Videokanál poslanca

Ja by som len chcela pripomenúť, že napríklad opätovné posudzovanie zdravotného stavu sa vykonáva u osôb, alebo teda tie komplexné posudky sa robia aj u osôb, u ktorých je hneď na začiatku jasné, že ten stav je trvalý. Ja súhlasím s tým, že pokiaľ má niekto zdravotné postihnutie novo priznané alebo proste je čerstvé, keď to tak nazvem, tak ho preposudzovať možno treba. Ale ak niekto naozaj má tie zdravotné následky také, kde je úplne jednoznačné, že k zmene nedôjde, zdá sa mi veľmi necitlivé, ak sa toto robí.
Čo sa týka tých individuálnych pochybení, práve preto, že je tu podľa mňa strašne veľa takých prípadov individuálnych pochybení, treba hľadať príčinu. A práve preto my prichádzame s touto zmenou a s týmto návrhom zákona, lebo máme pocit, že úrady sa často, alebo nielen úrady, aj ústredia, ministerstvo práce sa často vyhovárajú len na individuálne pochybenia a hádžu to na plecia jednotlivých úradníkov, ale tí v podstate konajú len v medziach zákona a tie podmienky sú nastavené často tak prísne, tak jednoznačne, že ani oni nemajú veľmi na výber. Tak práve preto si myslíme, že tento návrh zákona je oprávnený.

Tak ešte raz, vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, hneď na začiatku by som chcela zdôrazniť, prečo tento návrh zákona predkladáme. Je to snaha čiastkovými opatreniami pomôcť vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, tak ako hovorí samotný názov zákona.
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, v skutočnosti svoje ustanovenia definuje; v skutočnosti cez svoje ustanovenia skôr definuje, ako nepomáhať a za akých podmienok nie je možné žiadať o príspevky obsiahnuté v zákone. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. A práve na základe toho osoby s ťažkým zdravotným postihnutím o tieto benefity žiadajú v nádeji, že svojou aktivitou si situáciu zlepšia. Opak je však pravdou. Okrem iného veľmi často dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu.
Presne v takomto duchu často prebieha aj priznávanie, resp. odnímanie parkovacích preukazov. Máme tu nespočetne veľa príkladov, kedy sa to stalo. Keď som požiadala, aby ľudia zareagovali na tento problém, tak som dostala hneď v priebehu niekoľkých hodín niekoľko odpovedí. Posledne známy medializovaný prípad pána s amputovanou nohou, ktorý rovnako využíval výhodu parkovacieho preukazu niekoľko rokov. Keď si podal žiadosť na príspevok na benzín, ľudovo povedané, tak mu nielenže tento príspevok nepriznali, ale mu odňali aj už spomínaný parkovací preukaz. Paradox je, že v minulosti už dostal príspevok na auto.
Potom som tu našla prípad dieťaťa, ktoré má kombinované postihnutie a prejde zväčša len pár metrov. Keď požiadali príspevok na auto, rovnako prišli o parkovací preukaz. Tento parkovací preukaz využívali sedem rokov. Obidva tieto prípady majú spoločné to, že oň prišli, keď požiadali o iný príspevok. Ak by oň nepožiadali, pravdepodobne doteraz by využívali výhody parkovacieho preukazu.
Rovnako sa často ľudia stretávajú s tým, že úrady rozhodujú rozdielne, a to znamená niekedy, niekedy, keď to preženiem, by bolo výhodné sťahovať sa nielen za prácou, ale aj podľa toho, kde vaše zdravotné postihnutie bude mať pochopenie. Teda v ktorej, na ktorom úrade. Jednoducho neplatí rovnaký meter na všetkých zdravotne postihnutých.
Rovnako sa na mňa obrátila pani, ktorá mala takýto príbeh: Je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 70 %, je po piatich operáciách bedrového kĺbu, z toho trikrát endoprotéza, používa francúzske barle, má aj ďalšie diagnózy, ako zhubný nádor krčka maternice, zúžený močovod a inkontinenciu tretieho stupňa. Jej zdravotný stav sa nezlepšil, práve naopak, zhoršil sa. V roku 2001 jej bol schválený príspevok na kúpu auta, ktoré využíva dodnes, nemá ho však čím označiť, nakoľko parkovací preukaz nemá. Na prelome rokov 2012/2013 totiž z vážnych rodinných dôvodov nestihla výmenu parkovacieho preukazu, ktorý jej bol vydaný bez časového obmedzenia. To znamená natrvalo. Novú žiadosť si podala, nakoľko mala nález od neurológa, kde sa píše, že je odkázaná na individuálnu dopravu, ale túto žiadosť jej už trikrát zamietli. Pred rokom 2013 bola 20 rokov držiteľkou parkovacieho preukazu a teraz jej ho nechcú vymeniť. Zrazu nemá naň nárok, lebo parkovací preukaz sa vydáva len pri úplnej slepote alebo pri strate dolných končatín. A tak mi v tom liste pani píše, že či si má dať vypichnúť oči, alebo odrezať nohy, aby už konečne vyhovela úradníkom.
Človek sa v takýchto situáciách cíti naozaj nedôstojne. Bavíme sa predovšetkým o tých, ktorí sa nápravy dožadujú oprávnene, pretože majú vážne zdravotné problémy, len podmienky sú nastavené buď veľmi konkrétne a oni sa do nich nezmestia, alebo sa bavíme o tých, pre ktorých sa podmienky priznávania napr. parkovacích preukazov zmenili medzičasom. Ľahko sa menia rozhodnutia na papieri, ťažšie však nachádzajú takíto ľudia pochopenie v spoločnosti, keď sa z dlhoročného, v úvodzovkách, invalida – pretože toto slovo naozaj nemám rada – stáva zrazu zdravý človek. K takýmto kontroverzným rozhodnutiam by nemalo dochádzať a úrady by automaticky mali tieto prípady zachytávať a riešiť samostatne. Nedeje sa tak, úradníci sú príliš často zviazaní predpismi a prestávajú alebo sú nútení prestať používať zdravý rozum, lebo nič iné by často nebolo treba.
Téma parkovacích preukazov sa často objavuje aj na stole komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Zo 144 doručených podnetov v oblasti kompenzácií za rok 2016, a to už citujem z jej správy, za rok 2016 sa 19 podnetov týkalo parkovacieho preukazu, čo je asi 13 % zo všetkých podnetov, ktoré dostala. Nie je to malé číslo, si myslím. Keďže ani komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemala čas dôstojne odprezentovať celú svoju prácu na tejto pôde, dovoľte, aby som pár vecí z tejto správy citovala, teda, samozrejme, tých, ktoré sa týkajú parkovacích preukazov. S podnetmi sa na ňu obrátili osoby so zdravotným postihnutím, ktorí namietajú postup a rozhodovanie správnych orgánov vo veci nepriznania alebo odňatia parkovacích preukazov pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Pri napĺňaní základných ľudských práv je mobilita nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Zaručuje, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k fyzickému a sociálnemu prostrediu v rámci všetkých oblastí života spoločnosti. Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv a vyplýva aj z ustanovení čl. 9 Prístupnosť a čl. 20 Osobná mobilita Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Parkovací preukaz podľa § 17 zákona o peňažných príspevkoch uľahčuje osobám so zdravotným postihnutím prístupnosť k budovám, zariadeniam, školám, pracoviskám, obchodom a rôznym iným zariadeniam, ku ktorým má na rovnakom základe ako zdravý človek právo prístupu aj osoba so zdravotným postihnutím. Navyše, ak osoba so zdravotným postihnutím je držiteľom parkovacieho preukazu, je mobilnejšia a stáva sa nezávislejšou od pomoci druhej osoby (napr. má možnosť zaparkovať v blízkosti budov, do ktorých sa potrebuje dostať). Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní a odňatí parkovacieho preukazu je pre správne orgány kľúčovou otázkou odkázanosť osoby na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Od začiatku výkonu funkcie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím eviduje komisárka na základe doručených podnetov rozdiel v posudzovaní odkázanosti osôb na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa skôr platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci a toho času platného a účinného zákona o peňažných príspevkoch. Podávatelia podnetov namietajú odňatie parkovacieho preukazu napriek tomu, že zdravotný stav sa u podávateľov podnetov nezmenil, resp. sa ich zdravotný stav zhoršil, no príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny konštatujú opačné závery. Ďalej v súvislosti s parkovacím preukazom namietajú fakt, že posudkoví lekári neberú do úvahy skutočný zdravotný stav a tým opakovane zamietajú žiadosť o vyhotovenie parkovacieho preukazu napriek odporúčaniam odborných lekárov. Aj pri tomto type správnych rozhodnutí sa stretáva s absenciou odôvodnenia záverov. Často sa objavuje strohé konštatovanie, že osoba so zdravotným postihnutím iba nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, bez vysporiadania sa s lekárskymi nálezmi, ktoré odôvodňujú danú odkázanosť. Špecifickými podnetmi v tejto oblasti sú namietané rozhodnutia správnych orgánov o odňatí parkovacích preukazov, ktoré boli podľa predchádzajúcich zákonov priznané natrvalo, teda bez časového obmedzenia.
Ďalším problémom, ku ktorému dochádza v konaniach vo veci odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je konštatovanie správnych orgánov, že osoba v oblasti mobility odkázaná na sprievodcu nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto konštatovanie sporné. V rozsudku z roku 2014 súd vyslovil, že ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je schopná v oblasti mobility zvládnuť úkony bez pomoci inej fyzickej osoby, nemožno považovať vykonanie uvedených úkonov na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami, ktoré pomoc inej osoby nepotrebujú. Toľko zo správy komisárky.
Výrazným nedostatkom zákona teda je prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu, ako už bolo spomenuté, a to je veľký problém. Akonáhle úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné toto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. A pravdepodobne niekde tu je strach, že by museli prispievať na viac motorových vozidiel, ako by chceli, keďže ľuďom by vznikol nárok aj na príspevok na kúpu motorového vozidla. A tak sa radšej odkázanosť na individuálnu prepravu prisudzuje veľmi opatrne, aj keď všetkým nám je jasné, že na kúpu osobného motorového vozidla treba splniť aj ďalšie podmienky, ako je zamestnanie, dochádzanie do školy alebo iného zariadenia. Bolo by lepšie tieto dve kompenzácie však aj tak od seba oddeliť.
Priznanie parkovacieho preukazu úrad nič nestojí. Tým nechcem povedať, že ich majú vydávať hlava-nehlava. Môžu však jednoduchým a pomerne účinným spôsobom pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Skôr by sa v tomto prípade mali zamerať na to, ako zamedziť zneužívaniu používania parkovacieho preukazu, resp. falšovania parkovacieho preukazu. Lebo povedzme si úprimne, ešte stále tu máme ďalšie skupinky ľudí. Druhá je tá, ktorá sa k parkovaciemu preukazu dopracuje veľmi ľahko a rýchlo aj napriek tomu, že ho v podstate nepotrebuje, a tretia skupinka sú práve falšovatelia.
Je jasné, že úplne všetky situácie zákon riešiť nemôže. No cez sito sociálneho systému prepadáva veľmi veľa ľudí, ktorí pomoc skutočne potrebujú a nikto ich osud nerieši, tak ako by si zaslúžili. Aj preto podávame tento návrh zákona aj napriek tomu, že sa domnievam, že konkrétne táto časť by sa dala riešiť aj mimo legislatívy, musela by však byť na toto vôľa. Žiaľ, prax ukazuje, že úradníci majú zviazané ruky a vedia sa opierať len o paragrafy. Aj z tohto dôvodu sa snažíme tieto nelogické postupy úradov odstrániť legislatívne.
Cieľom návrhu zákona je zamedziť nárast prípadov, keď lekársky posudok vyhotovený za účelom vyhodnotenia žiadosti o poskytnutie kompenzácií má za následok odobratie parkovacieho preukazu napriek tomu, že dotknutá osoba má trvalé poškodenie zdravia. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje povinnosť novonavrhnuté postupy aplikovať už v začatých, avšak v právoplatne neskončených konaniach vo veciach kompenzácií, opatrovania preukazov alebo parkovacích preukazov. Ide o takzvanú nepravú retroaktivitu. Prechodné ustanovenia zároveň zavádzajú možnosť opakovaného posúdenia správnosti odňatia parkovacieho preukazu, čo znamená pre tých, ktorých som napríklad spomínala, opätovné posúdenie sa vykoná len na žiadosť osoby, ktorej bol odňatý parkovací preukaz, a to spôsobom a v lehotách vzťahujúcich sa na konanie o parkovacom preukaze.
Ešte na záver by som spomenula opačný problém. Zneužívanie parkovacích preukazov alebo neoprávnené používanie. Aj o tom sa už v médiách písalo dosť a neustále sa táto téma rozoberá. Zhodou okolností naposledy minulý týždeň. Ťažko sa zisťuje pravosť parkovacích preukazov, a teda aj policajti majú zviazané ruky. Preto by bolo treba riešiť aj túto časť. V ruke s tým však ide aj nepovolené parkovanie na vyhradených miestach pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo už je v podstate jedno, že či parkujete na parkovacom mieste s falošným preukazom alebo neoprávnene, vždy ide o nejaký priestupok.
Minister Kaliňák, žiaľ, ani v tomto prípade nepoprel svoju schopnosť veci zľahčovať. Keď som sa ho na hodine otázok na, pýtala konkrétne na parkovacie miesta, nakoľko sa zneužívajú a či máme štatistiky, keď toto za problém už nepovažuje, a teda odpovedal mi v zmysle, však pred desiatimi rokmi to bolo veľmi veľa neoprávnených parkovaní, pred piatimi často a myslím, že teraz je to už stále, stále len občas vidieť. Takéto konštatovania, verte, nám nepomáhajú a skôr naznačujú, že si tu môže robiť kto chce, čo chce. A tak by sme privítali, keby sa skôr stanovili jasné pravidlá, tak aby nebolo výhodné porušovať ich, napríklad dostatočne vysoké pokuty.
A bavíme sa zároveň aj o rozpočte, ako ho teda napĺňať. Keďže návrh zákona nemá vplyv na rozpočet, tento môj návrh zákona, verím, že vám nebude robiť problém podporiť návrh zákona, ktorý si dáva za cieľ citlivo pristupovať k osobám so zdravotným postihnutím vo vzťahu k parkovacím preukazom.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podpora štátu pri sociálnom začlenení osôb s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spočíva okrem iného aj v poskytnutí jednorazových alebo opakovaných peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, respektíve na opatrovanie, preukazu ťažko zdravotne postihnutého, na uplatnenie rôznych zliav a výhod, parkovacieho preukazu, na uplatnenie výhod vyplývajúcich zo zákona o cestnej premávke alebo na oslobodenie od úhrady za diaľničnú známku. Uvedené formy podpory štátu sa osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytnú na základe jej žiadosti a záverov posudkovej činnosti príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Bohužiaľ, praktické skúsenosti osôb s ťažkým zdravotným postihnutím poukazujú na pomerne častý jav, keď v dôsledku žiadosti o ďalší benefit podľa zákona o kompenzáciách dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu, a to aj v prípade osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorých zdravotný stav je chronický s trvalým poškodením. Najviac takýchto prípadov sa týka odobratia parkovacieho preukazu. Dôvodom je spravidla nezohľadnenie starších lekárskych nálezov konštatujúcich trvalosť zdravotného postihnutia, jeho nemennosť a nemožnosť jeho zlepšenia ani ďalšou liečbou, keďže podľa § 11 ods. 8 zákona o kompenzáciách nie je povinnosťou, ale len oprávnením posudkového lekára zohľadňovať takéto staršie lekárske nálezy.
Cieľom návrhu zákona je teda, aby nedochádzalo k opätovnému posudzovaniu zdravotného stavu u osôb, ktorých zdravotný stav je chronický s trvalým poškodením, miera funkčnej poruchy je definitívna a od ďalšej liečby nemožno očakávať zlepšenie, a to najmä vo vzťahu k parkovacím preukazom, ale aby sa v ich prípade povinne zohľadňoval lekársky nález starší ako 6 mesiacov s prihliadnutím na platné výnimky (napr. novšia zdravotná dokumentácia nezohľadnená v staršom lekárskom náleze).
Návrh zákona má výrazne pozitívne sociálne vplyvy a to pri zachovaní neutrálneho vplyvu na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona teda nemá vplyv na podnikateľské prostredie, životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja asi prejdem rovno k veci. Budem sa baviť o prevažne dvoch témach, ktoré sa, samozrejme, týkajú – ako každý rok – zdravotne postihnutých.
Prvou veľkou témou, ktorú si doteraz stále nikto nevšíma, je neustále odstraňovanie bariér. Čítala som si správu aj Najvyššieho kontrolného úradu a jedinú zmienku som tam našla, že ocenili, že sa odstraňuje dostupnosť škôl. Ale, samozrejme, vieme, aká je realita. Mali sme tu správu ombudsmanky, ktorá veľmi výrazne kritizovala, ako to v našich školách vyzerá a ako vyzerajú inštitúcie z hľadiska bezbariérovosti, a za rok, myslím si, že k žiadnym nápravám nedošlo, ani náznak toho, že by sa niečo malo riešiť.
Slovenskú republiku zaväzuje dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ako aj sedem rokov platná stratégia Európskej únie ohľadom prístupnosti. Rovnako máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím a minulý týždeň bolo prijaté uznesenie na pôde Európskeho parlamentu k rýchlejšiemu riešeniu prístupnosti, len u nás sa nič nerobí. A keď hovorím, že nič, tak naozaj nič.
Máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ale akoby nemal rozpočet. Nie je tam, nemáme, neviem sa nikde dopátrať k tomu, koľko prostriedkov bolo k jednotlivým bodom vyčlenených. Možnože sú niekde skryté v rozpočte, len nikto mi nevie dať nejakú ucelenú informáciu. Napriek tomu, že máme hlavné kontaktné miesto, tam nič také neriešia. Ani jedno ministerstvo nepovažuje túto problematiku za tak závažnú, aby si nárokovalo vyčleniť finančné prostriedky na túto oblasť. Neexistuje u nás žiadny národný plán na debarierizáciu a ak sa nejaké finančné prostriedky objavili, tak sa objavili len na ministerstve školstva, kde bol, kde sme mali program na odstránenie stavebných bariér prostredníctvom rozvojových projektov, to bolo v sume 300-tisíc, ale v rozmenení na drobné to znamená, že maximálna suma projektu bolo 15-tisíc. To v žiadnom prípade nemôže byť nijaké ucelené riešenie debarierizácie žiadnej školy. To si môžu dovoliť urobiť maximálne nejakú nájazdovú rampu, zakúpiť možno jednu schodiskovú plošinu alebo urobiť možno nejakú bezbariérovú toaletu. Ale o skutočnom odstraňovaní, komplexnom odstraňovaní bariér, nemôže byť ani reč.
Dokumenty síce máme, plány síce sú, ale žiadne normy sa nedodržujú, nemáme tu žiadne sankcie, nemáme tu žiadne kontrolné mechanizmy. Napríklad novelizácia stavebného zákona už prišla na pretras, ukončila sa alebo teda oddialila sa, je zatiaľ v nedohľadne. Keď som sa na to pýtala, všetci sa spoliehajú len na to, že zase to raz príde, možno v roku 2019, ale ja nie som presvedčená o tom, že budeme, že dokážeme tam pretlačiť tie zmeny, ktoré naozaj potrebujeme na to, aby sme tú prístupnosť skutočne dosiahli. Ak máme nejaké plány na debarierizáciu, tak, alebo teda na zlepšenie prístupnosti všeobecne, keď sa nebavíme len o fyzickej prístupnosti, nemáme žiadne termíny, to pokračuje, to som tu hovorila aj pred rokom a platí to aj dnes. Stále sa presúvajú všetky, všetky body sa presúvajú z roka na rok, nič sa nerieši, naozaj nič, a výsledkom je, že ak sa tu postaví nejaká budova, ako je napríklad budova ministerstva zahraničných vecí alebo teda dostavba areálu, tak je úplne, ale že úplne bariérová. A ministerstvo má na svojej stránke informáciu, že nieže tú bezbariérovosť neriešili, oni ju riešili, ale oni si tam úplne s kľudným svedomím napíšu, že bezbariérovosť je vyriešená schodolezom.
Nehnevajte sa, ale žijeme v 21. storočí, to ste kde videli, že schodolez je bezbariérové riešenie?! Kto môže využiť schodolez? Chcela by som vidieť, koľkokrát tam na tej recepcii tento schodolez použili. Keď sa pozrieme k susedom do Českej republiky, tam majú vládny program už od roku 2005. Hovorila som to, myslím, že aj takto presne pred rokom. My sme sa zase nikam neposunuli.
Samotná Národná rada sa tento týždeň chválila tým, aká je bezbariérová. No nie je! V žiadnom prípade Národná rada bezbariérová nie je, pretože to, že sa nainštaluje niekde schodisková plošina, neznamená, že ja ju viem použiť. Ja sa napríklad v tejto chvíli nedostanem z tejto sály, takže o čom to je, tá bezbariérovosť?
Keď si zoberieme ďalšiu vec, napríklad v súvislosti s predsedníctvom sa rekonštruovali cesty vlani vo veľkom, nerekonštruovali sa žiadne chodníky. Ak sa rekonštruujú, rekonštruujú sa niektoré prechody, ale nerekonštruujú sa kompletné trasy napríklad. Čiže vy sa síce dostanete na jednej strane, na druhej strane nič. Spôsobuje to obrovské problémy vôbec, ako sa presúvať po bežných cestách, po bežných chodníkoch, lebo naozaj takéto riešenia nie sú komplexné. A napríklad pozerala som si kapitálové výdavky, kde všade asi by sa mohlo investovať do stavieb, nenašla som tam nič relevantné, samozrejme, a je mi to ľúto, pretože rovnako tak sme sa tiež len pred pár dňami dozvedeli, že napríklad ministerstvo vnútra nemá ani na opravu svojich výťahov. Ja som bola napríklad na jednej policajnej stanici, kde mala som si tuto ísť robiť diplomatický pas a nevedela som sa dostať na pracovisko, pretože bolo na prvom poschodí a povedali mi, že výťah tam už nefunguje rok. Tak to kde žijeme?
Síce som povedala, že môžeme pochváliť aspoň ministerstvo školstva za to, že aspoň nejaké prostriedky tam boli, aspoň tých 300-tisíc, ale kto rozhoduje o týchto peniazoch? Keď sa schvaľujú projekty, na to som sa špeciálne pýtala, či v komisii, ktorá tie projekty na debarierizáciu schvaľuje, či v nej sedia nejakí odborníci na stavebné úpravy. Samozrejme, sú to len všetko odborníci na vzdelávanie. Rovnako tak projekty podávajú samotné školy, ktoré robia väčšinou možno riaditelia, učitelia, to tak isto nie sú odborníci na debarierizáciu. Oni to riešia len naozaj takým možno veľmi svojským spôsobom každý, pretože nikto nevie vlastne, akým spôsobom a čo majú robiť. Takto sa debarierizácia robiť nedá.
Ja by som veľmi chcela, aby sme už konečne našli nejaké, nejaký spôsob, alebo aby sa konečne chytila nejaká inštitúcia toho, že tá debarierizácia sa bude posúvať a bude si toto ministerstvo, momentálne sme na ministerstve práce možno, ktoré zastrešuje zdravotne postihnutých, bude si žiadať na takýto účel aj finančné prostriedky. Zatiaľ nemáme nič.
Ani tento štátny rozpočet, ktorý tu dnes máme, do života osôb so zdravotným postihnutím nič zásadné neprinesie. A tak sa pýtam, pán minister; neviem, či ma počúva pán minister (reakcia ministra); kedy vyčleníte aj na debarierizáciu aspoň jeden milión konečne. Pretože je to naozaj smutné, že sa tu bavíme len o smiešnych peniazoch. A nebavme sa len, ja som tu napríklad navrhovala tento rok alebo predkladala som návrh zákona, ktorý riešil napríklad byty spôsobom, aby to nezaťažovalo štátny rozpočet, pretože tu naozaj ľudia so zdravotným postihnutím nemajú ani kde bývať. Podpora, ktorá sa poskytuje zo štátneho fondu rozvoja bývania, je tiež len pre pár osôb, je to zamerané len naozaj na podporu, je to na súkromné vlastníctvo, ale kde sú nájomné byty, kde sú mestské byty, kde je proste možnosť bývať dôstojným spôsobom? Taká tu neexistuje.
Keď si zoberieme samotný Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, je tam množstvo bodov, kde tie finančné prostriedky by naozaj bolo potrebné mať. Bez toho sa jednoducho nič riešiť nedá. Miesto toho môžem tu spomenúť nejaký ďalší bod, ktorý sa síce netýka debarierizácie, ale týka sa podpory rozvíjania služieb špeciálnych pedagógov a predovšetkým podpory zdrojových centier špeciálnopedagogických poradenstiev. Momentálne sa hovorí o tom, aby sa ušetrilo 2,6 milióna, že sa bude krátiť koeficient. To naozaj všetku zodpovednosť treba hádzať na tie rodiny, naozaj si všetko musia hradiť z vlastných vreciek? Naozaj sa nenájdu takéto smiešne prostriedky z pohľadu štátneho rozpočtu na to, aby sa podporovali aspoň, aj keď sú to súkromné centrá, ale sú to veľmi dôležité inštitúcie, ktoré pomáhajú rodinám neostať na kraji spoločnosti a my sa tu bavíme o tom, že ich fungovanie má byť ohrozené? Tak na čo máme tento národný program, keď ani tie jednotlivé body, ktoré tam v ňom sú, sa nenapĺňajú?
Je tu, ďalší bod je možno zamestnávanie, chránené pracoviská, nie je tam, nie je možné vôbec vybudovať chránené pracovisko, pretože sú všetky viazané možno na vlastníctvo.
Ďalej tu máme ďalší veľký problém, problém, no. Najvyšší kontrolný úrad sa vyjadril rovnako pozitívne o zvýšení výdavkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a to v zmysle, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie. Áno, kompenzácie sa zvýšili len v tomto smere. Lenže kompenzácie, to sú aj ďalšie finančné príspevky. Okrem toho, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie, a okrem toho, že je sľúbené, že sa bude zvyšovať naďalej, bude sa zvyšovať napríklad až od septembra, ak máme správnu informáciu. Prečo je to práve september, prečo to nie je už skôr a prečo sa to robí v etapách, prečo tí ľudia nemôžu dostať tú výšku minimálnej mzdy už oveľa skôr? Je predsa jasné, že v podstate za tie roky, kedy sa tento príspevok na opatrovanie nehýbal vôbec a odvíjal sa od valorizácií napríklad dôchodkov, mnohým sa tie príspevky na opatrovanie znižovali, to znamená, že finančné prostriedky sa tam šetrili v podstate na príspevku na opatrovanie. Rovnako sa znížil počet poberateľov príspevku na opatrovanie. Toto sú prostriedky, ktoré sa tam ušetrili, a napriek tomu, že to vyzerá pekne, že sa to teraz všetko navýšilo, ale za tie roky sa na opatrovateľoch určite aj niečo ušetrilo.
Ďalšie príspevky na kompenzáciu, tie sa nezvyšovali a zjavne sa ani neplánujú zvyšovať, napríklad príspevok na osobnú asistenciu. Ten sa momentálne dostáva do štádia, kedy bude na úrovni minimálnej hodinovej mzdy. Za túto sumu to už robiť nebude naozaj nikto. Nie je to zamestnanecký pomer, to znamená, je tam problém zase s tými odvodmi a za 2,78, kedy minimálna mzda na hodinu bude 2,76, je táto činnosť naozaj v ohrození. Pritom ešte keď sa naposledy zvyšoval tento príspevok, tak sa konečne sa zvýšil na takú prijateľnú úroveň v tom čase, predtým znovu dlhé roky v útlme, dlho sme na to tlačili, kým sa príspevok zvýšil. Teraz sa deje úplne to isté, nemáme žiadne systémové opatrenie, žiadnu naviazanosť na nejaký, na niečo iné, ako je životné minimum, pretože životné minimum sa nezvyšuje a vďaka tomu aj príspevok na osobnú asistenciu ostáva stále na rovnakej úrovni. A tak sa dostávame do problémov všetci, ktorí sme na tento príspevok na osobnú asistenciu odkázaní. Jednoducho môžete nám dávať peniaze, keď nemáme osobných asistentov, nemáme ich komu dávať.
Ešte asi posledná vec, ktorej by som sa dotkla, je financovanie sociálnej inklúzie a kedy mnoho vecí sa financuje alebo teda aj rovnako sa financujú mnohé veci stále zo štrukturálnych fondov. Vo veľkej miere mnoho nástrojov, mnoho opatrení sa financuje zo štrukturálnych fondov. Akým spôsobom sa bude toto financovať po skončení týchto možností, kedy už nebudeme mať, nebudeme mať príspevky z Európskej únie, kedy už nebudeme mať žiadne zdroje, kde bude ministerstvo a kde budú ministerstvá hľadať zdroje na takéto krytie, či sú to aktívne opatrenia trhu práce alebo podobne? Toto všetko sa bude zase riešiť na poslednú chvíľu.
A napríklad, tak isto v správe NKÚ sa písalo, že je tam nedostatočné financovanie detských domovov, a to napríklad znamená to, že niektoré finančné príspevky – ako napríklad na mzdy – sa zvyšujú, ale stopnú sa finančné príspevky na prevádzkovú réžiu. Ale pokiaľ sa bavíme o takejto starostlivosti, kde je nutná aj nejaká réžia, tak jednoducho bez toho, aby sa zvýšili komplexne všetky finančné zdroje alebo teda podpora všetkých finančných zdrojov, to nejde. A takýmto spôsobom fungujú aj ostatné segmenty.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Dnes tu nemám pána ministra Richtera. Môžem poprosiť niekoho, kto by mi posunul ten mikrofón? (Predkladateľka V. Tomanová upravuje mikrofón pre rečníčku.)
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, vážení kolegovia, ja by som v prvom rade hneď na začiatok chcela skonštatovať, že som potešená tým, že správa komisárky pre deti sa dostala do programu v normálnom čase, aj keď nie v normálnom parlamentnom čase. Ale samozrejme už za štandardných podmienok, teda keď nás je tu tradične málo. Mrzí ma, že v normálnom čase nemala možnosť predniesť svoju správu aj komisárka pre zdravotne postihnutých, pre osoby so zdravotným postihnutím a musela to robiť takmer pred polnocou.
Na rozdiel od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím alebo aj verejnej ochrankyne práv, ja by som sa teda zamerala predovšetkým na tie časti alebo, respektíve zamerala by som svoj prejav na to, čo som vo vašej správe, pani komisárka, nenašla. A tak, že na rozdiel od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím a verejnej ochrankyne práv sa vo vašej správe neobjavujú niektoré početné skupiny detí, ako už spomínal pán kolega Budaj, a teda neobjavujú sa napríklad vôbec deti so zdravotným postihnutím. Tvrdíte, že nemôžete písať o konkrétnych prípadoch detí, ale vo vašej správe však nie je často ani všeobecná zmienka o žiadnych iných skupinách detí a ich problémoch.
Váš úrad je síce ešte len v začiatkoch, a preto si myslím, že tá iniciatíva by mala vychádzať aj z vašej strany, aby ste podchytili záujmy naozaj všetkých detí, nielen tých, ktoré sa na váš úrad obrátia. V celej správe nielenže nie je žiadna zmienka o niektorých týchto skupinách detí, budem za chvíľku menovať, ale neobsahuje ani niektoré výrazy ako deti so zdravotným postihnutím či znevýhodnením, deti zo znevýhodneného prostredia, deti so špecifickými potrebami. Špecifické sú len opatrenia, ustanovenia, konania. Pritom v roku 2016 sme tu mali hneď niekoľko veľmi silných tém, na ktoré by ste mohli upriamiť pozornosť a ktorým ste sa mohli venovať. Jednou z nich, jednu z nich otvorila napríklad pani ombudsmanka, a to je bezbariérovosť škôl. Verejná ochrankyňa práv robila prieskum na školách a školy vôbec nepovažujú za dôležité vytvárať podmienky pre deti so zdravotným postihnutím, odkazujú ich na špeciálne školy. Spolupracovali ste s ňou v tejto oblasti? Prebrali ste po nej štafetu,? Pretože je to stále len načatá téma a treba v nej určite pokračovať. Bol tu urobený naozaj veľmi dobrý prieskum, ale to samozrejme nestačí. Treba hľadať nejaké riešenia a to očakávam aj od vás. Čím viac sa v takýchto problémoch bude, čím viac ľudí sa bude v týchto problémoch angažovať, tým väčšia šanca, že sa niektoré stereotypy zmenia. Tak sa pýtam, že akým dielom ste k tomuto prispeli vy? A napríklad aj toto by som čakala, že bude v správe za rok 2016.
Ďalšou veľkou témou, ktorá tu rezonuje už niekoľko rokov, a myslím si, že dosť v poslednom, práve v roku 2016, sú asistenti učiteľa. Už dlhodobo je tu snaha, aby asistent učiteľa bol nárokovateľný a aby teda každé dieťa, ktoré toho asistenta potrebuje, ho aj dostalo. Opäť sa pýtam, ako v tomto smere postupujete vy? Čo pre toto robíte vy?
Ďalšia téma bola podmienky rodičov detí v nemocniciach. Predkladal sa tu v roku 2016 aj návrh zákona, samozrejme, z opozície. Viem, že sa angažujete pri opatrovateľských príspevkoch tak, aby nestrácali tí rodičia nárok, ale neviem, či sa angažujete aj v tom, aby mali rodičia dôstojné podmienky a aby sa o tie deti v nemocniciach mohli starať. Opäť žiadna informácia. Mám pocit, že mnoho vecí ste v tej správe vôbec nepodchytili. Neviem, možno sa im venujete, možno nie, toto všetko by som ja očakávala v správe. To sú všetko všeobecné informácie, ktoré nie je problém, si myslím, nejakým spôsobom zverejniť a nie je problém deklarovať nejakú vašu činnosť.
Ja už som na výbore spomínala, že na komisárku s prehľadom, aký máte vy a teda aj s veľmi bohatými skúsenosťami v rôznych smeroch, sa od vás očakáva oveľa viac ako to, čo ste nám zatiaľ predložili. Už na výbore som spomínala, že podľa mňa asi tretina vašej správy patrí do roku 2017. A to je tá časť, ktorá sa venuje resocializačným strediskám. Pretože prieskumy v týchto resocializačných strediskách ste robili na jeseň v roku 2016 v jednej polovici a v druhej polovici vo februári roku 2017. To znamená, celá tá analýza bola robená až v roku 2017 a patrí do roku 2017 a tým pádom tretina celej správy tam vôbec nemala čo robiť.
Rovnako sa mi zdalo povrchné urobiť jeden, alebo teda vy máte tam tri detské domovy, pilotný projekt na vzorke asi tridsiatich detí, tu sme si to vyjasňovali. Ale nie je problém, že aká je vzorka, je problém potom, aká je tá hĺbka, keďže sa jedná o pilotný projekt. A z vašich záverov jediný problém bol len v tom, že dotazníky by mali byť viacjazyčné. Prepáčte, ale mám pocit, že na tejto úrovni by ten prieskum naozaj neurobil ani stredoškolák.
Ďalšia dôležitá skupina, ktorá by určite, ale určite mala mať samostatnú kapitolu vo vašej správe, sú rómske deti. Výskyt slova Róm sa vo vašej správe neobjavuje vôbec. Myslím, že jedenkrát len v súvislosti práve s tými dotazníkmi, ktorých sa zúčastnili rómske deti. Pritom rómska otázka je u nás rozoberaná v mnohých smeroch ako veľmi vážny problém, len u vás nič. Práve vy by ste nás mali informovať o špecifických problémoch rómskych detí. No nič také sa nedeje. To isté tu máme so vzdelávaním detí. Deti dosahujú nedostatočné výsledky, neviem, nakoľko sa tejto téme venujete. Ďalšia skupina detí sú deti žijúce v chudobe. Máme tu desiatky príbehov detí, ktoré nemajú vytvorené dostatočne dobré podmienky, a aj ony by si zaslúžili určite veľmi, veľmi veľkú pozornosť.
Potom tu máme niektoré prípady, ktoré sa objavili v roku 2016 a ktorým ste sa venovali nielen vy, ale aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím alebo verejná ochrankyňa práv. Je zaujímavé, že tie závery sú dosť rôzne. A to možno napríklad aj v prípade Marka.
Tiež by ma zaujímalo, akým spôsobom vyzývate deti alebo komunikujete s deťmi, aby sa vám ozývali. Mne sa napríklad stránka, vaša stránka zdá veľmi strohá. Nie je kamarátska k deťom a tiež by to chcelo možno viac obrázkov, viac farieb, viac animácií, pretože aspoň nejaká časť musí byť venovaná práve deťom, keď hovoríme o tom, že je to určené pre deti.
A tak sa ešte pýtam, aké aktivity ste robili z vlastnej iniciatívy za ten rok? Pretože na to sme asi zvyknutí aj od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Nájdete tam veľa pasáží, veľa formulácií, že robili sa monitoringy z vlastnej iniciatívy, že sa angažovala v prípadoch z vlastnej iniciatívy. To isté aj verejná ochrankyňa práv v minulom roku. Preto sa pýtam na vašu vlastnú iniciatívu.
Rovnako ma zaujíma, aká je vaša spolupráca s detským organizáciami? Nakoľko vám dôverujú? S ktorými spolupracujete a v akom rozsahu? Domácimi i zahraničnými. Žiaľ, správa neobsahuje žiadne konkrétne návrhy opatrení a v podstate ani nijaké závažné pochybenia. Všetci však vieme, že táto spoločnosť má k dokonalosti a k dodržiavaniu práv veľmi ďaleko, tým skôr k právam dieťaťa. A tak je pre mňa záhadou, že nič z toho tam nevidíte. A to mi je naozaj ľúto.
Ďakujem pekne.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, téma dôchodkov je naozaj veľmi zložitá, systém sa roky mení a s ním aj podmienky poskytovania dôchodkov, a preto nastoliť spravodlivosť je naozaj veľmi ťažká a zodpovedná úloha a ja si ani veľmi netrúfam hodnotiť, či prinesené zmeny sú, alebo nie sú dostatočne spravodlivé. Určite pomôžu tým, ktorých sa táto zmena dotkne, a je potešujúce, že ministerstvo práce sa do tohto pustilo, hoci je to naozaj niekedy nevďačná úloha.
Dovoľte mi však aj na tomto mieste pripomenúť už teraz niekoľkokrát spomínaných invalidných dôchodcov, resp. poberateľov invalidných dôchodkov, a teda predovšetkým tých, ktorým bol priznaný invalidný dôchodok pred rokom 2004. Viem, že poberatelia invalidných dôchodkov nie sú cieľovou skupinou tejto novely zákona, no rovnako aj títo poberatelia dôchodkov dlhodobo volajú po zmene, pretože spôsob výpočtu aj týchto dôchodkov je, alebo teda bol pred rokom 2004 veľmi podobný tým starodôchodcom, alebo teda tým starobným dôchodkom, čiže nespravodlivosť stále ostáva.
V súvislosti s týmto zákonom prišlo aj niekoľko pripomienok v medzirezortnom pripomienkovom konaní alebo aj počas obdobia, kedy už máme zákon v parlamente, rozdiely medzi dôchodkami priznanými podľa zákona o sociálnom zabezpečení a podľa zákona o sociálnom poistení sú evidentné, a to tak pri invalidných dôchodkoch vypočítaných na základe odpracovaných rokov, a teda prispievania do systému dôchodkového poistenia, alebo aj pri dôchodkoch z mladosti.
Ani pri invalidných dôchodkoch, tak ako pri starobných, sa nebrali do úvahy dosahované príjmy nad 10-tisíc korún, či už československých, alebo slovenských.
Rovnako je tu rozdiel medzi dôchodkami mužov a žien, v neprospech žien, samozrejme, pretože dôchodky sa počítali, dopočítavali do doby dovŕšenia dôchodkového veku, pričom, samozrejme, u žien je tento vek nižší.
Obavy boli aj o dôchodky, kedy poberateľ invalidného dôchodku popri dôchodku ešte pracoval a kedy nie. Priznám sa, že ministerstvo práce no mnohými argumentami presvedčilo a naozaj mali ochotu hovoriť aj na túto tému a našli si čas aj napriek časovému stresu, už by som povedala. Dokonca chápem aj to, prečo poberatelia invalidných dôchodkov nie sú zahrnutí v tejto novele zákona, a teda ako tvrdí ministerstvo, z dôvodu, že pre invalidných dôchodcov riešenie v súčasnej podobe zákona existuje na rozdiel od starobných dôchodcov, kedy invalidný, poberateľ invalidného dôchodku môže požiadať o prehodnotenie nároku na invalidný dôchodok, no napriek tomu si dovolím upozorniť medzi týmto argumentom a praxou.
Konkrétne súhlasím, že v zákone o sociálnom poistení sa zakotvila možnosť podľa § 263a požiadať o prehodnotenie nároku na invalidný dôchodok, pokiaľ žiadateľ nedosiahol dôchodkový vek, a berie sa do úvahy ten dôchodok, ktorý je vyšší, teda keď sa porovná podľa starého, podľa nového zákona. Takúto možnosť starobní dôchodcovia, ako už bolo spomínané, nemajú. Podľa ministerstva práce sa takýto postup vzťahuje aj na invalidné dôchodky z mladosti priznané podľa starého zákona, pretože práve tieto dôchodky sú podľa vtedy platnej legislatívy naozaj veľmi nízke, a vlastne keďže túto možnosť títo všetci dôchodcovia majú, ministerstvo považuje túto úpravu v súčasnej novele za zbytočnú.
Ja som sa však pýtala na to isté minulý týždeň aj Sociálnej poisťovne. A tu vidím mierny rozdiel. Kým na ministerstve práce hovoria v stanovisku presne toto: "Ak poberateľ invalidného dôchodku priznaného podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 nedovŕšil dôchodkový vek, môže požiadať o prehodnotenie nároku na invalidný dôchodok Sociálnu poisťovňu podľa § 263a zákona o sociálnom poistení, a to tak na základe plánovanej kontrolnej prehliadky, teda z podnetu Sociálnej poisťovne, ako aj na základe žiadosti poistenca o zvýšenie invalidného dôchodku, spravidla na základe zhoršenia zdravotného stavu."
Sociálna poisťovňa mi odpísala toto: "Je možné požiadať len o zvýšenie invalidného dôchodku na základe zhoršeného zdravotného stavu. Nie je možné žiadať o prepočet invalidného dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia získané počas poberania invalidného dôchodku. Ak bol invalidný dôchodok priznaný podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, tak pri kontrolnej lekárskej prehliadke sa posudzuje predovšetkým zdravotný stav aj podľa zákona č. 100 o sociálnom zabezpečení, aj podľa zákona 461/2003 o sociálnom poistení, t. j. určí sa percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Ak sa poistencovi, ktorému bol priznaný invalidný dôchodok do 31. 12. 2003, zhorší zdravotný stav, je možné, aby požiadal o zvýšenie invalidného dôchodku prostredníctvom pobočky Sociálnej poisťovne príslušnej podľa adresy trvalého pobytu. V tomto prípade sa teda invalidita bude posudzovať podľa oboch zákonov."
A tu vidím ja ten rozdiel. Kým ministerstvo práce hovorí, že spravidla ide o zhoršenie zdravotného stavu, tak Sociálna poisťovňa toto kladie ako podmienku. A práve možno preto vzniká tá nedôvera poberateľov invalidných dôchodkov, či naozaj ide o dobrý úmysel ministerstva práce pri prehodnocovaní týchto dôchodkov na základe uvedeného paragrafu. Prax totižto ukazuje, že to tak byť nemusí, a máme aj konkrétne príklady, kedy naozaj pokiaľ išlo len o žiadosť o zvýšenie invalidného dôchodku, tak táto bola zamietnutá a bola akceptovaná až na základe zhoršenia zdravotného stavu.
A preto sa domnievam, že často záleží na tom, na akú informáciu poberateľ invalidného dôchodku natrafí. Aj v tomto prípade sa potvrdzuje, že možnosť neznamená automaticky realizáciu, že zákon síce môže byť dobrý, máme veľa dobrých zákonov, ale v praxi sa neuplatňujú, a tak nám je takýto zákon k ničomu. A tak dúfam, že aj toto sa napraví a že ak stanovisko ministerstva práce je také, že sa dá požiadať o prehodnotenie nároku na invalidný dôchodok, tak sa to tak naozaj bude diať a že naozaj to stanovisko bude záväzné a nebudeme, lebo už sa mi v mnohých prípadoch stalo, že mi bolo povedané, že stanovisko je v podstate len odporúčacie a záväzné stanovisko môže dať len súd.
Preto by určite aj všetci poberatelia invalidných dôchodkov uvítali, ak sa so zmenami, ak sa bude počítať so zmenami v zákone aj v ich prípade.
Kolegyňa tu už spomínala čiastočných invalidných dôchodcov, je to naozaj veľmi ťažká skupina, jednoducho, keď raz máte nálepku, že ste dôchodca, invalidný dôchodca, tú prácu si ťažko nájdete a príjem je mizerný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda. Ja sa určite rada zapojím do takýchto výziev a určite budem rada s vami spolupracovať aj na takýchto projektoch.
A teda keď už ste spomínali tie referenčné registre, vidíte to aspoň tak, že by ste mohli v nejakom najbližšom období, alebo viete, viete mi povedať, že ktoré tie databázy by ako referenčné registre už mohli fungovať a ktoré by mohli občania reálne pocítiť, že tieto už nebudú musieť nosiť, alebo na ktoré úrady nebudú už musieť a z ktorých úradov nebudú musieť vyžadovať duplicitne nosiť, úrady, že ktoré tie ministerstvá by mali byť ako prvé, a prípadne možno aj aký časový horizont by to mohol byť.
Ďakujem.

Áno, ďakujem pekne. Mrzí ma, že teda tu nie je pán minister Richter, že tu nemôže byť a že nemôžeme sa nejako tak vzájomne porozprávať, ale tu naozaj ide o zvyšovanie príspevkov, ktoré, v prevažnej väčšine ide o zvyšovanie v centoch, keďže, keďže tento, toto životné minimum je len základom pre výpočet tých príspevkov. Čiže, čiže to samotné zvýšenie je ešte nižšie ako, ako to zvýšenie životného minima, a teda budem rada, ak, ak mu tlmočíte aspoň otázku, ak mu budete tlmočiť otázku, či sa neuvažuje o zmene výpočtu tohto životného minima práve preto, že neodráža rast životných nákladov občanov, a teda predovšetkým nízkopríjmových domácností, ktoré, povedzme si pravdu, už to samotné životné minimum je ďaleko, ďaleko nižšie pod hranicou chudoby. Čiže, čiže už z tohto dôvodu sa tí občania, ktorí, ktorí majú takto nízke či kompenzácie, či rôzne príspevky odrážajúce sa od sumy životného minima... Teraz neviem rýchlo, čo som chcela povedať, ale už, už takto, takto nastavené príspevky neodrážajú vlastne naozaj skutočnosť, aby, aby tí ľudia sa dokázali odraziť od toho dna a aby sa ich príjem zvýšil. Naopak, možno takto nízko nastavené životné minimum dokáže ovplyvniť práve možno ľudí s nízkymi príjmami, ktorí by chceli ísť do predčasného starobného dôchodku a nebudú môcť ísť z tohto dôvodu, lebo proste to ich ovplyvní negatívne. Takže budem rada, ak sa bude uvažovať nad zmenou.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 588. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 606 z 29. mája 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 31. augusta 2017 a v gestorskom výbore do 5. septembra 2017.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za reakcie. Budem teda aj ja reagovať na vás, pán Goga. Práve to je to úskalie, že tí ľudia žijú už teraz aj na dedinách, nielen v mestách. A vy ich nemôžte vysťahovať len preto, že sa niekto rozhodne a že tam je nejaká infraštruktúra. Áno, v mestách je to vždycky jednoduchšie. A myslím si, že mnohí zdravotne postihnutí veľmi radi do tých miest pôjdu, keď budú mať možnosti. Ale netreba zabúdať, že naozaj tu existuje slobodná voľba miesta, kde chce človek žiť. A môže to byť aj v tých menších mestách.
Tá infraštruktúra, keby sme sa vydali cestou univerzálneho navrhovania vo všeobecnosti, tak by sa to menilo postupne úplne prirodzene. A to, že to nebude z jedného dňa na druhý, myslím si, že s tým nikto nepočíta. Ale poďme to aspoň vyskúšať. A možnože toto je práve cesta. Ďakujem.