Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

2.4.2019 o 15:09 hod.

Mgr.

Silvia Shahzad

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 2.4.2019 15:09 - 15:11 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Ďakujem kolegyniam. Ja teda som si naozaj nenechala ujsť túto príležitosť, aby som ten návrh zákona predstavila podrobne, lebo naozaj, tak ako to teraz spomínali kolegyne, tých problémov je príliš veľa a ako kolegyňa Verešová spomínala, tie pracovné príležitosti, keď sa aj vytvárajú, tak opäť sa nevytvárajú nejako univerzálne. Vytvárajú sa buď na konkrétnych ľudí alebo jednoducho tí ľudia, ktorí naozaj majú záujem pracovať, si tú prácu nájsť nevedia, práve preto, že nemajú primerané podmienky. Samozrejme, súvisí to aj s mnohými ďalšími vecami. Tí ľudia, ono sa tu iba stále hovorí o tom, ako ľudia so zdravotným postihnutím nechcú pracovať, ale reálne oni chcú pracovať, aj chcú, pretože tie invalidné dôchodky sú tak nízke, že jednoducho z toho sa žiť nedá. Čiže oni sú niekedy aj nútení pracovať a hľadajú nové a nové príležitosti. Pokiaľ sa nebudú vedieť brániť, tak ich mať nebudú.
To isté sa týka aj toho stavebného zákona, ako ďalšia kolegyňa spomínala, rôzne stavebné úpravy, nedoťahuje sa to do konca, neprihliada sa naozaj, robí sa to veľmi povrchným spôsobom a treba s tým niečo robiť. Mňa mrzí, že donekonečna musím ja stále s tým prichádzať. Ja naozaj očakávam, že to bude téma, ktorá bude zaujímať väčšiu časť ľudí, pretože je to naozaj spôsob, ktorý, alebo teda to prostredie pomôže všetkým, nielen tým, ktorí sú momentálne, ktorí majú zdravotné postihnutie.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 2.4.2019 14:32 - 15:05 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Milí kolegovia, milé kolegyne, dovoľte, aby som pokračovala v prednesení návrhu zmeny antidiskriminačného zákona, ktorého cieľom je, aby odmietnutie primeraných úprav sa považovalo za diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Ja som tu v piatok predstavila niekoľko príkladov, kedy to u nás nefunguje a kedy si človek nevie dať rady, čo s tým, a dnes by som chcela teda pokračovať v tom, že práve riešením týchto všetkých problémov môže byť zmena antidiskriminačného zákona, pretože, ako som spomínala, náš antidiskriminačný zákon má isté medzery, na ktoré nás upozornil Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím ešte v roku 2016 a keďže aj Slovenská republika ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a je ním teda viazaná, malo by byť našou povinnosťou čo najrýchlejšie takéto odporúčania implementovať. Bohužiaľ, tak rýchlo sa to nedeje.
Tento návrh zákona sa presne o toto snaží a jeho cieľom je odstrániť jeden z nedostatkov v slovenskom antidiskriminačnom práve. Medzera je spôsobená chýbajúcou implementáciou zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ten v čl. 5 zakazuje diskrimináciu, pričom tou rozumie aj odmietnutie tzv. primeraných úprav. Právny koncept primeraných úprav je definovaný v čl. 2 Dohovoru OSN, takže ide o nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavuje neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými. Inými slovami, aj odmietnutie nevyhnutných a adekvátnych zmien, napríklad aj fyzických úprav toaliet v nemocnici, tak ako to odznelo, by mala znamenať diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Náš antidiskriminačný zákon právny koncept primeraných úprav v plnej šírke nepozná. V § 7 zákona, teda tohoto antidiskriminačného zákona je upravená iba vo vzťahu k zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím. To však je veľmi reštriktívny prístup, ktorý nezodpovedá Dohovoru OSN a obmedzuje ochranu ľudí so zdravotným postihnutím pred diskrimináciou. Túto skutočnosť potvrdil aj Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý vo svojich záverečných odporúčaniach publikovaných 18. apríla 2016 uviedol, že je znepokojený tým, že legislatíva, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, nebola rozšírená nad rámec v oblasti zamestnanosti.
Zároveň výbor odporúča, aby zmluvný štát prijal legislatívu o zákaze diskriminácie na základe zdravotného postihnutia v rámci všetkých oblastí a zabezpečil odbornú prípravu a usmernenia pre verejný a súkromný sektor. Taktiež vyslovil znepokojenie z dôvodu, že primerané úpravy sa nesprávne interpretovali ako dočasné vyrovnávacie opatrenie a že v legislatíve chýba explicitná definícia primeraných úprav. Výbor je znepokojený tým, že zamietnutie primeraných úprav nie je v zákone upravené ako diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. Preto Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím výslovne odporučil, aby sa novelizoval § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona tak, aby zahŕňal odmietnutie primeraných úprav ako diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, a to práve v tomto návrhu zákona robím.
Len pripomínam, že z výboru OSN sme dostali v podstate 42 záverečných odporúčaní a veľmi by ma zaujímalo, v akom štádiu je ich implementácia do našej legislatívy a do života. Obávam sa, že veľa toho tam ešte nenájdeme. Zbytočne tu budeme viesť siahodlhé diskusie o tom, ako dôležité a záväzné sú pre nás medzinárodné zmluvy o ľudských právach, keď ich efektívnu implementáciu, bohužiaľ, ignorujeme.
Medzi týmito odporúčaniami je niekoľko ďalších, ktoré tiež zahŕňajú primerané úpravy a ktoré by som vám rada pripomenula a verím, že nebude problém podporiť zákon, ktorý nemá za cieľ nič iné, len vytvárať také právne prostredie, aby sa bežní občania mohli domôcť spravodlivosti.
Z tých odporúčaní, ktoré odzneli v záverečnej správe, je tam napríklad: "Výbor je znepokojený nedostatočným povedomím verejného a súkromného sektora o viacnásobnej diskriminácii a o povinnosti zabezpečiť primerané úpravy. Preto výbor odporúča, aby sa verejnému a súkromnému sektoru zabezpečovala povinná odborná príprava v oblasti viacnásobnej diskriminácie a zákonnej povinnosti zabezpečiť primerané úpravy v rámci všetkých oblastí." Ďalej, "výbor je znepokojený veľkým počtom osôb so zdravotným postihnutím, ktoré sú zamestnané v chránených dielňach a nedostatkom účinných opatrení zavedených na podporu zamestnávania na otvorenom trhu práce. Výbor odporúča, aby zmluvný štát zintenzívnil úsilie o prechod od chránených dielní k otvorenému trhu práce pre všetkých. Proces musí zahŕňať akčný plán, harmonogram, rozpočet a odbornú prípravu zamestnávateľov verejného a súkromného sektora, vrátane zabezpečenia primeraných úprav.".
Výbor ďalej odporúča, aby zmluvný štát venoval pozornosť súvislosti medzi článkom 27 dohovoru a cieľom udržateľného rozvoja č. 8. Úloha 8.5. V tomto zmysle čiastočne sa tvári aj náš minister práce, že má záujem zamestnávať ľudí na otvorenom trhu práce, ale ako to chce, chce v skutočnosti robiť, keď tie podmienky sa ťažko dosahujú a tie, naozaj tie primerané úpravy nám často chýbajú, naozaj netuším.
Primerané úpravy sú zadefinované, ako som už spomínala, v článku 2 dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a následne sa ne odkazuje v článku 5 - rovnosť a nediskriminácia. Na prvý pohľad to môže byť alebo sú to veľmi, veľmi nenápadné, krátke ustanovenia, ale o tom, že ide o dôležitú vec, svedčí komentár, ktorý bol vydaný k tomuto dohovoru a ktorý sa venuje práve, práve primeraným úpravám, ktorý bol vydaný v marci 2018, čiže je ešte pomerne čerstvý, a ktorý sa podrobne zaoberá pojmom primerané úpravy a vysvetľuje ho, aby nedochádzalo k mylným interpretáciám, tak ako sa to deje u nás.
Keďže na stránke ministerstva práce ešte stále nie je zverejnená slovenská verzia tohto komentáru, dovoľte, aby som vám z tohto komentáru niekoľko vecí zacitovala tak, ako ich nájdete práve, práve tam.
"Primerané úpravy sú neoddeliteľnou súčasťou uplatniteľnej povinnosti nediskriminácie v kontexte zdravotného postihnutia." Povinnosti dodržiavať primerané úpravy sa odlišuje, teda "povinnosť dodržiavať primerané úpravy sa odlišuje od povinnosti v oblasti prístupnosti. Cieľom oboch je zabezpečiť prístupnosť, ale povinnosť prístupnosti prostredníctvom univerzálneho navrhovania alebo asistenčných technológií je povinnosť ex ante, zatiaľ čo povinnosť poskytovať primerané úpravy je ex nunc povinnosť." A teda aký je v tom rozdiel? Ako povinnosť ex ante musí byť prístupnosť začlenená do systému a procesov bez ohľadu na potrebu konkrétnej osoby so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými. Teda napríklad mať prístup k budove, k službe alebo k výrobku. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, musia prijať štandardy, týkajúce sa prístupnosti. Povinnosť prístupnosti je proaktívna systémová povinnosť.
Ako povinnosť ex nunc, teda primerané úpravy musia byť poskytnuté od momentu, kedy osoba so zdravotným postihnutím vyžaduje prístup k neprístupným prostrediam alebo situáciám, alebo chce uplatniť svoje práva. Primerané úpravy sú často, ale nie nevyhnutne žiadané osobou, ktorá požaduje prístup, alebo príslušnými, alebo teda s ich, vyžadujú príslušní zástupcovia, osoby, alebo skupiny osôb. Primerané úpravy musia byť dohodnuté so žiadateľom. Za istých okolností sa požadované primerané úpravy stávajú kolektívnym, teda verejným statkom. V ostatných prípadoch požadované primerané úpravy sú iba benefitom pre žiadateľa, čiže vzťahujú sa na ten konkrétny prípad. Povinnosť poskytnúť primerané úpravy je reaktívna povinnosť, ktorá sa uplatňuje od momentu prijatia požiadavky na úpravu.
Povinnosť poskytnúť primerané úpravy v súlade s článkami 2 a 5 dohovoru môžeme rozdeliť do dvoch častí. Prvá časť ukladá pozitívnu právnu povinnosť poskytnúť primerané úpravy, ktoré sú zmenou alebo prispôsobením, ktoré sú nevyhnutné a vhodné v prípadoch na zabezpečenie uplatňovania práv osôb so zdravotným postihnutím. Druhá časť tejto povinnosti zabezpečuje, že primerané úpravy nepredstavujú neprimeranú alebo nadmernú záťaž pre zodpovedný subjekt.
Primerané úpravy je jeden pojem a to slovo primerané by sa nemalo chápať ako doložka o výnimke. Pojem primerané by nemal fungovať ako samostatný kvalifikátor alebo modifikátor povinnosti. Nie je to prostriedok, pomocou ktorého by bolo možné hodnotiť náklady na úpravu alebo dostupnosť zdrojov. To sa hodnotí až v neskoršej fáze, keď sa vykonáva hodnotenie neprimeranej alebo nadmernej záťaže. Primeranosť úprav je skôr odkazom na relevantnosť, vhodnosť a účinnosť pre osobu so zdravotným postihnutím. Úpravy sú primerané, ak dosahujú účel, na ktorý sa vykonávajú a sú prispôsobené tak, aby spĺňali požiadavky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Ešte jedna vec z tohoto komentáru. Primerané úpravy by sa nemali zamieňať s pojmom špecifické opatrenia, vrátane pozitívnej diskriminácie. Hoci cieľom oboch pojmov je dosiahnuť de facto rovnosť, "primerané úpravy" je nediskriminačnou povinnosťou, zatiaľ čo "špecifické opatrenia" znamenajú preferenčné zaobchádzanie s osobami so zdravotným postihnutím oproti ostatným. Príklady špecifických opatrení zahŕňajú dočasné opatrenia na boj proti nízkemu počtu zamestnávania žien napríklad so zdravotným postihnutím v súkromnom sektore a podporné programy na zvýšenie počtu študentov so zdravotným postihnutím v terciálnom vzdelávaní.
Nemalo by dôjsť tiež k zámene primeraných úprav s poskytovaním podpory, kde patria osobní asistenti na základe práva žiť nezávisle a byť začlenený do spoločnosti alebo podporovať právnu spôsobilosť.
Toľko aspoň niektoré citácie z komentára č. 6 k dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré bližšie špecifikujú primerané úpravy.
A tak opakujem, cieľom môjho návrhu je zosúladiť znenie nášho antidiskriminačného zákona so znením dohovoru OSN, a to podľa odporúčaní Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Zároveň tento návrh zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. A tak by som vám chcela predstaviť dva ďalšie príbehy, ktoré tento Európsky súd pre ľudské práva riešil.
Predstavte si, že nevidiace dievča, ktoré hrá na lutne, sa prihlási na umeleckú školu. Prejde talentovými skúškami, ale škola ju odmietne prijať kvôli jej zrakovému postihnutiu odvolávajúc sa na dokumenty školy vylučujúce prijatie tých žiakov, ktorí nemajú podľa školy dostatočnú zdravotnú spôsobilosť. Pôjde o diskrimináciu? Ide o prípad "Kam proti Turecku", v ktorom Európsky súd pre ľudské práva po prvýkrát jasne pomenoval, že odmietnutie prijatia primeraných úprav zakladá diskrimináciu podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach. Konkrétne, škola sa nikdy nepokúsila pomenovať potreby dievčaťa a ani nevysvetlila, ako jej slepota mohla ovplyvniť úspech v hudobnom vzdelaní. Naviac, nikdy neboli ani posúdené možné fyzické úpravy pri vyučovaní tak, aby zodpovedali jej potrebám. Preto došlo k jej diskriminácii práve z dôvodu nezaistenia primeraných úprav.
Ďalší prípad sa týka mladého študenta technickej školy, ktorý ochrnul v prvom ročníku pri nehode. Po rekonvalescencii sa chcel vrátiť do školy a požiadal o úpravu fyzického prostredia tak, aby sa mohol pohybovať po trojpodlažnej budove školy. Škola reagovala tým, že stavebné úpravy budú trvať nejakú dobu a ponúkla možnosť využiť asistenciu. Študent toto odmietol s tým, že by to bolo pre neho ponižujúce, nakoľko by ho musela iná osoba nosiť po škole. V rozsudku Enver Sahin proti Turecku Európsky súd pre ľudské práva uznal, že došlo k porušeniu jeho práv, a to konkrétne zákazu diskriminácie práve z dôvodu nezaistenia primeraných úprav.
Priznám sa, že mi na tomto návrhu zákona veľmi záleží. A tak som požiadala o podporu aj ministra práce, aj ministra spravodlivosti, aj predsedu vlády, aj vás, milí poslanci, prostredníctvom vašich predsedov klubov. Reakciu som dostala, čo ma teda teší, od ministra práce Richtera, a možno aj vďaka tomu tu môžu odznieť dnes argumenty, prečo si myslím, že jeho vyjadrenia nie sú celkom správne.
Dovoľujem si upozorniť, že podľa môjho názoru, a teda podľa názoru právnikov, s ktorými som to konzultovala, odkaz na § 2 ods. 3, tak ako sa uvádza v liste ministra Richtera, odkaz na § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona v tom zmysle, že zahŕňa, že teda antidiskriminačný zákon zahŕňa aj primerané úpravy podľa článku 2 dohovoru, je nesprávny. Paragraf 2 antidiskriminačného zákona, ktorý primárne upravuje, čo sa myslí pod pojmom "dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania", v ods. 1 je uvedené, že dodržiavanie tejto zásady spočíva v zákaze diskriminácie z vymenovaných dôvodov. V odseku 3 je potom uvedené, že zásada rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Zároveň ale neprijatie týchto opatrení podľa ods. 3 nebude samo o sebe znamenať diskrimináciu podľa § 2a antidiskriminačného zákona, teda nemôže ísť o primerané úpravy v zmysle článku 2 Dohovoru OSN. To ich odmietnutie je diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia, samozrejme za predpokladu, že nejde o neprimeranú záťaž.
Podľa odseku 2, teda podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona ide totiž o prevenciu pred diskrimináciou. Koncept primeraných úprav podľa všeobecného komentára však nie je primárne preventívny, ale ide o samostatnú formu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Ide teda o úplne iný koncept. A samozrejme, s tým súvisia aj iné možnosti ochrany.
Treba pripomenúť, že s týmto argumentom, ktorý mi napísal minister práce teraz, vystúpilo v ministerstve, ministerstvo práce aj pred výborom OSN v roku 2016 a zo stranu, zo strany Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím bol tento argument striktne odmietnutý. Takže nerozumiem tomu, prečo mi ho napísal opäť.
Členovia výboru OSN boli prekvapení nepochopením konceptu primeraných úprav zo strany zástupcov ministerstva práce a dokonca preto v záverečných odporúčaniach explicitne uviedli to, čo som už čítala, že vyjadrili znepokojenie, že primerané úpravy sa nesprávne interpretovali ako dočasné vyrovnávacie opatrenie.
A teda znovu upozorňujem na komentár č. 6 k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý sa podrobne venuje definícii primeraných úprav a kde sa jednoznačne uvádza, že ide o jednu z foriem diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a teda nejde o preventívne opatrenie.
Dovoľujem si nesúhlasiť s tým, tak ako to napísal minister práce, že by už teraz antidiskriminačný zákon upravoval odmietnutie primeraných úprav ako formu diskriminácie. V opačnom prípade by sme to odporúčanie nemali a tak je potrebné to zapracovať. Obávam sa, že v prípadnom súdnom spore by obeť diskriminácie pravdepodobne neuspela. Verím, že o to ministrovi nejde. Predpokladám, že naším spoločným cieľom je, aby človek so zdravotným postihnutím v takýchto sporoch uspel.
Pán minister alebo jeho ministerstvo ďalej namieta, že zákon nezahŕňa všetky úpravy, ktoré by si vyžadoval, že kvantitatívne by bolo nutné novelizovať aj iné zákony. Súhlasím, sama som čítala niekoľko ďalších odporúčaní, kde boli primerané úpravy, bolo by ich treba zahrnúť viacej, ale domnievam sa, že v prvom rade je potrebné zmeniť túto všeobecnú normu, ktorá zakazuje diskrimináciu. A to tak, že sa vytvoria jasné predpoklady pre možné ďalšie novelizácie aj iných odporúčaní, ak to bude potrebné. Ale argumentovať s tým, že je to nedostatočné alebo to nie je komplexné, je vlastne podľa ministra málo a že sa tým nezmení vôbec nič. Pri všetkej úcte, pán minister, je to veľmi zvláštny argument a, bohužiaľ, tento prístup u nás sa často uplatňuje.
Tiež si dovolím nesúhlasiť s názorom, že zavedenie definície primeraných úprav bez ďalšej vykonávacej právnej úpravy, tak ako sa to píše v liste, by nemalo pridanú hodnotu.
1. Zavedenie definície primeraných úprav od nás vyžaduje výbor OSN. Je veľmi pravdepodobné, že toto odporúčanie sa bude opakovať aj (zaznievanie gongu) v ďalšej časti alebo teda pri ďalšom hodnotení a že budeme musieť pred orgánmi OSN vysvetľovať, prečo nerešpektujeme ich odporúčania. Nejde o to, nejde len o to, že zamestnanci ministerstva práce, ktorí budú toto vysvetľovať, sa budú cítiť trápne, ale ide aj o reputáciu krajiny a koniec koncov aj o slušnosť. Právnik by povedal dokonca - o právnu povinnosť akceptovať takéto odporúčania. Platí totiž, že zmluvy sa majú dodržiavať. A to, akým spôsobom sa má dodržiavať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, stanovuje Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý má na to jediný mandát.
2. Definícia v súlade s dohovorom, ktorá bude súčasťou antidiskriminačného zákona, môže priniesť veľmi pozitívne praktické dopady. Vyjasní sa, čo sa rozumie pod pojmom primerané úpravy a nebude nutné riešiť napríklad komplikovanú otázku vykonateľnosti dohovoru v prípadnom diskriminačnom spore.
3. Pán minister vyžaduje vykonávaciu úpravu, ale neviem, o akú vykonávaciu úpravu by sa malo jednať a tak by som bola veľmi rada, keby toto vedel vysvetliť. Takáto definícia aj bez vykonávacej vyhlášky by mala mať pridanú hodnotu.
Preto prosím ministra Richtera o prehodnotenie stanoviska, ktoré mi zaslal a podporu tohto návrhu zákona. Som presvedčená, že argumenty, ktoré som uviedla, by mu mali dovoliť zmeniť názor. Samozrejme, že tieto argumenty som mu už poslala.
Myslím si, že je dôležité urobiť aspoň nejaké kroky a teda zmeniť túto všeobecnú normu. V tomto prípade nejde o žiadny zásah do rozpočtu, ide hlavne o dobrú vôľu, lebo návrh zákona nemá vplyv na rozpočet. Verím, že sa tá vôľa nájde, teda predovšetkým v pléne tohoto parlamentu a že mi pomôžete posunúť návrh zákona do druhého čítania. Veď predsa máme ďalší legislatívny proces, v ktorom si môžeme vydiskutovať a doplniť možno tie chýbajúce ďalšie úpravy, ktoré, o ktorých sa aj pán minister zmieňoval.
Ja, samozrejme, spoluprácu len privítam, preto by som chcela požiadať spravodajkyňu, aby sa hlasovanie o tomto návrhu zákona odložilo na zajtra o sedemnástej a v súvislosti s tým by som ešte, ešte uviedla jeden ďalší prípad zo Slovenska, a to konkrétne tento.
Rodičia majú dcérku Elu, ktorá má Downov syndróm. Rozhodli sa, že Elu zapíšu v mieste jej bydliska do školy. Zdalo sa im prirodzené a poznali už viaceré príklady dobrej praxe od rodín, ktoré mali deti s Downovým syndrómom integrované. Vedeli, že je možnosť, aby mala v triede asistenta učiteľa a tiež to, že môže mať vypracovaný individuálny vzdelávací plán. Samozrejme, pri takomto type vzdelávania je nevyhnutná spolupráca všetkých zainteresovaných strán, čiže rodina, škola (zaznievanie gongu), špeciálna pedagogická poradňa plus ďalší odborníci podľa potreby. Je potrebné takéto kľúčové vytvorenie tých podmienok na to, aby mohla Ela nastúpiť do základnej školy. S týmto teda išli na zápis a škola odmietla Elu prijať, pretože má Downov syndróm a poruchu sluchu. Nastalo sklamanie a rozčarovanie. Rodičia sa rozhodli konať.
Obrátili sa na advokáta a zažalovali správnou žalobou rozhodnutie Mestského úradu Bratislava - Rača a rozhodnutie riaditeľa školy o neprijatí Ely do školy na krajskom súde, kde však neuspeli. Koncom októbra 2015 však Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil všetky napadnuté rozhodnutia, vrátane rozhodnutia riaditeľa školy a povedal, že bolo v najlepšom záujme Ely, aby s náležitou podporou bola vzdelávaná inkluzívne. Najvyšší súd teda rozhodol , že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie podľa čl. 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a aj právo na zaistenie primeraných úprav podľa čl. 5 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. V rozsudku Najvyšší súd uviedol, že ak by napríklad škola trvala na tom, že musí zamestnávať psychológa, pričom ale dieťa by potrebovalo iba prítomnosť asistenta, mohlo by ísť o diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. Išlo by práve o odmietnutie prijatia primeraných úprav, v tomto konkrétnom prípade najmä zaistenie podpory zo strany asistenta. Problém by bol ale ten, že náš antidiskriminačný zákon túto situáciu vlastne nedokáže dobre pomenovať napriek očividnej diskriminácii. A preto je potrebné antidiskriminačný zákon zmeniť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takže ešte raz zhrnutie. Odmietnutie primeraných úprav je diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia. Slovenské právo túto situáciu takto nechápe a neumožňuje sa efektívne brániť. Preto je tu táto novela, ktorá mení antidiskriminačný zákon tak, že odmietnutie primeraných úprav je vyslovene chápané ako diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. Verím, že vám rovnako ako mne záleží na tom, aby tu nedochádzalo k diskriminácii, a preto prosím o podporu tohto návrhu, ktorý zlepší právnu ochranu ľudí so zdravotným postihnutím a umožní im v prípade potreby efektívne bojovať o svoje práva.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 2.4.2019 11:27 - 11:28 hod.

Silvia Shahzad
Ďakujem. Chcela by som poprosiť o opravu hlasovania č. 120. Chcela som hlasovať za.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 29.3.2019 13:37 - 14:00 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Tak, milí kolegovia, dovoľte, aby som uviedla ešte raz návrh zákona, ktorým sa mení, alebo teda dopĺňa antidiskriminačný zákon. Rada by som tento návrh zákona predstavila predovšetkým na príbehoch, ktoré vás, dúfam, oslovia a takto na piatok popoludnie, ale ešte predtým by som chcela povedať, že akurát v tejto chvíli pred pár minútkami mi prišlo vyjadrenie, aj vyjadrenie ministra práce k tomuto návrhu zákona, tak, bohužiaľ, som si ho ešte nestihla prečítať veľmi celé a neviem naň reagovať momentálne v tejto chvíli, ale vyplýva tam niečo v zmysle, že sa odvoláva na, na to, že tu máme medzinárodnú zmluvu, dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý má prednosť pred zákonmi. Takže je to trošku také paradoxne, že kým sa tu dva dni rozprávame o medzinárodnej zmluve, ktorú nechceme prijať, tak zrazu nám vyhovuje, že sa môžeme odvolávať na nejakú inú medzinárodnú zmluvu. Predpokladám, že takto to bude u nás fungovať vždycky.
Takže napriek tomu, že, že teda, ešte čo som si tam stihla prečítať, je, že, že naozaj v tom slovenskom práve nám táto úprava chýba a budeme sa odvolávať len na tú medzinárodnú zmluvu, zatiaľ. Neviem, či, či ten môj návrh pán minister podporuje alebo nie, tak ďaleko som sa nedočítala, ale verím, že to tak bude.
Ako som spomínala, malo by to byť o, a teda hlavne o tých príbehoch ľudí. A prečo tento návrh zákona predkladám? Bohužiaľ, stále tu ja prichádzam s témami, ktoré sa týkajú prístupnosti, bezbariérovosti a podobne, a je to, je to na jednej strane logické, na druhej strane veľmi rada by som prijala, keby, keby nemusíme riešiť vlastné problémy my a rieši to niekto z kolegov a ktorý, a že nás v tom naozaj výrazne podporujete, ale zatiaľ asi inú možnosť nemáme.
Takže k tým spomínaným príbehom.
Skúste si predstaviť, že sa vyberiete na nákup do obchodného centra, ktorých tu máme, na nejaké stretnutie. Až donedávna boli tieto, aj tieto obchodné centrá sa stávali také, také najprístupnejšie aj z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím, ale musím povedať, že aj vplyvom toho, že sa v tejto krajine toho veľa nemení, čo sa týka prístupnosti, bezberiérovosti a vôbec ponímania, alebo teda ako sa ten priestor chápe z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím, tak sa aj tieto priestory výrazne menia. V nákupných centrách, v jednom konkrétnom momentálne pribudla oddychová zóna, rekonštruovaná, úplne nová, nová gastropasáž, ktorá na prvý pohľad vyzerá veľmi pekne, sú tam vysoké drevené schody, vkusne vypĺňajú priestor pod sklenenou strechou, vedú do poschodia, je, dá sa tam dostať do reštaurácie hore, alebo teda je tam nejaká kaviareň, je tam nejaký výťah, ale celé to schodisko, ktoré slúži ako relaxačná zóna, je bariérové. Je to obrovský priestor, kde sa dá proste sedieť, kde sú, kde sú nabíjacie stanice, kde sú proste zásuvky, človek na vozíku proste nemá šancu.
Okrem toho sú tam, samozrejme, sú tam, sú tam niektoré prvky, niektoré kaviarne, ktoré sú úplne nedostupné a ktorými sa inak veľmi chvália práve, práve prevádzkovatelia tohto obchodného centra, že aký to je vkusný priestor, ale, ale z pohľadu človeka na vozíku zrazu zistíte, že keď tam niekde hore uvidíte svojho kolegu, svojho priateľa, svojho známeho a chcete sa s ním porozprávať, tak musíte to riešiť tak, že a len jedine opustí ten priestor a zíde k vám dole. Takisto je tam aj priestor na jedenie, ktorý, ktorý je kompletne skoro celý bariérový. Dole sú možno nejaké také symbolické dva-tri stoly, ale inak celá časť je postavená na schodisku.
Možno si to neuvedomujete do tej chvíle, dokiaľ sa vás to netýka, ale keď zistíte, že takýchto priestorov nám pribúda bežne, tak zistíte, že vás to potom obťažuje, a zistíte potom, že ono to má mnohé ďalšie nedostatky a vy jednoducho s tým neviete pohnúť. Zistíte, že, áno, aj dizajn býva často k vám krutý a momentálne aj mnohé ocenenia, myslím, že dokonca majú prebehnúť nejaké ďalšie ocenenia stavbárov a podobne práve v týchto dňoch, neviem, či aj nie dneska zrovna, alebo nejako takto, som veľmi zvedavá, koľko z týchto ocenených objektov bude naozaj bezbariérových.
Je to vizitka tejto spoločnosti. A myslíte si, že toto nie je diskriminácia, ak tieto priestory, ktoré, ktoré sú určené verejnosti a hoci sú súkromné, myslíte si, že by nemali byť bezbariérové? Ony pritom doteraz bezbariérové v podstate kompletne boli.
Možno tento, toto nákupné centrum ešte nie je až taký problém sám osebe, lebo, okej, stále je tam ešte dosť priestoru, kde sa dá realizovať, ak teda nespomeniem tie konkrétne, tie nabíjacie stanice, ktoré tam sú. Dnes už všetci chodíme s notebookmi, s mobilmi a všetci sa potrebujeme neustále dobíjať, tak tieto zásuvky sú naozaj úplne všetky nedostupné. Takže toto je ešte stále ten menší problém.
Máme tu, máme tu omnoho horšie situácie. Máme tu, máme tu budovy, ktoré boli skolaudované, ktoré boli bezbariérové a ktoré, ktoré sa časom, časom sa z nich tie bezbariérové prvky jednoducho strácajú. Jednu takú budovu máme napríklad na Einsteinovej, je to, je tam nejaké fitnescentrum, je tam nejaké zdravotnícke stredisko, a v tejto budove, určite bola celá budova bezbariérová, lebo naozaj tam bolo aj označenie, aj miesta, aj všetko, aj pekný prístup, najprv zanikla bezbariérová toaleta, bolo to ešte v roku 2015, teda resp. tá neviem, kedy zanikla, ale v roku 2015 tam ešte mala aspoň označenie na dverách, ale toaleta tam už nebola v tom čase. Neskôr zmizla už aj táto ceduľka, už tam nie je žiadna a už vás odkazujú už len na bežné verejné toalety. No a asi pred mesiacom zmizlo asi podľa mňa už aj posledné parkovacie miesto, ktoré, postupne sa to rozpredáva, postupne sa prenajíma prevádzkovateľom, a ak tam boli v garážach nejaké vyhranené parkovacie miesta pre vozičkárov, tak dnes ich tam už ťažko nájdete a naozaj, fakt to posledné tam ešte pred mesiacom bolo, dnes tam už nie je.
Takže potrebujeme sa proste proti tomu brániť, lebo zisťujeme, že takéto, takýto prístup tých prevádzkovateľov, ktorí si, ktorí si robia s tou budovou, čo chcú, je úplne bežný. Myslíte si, že toto nie je diskriminácia?
To isté sa stáva pri, pri súkromných bytoch, pri ktorých sú vyhradené parkovacie miesta, ale tie vyhradené parkovacie miesta, ako sme sa už niekoľkokrát rozprávali aj na stavebnom úrade, ony sú vyhradené pre návštevy, nie, nie na to, aby sa rozpredávali potom s bytmi. Lenže v našej praxi je skúsenosť iná a rozpredávajú sa aj tie parkovacie miesta, ktoré, ktoré tam bežne by mali fungovať proste pre návštevy, pre, pre ľudí, ktorí tam prichádzajú do týchto objektov. Jednoducho sa predajú a po čase sa tá ceduľka stratí a značka, označenie, že je to vyhradené miesto pre vozičkára, všeobecné, zanikne, ani nie je tam žiadne, ani už potom ani vodorovné, ani žiadne zvislé značenie. Stavebné úrady, vyzerá, že sú na toto prikrátke.
No a môžem ešte pritvrdiť. Predstavte si, že ste v nemocnici, nie v súkromnej, ale v štátnej, predstavte si, že sa dostanete do našeho najväčšieho komplexu na Slovensku, na Kramáre, a potrebujete ísť s niekým, kto je na vozíku, na bezbariérovú toaletu. Čo myslíte, koľko bezbariérových toaliet nájdete na Kramároch? Keď som sa na to pýtala aj na ministerstve zdravotníctva, odpoveď bola, že jedna, niekde pri vrátnici. Čiže vy keď potrebujete ísť na nejaké, neviem ktoré poschodie, tak pokiaľ ste na vozíku, tak sa nenachodíte, ale pokiaľ ste doprovod, tak sa nachodíte.
Našťastie ja som si to teda trošku zmapovala a bola som sa tam pozrieť. Je tam aj Detská fakultná nemocnica, ktorú do tohoto nezahrnuli, sú tam ďalšie dve, lenže problém je, že ani tieto, všetky tieto tri priestory, ktoré tam sú, neviem, či sa tam nejaké ďalšie nachádzajú, ale nikto vás nevie nasmerovať bežne. Ani jeden z týchto troch priestorov nespĺňa parametre podľa vyhlášky. Tá vyhláška tu je od roku 2002. Tá jedna toaleta, ktorú spomínalo ministerstvo zdravotníctva, je tam údajne osem rokov. Čiže niekde v polovici platnosti tej vyhlášky. Napriek tomu pre mňa neuveriteľným spôsobom tam umiestnili umývadlo, kde sa vozičkár k nemu vôbec nedostane, čo akože neviem, neviem, ako čo, čo to bolo za, za projektanta, ale naozaj mám pocit, že by si mal zopakovať nejaké štúdium.
Okrem toho v tej detskej časti je jeden priestor, ktorý je označený ako prebaľovací pult. Na to ma upozornili mnohí rodičia, ktorí tam chodia, a teda potrebujú naozaj takýto priestor mať. Mala by to mať každá verejná inštitúcia. Verím, že sa takýto priestor podarí vybudovať napríklad na, na hlavnej autobusovej stanici, lebo naozaj to je miesto kľúčové, kde by takéto miesta mali byť, aj ten prebaľovací pult pre väčšie deti a pre dospelých ľudí, lebo, lebo naozaj nie všetci potrebujú len tie bezbariérové toalety, ale aj takýto väčší priestor, kde je lôžko a kde proste naozaj môžu tú hygienu celú vykonať.
Úplne na výsmech je, že keď otvoríte dvere na Kramároch, tak hneď medzi dverami sa vám zjaví posteľ a aj človek chodiaci má problém vedľa tej postele stáť, nieto ešte, aby ste sa tam dostali s vozíkom. Jednoducho ten rodič alebo tá osoba, ktorá potrebuje využiť tento priestor, jediná šanca je nechať vozík pred dverami a neviem, čo tam vlastne ako keby mal robiť.
Takže, takže takéto priestory my máme a je to naozaj tragédia.
Samozrejme, keby sme sa tu začali baviť o hygiene, lebo sa bavíme o zdravotníckom zariadení, tak by sme mali ďalší obrovský problém, hygienu neskúma už vôbec nikto. Napriek tomu, že máme veľmi prísne nároky, keď chceme otvárať akékoľvek prevádzky a teraz máme tam požiadavky na hygienu zariadení, tak v týchto prípadoch to vôbec nikto nerieši.
Myslíte si, že keď chcete ísť do tohoto zdravotníckeho zariadenia a nemáte proste možnosť ísť na, teda na, napríklad na tú toaletu, že to nie je diskriminácia?
Bohužiaľ, je to slovenská realita a možno aj z tohto dôvodu mnoho ľudí naozaj reálne odkladá svoje zdravotné problémy, pretože má problém sa vôbec do toho zdravotníckeho zariadenia dostať a vôbec tam fungovať. A naozaj toto je často problém, že teda nielen, nielen, samozrejme, takéto podružné veci, ale aj to, že, že nemáte ani ten prístup k tým, k tomu, k tým vyšetreniam a k, nevedia vám poskytnúť odbornú starostlivosť, lebo nemajú na vás priestory, nemajú na vás vybavenie, nemajú na vás personál, a ľudia naozaj sa tomuto vyhýbajú.
Myslíte si, že sú tieto situácie v poriadku? Som presvedčená, že nie. Myslíte si, že ide o diskrimináciu? Určite áno.
Ale ako sa proti tomu brániť? Lebo všade vám povedia, že však máme, ale nikto nepozerá na to, že ako to vyzerá, v akom je to stave, že či to spĺňa podmienky, nespĺňa. Nemáme sa ako brániť.
A dokonca tu nemá byť ani rozdiel medzi verejným a súkromným subjektom, pretože tieto podmienky by mali platiť pre všetkých rovnako, tak, tak to hovorí dohovor a takto by sme to mali mať nastavené aj v našej legislatíve.
Ešte by som spomenula jeden prípad, lebo toto ma celkom zaujalo. Kolegyňa Zuzana Zimenová, už som videla minulý týždeň, že mala uverejnený status, ktorý tiež veľa hovorí o tej spoločnosti a ochote riešiť problémy, a to, že na školskom výbore sa ministerky Martiny Lubyovej pýtala, teda citujem z jej statusu, že prečo nenasmeruje eurofondy v školstve tam, kde peniaze zúfalo chýbajú. Za 5 rokov vyčerpal totiž rezort školstva len 5 % z ponúkaných peňazí. Ako príklad teda uviedla kolegyňa debarierizáciu škôl a odborný servis pre učiteľov v základných školách, kde je čoraz viac žiakov so špeciálnymi potrebami. Ministerka odpovedala k tej debarierizácii, podľa teda statusu kolegyne, že "debarierizáciu ministerstvo riešiť nemusí, lebo školské budovy nie sú majetkom štátu a štát nie je zriaďovateľom škôl, preto to majú riešiť obce". Samozrejme, podpredseda ZMOS-u Jozef Turčány však už predtým na výbore upozornil, že samospráva nemá z čoho zaplatiť ani Ficove obedy zadarmo, ani Dankove rekreačné poukazy pre zamestnancov, takže debarierizácia fakt nehrozí. Toto bolo presne z jej statusu a verím tomu, a nie nadarmo som tu pred časom predkladala zmenu kompetenčného zákona, ktorý mal zaviazať tak ministerstvo školstva, ako aj ministerstvo zdravotníctva, aby sa zajímali o to, v akých priestoroch sú ich kľúčové inštitúcie, teda školy a nemocnice, zdravotnícke zariadenia, ktoré patria do týchto rezortov, a nevyzúvali sa zo zodpovednosti, pretože stav, ktorý tu máme, je aj preto taký, že túto činnosť nikto nekoordinuje.
Možno by sa našlo aj na tom ministerstve školstva alebo zdravotníctva alebo kdekoľvek inde oveľa viac finančných prostriedkov aj na tento účel, keby sme zistili, akú zúfalú situáciu tu máme. Lenže my si len zakrývame oči pred tým, že však to nie je náš problém, a keďže to nemáme na papieri, nemáme to nikde zrátané, spočítané, tak sa to proste nerieši.
Obávam sa, že pokiaľ sa tento problém, hlavne čo sa týka škôl a čo sa týka zdravotníckych zariadení, bude hádzať iba na zriaďovateľov, tak sa nikam nepohneme. Proste to sú, to sú väčšinou zariadenia, ktoré majú problém prežiť bežnú existenciu a nieto ešte riešiť debarierizáciu, ktorá naozaj v tom čase nebola a jednoducho tieto veci väčšinou alebo tieto objekty väčšinou zdedili.
Čiže nám zase nič iné neostáva, bežným občanom, ako sa sťažovať na diskrimináciu, lebo tak nedostanete sa tam, tam, tam, neviete si vybrať školu podľa toho, čo naozaj chcete, a vyberáme si donekonečna stále len to, kde sa dostaneme.
Riešenie v mnohých prípadoch by mohol byť práve tento antidiskriminačný zákon. Ale aj náš antidiskriminačný zákon má isté medzery, na ktoré nás upozornil Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím ešte v roku 2016. A keďže aj Slovenská republika ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a je teda ním viazaná, malo by byť našou povinnosťou čo najrýchlejšie implementovať takéto odporúčania. A tento návrh zákona sa presne o toto snaží. Jeho cieľom je odstrániť jeden z nedostatkov v slovenskom antidiskriminačnom práve. Medzera je spôsobená chýbajúcou implementáciou zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ten v čl. 5 zakazuje diskrimináciu, pričom to rozumie aj odmietnutie tzv. primeraných úprav. Právny koncept primeraných úprav je definovaný v čl. 2 Dohovoru OSN tak, že ide o nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavuje neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými. Inými slovami, aj odmietnutie nevyhnutných a adekvátnych zmien, napríklad aj fyzických úprav toaliet v nemocnici tak, aby sa dala používať vozičkárom, by mala znamenať diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Náš antidiskriminačný zákon právny koncept primeraných úprav v plnej šírke nepozná. V § 7 zákona, antidiskriminačného zákona je upravený iba vo vzťahu k zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím. A to je veľmi reštriktívny prístup, ktorý nezodpovedá Dohovoru OSN a obmedzuje ochranu ľudí so zdravotným postihnutím pred diskrimináciou. Túto skutočnosť potvrdil aj Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý vo svojich záverečných odporúčaniach, publikovaných 18. apríla 2016, uviedol, že je znepokojený tým, že legislatíva, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, nebola rozšírená nad rámec oblasti zamestnanosti.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 29.3.2019 13:33 - 13:34 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Môžem poprosiť niekoho? (Poslankyňa Remišová pomáha rečníčke uviesť do chodu mikrofón pri rečníckom pulte.) Ďakujem.
Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte, aby som predniesla návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 365/2004 Z. z., tzv. antidiskriminačný zákon.
Návrh zákona vypĺňa medzeru v slovenskom antidiskriminačnom práve spôsobenú chýbajúcou implementáciou zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dohovor OSN v čl. 5 zakazuje diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím, pričom diskrimináciou z dôvodu zdravotného postihnutia sa podľa čl. 2 Dohovoru OSN rozumie aj odmietnutie tzv. primeraných úprav. Keďže toto sa v našom antidiskriminačnom zákone nenachádza, cieľom návrhu zákona je tak zosúladiť znenie antidiskriminačného zákona so znením Dohovoru OSN, a to podľa odporúčaní Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Tým dôjde nielen k naplneniu povinnosti, ktorá Slovenskej republike vyplýva z ratifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ale aj k posilneniu ochrany osôb so zdravotným postihnutím.
Predkladaný návrh zákona bude mať pozitívne sociálne vplyvy. Návrh zákona nebude mať žiadny vplyv na rozpočet aj verejnej správy, na podnikateľské prostredie, na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti.
Skryt prepis
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 7.2.2019 14:30 - 14:32 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Ďakujem, ďakujem, pán minister, za odpoveď. Toto ste, žiaľ, citovali len zákon a tie podmienky, ako sú v zákone nastavené, áno, máte pravdu, nebola tam uvedená informácia, že napríklad aj v tomto prípade sa jedná o invalidný dôchodok z mladosti, a tam sa potom už ťažko zohľadňujú tie, tie odpracované roky postupne.
Moja otázka však bola, resp. to ani nie je moja otázka, týchto, naozaj, naozaj ste si dobre všimli, že tých otázok bolo niekoľko, pretože tých otázok sa, sa nám v poslednej dobe kopia a tieto štyri otázky som naozaj dostala len tento týždeň. A tá otázka bola, že tie invalidné dôchodky sú v takto nastavenom zákone strašne nízke, a vidíte tam tie dôsledky, že ten človek nedokáže z invalidného dôchodku samostatne fungovať. Že ako má postupovať v tomto prípade, a či už nestojí za zváženie, keď sa tu bavíme o obrovských investíciách, napríklad do ministerstva obrany, keď sa tu už bavíme o novom leteckom dopravcovi a podobných témach, či by nebolo dobré, keby ste aj vy otvorili za ľudí so zdravotným postihnutím tému podpory, a teda prekopania celého systému aj dôchodkového poistenia, tak aby zaručovala, zaručoval tento príjem dôstojný život, lebo spomínali ste aj percento miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, bohužiaľ, aj v tomto prípade, viete, že ak toto už niekto má, tak je problém sa zamestnať.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 7.2.2019 11:16 - 11:17 hod.

Silvia Shahzad
!!! Vymazať rámček !!!
Skryt prepis
 

Vystúpenie 7.2.2019 11:15 - 11:15 hod.

Silvia Shahzad
!!! Vymazať rámček !!!
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 18:00 - 18:37 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Tak ešte, ešte raz dnes. Vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám priblížila, o čom v tejto novele zákona o službách zamestnanosti ide. Ešte predtým by som však chcela dať do pozornosti jednu informáciu, teda dúfam, že už bude potvrdená, a to, že na júnovej schôdzi som predložila procedurálny návrh, aby sa zákony, ktoré sa týkajú ľudí nepočujúcich alebo teda ktoré sa týkajú, zákony, ktoré sa týkajú ľudí so zdravotným postihnutím a teda predovšetkým nepočujúcich, aby sa tlmočili do posunkového jazyka, Tak pevne verím, že, že už aj tento môj návrh zákona, rovnako ako aj návrh zákona, ktoré predkladali kolegyne Nicholsonová a Zimenová, bude pretlmočený do posunkového jazyka a budú to také prvé lastovičky v tomto parlamente. Zatiaľ uvidíme, ako, ako to pôjde ďalej.
Čo sa týka pracovného asistenta pre ľudí so zdravotným postihnutím, začala by som čl. 27 Dohôd o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o práci a zamestnaní. Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. Zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla rozšíriť ten okruh pracovných asistentov. Pretože nie každý, každá osoba so zdravotným postihnutím má možnosť získať pracovného asistenta na svoju činnosť, lebo jednoducho sa s touto činnosťou v zákone nepočíta. A samozrejme, čo urobia úrady práce? Žiadosť o takéhoto pracovného asistenta zamietnu.
Rovnako čl. 27 hovorí, že teda zmluvné strany budú chrániť na rovnakom základe s ostatnými práva osôb so zdravotným postihnutím na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, vrátane rovnakých príležitostí. Ani rovnaké príležitosti tu určite nemáme. Budú podporovať tvorbu pracovných príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím a ich kariérny postup na trhu prác. To takisto ani tento zákon v tejto súčasnej podobe nespĺňa. Ako aj asistenciu pri hľadaní, získavaní a udržaní si zamestnania a pri návrate do zamestnania. Zamestnanie síce máme, ale nie je tam asistencia pri tých ďalších formách činností, ktoré som už spomínala.
Samotný článok hovorí aj o tom, že budú podporovať príležitosti na samostatnú zárobkovú činnosť, podnikanie, rozvoj družstiev a začatie vlastného podnikania. Budú zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore. A toto tiež musím pripomenúť, že toto sa takisto deje len v oklieštenej podobe. Ja by som si napríklad naozaj predstavovala, aby hlavné kontaktné miesto, ktoré sa má zaoberať požiadavkami ľudí so zdravotným postihnutím, malo vo svojich radoch zamestnaného človeka so zdravotným postihnutím, aby to bolo autentické. Zatiaľ sa nič také nedeje. Zabezpečia, aby sa pre osoby so zdravotným postihnutím na pracovisku realizovali primerané úpravy. Tu treba povedať, čo sú primerané úpravy. To sú naozaj individuálne požiadavky osôb so zdravotným postihnutím a tu sa nehovorí o prístupnosti. Prístupnosť aká taká by mala byť samozrejmosťou. Čiže my nemáme ešte ani tú prístupnosť, nieto ešte tie primerané podmienky.
Aj preto, že tu máme tento čl. 27, ku ktorému sme sa okrem iného zaviazali tým, že sme ratifikovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ten posun k tomuto dohovoru je strašne, strašne pomalý, aj preto prichádzam teda s touto novelou, ktorá by mohla pomôcť realite. Lebo naozaj ľudia so zdravotným postihnutím vykonávajú aj iné druhy činností ako len to, že sú zamestnaní niekde, že majú svojho zamestnávateľa, kde nie je problém získať pracovného asistenta, ak zamestnávateľ, samozrejme, o neho požiada, a potom ešte tu máme možnosť pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré, ktoré však v dnešnej podobe máme množstvo foriem, ktoré naozaj toho, toho pracovného asistenta nedostávajú. A teda tu treba naozaj spomenúť možno práve tie umelecké činnosti, ktoré sa dajú robiť z domu, majú evidentné výsledky. To znamená, že nikto nemôže spochybňovať, že, že tými umelcami naozaj sú, pretože majú za sebou diela, či sú to už rôzne vystúpenia, či sú to maliarske diela. Alebo máme tu dokonca spisovateľov, už niekoľkých, tuším, som zaregistrovala. Takže naozaj sú to činnosti, ktoré môžu vykonávať osoby so zdravotným postihnutím a pracovného asistenta nedostanú.
Rovnako tu máme mnoho športovcov. A ja by som sa v tejto chvíli prihovárala aspoň za tých športovcov, ktorí ten šport robia na vrcholovej úrovni a toho asistenta naozaj potrebujú. A tam sú takisto výsledky nespochybniteľné. Čiže nie je to, že proste tu bude štát prispievať na nejakú činnosť ľuďom, ktorí nevedia, čo chcú robiť. Proste naozaj mnohí sa hľadajú a nejakým spôsobom začať musia. Naozaj musia do toho investovať veľké peniaze. Ale hovoríme tu aj o reprezentantoch, ktorí tých asistentov potrebujú. Máme tu mnoho športov, ktoré, ktoré robia ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, a podľa mňa by im aj pracovní asistenti pomohli.
No a, samozrejme, sú tu verejní funkcionári. Čiže aj teraz, ako tu sedím, opäť som odkázaná na to, že musím žiadať, proste, o pomoc kolegov, aj keď ja verím tomu, že ani jeden s tým nemám problém, ale byť v tej situácii, keď neustále musíte čakať, kým niekto dobehne a kým niekto sa dovtípi, či potrebujete pomoc alebo nepotrebujete, keď to má robiť, samozrejme, asistent, ktorý sem do tejto sály nesmie, tak je to naozaj problém. Takže aj preto si myslím, že verejní funkcionári by mali mať pracovných asistentov a možno nie osobných, lebo, lebo je tu to, čo som spomínala už aj v tom predchádzajúcom príspevku k osobným asistentom na školách, že sú to cudzí ľudia, a tým pádom nevie sa tá inštitúcia vysporiadať s tým, vlastne, kto je osobný asistent a v akom vzťahu má byť. Jednoducho je tu cudzí element.
Takže tieto tri skupiny. No a ešte by som ich trošku viacej priblížila.
Právnym rámcom napríklad slobodných povolaní sú hlavne zákony o jednotlivých komorách. Podnikatelia bez živnostenského oprávnenia teda musia mať na výkon svojej, musia byť na výkon svojej činnosti zapísaní buď v nejakej komore, alebo majú na výkon svojej činnosti uzatvorené zmluvy v rámci autorského zákona alebo napríklad zákona o finančnom sprostredkovaní. Čiže, čiže všetky tieto činnosti by mali byť samozrejme zahrnuté medzi činnosti, ktoré, alebo osoby, ktoré vykonávajú takéto činnosti, by mali mať možnosť získať pracovného asistenta. Osoba, ktorá chce vykonávať slobodné povolanie, sa napríklad musí zaregistrovať na Štatistickom úrade. Príjmy sú jednoznačne definované. Patria pod príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti, napríklad podľa § 6 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona o dani z príjmov. Čiže, čiže všetko sú to úplne legitímne veci a ľahko identifikovateľné. Osoba vykonávajúca slobodné povolanie má rovnakú povinnosť ako živnostník platiť odvody do zdravotnej poisťovne, do Sociálnej poisťovne, daňový úrad po odovzdaní daňového priznania skúma pri sociálnych odvodoch, že či tá osoba prekročila príjem, na základe ktorého jej vznikne povinnosť platiť odvody aj do Sociálnej poisťovne, alebo nevznikne. Čiže je tam stále rovnaký vzťah ako pri samostatne zárobkovo činnej osobe. A teda ako som už spomínala, mnoho ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím sa hľadá práve v takých tých umeleckých činnostiach. A preto sa to často stáva náplňou ich a zmyslom ich života.
Preto si myslím, že aj v tomto prípade aj treba podporovať aj formou pracovného asistenta takýchto ľudí a treba tie činnosti nejakým spôsobom profesionalizovať. Pretože, resp. aj oni, ak sa chcú profesionalizovať, potrebujú lepší servis, a to nedostanú, keď im ho, ich bude robiť osobný asistent. Potrebujú človeka, ktorý to bude robiť v pracovnom čase, pretože osobný asistent je človek, ktorý väčšinou, je to možno, možno ho získať skôr na tie činnosti osobného charakteru, ale nie na prácu. To je jeden problém. A teda druhý problém je ten, že naozaj ten pracovný asistent je jednoznačnejšie definovaný ako keby v systéme a sú jednoznačne pre neho zadefinované podmienky, ako funguje a tým pádom ani tá fluktuácia nemusí byť až taká veľká ako pri osobných asistentoch. Čiže ak chce človek so zdravotným postihnutím sa naozaj realizovať, potrebuje stabilného človeka vedľa seba.
Tiež treba povedať, že bavíme sa tu o ľuďoch, ktorí často bývajú veľmi pozitívne hodnotení zvonka profesionálnymi odborníkmi, a stále sa tu bavíme o takýchto ľuďoch, pre ktorých ja presadzujem pracovného asistenta. A nemalo by im komplikovať život to, že im nemá kto pomôcť. Lebo aj takíto ľudia si práve zlepšujú svoje schopnosti tým, že to môžu robiť pravidelne na nejakej stabilnej báze a že nemusia neustále riešiť nejaké v podstate existenčné veci v zmysle či na druhý deň tú svoju činnosť budú vedieť vykonávať alebo nie.
Ako som už spomínala v tejto kategórii máme dokonca spisovateľa. Myslím si, že už pomerne úspešného spisovateľa. Môj veľký obdiv naozaj má. Je to človek, ktorý je ležiaci, je na dýchacom prístroji, má na konte už tri romány a myslím si, že je len ťažko predstaviteľné, ako takýto človek naozaj svojpomocne dokázal takéto veľké knihy napísať. A že jedinú pomoc, ktorú dostáva, je tá podpora podľa mňa z rodiny, ktorá mu vytvára tie podmienky, aby tie knihy mohol písať. Napríklad by som tu spomínala, teda, týmto autorom je Miško Škombár, ktorý napísal napríklad knihu Druhá šanca. Len aby ste vedeli, o čom to je. Je to akčný triler s príchuťou sci-fi, ktorý sa odohráva v polofiktívnom Anglicku. Hlavným hrdinom je mladý muž trpiaci svalovou dystrofiou. Diagnózu zdieľa teda aj autor, vďaka čomu sú choroba a hrdina zobrazení veľmi autenticky. A teda dostane tento hrdina druhú šancu, celkom vyzdravie, ak bude ochotný navždy opustiť svoju rodinu, zmeniť si identitu a nasadiť svoj život do boja dobra proti zlu. Takže asi takto na priblíženie. Ale tento príbeh má naozaj aj tú druhú stranu, má jej autora. Hoci román má možno 500 strán alebo takmer 500 strán, je, proste neviem, môžte si to vyskúšať, ako poležiačky dokážete napísať 500 strán. A vlastne tento človek takto píše už, neviem, myslím, že už pracuje na ďalších knihách. Neviem, či jednej, či viacerých, ale už má rozpracovaných viac tém, myslím.
Jedna strana takéhoto človeka, napísať jednu stranu trvá oveľa dlhšie možno, ako si dokážete predstaviť. No keď sa pýtal na pracovného asistenta, samozrejme nemal nárok. A ten pracovný asistent by mu pomáhal, pretože nie je to o tom, že by mu tie knihy písal. Je to o tom, že potrebuje podať počítač, odsunúť počítač. Potrebuje nejakým spôsobom tú asistenciu, aby mohol tam do tej klávesnice vyťukávať písmenko po písmenku Potrebuje, potrebuje, naozaj už má teraz veľmi aktívne kontakty so svetom okolitým. Chodí na, je pozvaný na mnoho podujatí, kde predstavuje tie svoje knihy. A na toto vôbec tento zákon nemyslí.
Myslíte si, že človek, ktorý takto na sebe pracuje a ktorý už teraz tu čosi po sebe zanechal, si nezaslúži, aby mohol pracovať efektívnejšie? Nedokazuje dostatočne, že je húževnatý, že si sám našiel prácu, ktorá ho baví, že sa v nej dokáže presadiť, že, že proste si hľadá tú svoju vlastnú cestu? A nikto mu v tom nepomáha. Každý deň vlastne na tejto svojej ceste musí bojovať sám, teda resp. pomáha mu tá jeho rodina, ktorú má.
Ďalšia strana, stránka je, že aj Michalova mama mu robí len opatrovateľa. Proste opäť je to človek, ktorý nemá, resp. má tam nejaké, má tam nejaké dôchodkové zabezpečenie, nemá sociálne zabezpečenie. Nie je, nemá ďalšie sociálne zabezpečenie, nemá nemocenské poistenie, nemá poistenie v nezamestnanosti tak ako všetci opatrovatelia a proste je úplne smutné, že len z tejto pozície mu, mu mama pomáha. A bude to mať možno dôsledky, keď, keď za chvíľku, myslím si, že, že aj tá úspešnosť toho predaja tých kníh sa ukáže, že vlastne koľko na tých knihách on si dokáže privyrobiť, ale tento jeho príjem mu bude ovplyvňovať výšku príspevku na opatrovanie, prosím pekne. Čiže ani tá mama možno nedostane ten príspevok v takej výške, ako ho dostávala doteraz, podľa toho, ako je aj šikovný, ako sa presadí na tom trhu s tými knihami, ako si nájde čitateľov. A keď naozaj bude veľmi šikovný, tak, žiaľ, toto mu veľmi bude komplikovať život. Aj preto by potreboval pracovného asistenta, ktorý funguje nezávisle, nie je posudzovaný do jeho príjmu, nemá dôvod byť posudzovaný, je to proste človek, ktorý si samostatne zdaňuje svoje príjmy. Áno, príjmy pracovného asistenta sú zdaňované, tak ako iné príjmy samostatne zárobkovo činných osôb, aj keď nemá tento status, ale funguje presne rovnako. Rovnako si pracovný asistent platí odvody, či zdravotné, či sociálne, ale vravím, že je tu, je tu tento veľký benefit, že jednak, jednak tá mamka môže mať, je to jej náplň, pretože sa tak dobrovoľne rozhodla, že chce robiť pracovného asistenta svojmu synovi, ale môže to považovať už za svoju činnosť, a nie je toto opatrovanie.
A teda, ako som už spomínala, ľuďom ako Michal, ktorí sa začali viac angažovať v jednej zo svojich možno umeleckých aktivít, ktorú začali robiť naplno, sa život mení nielen tým, že si vedia vypĺňať čas, že si nájdu ten zmysel života, ale sa im mení život aj tým, že sa o nich začína zaujímať spoločnosť a že ich meno sa stáva známym. Takže, takže aj toto má ďalší efekt, ktorý, ktorý má, má neoceniteľnú hodnotu. A takýmto spôsobom sa ľudia so zdravotným postihnutím stávajú súčasťou spoločnosti.
Michal v tomto prípade, si myslím, dokázal zázrak. A už by to mohol konečne aj v tomto štáte niekto oceniť. Takže aj preto by som prosila, keby sa tento návrh zákona dal presadiť a keby sa na takýchto ľudí myslelo.
Podobne sú na tom športovci, ako som spomínala, ktorí robia športy na vrcholovej úrovni, venujú sa im dennodenne. Mali by mať rovnaké podmienky ako zdraví športovci, no nemajú. Mohli by byť za, za tie svoje výsledky rovnako platení, ale väčšinou vždycky tam je nejaký zádrheľ. Aj títo športovci rovnako reprezentujú krajinu ako zdraví športovci, rovnako si ťažko zabezpečujú ten celý servis okolo, okolo ich tréningov a vôbec ten postup na to, kým sa dostanú do tej reprezentácie. Nie je to jednoduché. Často je problém v tom, že, že tie športy sú tak menšinové, že musia do, do, za športom dochádzať oveľa viacej ako zdraví ľudia, deti so zdravotným postihnutím musia dochádzať ďalej ako zdravé deti, pretože nemajú vo svojom okolí tieto možnosti. Tréningy, športové podujatia, všetko, všetko proste sa, sa koná úplne v iných podmienkach, ako, ako pre zdravých športovcov. A to sa bavíme stále ešte len o tej, o tej neprofesionálnej, resp. o tej úrovni, kedy, kedy ten človek len si hľadá tú cestu k športu. Toto všetko musí, samozrejme, prekonať. Toto nemá riešiť tento návrh zákona.
Návrh zákona má riešiť tých reprezentantov, ktorí už niečo v živote dosiahli, pardon, niečo obetovali aj pre ten šport a, a uľahčilo by im to dosahovať možno ďalšie športové úspechy.
Ja teda musím povedať, že som sa, že som aktívne športovala donedávna, ešte myslím si, že aj budem. Venujem sa dvom športom, alebo venovala som sa dvom športom, takže poznám to prostredie a naozaj tí športovci napríklad v bocci, v bocci, bocca je šport pre najťažšie formy zdravotného postihnutia, kde teda prakticky každý športovec je na vozíku a každý športovec potrebuje asistenta, čiže potrebuje nejakým spôsobom ten servis a, bohužiaľ, to je dôsledok toho, že športové súťaže končili niekde pri Banskej Bystrici. Čiže od Bratislavy po Banskú Bystricu, východ stále nie je pokrytý. A ak tu máme, ak tu hovoríme o našom najlepšom reprezentantovi z východného Slovenska, tak je to ďalší zázrak, ktorý, ktorý teda dosiahol, ktorý má paralympijské medaile a aj patrí medzi najúspešnejších našich paralympijských športovcov. Je z východu a ja si teda pamätám, ako musel na každý jeden, každé jedny preteky cestovať zo Svidníka do Bratislavy, alebo, alebo niekde, ale vždy na západné Slovensko. A naozaj obetavo toto robil niekoľko rokov a robí to v podstate doteraz, lebo tie preteky stále, ich je na východe veľmi, veľmi málo. Čiže aj pre toto by si tí športovci zaslúžili nejakú takúto podporu.
Rovnako sa to deje so športoviskami. Tie športy sa nedostanú do niektorých miest, pretože jednoducho tie športoviská nie sú, ihriská nemáme. Tie, tá bezbariérovosť, tá prístupnosť, kde sa dostanú, je veľmi biedna a, a to znamená, že, že dokola sa opakujú stále tie isté miesta.
No a, samozrejme, potom ďalšia vec je, že, že ak chcete dosahovať úspechy, tak musíte chodiť aj na turnaj do zahraničia, a to tiež nie je, samozrejme, jednoduchý špás, keď vám nemá kto pomôcť, keď nemáte tú, keď máte formu, keď nemáte toho asistenta, ktorého by to mohlo byť náplň práce, tak je to niekedy veľmi ťažké a často to mnohých športovcov práve toto môže zabrzdiť.
No a keď sa bavíme ešte o športe, tak tu máme ďalšiu kategóriu, že kým v zahraničí je bežné, že, že rozhodcovia a funkcionári sú, majú zdravotné postihnutie, tak u nás toto je tiež skôr ojedinelé, pretože znovu sa s tým spája množstvo problémov, ktoré, ktoré, tí ľudia im musia im čeliť. Čiže absolvovať tie, tie rozhodcovské školenia a absolvovať kurzy niekde v bezbariérovom prostredí, to je skoro, skoro nedosiahnuteľná vec. Čiže takýchto športov, takýchto rozhodcov, ktorí sa venujú tejto činnosti, ani nemáme, so zdravotným postihnutím a tiež by im pomohli práve, práve tieto formy pracovnej asistencie, keby sa tým vedeli živiť.
Musím povedať, že len pred dvoma týždňami tu bola, bola ďalšia, ďalší jeden veľký úspech lyžiara, ktorý je zasa nevidiaci, a takisto potrebuje navádzača, resp. má navádzačku, Marek Kubačka, čiže, čiže toto je ďalšia, ďalší príklad toho, že, že kde by sa ten pracovný asistent uživil aj u toho športovca.
No a teda posledná kategória, toto boli športovci, a posledná kategória sú tí verejní funkcionári. Ja teda, samozrejme, v tomto prípade som v konflikte záujmov, keďže sa ma to týka. Čiže ja som, tak ako som to predkladala pred pol rokom a ako som to vtedy hovorila, hovorím to aj teraz, že keďže sa ma tento návrh zákona týka, ja, ak by aj takáto úprava prešla, si nebudem nárokovať pracovného asistenta v Národnej rade do konca volebného obdobia a, samozrejme, poteší ma, ak sa, takáto zmena nastane v prospech ľudí so zdravotným postihnutím, lebo je to naozaj komplikovaná situácia, keď, keď potrebujete, potrebujete riešiť aj, aj také úplne bežné veci fungovania, ako presuny a pomoc a nemá vám ju kto poskytnúť a, bohužiaľ, nie každá inštitúcia považuje za samozrejmé, že tú pomoc vám dá automaticky. Malo by to tak byť, ale nie je to tak. Národná rada je toho príkladom.
Prvá vec, ktorá tu bola zamietnutá spolu so vstupom matky s dieťaťom, je zákaz vstupu osobného asistenta do tejto sály. Čo bude robiť Národná rada v prípade, že naozaj tu bude mať veľmi, veľmi, veľmi ťažko postihnutého človeka, čo ja už teraz som zaregistrovala niekoľko pokusov, ako, ako sa snažia aj ľudia so zdravotným postihnutím dostať do komunálnej politiky a chcú byť taký ten hlas a zástupcov, a chcú, chcú zastupovať ľudí so zdravotným postihnutím. Majú naozaj veľmi ťažké postihnutie, nedokážu si podať, zdvihnúť ani pero a nedokážu ani papier. Potrebujú všetko držať, potrebujú pomáhať, potrebujú naozaj si všetko robiť, teda potrebujú tú pomoc toho asistenta, potrebujú možno aj nejakú zdravotnú pomoc, to znamená, potrebujú pomoc možno s vykašliavaním, možno, možno majú dýchací prístroj, to všetko sa dá robiť. Už som sa stretla aj tuto v prístupe Národnej rady s tým, že: a takíto ľudia naozaj chcú ísť do politiky? No naozaj. Proste nie je to úplne nemožné. Aj človek s dýchacím prístrojom, dnes už máme možnosti také, že si ho vie premiestňovať na, na vozíku, nemá s tým problém, ale toho asistenta potrebuje mať nablízku a ten asistent väčšinou vie, čo má robiť, ak naozaj nastane nejaký problém.
Takže toto všetko proste by mal robiť pracovný asistent a naozaj mne sa stávajú také absurdné situácie, ako, ako doteraz, už tri roky (vyslovené s pobavením) musím čeliť tomu, že, že tým, že mám len osobného asistenta, tým, že, že všetci mávli, iba kývli, kývli plecami, že vlastne riešenie neexistuje a teda bol, má, má, musím využívať toho osobného asistenta, ktorý je cudzí element v tejto Národnej rade, tak musí prechádzať dennodenne tými kontrolami. Čiže, čiže kým vy všetci prejdete bez, bez mihnutia oka, tak moje asistentky v zásade vždy kontrolujú všetci SBS-kári, či vojde do Národnej rady jedenkrát alebo desaťkrát. Takže, takže je to, je to komplikácia.
Samozrejme, s ďalšou komplikáciou som sa stretla, sú, a to, to je naozaj problém aj to bude problém aj na iných. To nehovorím teraz kvôli sebe, ale je to naozaj problém, ktorý nikto nerieši, že ten človek so zdravotným postihnutím potrebuje asistenta aj pri nejakých oficiálnych protokolárnych záležitostiach. Proste osobný asistent má byť kde, ako má byť postavený, ako má byť oblečený, ako sa má správať. Proste pokiaľ to bude človek zvonka, pokiaľ to nebude pracovný asistent, ktorého mu bude hradiť Národná rada, alebo proste bude nejakým spôsobom financovaný iným spôsobom a bude ako keby mať aj tieto veci za sebou, tak nikto nevie, ako sa má vlastne tento človek správať, kde má byť, ako má pomáhať. A ja v tejto chvíli ešte dokážem bez toho asistenta jakž-takž fungovať, aj keď tiež som sa stretla s mnohými situáciami, že nedokázala som si mnohé veci podať a, bohužiaľ, bola som bez nich. Ale naozaj ten, ten človek potom bude stratený. Človek so zdravotným postihnutím už nebude vedieť vykonávať tú svoju funkciu, alebo bude obmedzený práve takýmito vecami.
Takže ani nejdem hovoriť o tom, že, že ak sa budete pýtať, že kto hradí služobnú cestu asistentovi poslanca so zdravotným postihnutím, tak nikto. Samozrejme, že je to cudzí človek, takže hradí si ho človek so zdravotným postihnutím asi sám.
Takže toto sú reálne veci, ktoré sa nebudú diať len poslancom Národnej rady, lebo predpokladám, že ich tu už bude viacej, dúfam, že v budúcom volebnom období, ale verejnými funkcionármi môžu byť úplne iné pozície. Máme tu komunálnu politiku, máme tu rôzne iné úrovne a tieto problémy treba riešiť na všetkých úrovniach. Čiže treba k tomu pristupovať naozaj tak, aby tá možnosť tu bola.
A ešte k tým verejným funkcionárom. Máme tu aj čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, účasť na politickom verejnom živote, čiže tam už sám osebe tento článok píše o tom, že má byť zabezpečené napríklad prostredie.
No a ja by som ešte teda jednu perličku, ďalšiu a možno na záver ešte spomenula. Práve s tým výkonom funkcie a že to, akým spôsobom má človek reagovať na tie veci, ktoré sa dejú, a prečo pracovný asistent by toto mohol vyriešiť, je, že napríklad sme jedného dňa dostali mail, bol to, bolo to tak, že zo dňa na deň, prišiel mail, dovoľte pozvať vás na návštevu Rady pre štátnu službu, ktorá sa uskutoční zajtra, bolo to 20. júna teda, aby bolo jasné, to bolo vlani, počas prerušenia schôdze, v čase od trinástej. No lenže vy máte necelých 24 hodín na to, aby ste zistili, či vôbec sa môžte zúčastniť takéhoto podujatia, či sa tam naozaj ten asistent, kto tam s vami pôjde, ako vás zabezpečí tuto, ako bude zabezpečená návšteva, čo tam môže ten asistent robiť, ako, akým spôsobom fungovať. To sa proste nedá. Či je to bezbariérové, to už ani nehovorím. To je jediná informácia, ktorú som schopná si zabezpečiť do druhého dňa, a viem povedať iba, že áno alebo nie. Ale ostatné, ostatné naozaj nikto nerieši. A, bohužiaľ, je to často dôvod, prečo sa takýchto aktivít zúčastňovať nedá. Takže toto sú, toto sú ako reálne veci, ktoré sa dejú, poslanecké prieskumy ani nehovorím. Čistý deň, mohla som byť prítomná na tých návštevách, ktoré sa diali. Samozrejme, keď sa spýtate, ktorý z nich je bezbariérový. Tak koľko z nich bolo bezbariérových, koľkých, do koľkých sa dalo prísť? Bolo to, bolo to veľmi málo.
Takže aj preto vás prosím, že niekedy si treba uvedomiť, že sú to veci, ktoré teraz sa vás priamo netýkajú, ale možno niekedy v budúcnosti aj vám sa môže zísť pracovný asistent a bude dobre, keď takýto inštitút tu budeme mať a bude dobré, keď bude počítať aj s týmito možnosťami.
A už len poslednú vec. Práve som za to, aby inštitút pracovného asistenta sa využíval v štátnej a verejnej správe vo väčšej miere, lenže aj to financovanie je nastavené tak, že maximálne dostane ten zamestnávateľ príspevok 70 %, zvyšok si musí hradiť z vlastných zdrojov. Čiže osobne si myslím, že, že ak sa majú vytvárať miesta pre ľudí so zdravotným postihnutím, práve v štátnej a verejnej správe by to bolo úplne ideálne, tak by mohli byť hradené aj 100 %, pretože samozrejme tá inštitúcia potom nemá záujem, ani nemá možnosti, akým spôsobom týchto ľudí zamestnávať, a preto to tak vyzerá, ako to vyzerá. Takže aj v tomto smere, verím, že sa niečo udeje, akurát že toto už nerieši môj návrh zákona. Môj návrh sa orientuje len na rozšírenie okruhu tých osôb, ktorí môžu využívať pracovného asistenta.
Verím, že tento návrh zákona podporíte.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 17:51 - 17:52 hod.

Silvia Shahzad Zobrazit prepis
Môžem poprosiť tento mikrofón tu bližšie? Mikrofón. Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dovoľte, aby som už po druhýkrát predstavila návrh zákona, ktorý, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, ktorý predkladáme za skupinu poslancov z hnutia OĽANO.
Začlenenie osôb so zdravotným postihnutím do bežného života je často nemysliteľné bez súbežného začlenenia týchto osôb na trh práce. Pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je presadenie sa na trhu práce obzvlášť náročnou úlohou. Za účelom zlepšenia vyhliadok na uplatnenie sa osôb so zdravotným postihnutím na trhu práce existuje viacero nástrojov. Medzi inými je to aj príspevok na činnosť pracovného asistenta. Príspevok na činnosť pracovného asistenta však možno v súčasnosti poskytnúť buď zamestnávateľovi, alebo samostatne zárobkovo činnej osobe. Aby bol pracovný asistent dostupný čo najväčšiemu okruhu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, zákon o službách zamestnanosti pod pojem samostatne zárobkovo činná osoba zahŕňa aj konateľov spoločnosti, osoby vykonávajúce slobodné povolanie a podobne. Napriek evidentnej a nepopierateľnej snahe ponúknuť príspevok na činnosť pracovného asistenta čo možno najširšiemu okruhu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú záujem pracovať, stále však existuje pomerne početná skupina pracovných činností, na výkon ktorých príspevok na činnosť pracovného asistenta nemožno poskytnúť. A teda do takýchto skupín pracovných činností spadajú napríklad umelci, športovci, ale aj verejní funkcionári.
Cieľom návrhu zákona je teda rozšírenie okruhu osôb a pracovných činností, na výkon ktorých je možné požiadať o príspevok na činnosť pracovného asistenta. Zámerom predloženého návrhu zákona je možnosť poskytnutia príspevku na činnosť pracovného asistenta aj pre ťažko zdravotne postihnutého umelca, športovca či ťažko zdravotne postihnutého verejného funkcionára.
Predkladaný návrh zákona bude mať pozitívne sociálne vplyvy a to s minimálnym vplyvom na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona nebude mať žiadny vplyv na podnikateľské prostredie, životné prostredie, ani na informatizáciu spoločnosti.
Ďakujem a hlásim sa zároveň do rozpravy.
Skryt prepis