riaditeľa a napokon aj celé vedenie školy verejným nepriateľom č. 1, je totiž príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ako však pomôcť tým učiteľom, ktorí vedia o spupnosti a samoľúbosti svojich nadriadených, a napriek tomu riskujú, keď sa otvorene púšťajú na pôde rady školy do často prehratých vojen? Ich kolegovia ich v tom podporujú, ale len tak poloilegálne v bezpečných zónach svojich kabinetov či zborovní. Keď príde na lámanie chleba a majú sa ich otvorene zastať na poradách, mlčia. Hlavy majú sklonené. Často čakajú, že ich zástupcovia v rade školy, že si poradia sami, veď ich predsa zvolili, musia za nich zabojovať a znášať všetky dôsledky. Tragický obraz toho, čo sa v mnohých zborovniach na Slovensku deje.
A často mlčia aj zástupcovia odborovej organizácie, ktorí pritom nič neriskujú, lebo ich postavenie im zaručuje, že nemôžu byť prepustení zo zamestnania. Tí odvážlivci, ktorí sa rozhodli na seba prevziať zodpovednosť a zastupovať svojich kolegov v rade školy, často možno ani netušili, aké bremeno budú musieť na svojich chrbtoch niesť. Niektorí sa radšej po čase vzdajú členstva v rade školy, lebo pochopia, že bojovať proti despotickej moci riaditeľa, navyše chráneného zriaďovateľom, je dobrovoľná samovražda, iní pokračujú i na úkor svojho zdravia a rôznych sankcií zo strany vedenia školy. O tom, koľkí z nich boli napokon prepustení z práce, neexistujú žiadne štatistiky, iba ak súdne, keď sa domáhali zrušenia výpovede.
Aké sú však možné východiská? Nemalo by sa zákonom upraviť, aby členovia rady školy z radov pedagogických a nepedagogických zamestnancov požívali právnu ochranu pred možnosťou výpovede rovnako tak, ako to platí v prípade trojčlenného výboru odborovej organizácie, ktorá na danej škole pôsobí?
Návrh, ktorý podáva moja kolegyňa Remišová, je tiež krokom k takejto právnej ochrane, ale osobne si nemyslím, že je jediným možným riešením. Dostať o dva mesiace odstupného naviac v prípade prepustenia z práce nemôže byť pre člena rady školy takou oporou, ktorá by ho pozitívne motivovala vyjadrovať sa kriticky k činnosti školy či samotného vedenia. Riskovať kvôli dvom platom navyše nie je podľa môjho názoru motivujúce. Člen rady školy by mal mať absolútnu ochranu pred prenasledovaním, šikanovaním zo strany vedenia, a teda aj prepustením zo zamestnania.
Do úvahy prichádzajú aj iné možnosti. Napríklad by mohol mať skrátený úväzok, čím by sa znížila pravdepodobnosť jeho prepustenia, alebo by mohol požívať právnu ochranu pred prepustením z organizačných dôvodov, ktoré sú najčastejším spôsobom, ako sa riaditelia môžu zbavovať nepohodlných podriadených. V iných prípadoch, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, by ako člen rady školy pred prepustením nebol chránený.
Iste mnohí budú namietať, prečo práve len učitelia v rade školy by mali byť takto chránení. Na jednej strane v rade školy môžu sedieť aj učitelia, ktorí sú lojálni voči vedeniu, nezastupujú záujmy kolektívu, nanominovali sa tam za zvláštnych okolností. Takíto ľudia si nezaslúžia mať žiadne výsady. Na druhej strane si položme otázku, ako budeme chrániť učiteľov, ktorí nie sú členmi rady školy a či už na poradách, alebo pri iných príležitostiach otvorene a kriticky pomenúvajú problémy na škole, dostávajú sa do konfliktu s riaditeľom či zástupkyňami školy? Samozrejme, ak teda majú na škole odbory či zamestnaneckú radu a tá by ich mala chrániť. Ale vieme, ako to na škole často funguje.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pred nami je návrh zákona, ktorý má zabezpečiť lepšiu ochranu učiteľov v rade školy a zrušiť právo veta samosprávneho zriaďovateľa. Je to opodstatnený návrh, to sme si pred chvíľou ukázali na príkladoch i vyplývajúcich paradoxoch. Preto sa plne stotožňujem s kolegami predkladajúcimi tento návrh zákona a žiadam o jeho podporu, aby učitelia angažujúci sa v rade školy boli lepšie chránení. Lebo práve oni sú ľudia, ktorým nie sú ľahostajné veci okolo nich, ktorí sa snažia meniť veci k lepšiemu, ktorí sú ochotní vzdať sa časti svojho voľného času pre dobro celku, ktorí sa vystavujú možným postihom pre kritické názory na vedenie školy. Pre toto všetko si zaslúžia minimálne takú ochranu ako zamestnanci angažujúci sa v odborových organizáciách či v zamestnaneckých radách, ktorých chráni Zákonník práce v čase funkčného obdobia i počas šiestich mesiacov po jeho skončení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať, vrátane skončenia pracovného pomeru, a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou v odboroch.
Zrejme sme ešte za tých 26 rokov od nežnej revolúcie nedošli do štádia, keď by sme si s istotou mohli povedať, že demokracia na našich školách, sloboda vyjadrovania názorov našich pedagógov je na vysokom stupni v rámci európskeho kontextu. Ak chceme, aby sa demokracia a sloboda prejavu stali piliermi školstva, musíme pre to niečo urobiť. Prijať osobitný zákon o psychoterore na pracovisku, mobingu a bosingu alebo posilniť vymožiteľnosť podľa antidiskriminačného zákona, kde uvedené kategórie spadajú pod definíciu obťažovania a jeho účinné uplatňovanie v praxi je brzdené dôkaznou núdzou, problematickým určením konkrétnej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vybavovaním sťažností na diskrimináciu zamestnancov, kde bežným javom je, že sťažnosť na nadriadeného zamestnanca napriek tomu, že je adresovaná jeho ďalšiemu nadriadenému, vybavuje práve ten zamestnanec, voči ktorému sťažnosť smeruje, čo má za následok iba zintenzívnenie šikany voči svojmu podriadenému.
Takto prijatý legislatívny rámec, ktorý by v podobných prípadoch, ktorý som uviedol, dostatočne chránil učiteľov pred prejavmi šikanovania, zastrašovania, prenasledovania za kritické názory či iných praktík typických pre totalitné režimy, by nielen upevnil ústavnú slobodu prejavu, ale aj vieru v právo a jeho reálne uplatnenie, vrátil by zastrašovaným a šikanovaným tvár. Iba tak sa budú môcť aj učitelia stať vzorom pre mladú generáciu. Pretože nielen vedomosti, odborné skúsenosti či pedagogický prístup určujú, aký pohľad či názor si mladý človek na svojho učiteľa vytvorí, dôležitý je aj ľudský rozmer, charakter človeka, odvaha učiteľa vyjadriť vlastný názor bez ohľadu na okolnosti a dôsledky z toho plynúce.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 21.9.2016 11:40 - 11:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda. Ja sa ospravedlňujem, že som šiel do kancelárie. Ale zároveň, pán predseda, musím povedať na svoju obranu, že tu sedím od rána do večera. A keby ste takto upozorňovali aj iných kolegov poslancov, ktorí vôbec nechodia na rokovanie. (Reakcie z pléna.)
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením č. 29 z 5. septembra 2016 určil za spravodajcu k návrhu zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (tlač 199). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis
 

14.9.2016 18:53 - 18:53 hod.

Oto Žarnay
Nabudúce. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 14.9.2016 18:44 - 19:01 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sľub vždy predstavoval záväzný inštitút a bolo otázkou cti ho plniť. Politici často dávajú verejné vyhlásenia, ktorých súčasťou je prísľub nejakej činnosti voči určitému okruhu ľudí, no zväčša iba preto, aby upokojili ich prejavy nespokojnosti, dúfajúc, že prúd času odnesie ich splnenie do nenávratna.
Týmto krátkym úvodom by som chcel pozdraviť kolegov učiteľov, pre ktorých morálna kategória cti nie je len bezduchým výrazom, ale i súčasťou ich každodennej práce a života a legitímnym spôsobom sa domáhajú splnenia verejných prísľubov im daných a z tohto miesta im vyjadriť svoju podporu.
Odraz nerovnomerného vývinu občianskej spoločnosti, ako aj pokrivenej politickej arogancie je možné badať rovnako na štátnej, ako aj na komunálnej úrovni. Odraz klientelizmu, rodinkárstva, spolužiactva či politikárčenia možno badať aj na najnižších stupňoch samospráv, rady škôl nevynímajúc. Ľudia ako keby sa nestotožnili s jednou zo základných myšlienok demokracie, sloboda je zodpovednosť.
Začal sa nový školský rok 2016/2017. Vstúpili sme doň so starými problémami a novými nádejami na zlepšenie stavu a situácie. Problémov je viac ako dosť a zasahujú širokú oblasť školstva, počnúc nedostatkom finančných prostriedkov pre školy, cez nerovnaké materiálne vybavenie jednotlivých škôl až po nedostatočné morálne i finančné ohodnotenie práce učiteľov. Nemožno opomenúť ani situácie, keď sa učitelia stávajú rukojemníkmi riaditeľa či zriaďovateľa školy, keď sú ohrozovaní skončením pracovného pomeru nie z objektívnych dôvodov, ale napríklad z dôvodu, že si dovolili nesúhlasiť s nezmyselnými nariadeniami, kriticky poukázali na nedostatky na škole, prípadne poukázali na porušenie zákonov vedením školy alebo zriaďovateľom.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj študentov a v neposlednom, v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia zriaďovateľa. A práve zriaďovateľ školy, ktorý aktuálne rieši problémy školy, jej ďalšie ciele a smerovanie, hľadá finančné a materiálne zdroje, má významný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa školy či školského zariadenia.
Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia pri dodržaní všetkých zákonných podmienok sa javí ako hrubý zásah do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Zriaďovateľ predsa má svojich zástupcov v rade školy, ktorých povinnosťou je pravidelne ho oboznamovať s reálnymi problémami školy a školského zariadenia a zastupovať jeho záujmy v rade. Priamy vstup ďalšej strany v podobe vetujúceho starostu, primátora, poslancov bez priamych znalostí problematiky, potrieb, ale aj bez odborných kompetencií nie je zárukou ani právnej, ani odbornej istoty školy či školského zariadenia.
Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia, ktorá je súčasťou terajšej právnej úpravy, je od minulého roka 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží právo vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať ho do funkcie víťaza výberového konania.
Keď v roku 2015 vtedajší poslanci Národnej rady schvaľovali právo veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy, vyvolalo to veľkú polemiku a jednoznačný odmietavý postoj všetkých rozumne zmýšľajúcich, ktorí si uvedomovali, aké následky môže táto zmena priniesť do demokratického a autonómneho postavenia rád škôl. Protestovali učitelia, protestovala Aliancia stredoškolákov, namietali predstavitelia školských organizácií a snáď aj niektorí riaditelia. Napriek tomu sa uvedená klauzula o práve veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa vsunula do zákona. Navrhovatelia sa pritom odvolávali na to, že voľba riaditeľov škôl tak bude transparentnejšia, že budú zvolení len odborne spôsobilí kandidáti, zabráni sa rodinkárstvu a klientelizmu pri presadzovaní svojho kandidáta, či sa umožní, aby dôchodkový vek presahujúci riaditelia škôl, ktorí niekoľko rokov presluhovali za pomoci svojich podporovateľov v rade školy, konečne uvoľnili miesto mladším a spôsobilejším.
Argumentovalo sa aj tým, aby rada školy nepreferovala len pôvodného riaditeľa a dostali šancu aj iní. V skutočnosti však dôvodom zmeny zákona nebolo, aby rada školy nezvolila niekoho odborne nespôsobilého. Odborne nespôsobilý kandidát je totiž vyradený na základe jednoznačných požiadaviek ešte pred samotnými voľbami.
Najčastejšou námietkou proti zrušeniu veta zriaďovateľa, ktorá, samozrejme, zaznieva práve z úst zriaďovateľov, a to ako štátnych, tak i súkromných a cirkevných je tá, že sú to oni, kto dáva školám peniaze, a majú mať tak i rozhodujúci dosah na takú podstatnú vec, akou je voľba riaditeľa vrátane spomínaného veta.
Na čo ale títo zriaďovatelia a - znovu, znovu opakujem - všetci zabúdajú, je to, že to nie sú ich peniaze. Tieto financie pochádzajú zo štátneho rozpočtu a boli získané z daní, a teda od ľudí. A práve rada školy sú títo ľudia. Sú to zástupcovia učiteľov, nepedagogických zamestnancov a hlavne rodičov. Teda práve ľudí, ktorí tým, že pracujú a platia dane, umožňujú ich finančné zabezpečenie školstva. A práve zriaďovateľské veto berie takýmto ľuďom právo rozhodovať o takých dôležitých aspektoch školstva, akým je i voľba riaditeľa. A v prenesenom zmysle i o nakladaní s financiami, ktoré pochádzajú od nich.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo veta v zákone: "Návrh rady školy je pre zriaďovateľa záväzný," niekomu tak veľmi prekážala. Niektorí funkcionári zriaďovateľov majú totiž svojich známych, kamarátov a manželky týchto kamarátov. Veľmi ťažko sa sľubuje týmto priateľom, že dostanú kreslo riaditeľa na škole. Ťažko sa sľubuje a ešte ťažšie sa splní, keď rada školy zvolí niekoho iného. Chcú predsa iba urobiť dobre svojmu kamarátovi a nedá sa to. Už pozametali, t. j. odvolali za zvláštnych okolností bývalého riaditeľa, znechutili väčšinu potenciálnych kandidátov, aby sa ani neprihlásili, lenže rada školy si aj tak niekde vyhrabala inú kandidátku a prekvapivo ju zvolila. Týmto predstaviteľom je jedno, že ich riaditeľku neznáša väčšina učiteľov a rodičov, lebo sa už predtým povyhrážala každému, komu mohla. Nevadí im, že atmosféra v škole bude viac ako zlá. Dôležitý je pre nich iba ich záujem - protislužba pre kamaráta. Áno, toto je skutočná príčina, prečo sa právo veta pre zriaďovateľa zaviedlo do zákona.
Rada školy ostala jediná reálna, rade školy ostala jediná reálna riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo je však orgán bez reálnych právomocí? Na nič. A môžeme ho pokojne zrušiť. Načo majú členovia rady tráviť svoj vzácny voľný čas, spisovať papiere, vyberať kandidáta, keď ich právomoc sa stala len biednym odleskom demokracie bez reálnych kompetencií? Nemá význam pre ľudí strácať čas v radách školy a nechávať zo seba robiť bláznov. Z akého dôvodu majú niečo navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa ani záväzný? Snáď by stála za zmienku možnosť návrhu obmedzenia výkonu funkcie riaditeľa školy či školského zariadenia maximálne na dve volebné obdobia na jednom pôsobisku, čím by sa eliminovali obavy z klientelizmu, ako aj stagnácie, alebo pochybení spôsobených syndrómom vyhorenia, či nevhodnou sociálnou klímou na pracovisku. Nie je nič horšie ako riaditeľ zabetónovaný vo svojej funkcii vďaka lojalite členov rady školy, ktorých si tam starostlivo on sám nanominoval. Namiesto okliešťovania posledných právomocí rady školy by sa malo teda pristúpiť k systematickejším zmenám.
Ochranu zamestnancov školstva majú zabezpečovať školské odbory, ktoré tak viac či menej úspešne aj činia. Iný druh angažovanosti učiteľov na chode školy umožňuje účasť pedagogických, nepedagogických zamestnancov v rade školy, ktorá je iniciatívnym a poradným samosprávnym orgánom školy alebo školského zariadenia. Jej poslaním je vyjadrovať a presadzovať verejné záujmy, záujmy žiakov, rodičov a zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zdôrazním vybranú časť vety: vyjadrovať a presadzovať záujmy zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. A sme pri merite veci. Zamestnanci podriadení riaditeľovi školy majú právo prostredníctvom rady školy presadzovať iné názory a záujmy zamestnancov.
Myslí si snáď niekto, že je toto reálne možné bez negatívnych dôsledkov pre samotných zamestnancov? Ak niekto váha s odpoveďou, môžem ho z vlastnej pracovnej skúsenosti uistiť, že to bez dôsledkov možné nie je.
Dovoľte mi teraz citovať postoj predsedu, predstaviteľa, teda postoj predsedu Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca k tejto téme. Hovorí, že už v roku 2015, kedy poslanci Národnej rady pretlačili spolitizovanie voľby riaditeľov do zákona, študenti reagovali:
"Vyzvali sme dokonca i prezidenta republiky, rovnako ako odbory učiteľov, aby tento návrh novely zákona nepodpísal. Veto zriaďovateľa, ktorý nemusí rešpektovať rozhodnutie rady školy je úplnou mocenskou bodkou. Odpolitizovanie voľby riaditeľov sa nedá zaručiť len zrušením veta, ale hlavne spôsobom voľby riaditeľa a tým, kto ho volí. Mali by to byť výlučne členovia rady školy a nie ktokoľvek iný zo štátnej správy. Členovia rady škôl potrebujú zároveň väčšiu ochranu, pretože zamestnanec školy predsa nebude hlasovať alebo konať proti záujmom svojho riaditeľa.
S politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie súvisí aj financovanie školstva, kde zriaďovatelia rozdeľujú jednotlivé financie školám. Potom už na škole, kde je politický nominant riaditeľ, to tak aj vyzerá. To znamená, že na aktivity školy chodia predstavitelia jednej politickej strany a akékoľvek ďalšie názory nie sú prípustné a sú považované za zlé. Je nám ľúto, že sa veľmi často zabúda, že jedným mandátom v rade školy disponujú aj žiaci. Stáva sa veľmi často, že naše názory nie sú brané vážne alebo v prípade, keď zahlasujeme inak, ako to chce riaditeľ školy, nastanú problémy.
Veľké problémy stredoškoláci a členovia Aliancie stredoškolákov pocítili počas štrajku učiteľov, kedy nám bolo často bránené zúčastňovať sa podporných aktivít učiteľov. Ale rovnako mávame problémy i my, keď riaditelia škôl nechcú púšťať na akcie Aliancie stredoškolákov svojich žiakov, lídrov žiackych školských rád, pretože sú tam aj politici z iných strán, ako sú oni sami. Odpolitizovanie voľby riaditeľov je veľká priorita Aliancie stredoškolákov. Zaradili sme ju aj medzi 4 požiadavky stredoškolákov do petície, ktorú podpísalo skoro 30-tisíc stredoškolákov. S touto petíciou sme prišli i za ministrom školstva, ktorý podľa jeho vlastných slov a vyjadrení chce túto zmenu presadiť. Otázka je, či prejde aj k činom."
Toľko citácia predsedu alebo prezidenta Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca. Stíham ešte? Koľko je hodín?
Moje vlastné skúsenosti hovoria za všetko. Odkedy vznikla inštitúcia rady školy, pracoval som v nej, pracoval som v nej ako zástupca pedagogických pracovníkov. Bol som zvolený legitímne, v tajnom hlasovaní, drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Ale aj o tom je život.
Podľa mojich zozbieraných poznatkov od iných učiteľov a vlastných skúseností na Slovensku fungujú dva typy rady školy. Ten prvý je založený na komunikácii a skutočnej demokracii. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky, riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady, často uhnaným spôsobom, o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má. Lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa im deťom niekto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, na čo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas 17 rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, prebiehalo v rušnej a neraz dramatickej atmosfére. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. V skutočnosti to bola pracovná diskusia. Aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov. Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal kritiku zo strany podriadených s vysokou dávkou tolerancie. Hoci sme sa na rade školy boli schopní aj pohádať, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Pretože obaja sme si uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, ktorá sa dotýka celého kolektívu. O tom je konštruktívna diskusia.
Po výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a odmietal prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon vyvrcholenie v podobe mojej výpovede.
Vôbec sa nečudujem, ak sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú hoci len kandidovať. Riziko, že sa prejavenými názormi stanú pre riaditeľa napokon a napokon aj celé vedenie školy nepriateľom č. 1, je príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a riešili..., a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ešte stíham? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.9.2016 17:29 - 17:31 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Pán kolega Petrák, chcem sa vás len spýtať, či ste sa už niekedy reálne zúčastnili volieb do rady školy. Potom mi asi odpoviete na to. Vy ste hovorili o tom, že, že kandidáti na riaditeľov škôl sú väčšinou nezávislí, čiže nie sú politicky nominovaní, áno, môžem s vami sčasti súhlasiť, pretože je dobre skrývať sa pod rúško nezávislosti, a pritom byť dosadený do funkcie predstaviteľom určitej politickej strany, ktorá zastupuje predstaviteľov samosprávy alebo zriaďovateľa. Ak... Poviem konkrétny príklad.
Myslíte si, že je to normálne, ak vedúci odboru školstva dovedie v deň volieb svojho človeka, tyká si s ním, zástupcom zriaďovateľa vopred povie, koho majú voliť, nie je to celé len fraška? Keď učitelia už pred voľbami vedia, kto bude zvolený za riaditeľa, lebo zriaďovateľ si ide presadiť svojho vlastného človeka? Nie je to fraška, keď poslanec mestského zastupiteľstva je zároveň v rade danej školy aj ako, a zároveň aj ako zástupca rodičov, čiže samospráva má v rade školy štyroch zástupcov plus piatym je tento rodič, ktorý je zároveň mestským poslancom? Toto vyhláška vôbec nerieši. No a potom v závere ste ešte hovorili, že vidíte, čo sa týka ochrany učiteľov, permanentný konflikt medzi zástupcami učiteľov a riaditeľa, čo môže spôsobiť problémy na tretine slovenských škôl. Neviem, či som to správe pochopil, ako ste to vlastne mysleli, akože riaditeľ školy sa ich nebude vedieť zbaviť za to, že si otvoria, s prepáčením, ústa a budú ho na rade školy kritizovať, alebo budú porušovať iným spôsobom pracovný poriadok, ale pretože sú zabetónovaní nejakou ochranou rady školy, tak sa ich riaditeľ nebude vedieť zbaviť.
Ďakujem.
Skryt prepis