Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, dnes máme na stole ďalší zo série zákonov ministerstva práce, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú život ľudí. V tomto prípade život ľudí so zdravotným postihnutím. Aj preto im treba venovať náležitú pozornosť, lebo zle nastavený systém môže znamenať neudržateľný systém.
Hneď na začiatku musím povedať, že v súvislosti so mnou a týmto zákonom ide o konflikt záujmov, keďže sa ma bezprostredne týka a je v podstate jediným nástrojom, ktorým môžem využívať na plnohodnotné fungovanie v tomto parlamente vďaka osobnej asistencii. V tejto chvíli však môj osobný asistent byť so mnou nemôže, lebo ani poslanci tento nástroj neakceptujú.
Filozofiou zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia by mala byť len a jedine len kompenzácia ťažkého zdravotného postihnutia a nič iné. Vezmime si v zákone zadefinovanú kľúčovú vec v § 1 ods. 2 zákona, kde sa dočítame, že cieľom úpravy právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a zdôrazňujem, za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Sú to mimoriadne kľúčové slová v spojitosti s myšlienkami, ktoré na adresu celého zákona alebo návrhu novelizácie poviem a okolo ktorých sa budem točiť celý čas. Ak totiž už raz máte zdravotné postihnutie, obyčajne je to stav trvalý a to, že sa s tým naučíte plnohodnotne žiť, neznamená, že sa zdravotné postihnutie zmierňuje.
Pokiaľ táto spoločnosť nebude na to pripravená, ľudia so zdravotným postihnutím budú musieť vždy vynakladať oveľa viac snahy, ale aj finančných prostriedkov na riadne fungovanie v spoločnosti. To, akým spôsobom sa následky zdravotného postihnutia zmiernia a aj to, ako nás vníma táto spoločnosť, máte do istej miery v rukách práve vy, pán minister. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu potrebuje v mnohých smeroch vylepšiť, tak ako aj iné zákony vášho rezortu. Vy o tom viete, zmeny sľubujete a nakoniec sa nič podstatné neudeje. Tak to bolo napríklad pri zákone o sociálnych službách, kde ste už zlikvidovali denné stacionáre. Dnes sú v problémoch služby krízovej intervencie, zajtra budeme mať problém jaslí a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo vašich zariadeniach je úplne cudzí pojem, lebo veď vy ste sociálny rezort a so zdravotníctvom nemáte nič spoločné. Tak je to aj s týmto zákonom.
Dlhodobé požiadavky organizácií vašich partnerov, ktoré ste si vy vybrali, ignorujete. Všetko je maximálne nad rámec novely, lebo však príde ďalšia novela, ale zabúdate povedať, kedy, kedy bude ten správny čas to riešiť.
Vaša súčasná novela sa zúžila len na zvyšovanie príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu, v tom druhom prípade je to naozaj len kozmetická úprava a odpustenie vymáhania príspevkov v dedičských konaniach. Chvalabohu. Kde sú však nejaké poriadne systémové zmeny? Konečne ste sa rozhýbali a príspevok na opatrovanie sa zvýšil a zvyšovať by sa mal aj v júli, ale všetky ďalšie komplikácie ostávajú. Prečo má byť zákon nastavený tak, že jednou rukou dávate a druhou beriete? Na strane jednej ponúkate pomoc cez peňažné príspevky v snahe kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale pomoc je nastavená tak, že akonáhle je sociálne začlenenie na dosah, odstrihnete jednotlivca aj rodinu od pomoci a opätovne padajú na dno odkázanosti. Príspevky majú kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale kompenzáciu podmieňujete nie samotným zdravotným postihnutím, ale vekom žiadateľa, nízko nastavenými príjmovými limitmi, odňatím príspevku, v dôsledku čoho je rodina ešte v horšej finančnej situácii často preto, že bola príliš aktívna, tak, ako sa to hovorí v zákone. Už len pri náznaku sociálneho začlenenia okamžite trestáte za aktivitu. Uvediem príklad.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na príspevok na auto, lebo nepracuje, ale nemá nárok na tento príspevok ani keď pracuje, pretože okamžite prekračuje príjmový limit. Čo je to za podporu sociálneho začlenenia, keď celý zákon je postavený podľa modelu, že jeden odsek hovorí o podpore a desať v ďalších odsekoch o dôvodoch nepriznania, ktoré však, ako už bolo povedané, nevyplývajú zo zdravotného postihnutia, ale z iných faktorov, ktoré samozrejme nemajú žiadny vplyv na samotnú odkázanosť?
Zvláštnu kapitolu tvorí ľudská dôstojnosť. Tá sa postupne vytráca z aplikačnej praxe zákona. Je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti, keď rodiny s členom s postihnutím ostávajú iba spisovými obalmi, lebo predkladateľ zákona považuje za dôležitejšie zvyšovať administratívnu náročnosť napríklad v spomínaných, napríklad spomínaným zavedením podrobnejších výkazov pri osobnej asistencii? Ale nie je tu ani náznak podpory dostať sociálne pracovníčky k rodinám.
Pri návrhu odznelo z úst zástupcov ministerstva niekoľko poznámok o zneužití systému, ale ani jedno slovo o tom, že úradníčky už nemajú čas spoznať svojich klientov a nieto im ešte cielene pomáhať navrhnutím vhodnej formy kompenzácie.
Podľa výročnej správy ústredia práce za rok 2016 bolo vypracovaných 503 847 výpočtových listov a 203 938-krát ste prehodnocovali príjem na opakované peňažné príspevky. Pri takomto systéme nie je čas ani na kontrolu, ani na zamyslenie sa, či toto má vôbec zmysel. Bránite sa dokonca zmenám, ktoré nemajú vplyv na rozpočet, resp. majú tento vplyv veľmi zanedbateľný. Niekoľko typov vám určite dám, ak mi zvýši samozrejme čas. Najprv sa však budem venovať dvom kľúčovým príspevkom, ktoré sa od tých ostatných v niečom odlišujú. Vy však tú odlišnosť vidíte len pri jednom z nich.
Príspevok na osobnú asistenciu, príspevok na opatrovanie. Sú to príspevky za služby, ktoré poskytujú iní ľudia, teda sú to odmeny za ich prácu, poskytovanú činnosť a nieto vylepšovanie rozpočtu osoby so zdravotným postihnutím. Kým príspevok na opatrovanie takto vnímate, lebo sa priamo vypláca iným osobám a vo vašej správe o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky je odmena za ich prácu vyňatá z celkových kompenzácií, príspevok na osobnú asistenciu vyplácate osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá ho sama vypláca svojim osobným asistentom a preto máte asi pocit, že toto je priame vylepšenie osoby so zdravotným postihnutím. Priame vylepšenie jej situácie.
Keď to však preženiem, všetko toto, opatrovatelia, ale aj osobní asistenti sú vaši zamestnanci, ktorí vám zabezpečujú služby a ako dobrí zamestnávateľ by ste sa o nich mali starať. V opačnom prípade nemajú problém odísť za lepším. Oni nie sú totiž odkázaní na vašu pomoc, vy z nich ďalších ľudí odkázaných na pomoc vyrábate. Pokiaľ si neuvedomíte základný princíp fungovania opatrovateľov a osobných asistentov, ťažko môžete robiť dobré rozhodnutia.
Len pre informáciu, ako to vyzerá v číslach. Napríklad v roku 2016 na peňažné príspevky na kompenzáciu bolo vynaložených 226,5 milióna eur, z toho 92 miliónov bolo určených pre opatrovateľov a 44,5 milióna bolo vyplatených osobným asistentom. Samotné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tvorili len 40 % z tohto rozpočtu.
A tak by som sa v tomto, a tak by som sa v tomto zmysle chcela venovať predovšetkým postaveniu týchto osôb, osobných asistentov a postaveniu opatrovateľov. Nielen osobám odkázaným na pomoc. Opatrovateľ je v zmysle kompenzácií zväčša rodinný príslušník. Prinajlepšom to môže byť osoba, ktorá s osobou odkázanou na pomoc zdieľa bydlisko, tak je nastavený zákon. Znamená to, že v rodine sa razom ocitajú minimálne dvaja členovia s nízkym príjmom. Ak zoberieme do úvahy, že rodiny s postihnutým členom rodiny sú často neúplné, tak sa stáva, že toto sú jediné zdroje príjmov. Máme približne 55-tisíc opatrovateľov, z toho 32-tisíc je v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že títo, títo opatrovatelia v ekonomicky aktívnom veku majú obmedzený príjem a to znamená, že 32-tisíc ľudí obmedzujete a zakazujete im v podstate prispievať do systému, pretože sú limitovaní napríklad dvojnásobkom životného minima. Ďalších cca 23-tisíc ľudí poberá dôchodkovú dávku. Zjednodušene povedané, veľká väčšina bude v dôchodkovom veku, na svoj dôchodok si odrobila, ale musia sa starať o svojho blízkeho. Na nich sa v systéme nenachádza dosť peňazí a príspevok majú výrazne krátený, hoci vykonávajú tie isté činnosti v rovnakom rozsahu.
Často sa rozprávame o nerovnakom ohodnocovaní mužov a žien. Nie je toto podobné? A potom tu máme toľkokrát opakované krátenia aj z iných dôvodov. Konečne, ako ste spomínali, sa mení krátenie príspevku z dôvodu hospitalizácie dlhšej ako 30 dní, ale ani to sa nebude týkať všetkých. A argument, že nemôžete nahrádzať zdravotnú starostlivosť, neobstojí. Zdravotnú starostlivosť ani nikto nahrádzať nechce. Tu sa rieši sociálna situácia opatrovateľa. Pritom aj každý pacient sa zotavuje oveľa lepšie, keď má dobré podmienky, no osoby so zdravotným postihnutím tieto dobré podmienky mať ešte dlho nebudú a už vôbec nie v nemocniciach, pretože povedzme si rovno, primerané podmienky sú finančne nákladné. Preto by bolo vhodné spoločnými silami rezortov tieto podmienky zmierňovať a nie sa od nich dištancovať. Navyše ak v tomto prípade, prípadov, kedy sa opatrovateľský príspevok kráti z dôvodu hospitalizácie, nie je až taký veľký. Podľa štatistiky asi jedno percento, čiže každý stý opatrovateľ môže prísť o nejaké finančné prostriedky z tohto titulu. Neverím, že váš kolega z ministerstva financií vám túto položku odoprel. Skôr si myslím, že ste mu takúto požiadavku ani nepredložili. Opravte ma, ak sa mýlim. Odhadujem, že náklady budú v sto tisícoch, čo je zanedbateľná položka pre štátny rozpočet, ale významná položka pre ten rodinný. Už som to opakovala niekoľkokrát, opatrovatelia nemajú možnosť na prechodné obdobie sa zamestnať, lebo jednak nevedia, na ako dlho a jednak sa určite starajú o svojho príbuzného, aj keď vy to vidieť nechcete.
A v tej súvislosti tu máme sociálne poistenie ako ďalší problém. Keď im prestávate vyplácať opatrovateľský príspevok, prestávate im vyplácať aj sociálne poistenie? Vedia o tom? Ja viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale opäť apelujem na pomoc. Tí ľudia majú aj bez toho dosť starostí, systém by im mal v čo najväčšej miere pomáhať, a to nielen finančne, ale aj informačne. Lebo tu sa stále rozprávame o opatrovateľoch, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svojich príbuzných a nechcú, aby skončili v pobytových zariadeniach. Nepotrebujeme neustále počúvať o pár jedincoch, ktorí systém zneužívajú. Ak bude dobre nastavený systém pre tých, čo ho potrebujú, som presvedčená, že bude dosť času venovať sa aj tým, ktorí by v ňom byť nemali.
V pôvodnom návrhu ste sľubovali opatrovateľom zvýšiť príspevok trikrát. Najprv o 120 eur mesačne, ďalšie dva roky po 35 eur mesačne. Čo sa stalo, že to nevyšlo? Ako je možné, že už to neviete garantovať? Ako je možné, že ste predstavili zvýšenie, na ktoré ste nezískali podporu od ministerstva financií? Aká je šanca, že sa v budúcnosti nariadením vlády bude tento príspevok naozaj zvyšovať? Aj na tieto otázky čakajú odpoveď ľudia vonku.
Osobný asistent. Na rozdiel od opatrovania osobnú asistenciu vykonávajú alebo mali by vykonávať skôr cudzí ľudia, nie rodinní príslušníci, lebo filozofiou osobnej asistencie je, aby sa človek so zdravotným postihnutím stal nezávislým na iných, mohol samostatne existovať bez odkázanosti na pomoc rodiny, aby sa rodina odbremenila, lebo akákoľvek práca, ktorú budete vykonávať 24 hodín, ktokoľvek, je časom vstupenka do pekla. Takto sa môžu sily rozložiť.
Osobný asistent jednak toľko nerobí, lebo má aj vlastný život a jednak ani robiť nemôže, lebo zákon mu umožňuje robiť maximálne 10 hodín denne. Osobná asistencia potrebuje hlavne empatických ľudí, ktorí sú ochotní plniť požiadavky užívateľov osobnej asistencie. Na prvý pohľad jednoduché, no na druhej strane na osobnú asistenciu sú naozaj odkázaní najmä tí s ťažkým zdravotným postihnutím a tak to môže byť aj náročné a nie každý sa na to hodí. Verte mi, komplikovanejšie podmienky a bariéry, ktoré táto spoločnosť má, zvládajú často oveľa emotívnejší osobní asistenti, ako osoby so zdravotným postihnutím. A vedia sa za nás biť oveľa silnejšie, lebo vedia rozlíšiť, čo by mohlo fungovať lepšie.
Len pre informáciu pre tých, čo to stále ešte nevedia, aj keď už som to aj na tejto pôde spomínala, osobná asistencia je založená na štyroch D:
- deinštitucionalizácia - človek dokáže existovať v domácom prostredí a nie je odkázaný na pobytové služby,
- deprofesionalizácia - na vykonávanie tejto činnosti nepotrebuje osobný asistent absolvovať žiadne vzdelávanie či kurz,
- delimitácia - nemalo by byť určené, čo presne má asistent robiť a koľko, lebo každý má individuálne potreby, ale my sme limitovaní činnosťami uvedenými v prílohe zákona,
- demedikalizácia - osobného asistenta potrebujeme v súvislosti s naším životom, nie naším postihnutím.
Neoznačujeme sa za chorých, postihnutie nie je to, čo od rána do večera riešime, ale osobného asistenta potrebujeme na úplne obyčajné činnosti, ktoré by sme robili, keby sme postihnutie nemali a ktoré robíte aj vy a v ktorých sme kvôli postihnutiu obmedzení.
Nie pre každého je táto služba vhodná, pretože vždy s ňou bude spojených aj niekoľko nevýhod, a to v prvom rade, že si človek musí hľadať a manažovať asistenta sám. Mohli by v tejto chvíli, mohli by v tejto úlohe významne pomôcť agentúry osobnej asistencie, lenže tých je žalostne málo a tiež im chýba podpora a adekvátne ocenenie. Len pripomínam, že ide o sociálnu službu, ktorá má byť poskytovaná zadarmo, ale ich systematické financovanie zabezpečené nie je.
Počula som vás niekoľkokrát, pán minister, ako si prajete, aby opatrovateľky nemuseli chodiť zarábať do Rakúska. Viete o tom, že osobná asistencia je tiež forma, ako ich tu udržať? Keď vedia vykonávať spoľahlivo prácu tam, mohli by ju aj tu. Stačí, ak ich práca bude ocenená. A to je kameň úrazu. Osobná asistencia sa dostáva na chvost záujmu, lebo je neohodnotená. Pritom máme v zákone jednu z najlepších foriem pomoci, ktorá funguje dlhé roky a často nám ju závidia aj v okolitých krajinách. Momentálne sa dostala na svoje dno vďaka nedostatočnej hodinovej sadzbe, kým od začiatku platnosti tohto zákona bola naviazaná na životné minimum, ako to už aj pán minister spomínal, teraz sa situácia mení. Po pokuse naviazať ju na minimálnu mzdu ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní nakoniec skončila s fixne určenou sadzbou a v tomto prípade naozaj veľmi nízkou. Porovnávať totiž príspevok, ktorý v praxi funguje ako živnosť, resp. odmena pre osobného asistenta funguje ako živnosť, sa s minimálnou mzdou takýto príspevok porovnávať nedá.
Čo musí urobiť asistent, aby bol asistent? V prvom rade musí uzatvoriť zmluvu s osobou na základe Občianskeho zákonníka. Zaregistruje sa na daňovom úrade ako osobný asistent, dostane DIČ. Od tohto momentu je povinný si všetky svoje príjmy priznať v daňovom priznaní, musí si hľadať niekoho, kto mu ho spraví. Nestačí požiadať zamestnávateľa. Ak pracuje ako osobný asistent a má odpracovaný akýkoľvek počet hodín, je automaticky poistený štátom, ak nemá zdravotné poistenie z iného titulu. Ak odpracuje viac ako 140 hodín v mesiaci, resp. ak má nastavené takto zmluvy a nemá žiadny iný druh príjmu, môže sa prihlásiť do Sociálnej poisťovne, bude dôchodkovo poistený. Nemá však ani nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti. Čiže budúce mamičky môžu zabudnúť popri osobnej asistencii na materskú, mamičky na nemocenské či OČR. Žiadne poistenie, žiadne sociálne poistenie nemajú ani rodinní príslušníci, ak dotujú chýbajúce hodiny. Osobní asistenti nemajú žiadny príjem, ak nepracujú. Čiže keď ich osoba so zdravotným postihnutím dočasne nepotrebuje a majú alebo majú nejaké iné vlastné výpadky, napríklad niečo ako dovolenka, nemajú príjem. Ak skončia s osobnou asistenciou, nedostávajú príspevok, alebo resp. podporu v nezamestnanosti.
Osobní asistenti nemajú šancu preukazovať príjem z osobnej asistencie ako príjem pri získavaní hypotéky napriek tomu, že pre nich to príjem naozaj je, pre mnohých pravidelný a zdaňovaný, pre banky je to len sociálna dávka. Aj pre toto všetko sa stáva asistencia maximálne neatraktívna.
A tak ja sa pýtam, na základe čoho prišlo ministerstvo práce na odmenu, ktorá sa má rovnať 102 % minimálnej mzdy? Keď som sa aj chcela dopátrať k odmene, ktorá by bola adekvátna a približovala by sa k hodnote minimálnej mzdy, tak som musela kalkulovať takto: asistent rovná sa živnostník, ale v porovnaní so zamestnancom. Narátala som si hodiny, ktoré môže za mesiac odpracovať pri nejakom bežnom pracovnom, pri nejakom bežnom fonde pracovného času mi to vyšlo, že by mal odpracovať každý mesiac 162 hodín. Ďalších 12 hodín by mohol mať preplatených ako dovolenku, 1/12 z roka. Do nákladov som započítala už len povinné sociálne odvody, ktoré v súčasnosti tvoria 160 eur približne. A započítala som tam aj to, čo bežný zamestnanec dostáva, a to je stravné len vo výške príspevku zamestnávateľa, čiže 1,86 eura na jeden pracovný deň. Žiadne cestovné, žiadne výpadky, musí pracovať každý mesiac, žiadne iné náklady. Pri tejto podobe mi vyšlo, že minimálna suma na osobnú asistenciu je 4,18 tak, aby pokryla všetky náklady a aby osobný asistent bol na úrovni minimálnej mzdy.
Poviete si, ale koľko je takých ľudí, ktorí robia len osobnú asistenciu? No práve, nemusí ich byť veľa práve preto, že sa to neoplatí. Osobná asistencia je často len prechodná stanica, kým si nájdu niečo lepšie. A sme zase pri zle nastavenom systéme. Ak by sme chceli, nemuseli by sme príspevok na osobnú asistenciu počítať len ak výdavok štátu. Môže to byť nástroj zamestnanosti, čo je vaša obľúbená téma, pán minister. Môže tu byť priestor zamestnávať ľudí bez kvalifikácie či iných znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, napríklad ľudí v preddôchodkovom veku. Mimochodom ja sama osobne mám osobnú asistentku, ktorá je z úradu práce.
Ešte jeden detail. Skúšali ste si pozrieť niekedy inzeráty, koľko si pýtajú ľudia za starostlivosť o seniora, alebo zdravotne postihnutú osobu? Ja áno. So sadzbou 2,78 eura na hodinu, ktorá je teraz platná, ťažko môžeme ohúriť. Na portáli, ktorý je zameraný na podobnú činnosť, inzerát pod 3 eura na hodinu nenájdete. Tri až päť eur nájdete tak v dvadsiatich percentách, za upratovanie si ľudia zvyčajne pýtajú 5-10 eur na hodinu, za starostlivosť o ťažko telesne postihnutú osobu alebo seniora je to 6-10 euro na hodinu. S týmto porovnávajte a nie s minimálnou mzdou, pán minister.
Rovnako prichádzate s výkazom o odpracovaných hodinách s novou podobou. Vy tvrdíte, že keďže je to hradené zo štátneho rozpočtu, je potrebné vykonávať kontrolu jeho účelnosti. Ja to chápem a v podstate, keby to niekomu prospelo, nemala by som problém. No pýtam sa, ako nová forma výkazov pomôže odhaľovať neoprávnené vyplatenie príspevkov, keď výkaz sa vypracováva vždy za mesiac spätne a aj naďalej sa tak bude? Ako budete dokazovať, že asistencia sa vykonávala v inom čase, ako je uvedené? Nebude to opäť odhaľovanie opäť len na základe zlých medziľudských vzťahov, tak ako to deklarujú na ústredí práce, že k týmto odhaľovaniam dochádzalo len v prípadoch, kedy sa vzájomne ľudia udávali?
Jediný výsledok tak bude, že osoby so zdravotným postihnutím budú viac času tráviť ich vyhotovovaním, vyhotovovaním týchto výkazov. Bude to náročnejšie na kontrolu. Na viacerých miestach nielen u užívateľa osobnej asistencie, ale aj na úradoch sa budú kontrolovať výkazy mesiace deň po dni, hodiny sa prepočítavať a výsledok bude, že vy budete v správe o činnosti na ústredí práce deklarovať ďalšie stotisíce úkonov navyše, pretože desaťtisíc príspevkov má desiatky zmlúv osobnej asistencie a to všetko krát dvanásť. Ak by to malo veci pomôcť, opakujem, nemám nič proti, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Piateho mája, túto sobotu, sme si pripomenuli Európsky deň nezávislého života. Vy ho chcete osláviť zvláštnym spôsobom. Novelou zákona o kompenzáciách, v ktorej hádžete osobnej asistencii spiatočku.
Pretože už nemám veľa času, ale ja sa určite prihlásim ešte aj do ústnej rozpravy, chcem vám ešte povedať, pán minister, toto. Možno sa vám zdá na prvý pohľad, že tu obhajujem záujmy ľudí len s postihnutím, ale ja som hovorila predovšetkým o asistentoch a opatrovateľoch. Ale berte moje argumenty ako snahu myslieť na každého z vás dnes ešte zdravého občana tohto štátu. Stačí predsa len jeden neuvážený skok do plytkej vody, autonehoda, choroba a, žiaľ, pohľad na tieto požiadavky už môže byť aj pohľadom niekoho z vás.
Tak vás na záver opäť žiadam, predovšetkým vás, pán minister, vezmite si k srdcu slová uvedené na začiatku zákona a poďme spolu budovať systém, ktorý ľuďom so zdravotným postihnutím pomáha, aby tak mohol celej spoločnosti, aby tak pomohol celej spoločnosti vyrovnať sa s rozdielnosťami.
Ďakujem. (Potlesk.)