Videokanál poslanca

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená výborom Národnej rady pre sociálne vreci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 291. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákona.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ja by som chcela povedať teda s podobnou skúsenosťou, ako hovorila pani Nicholsonová teraz, sa nám zverili tiež na piatkovom stretnutí, v ktorom sme boli, tiež nám hovorili o prípade, kedy sa, kedy sa mamičky skladajú, pretože tá, tie mamičky si medzi sebou odovzdávajú skúsenosti alebo pomáhajú si, tak mamičky sa skladali na jedlo v nemocnici tej, ktorá bola proste dlhodobo so svojím dieťaťom. Čiže je to naozaj hrozné, že, že vôbec k takejto situácii dochádza.
Mňa ešte zarážalo, zarazilo vôbec toto vystúpenie ministra minulý týždeň aj preto, že na výbore niekedy pred..., neviem, či pred mesiacom, či pred dvomi štátny tajomník povedal, že o tomto probléme vedia a budú ho riešiť. Tak sa pýtam, že kedy, a ak čakajú na nejakú novelu, ktorá sa bude riešiť o rok, tak či ešte ďalší rok tí ľudia musia naozaj takýmto spôsobom hrozným trpieť. A zrazu prišlo toto vyjadrenie ministra v tomto duchu, ktoré, ktoré čítala vlastne aj pani Nicholsonová, a ja som proste zhrozená, že, že vôbec takéto niečo dokáže povedať. Že vlastne ide tu len o nahrádzanie zdravotnej starostlivosti. Naozaj nechápem, ako toto môže jeden minister povedať.
Ďakujem.

Tak ešte raz ďakujem za slovo. Chcela by som sa nielen vyjadriť na túto tému a zároveň by som ale chcela reagovať aj na ministra práce, ktorý pri zákone o kompenzáciách v svojej záverečnej reči hovoril aj o tomto probléme. Minister sa, bohužiaľ, na tejto schôdzi rozhodol ísť cestou premiéra, a teda diskutuje sám so sebou a nedáva nám priestor na neho reagovať. Preto by som chcela reagovať tým, že budem citovať jeho slová a budem sa k tomu vyjadrovať. Samozrejme, v súvislosti s touto témou.
Minister povedal: "Zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti majú poskytovať osobám komplexnú starostlivosť." V tejto časti sa určite zhodneme. Kiež by tú starostlivosť naozaj všetci dostávali. Možno trošku odbočím pri tejto príležitosti. Poniektorí nedostávajú totižto ani bežnú starostlivosť a človek s ťažkým zdravotným postihnutím, povedzme človek na vozíku, môže trpieť na rôzne bežné ochorenia, ako je chrípka, zápal pľúc, a lekári často nevedia urobiť základné vyšetrenia a často ho nepotrebujú ani vidieť preto, lebo nemajú na to podmienky. Na jednej strane to robia preto, aby danú osobu nepreháňali, ale na druhej strane vedia, že by aj tak toho veľa nevyriešili. Neexistujú odporúčania, kde by pacient mohol dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Ordinácie nemajú priestor, nemajú, nemajú technické vybavenie, nemajú personál. A toto všetko platí nielen o bežných zdravotných zariadeniach, o bežných ambulanciách, ale platí to, samozrejme, aj o nemocniciach. Akosi sme zvyknutí na to, že pobyt v nemocnici si musíme pretrpieť.
Jedna pani sa na sociálnych sieťach nedávno podelila so svojou skúsenosťou. Personál považoval za jej povinnosť, aby sa o svojho príbuzného starala, načo ona odmietla. Mnohé nemocnice naozaj nemajú personál, nielenže ho nemajú, ale nemajú ho ani dostatočne zaškolený na to, aby vedel manipulovať s takouto osobou. Aj preto rodinní príslušníci často sprevádzajú osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a suplujú personál a, samozrejme, z tohto dôvodu personál takúto pomoc víta. Nikto zo zdravotne postihnutých nechce ísť do zariadenia sám, lebo pobyt v takýchto zariadeniach býva často naozaj trauma, a dôstojnosť, naozaj o dôstojnosti sa hovoriť vôbec nedá.
Pán minister ďalej povedal: "V prípade, ak by bol prijatý pozmeňovací návrh" – to hovoril v súvislosti so zákonom o kompenzáciách minulý, myslím, pondelok –, znamenalo by to presun časti zodpovednosti zo zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti, resp. ministerstva zdravotníctva na poberateľa peňažného príspevku na opatrovanie, resp. na rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ale my sa nerozprávame o presune kompetencií. Rodinní príslušníci nebudú poskytovať žiadnu zdravotnú starostlivosť, len o bežnú starostlivosť, ktorú im poskytujú aj doma. V nemocniciach nie sú často polohovacie postele, ktoré, ktoré tieto osoby doma majú. Osoba odkázaná na pomoc je v úplne iných podmienkach, na aké je doma zvyknutá, a preto tú pomoc potrebuje oveľa častejšie a oveľa intenzívnejšie. Myslím si, že každý pozná pocit, aké je to spať v cudzej posteli, keď musíte na pár dní odcestovať, keď idete na dovolenku. A väčšina zdravých ľudí má s týmto problém, nieto ešte človek odkázaný na pomoc. Nemocnice nedokážu poskytnúť ten, ten komfort, ktorý títo ľudia majú zabezpečený doma v domácom prostredí, čo je prirodzené, ale o to citlivejší by mal byť prístup. Zmena miesta naozaj veľmi, veľmi často umocňuje pocit zúfalstva, aj keď sa nikto nesťažuje. My stále chceme, aby zdravotnícke zariadenia si svoju úlohu plnili a zdravotnú starostlivosť poskytovali. Ideálne by bolo, keby dokázali poskytnúť celý servis, lebo aj rodinní príslušníci, resp. opatrovatelia by mali byť odbremenení od náročnej starostlivosti, a znova opakujem, vôbec sa to nedeje.
"Táto odkázanosť" - ďalej minister povedal - "je riešená aj prostredníctvom opatrovateľskej služby alebo sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb a ani v prípade uvedených služieb sa tieto neposkytujú hospitalizovaným osobám. Neriešme veci, za ktoré musí niesť zodpovednosť zariadenie, aby sa nestalo, že po tom, čo tam nosíme príbor, toaletný papier, budeme musieť nosiť aj obsluhu, ktorá sa bude starať o našich chorých postihnutých. Veď je to úloha toho zariadenia, absolútne toho zariadenia," povedal minister. Pán minister asi nepostrehol, že tú obsluhu si tam už všetci nosia a nosia si ju tam dlhé roky. Ako som už spomenula, nemáme jednoducho na výber. Aj tento argument pána ministra dokazuje, že nepochopil, prečo príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie treba ponechať. Príspevok sa nedáva ako úhrada do zdravotníctva a neplatia sa ním úkony zdravotníctva, ale rieši sociálnu situáciu osôb odkázaných na pomoc a zároveň rieši situáciu opatrovateľov.
Pani Nicholsonová síce povedala, že nemá tento príspevok nahradiť príjem, ale ja si myslím, že ani na to netreba zabúdať, lebo ak opatrovateľ za svoju činnosť nebude mať príjem, nemôže sa o svojho príbuzného starať. Aj takýto človek, aj opatrovateľ musí dbať o svoju existenciu a existenciu ďalších rodinných príslušníkov. Mnohokrát sa totižto stáva, že tento príspevok je jediným príjmom rodiny, teda ak nerátame dôchodok. Ak sa o svojho blízkeho opatrovateľ stará, lebo naozaj chce, alebo vidí, že musí, nemá šancu si inak tento príjem zabezpečiť. Navyše ak sa stane, že človek s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý má závažnú diagnózu a jedného dňa je hospitalizovaný na viac ako jeden mesiac, nikto nevie predpovedať, ako dlho bude tento stav trvať. V takomto prípade je aj samotný opatrovateľ vystavený situácii, že má zrazu zostať bez príjmu a ocitá sa v situácii beznádeje. Je to absurdné. Pripomínam, že opatrovatelia nemajú poistenie v nezamestnanosti a nedostávajú nemocenské dávky v prípade vlastnej choroby. Čiže, čiže nemôžu si ani riešiť počas tohto obdobia svoje zdravotné problémy. Navyše v mnohých prípadoch takíto ľudia bývajú dlhšie mimo pracovného procesu, a tak nie je pre nich ľahké, aby počas hospitalizácie svojho príbuzného si hľadali nejaké zamestnanie, resp. brigádu. Tomuto sa hovorí sociálne cítenie? Ak by opatrovateľ aj mal brigádu, mohol si zarobiť nejaký, nejaký, nejaký slušný peniaz alebo možno skôr menší, nemá nárok na dôchodkové poistenie platené štátom. A tým vzniká opatrovateľom ďalšia komplikácia. A čo potom, keď sa osoba odkázaná na pomoc vráti späť? Veď nemocnice tiež tlačia na to, aby sa lôžka čo najrýchlejšie uvoľnili. Potom ten človek má prácu zase zanechať? Čo keď sa táto situácia opakuje niekoľkokrát?
Úlohou opatrovateľov by malo byť starať sa o svojich blízkych a odľahčiť systém a nie kľučkovať medzi necitlivými pravidlami zákona, aby bojovali o holú existenciu nielen osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale aj opatrovatelia. Pripomínam, že výška príspevku momentálne už v maximálnej výške 247 eur je ďaleko pod hranicou chudoby. A rodinný rozpočet sa v tomto prípade vylepšuje len veľmi ťažko. Keď sa nedvíha dostatočne príspevok na opatrovanie a ani iné príspevky, neuzatvárajme pre nich ešte aj túto možnosť, že prichádzajú o príspevok na opatrovanie počas hospitalizácie.
Už som v jednej svojej faktickej poznámke hovorila o počtoch rozhodnutí, ktoré boli vydané, o povinnosti vrátiť peňažný príspevok alebo jeho časť, a teraz by som to ešte zopakovala. Hovoríme o rozhodnutiach, kedy, kedy opatrovateľ alebo kedy opatrovateľský príspevok musel byť vrátený, ale nie z dôvodu úmrtia. To znamená, že tie osoby sú stále v domácom, v domácej starostlivosti. Dlhodobo sa tento počet rozhodnutí, ktoré sa vydávajú a žiadajú vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie, pohybuje okolo tisíc kusov. V roku 2011 to bolo 899 rozhodnutí. Mimochodom, celkovo, celkový počet rozhodnutí, kedy bolo treba nejaký peňažný príspevok vrátiť, ale teraz stále hovoríme o..., o ľuďoch, ktorí naďalej využívajú iné formy kompenzácií alebo proste vracali ich z iného dôvodu ako úmrtia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, celkovo ich bolo 1 510, toho 899 bolo, bola potreba vrátiť opatrovateľský príspevok. V roku 2014 ich bolo napríklad 1 021, v roku 2015 900. Je to proste viac ako polovica za posledné roky zo všetkých rozhodnutí. A tak mi len na záver nedá zopakovať jeho poslednú vetu na túto tému, veľmi stručnú, i keď ľudsky tomu absolútne rozumiem.
Pán minister, obávam sa, že tomuto vášmu vyjadreniu už nikto neverí a ľudskosť sa v ňom už dávno stratila. Je mi to strašne ľúto. Vy máte moc niektoré veci zmeniť, tak ich meňte ešte predtým, ako vás o to žiada premiér a ako vznikne tlak médií. Opatrovatelia vašu pomoc čakajú. Celú problematiku opatrovateľských príspevkov treba naozaj zjednodušiť, lebo tie príspevky sú nízke, nedostatočné, a tento príspevok je najkomplikovanejší zo všetkých príspevkov na kompenzácie. Navyše postihuje tie najzraniteľnejšie skupiny.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 320. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 325 zo 7. novembra 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor pre financie a rozpočet Národnej rady, Výbor Národnej rady pre sociálne veci a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 27. januára 2017 a v gestorskom výbore do 30. januára 2017.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu, do ktorej sa zároveň hlásim.

Ďakujem. Ja sa ospravedlňujem aj kolegom, že takto obťažujem a pýtam sa všetkých ministrov naozaj jednu a tú istú otázku na sekundárne kontaktné miesta na jednotlivých ministerstvách. Ale ja som sa chcela opýtať priamo na tých konkrétnych ministerstvách, ale tých ľudí som na mnohých ministerstvách jednak nenašla a jednak vôbec netušili, že v podstate takúto tému majú na starosti.
Takže chcela by som práve, aby sa táto situácia napravila a jedno z takých ministerstiev bola aj ministerstvo financií, kde sa márne snažím zistiť odpoveď na otázku, že či aj do rozpočtu bola nejakým spôsobom zakomponovaná a ako implementácia Dohovoru OSN. A do dnešného dňa sa mi podarilo zistiť maximálne telefónne číslo, ale nepodarilo sa mi s danou osobou sa skontaktovať.
Takže moja otázka je, že ako to funguje.

Pardon.
Ja by som sa chcela len opýtať, ďakujem za takúto vyčerpávajúci odpoveď. A akurát na ministerstve životného prostredia som bola aj osobne a nevedeli ma nakontaktovať na niekoho, kto by ma nasmeroval na túto problematiku. Čiže tí zamestnanci si tam prehadzovali tento problém z jedného miesta na druhé.
Preto sa chcem opýtať, že či vôbec, keď náhodou sa niekto príde takto informovať o tých, týchto všetkých veciach, ktoré ste povedali, tak na koho sa môže obrátiť.
Ďakujem pekne.

Na ministerstve práce.

Ďakujem. Viete mi povedať aj nejaké konkrétne kroky, ako prebiehala tá spolupráca s hlavným kontaktným miestom?