Pani predsedajúca a pani podpredsedníčka v jednej osobe, vážené kolegyne, vážení kolegovia, opäť tu máme taký príjemný večer. Ja som na chvíľočku odbehol, ale vidím, že to tu žije, keď tak môžem povedať. Ja sa dnes nebudem ponáhľať a tým nechcem povedať, že budem rozprávať dlho, ale chcem naozaj tak možno trošku zrekapitulovať, pretože osobne si myslím, že to, že tu máme rokovací poriadok späť, pre mňa je to prvý zákon, ktorý, ak si dobre...
Pani predsedajúca a pani podpredsedníčka v jednej osobe, vážené kolegyne, vážení kolegovia, opäť tu máme taký príjemný večer. Ja som na chvíľočku odbehol, ale vidím, že to tu žije, keď tak môžem povedať. Ja sa dnes nebudem ponáhľať a tým nechcem povedať, že budem rozprávať dlho, ale chcem naozaj tak možno trošku zrekapitulovať, pretože osobne si myslím, že to, že tu máme rokovací poriadok späť, pre mňa je to prvý zákon, ktorý, ak si dobre spomínam, pomôžte mi, kolegovia, ktorý vrátil prezident do Národnej rady. A tým je to taký dosť veľký moment a myslím si, že pre nás nových poslancov zapodievať sa takýmto bodom. A osobne si myslím, že ten samotný moment práve v tejto situácii, alebo vôbec keď si tak obzrieme teraz späť, a ja sa chcem s vami obzrieť späť, čo spôsobilo to všetko, čo sme tu len vlastne za posledných niekoľkých mesiacov zažili ohľadom rokovacieho poriadku. A pretože mne to pripadá tak, že pán prezident tým, že to vrátil späť, akoby nás tak vlastne vrátil na začiatok a hovorí, niečo ste na začiatku urobili zle. To, že pán prezident vetoval tento zákon, si myslím že je kľúčový moment aj histórie. A možno niektorí si myslíte, že preháňam, ale myslím si, že nie, pretože sa to nedeje tak často. A ukazuje to práve, ja si osobne myslím, že toto ukazuje veľmi jasne, že tento rokovací poriadok bol znásilnený, že naozaj to, ako sme to robili, a teraz ani nemyslím tú metodiku, ale vôbec tú myšlienku, že o čo tu malo ísť, tak to proste bolo, až si dovolím povedať, znásilnené, že sme to naozaj proste tlačili. A ono vždy, keď niečo tlačíte, ja keď som počul aj teraz prednedávnom zákon zachovania hmoty, že keď to niekde tlačíte, tak niekde inde to vystrelí. A myslím si, že toto tu presne ukázalo sa, že tak to bolo tlačené, tlačené, tlačené, a pán prezident proste už to pochopil a hovorí si nie, nie, už samotný ten tlak, tá rýchlosť, akou sa to tu varí, pečie, proste to nie je správne.
A ja teda preto sa chcem s vami na chvíľočku vrátiť späť a povedať si, že ako to vlastne celé začalo. A ja sa viem vrátiť asi, čo sa parlamentu týka, to, čo si ja tu pamätám, odkedy sme po voľbách tu stretli a začalo po voľbách celé to, tá atmosféra vzniku koalície, potom taký ten protitlak povolebný, že toto nie fér a podobne, a sa to nejakým spôsobom sem vlialo do Národnej rady aj do tej diskusie. Ale možno pán Číž má na to ešte väčší pohľad, lebo vidí tú históriu ešte z omnoho dlhšej perspektívy.
Ale potom prišiel ten moment, resp. prišli tie kauzy. Prišlo obvinenie alebo podozrenie pána Kaliňáka a pamätáte si, ako sme to tu deklarovali, boli sme my ako opozícia, ktorá má dozerať na vládu, sme pripomenuli pánovi premiérovi jeho výrok. Každý svojím spôsobom. Niekto prudšie, niekto menej prudšie. Ale pripomenuli sme ten výrok, ktorý pán premiér povedal, a toto je myslím si, že trošku taká nevýhoda politiky, že človek si naozaj musí strážiť svoje slová, lebo je to dobre zaznamenané a nikdy neviete kedy to vytiahnu a zrazu vás postavia pred váš citát, ktorý neviete poprieť. Proste je to citát, je to zaznamenané, mohlo to byť myslené akokoľvek. Ale pán premiér to svojho času povedal, že odvolá do troch minút každého ministra, a teraz neviem, či to citujem úplne správne, na ktorého bude len padať tieň podozrenia alebo na ktorého bude padať podozrenie. A zrazu to podozrenie tu je. A toto vyvolalo neskutočnú atmosféru, ten tlak opozície, pozrite sa, už sa to nedá a podobne, a už sa len vyťahovali zbrane a väčšie a väčšie kalibre. A potom prišiel pán predseda Národnej rady s tým, že takto to ďalej nejde, my musíme tu vzbudiť úctu medzi sebou, čo si myslím, že je úžasná myšlienka. Áno, súhlasím s tým. A opäť, nalejme si čistého vína, kto by tu nechcel, aby tu bolo prostredie úcty, spolupráce, konštruktívnej kritiky a naozaj takého, by som povedal, odborného duelu, kde si to naozaj rozdáme, možno aj ideologicky, určite politicky a aj odborne, že poďme nájsť tie najlepšie riešenia a poďme sa popasovať s tým, čo Slovensko potrebuje na to, aby mohlo byť omnoho lepšou krajinou, ako je? A prišiel s touto myšlienkou, že poďme teda do úcty. Ale už len ten spôsob, akým na to prišiel alebo akým sa to snažil robiť, ten tlak, tá rýchlosť, samotná opozícia sa v tom necítila komfortne. A to si pamätáte, ja to preto tak hovorím, aby sme trošku naozaj tak zaspomínali, lebo viac-menej túto tému, sme ju dostali späť na tanier. A ja teraz sa aj chcem tak opýtať, ktorí ste tu, aj z koalície, aj z opozície, lebo, viete, tu bol ten apel, vy zložte zbrane, a tí druhí hovoria, vy zložte zbrane. Proste chceme mier, tak vy zložte zbrane a vy zložte zbrane. A teraz môžeme si povedať, že dobre, kto mal byť ten, ktorý zloží tie zbrane. No samozrejme ten prst najradšej ukazuje druhým smerom. I keď vieme, že múdrosť životná hovorí, že je najlepšie ísť príkladom. A to je ťažko. To keď zase hovoríte niekomu druhému, že ty choď príkladom, tak to je, ako keby sme povedali, že vy zložte zbrane.
Ale ja tu vidím jeden dôležitý moment, ktorý podľa mňa opozícia sa snaží odkomunikovať, ale je to tu zahmlievané, a to je práve tá korupcia, ktorá tu dnes v spoločnosti je vnímaná, a ľudia, ktorí sú blízko k tej korupcii a nemajú na nej účasť, o nej hovoria. A hovoria, že je tu problém s korupciou v našej krajine. Hovoria to rôzne štatistiky, rôzne výskumy a rôzne médiá, aj medzinárodné a podobne. Áno, môžme si povedať, je to celosvetový problém, je to problém vyspelej Európy, vyspelého sveta, ale to je viac-menej ten koreň, ktorý aj ja tu vidím, koreň a zdroj toho konfliktu, ktorému tu dnes čelíme, je to, že opozícia len poukazuje alebo práve v tomto začala poukazovať veľmi konkrétne na korupciu, a práve koalícia ako keby si predtým začala zapchávať uši. A myslím si, že toto je práve tá akcia – reakcia, ktorú sme tu videli, ktorá sa dostala do cyklického akumulovania a narastania, že už nikto nechcel zložiť zbrane.
Pretože opozícia cítila tú krivdu v tom, že pozrite sa, tu sa deje korupcia a vy s ňou potrebujete jednať. A koalícia zase hovorila, vy to len nafukujete, čo tu preháňate, a podobne. A v tej komunikácii sme zachádzali príliš ďaleko. A naozaj ja si myslím, že keď by ste si aj pozreli tie vystúpenia, ktoré tu boli k prvému čítaniu, k druhému čítaniu, tak tu boli, myslím si, že áno, niektoré veľmi emotívne a niektoré aj veľmi konštruktívne. A vôbec ako keby to bolo celé hodené do jedného vreca, nie, celé je to zlé, tuto je politický boj koalično-opozičný, je to tu vyhrotené, je tu nejaká história k tomu, v žiadnom prípade tu nechceme niečo vyriešiť. I keď hoci prichádzame s rokovacím poriadkom, ktorý má priniesť poriadok do rokovacej sály a úctu. A viacerí hovorili, neprinesie to, nebude to fungovať, žiaľ.
A ja neviem, povedzte vy, naozaj si myslíme, že to bude fungovať? Alebo teda ako veľmi to bude fungovať? Zrejme to určite nejako fungovať bude, ale nevieme odhadnúť úplne ako. A ja osobne si myslím, že samotný cieľ úcty to neprinesie. Prinesie to možno nejaké nové pravidlá, na ktoré si budeme zvykať a budeme sa snažiť podľa nich zariadiť. Ale to, čo sme tu tak deklarovali, že bude tu nejaká úcta a bude tu... A ja ešte k tomu poviem také zaujímavé, keď som si aj pozeral tie relácie a vystúpenia, ktoré boli po prvom aj druhom čítaní, tak si spomínam, že pán Číž hovoril o tom, že parlament je bojisko. Pán Danko hovoril, že to je chrám. Hovorím si, ako môže byť chrám a bojisko jedno miesto? Už toto mi tu úplne nesedelo. Ale aspoň čo som tak rozumel z komunikácie pána Danka, je, že chce, aby tu bola úcta. Takto myslím si, že snažil sa aj hovoriť ľuďom, že sa ako predseda snaží zariadiť, aby v Národnej rade bola úcta, aby sme sa tu slušne k sebe správali a podobne. Ale povedzme si na rovinu, toto musí vychádzať z nášho vnútra. To musí byť, postoje človeka, ako toto. A ja teraz naozaj hovorím ako ku kolegom, pretože v to verím a myslím si, že aj vy to tak nejakým spôsobom v sebe máte, že dobre, ak tu chceme mať aspoň nejakú bazálnu úctu, tak to musíme mať taký ten postoj.
Ale ako prísť k tomuto postoju, keď jedna strana tu kričí a hovorí, prepáčte, vy nás prepočúvate, my tu stále hovoríme o tom, že je tu neúnosná miera korupcie, ktorá sa tu toleruje, a komunikujete, či už verbálne alebo neverbálne, o tomto nehovorte, nie je to pravda? Lebo keď si to zoberieme, a teraz naozaj nepoliticky, ale je za tým veľa politiky, a ja musím priznať, že áno, opozícia, však tu sú skúsení politici, a ja myslím si, že to aj patrí asi do politického boja, to hovoria aj politicky, a hovorí, tak vyšetrujte tú korupciu. Vyšetrujte a zistíte, nech sa preukáže. Však keď sa preukáže, že sú všetci nevinní, výborne, tak sú nevinní. Ako čo máme riešiť? Máme to za sebou a je vyriešený spor a nemusí tu napätie rásť. Ale toto ako keby sa tu nedialo a naozaj ten tlak v tej komunikácii bol opomenutý. A už sa prestalo, a toto ma najviac mrzí, že sme odbočili od toho úplného zdroja, ktorý sa tu opozícia snažila povedať a povedať, počujte, niečo tu nie je v poriadku, niečo tu naozaj nie je v poriadku, poďte to preskúmať. Vy máte nástroje na to, aby ste to preskúmali, poďte to preskúmať.
A ja viem, že, aspoň ja vám poviem taký ten pohľad toho nováčika, že z hľadiska toho politického si pozeráte a hovoríte, toto však, predsa má to dopad aj na ľudí a podobne, tak nejakým spôsobom musíme to komunikovať nejak globálne a zažehnať to hneď v začiatkoch. Ale keby sme sa naozaj len tu očistili od akejkoľvek politiky a povedali si, však na tom nič nie je zlé, na tom nič nie je zlé. V súkromnom živote by sme určite boli radi, keď niekto nás okradne, tak by sme chceli, aby sa to nejako vyšetrilo. Nechceli by sme, aby tá druhá protistrana prišla a povedala, alebo aj tretia strana, nemusí to byť ani protistrana, tretia strana povedala, ale nie, nie, to sa nestalo, kašlite na to, zneste to, čo, to je v poriadku. Určite by sme to nechceli. Ale zrazu na tej národnej, globálnej úrovni si hovoríme, no nie, musíme to politicky uchopiť na to, aby sme z toho nejaký vyťažili kapitál, alebo čokoľvek.
A preto si myslím, že ten spôsob, akým to išlo a opozícia na to poukazovala, sadnime si za jeden stôl, nerobte to takto, netlačte nás do nejakej dohody, ktorá je vami naformulovaná a neni spoluvytvorená. Ako, kam sme sa ponáhľali? Však sme na začiatku volebného obdobia. Ešte súboj politický sa odohrá pred voľbami. Ešte ani na, v tom čase ešte ani na župné voľby sa nejako neschyľovalo. Prosím? (Reakcia z pléna.) Kľudne, ako doplňte. Áno, poriadok sa, ako ja úplne súhlasím, že poriadok sa musí robiť na začiatku. A myslím si, že toto pán... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené ako Bergeri, taký poslanec však v NR SR nie je) dobre doplnil, ale ten spôsob, akým sa robí na začiatku, si myslím, že je veľmi dôležitý. A o tomto ja dnes hovorím, že pozrime sa, že pán prezident prečo to vrátil? Však on, si myslím, že nie je a priori proti poriadku. Ale je proti tomu spôsobu. A my sme tu v histórii zažili a teraz som sa pozrel na pána Budaja a on je myslím si, že tiež takou ikonou toho, že videli sme, že v histórii sa nastavoval poriadok rôznym spôsobom. A myslím, že on keby začal rozprávať svoje pamäti, tak by nám porozprával o mnohých spôsoboch, ako sa to nemá robiť. A chceme pridať do histórie ďalší príklad, ako sa to nemá robiť? Stojí nám to za to?
Lebo vrátim sa späť k tomu, sme na začiatku volebného obdobia a ten politický boj sa tu môže odohrať, myslím si, že veľmi férovo, a tie riešenia, ktoré každá politická strana sa snaží priniesť, môže odkomunikovať. Ale opäť, viete, ešte jedna vec ma tu tak akože v tomto mätie, alebo čo mätie, mi tak vadí, je, že naozaj ja neviem, ja sa pohybujem medzi ľuďmi a teraz nemyslím len medzi susedmi v mojom dome, cestujem pomerne aj po Slovensku a podobne, a už ľudia sú takí otrlí, že áno, že ako už nedôverujú. Ja keď som išiel kandidovať, tak mne ľudia hovorili, že: ty ideš do tej špinavej politiky? A to citujem ľudí, ktorí to hovorili, že takto. A to nebol jeden človek, toto akože je také povedomie. A ja si nemyslím, že toto je, ani vy nechcete takto žiť, aby sme boli označovaní za špinavých politikov, pretože mnohí sa tak ani necítime a nemyslíme si, že robíme politiku preto, aby sme robili špinu, ale robíme ju veľmi poctivo preto, aby sme pomohli Slovensku. Takže ale ako to vyriešime, keď budeme len natláčať nejaké svoje predstavy a nevypočujeme tú druhú stranu a nebudeme ochotní vypočuť, vypočuť sa? A keď tuto je príliš exponované miesto, poviem, Národná rada, sú tu proste, naozaj sa díva celá verejnosť, tak poďme sa porozprávať a vypočuť za ten okrúhly stôl, za zavreté dvere. To je to, čo sme od začiatku hovorili, poďme sa o tom rokovacom poriadku baviť v kľude, naplánujme si to a proste poďme o tom hovoriť. A teraz už len tlačíme, áno, už sa urobila chyba, nebola to taká veľká chyba, no ale už nemôžme ustúpiť od toho, už sme na tom kurze a poďme pritlačiť a pretlačíme to, nejak to proste pretlačíme. A zase sa tu, len niečo pretlačiť a zase sa tu len niečo pretlačí.
Ja myslím, že toto nás dobehne. Skôr či neskôr nás to dobehne. Ako vidíme, že nás tu veci, aj vás v koalícii veci dobiehajú, ktoré ste pretlačili. A neviem...
Chcel by som teraz možno krátko hovoriť aj o takých konkrétnostiach rokovacieho poriadku, ktoré si myslím, že boli opomenuté alebo proste nejakým spôsobom sme nehľadeli na ne, lebo sme videli, že tá úcta sa urobí tým, že sa skráti čas na 20 minút a na 10 minút a ďalšie krásne technické veci, že nebudeme tu môcť mať vizuálne pomôcky a podobne. A naozaj sa išlo úplne, úplne, úplne prehnane, až možno, až moc. A samotné, príklad parkovania pred Národnou radou je krásna ukážka toho extrému, ako ďaleko sa dá zájsť.
Ale ja vám poviem napríklad, čo ja ako nový poslanec pri diskusii o zákonoch a o návrhoch zákona, sa mi zdá byť také zneužívané, nazvem to zneužívané, je úvodné a záverečné slovo. Osobne si myslím, že, a teraz naozaj tu ide o to, tak keď Národná rada je forma, kde sa nemá veľa rozprávať, respektíve kde by to tu malo rýchlo prebehnúť, tak hovoríme, poďme do výborov, nech sa to prebere vo výboroch. Ja viem, že v Nemecku sa výbory dejú každý druhý týždeň a trvajú minimálne tri hodiny. Proste sa rokuje. Áno, tak tam je výbor miesto, kde sa toho veľa prerokuje. Ale u nás na výboroch buď máme ten program tak hustý, že to by sme rokovali tri dni, alebo je tak krátky, že si hovoríme, nech to rýchlo zbehne a hlavne. Len potom, kde je ten dialóg? A potom dobre, tak poďme späť, povieme si, no ale nemáte to prerokované s ministrom, nemáte to prerokované s klubom, s predsedami klubov a podobne. Tak hľadajme ten spôsob, pretože keď už tu príde na dialóg a vystúpi tu minister v úvodnom slove, nedá sa naňho reagovať žiadnou faktickou poznámkou, dá sa ísť do rozpravy, to je v poriadku, vznesú sa nejaké otázky, legitímne otázky k daným návrhom a pán minister alebo pani ministerka vystúpi v záverečnom slove, kde si vyberie otázky, na ktoré chce odpovedať a nechce odpovedať. Práve pri tej debate, ktorá by tu mala prebiehať, tak je to pasé a my môžme len tak akosi hovoriť, okej, využila nástroj, ktorý tu legitímny je, nevstúpila do rozpravy, alebo pán minister nevstúpil do rozpravy, je to pasé, tento bod je preč a ja už k tomu nemôžem nič namietať, že prepáčte, ale ešte táto otázka nebola zodpovedaná.
Napríklad teraz jak sme mali rozpravu o rozpočte, videli ste, že boli tu vystúpenia naozaj skúsených politikov a odborníkov. A niektorí z nich proste, no nestačilo by, nemôže každý vystupovať za klub, vždy len jeden, ale sú tam aj odborníci, ktorí nie sú zhodou okolností poverení vystupovaním za klub a chceli by rozprávať dlhšie, no nebudú môcť.
A ďalšia vec bola tá, že pán minister vystúpil a reagoval, a myslím si, že veľmi zmysluplne reagoval 15, 20, 30 minút, ale vy môžete potom reagovať už len faktickou poznámkou dve minúty a je to vybavené. A toto tiež si myslím, že pre dobro tej diskusie, pre otváranie tém, ktorými spoločnosť žije, a aby sme mohli, aj keď aj pán Danko hovorí, že však buďme príkladom teda našej spoločnosti, nech vidí, ako debatujeme, ale myslím si, že aj o čom debatujeme. No ale keď my nebudeme mať priestor debatovať dostatočne do hĺbky, tak oni nebudú vidieť naše myšlienky.
Ako len taká technická vec napríklad, čo ma napadla, pán Bernaťák to tak spomenul v jednej relácii a hovorí, že, že tie vizuálne pomôcky, že to, dobre, že sú tu poslanci, ktorí sú krátkozrakí a nevidia z tej diaľky na tú vizuálnu pomôcku, že treba to poslať na maily. To je síce fajn, ale tu sedia ľudia na balkóne, sú ľudia, ktorí pozerajú aj cez kamery. A im to ako pošleme mailom? Ja neviem, akože, myslím si, že toto je tiež medzera, ktorá tu je. Tak možno nech tu je nejaká obrazovka, ktorá proste práve pre tých ľudí to, čo pošleme mailom, ešte môžu si ľudia tam pozrieť alebo ja neviem. Ale ako myslím si, že toto je opäť len taký argument, ktorý má byť proti argumentu, niečomu inému.
Čiže ďalšia vec je aj tá diskusia. A to sa vás chcem, kolegovia, ako nový poslanec opýtať, že či toto je zdravé, že vláda, a pán Budaj na to dneska trošku poukázal aj v tom procedurálnom návrhu, myslím, že to bolo po hlasovaní, vláda proste, samozrejme chápem, schváli programové vyhlásenie vlády a chce teda presadiť ten program, má tu vládnych poslancov, ktorí sú tu na to, aby program vlády schválili, ale sú tu opoziční poslanci, ktorí chcú k tomu viesť diskusiu; ale s kým tú diskusiu môžu viesť, keď, kolegovia, do vašich radov koaličných, a neni to kritika, to je otázka, ako môžme tú diskusiu viesť pred verejnosťou? Lebo áno, my sa vieme porozprávať, vieme si to vydiskutovať, ale pred verejnosťou. Potom, lebo potom, dobre, my sa tu dohodneme a vieme sa tu dohodnúť, však sú tu chodby, sú tu kluby, sú tu kaviarne, sú tu výbory, ale potom ideme na tlačovku a potom si povieme: no ale vy ste to na tej tlačovke povedali po svojom. No tak tuto je podľa mňa ten priestor toho, že človek môže vidieť, aha, vidí aj ten názor, aj ten názor a teraz si môže urobiť obraz. Tak keď to tento chce prifarbiť, tak tento mu to odfarbí. Na tlačovke už sa to neudeje. Jedine, že by sme robili spoločné tlačovky.
Pán Číž, vy sa chytáte za hlavu, ale ja rád by som a ja si to kladiem ako otázku, ako ja som nováčik, vy ste tu skúsený. (Reakcia z pléna.) Prosím? Ja budem rád, keď prídete a normálne to tu vystúpite a poviete. Však vy budete vlastne vystupovať po mne, že? Takže ak by ste na to vedeli odpovedať, budem, budem len rád. Lebo ja teda, tuto mi chýba a neviem teda, že či rokovák, keď hovoríte o rokovákoch, ale však asi to vysvetlite potom v tom vystúpení, lebo mne tu naozaj chýba, počuť – a už som to viackrát hovoril aj pri prvom, myslím, aj druhom čítaní – že počuť tu v pléne v rozprave názory koaličných poslancov k jednotlivým témam, ktoré my prinášame. Lebo buď väčšinou vystúpi minister alebo opoziční poslanci. Tento duel tu je. Ale vy ste tiež dôležití a zodpovední hráči. Vy ste, vy ste parlament. Ako ja, vláda, vláda má nejaké stanovisko, ale je naozaj taká úplná jednota medzi parlamentom a vládou? Akože evidentne je. Ale aj ľudia sa na to pýtajú, že, prosím vás, a neni to nejaké divné, že tuto všetko krásne prechádza úplne bez problémov? Tí ľudia sami hovoria, že tí vládni poslanci nemajú názor, keď nevystupujú?
Takže a my sme si dali tú prácu, sme si pozerali a teraz to nechcem ako nejaký protiargument, ani výčitku, ale keby sme sa chceli pozrieť na tie štatistiky, tak vidíme, ako často vystupujú práve koaliční poslanci. A potom áno, potom to môže vyzerať, nepomer, tí opoziční to tu proste zdržujú, lebo veľa vystupujú, zbytočne. No tak ale keď sa niekoho opýtate, koľko je hodín, a on vám nepovie, tak sa opýtate znovu, a keď vám nepovie, tak sa opýtate znovu proste. Lebo keď je to jediný človek, ktorý má v danom momente hodinky okolo vás, a vy potrebujete vedieť, koľko je hodín, no tak čo spravíte? A úplne som to zjednodušil. Ale ja to naozaj, a možno je to nejaká ešte začiatočnícka naivita, ktorú možno vy pozeráte si, že to ťa prejde alebo to si zvykneš alebo čokoľvek, ale ja by som bol rád, keby tu bol dialóg, úplne úprimný dialóg.
A neviem, možno sa musím asi, budem rád, pán Číž, keď na to budete reagovať, ale neviem, či vám za to, či to urobíte, ale bol by som rád. Lebo to sú presne tie otázky, ktoré tu kladieme a ktoré, myslím si, že zaujímajú aj ľudí, lebo ľudia sa to nás pýtajú, aj nás nových poslancov. Mňa sa ľudia pýtajú na veci, tak to ja neviem im úplne odpovedať, pretože sú určité veci v rokovacom poriadku, ale je určitá tradícia, ktorú my ešte odhaľujeme, zisťujeme a dostávame sa do nej. Takže ja budem rád, pán Číž, ak vy o tej tradícii poviete niečo viac, o takých nepísaných pravidlách, ktoré tu fungujú a ktorým sa my musíme naučiť, ak to tak je. A ale ak sa ich máme naučiť a sú to nepísané pravidlá, tak by bolo dobré vysvetliť, prečo sa ich máme naučiť. Čo je dôvod, čo je na nich také zmysluplné? Lebo prijať len nejaké pravidlo preto, že to tu je zažité, a nerozumieť tomu, že je dobré, si myslím, že nedáva veľa zmyslu.
Takže ja ešte si tu pozerám, prepáčte, trošku poznámky, lebo mal som tu pár detailov, ktoré som chcel spomenúť.
Asi by som to zhrnul takto, že na môj vkus je tu príliš veľa politiky. Pán Budaj, už ste chceli ísť vystúpiť vy? Jaj, prepáčte, ste sa tu. Na môj vkus je tu príliš veľa politiky. A to si myslím, že už politika je tak dominantná, že vlastné ambície sú proste motorom tej politiky, ktorá to tlačí až do tých rozmerov, ktoré tu máme. A potom prísť s jedným vyjadrením alebo s nejakým rokovacím poriadkom, ktorý má nastoliť zrazu poriadok bez toho, aby sa vydiskutovali, ja neviem, ja neviem, či takto funguje riešenie konfliktov.
A sami ste hovorili, že tu je vyostrený konflikt, že tu je konflikt medzi opozíciou a koalíciou. Niektorí z vás, však to ste to sami hovorili, že, že, pán Číž, myslím, že vy ste to, prepáčte, že tak na vás ukazujem, ale vás mám tak zafixovaného, že vy ste tu naozaj pamätník, že toto tu proste nebývalo. Takže neviem. No, aby som sa nezamotal, lebo nechcem tu zdržovať, ale už by som mal sedem minút vlastne byť ticho po novom a ja to beriem ako výzvu, že sa budem musieť naučiť. A viete, ináč to som aj hovoril v jednej tej faktickej poznámke, že myslím pán Danko tak argumentoval tým, že dobrý rečník musí sa vedieť zmestiť do dvadsať minút. Áno, súhlasím. Dobrý rečník sa musí zmestiť do dvadsať minút, ale moja otázka je, či kandidujú len dobrí rečníci. Áno, čo s Hegerom, presne, čo s Hegerom, keď sa dostal na kandidátku a ľudia ho dostali do parlamentu (vyslovené s pobavením). Tak potom naozaj možno dajme nejaký, kvalifikačné kritériá, kde budú musieť byť otestovaní kandidáti a proste budú testy pred voľbami, a tí, ktorí sa kvalifikujú a sú schopní povedať zmysluplné veci do 20 minút, môžete ísť na kandidátku, ľudia vás môžu krúžkovať, lebo je tu riziko, že vás tu proste prekrúžkujú a ste error v systéme a zrazu neviete rozprávať do 20 minút, tak proste máte smolu.
Takže ja osobne si myslím, že ani toto nie je úplne dobrý argument, lebo je to diskriminačný argument. Takže, a to tu nechám väčších rečníkov na to, aby ukázali tie historické momenty, kedy sa tu použili príklady, ktoré sa použili. Ale ja celé, čo som sa snažil povedať, som sa snažil povedať len to, že zabúdame na ten koreň, a tým je naozaj korupcia, ktorá tu je tolerovaná. A ja to neviem povedať tak pekne politicky, ale cítim ju aj ja, páni. Ja si myslím, že je tu prítomná v spoločnosti. A ja osobne nevidím nejaké veľké úsilie na strane koalície, že by s ňou chcela nejako jednať, alebo že by s ňou chcela jednať tak, ako by mohla. Keby som to tak povedal úplne jednoducho, myslím si, že by ste mohli jednať s tou korupciou omnoho viac, ako s ňou jednáte. A to je tá najväčšia výtka. A sú tu proste ľudia, ktorí to pomenujú úplne napriamo, vedia to presne naformulovať, pomenovať a odkomunikovať. A potom tu vzniká prestrelka silných výrokov, lebo tí dobrí rečníci, áno, tí to dokážu, to, čo ja hovorím 20 minút, oni povedia behom jednej vety a je to proste náboj, ktorý je presne namierený, ale v končenom dôsledku bolestivý. A potom tu máme prestrelku, kedy niekedy dostane to človek aj do nekrytého miesta. A ja neviem, ja osobne tiež si nemyslím, že by to tu malo byť. Ale poďme od tej podstaty, lebo myslím si, že neni dobré, keď opozícií je vytýkané, že rozpráva veci a preháňa, alebo teda, respektíve nepreháňa, že je, ani neviem jak, však boli rôzne nálepky, vulgarizuje a podobne parlament. Tak keď sa nepozrieme na to, že ako to, prečo to robí, prečo to robí, lebo sa domáha vyšetrenia nejakých vecí. A toto chceme tu ako keby tak zakryť a povedať, no pozrite sa, to správanie. Ale to už nikoho nezaujíma, že prečo to hovorí. A ja si myslím, že mnohých, ktorých ste tu videli z radov našich poslancov, a opozičných teraz myslím, vystupovať, tak poukazovali práve na toto. A dobre, niektorí možno išli ďalej a už, už aj dali nejaké nálepky. Ale ako som si všimol, v politike sú nálepky úplne bežná vec, čo tiež si nemyslím, že je úplne, úplne dobré.
Takže len na záver. Nezabúdajme na to, ako to vzniklo. Pozrime sa, vrátilo sa nám to späť. Myslím si, že to, že sa to vrátilo, je naozaj taký veľký odkaz, ktorý by sme v tejto dobe mali uchopiť. A máme druhú šancu, máme reparát na to, aby sme niečo nepretláčali. A to je moja úprimná túžba smerom ku koaličným kolegom. Ja teda neviem, či ešte stále platí tá ponuka si sadnúť za jeden stôl, som radový poslanec, ale myslím si, že to by bol určite dobrý krok a rozprávať sa o rokovacom poriadku tak, aby sme naozaj vyladili všetko. A dať si radšej viac času a prežuť to poriadne, aby ak rokovací poriadok v Národnej rade má byť, aby nebol na rok, na dva, ale aby bol na najbližších 20 rokov alebo 10 rokov a aby proste poslanci pocítili kvalitatívnu zmenu dopredu. Kvalitatívnu zmenu dopredu. A nielen jedni, všetci. Toto mne tu pri tvorbe rokovacieho poriadku chýbalo a pán prezident to vo svojom dokumente vyjadril omnoho lepšie ako a Veronika tuto na začiatku prečítala. A týmto by som chcel uzavrieť toto moje vystúpenie a poďakovať vám, že sme tu opäť mohli, že ste teda ma počúvali a že som vám to mohol vyjadriť takto všetkým naraz.
Ďakujem.
Skryt prepis
