Tak ešte, ešte raz dnes. Vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám priblížila, o čom v tejto novele zákona o službách zamestnanosti ide. Ešte predtým by som však chcela dať do pozornosti jednu informáciu, teda dúfam, že už bude potvrdená, a to, že na júnovej schôdzi som predložila procedurálny návrh, aby sa zákony, ktoré sa týkajú ľudí nepočujúcich alebo teda ktoré sa týkajú, zákony, ktoré sa týkajú ľudí so zdravotným postihnutím a teda...
Tak ešte, ešte raz dnes. Vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám priblížila, o čom v tejto novele zákona o službách zamestnanosti ide. Ešte predtým by som však chcela dať do pozornosti jednu informáciu, teda dúfam, že už bude potvrdená, a to, že na júnovej schôdzi som predložila procedurálny návrh, aby sa zákony, ktoré sa týkajú ľudí nepočujúcich alebo teda ktoré sa týkajú, zákony, ktoré sa týkajú ľudí so zdravotným postihnutím a teda predovšetkým nepočujúcich, aby sa tlmočili do posunkového jazyka, Tak pevne verím, že, že už aj tento môj návrh zákona, rovnako ako aj návrh zákona, ktoré predkladali kolegyne Nicholsonová a Zimenová, bude pretlmočený do posunkového jazyka a budú to také prvé lastovičky v tomto parlamente. Zatiaľ uvidíme, ako, ako to pôjde ďalej.
Čo sa týka pracovného asistenta pre ľudí so zdravotným postihnutím, začala by som čl. 27 Dohôd o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o práci a zamestnaní. Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. Zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla rozšíriť ten okruh pracovných asistentov. Pretože nie každý, každá osoba so zdravotným postihnutím má možnosť získať pracovného asistenta na svoju činnosť, lebo jednoducho sa s touto činnosťou v zákone nepočíta. A samozrejme, čo urobia úrady práce? Žiadosť o takéhoto pracovného asistenta zamietnu.
Rovnako čl. 27 hovorí, že teda zmluvné strany budú chrániť na rovnakom základe s ostatnými práva osôb so zdravotným postihnutím na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, vrátane rovnakých príležitostí. Ani rovnaké príležitosti tu určite nemáme. Budú podporovať tvorbu pracovných príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím a ich kariérny postup na trhu prác. To takisto ani tento zákon v tejto súčasnej podobe nespĺňa. Ako aj asistenciu pri hľadaní, získavaní a udržaní si zamestnania a pri návrate do zamestnania. Zamestnanie síce máme, ale nie je tam asistencia pri tých ďalších formách činností, ktoré som už spomínala.
Samotný článok hovorí aj o tom, že budú podporovať príležitosti na samostatnú zárobkovú činnosť, podnikanie, rozvoj družstiev a začatie vlastného podnikania. Budú zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore. A toto tiež musím pripomenúť, že toto sa takisto deje len v oklieštenej podobe. Ja by som si napríklad naozaj predstavovala, aby hlavné kontaktné miesto, ktoré sa má zaoberať požiadavkami ľudí so zdravotným postihnutím, malo vo svojich radoch zamestnaného človeka so zdravotným postihnutím, aby to bolo autentické. Zatiaľ sa nič také nedeje. Zabezpečia, aby sa pre osoby so zdravotným postihnutím na pracovisku realizovali primerané úpravy. Tu treba povedať, čo sú primerané úpravy. To sú naozaj individuálne požiadavky osôb so zdravotným postihnutím a tu sa nehovorí o prístupnosti. Prístupnosť aká taká by mala byť samozrejmosťou. Čiže my nemáme ešte ani tú prístupnosť, nieto ešte tie primerané podmienky.
Aj preto, že tu máme tento čl. 27, ku ktorému sme sa okrem iného zaviazali tým, že sme ratifikovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ten posun k tomuto dohovoru je strašne, strašne pomalý, aj preto prichádzam teda s touto novelou, ktorá by mohla pomôcť realite. Lebo naozaj ľudia so zdravotným postihnutím vykonávajú aj iné druhy činností ako len to, že sú zamestnaní niekde, že majú svojho zamestnávateľa, kde nie je problém získať pracovného asistenta, ak zamestnávateľ, samozrejme, o neho požiada, a potom ešte tu máme možnosť pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré, ktoré však v dnešnej podobe máme množstvo foriem, ktoré naozaj toho, toho pracovného asistenta nedostávajú. A teda tu treba naozaj spomenúť možno práve tie umelecké činnosti, ktoré sa dajú robiť z domu, majú evidentné výsledky. To znamená, že nikto nemôže spochybňovať, že, že tými umelcami naozaj sú, pretože majú za sebou diela, či sú to už rôzne vystúpenia, či sú to maliarske diela. Alebo máme tu dokonca spisovateľov, už niekoľkých, tuším, som zaregistrovala. Takže naozaj sú to činnosti, ktoré môžu vykonávať osoby so zdravotným postihnutím a pracovného asistenta nedostanú.
Rovnako tu máme mnoho športovcov. A ja by som sa v tejto chvíli prihovárala aspoň za tých športovcov, ktorí ten šport robia na vrcholovej úrovni a toho asistenta naozaj potrebujú. A tam sú takisto výsledky nespochybniteľné. Čiže nie je to, že proste tu bude štát prispievať na nejakú činnosť ľuďom, ktorí nevedia, čo chcú robiť. Proste naozaj mnohí sa hľadajú a nejakým spôsobom začať musia. Naozaj musia do toho investovať veľké peniaze. Ale hovoríme tu aj o reprezentantoch, ktorí tých asistentov potrebujú. Máme tu mnoho športov, ktoré, ktoré robia ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, a podľa mňa by im aj pracovní asistenti pomohli.
No a, samozrejme, sú tu verejní funkcionári. Čiže aj teraz, ako tu sedím, opäť som odkázaná na to, že musím žiadať, proste, o pomoc kolegov, aj keď ja verím tomu, že ani jeden s tým nemám problém, ale byť v tej situácii, keď neustále musíte čakať, kým niekto dobehne a kým niekto sa dovtípi, či potrebujete pomoc alebo nepotrebujete, keď to má robiť, samozrejme, asistent, ktorý sem do tejto sály nesmie, tak je to naozaj problém. Takže aj preto si myslím, že verejní funkcionári by mali mať pracovných asistentov a možno nie osobných, lebo, lebo je tu to, čo som spomínala už aj v tom predchádzajúcom príspevku k osobným asistentom na školách, že sú to cudzí ľudia, a tým pádom nevie sa tá inštitúcia vysporiadať s tým, vlastne, kto je osobný asistent a v akom vzťahu má byť. Jednoducho je tu cudzí element.
Takže tieto tri skupiny. No a ešte by som ich trošku viacej priblížila.
Právnym rámcom napríklad slobodných povolaní sú hlavne zákony o jednotlivých komorách. Podnikatelia bez živnostenského oprávnenia teda musia mať na výkon svojej, musia byť na výkon svojej činnosti zapísaní buď v nejakej komore, alebo majú na výkon svojej činnosti uzatvorené zmluvy v rámci autorského zákona alebo napríklad zákona o finančnom sprostredkovaní. Čiže, čiže všetky tieto činnosti by mali byť samozrejme zahrnuté medzi činnosti, ktoré, alebo osoby, ktoré vykonávajú takéto činnosti, by mali mať možnosť získať pracovného asistenta. Osoba, ktorá chce vykonávať slobodné povolanie, sa napríklad musí zaregistrovať na Štatistickom úrade. Príjmy sú jednoznačne definované. Patria pod príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti, napríklad podľa § 6 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona o dani z príjmov. Čiže, čiže všetko sú to úplne legitímne veci a ľahko identifikovateľné. Osoba vykonávajúca slobodné povolanie má rovnakú povinnosť ako živnostník platiť odvody do zdravotnej poisťovne, do Sociálnej poisťovne, daňový úrad po odovzdaní daňového priznania skúma pri sociálnych odvodoch, že či tá osoba prekročila príjem, na základe ktorého jej vznikne povinnosť platiť odvody aj do Sociálnej poisťovne, alebo nevznikne. Čiže je tam stále rovnaký vzťah ako pri samostatne zárobkovo činnej osobe. A teda ako som už spomínala, mnoho ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím sa hľadá práve v takých tých umeleckých činnostiach. A preto sa to často stáva náplňou ich a zmyslom ich života.
Preto si myslím, že aj v tomto prípade aj treba podporovať aj formou pracovného asistenta takýchto ľudí a treba tie činnosti nejakým spôsobom profesionalizovať. Pretože, resp. aj oni, ak sa chcú profesionalizovať, potrebujú lepší servis, a to nedostanú, keď im ho, ich bude robiť osobný asistent. Potrebujú človeka, ktorý to bude robiť v pracovnom čase, pretože osobný asistent je človek, ktorý väčšinou, je to možno, možno ho získať skôr na tie činnosti osobného charakteru, ale nie na prácu. To je jeden problém. A teda druhý problém je ten, že naozaj ten pracovný asistent je jednoznačnejšie definovaný ako keby v systéme a sú jednoznačne pre neho zadefinované podmienky, ako funguje a tým pádom ani tá fluktuácia nemusí byť až taká veľká ako pri osobných asistentoch. Čiže ak chce človek so zdravotným postihnutím sa naozaj realizovať, potrebuje stabilného človeka vedľa seba.
Tiež treba povedať, že bavíme sa tu o ľuďoch, ktorí často bývajú veľmi pozitívne hodnotení zvonka profesionálnymi odborníkmi, a stále sa tu bavíme o takýchto ľuďoch, pre ktorých ja presadzujem pracovného asistenta. A nemalo by im komplikovať život to, že im nemá kto pomôcť. Lebo aj takíto ľudia si práve zlepšujú svoje schopnosti tým, že to môžu robiť pravidelne na nejakej stabilnej báze a že nemusia neustále riešiť nejaké v podstate existenčné veci v zmysle či na druhý deň tú svoju činnosť budú vedieť vykonávať alebo nie.
Ako som už spomínala v tejto kategórii máme dokonca spisovateľa. Myslím si, že už pomerne úspešného spisovateľa. Môj veľký obdiv naozaj má. Je to človek, ktorý je ležiaci, je na dýchacom prístroji, má na konte už tri romány a myslím si, že je len ťažko predstaviteľné, ako takýto človek naozaj svojpomocne dokázal takéto veľké knihy napísať. A že jedinú pomoc, ktorú dostáva, je tá podpora podľa mňa z rodiny, ktorá mu vytvára tie podmienky, aby tie knihy mohol písať. Napríklad by som tu spomínala, teda, týmto autorom je Miško Škombár, ktorý napísal napríklad knihu Druhá šanca. Len aby ste vedeli, o čom to je. Je to akčný triler s príchuťou sci-fi, ktorý sa odohráva v polofiktívnom Anglicku. Hlavným hrdinom je mladý muž trpiaci svalovou dystrofiou. Diagnózu zdieľa teda aj autor, vďaka čomu sú choroba a hrdina zobrazení veľmi autenticky. A teda dostane tento hrdina druhú šancu, celkom vyzdravie, ak bude ochotný navždy opustiť svoju rodinu, zmeniť si identitu a nasadiť svoj život do boja dobra proti zlu. Takže asi takto na priblíženie. Ale tento príbeh má naozaj aj tú druhú stranu, má jej autora. Hoci román má možno 500 strán alebo takmer 500 strán, je, proste neviem, môžte si to vyskúšať, ako poležiačky dokážete napísať 500 strán. A vlastne tento človek takto píše už, neviem, myslím, že už pracuje na ďalších knihách. Neviem, či jednej, či viacerých, ale už má rozpracovaných viac tém, myslím.
Jedna strana takéhoto človeka, napísať jednu stranu trvá oveľa dlhšie možno, ako si dokážete predstaviť. No keď sa pýtal na pracovného asistenta, samozrejme nemal nárok. A ten pracovný asistent by mu pomáhal, pretože nie je to o tom, že by mu tie knihy písal. Je to o tom, že potrebuje podať počítač, odsunúť počítač. Potrebuje nejakým spôsobom tú asistenciu, aby mohol tam do tej klávesnice vyťukávať písmenko po písmenku Potrebuje, potrebuje, naozaj už má teraz veľmi aktívne kontakty so svetom okolitým. Chodí na, je pozvaný na mnoho podujatí, kde predstavuje tie svoje knihy. A na toto vôbec tento zákon nemyslí.
Myslíte si, že človek, ktorý takto na sebe pracuje a ktorý už teraz tu čosi po sebe zanechal, si nezaslúži, aby mohol pracovať efektívnejšie? Nedokazuje dostatočne, že je húževnatý, že si sám našiel prácu, ktorá ho baví, že sa v nej dokáže presadiť, že, že proste si hľadá tú svoju vlastnú cestu? A nikto mu v tom nepomáha. Každý deň vlastne na tejto svojej ceste musí bojovať sám, teda resp. pomáha mu tá jeho rodina, ktorú má.
Ďalšia strana, stránka je, že aj Michalova mama mu robí len opatrovateľa. Proste opäť je to človek, ktorý nemá, resp. má tam nejaké, má tam nejaké dôchodkové zabezpečenie, nemá sociálne zabezpečenie. Nie je, nemá ďalšie sociálne zabezpečenie, nemá nemocenské poistenie, nemá poistenie v nezamestnanosti tak ako všetci opatrovatelia a proste je úplne smutné, že len z tejto pozície mu, mu mama pomáha. A bude to mať možno dôsledky, keď, keď za chvíľku, myslím si, že, že aj tá úspešnosť toho predaja tých kníh sa ukáže, že vlastne koľko na tých knihách on si dokáže privyrobiť, ale tento jeho príjem mu bude ovplyvňovať výšku príspevku na opatrovanie, prosím pekne. Čiže ani tá mama možno nedostane ten príspevok v takej výške, ako ho dostávala doteraz, podľa toho, ako je aj šikovný, ako sa presadí na tom trhu s tými knihami, ako si nájde čitateľov. A keď naozaj bude veľmi šikovný, tak, žiaľ, toto mu veľmi bude komplikovať život. Aj preto by potreboval pracovného asistenta, ktorý funguje nezávisle, nie je posudzovaný do jeho príjmu, nemá dôvod byť posudzovaný, je to proste človek, ktorý si samostatne zdaňuje svoje príjmy. Áno, príjmy pracovného asistenta sú zdaňované, tak ako iné príjmy samostatne zárobkovo činných osôb, aj keď nemá tento status, ale funguje presne rovnako. Rovnako si pracovný asistent platí odvody, či zdravotné, či sociálne, ale vravím, že je tu, je tu tento veľký benefit, že jednak, jednak tá mamka môže mať, je to jej náplň, pretože sa tak dobrovoľne rozhodla, že chce robiť pracovného asistenta svojmu synovi, ale môže to považovať už za svoju činnosť, a nie je toto opatrovanie.
A teda, ako som už spomínala, ľuďom ako Michal, ktorí sa začali viac angažovať v jednej zo svojich možno umeleckých aktivít, ktorú začali robiť naplno, sa život mení nielen tým, že si vedia vypĺňať čas, že si nájdu ten zmysel života, ale sa im mení život aj tým, že sa o nich začína zaujímať spoločnosť a že ich meno sa stáva známym. Takže, takže aj toto má ďalší efekt, ktorý, ktorý má, má neoceniteľnú hodnotu. A takýmto spôsobom sa ľudia so zdravotným postihnutím stávajú súčasťou spoločnosti.
Michal v tomto prípade, si myslím, dokázal zázrak. A už by to mohol konečne aj v tomto štáte niekto oceniť. Takže aj preto by som prosila, keby sa tento návrh zákona dal presadiť a keby sa na takýchto ľudí myslelo.
Podobne sú na tom športovci, ako som spomínala, ktorí robia športy na vrcholovej úrovni, venujú sa im dennodenne. Mali by mať rovnaké podmienky ako zdraví športovci, no nemajú. Mohli by byť za, za tie svoje výsledky rovnako platení, ale väčšinou vždycky tam je nejaký zádrheľ. Aj títo športovci rovnako reprezentujú krajinu ako zdraví športovci, rovnako si ťažko zabezpečujú ten celý servis okolo, okolo ich tréningov a vôbec ten postup na to, kým sa dostanú do tej reprezentácie. Nie je to jednoduché. Často je problém v tom, že, že tie športy sú tak menšinové, že musia do, do, za športom dochádzať oveľa viacej ako zdraví ľudia, deti so zdravotným postihnutím musia dochádzať ďalej ako zdravé deti, pretože nemajú vo svojom okolí tieto možnosti. Tréningy, športové podujatia, všetko, všetko proste sa, sa koná úplne v iných podmienkach, ako, ako pre zdravých športovcov. A to sa bavíme stále ešte len o tej, o tej neprofesionálnej, resp. o tej úrovni, kedy, kedy ten človek len si hľadá tú cestu k športu. Toto všetko musí, samozrejme, prekonať. Toto nemá riešiť tento návrh zákona.
Návrh zákona má riešiť tých reprezentantov, ktorí už niečo v živote dosiahli, pardon, niečo obetovali aj pre ten šport a, a uľahčilo by im to dosahovať možno ďalšie športové úspechy.
Ja teda musím povedať, že som sa, že som aktívne športovala donedávna, ešte myslím si, že aj budem. Venujem sa dvom športom, alebo venovala som sa dvom športom, takže poznám to prostredie a naozaj tí športovci napríklad v bocci, v bocci, bocca je šport pre najťažšie formy zdravotného postihnutia, kde teda prakticky každý športovec je na vozíku a každý športovec potrebuje asistenta, čiže potrebuje nejakým spôsobom ten servis a, bohužiaľ, to je dôsledok toho, že športové súťaže končili niekde pri Banskej Bystrici. Čiže od Bratislavy po Banskú Bystricu, východ stále nie je pokrytý. A ak tu máme, ak tu hovoríme o našom najlepšom reprezentantovi z východného Slovenska, tak je to ďalší zázrak, ktorý, ktorý teda dosiahol, ktorý má paralympijské medaile a aj patrí medzi najúspešnejších našich paralympijských športovcov. Je z východu a ja si teda pamätám, ako musel na každý jeden, každé jedny preteky cestovať zo Svidníka do Bratislavy, alebo, alebo niekde, ale vždy na západné Slovensko. A naozaj obetavo toto robil niekoľko rokov a robí to v podstate doteraz, lebo tie preteky stále, ich je na východe veľmi, veľmi málo. Čiže aj pre toto by si tí športovci zaslúžili nejakú takúto podporu.
Rovnako sa to deje so športoviskami. Tie športy sa nedostanú do niektorých miest, pretože jednoducho tie športoviská nie sú, ihriská nemáme. Tie, tá bezbariérovosť, tá prístupnosť, kde sa dostanú, je veľmi biedna a, a to znamená, že, že dokola sa opakujú stále tie isté miesta.
No a, samozrejme, potom ďalšia vec je, že, že ak chcete dosahovať úspechy, tak musíte chodiť aj na turnaj do zahraničia, a to tiež nie je, samozrejme, jednoduchý špás, keď vám nemá kto pomôcť, keď nemáte tú, keď máte formu, keď nemáte toho asistenta, ktorého by to mohlo byť náplň práce, tak je to niekedy veľmi ťažké a často to mnohých športovcov práve toto môže zabrzdiť.
No a keď sa bavíme ešte o športe, tak tu máme ďalšiu kategóriu, že kým v zahraničí je bežné, že, že rozhodcovia a funkcionári sú, majú zdravotné postihnutie, tak u nás toto je tiež skôr ojedinelé, pretože znovu sa s tým spája množstvo problémov, ktoré, ktoré, tí ľudia im musia im čeliť. Čiže absolvovať tie, tie rozhodcovské školenia a absolvovať kurzy niekde v bezbariérovom prostredí, to je skoro, skoro nedosiahnuteľná vec. Čiže takýchto športov, takýchto rozhodcov, ktorí sa venujú tejto činnosti, ani nemáme, so zdravotným postihnutím a tiež by im pomohli práve, práve tieto formy pracovnej asistencie, keby sa tým vedeli živiť.
Musím povedať, že len pred dvoma týždňami tu bola, bola ďalšia, ďalší jeden veľký úspech lyžiara, ktorý je zasa nevidiaci, a takisto potrebuje navádzača, resp. má navádzačku, Marek Kubačka, čiže, čiže toto je ďalšia, ďalší príklad toho, že, že kde by sa ten pracovný asistent uživil aj u toho športovca.
No a teda posledná kategória, toto boli športovci, a posledná kategória sú tí verejní funkcionári. Ja teda, samozrejme, v tomto prípade som v konflikte záujmov, keďže sa ma to týka. Čiže ja som, tak ako som to predkladala pred pol rokom a ako som to vtedy hovorila, hovorím to aj teraz, že keďže sa ma tento návrh zákona týka, ja, ak by aj takáto úprava prešla, si nebudem nárokovať pracovného asistenta v Národnej rade do konca volebného obdobia a, samozrejme, poteší ma, ak sa, takáto zmena nastane v prospech ľudí so zdravotným postihnutím, lebo je to naozaj komplikovaná situácia, keď, keď potrebujete, potrebujete riešiť aj, aj také úplne bežné veci fungovania, ako presuny a pomoc a nemá vám ju kto poskytnúť a, bohužiaľ, nie každá inštitúcia považuje za samozrejmé, že tú pomoc vám dá automaticky. Malo by to tak byť, ale nie je to tak. Národná rada je toho príkladom.
Prvá vec, ktorá tu bola zamietnutá spolu so vstupom matky s dieťaťom, je zákaz vstupu osobného asistenta do tejto sály. Čo bude robiť Národná rada v prípade, že naozaj tu bude mať veľmi, veľmi, veľmi ťažko postihnutého človeka, čo ja už teraz som zaregistrovala niekoľko pokusov, ako, ako sa snažia aj ľudia so zdravotným postihnutím dostať do komunálnej politiky a chcú byť taký ten hlas a zástupcov, a chcú, chcú zastupovať ľudí so zdravotným postihnutím. Majú naozaj veľmi ťažké postihnutie, nedokážu si podať, zdvihnúť ani pero a nedokážu ani papier. Potrebujú všetko držať, potrebujú pomáhať, potrebujú naozaj si všetko robiť, teda potrebujú tú pomoc toho asistenta, potrebujú možno aj nejakú zdravotnú pomoc, to znamená, potrebujú pomoc možno s vykašliavaním, možno, možno majú dýchací prístroj, to všetko sa dá robiť. Už som sa stretla aj tuto v prístupe Národnej rady s tým, že: a takíto ľudia naozaj chcú ísť do politiky? No naozaj. Proste nie je to úplne nemožné. Aj človek s dýchacím prístrojom, dnes už máme možnosti také, že si ho vie premiestňovať na, na vozíku, nemá s tým problém, ale toho asistenta potrebuje mať nablízku a ten asistent väčšinou vie, čo má robiť, ak naozaj nastane nejaký problém.
Takže toto všetko proste by mal robiť pracovný asistent a naozaj mne sa stávajú také absurdné situácie, ako, ako doteraz, už tri roky (vyslovené s pobavením) musím čeliť tomu, že, že tým, že mám len osobného asistenta, tým, že, že všetci mávli, iba kývli, kývli plecami, že vlastne riešenie neexistuje a teda bol, má, má, musím využívať toho osobného asistenta, ktorý je cudzí element v tejto Národnej rade, tak musí prechádzať dennodenne tými kontrolami. Čiže, čiže kým vy všetci prejdete bez, bez mihnutia oka, tak moje asistentky v zásade vždy kontrolujú všetci SBS-kári, či vojde do Národnej rady jedenkrát alebo desaťkrát. Takže, takže je to, je to komplikácia.
Samozrejme, s ďalšou komplikáciou som sa stretla, sú, a to, to je naozaj problém aj to bude problém aj na iných. To nehovorím teraz kvôli sebe, ale je to naozaj problém, ktorý nikto nerieši, že ten človek so zdravotným postihnutím potrebuje asistenta aj pri nejakých oficiálnych protokolárnych záležitostiach. Proste osobný asistent má byť kde, ako má byť postavený, ako má byť oblečený, ako sa má správať. Proste pokiaľ to bude človek zvonka, pokiaľ to nebude pracovný asistent, ktorého mu bude hradiť Národná rada, alebo proste bude nejakým spôsobom financovaný iným spôsobom a bude ako keby mať aj tieto veci za sebou, tak nikto nevie, ako sa má vlastne tento človek správať, kde má byť, ako má pomáhať. A ja v tejto chvíli ešte dokážem bez toho asistenta jakž-takž fungovať, aj keď tiež som sa stretla s mnohými situáciami, že nedokázala som si mnohé veci podať a, bohužiaľ, bola som bez nich. Ale naozaj ten, ten človek potom bude stratený. Človek so zdravotným postihnutím už nebude vedieť vykonávať tú svoju funkciu, alebo bude obmedzený práve takýmito vecami.
Takže ani nejdem hovoriť o tom, že, že ak sa budete pýtať, že kto hradí služobnú cestu asistentovi poslanca so zdravotným postihnutím, tak nikto. Samozrejme, že je to cudzí človek, takže hradí si ho človek so zdravotným postihnutím asi sám.
Takže toto sú reálne veci, ktoré sa nebudú diať len poslancom Národnej rady, lebo predpokladám, že ich tu už bude viacej, dúfam, že v budúcom volebnom období, ale verejnými funkcionármi môžu byť úplne iné pozície. Máme tu komunálnu politiku, máme tu rôzne iné úrovne a tieto problémy treba riešiť na všetkých úrovniach. Čiže treba k tomu pristupovať naozaj tak, aby tá možnosť tu bola.
A ešte k tým verejným funkcionárom. Máme tu aj čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, účasť na politickom verejnom živote, čiže tam už sám osebe tento článok píše o tom, že má byť zabezpečené napríklad prostredie.
No a ja by som ešte teda jednu perličku, ďalšiu a možno na záver ešte spomenula. Práve s tým výkonom funkcie a že to, akým spôsobom má človek reagovať na tie veci, ktoré sa dejú, a prečo pracovný asistent by toto mohol vyriešiť, je, že napríklad sme jedného dňa dostali mail, bol to, bolo to tak, že zo dňa na deň, prišiel mail, dovoľte pozvať vás na návštevu Rady pre štátnu službu, ktorá sa uskutoční zajtra, bolo to 20. júna teda, aby bolo jasné, to bolo vlani, počas prerušenia schôdze, v čase od trinástej. No lenže vy máte necelých 24 hodín na to, aby ste zistili, či vôbec sa môžte zúčastniť takéhoto podujatia, či sa tam naozaj ten asistent, kto tam s vami pôjde, ako vás zabezpečí tuto, ako bude zabezpečená návšteva, čo tam môže ten asistent robiť, ako, akým spôsobom fungovať. To sa proste nedá. Či je to bezbariérové, to už ani nehovorím. To je jediná informácia, ktorú som schopná si zabezpečiť do druhého dňa, a viem povedať iba, že áno alebo nie. Ale ostatné, ostatné naozaj nikto nerieši. A, bohužiaľ, je to často dôvod, prečo sa takýchto aktivít zúčastňovať nedá. Takže toto sú, toto sú ako reálne veci, ktoré sa dejú, poslanecké prieskumy ani nehovorím. Čistý deň, mohla som byť prítomná na tých návštevách, ktoré sa diali. Samozrejme, keď sa spýtate, ktorý z nich je bezbariérový. Tak koľko z nich bolo bezbariérových, koľkých, do koľkých sa dalo prísť? Bolo to, bolo to veľmi málo.
Takže aj preto vás prosím, že niekedy si treba uvedomiť, že sú to veci, ktoré teraz sa vás priamo netýkajú, ale možno niekedy v budúcnosti aj vám sa môže zísť pracovný asistent a bude dobre, keď takýto inštitút tu budeme mať a bude dobré, keď bude počítať aj s týmito možnosťami.
A už len poslednú vec. Práve som za to, aby inštitút pracovného asistenta sa využíval v štátnej a verejnej správe vo väčšej miere, lenže aj to financovanie je nastavené tak, že maximálne dostane ten zamestnávateľ príspevok 70 %, zvyšok si musí hradiť z vlastných zdrojov. Čiže osobne si myslím, že, že ak sa majú vytvárať miesta pre ľudí so zdravotným postihnutím, práve v štátnej a verejnej správe by to bolo úplne ideálne, tak by mohli byť hradené aj 100 %, pretože samozrejme tá inštitúcia potom nemá záujem, ani nemá možnosti, akým spôsobom týchto ľudí zamestnávať, a preto to tak vyzerá, ako to vyzerá. Takže aj v tomto smere, verím, že sa niečo udeje, akurát že toto už nerieši môj návrh zákona. Môj návrh sa orientuje len na rozšírenie okruhu tých osôb, ktorí môžu využívať pracovného asistenta.
Verím, že tento návrh zákona podporíte.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis