Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

7.12.2016 o 15:04 hod.

Mgr.

Oto Žarnay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 7.12.2016 15:04 - 15:24 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, spoločne s mojimi kolegami Vierou Dubačovou a Jánom Budajom predkladáme návrh novely zákona o obecnom zriadení, ktorý vychádza z našich osobných skúseností poslancov samospráv. Tento návrh nesie v sebe niekoľko základných ideí a cieľov.
Prvý cieľom je regulovať eticky korektné správanie poslancov miestnej samosprávy, a to prostredníctvom etického kódexu poslanca, ktorý prijme obecné zastupiteľstvo a ktorého obsah bude záväzný pre všetkých jeho poslancov.
Druhým cieľom je, aby fyzické a právnické osoby mohli zo zákona uplatniť svoje právo vystúpiť na verejnom obecnom zasadnutí bez predošlého súhlasu obecného zastupiteľstva.
Tretím cieľom je to, aby obecné zastupiteľstvo bolo povinné vytvárať komisie tak, žeby poslanci mohli realizovať oprávnenie pracovať aspoň v jednej komisii obecného zastupiteľstva. Dovoľte mi teda, aby som tieto ciele alebo idey rozviedol podrobnejšie vo svojom príhovore.
Myšlienka regulácie eticky korektného správania nie je žiadnou novinkou. Rezonuje v celej spoločnosti naprieč jej rôznych oblastí. Na jednej strane to pôsobí ako smutný fakt, že naša spoločnosť je v takej podobe, že potrebujeme definovať prijateľné a neprijateľné v kontakte s inými ľuďmi, predovšetkým na pracoviskách, čo býva súčasťou interných predpisov, ale najmä vo verejnej správe. Ešte smutnejšie však je, že pojmy ako úplatkárstvo, protekcionárstvo sú súčasťou každodenného života, sme s nimi neustále konfrontovaní, ale zároveň sa natoľko udomácnili nielen vo verbálnej, ale najmä v činnostnej podobe, že ich berieme ako samozrejmosť. Na európskom fóre už v roku 2000 vydala Rada Európy, Výbor ministrov odporúčanie číslo Rec(2000)10 o etickom kódexe verejných činiteľov z 11. mája 2000.
Transparency International Slovensko, ako aj Aliancia Fair-play už niekoľko rokov pozorne sledujú aj dianie na komunálnej úrovni a osvetou, ako aj inými formami poukazujú na vážne nedostatky v tejto oblasti a snažia sa navrhovať riešenia problémov. No iba veľmi, veľmi pomaly sa darí nabúravať staré, zaužívané schémy myslenia a primäť ľudí k aktívnej autoregulácii správania vo verejnom živote.
Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov dáva základný rámec korektného správania verejných funkcionárov. V čl. 2 sa nachádza v úplnosti uvedený výpočet verejných funkcionárov, na ktorých sa priamo tento ústavný zákon vzťahuje. V tomto zákone zjavne poslanci obecných zastupiteľstiev nefigurujú, a hoci zákonné zásahy do samosprávy sa stretávajú s nevôľou dotknutých subjektov, pretože predstavujú priamy vplyv do ich alebo na ich samosprávne kompetencie, obce v spolupráci so ZMOS-om samé pochopili, že autoregulatívny krok v podobe etického kódexu je potrebný, a prijali ich. Ako napríklad obec Kalná nad Hronom, Smižany, Horné Turovce, Tešedíkovo, Helcmanovce, Lendak, Okoličná na Ostrove, Poloma a ďalšie. Medzi mestá a obce, ktoré majú už dnes prijaté etické kódexy, patrí aj napr. Bratislava - mesto a niektoré jej mestské časti, ďalej mestá ako Banská Bystrica, Prešov, Martin, Brezno, Pezinok, Rožňava, tiež obec Močenok a ďalšie mestá a obce. Výpočet je demonštratívny, takže sa vopred ospravedlňujem obyvateľom týchto miest, ktoré som nemenoval aj napriek tomu, že etický kódex majú prijatý.
Namieste je otázka, čo bude obsahom prijatého etického kódexu. Ja osobne som presvedčený, že by mal obsahovať také zásady, ktoré sú prejavom vyspelej demokratickej spoločnosti 21. storočia, v ktorej má slušnosť a čestnosť pri výkone verejnej funkcie prednosť pred klientelizmom, korupciou a rodinkárstvom v samospráve. Zásadami obsiahnutými v etickom kódexe by sa mal riadiť každý poslanec, a to nielen počas plnení svojich povinností či uplatňovaní práv vyplývajúcich z verejnej funkcie, ale pri každom vystupovaní na verejnosti. Byť voleným verejným činiteľom je právom každého, kto splní podmienky stanovené zákonom. Toto právo je však možnosťou, ktorú jednotlivec môže, ale nemusí využiť. Preto je na osobnom zvážení každého jednotlivca, či vstúpi do verejného života, alebo nie. Ak sa stane, mal by si počínať tak, aby bol sám svojím správaním príkladom pre ostatných.
Okrem už spomínaných neduhov verejného života medzi neprijateľné správanie určite podľa mňa patrí aj požívanie alkoholu poslancami samosprávy, tiež používanie hanlivých gest a vulgárnych výrazov na adresu kohokoľvek, nielen na adresu svojich kolegov a nielen počas rokovania zastupiteľstva. Ja sám mám viacero skúseností z mestského zastupiteľstva. Napríklad keď v rámci hromadnej emailovej správy, ktorú sme dostali všetci poslanci od svojho kolegu, prišla nám všetkým reakcia iného poslanca, ktorá bola urážlivá a obsahovala vulgarizmy. Tiež prejavy mestskej poslankyne, navyše viceprimátorky Košíc, ktorá obyvateľov mesta počas rokovania mestského zastupiteľstva v spojitosti s protestmi voči zavedeniu rezidenčného parkovania nazvala primitívmi, ďalšiu obyvateľku kravou, a to všetko len preto, že nezniesla kritiku, s ktorou ako verejný činiteľ musí počítať. Rovnako absurdne pôsobí medializovaný prípad z Námestova, kde si poslanec počas prestávky zastupiteľstva doprial päť pív v miestnom pohostinstve, a potom sa s kolegom vrátil na rokovanie. Rovnako neprípustné je, aby poslanci využívali rôzne benefity, na ktoré nemajú akýkoľvek právny nárok. Medzi takéto benefity patria napríklad bezplatné lístky na hokej či bezplatné parkovacie karty, ktoré napríklad v Košiciach dostávali od súkromnej spoločnosti ako v úvodzovkách dar.
Kladiem si teda otázku, aký obraz si vytvára obyčajný človek o politike, o nás poslancoch, keď nám reputáciu poškodzuje niekoľko jednotlivcov. Ako chceme bojovať proti korupcii a klientelizmu, keď ich podporujeme na úrovni samospráv, resp. v tichosti ich tolerujeme, a tvárime sa, že neexistujú? Takéto potuhy a korupcie sú zárodkom vzniku veľkého zhubného nádoru, ktorý postupne túto spoločnosť ovládne a zničí. Etický kódex je jedným z krokov, akým možno vrátiť vážnosť a slušnosť práci poslanca. Samozrejme, bez toho, aby ho poslanci rešpektovali a dodržiavali, to nepôjde.
S etickým kódexom v obecných zastupiteľstvách je možné sa stretnúť v dvoch základných podobách, a to v podobe etického kódexu poslanca obecného zastupiteľstva alebo etického kódexu voleného predstaviteľa samosprávy. Druhá uvedená podoba predstavuje širší okruh volených predstaviteľov. Napríklad týka sa to hlavného kontrolóra, náčelníka obecnej polície, ale títo nie sú volení priamo občanmi v komunálnych voľbách, ale sú volení už v rámci samosprávnych kompetencií obce obecným zastupiteľstvom a právna úprava ich postavenia, funkcie a ďalších náležitostí je už obsiahnutá v zákonných normách.
Ktoré základné časti by mal etický kódex obsahovať? Predovšetkým by sa mali obecné zastupiteľstvá vysporiadať, a to s konfliktom záujmov vrátane oblasti zneužívanie svojho postavenia, informácií a dôvery v prospech poslanca či jemu spriaznených osôb, využívania verejných prostriedkov na osobný prospech, potieraním korupcie, dodržiavaním práva, rešpektovaním verejného záujmu, otvorenosťou v súvislosti v komunikácii s obyvateľmi, transparentnosťou v súvislosti s pribúdaním vlastného majetku poslanca, budovaním pozitívnych a transparentných vzťahov so zamestnancami samosprávy bez nátlaku na obchádzanie právnych noriem a princípov. Povinnosťou znášať vyššiu mieru záujmu verejnosti o životné pomery poslanca. Na stránke ZMOS-u je k dispozícii dokument prijatý Radou Európy vydaný v spolupráci s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky pod názvom Verejná etika na miestnej úrovni, súbor modelových iniciatív, ktorý pomerne podrobne uvádza jednotlivé oblasti úpravy etických konfliktov vo verejnej správe i u volených predstaviteľov samosprávy.
Etický kódex je jedným z prostriedkov, ktorý zvyšuje efektívnosť a transparentnosť vo verejnej správe, čím dochádza k naplneniu práva na dobrú správu vecí verejných pre obyvateľov danej krajiny. Ako uviedol Sir Roger Douglas, eximinister financií, v rozhovore s novinárkou Ivetou Seifertovou uverejnenom v tlači Transparency International Slovensko pod názvom Konflikt záujmov na úrovni samosprávy v roku 2001:
"Na Novom Zélande v podstate neexistuje korupcia. Je to hlavne preto, že sme v najväčšej možnej miere eliminovali, aby úradníci mohli ovplyvňovať vývoj istých udalostí. Na Novom Zélande nemajú na to príležitosť ani možnosť. Na druhej strane ani ľudia nemajú možnosť vybavovať veci tak, aby využívali svoje známosti či kontakty na vysokopostavených ľudí. Občan Nového Zélandu, ktorý pôsobí v politike, má možnosť podnikať. Niektorí členovia vlády sú farmári alebo ich firmy riadia iní ľudia. Nestáva sa, aby takíto ľudia vzhľadom na svoje postavenie zabezpečili svojej firme zaujímavé zákazky. Neviem o žiadnom prípade, že by sa o to niekto pokúsil. Ak by sa náhodou do takej aktivity vo svoj prospech zaplietol, musel by rezignovať. Bez pardonu." Týmto príkladom som chcel demonštrovať, ako to funguje na Novom Zélande a aké problematické je na Slovensku vysporiadať sa s podobnými problémami.
Druhá zmena, ktorú obsahuje náš návrh, je nepochybne správnym krokom k realizovaniu práva na dobrú správu vecí verejných, a to tak, že zavádza priestor pre vystúpenia verejnosti priamo na rokovaní zastupiteľstva tým, že navrhujeme do programu každého riadneho rokovania explicitne zaradiť bod, v ktorom bude mať možnosť vystúpiť každý, kto o toto právo vopred prejaví záujem. Súčasné znenie zákona umožňuje vystúpiť na rokovaní zastupiteľstva na požiadanie poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, poslancom európskeho parlamentu, zástupcovi vlády alebo iného štátneho orgánu, pričom slovo sa im udelí, a to bez toho, aby udeleniu predchádzal súhlas poslancov zastupiteľstva či predsedajúceho. Naopak, v druhej vete zákonodarca priznáva poslancom zastupiteľstiev dispozičné právo udeliť slovo aj iným osobám. Pod inými osobami môžeme chápať verejnosť, teda častokrát tých, ktorí svojich poslancov volili.
Každý má právo na dobrú správu vecí verejných, ako uvádza Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26a, i keď explicitné vyjadrenie práva na dobrú správu vecí verejných v našej ústave chýba, práve Zmluva o Európskej únii, ktorou je Slovenská republika viazaná, nám toto právo zaručuje a rozširuje tak rozsah práv občanov Európskej únie, teda aj Slovenskej republiky.
Demokratizácia po roku 1989 ako prvoplánový aspekt budovania novovytvorenej novej občianskej spoločnosti a od roku 1993 aj zrodenej Slovenskej republiky sa javí z pohľadu súčasníka ako mimoriadne zložitý a náročný projekt. V rámci budovania verejnej správy sme vsadili na zastupiteľskú demokraciu, ktorá bola osvedčeným modelom v už rozvinutých demokratických spoločnostiach, ale nevyhli sme sa obmenám a variáciám, ktoré túto správu vecí verejných odklonili od prvotnej myšlienky, aby občania a obyvatelia najmä v rámci samosprávnych aktivít, spravovali svoju obec. Na úrovni miest a obcí vznikali a vnikajú rôzne obmedzenia, ktoré sa javia ako zrejmá prekážka pri vyjadrení sa fyzických a právnických osôb k aktuálnym témam, ako aj prednesením návrhov k riešeniu problémov priamo na riadnych zasadnutiach obecných a mestských zastupiteľstiev, čím vzniká bariéra medzi volenými predstaviteľmi a obyvateľmi mesta.
Na druhej strane sa objavujú prvé lastovičky, ktoré tieto administratívne a procedurálne bariéry rúcajú, ktoré boli inšpiráciou pre novelu tohto zákona, a vstupujú s prvkami priamej demokracie do samosprávneho života. Tu možno spomenúť napríklad mesto Prešov a mesto Banská Bystrica, kde v rokovacom poriadku mesta v 10. časti pod titulom Slovo pre verejnosť v § 25 je v šiestich bodoch veľmi podrobne a jednoducho upravená možnosť záujemcom vystúpiť na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.
Dámy a páni, rokovania zastupiteľstiev až na ojedinelé výnimky nepatria medzi stretnutia s hojnou účasťou verejnosti, čoho sme si všetci vedomí. Predpokladám, že sa medzi nami nájde niekto, kto bude tvrdiť, že umožnenie vystúpiť verejnosti na rokovaní zastupiteľstva bude rušivým elementom a že sa tým zvrhne rokovanie na akési verejné zhromaždenie. Takýto argument však nemôžem akceptovať. Názory o narúšaní či nevhodných prejavoch jednotlivcov, ktoré by mali mať väčšiu váhu ako samotné právo obyvateľa vyjadriť svoj názor či požiadavku svojim voleným zástupcom, považujem za vágne.
Netreba zabúdať, že rokovanie vedie predsedajúci, ktorým je najčastejšie primátor alebo starosta, a tí majú právo usmerniť, usmerniť rečníka v prípade, ak by svojím prejavom niekoho urážal alebo by sa jeho prejav netýkal samosprávnych činností. Predsedajúci má dokonca právo takémuto rečníkovi vypnúť mikrofón. Čo sa týka dĺžky prejavu, časové ohraničenie nechávame plne v kompetencii zastupiteľstva, ktoré si ho upraví v rokovacom poriadku. Búranie bariér, otvorenie sa, postupné nové pozitívne nastavenie je predovšetkým pri správe veci verejných, je cesta, ako zlepšiť vedomie a kvalitu života občianskej spoločnosti. A túto novelu považujeme za krok, ktorým môžeme tomuto procesu napomôcť.
Na záver mi dovoľte ešte pár slov k tretej, k tretej idei alebo k tretiemu cieľu. Komisie obecného zastupiteľstva ako poradné, iniciatívne a kontrolné orgány, ako je uvedené v § 15 ods. 1 zákona 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení, môžu byť stálymi alebo dočasnými inštitútmi, ktoré pracujú pravidelne alebo podľa potreby vždy v súlade s potrebami obce, a ich zloženie a úlohy určuje obecné zastupiteľstvo. Toľko doposiaľ uvádza litera zákona. A je potrebné podotknúť, že v zákone č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov alebo zákona o samosprávnych krajoch v § 20 ods. 1 je uvedené, že zastupiteľstvo zriaďuje mandátovú komisiu, finančnú komisiu a ďalšie komisie, ak tak ustanovuje osobitný zákon, môže zriaďovať aj ďalšie komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Členom mandátovej komisie môže iba poslanec. Čiže obecné a mestské zastupiteľstvá nemajú zákonnú povinnosť komisie vytvárať.
Aká je však pravda? Obce a mestá si komisie vytvárajú a tie za zatvorenými dverami, tie dvere sme sa ináč pred časom pokúsili návrhom novely zákona otvoriť, čo sa stretlo s nevôľou niektorých poslancov v rokovacej sále, prerokúvajú jednotlivé problémy, ktoré spadajú do ich kompetencií, a na obecné zastupiteľstvo pripravia odporúčanie daný bod schváliť či neschváliť. Komisie bývajú zložené z poslancov a z ďalších osôb, zväčša by to mali byť odborníci v danej oblasti, ktorí majú záujem pracovať v komisii a sú za jej člena ustanovení obecným zastupiteľstvom.
Kameň úrazu v tejto praxi nevidíme v tom, že by bolo na škodu v rozhodovacom procese obcí a miest, ak v ich komisiách pracujú ľudia, ktorí vo verejnom záujme chcú zlepšiť kvalitu života obce a nie sú poslancami obecného zastupiteľstva. Práve naopak, týmto sa do aktívneho života obce vtiahne širší počet obyvateľov a umocní a budovanie občianskej spoločnosti. Problém vidíme v tom, že v zákone chýba výslovné vyjadrenia práva poslanca obecného zastupiteľstva pracovať aspoň v jednej komisii obecného zastupiteľstva podľa odbornosti či záujmu o danú oblasť života obce, samozrejme, pokiaľ je v obci zriadená. Podnety z bežného života ukazujú, že i pokiaľ poslanec prejaví záujem pracovať v komisii, nemá vždy túto možnosť aj napriek tomu, že iní poslanci pôsobia vo viacerých komisiách naraz, čo dáva priestor k manipulácii, klientelizmu a najmä k tzv. spriaznenosti.
Považujeme preto za nutné pre zabezpečenie komplexného uplatnenia výkonu mandátu poslanca obecného zastupiteľstva, aby bolo v zákone o obecnom zriadení uvedené výslovné právo poslanca obecného zastupiteľstva byť členom aspoň jednej komisie. Práve § 25 zákona o obecnom zriadení, ktorý je venovaný právam a povinnostiam poslanca, dnes neobsahuje právo poslanca byť členom komisie. Na prvé počutie možno banálna vec. Ale v praxi sa vyskytujú prípady, kedy väčšinové zastúpenie ignoruje záujem konkrétneho poslanca byť zaradený do komisie. V košickom zastupiteľstve je to bežná prax, ako sa vysporiadať s tými, ktorí nechcú - a teraz budem trochu expresívnejší - držať ústa a krok. Ak si k tomu priradíme skutočnosť, že rokovania komisií nie sú verejné, tak takáto konštrukcia vytvára priestor na domnienky, že komisie sú len debatným krúžkom, na ktorom častokrát nepoznajú jej členovia ani prerokúvaný materiál.
Toľko k návrhu novely zákona, ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 10:40 - 10:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, prípad, ktorý ste spomínali, je určite veľmi tragický a nešťastný, ale nemyslím si, že takýchto prípadov by bolo na Slovensku veľa. Na základe jedného, možno troch prípadov vytvárať takýto bič na učiteľov sa mi zdá nevhodné. Učiteľ nie je štátny zamestnanec, pracuje v rámci plnenia úloh verejnej správy. Nikde vo verejnej správe od svojich zamestnancov nepožadujú odpis z registra trestov. Okrem toho po odpykaní trestu a zahladení trestu sa hľadí na človeka, ako keby nebol odsúdený.
Je podstatný rozdiel medzi výpisom a odpisom z registra trestov, pretože v odpise sú uvedené aj zahladené tresty. Už súčasné znenie § 9 ods. 1 zákona 317/2009 je dostatočne prísne, prísny pre preukazovanie bezúhonnosti pre výkon pedagogickej alebo odbornej činnosti. Preto navrhované znenie považujem za diskriminačné pre učiteľov. Neplatí totiž pre iné verejné činnosti, pre iné činnosti vo verejnej správe.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.10.2016 10:18 - 10:25 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, novela zákona o hazardných hrách, ktorú sme spolu s kolegami Vierou Dubačovou a Jánom Budajom predložili na 10. schôdzu Národnej rady, reaguje na nepriaznivú situáciu na komunálnej úrovni v oblasti regulácie hazardných hier a negatívnych dôsledkov, ktoré tento druh podnikania prináša. V posledných mesiacoch rezonoval a v médiách téma petície proti hazardu v Bratislave a, žiaľ, nepríjemná udalosť s ňou spojená, a to zmiznutie časti petičných hárkov priamo z magistrátu mesta. Obyvatelia a časť ich zástupcov vynaložili nemalé úsilie, aby splnili náročné zákonné podmienky, no celé ich snaženie bolo zmarené. Bola to náhoda? Alebo zámer? Z tohto miesta mi neprináleží uvedenú udalosť posudzovať, ale úsudok si môže urobiť o danej veci každý sám.
Aktuálna právna úprava obsiahnutá v zákone 171/2005 Z. z. o hazardných hrách priznáva obciam právomoc prijať všeobecne záväzné nariadenie v § 10 ods. 5 písm. d). Citujem: "Obec môže za podmienok podľa ods. 6 ustanoviť všeobecne záväzným nariadením, že hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d) ,e) a i) nie je možné prevádzkovať na jej území, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť na celom území obce a musí sa vzťahovať na všetky hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i). Na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného nariadenia, sa toto všeobecne záväzné nariadenie nevzťahuje do doby skončenia platnosti tejto individuálnej licencie.".
Súčasné znenie zákona predpokladá, že prijaté všeobecne záväzné nariadenie sa musí vzťahovať na všetky hazardné hry a na celé územie obce, čo nepovažujeme za správne, pretože obecné zastupiteľstvo by malo mať právo vo verejnom záujme regulovať tento druh podnikania na území obce aj na základe podnetov občanov bez petičných obmedzení § 10 ods. 6 zákona o hazardných hrách. Rovnako by malo mať priestor na vymedzenie teritória, kde sa bude tento druh hazardu prevádzkovať, v akom čase či dosahu.
Problematika hazardných hier zasahuje do verejného záujmu priamo napríklad dodržiavaním verejného poriadku, vplyvom na kriminogénne správanie užívateľských subjektov vo vzťahu k lokálnemu spoločenstvu, ako sú úžera, podvody, krádeže, lúpeže, s vidinou zabezpečenia si prostriedkov na uspokojenie závislosti na hazardnej hre, sociálnymi dopadmi na rodiny gamblerov a tým aj na komunitu, v ktorej žijú, ale aj nepriamo prostredníctvom individuálnych záujmov prevádzkovateľov ako aj užívateľov tohto druhu špekulatívnej zábavy, rozrastaním nežiaduceho druhu závislosti, negatívnym vplyvom na mládež a nízke sociálne zázemie.
Z verejne prístupných informácií vyplýva, že záujem Slovákov o hazardné hry stále pretrváva a výška vkladov stúpa. Ako uvádza Finančná správa Slovenskej republiky, počet prevádzok s hazardnými hrami bol v roku 2013 14 159, v roku 2014 14 231, čo znamená medziročný nárast o 72 prevádzok, pričom počet prevádzok s hazardnými hrami bol v roku 2015 14 573, čo je medziročný nárast o 342 prevádzok. Uvedené údaje ukazujú stúpajúci trend v oblasti hazardných hier, pričom sa spomínaný nárast odrazil aj v celkovej výške vkladov, ktoré v roku 2015 prevýšili sumu tri miliardy, 3 mld. eur.
Obdobné problémy riešia i naši západní susedia. V Českej republike samosprávy a verejnosť dlho zápasili s prevádzkovateľmi hazardných hier a, žiaľ, aj so štátom, ktorý v tomto druhu podnikania vidí predovšetkým obrovské zisky. Svoje úsilie zúročili v konečnej právnej úprave prevádzkovania hazardných hier v podobe zákona č. 186/2016 Sb. o hazardních hrách a zákona č. 187/2016 Sb. tvoriacich jeden významný celok, ktoré predstavujú prelom v regulácii hazardu v Českej republike. Prijatiu tejto právnej úpravy predchádzalo viacero nálezov českého ústavného súdu, v ktorých sa opakovane potvrdila právomoc obcí regulovať umiestňovanie prevádzok hazardných hier a vyústila do prijatia zákonného ustanovenia, kde obec môže vydať všeobecne záväznú vyhlášku, v ktorej stanoví, že Bingo, Technická hra, Živá hra, alebo Turnaj môžu byť prevádzkované len na miestach a v čase určenom všeobecne záväznou vyhláškou alebo stanoví, na ktorých miestach a v akom čase je v obci prevádzkovanie týchto hazardných hier zakázané, alebo stanoví, že prevádzkovanie týchto hazardných hier je na celom území obce celkom zakázané.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, obec ako najmenšia jednotka územnej správy i samosprávy vykonáva túto činnosť v najužšom spojení s jej obyvateľmi. Vychádzajúc z tohto faktu musíme myslieť na to, že jej nemôžeme upierať právo rozhodovať o sebe samej v prospech jej obyvateľov a tým aj celej spoločnosti rešpektujúc jej regionálne a religiózne odlišnosti a danosti. Hazardné hry prevádzkované od čias starovekého Ríma predstavovali akýsi druh zábavy a uvoľnenia pre ťažko pracujúci ľud a hoci sa historické a spoločenské pomery zmenili, tento druh zábavy sprevádzaný množstvom negatívnych javov pretrval. Jej úplná eliminácia nie je vždy možná, pretože z kamenných herní sa presunula do virtuálneho sveta. Ale je možné poskytnúť otvorený nástroj obecným zastupiteľstvám podľa aktuálneho miestneho stavu na účinnú reguláciu hazardných hier na časti alebo celom území obce a z tohto postu vás žiadam o podporu nášho návrhu v prospech obcí.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 25.10.2016 10:51 - 11:00 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie je veľa tém, ktoré by v pomerne tak krátkom čase, aký uplynul od parlamentných volieb, dokázali rozozvučať túto parlamentnú sieň a zároveň vyvolať toľko emócií. Návrh zmeny rokovacieho poriadku, ktorý vzišiel z dielne predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, rozvíril už beztak nepokojné parlamentné vody, ale aj značne rozkolísal hladinu verejnej mienky, ktorá sa už dlhší čas s nedôverou díva na zákonodarcov tohto štátu. Ak doposiaľ poslanci Národnej rady boli považovaní v tom naivnejšom slova zmysle za jedincov, ktorí za daných občanov stláčajú tlačidlá, aby schvaľovali nejaké zákony, tak teraz sa na nás dívajú cez prizmu ťažkého egoizmu. Pretože namiesto toho, aby sme riešili pálčivé problémy celej spoločnosti, bijeme sa tu ako kohúti na kôpke hnoja, komu bude patriť.
Do istej miery chápem motiváciu predsedu slovenského parlamentu, ktorý sa chce ukázať v pozitívnom svetle nielen pred svojimi voličmi, ale aj ostatnými voličmi Slovenska a zapôsobiť na nich ako silný vodca, ktorý má všetko pod kontrolou, vrátane neposlušných poslancov neschopných sa zmestiť do vlastnej kože. Vládnuť tvrdou rukou a trestať tých, ktorí sa vzpierajú rešpektovať zaužívané formy slušného správania, patrilo vždy k pomyselným oprávneniam silnejších. Je to predsa najľahší spôsob, ako sa zbaviť nepohodlných svedkov vlastných omylov a prešľapov a hádzať vinu na iných.
K takým závažným zmenám, akú predstavuje aj zmena rokovacieho poriadku, je potrebná širšia diskusia a priestor na formulovanie základných východísk, z ktorých by sa očakávané zásahy do rokovacieho poriadku mohli stať namiesto diktátu vládnych poslancov spoločným konsenzom väčšiny poslancov parlamentu. V tom lepšom prípade. V tom horšom by sme mali dospieť aspoň ku kompromisom. Môžem vás poprosiť? Ďakujem. (Reakcia rečníka na ruch v pléne.) Celá situácia však pripomína skôr diktatúru a nie parlamentnú demokraciu. Žiaľ, aj toto je jedna z realít súčasnej hry na demokraciu na Slovensku. Využiť prevahu väčšiny v parlamente, silou a tlakom donútiť ostatných, aby sa podriadili a rešpektovali vôľu vládnej koalície. Ak sa má i v budúcnosti takýmto smerom uberať slovenský parlamentarizmus, vidím v tom vážnu hrozbu. Nie pre poslancov, ktorí sa ocitnú v nemilosti obludného valca koaličnej väčšiny, ale pre všetkých ľudí na Slovensku. Nikto im totiž nebude môcť garantovať, že aj ich práva nebudú pošliapané a nestanú sa hračkou v rukách po moci a pseudospravodlivosti túžiacich politikov. A stratená dôvera sa navracia veľmi ťažko. O tom sa mohli presvedčiť viacerí, teraz už bývalí poslanci Národnej rady, ktorých nemilosrdný prúd času zobral so sebou do politického očistca. Len máloktorým sa podarí bez bolesti ním prejsť a vrátiť sa s ľudskou tvárou do sveta, ktorý im predtým veril.
Demokracia nie je o diktáte, ale o hľadaní konsenzu, ale aj kompromisov. Bez nich je aj ponúknutá priateľská ruka panovníka iba mľandravým stiskom, pripomínajúcim dotyk klzkej ryby túžiaci sa vymaniť zo zovretia.
Keď som po prvýkrát vkročil do tejto sály ako poslanec Národnej rady s rešpektom a úctou, vo svojom vnútri som prežíval prvé dotyky s miestom, kde sa tvorila história našej pomerne mladej samostatnej republiky. Netušil som, čo ma čaká, aj keď určité predstavy o tom, ako to v rokovacej miestnosti prebieha, som mal. Viac-menej len z médií, či z počutia. Nemal som veľké očakávania a nebol som ani v objatí ilúzií, že sa v živote tohto mohutného kolosu, aký parlament nepochybne prestavuje, niečo zmení, lebo som tu ja. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Každý mechanizmus sa skôr či neskôr naučí fungovať vo vychodených drážkach a slovenský parlamentarizmus v nich so zotrvačnosťou sebe vlastnou pracoval už príliš dlho na to, aby pomyselným šibnutím čarovného prútika dokázal zmeniť svoj chod. S pokorou som prijal aj skutočnosť, že ako nový poslanec nemám také bohaté skúsenosti, aby som svojim starším kolegom mal morálne právo niečo vyčítať či ich poúčať. Áno, prekážali mi niektoré prejavy, ktoré sa, bohužiaľ, udomácnili aj v tejto sieni. Slovné útoky, skákanie si do reči, vykrikovanie, telefonovanie počas rokovania, rozprávanie sa v čase, keď iný hovorí, otáčanie sa chrbtom k tým, ktorí stáli za rečníckym pultom, a v neposlednom rade aj prázdne stoličky počas rokovania. Boli to pre mňa ako déja vu v spojitosti s rovnakým správaním študentov, ktoré som zažil počas učiteľskej praxe. Pár týždňov po mojom nástupe do parlamentu ma oslovil jeden novinár a v rámci rozhovoru padla aj otázka, ako vnímam poslancov parlamentu, či mi nepripomínajú žiakov? A vtedy som si uvedomil, že je to vskutku tak. Jedna veľká 150-členná trieda, v ktorej sú bifľoši, ale aj neposedníci s mobilmi v rukách, vykrikujúci narušitelia vyučovacej hodiny, triedni zabávači, ktorí na seba vždy strhávajú pozornosť, notorickí záškoláci, žalujúci nespokojenci, pritakávači, donášači, ale aj veční ignoranti, na ktorých nič neplatí. Vskutku bohatá zmes ľudských osobností, temperamentov a charakterov.
Ako však takúto veľkú triedu umravniť? Obávam sa, že novým rokovacím poriadkom sa to nepodarí. Pokiaľ aj vy, vážení predkladatelia, neprejavíte istú dávku zhovievavosti a nadhľadu, tento početný kolektív sa vám skôr či neskôr rozpadne. A na jeho troskách nevznikne o nič lepší kolektív, pretože obmedzeniami, zákazmi, príkazmi, vyhrážkami, sankciami ešte nikto nikdy nezískal náklonnosť iných ľudí. Väčšinou si ich proti sebe poštval a jeho pravidlá priniesli viac skazy než úžitku.
Po nástupe do parlamentu som sa snažil upozorniť na nevhodné aktivity či správanie, ale potom som rezignoval a zmieril sa s tým, že takto to asi má vyzerať. Hlavou múr neprerazíš, povedal som si. No neustále ma to znepokojuje, nielen ako poslanca Národnej rady, ale aj ako občana tohto štátu. Rovnako ako milióny mojich spoluobčanov ja rozhodne nesúhlasím s takýmito praktikami. Prišli prvé väčšie konflikty, otvorené hádky, kričanie, klasik by to nazval rinčaním zbraní, rovnako, ako to robili predkovia pred bojom, aby zastrašili a demoralizovali nepriateľa. Pri emotívnych vystúpeniach neplatili racionálne argumenty, pragmatické riešenie problémov sa jednoducho nenosí a jednoduchšie je tzv. opozičným návrhom prilepiť prívlastok ako chrlenie nenávisti, zloby a podobne. Negatívna energia nahromadená v tejto sále sa stávala, aspoň pre mňa, čoraz neúnosnejšou. V duchu som si hovoril, či som skutočne v parlamente alebo niekde na bojisku. V mysli sa mi však zakaždým vybavil obraz zasadnutia parlamentu v čase socializmu, keď všetci svorne tlieskali, ďakovali si, chválili sa, počas rečnenia kolegov sedeli bez pohnutia a nikto s nikým neprehovoril, bohužiaľ, ani v diskusii. Tento obraz vo mne zakaždým vyvolával pocit hrôzy a zdesenia, pretože takáto forma parlamentnej diskusie bola nepochybne neprirodzenou a umelou. Zakrývať demokraciu pod pláštik slušnosti tzv. korektného prístupu a mlčania je znakom totalitných režimov. A mám pocit, že nový rokovací poriadok, ktorý sa rôznymi sankciami snaží obmedziť slobodu slova a prejavu na parlamentnej pôde, je návratom do tých čias, keď demokracia nebola ničím, iba ak zdrojom papiera v zásuvke komunistických diktátorov.
Nikto z nás si hádam nepraje, aby sme sa znovu vrátili do tých čias. Predstava slušných, uhladených, ticho sediacich poslancov, ktorí sa budú na seba milo usmievať a tlieskať si, nie je dobrou víziou, kam by sa slovenský parlament mal v blízkej budúcnosti uberať. Navonok je to síce lákavá predstava, zvlášť pre voličov, no v skutočnosti je popretím základných princípov fungovania parlamentnej diskusie a popretím prirodzených základných ľudských práv a slobôd, ktoré sú neodňateľné, neodcudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Kde inde a kto iný má kričať hlasom nespokojných ľudí, ak nie opozícia a nie v parlamente?!
Stiahnuť zlý návrh z rokovania nie je znakom slabosti, vážení navrhovatelia, ale znakom rozvážnosti a uvedomenia si svojej zodpovednosti. Preto vás chcem poprosiť, aby ste stiahli tento návrh, a poďme už konečne rokovať o skutočných problémoch, ktoré trápia občanov tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 11:10 - 11:12 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán kolega poslanec Blanár, ja s vami súhlasím v jednej veci, ktorú ste povedali, že ak je nejaký problém, ktorý nastane v rade školy, a či je to zo strany rodiča alebo učiteľa a chce ho riešiť, tak by sa mal obrátiť skôr na zriaďovateľa školy. Ale neviem, ako to funguje vo vašom kraji, môžem hovoriť za Košický kraj, že učitelia, ktorých prípady boli aj medializované, sa obrátili na zriaďovateľa, ten im síce prisľúbil ústne pomoc, ale zostalo len pri slovách, a až keď sa následne obrátili na inšpektorát práce, na inšpekciu školskú, taktiež na útvar hlavného kontrolóra, až vtedy sa zriaďovateľ rozhýbal a nakoniec v jednom prípade došlo k odvolaniu riaditeľa na základe návrhu hlavnej školskej inšpektorky, ktorá musela až z Bratislavy riešiť situáciu v Košiciach.
Čiže nie je to automaticky tak, že úradníci, ktorí spadajú pod pôsobnosť zriaďovateľa, majú záujem riešiť problémy v školách. Častokrát župan kraja ani nemusí o tom vedieť, čo sa deje na nižšej úrovni vedúceho odboru školstva alebo ďalších úradníkov.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

22.9.2016 10:37 - 10:39 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Chudíkovi za jeho prejav, ktorý vychádzal z jeho vlastných skúseností ako predsedu samosprávneho kraja, ale zároveň si dovolím nesúhlasiť s tým, že ten rok 2015, o ktorom často hovoril aj on vo svojom prejave, ale aj niektorí moji predrečníci, sa doslova ako keby robil nejakým magickým rokom, od ktorého všetky problémy v radách škôl alebo v školstve prestali byť a že do toho roku 2015 akoby všetky problémy na školách neboli riešené. Ja si to osobne nemyslím.
Zrejme by bolo potrebné urobiť širší prieskum na školách, ako v súčasnosti fungujú rady školy a aké problémy v nich učitelia, ale aj zástupcovia rodičov a nepedagogických zamestnancov riešia.
Som veľmi rád, že pán poslanec Chudík nám dal, ak to tak myslel úprimne, za pravdu, že by členovia rady školy, ale nielen zástupcovia pedagogických, ale aj nepedagogických zamestnancov, mali byť viac chránení, a teda že priamo, či nepriamo podporil návrh Veroniky Remišovej, aby tá dvojmesačná výpovedná lehota, vlastne aby to navýšenie o dva mesiace výpovednej lehoty bolo.
Súhlasím taktiež s pánom poslancom Chudíkom, keď hovoril, že rada školy by mala mať právo kontrolovať hospodársku a ekonomickú činnosť školy. Len obávam sa, že sa ocitávame v nejakom bludnom kruhu, že zriaďovatelia chcú posilniť právomoci zriaďovateľov pri odvolávaní riaditeľa, riaditelia chcú posilniť právomoci riaditeľov, členovia rady školy chcú posilniť svoje právomoci, a neviem si predstaviť, ako to všetko dáme komplexne do jedného celku.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 9:46 - 9:47 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa hlavne poďakovať kolegovi Osuskému za jeho príspevok a za to, akým úprimným spôsobom poukázal na môj osobný príbeh. Zároveň nechcem, aby celá táto rozprava vyznela tak, že ja tu rozprávam len o sebe a skrz vlastnú skúsenosť sa snažím teraz podporovať návrh, ktorý by mal, už mne, mne síce nepomôže, ale pomôcť nejako očistiť moju minulosť.
Ale odvolávam sa na to, že celý tento návrh zákona a aj ten príspevok, s ktorým som prišiel, je kvôli tomu, aby som podporil kolegov v podobnej situácii, ako som sa ocitol ja alebo ktorí sa môžu ocitnúť v podobnej situácii, ako som sa ocitol ja.
Zároveň ma trošku mrzí, že v tej rozprave alebo vo faktických poznámkach o práve veta zriaďovateľa úplne zanikla druhá časť navrhovaného zákona, s ktorou prišla Veronika Remišová, ako chrániť členov rady školy, ktorí sú zástupcami pedagogických a nepedagogických zamestnancov, a k tomu sa nikto nevyjadroval z mojich predrečníkov vo faktických poznámkach.
Takže asi toľko. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22.9.2016 9:36 - 9:38 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým za faktické poznámky. V poradí, už nepamätám si presne, kto išiel, ale na pána kolegu.
Ja som, ja som netvrdil, že všetci zriaďovatelia na Slovensku sú zlí. Verím, že tak ako vy ste, pán Kotleba, zriaďovateľom Banskobystrického kraja, no tak sa snažíte, takisto aj pán a ďalší páni zriaďovatelia sa snažia urobiť všetko pre to, aby ich školy fungovali čo najlepšie a aby ste ich dokázali v medziach svojich možností pomáhať. Skúsenosti, o ktorých som hovoril vo svojom príspevku, však nevyplývajú len z môjho osobného nejakého príbehu, ale aj zo skúseností kolegov učiteľov z celého Slovenska, ktorí mi písali a ktorí mi posielali konkrétne či už faktúry školy, alebo iné veci týkajúce sa netransparentného hospodárenia na škole, kde evidentné bolo napríklad, že firma, ktorá vykonávala úpravy na škole, tak majiteľom tej firmy bol brat riaditeľa školy. Tak ako môžem uveriť takému niečomu, že je to úplná náhoda?
Čo sa týka ušetrenia, ako ste hovorili, tak tiež tam sú isté problémy, lenže zriaďovateľ si vie ako nastaviť tie kritériá, aby nakoniec tá firma, úspešná firma v danom výberovom konaní bola blízka jeho známemu alebo nejakému kamarátovi.
K pani poslankyni, áno, taktiež reagujem, že súhlasím s vami. Nedá sa jednoznačne povedať, že všetky rady školy fungujú tak, ako som ich ja charakterizoval. Určite je veľa rád škôl, ktoré fungujú na báze vzájomnej spolupráce, komunikácie, len je ťažké to nejako zovšeobecňovať.
A k pánovi Bublavému. Tiež súhlasím. Nechcel som "kydať" na všetkých zriaďovateľov. Ale mnohé školy boli zrekonštruované vďaka europrojektom, nielen vďaka zriaďovateľom.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22.9.2016 9:08 - 9:28 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi nadviazať na môj prejav, ktorý som už pred vyše týždňom z časových dôvodov nemohol dokončiť, a zároveň ešte raz pripomenúť niektoré dôležité aspekty tohto problému.
Ešte predtým by som však z toho miesta chcel pozdraviť mojich kolegov učiteľov a vyjadriť im podporu v boji za svoje spoločenské zrovnoprávnenie. V posledných dňoch sa učitelia na Slovensku stali terčom hanlivých slovných útokov zo strany ústavných činiteľov, či už predsedu vlády, alebo ministra financií. Ich cieľom je spochybniť obraz školstva a hlavne učiteľskej obce v očiach verejnosti a vyvolať voči protestujúcim učiteľom odpor. Zámerne podsúvanými výrokmi o prázdninujúcich učiteľoch či nekvalitnom vzdelávaní sa snažia odvrátiť pozornosť od podstaty problému a vrhnúť na učiteľov tieň podozrenia, že ich požiadavky sú prehnané, neoprávnené a nezaslúžia si, aby boli naplnené.
Keďže sám som sedemnásť rokov učil, viem pochopiť, čo mojich kolegov učiteľov vedie k tomu, aby sa znovu a znovu právom domáhali zvýšenia svojich platov, a to nielen v podobe finančného ohodnotenia, ale aj ako morálneho zadosťučinenia za celé roky ťažkej a priam sizyfovskej práce za učiteľskou katedrou. Preto im chcem za ich statočnú prácu ešte raz poďakovať a vyjadriť svoju solidaritu. Verím, že v stupňovanom štrajku, ktorý nevyhnutne musel prísť ako odpoveď na ignorovanie ich oprávnených požiadaviek, zotrvajú až do konca a pridajú sa k nim ďalší kolegovia z celého Slovenska.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj žiakov a v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia a zriaďovatelia. Práve zriaďovateľ školy má výrazný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa či školského zariadenia. Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia rady školy je od roku 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať do funkcie víťaza výberového konania. Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov, hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia, je hrubým zásahom do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Rade školy ostala jediná riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo však majú niekoho navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa záväzný?
Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Práve na komunálnej úrovni sa vytvára široký priestor na rodinkárstvo, spolužiactvo, klientelizmus či politikárčenie.
Spomínal som, že k tomu problému zaujala stanovisko aj Aliancia stredoškolákov, ktorej predseda Branislav Gigac už v roku 2015 varoval pred politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie. Zároveň zdôraznil potrebu väčšej ochrany členov rady školy, ako aj rešpektovania názorov zástupcov študentov rady školy.
Právo veta jednoznačne dáva zriaďovateľovi ešte väčšie možnosti, ako ovládnuť demokratický inštitút školy. Kým predtým mnohí riaditelia škôl boli len chránencami svojich zriaďovateľov, teraz sa už stali aj ich vazalmi.
V predošlej rozprave z úst niektorých mojich predrečníkov zaznelo, že riaditelia škôl nie sú politicky aktívni či politicky nominovaní a sú vraj nezávislí. S tým, že v mnohých prípadoch riaditeľ školy nie je členom žiadnej politickej strany, sa zrejme dá súhlasiť. Po prejavovaných sympatiách voči v prevažnej miere vládnucej strany už menej. Avšak najmenej sa dá súhlasiť s tým, že by riaditelia nemali byť závislí na zriaďovateľovi a nemuseli byť voči nemu lojálni.
V čom teda spočíva vazalská poslušnosť riaditeľa voči zriaďovateľovi? Žiadny riaditeľ, ktorý si je vedomý nezvratnej skutočnosti, že nad ním v ďalších voľbách bude visieť Damoklov meč v podobe práva veta zriaďovateľa, a napriek tomu, že by ho rada školy zvolila, zriaďovateľ ho nebude musieť vymenovať do funkcie, si nedovolí vykonávať mandát inak, než mu to vytýčia mantinely, ktoré mu postaví práve jeho chlebodarca, čiže zriaďovateľ školy. Pretože ak bude chcieť byť riaditeľ zvolený alebo znovuzvolený, bude musieť dať zreteľne najavo, že pôjde zriaďovateľovi na ruku. Pretože ak nie, ak bude počas svojho funkčného obdobia strečkovať, ďalšieho sa už nemusí dočkať.
A takí dobrí riaditelia, riaditelia, ktorí naozaj usilujú o dobro svojej školy, budú musieť robiť to, čo od nich bude zriaďovateľ viac či menej zreteľne požadovať, pretože to bude podmienkou nielen ich zotrvania vo funkcii, aj fungovania školy ako takej.
Možností, čo môže zriaďovateľ od riaditeľa vyžadovať, je však veľké množstvo. Napríklad: riaditelia školy budú musieť na škole zamestnávať v pozíciách ako manažéri pre rôzne činnosti projektové manažérky, hospodárky, mzdárky, sekretárky, ľudí s kontaktmi na zriaďovateľa, ako napríklad ich netere, bratrancov a podobne.
Riaditelia školy budú uzatvárať možno i nevýhodné zmluvy s externými inštitúciami na zabezpečenie i takých bazálnych činností, ako je krúžková činnosť. Riaditelia škôl budú uzatvárať nevýhodné zmluvy na rekonštrukcie školy, učebne, záchody, pretože budú vedieť, že buď budú mať za premrštenú cenu zrekonštruovaný záchod za peniaze od zriaďovateľa, alebo zmluvu neuzavrú, ale záchody ostanú v dezolátnom stave, pretože peniaze od zriaďovateľa neprídu.
Riaditelia škôl sú závislí od zhovievavosti zriaďovateľa, či im dovolí v ďalšom školskom roku otvoriť rovnaký alebo aspoň dostatočný počet prvých tried, lebo v jeho právomoci je stanoviť aj počet žiakov týchto tried. A to už nehovorím o tom, že župy získali možnosť určovať počet prvých tried a žiakov týchto tried nielen pre štátne školy, ale dokonca i pre školy, ktoré nie sú v ich zriaďovateľskej pôsobnosti, čiže cirkevné a súkromné školy. Aj to je ďalšia právomoc, o ktorú nechcú župani a ich niektorí podriadení prísť, pretože ich rozčuľuje, že na riaditeľov týchto škôl nemajú dosah, že ich nemajú ako presvedčiť o zmluvách podľa svojho metra. A ja netvrdím, že nevýhodné zmluvy neuzatvárajú i cirkevné a súkromné školy, len tvrdím, že v prípade zániku takýchto škôl by sa v rukách niektorých ľudí a skupín kumulovala neskutočná moc. A v konečnom dôsledku i peniaze, s ktorými by mohli voľne nakladať.
A tu sa znovu vraciame k podstate veta, ktoré si zriaďovatelia podľa súčasnej právnej úpravy môžu uplatniť pri voľbe riaditeľa. Za všetkým snažením zriaďovateľov o zachovanie veta pri voľbe riaditeľa je možné stále viac a viac vidieť snahu o zachovanie a navýšenie svojej moci, o ktorú jednotliví zriaďovatelia usilujú.
Ako som už pred týždňom vo svojom stredajšom vystúpení sa vyjadril, rada školy by mala byť demokratickým inštitútom, akýmsi chrámom, v ktorom by práva učiteľa boli posvätné a nedotknuteľné. Žiaľ, realita na Slovensku je opačná. Ak sa demokraticky zmýšľajúci učiteľ rozhodne zabojovať za svojich kolegov a v povestnom ringu na pôde rady školy si to, expresívne povedané, rozdať s riaditeľom školy, v mnohých prípadoch sa ocitne na čiernej listine a je medzi prvými, ktorí sú pri účelovo pripravených organizačných zmenách prepustení z práce.
Slovenská demokracia ešte ani nedorástla na to, aby sa slovo učiteľa, zvlášť keď reprezentuje názory aj svojich kolegov, mohlo brať vážne a s rešpektom. Tým však nechcem povedať, že by to platilo vo všeobecnosti všade. Vyjadrujem vďaku všetkým riaditeľom škôl, ktorí nezabudli na to, že aj oni sami vzišli z učiteľského kolektívu a moc im nezachutila natoľko, aby sa na svojich podriadených dívali povýšenecky a ako na svojich nepriateľov. Riaditeľom, pre ktorých úcta k slobode prejavu, rešpektovanie názoru podriadených, aj keby bol v rozpore s ich predstavami, sú na prvom mieste.
Ja som sa na činnosti rady školy zúčastňoval temer sedemnásť rokov. Ako člen rady školy a neskôr ako aj jej predseda som sa snažil do jej života zaviesť dôsledné rešpektovanie plurality názorov a konštruktívnu diskusiu, hoci neraz spojenú s kritikou nedostatkov v činnosti rady školy, v činnosti školy, resp. jej vedúcich zamestnancov. Do rady školy som bol zvolený legitímne v tajnom hlasovaní drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Je to absurdné, ale aj o tom je život.
Na základe svojich dlhoročných skúseností, ale aj skúseností kolegov učiteľov z iných škôl som dospel k poznaniu, že na Slovensku fungujú dva protikladné typy rady školy.
Ten prvý je založený na vzájomnej komunikácii, slobodnej výmene názorov a demokracii v tzv. čistej podobe. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky. Riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady často únavným spôsobom o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má, lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa ich deťom nikto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý by bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, načo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas sedemnástich rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, bolo rušné, často s dramatickým obsahom. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. No v skutočnosti to bola diskusia, aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov.
Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal moju oprávnenú kritiku s vysokou dávkou tolerancie. Aj keď sme sa na rade školy pohádali, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Obaja sme si totiž uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, čo v konečnom dôsledku pomôže celému kolektívu. O tomto je demokracia a konštruktívna diskusia.
Po neočakávanej výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a zdráhal sa prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon moja výpoveď.
Aj na základe takýchto trpkých skúseností sa už vôbec nečudujem tomu, že sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú do nej hoci len kandidovať. Riziko, že sa svojimi prejavenými názormi stanú pre riaditeľa a napokon aj celé vedenie školy verejným nepriateľom č. 1, je totiž príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ako však pomôcť tým učiteľom, ktorí vedia o spupnosti a samoľúbosti svojich nadriadených, a napriek tomu riskujú, keď sa otvorene púšťajú na pôde rady školy do často prehratých vojen? Ich kolegovia ich v tom podporujú, ale len tak poloilegálne v bezpečných zónach svojich kabinetov či zborovní. Keď príde na lámanie chleba a majú sa ich otvorene zastať na poradách, mlčia. Hlavy majú sklonené. Často čakajú, že ich zástupcovia v rade školy, že si poradia sami, veď ich predsa zvolili, musia za nich zabojovať a znášať všetky dôsledky. Tragický obraz toho, čo sa v mnohých zborovniach na Slovensku deje.
A často mlčia aj zástupcovia odborovej organizácie, ktorí pritom nič neriskujú, lebo ich postavenie im zaručuje, že nemôžu byť prepustení zo zamestnania. Tí odvážlivci, ktorí sa rozhodli na seba prevziať zodpovednosť a zastupovať svojich kolegov v rade školy, často možno ani netušili, aké bremeno budú musieť na svojich chrbtoch niesť. Niektorí sa radšej po čase vzdajú členstva v rade školy, lebo pochopia, že bojovať proti despotickej moci riaditeľa, navyše chráneného zriaďovateľom, je dobrovoľná samovražda, iní pokračujú i na úkor svojho zdravia a rôznych sankcií zo strany vedenia školy. O tom, koľkí z nich boli napokon prepustení z práce, neexistujú žiadne štatistiky, iba ak súdne, keď sa domáhali zrušenia výpovede.
Aké sú však možné východiská? Nemalo by sa zákonom upraviť, aby členovia rady školy z radov pedagogických a nepedagogických zamestnancov požívali právnu ochranu pred možnosťou výpovede rovnako tak, ako to platí v prípade trojčlenného výboru odborovej organizácie, ktorá na danej škole pôsobí?
Návrh, ktorý podáva moja kolegyňa Remišová, je tiež krokom k takejto právnej ochrane, ale osobne si nemyslím, že je jediným možným riešením. Dostať o dva mesiace odstupného naviac v prípade prepustenia z práce nemôže byť pre člena rady školy takou oporou, ktorá by ho pozitívne motivovala vyjadrovať sa kriticky k činnosti školy či samotného vedenia. Riskovať kvôli dvom platom navyše nie je podľa môjho názoru motivujúce. Člen rady školy by mal mať absolútnu ochranu pred prenasledovaním, šikanovaním zo strany vedenia, a teda aj prepustením zo zamestnania.
Do úvahy prichádzajú aj iné možnosti. Napríklad by mohol mať skrátený úväzok, čím by sa znížila pravdepodobnosť jeho prepustenia, alebo by mohol požívať právnu ochranu pred prepustením z organizačných dôvodov, ktoré sú najčastejším spôsobom, ako sa riaditelia môžu zbavovať nepohodlných podriadených. V iných prípadoch, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, by ako člen rady školy pred prepustením nebol chránený.
Iste mnohí budú namietať, prečo práve len učitelia v rade školy by mali byť takto chránení. Na jednej strane v rade školy môžu sedieť aj učitelia, ktorí sú lojálni voči vedeniu, nezastupujú záujmy kolektívu, nanominovali sa tam za zvláštnych okolností. Takíto ľudia si nezaslúžia mať žiadne výsady. Na druhej strane si položme otázku, ako budeme chrániť učiteľov, ktorí nie sú členmi rady školy a či už na poradách, alebo pri iných príležitostiach otvorene a kriticky pomenúvajú problémy na škole, dostávajú sa do konfliktu s riaditeľom či zástupkyňami školy? Samozrejme, ak teda majú na škole odbory či zamestnaneckú radu a tá by ich mala chrániť. Ale vieme, ako to na škole často funguje.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pred nami je návrh zákona, ktorý má zabezpečiť lepšiu ochranu učiteľov v rade školy a zrušiť právo veta samosprávneho zriaďovateľa. Je to opodstatnený návrh, to sme si pred chvíľou ukázali na príkladoch i vyplývajúcich paradoxoch. Preto sa plne stotožňujem s kolegami predkladajúcimi tento návrh zákona a žiadam o jeho podporu, aby učitelia angažujúci sa v rade školy boli lepšie chránení. Lebo práve oni sú ľudia, ktorým nie sú ľahostajné veci okolo nich, ktorí sa snažia meniť veci k lepšiemu, ktorí sú ochotní vzdať sa časti svojho voľného času pre dobro celku, ktorí sa vystavujú možným postihom pre kritické názory na vedenie školy. Pre toto všetko si zaslúžia minimálne takú ochranu ako zamestnanci angažujúci sa v odborových organizáciách či v zamestnaneckých radách, ktorých chráni Zákonník práce v čase funkčného obdobia i počas šiestich mesiacov po jeho skončení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať, vrátane skončenia pracovného pomeru, a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou v odboroch.
Zrejme sme ešte za tých 26 rokov od nežnej revolúcie nedošli do štádia, keď by sme si s istotou mohli povedať, že demokracia na našich školách, sloboda vyjadrovania názorov našich pedagógov je na vysokom stupni v rámci európskeho kontextu. Ak chceme, aby sa demokracia a sloboda prejavu stali piliermi školstva, musíme pre to niečo urobiť. Prijať osobitný zákon o psychoterore na pracovisku, mobingu a bosingu alebo posilniť vymožiteľnosť podľa antidiskriminačného zákona, kde uvedené kategórie spadajú pod definíciu obťažovania a jeho účinné uplatňovanie v praxi je brzdené dôkaznou núdzou, problematickým určením konkrétnej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vybavovaním sťažností na diskrimináciu zamestnancov, kde bežným javom je, že sťažnosť na nadriadeného zamestnanca napriek tomu, že je adresovaná jeho ďalšiemu nadriadenému, vybavuje práve ten zamestnanec, voči ktorému sťažnosť smeruje, čo má za následok iba zintenzívnenie šikany voči svojmu podriadenému.
Takto prijatý legislatívny rámec, ktorý by v podobných prípadoch, ktorý som uviedol, dostatočne chránil učiteľov pred prejavmi šikanovania, zastrašovania, prenasledovania za kritické názory či iných praktík typických pre totalitné režimy, by nielen upevnil ústavnú slobodu prejavu, ale aj vieru v právo a jeho reálne uplatnenie, vrátil by zastrašovaným a šikanovaným tvár. Iba tak sa budú môcť aj učitelia stať vzorom pre mladú generáciu. Pretože nielen vedomosti, odborné skúsenosti či pedagogický prístup určujú, aký pohľad či názor si mladý človek na svojho učiteľa vytvorí, dôležitý je aj ľudský rozmer, charakter človeka, odvaha učiteľa vyjadriť vlastný názor bez ohľadu na okolnosti a dôsledky z toho plynúce.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 21.9.2016 11:40 - 11:42 hod.

Oto Žarnay Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda. Ja sa ospravedlňujem, že som šiel do kancelárie. Ale zároveň, pán predseda, musím povedať na svoju obranu, že tu sedím od rána do večera. A keby ste takto upozorňovali aj iných kolegov poslancov, ktorí vôbec nechodia na rokovanie. (Reakcie z pléna.)
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením č. 29 z 5. septembra 2016 určil za spravodajcu k návrhu zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (tlač 199). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis