Prajem vám všetkým príjemný, pekný deň, pán minister, vážení kolegovia. Myslím, že prejdem rovno k veci, lebo asi mám toho dosť, a aby som to všetko stíhala. Budem sa, samozrejme, venovať predovšetkým ministerstvu práce a mojej srdcovej téme, bezbariérovosti, ktorá zase nenašla miesto v tomto rozpočte.
Hlavným cieľom, tak ako sa píše, politík ministerstva práce, sociálnych vecí je zvyšovanie zamestnanosti a znižovanie podielu osôb ohrozených chudobou. Neviem, či si tieto ciele ministerstvo práce zvolilo preto, aby sa mohlo hneď vzápätí chváliť, chváliť, ako sme na tom dobre, lebo nezamestnanosť nám klesá, zamestnanosť sa už blíži k požadovanej hranici, ku ktorej sme sa zaviazali, a podľa štatistík aj miera rizika chudoby klesá. Len neviem, či si tu dostatočne uvedomujeme, že toto ministerstvo nie je len o ukazovateľoch, ale hlavne o ľuďoch, a politiky ministerstva práce by mali smerovať hlavne k nim, nielen k dobrým ukazovateľom. Navyše, keď sa bavíme o tom riziku chudoby, je otázka, nakoľko to riziko chudoby naozaj klesá, lebo ako aj včera bolo zverejnené, patríme, sme na čele rebríčka zadlženosti domácností, a to nielen tí, ktorí na to majú, ale, samozrejme, hlavne tých nízkopríjmových skupín, ktorí nemajú žiadne majetky. A práve preto treba asi byť trošku viac ostražitejší.
Medzi... V poslednej dobe sa do, na ministerstvo práce dostáva, dostávajú rôzne nové okruhy ľudí, ktorými sa ministerstvo práce zaoberá, ako to bolo napríklad zaradenie jaslí pod ministerstvo práce, čiže máme tam takéto malé detičky. Najnovšie sa tam k nim pridávajú cudzinci, čiže to bude veľká agenda zase, ktorou sa bude ministerstvo práce zaoberať. A mám pocit, že je tu stále menší a menší priestor pre tých, ktorí, ktorí to najviac potrebujú. A teda by som rada pripomenula, že ktorí to sú. Máme tu celú radu znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie. A napríklad, keď si zobereme, ako sa píše v stanovisku národného..., Najvyššieho kontrolného úradu, napríklad v roku 2016 sa len 8 % nezamestnaných Rómov zúčastnilo nástrojov AOTP. Čiže asi je čo doháňať. Máme tu, máme tu v tejto kategórii mladých ľudí, máme tu starších ľudí, ktorí majú problémy sa zamestnať, máme tu dlhodobo nezamestnaných, máme tu ľudí, ktorí nemajú patričné vzdelanie, a, samozrejme, teda máme tu ešte, ešte osamelo, osamelé dospelé osoby, ktoré sa starajú o deti, no a potom zdravotne postihnutých. Medzi ďalšie skupiny, ktoré, ktoré si zaslúži, zaslúžia, aby sa ministerstvo práce naozaj začalo vážne zaoberať, patria aj rodiny s deťmi, predovšetkým, samozrejme, tie ohrozené chudobou, neúplné rodiny, ako som už spomínala aj pri tých nezamestnaných, potom deti, ktoré potrebujú ochranu, samotné deti, ktoré tiež sú na tom neni najlepšie, pardon, samozrejme osoby so zdravotným postihnutím, ktoré nie sú vedené na úrade práce, a takých je asi väčšina.
Osobitný prístup treba venovať napríklad jednotlivcom, ktorí sú odkázaní len sami na seba, a tie invalidné dôchodky sú naozaj zúfalo nízke, hlavne pre, pri ľuďoch, ktorí majú len čiastočné dôchodky. Tými sa vôbec nikto nezaoberá.
A ďalej tu máme ľudí v hmotnej núdzi. Napríklad otázka bývania je u nás stále nedostatočne riešená. A stále a nemáme, je, otázka bývania sa rieši len v súvislosti s hmotnou núdzou, ale je to, je to obrovský, veľký problém, pretože nemáme na to vytvorené dostatočné nástroje. Ďalej tu máme ľudí odkázaných na pomoc iných, či už prostredníctvom opatrovateľov, alebo sociálnych služieb. Netreba zabúdať ani na samotných opatrovateľov a ľudí v pracujúcej, pracujúcich v sociálnej oblasti, lebo toto je, sa stáva istým spôsobom tiež ohrozená skupina, resp. nedocenená skupina.
No a, samozrejme, máme tu seniorov, opäť predovšetkým tí, ktorí majú nízke dôchodky a ktorí žijú osamelo.
Čiže ako tých skupín je tu naozaj veľa a tých, tých, ktoré ministerstvo zahŕňa pod svoje krídla, je rovnako dosť nových. A preto sa pýtam, že keď celkové výdavky ministerstva práce klesajú, hoci je to predovšetkým, pretože..., teda je to kvôli financiám z Európskej únie, ale ministerstvo aj tak v tomto rozsahu tie prostriedky potrebuje. Výdavky klesajú aj napriek tomu, že sa v posledných dvoch rokoch diali zmeny v sociálnych službách, ale aj v peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Hoci v štátnom ro..., výdavky štátneho rozpočtu rastú niekde do 100 mil. eur, celkové výdavky klesajú o 40 mil. Myslím si, že to, tých 50 mil. musí ministerstvu niekde chýbať, lebo si nehovorme, že projekty, ktoré, ktoré sú z Európskej únie, boli nepotrebné. To znamená, že, že aj tieto, týchto 50 mil. by sa nemalo strácať zatiaľ. A keď sa pozrieme napríklad na kapitolu Hmotná núdza, kde, kde sa teda tvrdí, že nám klesá počet ľudí, ktorí sú na hmotnú núdzu odkázaní, pýtam sa, že či nemáme dosť iných oblastí na pomoc tým ľuďom, ktorých som menovala, ktorí by tieto prostriedky potrebovali.
Dlhé roky napríklad stál proces deinštitucionalizácie a tento zmeškaný čas by sme sa mali snažiť dobehnúť. Čo preto robí ministerstvo? Je to aj o tom, aká pomoc sa dostane týmto zariadeniam, aby sa naozaj mohli posunúť, a už sa potrebujú posunúť veľmi rýchlo. Na toto sa vôbec nepozerá. Keď sa bavíme o sociálnych službách, týka sa to opäť ľudí, ktorí tým zmeškaným časom, niektorí sa možno tých sociálnych služieb, tej deinštitucionalizácie ani nedožijú, resp. ten čas, kedy sa už mohli začleniť do spoločnosti, im už dávno ušiel. V rozpočte sa píše, že sa podporuje, že sa zvyšuje finančná podpora náhradnej starostlivosti o dieťa, čo je fajn, tak aby čo najviac detí vyrastalo v rodinnom prostredí.
Ale prejdime na ďalšiu tému. Kým sa na začiatku ministerstvo chváli zvyšovaním zamestnanosti, musí sa priznávať aj k tomu, že so zamestnávaním ľudí so zdravotným postihnutím sme na tom v porovnaní s Európskou úniou výrazne horšie. Moje štatistiky, ktoré mám, ktoré, ktoré sú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny, hovorili, že v roku 2015 napríklad bola len 16 % zamestnanosť, čo znamená, že výrazne nižšia ako tá, ktorá sa hovorí, o ktorej sa hovorí teraz.
Ak chce štát ušetriť napríklad na zdravotne postihnutých, potrebuje vytvárať také osoby, teda také podmienky pre osoby so zdravotným postihnutím, aby sa mohli uplatňovať na trhu práce, a to, a teda aby mohli platiť dane, aby mohli prispievať do zdravotného, sociálneho zabezpečenia, aby mohli míňať svoje prostriedky, aby využívali napríklad služby cestovného ruchu, čo sa nič z toho pomaly nedeje. Týmto smerom by sa mohli vracať prostriedky investované cez sociálny systém späť. Miesto toho štát nevytvára žiadne podmienky pre zamestnávanie, ale zároveň pokojne povie, že keď človek nepracuje, nemá nárok na príspevok na auto. Viete, koľko ľudí by kvôli tomu autu potrebovali pracovať? Toto, žiaľ, je výsmech tohoto ministerstva. Pritom podpora by sa mala, dala nájsť veľmi jednoducho.
Máme tu napríklad odvod, ktorý treba platiť v prípade, ak spoločnosť nad 20 zamestnancov nezamestnáva potrebný počet ľudí so zdravotným postihnutím. Tento odvod sa nám v štátnom rozpočte akosi stráca. Bolo by fajn, keby, keby sa konečne tieto prostriedky investovali tam, kde sa zbierajú, teda do zamestnávania zdravotne postihnutých.
V tomto prípade by som tiež celkom chcela spomenúť projekt, ktorý bol vyčlenený na zamestnávanie mladých ľudí, znevýhodnených ľudí, vo výške 12 mil. eur, ktoré sa prakticky, z nich sa prakticky nič nevyčerpalo, proste tie podmienky boli nastavené tak zle, zúfalo zle, že v podstate celý projekt skrachoval. A miesto toho tu máme ďalšiu skupinu ľudí, ku ktorým sa ministerstvo otvorene priznáva, že šance do budúcnosti sa im znižujú. A sú to opatrovatelia, ktorí sa dobrovoľne rozhodli starať o svojich blízkych, no stále sa na nich pozerá len cez sociálne dávky, len nie ako na ľudí, ktorí vykonávajú určitý druh činnosti, ktorá by za iných okolností vychádzala pre štát podstatne drahšie, teda to opatrovanie. Preto by bolo treba investovať aj do týchto opatrovateľov, aby túto činnosť mohli vykonávať bez obáv, že sami budú potrebovať v budúcnosti pomoc. My sa tvárime, že oproti iným štátom sme na tom lepšie, čo sa týka ľudí so zdravotným postihnutím, ale ak sa pozrieme na štatistiku detí s neštandardným vývojom, o ktorej sa pri rozpočte hovorí, tak je jasné, že sme na tom úplne rovnako, a treba počítať nielen spočetnou skupinou detí so špeciálnymi potrebami, ale aj rovnakou skupinou dospelých, pretože tieto deti vyrastajú, a v budúcnosti a v dospelosti sa o nich tiež nikto nestará, aspoň nie dostatočne.
Ja som sa teda pozrela, mňa teda zaujímalo z týchto položiek rozpočtu predovšetkým napríklad dotácie, aj keď sú možno v zanedbateľnej čiastke, ale teraz sa o nich dosť často hovorí v súvislosti s obedmi zadarmo, a tak keď, keď sa pozrieme na dotácie, ktoré sú v podstate v smiešnej sume, doteraz boli plánované okolo 17 mil., pre budúci rok sa znižujú, resp. asi sa zvýšia kvôli obedom zadarmo, tak naozaj je to, je to, je to, neviem, neviem, ako sa na to potom budeme pozerať, keď, keď zrazu sa, sa tieto dotácie zvýšia, ja neviem, o závratnú sumu, a tie, tie malé projektíky, cez ktoré sa, teda ktoré sa cez dotácie podporujú, sa v nich stratia.
Cez tieto dotácie sa napríklad financuje aj bezbariérovosť sociálnych služieb okrem iného. Inak sú tam, sú tam vyčlenené možno len 3 mil. korún, na, na..., 3 mil. eur, pardon, na túto podporu, ale okrem sociálnych služieb sú tam ešte aj napr. podpora rekondičných pobytov, editačná činnosť, členstvo v medzinárodných organizáciách. Takže si viete predstaviť, koľko sa na bezbariérovosť z toho tým sociálnym službám ujde. Preto teda plynulo prejdem k téme prístupnosti, lebo už aj tak nemám veľa času.
Prístupnosť ako jeden z hlavných princípov, z ktorých vychádza dohodou o právach osôb so zdravotným postihnutím, od nej sa odvíja všetko, teda naša bezbariérovosť vôbec nie je podporovaná. Toto sú v podstate jediné prostriedky, ktoré som tam našla v tom rozpočte, kde sa podporuje vlastne, kde je možné podporiť bezbariérovosť. Väčšinou sa všetky ministerstvá odvolávajú maximálne tak na kapitálové výdavky, čo je tiež veľká bieda, ale ja chcem upozorniť, že nielen, nielen problém je to, že sa tie prostriedky nenachádzajú v tom rozpočte, ale aj to málo, čo sa v nich nájde, sa využíva veľmi zle. Po mojich návštevách niektorých miest, kde si všímam, ako sú debariérizované inštitúcie, sú na tom úplne najhoršie úrady práce a väčšinou polície. Darmo sa budeme snažiť o sociálnu inklúziu, keď si nebudeme všímať dostatočne prostredie, v ktorom sa toto všetko deje.
Fakt som sa zúfalo snažila nájsť v rozpočte nejaké záchytné body, ktoré by mohli znamenať odstraňovanie bariér a hlavne vytváranie prístupného prostredia pre všetkých. Napriek tomu, že, že napr. pán Tomáš pred týždňom povedal pri obedoch zadarmo, že peňazí je v rozpočte dosť, tak na bezbariérovosť sa nenachádzajú. Bohužiaľ, máme tu príliš veľa bariér na to, aby sme s tým nerobili nič.
A práve preto, keď s tým nerobíme nič, keď nerobíme nič s tými existujúcimi bariérami, nevymedzujeme sa ani voči tým novým, ktoré nám tu, bohužiaľ, vznikajú. A naozaj riešime v posledných dňoch niekoľko prípadov, kedy sa bezbariérovosť úplne, úplne, ale že úplne ignoruje. A je to aj vďaka tomu, že tento štát nepovažuje za dôležité do bezbariérovosti investovať. Bolo by potrebné začať si všímať niektoré konkrétne oblasti, napr. predovšetkým zdravotníctvo a školstvo. Tieto oblasti sa ľudí dotýkajú najviac. Školy a zdravotnícke zariadenia sa síce sčasti debarierizajú, zdebarierizujú, ale nekontrolovane a neefektívne príde, pričom ide o prostriedky nás všetkých. Dosť sa v týchto, v týchto témach uplatňuje ľudová tvorivosť. Môžem vám povedať, že už som našla toľko nepodarkov, že je to až hrôza, a všetko sa to deje len preto, že si nevychovávame odborníkov a debarierizáciu ponechávame na vlastný osud. Nemocnice a zdravotnícke zariadenia nemôžu debarierizovať, preboha, lekári, resp. zdravotníci, ktorí prešli do manažérskych funkcií, lebo sú to odborníci na inú oblasť. To isté sa deje v školstve. Ešte tu bol jeden projekt, ktorý bol určený na debarierizáciu škôl, kde opäť som sa, som sa opäť, som sa aj pýtala konkrétne, že koľko je tam odborníkov na stavebníctvo. Nikto. Všetko to boli pedagógovia. Pedagógovia nemôžu dobre riadiť debarierizáciu škôl.
Samozrejme, máme tu aj ďalšie oblasti, sociálne služby, aby mohli ľudia so zdravotným postihnutím pracovať, tak pracoviská, chránené dielne, ani tie nie sú bezbariérové, doprava, cestovný ruch. Dnes, včera bola napríklad medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím a dnes sa hovorí možno práve v týchto chvíľach v Európskom parlamente aj o prístupnosti kultúrneho dedičstva. Tak to už vôbec tak ďaleko nie sme.
A preto na záver teda apelujem na to, že nájdime tie prostriedky už konečne, a povedala som aj kde, predovšetkým je to možno ten odvod, ktorý sa platí za nezamestnávanie.
Ďakujem pekne.
