Videokanál poslanca

Tak ešte raz, vážení kolegovia. Ako už bolo povedané, cieľom tohto návrhu zákona je zavedenie podmienky, aby aspoň jeden byt v bytovom dome spĺňal požiadavku bezbariérovosti. Požiadavka na vyčlenenie dvoch percent bytov alebo teda jedného bytu v bytovom dome spĺňajúca dávky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie je v tomto návrhu vnímaná ako všeobecná technická požiadavka na výstavbu.
Tieto požiadavky sú rámcovo upravené v § 43 stavebného zákona a taktiež podrobnejšie v § 47 stavebného zákona. V stavebnom konaní stavebný úrad podľa § 62 stavebného zákona skúma, či dokumentácia zodpovedá všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu, vrátane vydávania stavebného povolenia a rovnako pri kolaudácii preskúmava zhodu s týmito požiadavkami podľa § 82 stavebného zákona.
Podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu upravuje vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, vyhláška č. 532/2002 Z. z. Táto vyhláška v svojich ustanoveniach upravuje aj požiadavky na bytové domy, aj to, aj vo vzťahu k osobám s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie predovšetkým v § 56 až 58, ako aj všeobecne v § 44, keď napríklad ustanovuje, že bytový dom musí mať najmenej jednogarážové stojisko na jeden byt. Nič preto nebráni tomu, aby zákonná podmienka vyčlenenia dvoch percent bytov v bytových domoch spĺňajúcich požiadavky na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie bola tiež podrobnejšie upravená práve v tejto vyhláške.
Treba pripomenúť, že všetky tieto podmienky na úpravu bytov pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie môžeme nájsť hlavne v štvrtej časti tejto vyhlášky a v prílohe tejto vyhlášky. Nie všetko ani tu je nastavené ideálne, vyhláška ani nie je až tak rozsiahla možno, ako by si zaslúžila, no fakt je, že ak by sa aspoň tieto minimálne požiadavky dodržiavali, mohli by aj byty takéhoto určenia vyzerať o čosi inak a posunuli by sme sa o kúsok vpred.
Na prvý pohľad možno znie požiadavka na počty bytov jedného bytu v bytovom dome veľmi odvážne, pre niekoho možno odstrašujúco a nezrealizovateľne, ale skúsme si celú situáciu s bytmi rozobrať bližšie. Osoba so zdravotným postihnutím, a teraz hovorím predovšetkým o telesnom postihnutí, respektíve ťažkom telesnom postihnutí, kedy je osoba odkázaná na špecifické úpravy, v súčasnosti veľa možností pri hľadaní adekvátneho bývania nemá. Je to hlavne svojpomocný, spôsob svojpomocných úprav, či už v existujúcom bývaní alebo v novom bývaní. Toto je však spojené s finančnými nákladmi.
Aj tu treba pripomenúť, že keďže nemáme odborníkov-stavebníkov na takéto úpravy, tak tieto riešenia často nebývajú dlhodobé a z dlhodobého hľadiska nespĺňajú požiadavky užívateľov, lebo samotní užívatelia nevedia, ako sa tá ich životná situácia vyvinie. Riešia obyčajne aktuálnu situáciu. Sama to poznám veľmi dobre z vlastnej skúsenosti, keď moji rodičia celý život prerábajú rodinný dom podľa toho, ako som rástla a podľa toho, čo sme potrebovali aktuálne riešiť. My sme naozaj náš dom prerábali každý rok.
Ďalšia možnosť je nájsť si bývanie na prenájom. Tu existuje len jedna možnosť, a to získať mestský alebo obecný nájomný byt, kde takéto bezbariérové byty sú. V komerčnej výstavbe bezbariérové byty v súčasnosti u nás nenájdete. Ak sa občas v inzerátoch objaví spojenie bezbariérový byt, obyčajne to znamená, že dostanete sa do bytu, je tam zabezpečený bezbariérový prístup, je tam výťah, ale samotný byt bezbariérový nie je. Novostavby takto stavané sú. Prístup do bytu zabezpečený je.
Priznám sa, že ja osobne som projekt, ktorý obsahoval aj regulérny bezbariérový byt s dostatočným priestorom, kde už v nákresoch bolo jasné, že je určený pre osobu napríklad na vozíku, takýto projekt som videla naposledy v roku 2008 a aj to neviem, či sa zrealizoval. Ak začnete robiť prieskum na našom realitnom trhu, tak zistíte, že na požiadavku bezbariérovosti sa vám nikto neozve. Veľkým problémom je, že ani prenajímatelia netušia, čo vlastne bezbariérový byt znamená. Väčšinou si každý spomenie maximálne na prahy. Aký je však prístup, šírka dverí, manipulačný priestor a predovšetkým sociálne zariadenia, to nikto posúdiť nevie.
Pritom v minulosti sme takéto byty mali, stavali sa, vôbec neboli zle riešené. Naozaj počítali s tým, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá si takýto byt vyžaduje, potrebuje ten priestor väčší a tak boli navrhované. A práve byty z čias socializmu väčšinou spĺňali, možno už teraz by sme povedali až nadštandard a dodnes patria k tým lepším, čo tu v tomto smere máme. Odvtedy sa zmenil prístup k bytom všeobecne. Stavajú sa minimalistické byty a to platí rovnako aj pre bezbariérové, ak sa teda vôbec stavajú.
Ako tak sledujem situáciu, možno za posledných 15 rokov takto postavené bezbariérové byty – a teraz hovorím predovšetkým o nájomných bytoch, lebo tá komerčná výstavba naozaj je na tom veľmi zle – nie sú ideálne ani z hľadiska riešenia. Niekedy sa nestačím čudovať, čo všetko sú autori schopní vymyslieť, čo všetko považujú za bezbariérové. Často sa zabúda naozaj na základné kritérium, a to je manévrovací priestor alebo manipulačný priestor, ktorý je tak dôležitý. Aj preto v súčasnosti mám pocit, že je trend, že aj na byty, ktoré sú postavené ako bezbariérové, mnohé osoby žiadajú príspevok na úpravu. Jednoducho nedodržiavajú sa základné štandardy.
Pritom riešenie je pomerne jednoduché. Máme tu špičkové výskumné pracovisko na bezbariérovú architektúru, ktoré by vedelo zabezpečiť školenie stavebných odborníkov, ale u nás takáto požiadavka nie je. Keď sa bavíme o nájomných bytoch, tie, ktoré tu máme, ani tie často nekončia u tých, ktorí by ich potrebovali a pre ktorých sú predovšetkým určené. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Bezbariérové byty, nájomné byty majú obyčajne rovnaké podmienky ako prideľovanie ostatných bytov. To znamená, väčšinou sú postavené na podmienke príjmu. Lenže tu často nestojí len otázka príjmu, ale je tu aj otázka možností. A keďže komerčná výstavba bezbariérové byty nepozná, takíto ľudia nemajú kam ísť a silou-mocou sa snažia udržať si hranicu svojho príjmu v daných medziach.
Preto tu nestačí sledovať len finančne kritériá, ale naozaj aj celú situáciu s bytmi a takéto, takéto byty prideľovať na základe, na úplne inom princípe, na základe úplne iných kritérií. Nájomné byty sú však v tomto prípade niekedy často tiež aj pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré zvyčajne poberajú len invalidný dôchodok a, povedzme, žijú samostatne, nedostupné. Nemôžu si ich dovoliť, a preto často aj takéto osoby, ktoré sú o čosi mobilnejšie využívajú radšej prenájom bežného bytu. Takéto osoby sa často dostávajú do začarovaného kruhu. Keď zarábajú veľa, príspevok na nájomný byt nemajú, keď zarábajú malo, nemôžu si ho dovoliť.
Treba pripomenúť že bezbariérových nájomných bytov, ktoré pribudli v roku 2016 na Slovensku, boli tri. A táto štatistika nie je na základe štatistiky o bytoch, ale len na základe prideľovaných dotácií. Štatistiky ako také sa sledujú tiež veľmi málo. Za posledných päť rokov takýchto bytov pribudlo celkovo na Slovensku 33. Je to žalostne málo. A to stále hovoríme len o nájomných bytoch, mestských alebo obecných. Nehovoríme o komerčnej výstavbe. Tieto nájomné byty, bezbariérové nájomné byty podľa dostupných štatistík, ktoré vedie ministerstvo dopravy, respektíve, ktoré nám ich poskytlo, sú v objeme 0,42 % z celkových nájomných bytov.
Štatistiky o komerčnej výstavbe neexistujú. Nikto nemá záujem zlepšiť situáciu s bezbariérovými bytmi. Pritom v dohovore sme sa zaviazali v čl. 9 ods. 2 písm. b), že zmluvné strany prijmú aj príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby súkromné objekty, ktoré poskytujú zariadenia a služby dostupné alebo poskytované verejnosti zohľadňovali všetky aspekty prístupnosti pre osoby so zdravotným postihnutím. Aj preto treba zvýšiť nielen podiel nájomných bytov, ale zabezpečiť, aby takéto byty pribúdali hlavne v komerčnej výstavbe. A to preto, že náklady sa neodrážajú v rozpočte verejnej správy.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že výstavba takýchto bytov je finančne náročnejšia, že sú finančne nákladnejšie. Ale zo štúdie univerzity v Zürichu vyplýva, že plánované náklady na prístupnosť tvoria od 0,15 % do 3 % nákladov na stavbu. Hovoríme o plánovaných nákladoch, to znamená, že pri začiatku stavby. V priemere však tvoria 1,8 % takýchto nákladov, čiže náklady stúpnu o 1,8 %, cca 2 % stavby, čo sú, v porovnaní, náklady na záverečné upratovanie stavby a v tomto kontexte sú pritom tieto náklady, sú teda tieto náklady zanedbateľné, pretože majú predovšetkým obrovskú pridanú hodnotu. Môžu prispieť k sociálnej udržateľnosti v tejto krajine.
Ani naše ministerstvo práce sa netají tým, že by chceli prísť do štádia, že sa obmedzia príspevky, kompenzačné príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a že na budovy, ktoré sú postavené od istého roku, sa finančné príspevky poskytovať nebudú. Pritom pre to nerobia vôbec nič. A toto je práve jeden zo spôsobov ako prenášať náklady spojené s prístupnosťou. Čím viac bytov bude, respektíve čím viac ich bude pribúdať, tým to bude samozrejmejšie aj pre develóperov, nikto sa nad tým nebude zamýšľať.
Je to niečo podobné, teraz by som vám možno aj ukazovala obrázky, ktoré som si hľadala, keď sa niekedy zamyslíte nad tým, že pozriete sa na obrázok rodinného domu, úplne prízemného, bez poschodia a pozriete sa na vchod do domu pre ľudí, pozriete sa na vchod do garáže, tak často sa stretnete s veľmi zaujímavými úkazom, vchod do domu má vždy schod a vchod do garáže má bezbariérový prístup. Prečo asi? Nikto sa nezamýšľa nad tým, že dom je na rovnakej úrovni. Jednoducho pre auto urobí všetko a pre auto je úplná samozrejmosť, že sa tá nájazdová rampa tam urobí, ale do domu sa a do vchodu sa často robí schod. Čiže je to len niekedy o mentálnom nastavení.
Preto by bolo fajn, keby sme sa konečne začali približovať k univerzálnemu dizajnu, k čomu nás koniec koncov tiež zaväzuje dohovor, a potom sa nebudeme musieť zaoberať iba bezbariérovými bytmi. Definícia univerzálneho dizajnu podľa dohovoru je, že ide o navrhovanie výrobkov v zariadení programu a služieb tak, programov a služieb tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti úprav alebo špeciálneho dizajnu. Univerzálny dizajn nevylučuje asistenčné zariadenia pre určité skupiny osôb so zdravotným postihnutím, ak je to potrebné.
Zabezpečiť si vhodné bývanie by mal mať možnosť každý bez ohľadu na finančné možnosti. Aj toto, to znamená bývanie, je jedno z kritérií, ktoré ľuďom zvyšuje kvalitu života. A tu nehovoríme len o ľuďoch so zdravotným postihnutím. Jednoducho v staršom veku už každý môže prísť do štádia, kedy má problém vyjsť po schodoch, či dostať sa do vane. Aj preto by malo byť samozrejmosťou, že buď sme schopní si od začiatku hľadať vhodné bývanie, ktoré nám bude vyhovovať celoživotne, čo samozrejme sa ťažko predpokladá, alebo za nepriaznivých životných okolností budeme mať šancu sa presťahovať do takéhoto bývania. Fyzické možnosti nikoho z nás nie sú neobmedzené. Je pravda, že bezbariérové byty sú o čosi náročnejšie na priestor, keď sa bavíme o tých naozaj, skutočne bezbariérových bytoch. Zvyčajne by mali byť rozlohou väčšie aspoň o desať percent.
Ale ak má niekto problém, že sa tu bavíme o bezbariérových bytoch, môžme sa začať rozprávať o upraviteľných bytoch. Možno, že to bude stráviteľnejšie. Napríklad v rakúskej legislatíve je takáto povinnosť zakotvená a vo Viedni sa riadia zákonom, ktorý sa volá Waldordnung für Wien, a tu majú povinnosť všetky byty, všetky byty stavať upraviteľné. Upraviteľný byt v tomto význame znamená, že je v ňom možné vykonať neskoršie nevyhnutné úpravy v krátkom čase s nízkymi nákladmi a bez zmien na inštaláciách, technike, izolácii alebo nosnom systéme. V krátkom čase v tomto prípade znamená jeden deň. Táto forma sa práve využíva predovšetkým v komerčnej výstavbe, kde je možné reagovať na zmeny životnej situácie a netreba hľadať nové bývanie. Stačí jednoduchými zásahmi byt prispôsobiť. Medzi tie jednoduché úpravy patrí napríklad zrušiť priečku, prispôsobiť kúpeľňu, to znamená, že je tam prispôsobený odtok a nemusíte už používať vaňu, ale môžte si tam, máte tam hneď k dispozícií sprchu a takéto jednoduché úpravy nesporne pomôžu mnohým ľuďom. Tým sa rozširuje možnosť aj pre ľudí so zdravotným postihnutím, keďže nie každý nutne potrebuje bezbariérový byt s vyššími nárokmi na priestor a úpravy.
Aj v našej legislatíve sa už o týchto možnostiach začalo hovoriť, ale, žiaľ, táto časť nie je dotiahnutá do konca a už vôbec nie do praxe. Ale vyriešilo by to situáciu mnohých ľudí, nielen zdravotne postihnutých, ale aj tých v staršom veku, či dočasne odkázaných na iné podmienky.
U susedov som našla ďalší príklad, kde sa budujú takzvané domy života, ak to tak môžeme nazvať a preložiť, kde je, sú cielene viacgeneračné domy. To znamená, že si ľudia navzájom pomáhajú a sú prispôsobené nielen starším, ale aj rodinám s deťmi a rôznym ľuďom so zdravotným postihnutím.
Rovnako v ostatných krajinách je možností oveľa viac. Chcela by som na tomto mieste práve preto, že napríklad nefunguje hlavné kontaktné miesto pre Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré máme na ministerstve práce, s ktorým si tri týždne alebo štyri, neviem, dohadujem stretnutie práve kvôli tomuto zákonu, chcela by som z tohto dohovoru vypichnúť niektoré články, niektoré ustanovenia, ktoré sa práve bezbariérového, resp. bytov alebo dostupnosti bytov týkajú.
Jednak je to čl. 4 ods. 1 písm. f), kde sa zmluvné strany zaväzujú uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj univerzálne navrhovaných tovarov, služieb, zariadení a vybavenia v zmysle definície, ktorú som vám už povedala, ktoré by vyžadovali minimálne prispôsobenie a najnižšie náklady na uspokojenie špecifických potrieb osôb so zdravotným postihnutím, podporovať ich dostupnosť a využívanie a presadzovať univerzálny dizajn pri vytváraní noriem a usmernení. Ďalej tu máme čl. 9 ods. 1, ktorý hovorí: S cieľom umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby mohli žiť nezávislým spôsobom života a plne sa podieľať na všetkých aspektoch života, zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými prístup k fyzickému prostrediu, a to v mestských, ako aj vidieckych oblastiach. Tieto opatrenia, ktoré budú zahŕňať identifikáciu a odstraňovanie prekážok a bariér brániacich prístupnosti, budú sa vzťahovať okrem iného aj na budovy, cesty, dopravné a iné vnútorné a vonkajšie zariadenia vrátane škôl, sú tu aj obytné budovy. Ďalej je čl. 18 ods. 1: Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na slobodu pohybu, na slobodu voľby miesta pobytu. Ďalej máme čl. 19, ktorý hovorí o nezávislom spôsobe života a počíta s rovnakými možnosťami voľby na rovnakom základe s ostatnými. Na základe toho sa majú prijať účinné a primerané opatrenia, a to také, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli nútené žiť v určitom konkrétnom prostredí. A ešte je tu napríklad čl. 28, ktorý zaručuje primeranú životnú úroveň a sociálnu ochranu. A teda tam patrí aj právo na ubytovanie, adekvátne ubytovanie.
Otázka bývania sa v našej spoločnosti rieši veľmi málo. Máme tu napríklad príspevok na bývanie, na ktorý má nárok občan v hmotnej núdzi. Máme tu príspevok na úpravu bytu, domu, garáže. Máme tu príspevok zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ale ani jedna z týchto možností nezabezpečí naozaj plnohodnotné bývanie. A nezabezpečí ho všetkým. Nemyslí sa na tých, ktorí nespadajú ani do jednej z týchto kategórií.
Aj pre osoby so zdravotným postihnutím platí rovnako, ako aj pre bežných občanov, že keď z detí vyrastú dospelí, rovnako chcú vyletieť zo svojho hniezda a chcú si nájsť svoje vlastné bývanie. V súčasnosti vieme, aká je situácia. Mnoho mladých ľudí využíva možnosť bývať spolu v jednom byte. Ale skúste si predstaviť, aké možnosti má človek, mladý človek so zdravotným postihnutím. Túto možnosť nemá, pretože bezbariérový byt sa nájsť nedá a nemôže si nájsť adekvátne bývanie so svojimi rovesníkmi. A preto tiež aj z toho dôvodu dochádza k izolácii takýchto ľudí.
Keď sa bavíme, už som spomínala tie dávkové pasce, do ktorých sa ľudia so zdravotným postihnutím dostávajú, a kvôli ktorému si nevedia nájsť adekvátne bývanie, ale neviem, či si viete predstaviť, že my máme väčšinou aj v rámci bezbariérového bývania možnosti, že bezbariérové byty sú zväčša na prízemí. Ktorý z vás by chcel bývať na prízemí? Teda osoby so zdravotným postihnutím väčšinou, keď aj nejaký byt nájdu, tak nemajú inú možnosť. Všetky byty sú na prízemí.
Tak na záver by som tu chcela ešte jednu štatistiku, ktorá, bola to v podstate jediná otázka, čo sa týka sčítania obyvateľov v roku 2011, ktorá sa týkala čiastočne aj ľudí so zdravotným postihnutím, sčítania obyvateľov, domov, bytov. A teda konkrétne som našla otázku vo formulári o bytoch, či majú byty bezbariérový prístup. A z toho vyplýva, že v tom období sme mali takmer 2 mil. bytov, z toho bezbariérových bolo asi 180-tisíc, čo je 9 percent. Mali ich označené, že majú bezbariérový prístup. Neznamenalo, že to bol bezbariérový byt. Mali bezbariérový prístup. Len 9 percent. Bariérový prístup do bytu malo až 63 percent. Čo mi len potvrdzuje moje odhady, ktoré ja si trúfam na základe svojich skúseností povedať, že Slovensko je krajina bariérová tak na úrovni 70 percent. A presne táto štatistika hovorí presne to isté. Nezistený stav v 28 percentách.
Takže myslím si, že aj táto štatistika úplne jednoznačne hovorí, že tá situácia je naozaj zúfalá. Týmto problémom sa naozaj nikto nezaoberá a tak keby sme teraz vyzvali všetky osoby so zdravotným postihnutím, ktoré majú záujem o adekvátne bývanie, boli by sme prekvapení, koľko problémov by sme zrazu mali na krku. V rámci udržateľnosti treba začať riešiť aj tento problém. Myslím si, že tento návrh zákona je ideálna forma, je naozaj najmenej zaťažujúca rozpočet verejnej správy alebo vôbec štátne prostriedky. A preto by malo byť v záujme tejto krajiny si tento prístup osvojiť. Dosiahneme veľký efekt s minimálnym úsilím, a preto dúfam, že tento návrh zákona podporíte alebo budete minimálne o ňom veľmi intenzívne uvažovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám za skupinu poslancov hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti predniesla návrh na zmenu stavebného zákona, ktorým by sme mohli urobiť niečo pre napĺňanie, aspoň malý krok pre naplnenie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a začali vytvárať priateľské prostredie aj pre ľudí so zdravotným postihnutím.
Tento návrh zákona je zameraný na byty. Už samotné nájdenie a zabezpečenie vhodného bývania je vcelku náročný a zdĺhavý proces. Tento proces je násobne zložitejší v prípade, ak je záujemcom osoba s ťažkým zdravotným postihnutím. Popri bežných požiadavkách na bývanie vystupuje do popredia najmä požiadavka bezbariérovosti a čo najlepšej prístupnosti bytu. Napriek realitnému boomu v ostatných rokoch je bytov pre zdravotne ťažko postihnuté osoby nedostatok a to predovšetkým v komerčných bytových domoch. Bezbariérovosť vstupu do nových bytových domov či pohyb v spoločných priestoroch je už často samozrejmosťou, bezbariérové byty ako také v takýchto bytových domoch sú však veľkou raritou.
Ťažko zdravotne postihnutá osoba má len dve možnosti v týchto komerčných bytoch ako sa dostať k vhodnému bezbariérovému bývaniu v bytovom dome. Prvou možnosťou je kúpa bytu a vykonanie potrebných stavebných úprav, druhou možnosťou je kúpa už vhodne upraveného bytu. Nevýhodou prvej možnosti sú časová a finančná náročnosť stavebných úprav, v mnohých prípadoch sa debarierizácia bytu ani nedá realizovať, hlavne v priestoroch hygieny. Nevýhodou druhej možnosti je najmä veľký nedostatok bezbariérových bytov na realitnom trhu. V oboch prípadoch ide často o priamu finančnú podporu štátu, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné vzhľadom na rastúci počet osôb odkázaných na takéto bývanie, súvisiaci napríklad so starnutím obyvateľstva.
Cieľom predloženého návrhu zákona je zavedenie podmienky, podľa ktorej bude mať, bude musieť mať každý novopostavený bytový dom 2 % z celkového počtu bytov v bytovom dome, no aspoň jeden takýto byt spĺňajúci osobitné požiadavky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, najmä požiadavku bezbariérovosti.
Navrhnuté opatrenie výrazne prispeje k sociálnej udržateľnosti a k rozšíreniu trhu s modernými bytmi spĺňajúcimi osobitné požiadavky kladené na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. To nepochybne zlepší a rozšíri možnosť bývania pre ťažko zdravotne postihnuté osoby, respektíve pre rodiny, ktorých člen je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo senior. V neposlednom rade je toto opatrenie spôsobilé pozitívne vplývať aj na rozpočet verejnej správy a to práve z toho dôvodu, že môže dôjsť k poklesu čerpania príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. A teda od tohoto návrhu zákona predovšetkým očakávame pozitívne sociálne vplyvy.
Cieľom návrhu zákona je posilnenie sociálneho rozmeru výstavby bytových domov. V návrhu zákona sa zároveň premieta stále naliehavejšia požiadavka ťažko zdravotne postihnutých osôb na pekné, moderné a energeticky nenáročné bývanie pri súčasnom zachovaní osobitných požiadaviek kladených na užívanie stavby osobou s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo. Toto bol od kolegyne naozaj vyčerpávajúci príspevok s množstvom faktov, ktoré, ktoré je naozaj ťažké pochopiť, keď to len tak počúvate a nemáte to podložené možno aj nejakými grafmi. Už len pochopiť základný rozdiel možno medzi priemerným mesačným zárobkom, ktorý sa spomínal, a hrubým zárobkom môže byť pre niekoho problém. Čiže, čiže v tomto prípade nám veľmi chýbajú grafické znázornenia. Možnože by stálo za úvahu, aj kolegyňa tu hovorila, že tie hranice určené v zákone sú neprehľadné, a síce, a síce hovoria o rastúcom charaktere, ale skutočnosť o tom nevypovedá. Možno by stálo za úvahu aj do dôvodovej správy uviesť aspoň jeden graf, z ktorého sa dá jednoduchým spôsobom vyčítať podľa roku narodenia, podľa výšky mzdy, kam ten dôchodca spadne, a či mu dôchodok bude zvýšený, alebo nie, aby si to vedel skontrolovať jednoduchým spôsobom každý. Ale to možnože nie je cieľom tejto novely.
Chcem ešte raz pripomenúť to, čo kolegyňa hovorila na konci, že naozaj podľa všetkého priznané, teda táto novela sa týka priznaných dôchodkov, a nie dôchodkov, ktoré boli prekvalifikované z invalidných dôchodkov. Možnože nám na to pán minister odpovie a budem rada, keď myslím si, že bolo veľmi ťažké zachytiť všetky tie informácie, tak verím tomu, že pán minister sa bude aj v priebehu pýtať ešte pred, pred ukončením rozpravy.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. V rozprave vystúpilo päť poslancov. Prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

Pre mňa je prirodzené, že sa tejto téme venujem. Sama som na rôzne kompenzácie odkázaná a som vďačná, že sa tu stále nájde dostatok ľudí, ktorí, ktorí ma v tom nenechávajú samú. A čím viac nás bude, tým to bude pre všetkých jednoduchšie. Nielen pre tie osoby so zdravotným postihnutím a nielen pre tie rodiny, ale aj pre vás, ktorí tú pomoc nepotrebujete a ktorí ju jedného dňa možno potrebovať budete a nikdy neviete, kedy ten deň nastane. A preto som rada, že sa do tejto diskusie zapojila aj pani Šimkovičová, a verím, že nabudúce sa do tejto diskusie zapoja aj ďalšie strany.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, vážení kolegovia. Aj napriek tomu, že aj ja som už strašne unavená a už viac ako, alebo teda takmer 30 hodín sedím na vozíku bez možnosti nejakým iným spôsobom si oddýchnuť, považujem za svoju povinnosť vyjadriť sa práve k tomuto návrhu zákona. Pardon (rečníčka si odkašľala).
Hneď na začiatok musím povedať, že podporujem tento návrh a vítam iniciatívu vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkom ťažkého zdravotného postihnutia. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať, síce menuje 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, ale ak si paragraf po paragrafe rozmeníme na drobné, tak zistíme, že stále väčší obsah v jednotlivých paragrafoch je venovaný tomu, ako nepomáhať a za akých podmienok príspevok neposkytnúť.
O to viac ma teší tento návrh zákona, ktorý je zameraný na sprístupnenie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla aj pre osoby, ktoré majú onkologické ochorenia s nedostatkom imunity v dôsledku liečby. Z návrhu zákona automaticky nevyplýva, ako tu už bolo spomenuté, že takáto úprava musí znamenať nárok na poskytnutie príspevku na kúpu tohto vozidla. Ide tu presne o to, o čom som hovorila pred chvíľou.
Záleží od zdravotného stavu žiadateľa príspevku, ktorý môže priamo vyžadovať individuálnu formu prepravy. Pritom nepôjde o žiadny precedens, pretože z presne rovnakého dôvodu sa do zákona od 1. januára t. r. dostali ľudia s cystickou fibrózou. Naopak, v niektorých prípadoch, ako to už bolo tiež spomenuté, iný spôsob prepravy, napríklad verejnou dopravou alebo sanitkou, môže byť dokonca život ohrozujúci, kedy v prípade, že človek trpí nedostatočnou imunitou a dlhšie sa nachádza v kolektíve anonymných ľudí, mám na mysli napríklad verejnú dopravu, nehovoriac o chorých ľuďoch v sanitke, je riziko nadobudnutia komplikácií oveľa vyššie. No v súčasnosti nárok na príspevok môže mať iba osoba, ktorá navštevuje školu, chodí do zamestnania alebo je jej poskytnutá presne špecifikovaná sociálna služba v zákonom určených frekvenciách. Žiadny záujem o skutočnú potrebu osoby o toto vozidlo.
Nemôžem si pomôcť, ale pri takto nastavených pravidlách mi napadnú slová Platona, ktorý bol presvedčený, že chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nemala by sa naša spoločnosť nachádzať ďalej? Veď aj zdravý človek začne chradnúť a opúšťať sa, pokiaľ nemá dostatok podnetov. Auto v rodinách, kde je člen rodiny s postihnutím, predstavuje veľké uľahčenie životnej situácie. Hovorím aj o rodinách, ktoré tvoria často len deti s matkami, ktoré sú poberateľky peňažného príspevku na opatrovanie a ostali v tejto situácii samé. Buď ako vdovy, alebo jednoducho otec dieťaťa rodinu opustil. Tieto matky na výber nemajú, deti do autobusu nenaložia, tak 365 dní v roku sedia doma.
Keď sa pozrieme na štatistiky, koľko príspevkov bolo vyplatených za posledných päť, šesť rokov na kúpu motorového vozidla, zistíme, že celková suma príspevkov je konštantná, ak nie mierne klesajúca. Z toho vyplýva, že príspevky sa poskytujú len do tej miery, do akej s tým počíta rozpočet, pričom výška týchto príspevkov sa odhadnúť nedá. My nevieme, koľko ľudí bude v nasledujúcom roku na tento príspevok odkázaných. Pri tvorbe rozpočtu sa so sumou kalkulovať presne nedá a špeciálne aj táto časť rozpočtu by mala byť do istej miery flexibilná. Preto sa domnievam, že faktor rozpočtu je na prvom mieste aj v tomto prípade a až niekde na konci je skutočná potreba pomoci.
Nemôžem nespomenúť i fakt, že paragraf na poskytnutie príspevku na osobné motorové vozidlo obsahuje aj ďalšie obmedzenia, ktoré, si dovolím tvrdiť, zaváňajú diskrimináciou na základe veku. Citujem § 34 ods. 3 zákona o kompenzáciách: "Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku." Skutočnosť je taká, že už v 60-tke sa tieto príspevky schvaľujú veľmi ťažko.
Výrazným nedostatkom pôvodného zákona je aj prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Aj ten tu už bol spomínaný. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu a to je často problém. Jednoducho naše úrady sa asi boja, že zrazu budú musieť obidve kompenzácie osobe odkázanej na pomoc dať. Akonáhle totiž úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné túto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. Treba tieto dve kompenzácie od seba oddeliť, pretože nie vždy spolu súvisia.
Priznanie parkovacieho preukazu, tak ako to už bolo povedané, úrad nič nestojí. Napriek tomu majú práve s týmto, s touto kompenzáciou, úrady problém ju priznávať. Hlavne, že veľmi ľahko sa k parkovaciemu preukazu dostávajú tí, ktorí ho nepotrebujú. Ani som netušila, keď som si pripravovala tento môj príhovor, že hneď, nebudem musieť ani chodiť po príklad ďaleko a hneď ráno dneska prvé, čo som otvorila, našla na Facebooku takýto zúfalý odkaz: "Druhý pokus o vydanie parkovacieho preukazu nevyšiel. Už nedokážem ani na nohách stáť. Rany mi tečú, mokvajú a každý krok neskutočne bolí. Už nevychádzam z domu pre obmedzujúce bolesti. Ďalší pokus v roku 2022." Myslíte si, že toto je ľudské?
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti podporujem prijatie tohto návrhu novelizácie zákona o kompenzáciách, keďže odstráni aspoň jednu z mnohých prekážok na ceste k získaniu príspevku. A zároveň si myslím, že dozrel čas zamyslieť sa nad rozsiahlejšou úpravou tohto právneho predpisu, ktorý by sledoval predovšetkým potreby rodín a jednotlivcov s postihnutím.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, ani noc neubrala na sile a intenzite argumentov, ktoré tu máme nielen dnes, ale už dlhšie obdobie. Väčšinou namierené proti ministrovi práce. Aj poslanci SMER-u sú celú noc v strehu a bránia ministra aj tí, ktorí inak mlčia. Aj to o niečom svedčí. Ja by som sa v mojom príhovore chcela zamerať predovšetkým na, na konanie samotného ministerstva a jeho úradov, jeho pracovníkov, pretože o to tu dnes ide.
Kauza Čistý deň celé toto predstavenie naštartovala, preto sa jej pár vetami budem venovať aj ja. Mala som možnosť zúčastniť sa aspoň malej časti poslaneckého prieskumu, a to konkrétne na ústredí práce. Informácie, ktoré sme dostávali, boli rozporuplné, ústredie si naozaj dávalo veľký pozor na to, čo nám hovorí a akým spôsobom. A k tomu sa vyjadrovať viac nebudem. Zarážajúci bol hlavne fakt, že ústredie a samotné ministerstvo sa tvárili ako dva samostatné svety, ktoré spolu nespolupracujú. Svojský bol aj postup ústredia, keď sme žiadali, aby sa diskusie zúčastnila psychologička, ktorá sa kontroly v Čistom dni zúčastnila. Ústredie ešte predtým zasiahlo a psychologička sa nemohla vyjadrovať k spôsobu kontroly, len k záverom, ktoré boli uvedené v protokole. O niekoľko týždňov neskôr sa však informácie aj tak dostali na povrch. Rovnako zvláštne bolo, keď sme sa dosť intenzívne venovali akreditačnej komisii, a kládli otázky, na ktoré sme dostávali neurčité odpovede, a pritom sa ukázalo, že členka akreditačnej komisie sedela priamo pred nami a vyšla s farbou von asi po hodine. Presne taký je postup ústredia a ministerstva práce.
Môj asistent viac ako 25 rokov poskytuje poradenstvo pre osoby so zdravotným postihnutím, ale aj pre ich rodinných príslušníkov. Za toto obdobie už získal celkom slušný prehľad o fungovaní sociálneho systému. Konštatujem, že napriek verbálne deklarovaným snahám a plánom nič zásadné sa neudialo v rezorte ministerstva práce a momentálne nastavenie, nastavený sociálny systém je na pokraji svojej výkonnosti a bez reformných krokov. V... Tento systém nefunguje v niekoľkých oblastiach. Predovšetkým je to sociálne poistenie. Roky chýbajúca odvaha a ochota riešiť problém starodôchodcov, ktorá sa plíži momentálne, vláda sa odhodlala k tomuto riešeniu, ale v čase, keď už časť starodôchodcov vymrela a aj toto riešenie je čiastočné, pretože invalidní dôchodcovia tam zahrnutí asi nebudú, tí majú asi ešte dlhý život pred sebou. Pritom problém je úplne rovnaký. Roky spomínané jednotné posudzovanie v rámci rezortu stále chýba a odkladá sa, pritom Sociálna poisťovňa už avizuje, že pripravuje nový systém posudzovania invalidných dôchodkov.
Neochota riešiť problematiku, kedy opatrovatelia prichádzajú o roky dôchodkového poistenia, pretože ľudí nikto neinformuje o tom, že boli odhlásení zo Sociálnej poisťovne, je ďalší problém. Rovnako ako sme už niekoľkokrát predkladali nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti pre opatrovateľov a osobných asistentov.
Keď prejdeme k službám zamestnanosti a k chráneným pracoviskám, a teda zamestnávaniu osôb so zdravotným postihnutím, podpora zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím za ministrovania pána Richtera stratila na priorite. A prečo si to myslíme? Došlo k zníženiu príspevku na pracovného asistenta. V tomto prípade by som chcela tiež spomenúť príklad, akým spôsobom fungujú príspevky. Napriek tomu, že maximálna výška príspevku je niekoľko rokov stanovená na 70 %, tá sa znížila s 90 %, úrady práce mali na základe metodického usmernenia a interných predpisov nastavený tento príspevok niekde na hranici okolo 56, myslím, percent. Teda ani nie maximálny, ktorý bol možné dosiahnuť na základe zákona. Keď sme na túto zmenu upozornili, úrad práce, resp. ústredie práce, zareagoval asi až po dvoch rokoch, dovtedy sa vyplácal v tejto zníženej výške.
Čo sa týka chránených pracovísk, bol zrušený § 56a, ktorý preplácal mzdu ľudí so zdravotným postihnutím a zohľadňoval nižšiu efektivitu práce niektorých týchto osôb. Zostalo z neho len torzo. Špecialitou služieb zamestnanosti pre chránené pracoviská je, že sa majú riadiť metodickými pokynmi ústredia, ako som spomínala, ktoré je ale problém získať. Úrady práce ich poskytovať nechcú napriek tomu, že to nemá byť žiadny tajný dokument. Preto aj v tomto smere vyzývam, aby ministerstvo prehodnotilo tento postup. Máme tu ďalšiu oblasť, kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Treba uznať, že konečne sa niečo udialo okolo peňažného príspevku na opatrovanie, len škoda že chýba odvaha riešiť aj ďalšie skupiny, a to poberateľov dôchodkových dávok, ktorí ich naďalej poberajú veľmi nízke príspevky.
Sociálne pracovníčky na úradoch práce, sú naďalej preťažené a nestíhajú svoju agendu riešiť v riadnom pracovnom čase, a tak sa nie je čo čudovať, že nevedia poskytovať dostatok informácií. Často sa stáva, že pri ústne podaných informáciách odrádzajú klientov od podania žiadosti slovami, že nárok nemajú. Pritom poradenská prax ukazuje, že pri písomnej žiadosti odradených klientov je týchto žiadostí oprávnených asi 80 %. Rovnako sa zvýšil počet prípadov riešených cez odvolanie a ukazuje sa, že aj v tomto prípade je vysoká miera kladne riešených prípadov. Úrady vymýšľajú nové a nové pravidlá, ktoré nie sú v súlade so zákonom o kompenzáciách, a najnovšie máme prípad z Malaciek, kde žiadajú overenie podpisu na zmluvách o výkone o osobnej asistencie, ako keby tieto osoby nemali dosť výdavkov. Podobne nastavený bol ďalší úrad, ktorý vyžadoval, aby zmluvu uzatvárala osoba so zdravotným postihnutím s asistentom pred pracovníkom úradu. Vo všeobecnosti občan je stále bábkou úradov, kedy ani rezortné úrady nie sú schopné spolu komunikovať a nosíme potvrdenia medzi Sociálnou poisťovňou, úradmi práce a podobne. A nie je neobvyklé, že samotné úrady vyžadujú potvrdenia svoje vlastné.
Teraz by som sa ešte chvíľku venovala konkrétnemu prípadu, ktorý, ktorý bol odvysielaný len asi pred dvomi alebo tromi týždňami a veľmi ma pobúril. Spomínaný príbeh hovoril osud človeka so sklerózou multiplex, ktorý si požiadal o osobnú asistenciu. Pán bol naozaj podľa mňa, ale aj podľa ľudí, ktorí sa pohybujú v tejto oblasti, presne ten typ človeka, ktorý by osobnú asistenciu mal využívať. Mal záujem sa rozvíjať, naozaj na sebe pracuje, snaží sa vzdelávať a napriek svojmu zdravotnému stavu robí si strednú školu aj možno vo vyššom veku a napriek tomu tento príspevok mu bol zamietnutý.
Ale čo je poburujúce, sú vyjadrenia hovorkyne ústredia práce, ktorá obhajovala toto zamietnutie, s takýmito vetami: "Sám uznal, že nemá človeka, ktorý by mu asistenciu vykonával." Akým spôsobom alebo resp. aké právo má hovorkyňa ústredia práce hodnotiť, či človek asistenta mať bude alebo nebude? Naopak, mala by v tomto pomáhať, nie mu klásť prekážky. Ďalej povedala: "Pri ďalších žiadostiach sa jeho zdravotný stav zhoršoval, on totiž tú žiadosť podával niekoľkokrát, sebaobslužnosť sa zhoršovala." Chcete povedať, pán minister, že takýto človek práve na základe toho zhoršeného stavu nemá nárok na osobnú asistenciu? Veď práve vtedy ju viacej potreboval. Ďalej povedala: "Jeho stav nemá žiadny progres, len regres." Akým právom si dovoľuje odsúdiť človeka, ktorý je odkázaný na pomoc?! Pritom ten pán komunikoval veľmi zreteľne, veľmi jasne vedel formulovať svoju predstavu o živote a vôbec nevyzeral na to, že je odkázaný len na pomoc inej osoby, ktorá za neho musí všetko riešiť. Ak sa s týmito výrokmi stotožňujete, vaše sociálne cítenie je, pán minister, nulové a na poste ministra práce nemáte čo robiť.
Úrad nemá hodnotiť, či mu asistenciu má alebo nemá kto robiť, úrad má poradiť, čo by mal robiť a ako. Ale načo by to robil, že? Úrad má podať pomocnú ruku práve vo chvíli, keď sa jeho zdravotná situácia zhoršuje, navyše v tomto zábere, kde bol tento pán, bolo vidno, ako sa ťahá po schodoch horko-ťažko. Hovorkyňa vymenovala všetky príspevky, ktoré mu inak priznali, samozrejme, nebol tam príspevok ani na debarierizáciu priestorov, ani na schodiskovú plošinu, toto mu nikto neporadil. Sám pán spomínal, že v jeho posudku bol, že jeho zdravotný stav bol takmer ležiaci, ale ten pán prešiel, dokázal prejsť pár krokov, bolo to vidno na tých záberoch, prešiel, hoci veľmi ťažko. No ale v našich kruhoch sme sa začali obávať, že po vzhliadnutých záberoch príde ešte aj o tie príspevky, ktoré teraz má, lebo taký je často postup a také sú naše skúsenosti.
Pán minister, spomeňte si, aké je to mať zdravotné problémy. A toto sú presne tí ľudia, o ktorých vy nič neviete a vedieť nechcete. Žijú si svoje životy potichu a skromne. Snažia sa aj bez vašej pomoci, hoci by vašu pomoc potrebovali. Opatrovatelia tu boli spomínaní už mnohokrát, zvýšený príspevok je naozaj veľká pomoc pre nich, ale je to krok populistický. Príspevok nie je nastavený ani na základe zdravotného postihnutia, ani na základe sociálnej situácie, je tam veľa ďalších faktorov, ktoré ovplyvňuje výšku príspevku, ale nesúvisí to vôbec s tým, čo by malo. Tento zvýšený príspevok, ktorým sa radi chválite a ktorým sa schválil aj pán Muňko vo svojom príspevku, je len kompenzácia za roky, kedy sa príspevok neustále skracoval, lebo presne o tom to je, že príspevok zahŕňa pomaly rodinný rozpočet, a resp. vypláca sa na základe výšky poberaných dôchodkov. A pokiaľ sa životné minimum nebude zvyšovať, tak výška príspevku na opatrovanie sa bude opäť znižovať.
Poistenie opatrovateľov. Neviem, ako si mám vysvetliť vetu, ktorú spomenul pán Muňko, že starostlivosť opatrovateľov bude započítaná v celom rozsahu, lebo doteraz máme skôr skúsenosti, že mnohí tým, že prišli o poistenie v dôsledku toho, že opatrovaná osoba dovŕšila 18. vek života, Sociálna poisťovňa týchto opatrovateľov z poistenia odhlásila a znovu ich neprihlásila. To bolo ich povinnosťou. Najdlhší prípad, kedy, kedy osoba nebola poistená, máme 14 rokov. Aký dôchodok budú mať títo ľudia? Na to by sme chceli dostať odpoveď.
Chránené pracoviská som čiastočne už spomenula a spomínal ich aj pán Muňko, povedal, že príspevok sa zvýšil na 1 300 eur a že ten nikto nespomína, tak ja ho spomeniem, príspevok síce je 1 300 eur, okolo 1 300 eur na jeden štvrťrok, ale ubudlo možností výdavkov, ktoré sa z tohto príspevku dajú hradiť. A často sa ten príspevok celý využiť ani nedá. Takže taká je realita.
Ešte tu mám jeden príklad konkrétny, ktorý som takisto riešila a takisto súvisí s konaním úradu práce a chránených pracovísk. Zistili sme napríklad, že niekedy sú, je získanie príspevku veľmi komplikované. Chránené pracovisko chcelo požiadať o pracovného asistenta. Úrad práce vyžaduje lekárske potvrdenie o pracovnej schopnosti zamestnanca. Úrady práce vyžadujú odborné vyšetrenie, odborný lekár ho nechce vydať. Samotné chránené pracoviská niekedy sa ocitajú v situácii, že nevedia, čo majú robiť. A viete, čo mi povedalo ústredie? Že musia to, žiaľ, akceptovať, ale oni to nikomu nepovedia. To znamená, že akceptujú potvrdenie aj všeobecného lekára, lebo legislatíva to nevyžaduje, samozrejme. Legislatíva vyžaduje len potvrdenie zo Sociálnej poisťovne. A presne takto postupujú, pán minister, vaše úrady.
Mohla by som pokračovať ďalej, lebo takisto nefunguje, nefungujú vaše sekundárne miesta pre Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán minister, začínali ste svoj prejav slovami "s pokorou a úctou". Mne je veľmi ľúto, že vám tieto slová vydržia maximálne jednu-dve vety. Inak sa už len bránite, útočíte a hádžete vinu na iných. Žiadnu chybu si neviete priznať. Vzápätí žiadate o ospravedlnenie pre zamestnancov, pre kurátorov, pre sociálnych pracovníkov a to len preto, že sa potrebujete za nich kryť. Vy si na nich spomeniete, len keď je zle. V opačnom prípade ich kľudne hodíte cez palubu. Hovorili ste, že my si tu mnohé štatistiky vymýšľame a že ste zvyšovali aj kompenzačné príspevky, neviem, myslím, že o 17 % ste spomínali. Ja mám pocit, že vy si hovoríte, že 17 % je naozaj dosť. (Reakcia z pléna.) Nie, ale vy sa tak tvárite, že je to naozaj dosť. (Reakcie z pléna.) Rovnako pri stacionároch, ako aj pri iných zariadeniach si stále všímate len tých, ktorí systém zneužívajú. Začnite si všímať aj tých, ktorí robia poctivo svoju prácu a nepotrebujú systém zneužívať! Robte niečo aj pre nich!
Ďakujem.